Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)II. ÚS 473/2014
PDF · 584.82 KB
No categories available
II. ÚS 473/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval prijatú sťažnosť ,
, zastúpeného ,
, pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi,
ako aj čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu a právom nebyť odňatý zákonnému
sudcovi a takto
rozhodol:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky unesením sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra
2014 p o r u š i l základné právo na súdnu ochranu a na zákonného sudcu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základné právo na
zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo na
prejednanie veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 9/2013
z 24. októbra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Najvyšší súd
Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet ,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.
II. ÚS 473/2014 28 z 30. júla 2014 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) pod
sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu
a právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním právnej
2
zástupkyne z 8. decembra 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. januára 2015 vyslovili
súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných
dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 2 T 33/02 6553 zo 14. decembra 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného
z viacčinného súbehu trestných činov výtržníctva podľa § 202 ods. 1, ublíženia na zdraví
podľa § 224 ods. 1 a 2 a vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením do III. nápravnovýchovnej
skupiny. Vo zvyšnej časti obžaloby bol podľa § 226 písm. a) Trestného poriadku
oslobodený spod obžaloby, pretože bolo dokázané, že sa skutok nestal. Na základe
odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 To 44/2005
z 23. novembra 2005 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výrokoch o uznaní viny
a o uložení trestu s tým, že v uvedenom rozsahu bola vec vrátená na ďalšie konanie.
Zároveň odvolanie prokurátora smerujúce proti oslobodzujúcej časti rozsudku bolo
zamietnuté.
Novým rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02 7237 z 2. mája 2007 bol
sťažovateľ oslobodený spod obžaloby s tým, že skutok nebol trestným činom. Na základe
odvolania prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra
2008 bol rozsudok krajského súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Napokon rozsudkom krajského súdu č. k. 2 T 33/02 7408 z 25. mája 2010 bol
sťažovateľ uznaný za vinného v rovnakom rozsahu ako v prvom rozsudku krajského súdu zo
14. decembra 2004 a bol mu s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona uložený úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny.
Na základe odvolania sťažovateľa a prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 To 13/2010 z 15. marca 2011 bol rozsudok krajského súdu zrušený vo výroku o treste
s tým, že sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov so zaradením
do III. nápravnovýchovnej skupiny.
Sťažovateľ 14. júna 2011 podal proti rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť ústavnému
súdu, v ktorej inter alia namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 343/2011 18 z 13. septembra
2011 bola sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu vyplývajúci
zo skutočnosti, že sťažovateľom označené porušenie práva na zákonného sudcu je možné
subsumovať pod dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
čo znamená, že proti rozsudku najvyššieho súdu môže sťažovateľ podať ešte dovolanie,
a preto oprávnenie a povinnosť poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa má
najvyšší súd v rámci dovolacieho konania.
V zmysle právneho názoru ústavného súdu podal sťažovateľ 3. júna 2013 dovolanie.
Vyplýva z neho, že namietal jednak nesprávne zloženie odvolacieho senátu najvyššieho
súdu, a to tak v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 12/2007, ako aj v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku], ako aj nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia [dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Nezákonnosť v zložení odvolacích
senátov najvyššieho súdu rozhodujúcich pod sp. zn. 2 To 12/2007 a sp. zn. 2 To 13/2010
videl v tom, že pôvodne, teda pri prvotnom rozhodovaní najvyššieho súdu ako odvolacieho
súdu pod sp. zn. 3 To 44/2005 (uznesenie z 23. novembra 2005), bola vec pridelená v súlade
s rozvrhom práce na rok 2005 do senátu 3 To. Následne pri opätovnom rozhodovaní
v odvolacom konaní proti rozsudku krajského súdu z 2. mája 2007 bola už vec pridelená na
rozhodnutie inému senátu (senátu 2 To), a to bez existencie právne významného,
odôvodneného a vecného dôvodu v rozpore s pravidlami stanovenými pre prideľovanie vecí
na rozhodovanie v zmysle rozvrhu práce [čl. IV bod 1 a 2 písm. a) a b)], resp. v zmysle čl. 3
ods. 6 rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejneného
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací
poriadok“). V zmysle čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 „zastupovanie sudcu
(predsedu senátu) sa uplatní v prípade vylúčenia sudcu z prerokovania a rozhodovania veci
alebo výskytu takých okolností na strane sudcu (predsedu senátu), ktorému krátkodobo
4
alebo dlhodobo (spravidla na čas presahujúci šesť týždňov) bránia alebo budú brániť
v riadnom výkone činnosti v senáte. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. a) predsedu senátu
vo funkcii predsedu senátu zastupuje v poradí ďalší predseda tohto senátu uvedený
v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak to nie je možné, zastúpi ho predseda senátu zo senátu
s nasledujúcim vyšším poradovým číslom. Zastupujúcim senátom je senát s najbližším
vyšším poradovým číslom“. V zmysle čl. IV bodu 2 písm. b) „ak predsedu senátu nemôže
zastúpiť predseda senátu podľa písm. a), zastupujú ich podľa uvedených kritérií členovia
senátu s ďalším vyšším poradovým číslom.“. Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku
„ak bude na najvyššom súde vec, ktorá bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie
vo veci, bude pridelená tomu senátu, ktorému bola pôvodne pridelená. Ak taký senát
v pôvodom zložení už neexistuje, pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických
prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu
práce.“. Z naposledy citovaného ustanovenia podľa sťažovateľa vyplýva, že pri opätovnom
prideľovaní veci (odvolania) na rozhodnutie boli porušené pravidlá stanovené pre
prideľovanie vecí, keď bez existencie relevantného skutkového dôvodu predpokladaného
v ustanovení čl. IV bodu 1 rozvrhu práce na rok 2007 došlo k odňatiu veci z rozhodovania
pôvodného senátu 3 To (ktorému vec napadla pri prvom odvolaní) do iného senátu 2 To.
