Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 343/2011
PDF · 179.03 KB
No categories available
III. ÚS 343/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu
v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 33/2002 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011
doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 33/2002 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 15. marca
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 T 33/02 z 25. mája 2010
uznal sťažovateľa za vinného „z viac činného súbehu trestného činu vraždy... trestného činu
výtržníctva... a trestného činu ublíženia na zdraví...
Za to bol odsúdený... na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a pre jeho
výkon bol § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.“.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol na
neverejnom zasadnutí konanom 15. marca 2011 najvyšší súd tak, že „napadnutý rozsudok
zrušil vo výroku a treste a podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 Tr.
zákona, uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, a podľa § 39a ods. 2
písm. c) Tr. zákona sťažovateľa na výkon uloženého trestu zaradil do
III. nápravnovýchovnej skupiny“.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48
ods. 1 ústavy v tom, že «o jeho odvolaní rozhodol iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ako ten ktorému vec pôvodne napadla.
... teda pri prvotnom rozhodovaní Najvyššieho súdu SR o jeho odvolaní, napadla vec
na rozhodnutie do senátu 3 To 44/2005, v súlade s rozvrhom práve Najvyššieho súdu SR,
stanoveného na rok 2005, Následne pri opätovnom rozhodnutí Najvyššieho súdu o odvolaní
podanom sťažovateľom, proti rozsudku Krajského súdu, zo dňa 2. 5. 2007, vec bola
pridelená na rozhodnutie do zastupujúceho senátu Najvyššieho súdu SR - 2To, a to bez
existencie relevantného vecného dôvodu a v rozpore s pravidlami stanovenými pre
prideľovanie na rozhodovanie stanovené v Rozvrhu práce s čl. IV bod 1 a čl. IV bod 2 písm.
a) b).
Popísaným postupom... boli porušené pravidlá stanovené Rozvrhom práce na
Najvyššom súde SR na rok 2007 v spojení s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ktoré
ustanovuje, že „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde
a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom prúce na konanie a rozhodovanie o
prejednávanej veci“.
Popísaná nezákonnosť pri prideľovaní veci sťažovateľa na Najvyššom súde SR
postihuje aj následné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR o odvolaní podanom sťažovateľom
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn:
2 T 33/02...».
Na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikatúru Európskeho práva pre
ľudské práva a ústavného súdu.
Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že „trestné konanie, ktoré bolo voči
nemu vedené v období od vznesenia obvinenia (17. 12. 2001) až do dňa právoplatného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15. 3. 2011, kedy bol odstránený stav právnej
neistoty, trvalo neprimerane dlho (takmer 10 rokov).“
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd „sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal ústavne
komfortným spôsobom s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom
odvolaní...“
a „dospel ku skutkovým a právnym záverom, ktoré nemajú oporu v produkovaných
dôkazoch, resp. sú v rozpore s ich obsahom.
Uvedené sa osobitne týka skutkového zistenia, že svedok... mohol v zrkadle baru
sledovať celý dej, vrátane priebehu a okolností usmrtenia poškodeného...
Neobstojí ani skutkový záver, že výpoveď utajeného svedka Ing. B. B., nie je v súlade
so skutočnosťou, nakoľko je v rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi v spise. Ktoré
dôkazy mal Najvyšší súd SR na mysli však neuvádza, a to ani príkladmo. ...
Namietaná nezákonnosť v postupe a rozhodovaní najvyššieho súdu, vykazujúca znaky
arbitrárnosti, zakladá vo svojich dôsledkoch aj porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé
súdne konanie spôsobom, ktorý predpokladá ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a teda aj jeho
neústavnosť.“
Sťažovateľ na základe uvedeného preto navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 To 13/2010 a
rozsudkom., zo dňa 15. 3. 2011, sp. zn.: 2 To 13/2010 porušil základné práva J. T.,
zaručené v čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 T 33/02, a rozsudkom, zo
dňa 25. 05. 2010, sp. zn.: 2 T 33/02 porušil základné práva J. T. zaručené čl. 48 ods. 1, 2
Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 3. 2011, sp. zn.:
2 To 13/2010 sa zrušuje.
4. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn.: 2 T 33/02 sa
zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby vo veci znovu konal...“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia
návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na
zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho
súdu, pretože v jeho veci nerozhodoval zákonný sudca, resp. senát najvyššieho súdu, ktorý
nebol určený v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu na roky 2005 až 2007.
