Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 222/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. J., Ž., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. -11 z 1. decembra 2009 a

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -22 z 13. mája 2010 vo výroku o

trovách exekúcie, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2010 doručená sťažnosť JUDr. M. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -11 z 1. decembra 2009 a uznesením

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -22 z 13. mája

2010 vo výroku o trovách exekúcie, ktorým potvrdil namietané uznesenie okresného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že „konaním, ktorým došlo k porušeniu práv sťažovateľa je

vydanie uznesení o zastavení exekučného konania. Uznesením Okresného súdu

č. -11 zo dňa 1. 9. 2009, bolo zastavené exekučné konanie a rozhodnuté

o trovách exekučného konania, voči uzneseniu som v časti trov konania podal odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. zo dňa 13. 5. 2010 bolo potvrdené

rozhodnutie prvostupňového súdu.

Dňa 2. 7. 2009 som ako súdom poverený exekútor podal návrh na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 pís. h, nakoľko som zo spisového materiálu mal preukázané, že

majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekučného konania.

Uznesením č. -11 zo dňa 1. 12. 2009 bolo Okresným súdom Prievidza

zastavené exekučné konanie Ex 924/2007, voči povinnému P., spol. s r. o. Súd v konaní o

zastavení exekúcie zmenil návrh súdneho exekútora a vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

nakoľko spoločnosť bola ex offo vymazaná z obchodného registra. Okresný súd vo svojom

uznesení nepriznal náhradu trov exekučného konania.

Voči rozhodnutiu súdu som podal v zákonnej lehote odvolanie. V rámci odvolacieho

konania Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu v časti trov konania.

Vo svojom odvolaní som sa zameral predovšetkým na hlavné argumenty Okresného súdu

Považská Bystrica, a to odkazy na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,

Ústavného súdu Českej republiky a judikát Európskeho súdu pre ľudské práva vo ďalej len

ESĽP) vo veci Van der Mussele v. Belgicko zo dňa 23. 11. 1983 Application no. 8919/80.

Odvolací súd sa v rámci odvolacieho konania vôbec nezaoberal mojimi argumentmi, len

takmer doslovne potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

V rámci odvolania som sa snažil čo najpodrobnejšie rozobrať judikát Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo veci Van der Mussele v. Belgicko. Podľa môjho

názoru je rozhodnutie ESĽP nepresne interpretované na činnosť a postavanie súdneho

exekútora v slovenskom právnom systéme. Zdroj: http://echr.coe.int/echr/en/hudoc.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti analyzuje aktuálnu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ale aj ústavného súdu

a dospieva k záveru, že rozhodnutím okresného súdu a rozhodnutím krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo podľa a právo podľa dodatkového

protokolu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Prievidza uznesením č. -11 zo dňa 1. 9. 2009 a Krajský

súdu v Trenčíne uznesením č. zo dňa 13. 5. 2010 porušil základné právo

JUDr. M. J, na majetok podľa a ustanovenie

článku 1 Dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

na nerušenú držbu.

Uznesenie Okresného súdu Prievidza uznesením č. -11 zo dňa 1. 9.

2009 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. zo dňa 13. 5. 2010 sa

v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie konanie Okresnému súdu Prievidza.

Sťažovateľovi JUDr. M. J. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100,00

EUR, ktoré sú povinný zaplatiť spoločne a nerozdielne Okresný súd Prievidza a Krajský súd

v Trenčíne.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k.

-11 z 1. decembra 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V danom prípade mohol sťažovateľ namietať porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu uznesením okresného súdu odvolaním

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

-22 z 13. mája 2010

Sťažovateľ ďalej namieta porušenie ním označeného základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu uznesením krajského súdu.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich

garantovaných práv namietaným uznesením krajského súdu, sústredil na posúdenie jej

opodstatnenosti. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje

ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd namietaným uznesením porušil jeho základné právo

podľa a právo podľa dodatkového protokolu tým, že nevyhovel

jeho odvolacím dôvodom a potvrdil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní mu ako

súdnemu exekútorovi náhrady trov exekučného konania (sťažovateľ nenamietal porušenie

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a ani ďalších ústavnoprocesných princípov).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením. Porušenie týchto však sťažovateľ nenamieta.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd však nad rámec sťažovateľom navrhovaného petitu skúmal, či by za

situácie, že by sťažovateľ namietal aj porušenie označených ústavnoprocesných princípov

garantovaných v a dohovoru, mohol vysloviť porušenie

označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd akceptujúc svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, preskúmal napadnuté

uznesenie krajského súdu v spojení s označeným uznesením okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie č. k.

-11 z 1. decembra 2009 v časti týkajúcej sa trov exekúcie (exekútorovi trovy

exekúcie nepriznal), uviedol:

„Na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti

odvolací súd dodáva, že z ust. § 203 Exekučného poriadku vyplýva možnosť súdu a nie jeho

povinnosť zaviazať oprávneného k náhrade trov exekučného konania. Predpokladom

uloženia takejto náhrady trov exekúcie je uváženie súdu o miere jeho procesného zavinenia

na strane oprávneného.