Nerešpektovali sa pritom ani kritériá podľa čl. IV bodu 2 rozvrhu práce na rok 2007. Táto
nezákonnosť pri prideľovaní veci v roku 2007 postihuje aj následné pridelenie veci v roku
2010 v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
z 25. mája 2010, pretože i v tomto prípade bola vec pridelená senátu 2 To, hoci správne mal
o veci vzhľadom na už uvedené skutočnosti rozhodovať senát 3 To. Okrem toho bol
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2010 odvolací senát nesprávne zložený aj z iného
pohľadu. Zloženie senátu totiž nebolo v súlade s rozvrhom práce na rok 2011.
JUDr. Miroslav Osif ako dočasne pridelený sudca bol síce sudcom najvyššieho súdu, ale na
výkon funkcie bol od 1. februára 2011 do 31. júla 2011 zaradený do senátu 4 T. Z opatrenia
č. 1 zo 14. januára 2011 vydaného predsedom najvyššieho súdu, ktorým zmenil a doplnil
rozvrh práce na rok 2011, ale ani z časti IV čl. IV rozvrhu práce nevyplýva dôvod, pre ktorý
JUDr. Miroslav Osif 15. marca 2011 rozhodoval v senáte 2 To. Sťažovateľ sa v tejto
súvislosti nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu uvedeným v rozsudku z 15. marca
2011, podľa ktorého už pri rozhodovaní najvyššieho súdu 18. decembra 2008 konal
a rozhodoval senát 2 To, čo však sťažovateľ vtedy nenamietal. Ide o to, že nezákonnosť pri
prideľovaní veci v súvislosti s rozhodovaním o odvolaní 18. decembra 2008 sťažovateľ
objektívne nemohol namietať, lebo sa rozhodovalo na neverejnom zasadnutí, pričom
následne ani z obsahu písomného vyhotovenia uznesenia nebolo zloženie senátu zistiteľné,
a to aj napriek tomu, že podľa § 176 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie musí
obsahovať označenie orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, ako aj mená a priezviská osôb,
ktoré sa na rozhodnutí zúčastnili.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 bolo
dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj obdobné právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené
tým, že o jeho odvolaní rozhodol iný senát než ten, ktorému vec pôvodne napadla. Má tým
na mysli uznesenie sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008. Táto nezákonnosť postihuje
aj následný rozsudok sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, pretože právo nemôže byť
založené na nepráve, pričom ústavne konformné nebolo navyše ani samotné zloženie tohto
senátu.
Po zrušení prvého rozsudku krajského súdu v ďalších odvolacích konaniach bolo
treba za nespochybniteľných zákonných sudcov považovať každého zo sudcov senátu 3 To,
ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 To 44/2005 z 23. novembra 2005. Pri druhom
odvolacom konaní v roku 2007 bol už v platnosti rokovací poriadok vydaný na základe
zmocňujúcich ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a tento bol záväzný aj pre vtedajšieho
predsedu najvyššieho súdu pri prerokovaní a vydaní rozvrhu práce na rok 2007, ku ktorému
došlo jeho opatrením sp. zn. Spr. 591/2006 z 15. decembra 2006. K tomu treba poznamenať,
že senát 3 To existoval v roku 2007 v pôvodnom zložení. Preto nič nebránilo postupu podľa
pravidla vyplývajúceho z čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V konečnom dôsledku to
znamená, že rozvrh práce na rok 2007, ako akt riadenia predsedu súdu nebol vydaný
6
v súlade s rokovacím poriadkom, a teda ani so zákonom a ústavou. K tomu treba dodať, že
uznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne,
než rozhodol pôvodný senát 3 To, pričom toto nové stanovisko bolo v ďalšom konaní
záväzné a pre výsledok veci určujúce. To isté sa vzťahuje aj na rozsudok sp. zn.
2 To 13/2010 z 15. marca 2011.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa menil
a dopĺňal rozvrh práce na rok 2011, bol znížený rozsah nápadu vecí do všetkých registrov
senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca 2011 z dôvodu
dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol do tohto senátu
dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011 do 30. apríla
2011. K tejto zmene v zložení senátu došlo 6 dní pred rozhodnutím veci, a to napriek tomu,
že zastupovanie sudcov primárne upravuje časť IV čl. IV ods. 1 a 2 písm. a) a b) rozvrhu
práce na rok 2011. Tento zásah predsedu najvyššieho súdu nespĺňal navyše ani kritériá
predvídateľnosti a transparentnosti, lebo bol vykonaný spôsobom, ktorý naplnenie tejto
ústavnej zásady z pohľadu strán konania vylučoval. Opatrenie č. 2 sp. zn. Spr 254/2011,
Spr 289/2011 z 9. marca 2011 predstavuje ústavne nesúladnú zmenu rozvrhu práce na rok
2011, ktorá nerešpektuje možnosti zmien zákonného senátu.
Porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 vidí sťažovateľ v tom,
že najvyšší súd sa nevysporiadal ústavne konformným spôsobom s konkrétnou
argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podanom dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Navyše podľa sťažovateľa zároveň došlo k zmene v obsadení samotného dovolacieho
senátu, a to v počte, ktorý tvorí ratio decidendi pri prijímaní rozhodnutia senátu.
V súvislosti s námietkou nevysporiadania sa s konkrétnou argumentáciou sťažovateľa
k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku poukazuje
sťažovateľ na text dovolania, v ktorom argumentuje proti nesprávnemu prideleniu veci
opätovne došlej na rozhodnutie senátu 2 T, a to predovšetkým poukázaním na ustanovenie
čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho poriadku. Zároveň v tejto súvislosti poukazuje aj na
nezákonnosť zloženia senátu pri rozhodovaní 15. marca 2011, keď JUDr. Miroslav Osif bol
do senátu pridelený opatrením č. 2 z 9. marca 2011, ktorým sa zmenil rozvrh práce na rok
2011. I v tomto smere v podrobnostiach poukazuje na obsah dovolania.
Zásadným a kľúčovým argumentom proti zmene zákonného senátu 3 T na senát 2 T
v roku 2007 a v roku 2010 bolo poukázanie na ustanovenie čl. 3 ods. 4 a 6 rokovacieho
poriadku, avšak sťažovateľ namieta, že dovolací súd túto skutočnosť nielenže nevzal do
úvahy, ale vo svojom uznesení 24. októbra 2013 existenciu rokovacieho poriadku ako
platnej právnej normy v celom rozsahu ignoroval. Odôvodnenie uznesenia preto v tejto
časti neposkytuje dostatočný základ pre jeho výrok.
Vo vzťahu k obsadeniu senátu 2 T, ktorý rozhodol 15. marca 2011, sťažovateľ
zdôrazňuje, že v čase rozhodovania dovolacieho súdu (24. októbra 2013) už boli známe
právne záväzné nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, ako aj
sp. zn. IV. ÚS 459/2012 z 13. augusta 2013.
Porušenie práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v samotnom dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tdo V 9/2013 je zrejmé podľa názoru sťažovateľa z nasledovného:
Podľa platného rozvrhu práce na rok 2013 je v osobitnej časti rozvrhu práce určené
zloženie senátu 1 Tdo V tak, že predsedom senátu je JUDr. Harald Stiffel, stálymi členmi
senátu a predsedami senátu sú JUDr. Peter Krajčovič, JUDr. Pavol Toman, JUDr. Milan
Lipovský a JUDr. Štefan Michálik. Ďalej sú tam JUDr. Viliam Dohňanský, JUDr. Pavol
Farkaš a JUDr. Daniel Hudák. Náhradnými členmi senátu sú JUDr. Ing. Anton Jakubík,
JUDr. Martin Piovartsy, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Peter Hatala a JUDr. Gabriela Šimonová.
Vo veci sťažovateľa dovolací senát 24. októbra 2013 rozhodol v zložení JUDr. Harald Stiffel
– predseda senátu a sudcovia JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák
a JUDr. Viliam Dohňanský. Dôvod pre takúto zásadnú zmenu v obsadení senátu nebolo
možné zistiť ani následne z ustanovení osobitnej časti rozvrhu práce. Nie je tiež zrejmý
dôvod na vylúčenie všetkých štyroch členov senátu a ich nahradenie náhradníkmi mimo
8
poradia. Podľa sťažovateľa už vôbec nemožno zistiť dôvod, pre ktorý sa v senáte nachádzala
JUDr. Jana Serbová, ktorá je inak stálou členkou senátu 2 Tdo V. Sťažovateľovo dovolanie
napadlo na najvyššom súde 3. júla 2013, pričom do rozhodnutia o dovolaní 24. októbra
2013 sa právna zástupkyňa sťažovateľa viackrát snažila telefonicky zistiť zloženie senátu,
avšak neúspešne, s odôvodnením, že „zloženie senátu si určí predseda senátu pred
rozhodnutím“. V rozhodujúcom období došlo aj k vydaniu niekoľkých opatrení k rozvrhu
práce (č. 5 z 18. júna 2013 až č. 10 z 22. októbra 2013), no žiadne z nich sa netýkalo možnej
zmeny zloženia senátu 1 Tdo V. Z toho je zrejmé, že hoci sa v dovolaní malo rozhodovať
okrem iného aj o nezákonnom zložení odvolacieho senátu, absolútne sa nerešpektovali
ústavné požiadavky predvídateľnosti obsadenia súdu vrátane zastupovania vo vzťahu k
účastníkom konania v záujme vylúčenia reálnej možnosti relevantných námietok voči
zloženiu senátu. Takáto zásadná zmena v obsadení senátu nevylučuje pochybnosti o
nestrannosti rozhodnutia o dovolaní a vzbudzuje u strán konania pocit manipulácie s ich
právami. Súčasne podľa sťažovateľa vyvoláva dojem účelovosti rozhodnutia a nedostatku
nestrannosti súdu.
