Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 264/09
PDF · 187.26 KB
No categories available
III. ÚS 264/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť A. G., H., zastúpeného advokátom JUDr. Š. S., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj pre namietané porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08 a jeho uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2009
doručená sťažnosť A. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej prostredníctvom
splnomocneného právneho zástupcu namieta porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08 a jeho uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca
2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Martin sp. zn. 1 T/13/2002 z 26. augusta 2008 odsúdený za trestný čin skrátenia dane
a poistného podľa § 148 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“).
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To/78/08 z
11. marca 2009, ktorým odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Proti rozhodnutiu
krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd rozhodol na základe záverov, ktoré
sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené, a preto ako «„primárny ochranca práva“ (ktorý
je prvotne povolaný, ale aj zodpovedný za ochranu a dodržiavanie základných ľudských
práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom
prípade aj ústavný rozmer), a to vydaním rozhodnutia, ktoré vykazuje znaky maximálnej
miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli porušené
aj základné práva sťažovateľa, tak tieto okolnosti zakladajú ingerenciu ústavného súdu
v danej právnej veci“».
Sťažovateľ uvádza, že v prvom rade namieta porušenie práva na náležité
odôvodnenie rozhodnutia. V tejto súvislosti argumentuje, že krajský súd a ani prvostupňový
súd vo svojich rozhodnutiach neuviedli, z akých právnych úvah vychádzali,
ako sa vyrovnali s obhajobou, aké boli ich úvahy pri posudzovaní skutočností týkajúcich
sa otázky viny a trestu. Sťažovateľ upozorňuje, že prvostupňový súd síce uviedol vo svojom
rozhodnutí, že návrhy obhajoby na doplnenie dôkazov zamietol, avšak tento svoj postup
neodôvodnil.
Podľa sťažovateľa ani prvostupňový súd, ani krajský súd neuviedli, na základe čoho
mali za preukázané, že úkony vykonané v rámci konania boli dostatočné pre vydanie
i potvrdenie rozhodnutia. V konaní sa nevykonal dôkaz, napríklad pribratím znalca z oblasti
účtovníctva a daní, pretože podľa názoru sťažovateľa vykonaním tohto dôkazu by sa mohla
odstrániť akákoľvek pochybnosť v otázke viny a taktiež by bolo možné určiť skutočnú
výšku škody.
V tejto súvislosti sťažovateľ tiež argumentuje: „Nakoľko súdny spis bol na základe
straty rekonštruovaný Okresným súdom, vychádzalo sa z neúplných zistení, ktoré ako
už bolo spomenuté nebolo možné doplniť dôkazmi navrhnutých obhajobou. Je zrejmé,
že dôvodné pochybnosti vzťahujúce sa k zistenému skutkovému stavu sa dali eliminovať,
resp. vyvrátiť jedine možnosťou obstarať dôkazy ďalšie, ktoré by takúto situáciu zmenili,
resp. aspoň eliminovali.“
Takýmto postupom malo byť podľa sťažovateľa porušené jeho právo na spravodlivé
súdne konanie.
