Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 473/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval prijatú sťažnosť ,

, zastúpeného ,

, pre namietané porušenie Slovenskej

republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi,

ako aj a , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnému

sudcovi a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky unesením sp. zn. z 24. októbra

2014 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu a na zákonného sudcu

podľa a , jeho základné právo na

zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na

prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd

Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie

(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod

sp. zn. v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46

ods. 1 a , listiny a dohovoru v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. v súvislosti s právom na súdnu ochranu

a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním právnej

2

zástupkyne z 8. decembra 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. januára 2015 vyslovili

súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných

dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. 6553 zo 14. decembra 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného

z viacčinného súbehu trestných činov výtržníctva podľa § 202 ods. 1, ublíženia na zdraví

podľa a a vraždy podľa , za čo bol odsúdený na

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej

skupiny. Vo zvyšnej časti obžaloby bol podľa

oslobodený spod obžaloby, pretože bolo dokázané, že sa skutok nestal. Na základe

odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. novembra 2005 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výrokoch o uznaní viny

a o uložení trestu s tým, že v uvedenom rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Zároveň odvolanie prokurátora smerujúce proti oslobodzujúcej časti rozsudku bolo

zamietnuté.

Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 7237 z 2. mája 2007 bol

sťažovateľ oslobodený spod obžaloby s tým, že skutok nebol trestným činom. Na základe

odvolania prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 18. decembra

2008 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 7408 z 25. mája 2010 bol

sťažovateľ uznaný za vinného v rovnakom rozsahu ako v prvom rozsudku krajského súdu zo

14. decembra 2004 a bol mu s použitím uložený úhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.

Na základe odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o treste

s tým, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením

do III. nápravnovýchovnej skupiny.

Sťažovateľ 14. júna 2011 podal proti rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému

súdu, v ktorej inter alia namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa

. Uznesením ústavného súdu č. k. 18 z 13. septembra

2011 bola sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia a

ods. 1 dohovoru odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu vyplývajúci

zo skutočnosti, že sťažovateľom označené porušenie práva na zákonného sudcu je možné

subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle ,

čo znamená, že proti rozsudku najvyššieho súdu môže sťažovateľ podať ešte dovolanie,

a preto oprávnenie a povinnosť poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa má

najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.

V zmysle právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ 3. júna 2013 dovolanie.

Vyplýva z neho, že namietal jednak nesprávne zloženie odvolacieho senátu najvyššieho

súdu, a to tak v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b)

], ako aj nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia [dovolací

dôvod podľa ]. Nezákonnosť v zložení odvolacích

senátov najvyššieho súdu rozhodujúcich pod sp. zn. a sp. zn.

videl v tom, že pôvodne, teda pri prvotnom rozhodovaní najvyššieho súdu ako odvolacieho

súdu pod sp. zn. (uznesenie z 23. novembra 2005), bola vec pridelená v súlade

s rozvrhom práce na rok 2005 do senátu 3 To. Následne pri opätovnom rozhodovaní

v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu z 2. mája 2007 bola už vec pridelená na

rozhodnutie inému senátu (senátu 2 To), a to bez existencie právne významného,

odôvodneného a vecného dôvodu v rozpore s pravidlami stanovenými pre prideľovanie vecí

na rozhodovanie v zmysle rozvrhu práce [čl. IV bod 1 a 2 písm. a) a b)], resp. v zmysle čl. 3

ods. 6 rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného

v Zbierke (ďalej len „rokovací

poriadok“). V zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 „zastupovanie sudcu

(predsedu senátu) sa uplatní v prípade vylúčenia sudcu z prerokovania a rozhodovania veci

alebo výskytu takých okolností na strane sudcu (predsedu senátu), ktorému krátkodobo

4

alebo dlhodobo (spravidla na čas presahujúci šesť týždňov) bránia alebo budú brániť

v riadnom výkone činnosti v senáte. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. a) predsedu senátu

vo funkcii predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda tohto senátu uvedený

v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak to nie je možné, zastúpi ho predseda senátu zo senátu

s nasledujúcim vyšším poradovým číslom. Zastupujúcim senátom je senát s najbližším

vyšším poradovým číslom“. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. b) „ak predsedu senátu nemôže

zastúpiť predseda senátu podľa písm. a), zastupujú ich podľa uvedených kritérií členovia

senátu s ďalším vyšším poradovým číslom.“. Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku

„ak bude na najvyššom súde vec, ktorá bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie

vo veci, bude pridelená tomu senátu, ktorému bola pôvodne pridelená. Ak taký senát

v pôvodom zložení už neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu

práce.“. Z naposledy citovaného ustanovenia podľa sťažovateľa vyplýva, že pri opätovnom

prideľovaní veci (odvolania) na rozhodnutie boli porušené pravidlá stanovené pre

prideľovanie vecí, keď bez existencie relevantného skutkového dôvodu predpokladaného

v ustanovení čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 došlo k odňatiu veci z rozhodovania

pôvodného senátu 3 To (ktorému vec napadla pri prvom odvolaní) do iného senátu 2 To.