Porušenie práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základného
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie a prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6
dohovoru vidí sťažovateľ vo vyhláseniach predsedu najvyššieho súdu k rozhodovaniu
ústavného súdu o právnych otázkach, ktoré boli práve v konkrétnom období rovnako
predmetom rozhodovania o sťažovateľovom dovolaní. Dňa 28. októbra 2013 sa sťažovateľ v
priebehu vykonávania činnosti „zvyšovanie právneho povedomia“ na internetovom kiosku
v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica – Kráľová dozvedel o existencii
vyhlásení predsedu najvyššieho súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti ústavného súdu.
Následne požiadal právnu zástupkyňu o zaslanie výtlačkov tlačových informácií č. 63/2013
z 15. augusta 2013, č. 64/2013 z 21. augusta 2013 a č. 65/2013 z 22. augusta 2013. Ide
„o reakciu predsedu NS SR na vyhlásenie niekoľkých sudcov NS SR k včerajšiemu verdiktu
ústavného súdu SR“ zo 14. augusta 2013 a «vyhlásenie predsedu NS SR Š. H. k rozhodnutiu
Ústavného súdu SR v kauze tzv. „Duckého zmeniek“» z 13. augusta 2013. Pritom dovolanie
sťažovateľa bolo najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie 3. júla 2013. Podstatnou
právnou otázkou, o ktorej mal najvyšší súd rozhodnúť, bolo porušenie zákona pri
prideľovaní veci senátu, rovnako ako nezákonnosť v zmenách rozvrhu práce opatrením č. 2
z 9. marca 2011. Predseda najvyššieho súdu sa následne 13. augusta 2013 na oficiálnej
stránke najvyššieho súdu vyjadril k právne identickej otázke „nezákonnosť v zmenách
rozvrhu práce“, resp. k rozhodnutiu ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 459/2012, ktoré
túto nezákonnosť „osvedčilo“ ako neústavnú, tak, že ju označil ako „právne nezmysly
týchto sudcov“, resp. že „ich rozhodnutia sú nielen právne neobhájiteľné, ale zaváňajú
korupciou a evidentnou účelovosťou“. Následne, ako to vyplýva z tlačovej informácie
ústavného súdu č. 65/2013 z 22. augusta 2013, sa predseda najvyššieho súdu v rovnakých
intenciách vyjadroval aj vo viacerých elektronických a printových médiách, pričom 20.
augusta 2013 v súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu aj v otázke práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy informoval o podaní trestného
oznámenia a podnetu na disciplinárne konanie na konkrétnych sudcov ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje tiež na to, že v celom priebehu už opísaných udalostí
predseda najvyššieho súdu ako čelný predstaviteľ vrcholného orgánu štátnej moci zaujal
právny názor, resp. prejudikoval rozhodnutie najvyššieho súdu v práve prebiehajúcej
právnej veci, keď odmietol právne záväzné stanovisko ústavného súdu. Vo svetle
uvedeného je nielen zjavný, ale priam nepochybný záver o účelovosti rozhodnutia o
dovolaní, ako aj o nedostatku nestrannosti súdu, ktorý o ňom rozhodoval. Obava
sťažovateľa, že o jeho veci nerozhodoval nestranný súd, môže byť považovaná za objektívne
oprávnenú.
V súvislosti s dvojmesačnou zákonnou lehotou na podanie sťažnosti sťažovateľ
poukazuje na to, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013
bolo jeho obhajcovi doručené 25. novembra 2013.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48 ods. 1
ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 2 To 12/2007 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 48 ods. 1
10
ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod
sp. zn. 2 To 13/2010 v súvislosti s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na súdnu ochranu
a s právom nebyť odňatý zákonnému sudcovi, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru
v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 v súvislosti s právom na
nezávislý a nestranný súd, resp. s právom na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie
záležitosti nezávislým súdom. Ďalej žiada, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, aby
sa zároveň najvyššiemu súdu zakázalo pokračovať v porušovaní základného práva alebo
slobody v ďalšom konaní. Domáha sa tiež, aby rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 To 13/2010 z 15. marca 2011, ako aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007
z 18. decembra 2008 boli zrušené a najvyššiemu súdu sa prikázalo obnoviť stav pred
porušením označených práv. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.
Z vyjadrenia podpredsedníčky najvyššieho súdu JUDr. Jarmily Urbancovej sp. zn.
KP 3/2014 zo 6. februára 2014 doručeného ústavnému súdu 17. februára 2014 podaného na
výzvu ústavného súdu vyjadriť sa k prijateľnosti sťažnosti najmä vo vzťahu k tvrdenému
nesprávnemu zloženiu dovolacieho senátu 1 Tdo V vyplýva, že najvyšší súd sa
v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľa, rovnako tak aj
s jeho tvrdením o nezákonnom zložení odvolacieho súdu, ktoré opakovane uplatňuje aj
v konaní pred ústavným súdom, a preto najvyšší súd v tomto smere na odôvodnenie
predmetného rozhodnutia poukazuje. Argument sťažovateľa, podľa ktorého v dovolacom
konaní bol nezákonne zložený senát, je vzhľadom na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného
poriadku vecne neopodstatnený. Podľa tohto ustanovenia z rozhodovania na súde vyššieho
stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde
nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa
v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.
Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn. V zmysle tohto ustanovenia boli
členovia senátu 1 Tdo V určení rozvrhom práce na rok 2013 okrem sudcov JUDr. Petra
Szaba, JUDr. Daniela Hudáka a JUDr. Viliama Dohňanského z rozhodovania o dovolaní
sťažovateľa v predmetnej trestnej veci vylúčení. Vzhľadom na túto skutočnosť predseda
senátu JUDr. Harald Stiffel opatrením zo 16. októbra 2013 zložil v predmetnej trestnej veci
päťčlenný senát tak, že určil za jeho členov tých sudcov, ktorých sa vylúčenie netýkalo
(JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák a JUDr. Viliam Dohňanský), a ďalšieho člena
dovolacieho senátu, sudkyňu JUDr. Janu Serbovú, doplnil zo stálych členov senátu
2 Tdo V. Vychádzajúc z uvedeného, možno konštatovať, že zo strany senátu konajúceho
o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy, ale ani čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd považuje preto sťažnosť za vecne
neopodstatnenú.
K vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu bolo pripojené opatrenie predsedu
senátu JUDr. Haralda Stiffela sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 zo 16. októbra 2013, ktorým určil
termín neverejného zasadnutia na rozhodnutie o dovolaní podanom sťažovateľom na
24. október 2013 o 13.30 h s tým, že zo zákona sú vylúčení sudcovia, ktorí vo veci
meritórne rozhodovali ako súd II. stupňa podľa pripojenej prílohy. Zároveň určil päťčlenný
senát v zložení JUDr. Jana Serbová, JUDr. Peter Szabo, JUDr. Daniel Hudák
a JUDr. Viliam Dohňanský.
Z prílohy opatrenia predsedu senátu označenej ako „Zloženie senátov na Najvyššom
súde SR, ktoré vo veci rozhodovali“ vyplýva, že v trestnej veci proti sťažovateľovi sp. zn.
1 Tdo V 9/2013 podľa lustrácie predchádza 27 prípadov rozhodovania najvyššieho súdu
týkajúceho sa sťažovateľa, a to v časovom rozpätí od 22. októbra 2002 do 19. októbra 2011,
pričom v každom prípade sú uvedené mená sudcov, ktorí sa rozhodovania zúčastnili, ako aj
čísla listov jednotlivých rozhodnutí tak, ako sa tieto nachádzajú v trestnom spise.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 5. marca 2014 doručenej ústavnému súdu
7. marca 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie podpredsedníčky najvyššieho súdu, vyplýva, že
najvyšší súd ani teraz neodpovedal na viaceré sťažnostné námietky, a to najmä čo sa týka
12
ustanovenia čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku. V súvislosti s námietkou nesprávneho
zloženia dovolacieho senátu sa poukazuje výhradne na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného
poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva, že z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa
zúčastnil na rozhodovaní ako sudca súdu iného stupňa. Sudca najvyššieho súdu, ktorý
rozhodoval v trestnej veci ako sudca súdu II. stupňa, je sudcom súdu toho istého stupňa
(najvyššieho súdu) ako sudca, ktorý rozhodoval alebo má rozhodovať v konaní o dovolaní
na najvyššom súde. Preto odvolávanie sa na ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku
nemá opodstatnenie a „zákonnosť“ zloženia senátu vo veci sťažovateľa absolútne
neodôvodňuje. Ďalej je podstatné, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tost 13/2013 dňa 25. apríla 2013 rozhodoval o povolení obnovy konania v trestnej veci
sťažovateľa ako súd odvolací v zložení senátu JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabín
a JUDr. Peter Szabo. Pri aplikácii ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku by musel byť
z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa vylúčený aj JUDr. Peter Szabo. Právna zástupkyňa
dáva do pozornosti pripojený zoznam rozhodnutí najvyššieho súdu v trestnej veci
sťažovateľa s uvedením zloženia jednotlivých senátov uvádza pod poradovými číslami 24 –
27 uznesenia sp. zn. 1 Tost 30 až 33/2011 z 19. októbra 2011 v zložení senátu JUDr. Pavol
Toman, JUDr. Peter Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová, pričom takéto uznesenia
sťažovateľovi, ale ani jeho právnemu zástupcovi neboli nikdy doručené. V uvedenom
období bola trestná vec sťažovateľa už od 15. marca 2011 rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 To 13/2010 právoplatne skončená a sťažovateľ bol od 7. apríla 2011 vo výkone
trestu. Možno urobiť záver, že uvedenie týchto uznesení je účelovou snahou odôvodniť
vylúčenie riadneho člena senátu 1 Tdo V JUDr. Pavla Tomana a náhradných členov senátu
JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z rozhodovania o dovolaní sťažovateľa.
