Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 343/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi a rozsudkami Krajského súdu

v Košiciach z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011

doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na zákonného sudcu podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote a

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a rozsudkami Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z 25. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 15. marca

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. z 25. mája 2010

uznal sťažovateľa za vinného „z viac činného súbehu trestného činu vraždy... trestného činu

výtržníctva... a trestného činu ublíženia na zdraví...

Za to bol odsúdený... na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a pre jeho

výkon bol § 39a ods. 3 Tr. zákona zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny.“.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol na

neverejnom zasadnutí konanom 15. marca 2011 najvyšší súd tak, že „napadnutý rozsudok

zrušil vo výroku a treste a podľa s použitím Tr.

zákona, uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, a podľa § 39a ods. 2

písm. c) Tr. zákona sťažovateľa na výkon uloženého trestu zaradil do

III. nápravnovýchovnej skupiny“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 v tom, že «o jeho odvolaní rozhodol iný senát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako ten ktorému vec pôvodne napadla.

... teda pri prvotnom rozhodovaní Najvyššieho súdu SR o jeho odvolaní, napadla vec

na rozhodnutie do senátu , v súlade s rozvrhom práve Najvyššieho súdu SR,

stanoveného na rok 2005, Následne pri opätovnom rozhodnutí Najvyššieho súdu o odvolaní

podanom sťažovateľom, proti rozsudku Krajského súdu, zo dňa 2. 5. 2007, vec bola

pridelená na rozhodnutie do zastupujúceho senátu Najvyššieho súdu SR - 2To, a to bez

existencie relevantného vecného dôvodu a v rozpore s pravidlami stanovenými pre

prideľovanie na rozhodovanie stanovené v Rozvrhu práce s čl. IV bod 1 a čl. IV bod 2 písm.

a) b).

Popísaným postupom... boli porušené pravidlá stanovené Rozvrhom práce na

Najvyššom súde SR na rok 2007 v spojení s ust.

o sudcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov, ktoré

ustanovuje, že „zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde

a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom prúce na konanie a rozhodovanie o

prejednávanej veci“.

Popísaná nezákonnosť pri prideľovaní veci sťažovateľa na Najvyššom súde SR

postihuje aj následné rozhodovanie Najvyššieho súdu SR o odvolaní podanom sťažovateľom

proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn:

...».

Na podporu svojich tvrdení uvádza sťažovateľ aj judikatúru Európskeho práva pre

ľudské práva a ústavného súdu.

Porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vidí v tom, že „trestné konanie, ktoré bolo voči

nemu vedené v období od vznesenia obvinenia (17. 12. 2001) až do dňa právoplatného

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, zo dňa 15. 3. 2011, kedy bol odstránený stav právnej

neistoty, trvalo neprimerane dlho (takmer 10 rokov).“

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

sťažovateľ vidí v tom, že najvyšší súd „sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal ústavne

komfortným spôsobom s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom

odvolaní...“

a „dospel ku skutkovým a právnym záverom, ktoré nemajú oporu v produkovaných

dôkazoch, resp. sú v rozpore s ich obsahom.

Uvedené sa osobitne týka skutkového zistenia, že svedok... mohol v zrkadle baru

sledovať celý dej, vrátane priebehu a okolností usmrtenia poškodeného...

Neobstojí ani skutkový záver, že výpoveď utajeného svedka Ing. B. B., nie je v súlade

so skutočnosťou, nakoľko je v rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi v spise. Ktoré

dôkazy mal Najvyšší súd SR na mysli však neuvádza, a to ani príkladmo. ...

Namietaná nezákonnosť v postupe a rozhodovaní najvyššieho súdu, vykazujúca znaky

arbitrárnosti, zakladá vo svojich dôsledkoch aj porušenie práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie spôsobom, ktorý predpokladá ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a teda aj jeho

neústavnosť.“

Sťažovateľ na základe uvedeného preto navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: a

rozsudkom., zo dňa 15. 3. 2011, sp. zn.: porušil základné práva J. T.,

zaručené v , 2 , práva zaručené v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: , a rozsudkom, zo

dňa 25. 05. 2010, sp. zn.: porušil základné práva J. T. zaručené čl. 48 ods. 1, 2

, práva zaručené v dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. 3. 2011, sp. zn.:

sa zrušuje.

4. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 25. 5. 2010, sp. zn.: sa

zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby vo veci znovu konal...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.

2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia

návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na

zákonného sudcu podľa došlo postupom a rozhodnutím najvyššieho

súdu, pretože v jeho veci nerozhodoval zákonný sudca, resp. senát najvyššieho súdu, ktorý

nebol určený v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu na roky 2005 až 2007.