Nerešpektovali sa pritom ani kritériá podľa čl. IV bodu 2 rozvrhu práce na rok 2007. Táto

nezákonnosť pri prideľovaní veci v roku 2007 postihuje aj následné pridelenie veci v roku

2010 v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

z 25. mája 2010, pretože i v tomto prípade bola vec pridelená senátu 2 To, hoci správne mal

o veci vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodovať senát 3 To. Okrem toho bol

v konaní vedenom pod sp. zn. odvolací senát nesprávne zložený aj z iného

pohľadu. Zloženie senátu totiž nebolo v súlade s rozvrhom práce na rok 2011.

JUDr. Miroslav Osif ako dočasne pridelený sudca bol síce sudcom najvyššieho súdu, ale na

výkon funkcie bol od 1. februára 2011 do 31. júla 2011 zaradený do senátu 4 T. Z opatrenia

č. 1 zo 14. januára 2011 vydaného predsedom najvyššieho súdu, ktorým zmenil a doplnil

rozvrh práce na rok 2011, ale ani z časti IV čl. IV rozvrhu práce nevyplýva dôvod, pre ktorý

JUDr. Miroslav Osif 15. marca 2011 rozhodoval v senáte 2 To. Sťažovateľ sa v tejto

súvislosti nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku z 15. marca

2011, podľa ktorého už pri rozhodovaní najvyššieho súdu 18. decembra 2008 konal

a rozhodoval senát 2 To, čo však sťažovateľ vtedy nenamietal. Ide o to, že nezákonnosť pri

prideľovaní veci v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní 18. decembra 2008 sťažovateľ

objektívne nemohol namietať, lebo sa rozhodovalo na neverejnom zasadnutí, pričom

následne ani z obsahu písomného vyhotovenia uznesenia nebolo zloženie senátu zistiteľné,

a to aj napriek tomu, že podľa uznesenie musí

obsahovať označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, ako aj mená a priezviská osôb,

ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2013 bolo

dovolanie sťažovateľa podľa odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi

podľa , ako aj obdobné právo podľa dohovoru bolo porušené

tým, že o jeho odvolaní rozhodol iný senát než ten, ktorému vec pôvodne napadla. Má tým

na mysli uznesenie sp. zn. z 18. decembra 2008. Táto nezákonnosť postihuje

aj následný rozsudok sp. zn. z 15. marca 2011, pretože právo nemôže byť

založené na nepráve, pričom ústavne konformné nebolo navyše ani samotné zloženie tohto

senátu.

Po zrušení prvého rozsudku krajského súdu v ďalších odvolacích konaniach bolo

treba za nespochybniteľných zákonných sudcov považovať každého zo sudcov senátu 3 To,

ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. z 23. novembra 2005. Pri druhom

odvolacom konaní v roku 2007 bol už v platnosti rokovací poriadok vydaný na základe

zmocňujúcich ustanovení o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tento bol záväzný aj pre vtedajšieho

predsedu najvyššieho súdu pri prerokovaní a vydaní rozvrhu práce na rok 2007, ku ktorému

došlo jeho opatrením sp. zn. Spr. 591/2006 z 15. decembra 2006. K tomu treba poznamenať,

že senát 3 To existoval v roku 2007 v pôvodnom zložení. Preto nič nebránilo postupu podľa

pravidla vyplývajúceho z čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V konečnom dôsledku to

znamená, že rozvrh práce na rok 2007, ako akt riadenia predsedu súdu nebol vydaný

6

v súlade s rokovacím poriadkom, a teda ani so zákonom a . K tomu treba dodať, že

uznesením sp. zn. z 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne,

než rozhodol pôvodný senát 3 To, pričom toto nové stanovisko bolo v ďalšom konaní

záväzné a pre výsledok veci určujúce. To isté sa vzťahuje aj na rozsudok sp. zn.

