Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 264/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť A. G., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. S., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49

, ako aj pre namietané porušenie jeho práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 11. marca

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009

doručená sťažnosť A. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom

splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojich základných práv podľa

, a 2 a (ďalej len „“),

ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. z 11. marca

2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Martin sp. zn. z 26. augusta 2008 odsúdený za trestný čin skrátenia dane

a poistného podľa a v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“).

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z

11. marca 2009, ktorým odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Proti rozhodnutiu

krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd rozhodol na základe záverov, ktoré

sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené, a preto ako «„primárny ochranca práva“ (ktorý

je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavanie základných ľudských

práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom

prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej

miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené

aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu

v danej právnej veci“».

Sťažovateľ uvádza, že v prvom rade namieta porušenie práva na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti argumentuje, že krajský súd a ani prvostupňový

súd vo svojich rozhodnutiach neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali,

ako sa vyrovnali s obhajobou, aké boli ich úvahy pri posudzovaní skutočností týkajúcich

sa otázky viny a trestu. Sťažovateľ upozorňuje, že prvostupňový súd síce uviedol vo svojom

rozhodnutí, že návrhy obhajoby na doplnenie dôkazov zamietol, avšak tento svoj postup

neodôvodnil.

Podľa sťažovateľa ani prvostupňový súd, ani krajský súd neuviedli, na základe čoho

mali za preukázané, že úkony vykonané v rámci konania boli dostatočné pre vydanie

i potvrdenie rozhodnutia. V konaní sa nevykonal dôkaz, napríklad pribratím znalca z oblasti

účtovníctva a daní, pretože podľa názoru sťažovateľa vykonaním tohto dôkazu by sa mohla

odstrániť akákoľvek pochybnosť v otázke viny a taktiež by bolo možné určiť skutočnú

výšku škody.

V tejto súvislosti sťažovateľ tiež argumentuje: „Nakoľko súdny spis bol na základe

straty rekonštruovaný Okresným súdom, vychádzalo sa z neúplných zistení, ktoré ako

už bolo spomenuté nebolo možné doplniť dôkazmi navrhnutých obhajobou. Je zrejmé,

že dôvodné pochybnosti vzťahujúce sa k zistenému skutkovému stavu sa dali eliminovať,

resp. vyvrátiť jedine možnosťou obstarať dôkazy ďalšie, ktoré by takúto situáciu zmenili,

resp. aspoň eliminovali.“

Takýmto postupom malo byť podľa sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivé

súdne konanie.

Sťažovateľ poukazuje, že ďalším dôvodom, o ktorý opiera opodstatnenosť sťažnosti,

je skutočnosť, že skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom v zmysle ustanovenia

a . Na tomto mieste sa sťažovateľ vyjadruje, že «„Podstata

trestného činu skrátenia dane a poistného v zmysle ust. § 148 ods. 1, 4 Tr. zák. spočíva

v akomkoľvek konaní páchateľa, ktorým dosiahne, že mu príslušný štátny orgán daň vôbec

nevymeria, alebo mu ju vymeria v nižšej ako zákonom určenej čiastke, pokiaľ bola skrátená

v nie malom rozsahu“. (R 4/1995). V prípade sťažovateľa však došlo iba ku konštatovaniu,

že odsúdený ako fyzická osoba a platca DPH si zaúčtoval do svojho účtovníctva fiktívne

daňové doklady z neuskutočnených obchodný prípadov, pričom treba pripomenúť,

že išlo o faktúry, z ktorých bola uplatnený DPH na vstupe. Nebolo však dané do úvahy to,

že aj transakcie na výstupe boli taktiež fiktívne. Ak sa teda v konaní preukázalo to, že aj daň

na vstupe aj transakcie dane na výstupe boli fiktívne, tak skutok nemôže byť kvalifikovaný

ako trestný čin skrátenia dane a poistného v zmysle § 148 Tr. zák. Výška škody, v danom

prípade výška čiastky, v akej mala byť daň skrátená mala byť starostlivo zistená

a preukázaná orgánmi činnými v trestnom konaní a nemala sa opierať iba o zistenia

daňového úradu. Navyše výška škoda stanovená daňovým úradom bola výsledkom

daňového konania, v ktorom sa vykonávali iné dôkazy, než ako vyplývali z vykonaných

dôkazov v tomto konaní. Daňová povinnosť pri dani z pridanej hodnoty sa určí ako rozdiel

dane na výstupe a dane na vstupe, pričom v danom prípade daňový úrad vyhodnotil

dodávateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na vstupe ako fiktívne, resp. falošné bez

toho, aby sa zaoberal tým, či aj odberateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na výstupe

nie sú fiktívne. Ak sa by totiž preukázalo, že aj tieto faktúry a z nich vyplývajúce zdaniteľné

plnenia sú fiktívne, tak by nedošlo k žiadnemu skráteniu dane. Pribratý znalec sa mohol

napr. vyjadriť o k otázke, či aj transakcie na výstupe boli reálne (objektívne) možné.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa A. G. podľa SR a , 2

SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

SR Uznesením Krajského súdu v Žiline, spis. zn. -723 zo dňa 11. 03. 2009

a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Žiline,

spis. č. -723 zo dňa 11. 03. 2009 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi A. G. do 15 dní od doručenia

tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

Ústavnému súdu bolo po doručení sťažnosti následne 26. júna 2009 predložené

oznámenie advokáta JUDr. M. M. o ukončení právneho zastupovania sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom v dôsledku vypovedania splnomocnenia 21. júna 2009 zo strany

sťažovateľa.

Dňa 14. júla 2009 advokát JUDr. Š. S. oznámil, že 25. júna 2009 mu bola udelená

zo strany sťažovateľa plná moc na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov

konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že k porušeniu jeho základných práv

zaručených a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom a rozhodnutím

krajského súdu v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. , ktorý svoje

rozhodnutie náležite neodôvodnil vo vzťahu k otázkam dostatočnej miery dokazovania

a neposkytnutia možnosti vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ opiera dôvody

sťažnosti aj o presvedčenie, že skutok kladený mu rozhodnutím za vinu nie je trestným

činom v zmysle kvalifikácie stanovenej rozhodnutím súdu.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa v znení neskorších

predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „“) možno podať proti

rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa môže právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa je dôvodom dovolania skutočnosť,

že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Z obsahu sťažnosti, ako aj na základe súčinnosti poskytnutej Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu

krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009 podal sťažovateľ 27. apríla 2009

mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Dovolacie konanie je vedené najvyšším

súdom pod sp. zn. a termín neverejného zasadnutia pre účely rozhodnutia

o podanom dovolaní je určený na 5. august 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podané dovolanie odôvodnil okrem iného aj tým,

že skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom v zmysle jeho kvalifikácie

v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.

Ústavný súd konštatuje, že tento sťažovateľom označený dôvod je možné

subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle , podľa

ktorého dôvodom pre podanie dovolania je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom

právnom posúdení zisteného skutku.

Proti namietanému pochybeniu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. z 11. marca 2009 spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutkového stavu disponuje sťažovateľ dostupným a účinným právnym

prostriedkom nápravy – dovolaním. Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný

prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009 uplatniť

(toto svoje právo aj využil) na základe zákona (). Ochranu

sťažovateľovým právam garantovaným a dohovoru

je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho

konania uznesenie krajského súdu sp. zn. z 11. marca 2009 vylučuje právomoc

ústavného súdu v uvedenej veci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť v časti namietaného porušenia

ods. 1 a dohovoru odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu

sa namietaného porušenia a 2 a vzhľadom na nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi obsahom týchto článkov a napadnutým postupom

krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009