Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 736/2013
PDF · 313.89 KB
No categories available
IV. ÚS 736/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. I., Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 C 24/2011 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 v spojení s postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/156/2012 a jeho
rozsudkom z 28. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. I. o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2012 doručená sťažnosť V. I. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 24/2011 a jeho rozsudkom z 1. marca 2012
v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 Co/156/2012 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených príloh zistil tieto skutočnosti:
Sťažovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov, na ktorých sú postavané diaľničné
privádzače v správe Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. (ďalej len „diaľničná
spoločnosť“), ktorá je akciovou spoločnosťou so 100 % štátnou účasťou.
Sťažovateľ uvádza, že listom z 22. apríla 2010 požiadal diaľničnú spoločnosť
o majetkové vyporiadanie dotknutých pozemkov v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 639/2004
Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 639/2004 Z. z.“). Na uvedený list mu mala diaľničná spoločnosť odpovedať listom
z 5. mája 2010, v ktorom uviedla, že „... návrh kúpnej zmluvy na predmetné pozemky pod
rýchlostnou cestou... v katastrálnom území B. bude navrhovateľovi doručený do konca júna
roku 2010...“ a „... v rovnakom termíne ako kúpna zmluva Vám bude zo strany NDS
predložený návrh dohody o majetkovom vyrovnaní za užívanie predmetných pozemkov...“.
Po ďalšej písomnej komunikácii medzi sťažovateľom a diaľničnou spoločnosťou podala
diaľničná spoločnosť návrh na zápis vecného bremena k pozemkom sťažovateľa, na základe
čoho Správa katastra vo Z. rozhodnutím sp. zn. Z 98/11-10/11 z 19. januára 2011 zapísala
vecné bremeno spočívajúce v užívaní sťažovateľových pozemkov v prospech diaľničnej
spoločnosti. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „od 01. 01. 2010 je prejazd cez jeho nehnuteľnosti
spoplatnený mýtom, čím diaľničná spoločnosť bez uzatvorenia nájomnej zmluvy,
vysporiadania vlastníckeho práva k pozemkom alebo odplaty za zriadené vecné bremeno
intenzívnym spôsobom využíva pozemky sťažovateľa, ktorý bez toho, aby zaplatil mýto,
nemôže vstúpiť na svoje pozemky“.
Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo 14. februára 2011 domáhal, aby
okresný súd uložil diaľničnej spoločnosti povinnosť zaplatiť mu za zriadené vecné bremeno
primeranú jednorázovú náhradu. Počas konania, potom, ako diaľničná spoločnosť vzniesla
námietku premlčania tohto nároku, zmenil sťažovateľ svoj návrh tak, že si uplatňoval nárok
na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, v ktorom by nárok na náhradu
za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný.
Okresný súd považoval za preukázané, že vecné bremeno zaťažujúce nehnuteľnosti
sťažovateľa je zriadené zákonom a diaľničná spoločnosť ako odporca v konaní ho
nadobudla zo zákona dňom jej vzniku (1. februára 2005). Podľa okresného súdu môže byť
náhrada za zriadené vecné bremeno len jednorazovou náhradou. Ďalej okresný súd poukázal
na to, že sťažovateľ si pôvodne uplatňoval zaplatenie jednorazovej náhrady za zriadenie
vecného bremena a až po vznesení námietky premlčania diaľničnou spoločnosťou si
uplatňoval nárok na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, za ktoré by nárok
na náhradu za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný. Finančná náhrada
za zriadenie vecného bremena je podľa okresného súdu nepochybne majetkovým právom,
ktorá patrí povinnému subjektu z vecného bremena. Podľa okresného súdu vzniká
predmetné vecné bremeno „in rem“, bolo by ale nelogické, aby pri každej zmene
vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už
vzniknuté vecné bremeno, keďže pri kúpe danej veci by sa zohľadnilo zaťaženie veci
právom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená. Bolo by
v rozpore so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ak by nový
majiteľ zaťaženého pozemku bol zvýhodnený nižšou kúpnou cenou pozemku z dôvodu
vecného bremena a zároveň by mal nárok aj na finančnú náhradu za toto vecné bremeno.