z 15. marca 2011.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa menil

a dopĺňal rozvrh práce na rok 2011, bol znížený rozsah nápadu vecí do všetkých registrov

senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca 2011 z dôvodu

dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol do tohto senátu

dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011 do 30. apríla

2011. K tejto zmene v zložení senátu došlo 6 dní pred rozhodnutím veci, a to napriek tomu,

že zastupovanie sudcov primárne upravuje časť IV čl. IV ods. 1 a 2 písm. a) a b) rozvrhu

práce na rok 2011. Tento zásah predsedu najvyššieho súdu nespĺňal navyše ani kritériá

predvídateľnosti a transparentnosti, lebo bol vykonaný spôsobom, ktorý naplnenie tejto

ústavnej zásady z pohľadu strán konania vylučoval. Opatrenie č. 2 sp. zn. Spr 254/2011,

Spr 289/2011 z 9. marca 2011 predstavuje ústavne nesúladnú zmenu rozvrhu práce na rok

2011, ktorá nerešpektuje možnosti zmien zákonného senátu.

Porušenie a , listiny a

dohovoru v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. vidí sťažovateľ v tom,

že najvyšší súd sa nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s konkrétnou

argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím

dôvodom podľa .

Navyše podľa sťažovateľa zároveň došlo k zmene v obsadení samotného dovolacieho

senátu, a to v počte, ktorý tvorí ratio decidendi pri prijímaní rozhodnutia senátu.

V súvislosti s námietkou nevysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa

k dovolaciemu dôvodu podľa poukazuje

sťažovateľ na text dovolania, v ktorom argumentuje proti nesprávnemu prideleniu veci

opätovne došlej na rozhodnutie senátu 2 T, a to predovšetkým poukázaním na ustanovenie

čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku. Zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na

nezákonnosť zloženia senátu pri rozhodovaní 15. marca 2011, keď JUDr. Miroslav Osif bol

do senátu pridelený opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa zmenil rozvrh práce na rok

2011. I v tomto smere v podrobnostiach poukazuje na obsah dovolania.

Zásadným a kľúčovým argumentom proti zmene zákonného senátu 3 T na senát 2 T

v roku 2007 a v roku 2010 bolo poukázanie na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho

poriadku, avšak sťažovateľ namieta, že dovolací súd túto skutočnosť nielenže nevzal do

úvahy, ale vo svojom uznesení 24. októbra 2013 existenciu rokovacieho poriadku ako

platnej právnej normy v celom rozsahu ignoroval. Odôvodnenie uznesenia preto v tejto

časti neposkytuje dostatočný základ pre jeho výrok.

Vo vzťahu k obsadeniu senátu 2 T, ktorý rozhodol 15. marca 2011, sťažovateľ

zdôrazňuje, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu (24. októbra 2013) už boli známe

právne záväzné nálezy ústavného súdu sp. zn. z 18. októbra 2011, ako aj

sp. zn. z 13. augusta 2013.

Porušenie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v samotnom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2013 je zrejmé podľa názoru sťažovateľa z nasledovného:

Podľa platného rozvrhu práce na rok 2013 je v osobitnej časti rozvrhu práce určené

zloženie senátu 1 Tdo V tak, že predsedom senátu je JUDr. Harald Stiffel, stálymi členmi

senátu a predsedami senátu sú JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Pavol Toman, JUDr. Milan

Lipovský a JUDr. Štefan Michálik. Ďalej sú tam JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Pavol

Farkaš a JUDr. Daniel Hudák. Náhradnými členmi senátu sú JUDr. Ing. Anton Jakubík,

JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Peter Hatala a JUDr. Gabriela Šimonová.

Vo veci sťažovateľa dovolací senát 24. októbra 2013 rozhodol v zložení JUDr. Harald Stiffel

– predseda senátu a sudcovia JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák

a JUDr. Viliam Dohňanský. Dôvod pre takúto zásadnú zmenu v obsadení senátu nebolo

možné zistiť ani následne z ustanovení osobitnej časti rozvrhu práce. Nie je tiež zrejmý

dôvod na vylúčenie všetkých štyroch členov senátu a ich nahradenie náhradníkmi mimo

8

poradia. Podľa sťažovateľa už vôbec nemožno zistiť dôvod, pre ktorý sa v senáte nachádzala

JUDr. Jana Serbová, ktorá je inak stálou členkou senátu 2 Tdo V. Sťažovateľovo dovolanie

napadlo na najvyššom súde 3. júla 2013, pričom do rozhodnutia o dovolaní 24. októbra