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu k
všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd
v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a
právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola
vec právoplatne skončená, dovolanie.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku môže právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený vo
svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci
súd rozhodol v nezákonnom zložení .
Z obsahu sťažnosti, ako aj na základe súčinnosti poskytnutej krajským súdom
a najvyšším súdom ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.
2 To/13/2010 z 15. marca 2011 sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný prostriedok –
dovolanie.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom označený dôvod v tejto časti sťažnosti je
možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
podľa ktorého dôvodom na podanie dovolania je, „ak vo veci súd rozhodol v nezákonnom
zložení“.
Proti namietanému postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 2 To 13/2010 teda sťažovateľ disponuje ešte dostupným a účinným právnym
prostriedkom nápravy – dovolaním.
Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok uplatniť, a preto ochranu
sťažovateľovým právam garantovaným čl. 48 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru je
v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.
Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho
konania postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 2 To/13/2010 tak vylučuje právomoc
ústavného súdu v uvedenej veci.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v časti namietaného porušenia čl. 48
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. III. ÚS 264/09).
2. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a videl ho v tom, že „najvyšší súd sa pri svojom
rozhodovaní nevysporiadal ústavne komfortným spôsobom s konkrétnou argumentáciou
sťažovateľa obsiahnutou v podanom odvolaní...“ a „dospel ku skutkovým a právnym
záverom, ktoré nemajú oporu v produkovaných dôkazoch, resp. sú v rozpore s ich
obsahom“.
Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu z 25. mája 2010, ktoré bolo
predložené krajskému súdu 16. júla 2010 (č. l. 7434 až 7437), namietal najmä nesprávnosť
skutkových zistení, ktoré nemajú oporu v dôkazoch produkovaných na hlavných
pojednávaniach, a preto tvrdil, že tým neobstoja ani jeho právne závery. Z tohto titulu žiadal
ústavný súd, aby rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil
krajskému súdu, aby vo veci znovu rozhodol.
Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť
ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010
z 15. marca 2011 (a tiež krajského súdu sp. zn. 2 T 33/02 z 25. mája 2010) a vo vzťahu
k argumentom sťažovateľa uvedeným v odvolaní konštatuje, že najvyšší súd riadne skúmal
tieto dôvody spochybňujúce výpovede niektorých svedkov, pričom na jeho argumentáciu
reagoval adekvátnym a zrozumiteľným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré
majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu
rozhodnutiu. Svoje rozhodnutie oprel nielen o výsluchy viacerých svedkov, ale aj znalecké
posudky a dôkazy vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, preto ústavný súd nemá žiadny
dôvod spochybňovať tieto závery.
Ústavný súd preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa
ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, a to postupmi
krajského súdu a najvyššieho súdu.
Ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. júna 2011) bolo
namietané konanie už právoplatne skončené. Krajský súd ako prvostupňový súd rozhodol
v namietanom trestnom konaní rozsudkom sp. zn. 2 T 33/02 už 25. mája 2010, ktorý
v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011
nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, t. j. 15. marca 2011.
V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy, ak
bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr. rozhodnutie
III. ÚS 20/00, III. ÚS 315/06).
Ústavný súd tiež vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. V posudzovanom prípade bol
odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa momentom právoplatného skončenia
napadnutého súdneho konania, t. j. 15. marca 2011. Za tohto stavu nie je možné konštatovať
porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak krajským súdom, ktorý rozhodol ešte v máji 2010, a ani
najvyšším súdom, ktorému bola vec postúpená na odvolacie konanie 26. júla 2010, pričom o
odvolaní bolo rozhodnuté už 15. marca 2011. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti
odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.
Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa prípadnými nedostatkami tejto
sťažnosti, pretože predložené splnomocnenie pre advokáta sa týka dovolacieho konania pred
najvyšším súdom, a nie pre konanie na ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011