V predmetnej veci podal oprávnený návrh na začatie exekúcie u súdneho exekútora

dňa 6. 3. 2007, pričom uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 30. 5. 2008, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 25. 11. 2008 bol povinný zrušený bez likvidácie a dňom 9. 1. 2009

bol vymazaný z obchodného registra.

Z tohto potom následne súd prvého stupňa správne uzavrel, že nemožno pričítať za

vinu oprávnenému zastavenie exekúcie, keďže tento v čase podávania návrhu na vykonanie

exekúcie nemohol predpokladať, že povinný bude vymazaný z obchodného registra ku dňu

9. 1. 2009, teda s dostatočným časovým odstupom od podania návrhu na začatie exekúcie.

V danom prípade súd prvého stupňa postupoval správne, ak súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie nepriznal. Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti (keď výrok uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a o zastavení exekúcie je právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu

nedotknutý) ako vecne správne potvrdil.“

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia argumentoval aj odôvodnením

okresného súdu, ktorý vo svojom rozhodnutí poukázal na § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a § 203

Exekučného poriadku a v tejto súvislosti uviedol:

„v zmysle § 197 ods. 1 Exekučného poriadku v zásade náklady exekúcie má uhrádzať

povinný. Z tejto zásady vyplýva výnimka, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade

trov exekúcie a táto výnimka je upravená v § 203 Exekučného poriadku, a to iba pri

spôsobe ukončenia exekúcie jej zastavením. Súd pri prípadnom zaväzovaní oprávneného k

náhrade trov súdneho exekútora musí zvážiť, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné

vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Rozsah tejto povinnosti na náhradu je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného,

ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Nie je možné postihovať alebo hodnotiť správanie

oprávneného v priebehu exekučného konania, pretože prípadná povinnosť oprávneného

k náhrade trov exekúcie sa viaže výlučne len k procesnému hľadisku, a to ukončeniu

exekúcie zastavením z dôvodu zániku povinného. Samotnú skutočnosť, že došlo po 3 rokoch

od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra nie je možné

považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať

dôvod zastavenia exekúcie. V danom prípade mal preto súd prvého stupňa za to, že

súdnemu exekútorovi v tejto výnimočnej situácii nie je možné priznať náhradu trov

exekúcie. Poukázal na to, že exekútor ako nositeľ práva na náhradu trov exekúcie je v

exekučnom konaní v postavení účastníka konania a nie vykonávateľa verejnej moci, pričom

je na výsledku exekúcie materiálne zainteresovaný. Musí znášať riziko, že nie vo všetkých

prípadoch dosiahne uspokojenie svojich zákonných nárokov ako účastník exekučného

konania (v časti trov). Tento záver o postavení exekútora a jeho nárokoch na odmenu je

v zhode aj s právnym názorom vysloveným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Van

der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23.11.1983), pričom otázkou nepriznania trov

súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd SR, v ktorých

konštatoval, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky

nároky exekútora pri výkone exekúcie a tento stav nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.

Toto riziko, ktoré nesie exekútor je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho

v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.“

Ústavný súd opierajúc sa o svoju doterajšiu judikatúru () nemá

v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru

krajského súdu, podľa ktorého oprávnený zastavenie konania nezavinil a jeho dôvod

nemohol predvídať. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny

či zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Krajský súd pritom svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným

spôsobom odôvodnil aj s odvolaním sa na právne závery okresného súdu, a preto ich možno

považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd posúdil, či možno v rámci

ústavne konformného výkladu § 203 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na úhradu

trov exekučného konania aj bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia, a to

s poukazom na skutočnosť, že súdny exekútor má zákonom priznaný nárok na úhradu trov,

ktoré mu v exekučnom konaní vzniknú. Sťažovateľ je presvedčený, že oprávnený musí

niesť riziko možnej povinnosti uhradiť trovy v prípade, ak na úhradu týchto trov nebude

možné zaviazať povinného. Odôvodňuje to predovšetkým s poukazom na znenie § 196

Exekučného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že výklad a použitie § 203 Exekučného poriadku krajským

súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte

nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie (m. m.

). Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia

opierajúce sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, ako aj o to, že keby tu bol dôvod na to,

aby oprávnený znášal trovy konania, zo strany všeobecného súdu je potrebné zobrať do

úvahy účelnosť vynakladaných trov. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov

zastavenej exekúcie krajským súdom plne využíva rozsah uváženia, nie je nelogické alebo

nad rámec § 203 Exekučného poriadku, preto napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a

dohovoru, a teda ani k porušeniu práv označených sťažovateľom, čo by zakladalo aj v tomto

prípade dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd zastáva názor, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže

nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí

viesť k protiústavným dôsledkom. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej

miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti opätovne konštatuje, že na vec sťažovateľa je primeraným

spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený

v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku (rozsudok z 23. novembra 1983,

séria A, č. 70), podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko

neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi

s výkonom tejto profesie (m. m. ), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre

ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011