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu k

všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd

v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a

právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola

vec právoplatne skončená, dovolanie.

Podľa môže právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 dovolaním napadnúť obvinený vo

svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa dovolanie možno podať, ak vo veci

súd rozhodol v nezákonnom zložení .

Z obsahu sťažnosti, ako aj na základe súčinnosti poskytnutej krajským súdom

a najvyšším súdom ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2011 sťažovateľ nepodal mimoriadny opravný prostriedok –

dovolanie.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom označený dôvod v tejto časti sťažnosti je

možné subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle ,

podľa ktorého dôvodom na podanie dovolania je, „ak vo veci súd rozhodol v nezákonnom

zložení“.

Proti namietanému postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod

sp. zn. teda sťažovateľ disponuje ešte dostupným a účinným právnym

prostriedkom nápravy – dovolaním.

Sťažovateľ môže tento mimoriadny opravný prostriedok uplatniť, a preto ochranu

sťažovateľovým právam garantovaným i dohovoru je

v tomto prípade oprávnený, ale aj povinný poskytnúť najvyšší súd v dovolacom konaní.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v rámci dovolacieho

konania postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. tak vylučuje právomoc

ústavného súdu v uvedenej veci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom prerokovaní

podľa sťažnosť v časti namietaného porušenia

ods. 1 a dohovoru odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. ).

2. Sťažovateľ namietal v sťažnosti aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a videl ho v tom, že „najvyšší súd sa pri svojom

rozhodovaní nevysporiadal ústavne komfortným spôsobom s konkrétnou argumentáciou

sťažovateľa obsiahnutou v podanom odvolaní...“ a „dospel ku skutkovým a právnym

záverom, ktoré nemajú oporu v produkovaných dôkazoch, resp. sú v rozpore s ich

obsahom“.

Ústavný súd už konštantne vo svojich rozhodnutiach prezentuje názor, že o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu z 25. mája 2010, ktoré bolo

predložené krajskému súdu 16. júla 2010 (č. l. 7434 až 7437), namietal najmä nesprávnosť

skutkových zistení, ktoré nemajú oporu v dôkazoch produkovaných na hlavných

pojednávaniach, a preto tvrdil, že tým neobstoja ani jeho právne závery. Z tohto titulu žiadal

ústavný súd, aby rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil

krajskému súdu, aby vo veci znovu rozhodol.

Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť

ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2011 (a tiež krajského súdu sp. zn. z 25. mája 2010) a vo vzťahu

k argumentom sťažovateľa uvedeným v odvolaní konštatuje, že najvyšší súd riadne skúmal

tieto dôvody spochybňujúce výpovede niektorých svedkov, pričom na jeho argumentáciu

reagoval adekvátnym a zrozumiteľným spôsobom, vysporiadal sa s okolnosťami, ktoré

majú pre vec rozhodujúci význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu

rozhodnutiu. Svoje rozhodnutie oprel nielen o výsluchy viacerých svedkov, ale aj znalecké

posudky a dôkazy vyhodnotil v neprospech sťažovateľa, preto ústavný súd nemá žiadny

dôvod spochybňovať tieto závery.

Ústavný súd preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva

zaručeného , podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, a to postupmi

krajského súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd zistil, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (14. júna 2011) bolo

namietané konanie už právoplatne skončené. Krajský súd ako prvostupňový súd rozhodol

v namietanom trestnom konaní rozsudkom sp. zn. už 25. mája 2010, ktorý

v spojení s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 15. marca 2011

nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, t. j. 15. marca 2011.

V rámci ustálenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj právu na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje len vtedy, ak

bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie ešte trvalo (napr. rozhodnutie

, ).

Ústavný súd tiež vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená, ak stav právnej neistoty už netrvá. V posudzovanom prípade bol

odstránený stav právnej neistoty sťažovateľa momentom právoplatného skončenia

napadnutého súdneho konania, t. j. 15. marca 2011. Za tohto stavu nie je možné konštatovať

porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru jednak krajským súdom, ktorý rozhodol ešte v máji 2010, a ani

najvyšším súdom, ktorému bola vec postúpená na odvolacie konanie 26. júla 2010, pričom o

odvolaní bolo rozhodnuté už 15. marca 2011. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti

odmietol vo vzťahu ku krajskému súdu a najvyššiemu súdu ako zjavne neopodstatnenú.

Bolo preto už bez právneho významu zaoberať sa prípadnými nedostatkami tejto

sťažnosti, pretože predložené splnomocnenie pre advokáta sa týka dovolacieho konania pred

najvyšším súdom, a nie pre konanie na ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011