Vlastník pozemku si mohol uplatniť právo na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného
bremena od 1. februára 2005, a preto došlo k premlčaniu nároku uplynutím trojročnej
premlčacej doby v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vznesenú námietku
premlčania okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 24/11 z 1. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa
sťažovateľ odvolal.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdil. Podľa názoru krajského súdu „Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom
okresného súdu, že v súdenej veci vzniklo odporcovi právo zodpovedajúce vecnému
bremenu dňom účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti..., ktorá vznikla dňa
01. 02. 2005. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde dňa
14. 02. 2011, a teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby (§ 101 OZ) odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom
okresného súdu, že... vlastník pozemku mal právo len na jednorazovú náhradu za zriadenie
vecného bremena zo zákona. Nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku okresného súdu
odvolací súd dodáva:
Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený
verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj
súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať
vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého obmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť,
niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento
charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa
riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy
nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych
ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko v súdenej veci došlo k vzniku vecného
bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) zo zákona, nie je možné hovoriť
o odplatnom zriadení vecného bremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra
nehnuteľností. Národná diaľničná spoločnosť je síce povinná vyporiadať vlastníctvo
predmetných nehnuteľností do svojho vlastníctva (v zmysle § 6 ods. 2 zák. č. 639/2004
Z. z.), zákon však za nedodržanie tejto povinnosti nestanovuje žiadnu sankciu ani následok.
Niet však pochýb o tom, že navrhovateľovi ako vlastníkovi pozemku vznikol nárok na
náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do
troch rokov... Keďže návrh na začatie konania podal po uplynutí uvedeného dátumu, jeho
nárok je premlčaný... Pokiaľ ide o tú skutočnosť, či navrhovateľovi patrí jednorazová
náhrada alebo má táto náhrada charakter opakovaného plnenia, odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu. Nárok navrhovateľa na náhradu vznikol, aj
keď zákon č. 639/2004 Z. z. nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, a to
s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bez toho, aby bolo
nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej
právnej sily (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL. ÚS 41/1997, kde je riešená
náhrada vo vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb.). Aj keď teda nárok navrhovateľa
na jednorazovú náhradu vznikol, tento nárok bol z dôvodov vyššie uvedených premlčaný.
Finančná náhrada za vznik vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu) je v súdenej veci nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého
pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je
len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku,
ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Každý ďalší vlastník
zaťaženej nehnuteľnosti už nadobúda pozemok aj s týmto vecným bremenom, preto nie je
možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom
domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si
nárok na túto náhradu uplatní alebo nie (obdobný záver bol vyjadrený aj v rozsudku
Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008-255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou
na Ústavnom súde SR, ktorý však sťažnosť účastníka konania rozhodnutím
č. III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú).“.
Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd
pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy všetky namietané skutočnosti. Podľa sťažovateľa
«... oprávnenie vlastníkov držať, užívať a nakladať s druhovo rovnakou vecou musí byť
predmetom zákonnej ochrany v rovnakej kvalite a rozsahu. Inými slovami, oprávnenie
jedného vlastníka držať, užívať a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec
patriaca inému vlastníkovi, nesmie byť podrobené výhodnejším alebo menej výhodným
zákonným podmienkam, než aké sa vzťahujú na tohto iného vlastníka.
Pokiaľ ide o obsah vlastníckeho práva, sťažovateľ poukazuje na fakt, že de iure
ostávajú jeho práva ako vlastníka quasi nedotknuté, de iure môže svoje pozemky držať,
užívať, požívať ich plody a úžitky a nakladať s nimi.
Z povahy veci však nepochybne vyplýva, že de facto sa obsah sťažovateľovho
vlastníckeho práva radikálne mení, keďže oprávnenia, ktoré sú integrálnou a definičnou
súčasťou vlastníckeho práva môže realizovať iba v miere, v akej to vzhľadom na stavbu
diaľnice je reálne možné – teda vôbec...
Inými slovami, sťažovateľ po ukončení výstavby diaľničných privádzačov cez jeho
pozemky sa dostal do postavenia vlastníka, ktorého obsah vlastníckeho práva už má len
iluzórnu a nie reálnu podobu. Výkon vlastníckeho práva sťažovateľa sa tak redukoval už len
na spojenie „mať majetok“, ale nezahŕňa aj oprávnenie majetok užívať a brať z neho plody
a úžitky.
Vyššie uvedený stav je podľa sťažovateľa už za hranicou ústavne prípustného
a dovoleného, pretože predstavuje „teoretickú a iluzórnu“ a nie „konkrétnu a účinnú“
ochranu vlastníckeho práva...