2013 sa právna zástupkyňa sťažovateľa viackrát snažila telefonicky zistiť zloženie senátu,

avšak neúspešne, s odôvodnením, že „zloženie senátu si určí predseda senátu pred

rozhodnutím“. V rozhodujúcom období došlo aj k vydaniu niekoľkých opatrení k rozvrhu

práce (č. 5 z 18. júna 2013 až č. 10 z 22. októbra 2013), no žiadne z nich sa netýkalo možnej

zmeny zloženia senátu 1 Tdo V. Z toho je zrejmé, že hoci sa v dovolaní malo rozhodovať

okrem iného aj o nezákonnom zložení odvolacieho senátu, absolútne sa nerešpektovali

ústavné požiadavky predvídateľnosti obsadenia súdu vrátane zastupovania vo vzťahu k

účastníkom konania v záujme vylúčenia reálnej možnosti relevantných námietok voči

zloženiu senátu. Takáto zásadná zmena v obsadení senátu nevylučuje pochybnosti o

nestrannosti rozhodnutia o dovolaní a vzbudzuje u strán konania pocit manipulácie s ich

právami. Súčasne podľa sťažovateľa vyvoláva dojem účelovosti rozhodnutia a nedostatku

nestrannosti súdu.

Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základného

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie a prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6

dohovoru vidí sťažovateľ vo vyhláseniach predsedu najvyššieho súdu k rozhodovaniu

ústavného súdu o právnych otázkach, ktoré boli práve v konkrétnom období rovnako

predmetom rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní. Dňa 28. októbra 2013 sa sťažovateľ v

priebehu vykonávania činnosti „zvyšovanie právneho povedomia“ na internetovom kiosku

v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová dozvedel o existencii

vyhlásení predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Následne požiadal právnu zástupkyňu o zaslanie výtlačkov tlačových informácií č. 63/2013

z 15. augusta 2013, č. 64/2013 z 21. augusta 2013 a č. 65/2013 z 22. augusta 2013. Ide

„o reakciu predsedu NS SR na vyhlásenie niekoľkých sudcov NS SR k včerajšiemu verdiktu

ústavného súdu SR“ zo 14. augusta 2013 a «vyhlásenie predsedu NS SR Š. H. k rozhodnutiu

Ústavného súdu SR v kauze tzv. „Duckého zmeniek“» z 13. augusta 2013. Pritom dovolanie

sťažovateľa bolo najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie 3. júla 2013. Podstatnou

právnou otázkou, o ktorej mal najvyšší súd rozhodnúť, bolo porušenie zákona pri

prideľovaní veci senátu, rovnako ako nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce opatrením č. 2

z 9. marca 2011. Predseda najvyššieho súdu sa následne 13. augusta 2013 na oficiálnej

stránke najvyššieho súdu vyjadril k právne identickej otázke „nezákonnosť v zmenách

rozvrhu práce“, resp. k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. , ktoré

túto nezákonnosť „osvedčilo“ ako neústavnú, tak, že ju označil ako „právne nezmysly

týchto sudcov“, resp. že „ich rozhodnutia sú nielen právne neobhájiteľné, ale zaváňajú

korupciou a evidentnou účelovosťou“. Následne, ako to vyplýva z tlačovej informácie

ústavného súdu č. 65/2013 z 22. augusta 2013, sa predseda najvyššieho súdu v rovnakých

intenciách vyjadroval aj vo viacerých elektronických a printových médiách, pričom 20.

augusta 2013 v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu aj v otázke práva nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa informoval o podaní trestného

oznámenia a podnetu na disciplinárne konanie na konkrétnych sudcov ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že v celom priebehu už opísaných udalostí

predseda najvyššieho súdu ako čelný predstaviteľ vrcholného orgánu štátnej moci zaujal

právny názor, resp. prejudikoval rozhodnutie najvyššieho súdu v práve prebiehajúcej

právnej veci, keď odmietol právne záväzné stanovisko ústavného súdu. Vo svetle

uvedeného je nielen zjavný, ale priam nepochybný záver o účelovosti rozhodnutia o

dovolaní, ako aj o nedostatku nestrannosti súdu, ktorý o ňom rozhodoval. Obava

sťažovateľa, že o jeho veci nerozhodoval nestranný súd, môže byť považovaná za objektívne

oprávnenú.

V súvislosti s dvojmesačnou zákonnou lehotou na podanie sťažnosti sťažovateľ

poukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2013

bolo jeho obhajcovi doručené 25. novembra 2013.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1

, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 48 ods. 1

10

, listiny a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod

sp. zn. v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 46 ods. 1

a , listiny a dohovoru v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. v súvislosti s právom na súdnu ochranu

a s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj a dohovoru

v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. v súvislosti s právom na

nezávislý a nestranný súd, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie

záležitosti nezávislým súdom. Ďalej žiada, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, aby

sa zároveň najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v porušovaní základného práva alebo

slobody v ďalšom konaní. Domáha sa tiež, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. decembra 2008 boli zrušené a najvyššiemu súdu sa prikázalo obnoviť stav pred

porušením označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Jarmily Urbancovej sp. zn.