Sťažovateľ poukazuje, že ďalším dôvodom, o ktorý opiera opodstatnenosť sťažnosti,
je skutočnosť, že skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom v zmysle ustanovenia
§ 148 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Na tomto mieste sa sťažovateľ vyjadruje, že «„Podstata
trestného činu skrátenia dane a poistného v zmysle ust. § 148 ods. 1, 4 Tr. zák. spočíva
v akomkoľvek konaní páchateľa, ktorým dosiahne, že mu príslušný štátny orgán daň vôbec
nevymeria, alebo mu ju vymeria v nižšej ako zákonom určenej čiastke, pokiaľ bola skrátená
v nie malom rozsahu“. (R 4/1995). V prípade sťažovateľa však došlo iba ku konštatovaniu,
že odsúdený ako fyzická osoba a platca DPH si zaúčtoval do svojho účtovníctva fiktívne
daňové doklady z neuskutočnených obchodný prípadov, pričom treba pripomenúť,
že išlo o faktúry, z ktorých bola uplatnený DPH na vstupe. Nebolo však dané do úvahy to,
že aj transakcie na výstupe boli taktiež fiktívne. Ak sa teda v konaní preukázalo to, že aj daň
na vstupe aj transakcie dane na výstupe boli fiktívne, tak skutok nemôže byť kvalifikovaný
ako trestný čin skrátenia dane a poistného v zmysle § 148 Tr. zák. Výška škody, v danom
prípade výška čiastky, v akej mala byť daň skrátená mala byť starostlivo zistená
a preukázaná orgánmi činnými v trestnom konaní a nemala sa opierať iba o zistenia
daňového úradu. Navyše výška škoda stanovená daňovým úradom bola výsledkom
daňového konania, v ktorom sa vykonávali iné dôkazy, než ako vyplývali z vykonaných
dôkazov v tomto konaní. Daňová povinnosť pri dani z pridanej hodnoty sa určí ako rozdiel
dane na výstupe a dane na vstupe, pričom v danom prípade daňový úrad vyhodnotil
dodávateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na vstupe ako fiktívne, resp. falošné bez
toho, aby sa zaoberal tým, či aj odberateľské faktúry, u ktorých sa uplatňuje daň na výstupe
nie sú fiktívne. Ak sa by totiž preukázalo, že aj tieto faktúry a z nich vyplývajúce zdaniteľné
plnenia sú fiktívne, tak by nedošlo k žiadnemu skráteniu dane. Pribratý znalec sa mohol
napr. vyjadriť o k otázke, či aj transakcie na výstupe boli reálne (objektívne) možné.».
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd vydal vo veci tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa A. G. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 1, 2
Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49
Ústavy SR Uznesením Krajského súdu v Žiline, spis. zn. 2 To/78/08-723 zo dňa 11. 03. 2009
a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Žiline,
spis. č. 2 To/78/08-723 zo dňa 11. 03. 2009 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi A. G. do 15 dní od doručenia
tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“
Ústavnému súdu bolo po doručení sťažnosti následne 26. júna 2009 predložené
oznámenie advokáta JUDr. M. M. o ukončení právneho zastupovania sťažovateľa v konaní
pred ústavným súdom v dôsledku vypovedania splnomocnenia 21. júna 2009 zo strany
sťažovateľa.
Dňa 14. júla 2009 advokát JUDr. Š. S. oznámil, že 25. júna 2009 mu bola udelená
zo strany sťažovateľa plná moc na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že k porušeniu jeho základných práv
zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom malo dôjsť postupom a rozhodnutím
krajského súdu v konaní o odvolaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/08, ktorý svoje
rozhodnutie náležite neodôvodnil vo vzťahu k otázkam dostatočnej miery dokazovania
a neposkytnutia možnosti vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy. Sťažovateľ opiera dôvody
sťažnosti aj o presvedčenie, že skutok kladený mu rozhodnutím za vinu nie je trestným
činom v zmysle kvalifikácie stanovenej rozhodnutím súdu.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti
rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku môže právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený
vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je dôvodom dovolania skutočnosť,
že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
Z obsahu sťažnosti, ako aj na základe súčinnosti poskytnutej Najvyšším súdom
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu
krajského súdu sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 podal sťažovateľ 27. apríla 2009
mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. Dovolacie konanie je vedené najvyšším
súdom pod sp. zn. 1 Tdo/23/2009 a termín neverejného zasadnutia pre účely rozhodnutia
o podanom dovolaní je určený na 5. august 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že podané dovolanie odôvodnil okrem iného aj tým,
že skutok kladený mu za vinu nie je trestným činom v zmysle jeho kvalifikácie
v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku.
Ústavný súd konštatuje, že tento sťažovateľom označený dôvod je možné
subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa
ktorého dôvodom pre podanie dovolania je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom
právnom posúdení zisteného skutku.
Proti namietanému pochybeniu krajského súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 spočívajúcom v nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutkového stavu disponuje sťažovateľ dostupným a účinným právnym
prostriedkom nápravy – dovolaním. Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný
prostriedok proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 uplatniť
(toto svoje právo aj využil) na základe zákona (Trestného poriadku). Ochranu
sťažovateľovým právam garantovaným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
je v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.
Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho
konania uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To/78/08 z 11. marca 2009 vylučuje právomoc
ústavného súdu v uvedenej veci.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd časť sťažnosti týkajúcu
sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 49 ústavy vzhľadom na nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi obsahom týchto článkov a napadnutým postupom
krajského súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. septembra 2009