V skutočnosti jediným členom senátu, u ktorého by bolo možné pochybovať o jeho
zaujatosti, bol JUDr. Peter Krajčovič, keďže tento bol predsedom senátu, ktorý 15. marca
2011 pod sp. zn. 2 To 13/2010 v trestnej veci sťažovateľa naposledy rozhodol právoplatným
rozsudkom, ktorý bol potom napadnutý dovolaním. Sťažovateľ ďalej upozorňuje, že
z opatrenia predsedu senátu zo 16. októbra 2013, ktorým vylúčil sudcov a následne zložil
päťčlenný senát 1 Tdo V, nie je zrejmé, podľa akého zákonného ustanovenia, resp. akého
ustanovenia rozvrhu práce na rok 2013 postupoval, ale ani to, aké ustanovenie rozvrhu
práce ho k tomuto postupu blanketárne splnomocnilo. Primárnym predpisom pre dopĺňanie
senátu pri vylúčení člena senátu Tdo V je poznámka č. 1 v osobitnej časti rozvrhu práce,
podľa ktorej ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu alebo člena senátu Tdo V, doplnenie
senátu vykoná riadiaci predseda senátu spomedzi náhradných členov senátu podľa poradia,
v akom sú v prehľade o zložení senátu uvedení. Ak nie je možné takto senát doplniť,
postupuje sa podľa všeobecnej časti rozvrhu práce. Podľa čl. IV ods. 2 rozvrhu práce na rok
2013 (všeobecná časť) ak došlo k vylúčeniu predsedu senátu z prerokovávania
a rozhodovania veci, zastupuje ho ďalší predseda toho istého senátu v poradí uvedenom
v osobitnej časti rozvrhu práce. Ak je v senáte len jeden predseda senátu, zastupuje ho
predseda zastupiteľského senátu. Ak je v zastupujúcom senáte viac predsedov senátov, určí
zastupujúceho predsedu senátu riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Ak sa predsedom
senátu stal ďalší predseda senátu, tretím členom senátu sa stane votant zo zastupujúceho
senátu, v prípade viacerých votantov určí zastupujúceho votanta riadiaci predseda
zastupujúceho senátu. Rovnako v zmysle čl. V ods. 2 prvej vety rozvrhu práce na rok 2013
rozhoduje o zastupovaní sudcov riadiaci predseda zastupujúceho senátu. Podľa čl. V ods. 3
rozvrhu práce na rok 2013 ak v osobitnej časti nie je ustanovené inak, zastupujúcim
senátom je senát s najbližším vyšším poradovým číslom, senát s najvyšším poradovým
číslom zastupuje senát s najnižším poradovým číslom. V zmysle týchto ustanovení mal
preto o vylúčení sudcov rozhodovať senát. Následne zastupujúcich sudcov mal zrejme
analogickým postupom určiť riadiaci predseda zastupujúceho senátu (v danom prípade
senátu 2 Tdo V).
Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. KP 3/2014 5 z 11. novembra 2014
doručeného ústavnému súdu 24. novembra 2014, ktorým zaujíma stanovisko k veci po jej
prijatí na ďalšie konanie, vyplýva, že sťažnosť považuje za vecne neopodstatnenú. Senáty
v trestných veciach vedených pod sp. zn. Tdo V sú zložené z predsedu senátu ad hoc
zo sudcov, ktorí sú zaradení do príslušného senátu v zmysle rozvrhu práce pre daný rok.
K predmetnému zloženiu tohto senátu sa vyjadrovala už podpredsedníčka najvyššieho súdu,
preto je potrebné na toto vyjadrenie odkázať. Právne závery, ktoré viedli dovolací súd
14
k odmietnutiu dovolania podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, sú súčasťou náležitého
a vnútorne konzistentného odôvodnenia, na ktoré predsedníčka najvyššieho súdu odkazuje.
Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľa z 8. decembra 2014 doručenej ústavnému
súdu 10. decembra 2014, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu,
vyplýva, že najvyšší súd neuvádza žiadne nové skutočnosti či argumenty, pretože odkazuje
len na argumenty obsiahnuté v rozhodnutiach, ako aj v skoršom stanovisku zo 6. februára
2014.
II.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.
2 To 13/2010 z 15. marca 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu v súvislosti s námietkou
sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd rozhodoval v nezákonnom zložení, treba konštatovať,
že predmetná trestná vec bola senátu 2 To v zložení z predsedu senátu JUDr. Juraja
Majchráka a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. Ing. Antona Jakubíka, ktorý rozhodol
uznesením sp. zn. 2 To 12/2007 z 18. decembra 2008, pridelená na základe zásad
stanovených v čl. II bode 2 rozvrhu práce na rok 2007. Podľa tohto článku sa zapisovanie do
registrov vecí uskutočňuje pomocou výpočtovej techniky – elektronickej podateľne, podľa
zásad uvedených v tomto rozvrhu práce. V prípade nemožnosti využitia technických
a programových prostriedkov sa postupuje podľa ustanovení § 8 až § 12 Kancelárskeho
poriadku v zmysle zásad uvedených v tomto rozvrhu práce, a to podľa poradia nápadu vecí.
V danom prípade bol spis pridelený v elektronickej podateľni pomocou výpočtovej techniky
náhodným spôsobom. Pravidlo, podľa ktorého sa v zmysle uvedeného nepostupuje
vo veciach, ktoré opätovne napadli na najvyšší súd po tom, ako tento už konal a rozhodol
o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože v takom prípade koná
a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý
vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy, v rozvrhu práce na rok 2007 stanovené nebolo.