KP 3/2014 zo 6. februára 2014 doručeného ústavnému súdu 17. februára 2014 podaného na

výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k prijateľnosti sťažnosti najmä vo vzťahu k tvrdenému

nesprávnemu zloženiu dovolacieho senátu 1 Tdo V vyplýva, že najvyšší súd sa

v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, rovnako tak aj

s jeho tvrdením o nezákonnom zložení odvolacieho súdu, ktoré opakovane uplatňuje aj

v konaní pred ústavným súdom, a preto najvyšší súd v tomto smere na odôvodnenie

predmetného rozhodnutia poukazuje. Argument sťažovateľa, podľa ktorého v dovolacom

konaní bol nezákonne zložený senát, je vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného

poriadku vecne neopodstatnený. Podľa tohto ustanovenia z rozhodovania na súde vyššieho

stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa

v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. V zmysle tohto ustanovenia boli

členovia senátu 1 Tdo V určení rozvrhom práce na rok 2013 okrem sudcov JUDr. Petra

Szaba, JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského z rozhodovania o dovolaní

sťažovateľa v predmetnej trestnej veci vylúčení. Vzhľadom na túto skutočnosť predseda

senátu JUDr. Harald Stiffel opatrením zo 16. októbra 2013 zložil v predmetnej trestnej veci

päťčlenný senát tak, že určil za jeho členov tých sudcov, ktorých sa vylúčenie netýkalo

(JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Viliam Dohňanský), a ďalšieho člena

dovolacieho senátu, sudkyňu JUDr. Janu Serbovú, doplnil zo stálych členov senátu

2 Tdo V. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že zo strany senátu konajúceho

o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 , ale ani dohovoru. Najvyšší súd považuje preto sťažnosť za vecne

neopodstatnenú.

K vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo pripojené opatrenie predsedu

senátu JUDr. Haralda Stiffela sp. zn. zo 16. októbra 2013, ktorým určil

termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o dovolaní podanom sťažovateľom na

24. október 2013 o 13.30 h s tým, že zo zákona sú vylúčení sudcovia, ktorí vo veci

meritórne rozhodovali ako súd II. stupňa podľa pripojenej prílohy. Zároveň určil päťčlenný

senát v zložení JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák

a JUDr. Viliam Dohňanský.

Z prílohy opatrenia predsedu senátu označenej ako „Zloženie senátov na Najvyššom

súde SR, ktoré vo veci rozhodovali“ vyplýva, že v trestnej veci proti sťažovateľovi sp. zn.

1 Tdo V 9/2013 podľa lustrácie predchádza 27 prípadov rozhodovania najvyššieho súdu

týkajúceho sa sťažovateľa, a to v časovom rozpätí od 22. októbra 2002 do 19. októbra 2011,

pričom v každom prípade sú uvedené mená sudcov, ktorí sa rozhodovania zúčastnili, ako aj

čísla listov jednotlivých rozhodnutí tak, ako sa tieto nachádzajú v trestnom spise.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 5. marca 2014 doručenej ústavnému súdu

7. marca 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, vyplýva, že

najvyšší súd ani teraz neodpovedal na viaceré sťažnostné námietky, a to najmä čo sa týka

12

ustanovenia čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V súvislosti s námietkou nesprávneho

zloženia dovolacieho senátu sa poukazuje výhradne na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného

poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, že z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa

zúčastnil na rozhodovaní ako sudca súdu iného stupňa. Sudca najvyššieho súdu, ktorý

rozhodoval v trestnej veci ako sudca súdu II. stupňa, je sudcom súdu toho istého stupňa

(najvyššieho súdu) ako sudca, ktorý rozhodoval alebo má rozhodovať v konaní o dovolaní

na najvyššom súde. Preto odvolávanie sa na ustanovenie

nemá opodstatnenie a „zákonnosť“ zloženia senátu vo veci sťažovateľa absolútne

neodôvodňuje. Ďalej je podstatné, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.

dňa 25. apríla 2013 rozhodoval o povolení obnovy konania v trestnej veci

sťažovateľa ako súd odvolací v zložení senátu JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabín

a JUDr. Peter Szabo. Pri aplikácii ustanovenia by musel byť

z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa vylúčený aj JUDr. Peter Szabo. Právna zástupkyňa

dáva do pozornosti pripojený zoznam rozhodnutí najvyššieho súdu v trestnej veci

sťažovateľa s uvedením zloženia jednotlivých senátov uvádza pod poradovými číslami 24 –