Primeranosť obmedzenia základného práva je ex constitutione vylúčená tam, kde ide
o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou vlastníckeho práva je možnosť nerušeného
výkonu jednotlivých vlastníckych oprávnení – držby, dispozície, požívania plodov
a užívania. Neznamená to, že by všetky tieto oprávnenia museli byť vždy a za každých
okolností garantované súčasne a v plnom rozsahu. Zásahom do podstaty je skôr také
obmedzenie, ktoré vo svojich celkových účinkoch zbavuje vlastnícke právo jeho reálneho
obsahu. Napr. ide o také obmedzenie, ktoré výrazne redukuje reálnu uplatniteľnosť
jednotlivých vlastníckych oprávnení alebo dokonca niektoré z nich úplne zbavuje ochrany
a tým aj významu. Neprekročiteľnú hranicu z povahy veci predstavuje taká intenzita zásahu,
ktorá je v praxi analogická intenzite vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho
práva.
V kontexte tohto návrhu je sťažovateľ presvedčený o tom, že zákonodarca
namietanou úpravou sa usiloval o realizáciu legitímneho cieľa, na strane druhej prekročil
hranicu, pri ktorej by ešte bolo možné hovoriť „len“ o zákonnej úprave obsahu vlastníckeho
práva a nie o de facto vyvlastnení, resp. nútenom obmedzení vlastníckeho práva...
V danom prípade sa jedná o obmedzenia, ktoré trvalo menia stav a charakter
pozemku a z povahy veci je vylúčená možnosť užívania pozemku akýmkoľvek iným
spôsobom, než aký zodpovedá užívaniu diaľnice.
Aký skutočný obsah má oprávnenie sťažovateľa ako vlastníka pozemky užívať, keď
mu na pozemku stoja diaľničné privádzače? Aký obsah má oprávnenie užívať vlastný
majetok na účely podnikania, ak cez pozemky sťažovateľa prechádzajú stovky áut denne?
Aký úžitok či dokonca plody môže poberať sťažovateľ z pozemku, cez ktorý prechádza
diaľnica a s ňou spojené množstvo výfukových plynov? A napokon, aká je reálna možnosť
sťažovateľa disponovať s pozemkom a previesť vlastnícke právo na inú osobu, keď ide
o pozemok, ktorého jediným účelom je prevádzka diaľnice?
Jednoducho povedané, sťažovateľ ako vlastník pozemkov prakticky stratil reálnu
možnosť účinne a plnohodnotne uplatniť ktorékoľvek z oprávnení tvoriacich jeho vlastnícke
právo – oprávnení, bez ktorých vlastnícke právo stráca svoj reálny význam a obsah.
Právna úprava, ktorá takúto situáciu navodila tak sťažovateľa degradovala
z reálneho vlastníka na vlastníka nominálneho, ktorého vlastnícke právo sa stalo len
prázdnym obalom, právom bez obsahu a sťažovateľa postavila do úlohy prosebníka,
od ktorého „možno“ niekedy súčasný užívateľ nadobudne vlastnícke právo k jeho
pozemkom...
V prípade sťažovateľa Národná rada Slovenskej republiky prijala zák. č. 639/2004
Z. z., od ktorého účinnosti zriadila v zmysle § 6 ods. 1 vecné bremená v prospech diaľničnej
spoločnosti z dôvodu nevyporiadania alebo nepreukázania vlastníckeho práva štátu
k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou
ciest a zároveň uložila povinnosť diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo k týmto
nehnuteľnostiam do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2).
Diaľničná spoločnosť skutočnosť, že dňom účinnosti zákona vzniká vecné bremeno
k pozemkom sťažovateľa, sťažovateľovi neoznámila a teda nekonaním zmarila jeho právo
na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena. Od februára roku 2005
nevysporiadala pozemky sťažovateľa do svojho vlastníctva a odmietla uzatvoriť aj nájomnú
zmluvu, resp. akúkoľvek zmluvu, na základe ktorej by za užívanie pozemkov sťažovateľa
a obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa zaplatila akúkoľvek náhradu.
Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií
v Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., de facto nútene obmedzila vlastnícke právo
sťažovateľa v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy bez toho, aby tak tomu bolo iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.
Všeobecné súdy posudzovali nárok sťažovateľa len z pohľadu primeranej
jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena napriek tomu, že v priebehu konania
bola prezentovaná situácia opierajúca nárok sťažovateľa práve o znenie čl. 20 ods. 4 ústavy
v spojení s § 128 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru sťažovateľa nie je právne udržateľná situácia, keď sťažovateľ ako
vlastník nemôže s predmetom svojho vlastníckeho práva nakladať, držať ho a užívať a jeho
jediný „kontakt“ s predmetom vlastníctva predstavuje povinnosť zaplatiť daň z takejto
nehnuteľnosti príslušnej obci, pretože na jednej strane má sťažovateľ ústavou garantovaný
rovnaký obsah vlastníckeho práva ako diaľničná spoločnosť, na strane druhej nemôže svoje
pozemky užívať bez toho, aby za vstup na svoj pozemok zaplatil mýto a nemôže s pozemkami
nakladať, pretože tieto sú zaťažené vecným bremenom. Takýto stav pritom nie je len stavom
prechodným, ale trvalým, keďže zákon diaľničnej spoločnosti neukladá žiaden termín
dokedy má tieto pozemky vyporiadať do svojho vlastníctva a s nečinnosťou diaľničnej
spoločnosti nie sú spojené žiadne následky.