Stalo sa tak až v čl. II bode 3 rozvrhu práce na rok 2008. Predmetná trestná vec teda podľa
tohto pravidla ani nemohla byť odňatá „zákonnému senátu 3 T (senátu, ktorý o odvolaní
sťažovateľa rozhodoval v roku 2005) a bezdôvodne pridelená do senátu 2 T, navyše podľa
nesprávne interpretovaných zásad stanovených na zastupovanie sudcov uvedených
v čl. IV.“, ako sa mylne domnieva sťažovateľ. Sťažovateľ ďalej namietal aj zloženie senátu,
ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011, v tom smere, že jeden
z členov senátu, dočasne pridelený sudca JUDr. Miroslav Osif, bol podľa rozvrhu práce
zaradený do senátu 4 T, a preto nie je zrejmé, z akého dôvodu sa zmenilo zákonné zloženie
senátu v jeho trestnej veci. Podľa čl. II bodu 3a rozvrhu práce na rok 2010 sa podľa už
spomínaného odseku 2 nepostupuje v trestných veciach, ktoré opätovne došli na najvyšší
súd na rozhodnutie o odvolaní po tom, ako tento už konal a rozhodol o odvolaní, alebo ak
konal a rozhodol vo veci samej o mimoriadnom opravnom prostriedku. V takom prípade
koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte,
ktorý o vyššie uvedenej veci v jej merite rozhodol naposledy. So zreteľom na uvedené bol
spis v trestnej veci sťažovateľa po predložení veci na najvyšší súd 10. augusta 2010
pridelený do senátu 2 To podľa čl. IV a čl. II bodu 3a rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok
2010 per analogiam. Opatrením č. 2 z 9. marca 2011 bol znížený rozsah nápadu vecí do
všetkých registrov senátu 2 T o jednu tretinu s účinnosťou od 9. marca 2011 do 31. marca
2011 z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti člena senátu JUDr. Libora Duľu a zároveň bol
do tohto senátu dočasne pridelený sudca senátu 4 T JUDr. Miroslav Osif od 9. marca 2011
do 30. apríla 2011.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy obhajoby vo
výške 1 866,23 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš
a JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu krajského
súdu sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej
16
obhajoby vo výške 444,90 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr.
Pavol Farkaš a JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 32/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajoby
vo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš
a JUDr. Gabriela Šimonová.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 33/2011 z 19. októbra 2011 vyplýva, že
ním bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
2 T 33/2002 z 15. augusta 2011 o jeho povinnosti nahradiť štátu trovy náhradnej obhajoby
vo výške 716,70 €. Vo veci rozhodovali sudcovia JUDr. Pavol Toman, JUDr. Pavol Farkaš
a JUDr. Gabriela Šimonová.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť
súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tdo V 9/2013 konal a rozhodol v nesprávnom zložení senátu. Dovolací senát totiž nebol
zložený v súlade s rozvrhom práce na rok 2013. Predovšetkým bolo v tejto súvislosti
aplikované ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, hoci sa tak nemalo stať, pretože
sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v odvolacom konaní nemožno považovať za sudcov
súdu iného stupňa ako sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich v dovolacom konaní.
Napokon aj keby sa malo aplikovať ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku, dovolací
senát nebol zložený v súlade s rozvrhom práce. Okrem toho sa najvyšší súd v dovolacom
konaní ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa
obsiahnutou v dovolaní, a to v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. b)
18
Najvyšší súd je presvedčený, že žiadna z námietok sťažovateľa vo vzťahu voči
dovolaciemu konaniu nie je dôvodná.
Z pohľadu ústavného súdu prichodí predovšetkým vo všeobecnej rovine konštatovať,
že základné právo na zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú
podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú
nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konania záruku, že na rozhodnutie
jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred ustanovených zásad tak, aby bola
zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený –
pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“ (I. ÚS 239/04).
Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp.
súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48
ods. 1 ústavy, a preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne
akceptovateľné (III. ÚS 116/06).
Podľa § 31 ods. 3 prvej a druhej vety Trestného poriadku z rozhodovania na súde
vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa ods. 2 vylúčený sudca(…), ktorý sa zúčastnil na
rozhodovaní na súde nižšieho stupňa a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten,
kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného
stupňa.
Sťažovateľovu námietku, podľa ktorej sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci
o odvolaní sú sudcami súdu toho istého stupňa ako sudcovia najvyššieho súdu rozhodujúci
o dovolaní, nemožno z pohľadu ústavného súdu akceptovať. I keď podľa doslovného
výkladu tohto ustanovenia ide o sudcov súdu toho istého stupňa, z funkčného hľadiska treba
dovolacie konanie považovať za konanie iného (vyššieho) stupňa, a preto aj sudcov
rozhodujúcich v dovolacom konaní treba považovať pre účely dovolacieho konania za
sudcov odlišného stupňa. Pri doslovnom výklade, ktorý zastáva sťažovateľ, by nebol
rešpektovaný zmysel tohto ustanovenia, ktorý má zabezpečiť možnosť preskúmania
rozhodnutí súdov nižšieho stupňa čo najobjektívnejším spôsobom, teda aj tým, že prieskum
vykonávajú odlišní sudcovia.