27 uznesenia sp. zn. z 19. októbra 2011 v zložení senátu JUDr. Pavol

Toman, JUDr. Peter Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová, pričom takéto uznesenia

sťažovateľovi, ale ani jeho právnemu zástupcovi neboli nikdy doručené. V uvedenom

období bola trestná vec sťažovateľa už od 15. marca 2011 rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. právoplatne skončená a sťažovateľ bol od 7. apríla 2011 vo výkone

trestu. Možno urobiť záver, že uvedenie týchto uznesení je účelovou snahou odôvodniť

vylúčenie riadneho člena senátu 1 Tdo V JUDr. Pavla Tomana a náhradných členov senátu

JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa.

V skutočnosti jediným členom senátu, u ktorého by bolo možné pochybovať o jeho

zaujatosti, bol JUDr. Peter Krajčovič, keďže tento bol predsedom senátu, ktorý 15. marca

2011 pod sp. zn. v trestnej veci sťažovateľa naposledy rozhodol právoplatným

rozsudkom, ktorý bol potom napadnutý dovolaním. Sťažovateľ ďalej upozorňuje, že

z opatrenia predsedu senátu zo 16. októbra 2013, ktorým vylúčil sudcov a následne zložil

päťčlenný senát 1 Tdo V, nie je zrejmé, podľa akého zákonného ustanovenia, resp. akého

ustanovenia rozvrhu práce na rok 2013 postupoval, ale ani to, aké ustanovenie rozvrhu

práce ho k tomuto postupu blanketárne splnomocnilo. Primárnym predpisom pre dopĺňanie

senátu pri vylúčení člena senátu Tdo V je poznámka č. 1 v osobitnej časti rozvrhu práce,

podľa ktorej ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu Tdo V, doplnenie

senátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia,

v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť,

postupuje sa podľa všeobecnej časti rozvrhu práce. Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na rok

2013 (všeobecná časť) ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prerokovávania

a rozhodovania veci, zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenom

v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje ho

predseda zastupiteľského senátu. Ak je v zastupujúcom senáte viac predsedov senátov, určí

zastupujúceho predsedu senátu riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Ak sa predsedom

senátu stal ďalší predseda senátu, tretím členom senátu sa stane votant zo zastupujúceho

senátu, v prípade viacerých votantov určí zastupujúceho votanta riadiaci predseda

zastupujúceho senátu. Rovnako v zmysle čl. V ods. 2 prvej vety rozvrhu práce na rok 2013

rozhoduje o zastupovaní sudcov riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Podľa čl. V ods. 3

rozvrhu práce na rok 2013 ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcim

senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom, senát s najvyšším poradovým

číslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom. V zmysle týchto ustanovení mal

preto o vylúčení sudcov rozhodovať senát. Následne zastupujúcich sudcov mal zrejme

analogickým postupom určiť riadiaci predseda zastupujúceho senátu (v danom prípade

senátu 2 Tdo V).

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. 5 z 11. novembra 2014

doručeného ústavnému súdu 24. novembra 2014, ktorým zaujíma stanovisko k veci po jej

prijatí na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažnosť považuje za vecne neopodstatnenú. Senáty

v trestných veciach vedených pod sp. zn. Tdo V sú zložené z predsedu senátu ad hoc

zo sudcov, ktorí sú zaradení do príslušného senátu v zmysle rozvrhu práce pre daný rok.

K predmetnému zloženiu tohto senátu sa vyjadrovala už podpredsedníčka najvyššieho súdu,

preto je potrebné na toto vyjadrenie odkázať. Právne závery, ktoré viedli dovolací súd

14

k odmietnutiu dovolania podľa , sú súčasťou náležitého

a vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 8. decembra 2014 doručenej ústavnému

súdu 10. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu,

vyplýva, že najvyšší súd neuvádza žiadne nové skutočnosti či argumenty, pretože odkazuje

len na argumenty obsiahnuté v rozhodnutiach, ako aj v skoršom stanovisku zo 6. februára

2014.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra 2013 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. marca 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou

sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodoval v nezákonnom zložení, treba konštatovať,

že predmetná trestná vec bola senátu 2 To v zložení z predsedu senátu JUDr. Juraja

Majchráka a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Ing. Antona Jakubíka, ktorý rozhodol

uznesením sp. zn. z 18. decembra 2008, pridelená na základe zásad

stanovených v čl. II bode 2 rozvrhu práce na rok 2007. Podľa tohto článku sa zapisovanie do

registrov vecí uskutočňuje pomocou výpočtovej techniky – elektronickej podateľne, podľa

zásad uvedených v tomto rozvrhu práce. V prípade nemožnosti využitia technických

a programových prostriedkov sa postupuje podľa ustanovení § 8 až § 12 Kancelárskeho

poriadku v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu práce, a to podľa poradia nápadu vecí.