Je preto na mieste konštatovanie, že v prípade sťažovateľa nastala situácia, keď
de facto bol na základe zákona zbavený vlastníckeho práva k pozemkom a to bez akejkoľvek
náhrady, hoci de iure je na liste vlastníctva ešte stále vedený ako ich vlastník...
Je tak nepochybné, že zákon o národnej diaľničnej spoločnosti výrazným spôsobom
obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa a uvalil na sťažovateľa neprimerané bremeno, ktoré
nemožno ospravedlniť na základe legitímneho cieľa sledovaného vo všeobecnom/verejnom
záujme.
Podľa názoru sťažovateľa došlo preto k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 z dôvodu
porušenia práva pokoje užívať majetok a de facto aj zbavenia sťažovateľa jeho majetku...».
Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že
„postupom krajského súdu... v spojení s postupom okresného súdu“ bolo porušené jeho
základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a aby napadnutý rozsudok krajského
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal
primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to „vzhľadom na skutočnosť, že
porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a tento majetok pokojne užívať
nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu
deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať
za dostatočnú a účinnú nápravu...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľka prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom
okresného súdu č. k. 17 C 24/2011-95 z 1. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu
subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, I. ÚS 447/2012).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu č. k. 17 C 24/2011-95
z 1. marca 2012 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu bol v prvom rade povolaný
krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 16 Co/156/2012 z 28. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej
účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom, a to aplikáciou § 6 ods. 1
zákona č. 639/2004 Z. z. porušil jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ však nenamieta porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a ani ďalších ústavnoprocesných princípov.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením. Sťažovateľ však, ako už bolo uvedené, porušenie týchto základných práv
nenamieta.
Ústavný súd nad rámec sťažovateľom navrhovaného petitu skúmal, či by za situácie,
že by sťažovateľ namietal aj porušenie označených ústavnoprocesných princípov
garantovaných v čl. 46 ods. 1 až čl. 48 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, mohol vysloviť
porušenie označených práv sťažovateľa (IV. ÚS 222/2011, vo výsledku aj I. ÚS 407/08).
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu
vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv
a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu
do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho
práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká
v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 639/2004 Z. z. diaľničná spoločnosť je povinná
vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v odseku 1 do svojho vlastníctva.
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie, že zriadením vecného bremena
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. de facto došlo k nútenému obmedzeniu jeho
vlastníckeho práva bez toho, aby k tomu došlo v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme,
na základe zákona a za primeranú náhradu. Následne okresný súd a krajský súd posudzovali
nárok sťažovateľa len z pohľadu primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného
bremena napriek tomu, že sťažovateľ v priebehu konania zmenil právnu argumentáciu
a svoj nárok odvodzoval z čl. 20 ods. 4 ústavy v spojení s § 128 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka.
Argumentácia krajského súdu, ktorou odôvodnil svoj rozsudok, bola ale založená
na inom právnom posúdení. Krajský súd na rozdiel od vyjadrení sťažovateľa, vyslovil
existenciu práva na finančnú kompenzáciu ako náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva vyplývajúceho priamo z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, a to dokonca
bez potreby zakotvenia tohto práva predpisom nižšej právnej sily. S odkazom na závery
okresného súdu sa krajský súd stotožnil aj s názorom okresného súdu, že sťažovateľom
uplatnený nárok nespĺňal predpoklady nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže
diaľničná spoločnosť užívala predmetné nehnuteľnosti na základe daného právneho titulu.
Sťažovateľovi tak podľa krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu)
neprislúcha opakujúci sa nárok na finančné plnenie, ale jednorazový nárok na finančnú
náhradu za vzniknuté vecné bremeno, podliehajúci premlčaniu. Podľa krajského súdu
vzniklo diaľničnej spoločnosti právo zodpovedajúce vecnému bremenu dňom jej vzniku
(1. februára 2005) a v čase, keď ešte predmetná nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve
sťažovateľa. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde 14. februára
2011, teda až po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby odo dňa, keď sa právo mohlo
vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka). Vo výsledku tak nárok sťažovateľovi
nepriznal z dôvodu premlčania a vznesenej námietky premlčania.