Možno konštatovať, že najvyšší súd ústavne aplikovateľným spôsobom aplikoval
v dovolacom konaní ustanovenie § 31 ods. 3 Trestného poriadku.
Sťažovateľ nepovažuje zloženie dovolacieho senátu za súladné s rozvrhom práce ani
pri aplikácii ustanovenia § 31 ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti tvrdí, že
bezdôvodne boli zo senátu vyradení JUDr. Pavol Toman a JUDr. Pavol Farkaš (stáli
členovia senátu), ako aj JUDr. Gabriela Šimonová (náhradná členka senátu). K ich
vyradeniu došlo na tom základe, že títo sudcovia rozhodovali vo veciach sp. zn.
1 Tost 30/2011, sp. zn. 1 Tost 31/2011, sp. zn. 1 Tost 32/2011 a sp. zn. 1 Tost 33/2011,
pričom podľa sťažovateľa žiadne z uvedených rozhodnutí mu nikdy doručené nebolo, z čoho
usudzuje, že títo sudcovia v jeho veci nerozhodovali.
Podľa zistenia ústavného súdu vo všetkých uvedených veciach boli vydané uznesenia
19. októbra 2011, ktorými boli preskúmané uznesenia krajského súdu týkajúce sa povinnosti
, a nahradiť štátu trovy ich obhajoby.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedené uznesenia najvyššieho súdu boli
vydané po právoplatnom skončení trestného konania vedeného proti sťažovateľovi
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 13/2010 z 15. marca 2011), pričom z ich obsahu
vyplýva, že sa osoby sťažovateľa nijako nedotýkajú.
Na základe dosiaľ uvedeného možno ustáliť, že vyradenie sudcov JUDr. Pavla
Tomana, JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Gabriely Šimonovej z konania a rozhodovania
o dovolaní sťažovateľa nebolo v súlade s rozvrhom práce.
Zloženie dovolacieho senátu nepovažuje sťažovateľ za správne ani v súvislosti
s nevyradením náhradného člena senátu JUDr. Petra Szaba, keďže tento 25. apríla 2013
20
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 13/2013 spolurozhodoval o povolení obnovy konania
(senát v zložení JUDr. Juraj Kliment, JUDr. Milan Karabin a JUDr. Peter Szabo).
Uvedenú námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za dôvodnú, keďže išlo
o konanie nasledujúce po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa. Sudcovia, ktorí o
návrhu na obnovu konania rozhodovali, sa teda nezúčastnili rozhodovania o vine a treste.
Ústavný súd na základe dosiaľ uvedeného konštatuje, že nesprávnym zložením
dovolacieho senátu najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu a na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy, základného práva
sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na prejednanie
veci nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bol 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Tdo V 9/2013 z 24. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
V ďalšom konaní bude najvyšší súd povinný rozhodnúť v senáte zloženom v súlade
s rozvrhom práce, teda tak, aby o dovolaní sťažovateľa konali a rozhodovali zákonní
sudcovia. Ich úlohou bude opätovne hodnotiť dovolacie námietky sťažovateľa. Ide
predovšetkým (popri ďalších) o námietku, podľa ktorej odvolací senát najvyššieho súdu
nebol správne zložený, a to vzhľadom na to, že hoci prvýkrát rozhodoval najvyšší súd
v odvolacom konaní v roku 2005 v senáte 3 To, napriek tomu v ďalších odvolacích
konaniach už bola vec pridelená inému senátu, a to senátu 2 To, i keď podľa ustanovenia
čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku mala byť vec pridelená tomu senátu, ktorému bola
pridelená pôvodne. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že i keď rozvrh práce v roku 2007
túto zásadu nezohľadňoval, bolo treba aplikovať uvedené ustanovenie rokovacieho poriadku,
ktorý je právnym predpisom vyššej právnej sily než rozvrh práce. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 12/2007 z
18. decembra 2008 (teda v poradí druhé rozhodovanie najvyššieho súdu v odvolacom
konaní) nenapadol na ústavnom súde, teda nevyužil možnosť namietať porušenie jeho
základného práva na zákonného sudcu nesprávnym zložením odvolacieho senátu.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia advokátkou
v sume 417,98 € (bod 3 výroku nálezu). Ide o dva úkony právnych služieb v roku 2013
(prevzatie a príprava zastupovania a sťažnosť) po 133,16 € a o jeden úkon právnych služieb
v roku 2014 (vyjadrenie z 5. marca 2014) v hodnote 134 €. Ďalej mu patril aj režijný paušál
dvakrát po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €.
Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Tým, že ústavný súd zrušil dovolacie uznesenie najvyššieho súdu, právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa vo vzťahu k odvolaciemu konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010 prešla znovu na najvyšší súd ako
dovolací súd. Vo svojich dôsledkoch to znamená, že ústavný súd už nemá právomoc konať o
tej časti sťažnosti (pôvodne prijatej na ďalšie konanie), ktorá smeruje proti konaniu
vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 13/2010.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd postupom podľa § 31a zákona o ústavnom súde v
spojení s ustanovením § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia označených práv v konaní vedenom najvyšším súdom
pod sp. zn. 2 To 13/2010 (bod 4 výroku nálezu).
22
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133, časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého proti
rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou
rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom
konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015