V danom prípade bol spis pridelený v elektronickej podateľni pomocou výpočtovej techniky

náhodným spôsobom. Pravidlo, podľa ktorého sa v zmysle uvedeného nepostupuje

vo veciach, ktoré opätovne napadli na najvyšší súd po tom, ako tento už konal a rozhodol

o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože v takom prípade koná

a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý

vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy, v rozvrhu práce na rok 2007 stanovené nebolo.

Stalo sa tak až v čl. II bode 3 rozvrhu práce na rok 2008. Predmetná trestná vec teda podľa

tohto pravidla ani nemohla byť odňatá „zákonnému senátu 3 T (senátu, ktorý o odvolaní

sťažovateľa rozhodoval v roku 2005) a bezdôvodne pridelená do senátu 2 T, navyše podľa

nesprávne interpretovaných zásad stanovených na zastupovanie sudcov uvedených

v čl. IV.“, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej namietal aj zloženie senátu,

ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. z 15. marca 2011, v tom smere, že jeden

z členov senátu, dočasne pridelený sudca JUDr. Miroslav Osif, bol podľa rozvrhu práce

zaradený do senátu 4 T, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa zmenilo zákonné zloženie

senátu v jeho trestnej veci. Podľa čl. II bodu 3a rozvrhu práce na rok 2010 sa podľa už

spomínaného odseku 2 nepostupuje v trestných veciach, ktoré opätovne došli na najvyšší

súd na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako tento už konal a rozhodol o odvolaní, alebo ak

konal a rozhodol vo veci samej o mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade

koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte,

ktorý o vyššie uvedenej veci v jej merite rozhodol naposledy. So zreteľom na uvedené bol

spis v trestnej veci sťažovateľa po predložení veci na najvyšší súd 10. augusta 2010

pridelený do senátu 2 To podľa čl. IV a čl. II bodu 3a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok

2010 per analogiam. Opatrením č. 2 z 9. marca 2011 bol znížený rozsah nápadu vecí do

všetkých registrov senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca

2011 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol

do tohto senátu dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011

do 30. apríla 2011.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby vo

výške 1 866,23 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš

a JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu krajského

súdu sp. zn. z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej

16

obhajoby vo výške 444,90 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr.

Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajoby

vo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš

a JUDr. Gabriela Šimonová.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. októbra 2011 vyplýva, že

ním bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajoby

vo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš

a JUDr. Gabriela Šimonová.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť

súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 9/2013 konal a rozhodol v nesprávnom zložení senátu. Dovolací senát totiž nebol

zložený v súlade s rozvrhom práce na rok 2013. Predovšetkým bolo v tejto súvislosti

aplikované ustanovenie , hoci sa tak nemalo stať, pretože

sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v odvolacom konaní nemožno považovať za sudcov

súdu iného stupňa ako sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v dovolacom konaní.

Napokon aj keby sa malo aplikovať ustanovenie , dovolací

senát nebol zložený v súlade s rozvrhom práce. Okrem toho sa najvyšší súd v dovolacom

konaní ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

obsiahnutou v dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)

.

18

Najvyšší súd je presvedčený, že žiadna z námietok sťažovateľa vo vzťahu voči

dovolaciemu konaniu nie je dôvodná.

Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať,

že základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú

podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú

nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie

jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola

zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –

pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ ().

Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.

súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 , a preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne

akceptovateľné ().

Podľa prvej a druhej vety z rozhodovania na súde

vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa ods. 2 vylúčený sudca(…), ktorý sa zúčastnil na

rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,

kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného

stupňa.

Sťažovateľovu námietku, podľa ktorej sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci

o odvolaní sú sudcami súdu toho istého stupňa ako sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci

o dovolaní, nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať. I keď podľa doslovného

výkladu tohto ustanovenia ide o sudcov súdu toho istého stupňa, z funkčného hľadiska treba

dovolacie konanie považovať za konanie iného (vyššieho) stupňa, a preto aj sudcov

rozhodujúcich v dovolacom konaní treba považovať pre účely dovolacieho konania za

sudcov odlišného stupňa. Pri doslovnom výklade, ktorý zastáva sťažovateľ, by nebol

rešpektovaný zmysel tohto ustanovenia, ktorý má zabezpečiť možnosť preskúmania

rozhodnutí súdov nižšieho stupňa čo najobjektívnejším spôsobom, teda aj tým, že prieskum

vykonávajú odlišní sudcovia.