Krajskému súdu možno vytknúť určité nepresnosti (napr. stotožnenie dátumu
účinnosti zákona s dátumom vzniku diaľničnej spoločnosti) alebo určité nekonzistentnosti
v odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä čo sa týka jednoznačného popretia odplatnosti
zákonom zriadeného vecného bremena na jednej strane a uznania existencie nároku
na jednorazovú finančnú kompenzáciu na strane druhej, prípadne marginalizácie povinnosti
uloženej diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo predmetných nehnuteľností v zmysle
§ 6 ods. 2 zákonu č. 639/2004 Z. z. vyjadrením, že zákon za nedodržanie „tejto povinnosti
nestanovuje žiadnu sankciu ani následok“ alebo obmedzenie prevoditeľnosti tohto
majetkového nároku na jednorazovú finančnú náhradu. Bez ohľadu na to, či uvedené závery
môžu obstáť z hľadiska ústavnej konformity, je potrebné zdôrazniť, že tieto úvahy
nezohrávali pre rozhodnutie vo veci samej žiadny význam. Pre rozhodnutie vo veci samej
bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ si svoj nárok neuplatnil v premlčacej dobe.
V tejto súvislosti ústavný súd osobitne poukazuje aj na to, že ani pre konanie pred
všeobecnými súdmi, ani pre predbežné prerokovanie sťažnosti nebolo relevantné, či a akým
spôsobom má diaľničná spoločnosť splniť svoju povinnosť vyporiadať nehnuteľnosti
v zmysle § 6 ods. 2 zákonu č. 639/2004 Z. z., a táto otázka môže byť predmetom iného
konania pred všeobecnými súdmi. Rovnako nie je pre rozhodnutie významná ani tá
námietka sťažovateľa, že „Diaľničná spoločnosť skutočnosť, že dňom účinnosti zákona
vzniká vecné bremeno k pozemkom sťažovateľa, sťažovateľovi neoznámila a teda
nekonaním zmarila jeho právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena.“.
Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu vychádza
z toho, že vecné bremeno v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. a právo jemu
zodpovedajúce vzniklo priamo na základe zákona bez potreby osobitného notifikačného
aktu vo vzťahu k sťažovateľovi.
Ústavný súd považuje podstatnú argumentačnú líniu obsiahnutú v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne konformnú a za zodpovedajúcu doterajšej
judikatúre ústavného súdu. Ústavný súd pokladá za potrebné najmä zdôrazniť to, že
vo vzťahu k zákonu č. 639/2004 Z. z. a právnym následkom zriadenia vecných bremien
podľa § 6 tohto zákona už uviedol, že ide o právne predpisy, ktoré z hľadiska svojho
predmetu (obsahu) patria do sféry verejného práva a neriešia primárne úpravu
občianskoprávnych vzťahov súvisiacich so zriadením vecných bremien (uznesenia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 126/2010 z 18. marca 2010 alebo sp. zn. I. ÚS 211/2010
z 3. júna 2010). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj v okolnostiach danej veci
za ústavne konformný právny názor krajského súdu, podľa ktorého sa právne následky
vecných bremien zriadených zákonom v otázke finančného vyporiadania medzi stranami
majú posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či ide o jediný
správny záver, resp. jediný možný výklad dotknutých ustanovení zákona č. 639/2004 Z. z.
Vo vzťahu k úvahám o otázke, či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva
vo forme vecného bremena, ktoré vzniklo zákonom neobsahujúcim jednoznačné
vymedzenie finančného vyrovnania medzi účastníkmi, má charakter opakujúceho sa
plnenia, resp. či môže ísť aj o jednorazovú náhradu, ústavný súd považoval názor, podľa
ktorého je finančná náhrada za zaťaženie pozemku vzniknutým vecným bremenom
jednorazovou náhradou (napr. na základe § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, resp.
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2008), za ústavne
udržateľný (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. mája 2012). Ani
okolnosti danej veci nevedú k opačnému záveru.
Podriadenie majetkového nároku v podobe jednorazovej finančnej náhrady
premlčaniu tiež nevykazuje znaky prekročenia ústavne konformných možností výkladu
pravidiel premlčania majetkových nárokov vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným
spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať
ako arbitrárny.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp.
práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označených sťažovateľom neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci, najmä o návrhu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013