Možno konštatovať, že najvyšší súd ústavne aplikovateľným spôsobom aplikoval

v dovolacom konaní ustanovenie .

Sťažovateľ nepovažuje zloženie dovolacieho senátu za súladné s rozvrhom práce ani

pri aplikácii ustanovenia . V tejto súvislosti tvrdí, že

bezdôvodne boli zo senátu vyradení JUDr. Pavol Toman a JUDr. Pavol Farkaš (stáli

členovia senátu), ako aj JUDr. Gabriela Šimonová (náhradná členka senátu). K ich

vyradeniu došlo na tom základe, že títo sudcovia rozhodovali vo veciach sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

pričom podľa sťažovateľa žiadne z uvedených rozhodnutí mu nikdy doručené nebolo, z čoho

usudzuje, že títo sudcovia v jeho veci nerozhodovali.

Podľa zistenia ústavného súdu vo všetkých uvedených veciach boli vydané uznesenia

19. októbra 2011, ktorými boli preskúmané uznesenia krajského súdu týkajúce sa povinnosti

, a nahradiť štátu trovy ich obhajoby.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedené uznesenia najvyššieho súdu boli

vydané po právoplatnom skončení trestného konania vedeného proti sťažovateľovi

(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 15. marca 2011), pričom z ich obsahu

vyplýva, že sa osoby sťažovateľa nijako nedotýkajú.

Na základe dosiaľ uvedeného možno ustáliť, že vyradenie sudcov JUDr. Pavla

Tomana, JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z konania a rozhodovania

o dovolaní sťažovateľa nebolo v súlade s rozvrhom práce.

Zloženie dovolacieho senátu nepovažuje sťažovateľ za správne ani v súvislosti

s nevyradením náhradného člena senátu JUDr. Petra Szaba, keďže tento 25. apríla 2013

20

v konaní vedenom pod sp. zn. spolurozhodoval o povolení obnovy konania

(senát v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabin a JUDr. Peter Szabo).

Uvedenú námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za dôvodnú, keďže išlo

o konanie nasledujúce po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Sudcovia, ktorí o

návrhu na obnovu konania rozhodovali, sa teda nezúčastnili rozhodovania o vine a treste.

Ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného konštatuje, že nesprávnym zložením

dovolacieho senátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa a , základného práva

sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na prejednanie

veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bol 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný rozhodnúť v senáte zloženom v súlade

s rozvrhom práce, teda tak, aby o dovolaní sťažovateľa konali a rozhodovali zákonní

sudcovia. Ich úlohou bude opätovne hodnotiť dovolacie námietky sťažovateľa. Ide

predovšetkým (popri ďalších) o námietku, podľa ktorej odvolací senát najvyššieho súdu

nebol správne zložený, a to vzhľadom na to, že hoci prvýkrát rozhodoval najvyšší súd

v odvolacom konaní v roku 2005 v senáte 3 To, napriek tomu v ďalších odvolacích

konaniach už bola vec pridelená inému senátu, a to senátu 2 To, i keď podľa ustanovenia

čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku mala byť vec pridelená tomu senátu, ktorému bola

pridelená pôvodne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že i keď rozvrh práce v roku 2007

túto zásadu nezohľadňoval, bolo treba aplikovať uvedené ustanovenie rokovacieho poriadku,

ktorý je právnym predpisom vyššej právnej sily než rozvrh práce. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z

18. decembra 2008 (teda v poradí druhé rozhodovanie najvyššieho súdu v odvolacom

konaní) nenapadol na ústavnom súde, teda nevyužil možnosť namietať porušenie jeho

základného práva na zákonného sudcu nesprávnym zložením odvolacieho senátu.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

v sume 417,98 € (bod 3 výroku nálezu). Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2013

(prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 133,16 € a o jeden úkon právnych služieb

v roku 2014 (vyjadrenie z 5. marca 2014) v hodnote 134 €. Ďalej mu patril aj režijný paušál

dvakrát po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €.

Z ustanovenia vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. prešla znovu na najvyšší súd ako

dovolací súd. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný súd už nemá právomoc konať o

tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie konanie), ktorá smeruje proti konaniu

vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa v

spojení s ustanovením konanie zastavil v časti

týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. (bod 4 výroku nálezu).

22

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , časť vety pred bodkočiarkou , podľa ktorého proti

rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou

rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015