Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 736/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. I., Z., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Z.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012 v spojení s postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. I. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2012 doručená sťažnosť V. I. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 1. marca 2012

v spojení s postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júna 2012 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených príloh zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je výlučným vlastníkom pozemkov, na ktorých sú postavané diaľničné

privádzače v správe Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s. (ďalej len „diaľničná

spoločnosť“), ktorá je akciovou spoločnosťou so 100 % štátnou účasťou.

Sťažovateľ uvádza, že listom z 22. apríla 2010 požiadal diaľničnú spoločnosť

o majetkové vyporiadanie dotknutých pozemkov v zmysle

Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení

o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “). Na uvedený list mu mala diaľničná spoločnosť odpovedať listom

z 5. mája 2010, v ktorom uviedla, že „... návrh kúpnej zmluvy na predmetné pozemky pod

rýchlostnou cestou... v katastrálnom území B. bude navrhovateľovi doručený do konca júna

roku 2010...“ a „... v rovnakom termíne ako kúpna zmluva Vám bude zo strany NDS

predložený návrh dohody o majetkovom vyrovnaní za užívanie predmetných pozemkov...“.

Po ďalšej písomnej komunikácii medzi sťažovateľom a diaľničnou spoločnosťou podala

diaľničná spoločnosť návrh na zápis vecného bremena k pozemkom sťažovateľa, na základe

čoho Správa katastra vo Z. rozhodnutím sp. zn. Z 98/11-10/11 z 19. januára 2011 zapísala

vecné bremeno spočívajúce v užívaní sťažovateľových pozemkov v prospech diaľničnej

spoločnosti. Sťažovateľ ďalej uvádza, že „od 01. 01. 2010 je prejazd cez jeho nehnuteľnosti

spoplatnený mýtom, čím diaľničná spoločnosť bez uzatvorenia nájomnej zmluvy,

vysporiadania vlastníckeho práva k pozemkom alebo odplaty za zriadené vecné bremeno

intenzívnym spôsobom využíva pozemky sťažovateľa, ktorý bez toho, aby zaplatil mýto,

nemôže vstúpiť na svoje pozemky“.

Sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo 14. februára 2011 domáhal, aby

okresný súd uložil diaľničnej spoločnosti povinnosť zaplatiť mu za zriadené vecné bremeno

primeranú jednorázovú náhradu. Počas konania, potom, ako diaľničná spoločnosť vzniesla

námietku premlčania tohto nároku, zmenil sťažovateľ svoj návrh tak, že si uplatňoval nárok

na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, v ktorom by nárok na náhradu

za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný.

Okresný súd považoval za preukázané, že vecné bremeno zaťažujúce nehnuteľnosti

sťažovateľa je zriadené zákonom a diaľničná spoločnosť ako odporca v konaní ho

nadobudla zo zákona dňom jej vzniku (1. februára 2005). Podľa okresného súdu môže byť

náhrada za zriadené vecné bremeno len jednorazovou náhradou. Ďalej okresný súd poukázal

na to, že sťažovateľ si pôvodne uplatňoval zaplatenie jednorazovej náhrady za zriadenie

vecného bremena a až po vznesení námietky premlčania diaľničnou spoločnosťou si

uplatňoval nárok na náhradu vo forme opakujúceho sa plnenia za obdobie, za ktoré by nárok

na náhradu za zriadenie vecného bremena ešte nebol premlčaný. Finančná náhrada

za zriadenie vecného bremena je podľa okresného súdu nepochybne majetkovým právom,

ktorá patrí povinnému subjektu z vecného bremena. Podľa okresného súdu vzniká

predmetné vecné bremeno „in rem“, bolo by ale nelogické, aby pri každej zmene

vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už

vzniknuté vecné bremeno, keďže pri kúpe danej veci by sa zohľadnilo zaťaženie veci

právom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená. Bolo by

v rozpore so zásadou dobrých mravov ( ), ak by nový

majiteľ zaťaženého pozemku bol zvýhodnený nižšou kúpnou cenou pozemku z dôvodu

vecného bremena a zároveň by mal nárok aj na finančnú náhradu za toto vecné bremeno.

Vlastník pozemku si mohol uplatniť právo na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného

bremena od 1. februára 2005, a preto došlo k premlčaniu nároku uplynutím trojročnej

premlčacej doby v zmysle . Vzhľadom na vznesenú námietku

premlčania okresný súd rozsudkom sp. zn. z 1. marca 2012 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa

sťažovateľ odvolal.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu ako vecne správny

potvrdil. Podľa názoru krajského súdu „Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom

okresného súdu, že v súdenej veci vzniklo odporcovi právo zodpovedajúce vecnému

bremenu dňom účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti..., ktorá vznikla dňa

01. 02. 2005. Navrhovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde dňa

14. 02. 2011, a teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby ( ) odo dňa,

keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Odvolací súd sa stotožňuje aj s právnym názorom

okresného súdu, že... vlastník pozemku mal právo len na jednorazovú náhradu za zriadenie

vecného bremena zo zákona. Nad rámec dôvodov uvedených v rozsudku okresného súdu

odvolací súd dodáva:

Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený

verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj

súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať

vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého obmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť,

niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento

charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa

riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy

nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych

ustanovení . Nakoľko v súdenej veci došlo k vzniku vecného

bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) zo zákona, nie je možné hovoriť

o odplatnom zriadení vecného bremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra

nehnuteľností. Národná diaľničná spoločnosť je síce povinná vyporiadať vlastníctvo

predmetných nehnuteľností do svojho vlastníctva (v zmysle

Z. z.), zákon však za nedodržanie tejto povinnosti nestanovuje žiadnu sankciu ani následok.

Niet však pochýb o tom, že navrhovateľovi ako vlastníkovi pozemku vznikol nárok na

náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do

troch rokov... Keďže návrh na začatie konania podal po uplynutí uvedeného dátumu, jeho

nárok je premlčaný... Pokiaľ ide o tú skutočnosť, či navrhovateľovi patrí jednorazová

náhrada alebo má táto náhrada charakter opakovaného plnenia, odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožňuje so záverom okresného súdu. Nárok navrhovateľa na náhradu vznikol, aj

keď nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, a to

s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bez toho, aby bolo

nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej

právnej sily (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR , kde je riešená

náhrada vo vzťahu k ). Aj keď teda nárok navrhovateľa

na jednorazovú náhradu vznikol, tento nárok bol z dôvodov vyššie uvedených premlčaný.

Finančná náhrada za vznik vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu) je v súdenej veci nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného

plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého

pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je

len jeden a podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku,

ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Každý ďalší vlastník

zaťaženej nehnuteľnosti už nadobúda pozemok aj s týmto vecným bremenom, preto nie je

možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom

domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si

nárok na túto náhradu uplatní alebo nie (obdobný záver bol vyjadrený aj v rozsudku

Krajského súdu v Prešove č. k. -255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou

na Ústavnom súde SR, ktorý však sťažnosť účastníka konania rozhodnutím

č. -24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú).“.

Sťažovateľ s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí a tvrdí, že krajský súd

pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy všetky namietané skutočnosti. Podľa sťažovateľa

«... oprávnenie vlastníkov držať, užívať a nakladať s druhovo rovnakou vecou musí byť

predmetom zákonnej ochrany v rovnakej kvalite a rozsahu. Inými slovami, oprávnenie

jedného vlastníka držať, užívať a nakladať s vecou, ktorá je rovnakého druhu ako vec

patriaca inému vlastníkovi, nesmie byť podrobené výhodnejším alebo menej výhodným

zákonným podmienkam, než aké sa vzťahujú na tohto iného vlastníka.

Pokiaľ ide o obsah vlastníckeho práva, sťažovateľ poukazuje na fakt, že de iure

ostávajú jeho práva ako vlastníka quasi nedotknuté, de iure môže svoje pozemky držať,

užívať, požívať ich plody a úžitky a nakladať s nimi.

Z povahy veci však nepochybne vyplýva, že de facto sa obsah sťažovateľovho

vlastníckeho práva radikálne mení, keďže oprávnenia, ktoré sú integrálnou a definičnou

súčasťou vlastníckeho práva môže realizovať iba v miere, v akej to vzhľadom na stavbu

diaľnice je reálne možné – teda vôbec...

Inými slovami, sťažovateľ po ukončení výstavby diaľničných privádzačov cez jeho

pozemky sa dostal do postavenia vlastníka, ktorého obsah vlastníckeho práva už má len

iluzórnu a nie reálnu podobu. Výkon vlastníckeho práva sťažovateľa sa tak redukoval už len

na spojenie „mať majetok“, ale nezahŕňa aj oprávnenie majetok užívať a brať z neho plody

a úžitky.

Vyššie uvedený stav je podľa sťažovateľa už za hranicou ústavne prípustného

a dovoleného, pretože predstavuje „teoretickú a iluzórnu“ a nie „konkrétnu a účinnú“

ochranu vlastníckeho práva...

Primeranosť obmedzenia základného práva je ex constitutione vylúčená tam, kde ide

o zásah do samej jeho podstaty. Podstatou vlastníckeho práva je možnosť nerušeného

výkonu jednotlivých vlastníckych oprávnení – držby, dispozície, požívania plodov

a užívania. Neznamená to, že by všetky tieto oprávnenia museli byť vždy a za každých

okolností garantované súčasne a v plnom rozsahu. Zásahom do podstaty je skôr také

obmedzenie, ktoré vo svojich celkových účinkoch zbavuje vlastnícke právo jeho reálneho

obsahu. Napr. ide o také obmedzenie, ktoré výrazne redukuje reálnu uplatniteľnosť

jednotlivých vlastníckych oprávnení alebo dokonca niektoré z nich úplne zbavuje ochrany

a tým aj významu. Neprekročiteľnú hranicu z povahy veci predstavuje taká intenzita zásahu,

ktorá je v praxi analogická intenzite vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho

práva.

V kontexte tohto návrhu je sťažovateľ presvedčený o tom, že zákonodarca

namietanou úpravou sa usiloval o realizáciu legitímneho cieľa, na strane druhej prekročil

hranicu, pri ktorej by ešte bolo možné hovoriť „len“ o zákonnej úprave obsahu vlastníckeho

práva a nie o de facto vyvlastnení, resp. nútenom obmedzení vlastníckeho práva...

V danom prípade sa jedná o obmedzenia, ktoré trvalo menia stav a charakter

pozemku a z povahy veci je vylúčená možnosť užívania pozemku akýmkoľvek iným

spôsobom, než aký zodpovedá užívaniu diaľnice.

Aký skutočný obsah má oprávnenie sťažovateľa ako vlastníka pozemky užívať, keď

mu na pozemku stoja diaľničné privádzače? Aký obsah má oprávnenie užívať vlastný

majetok na účely podnikania, ak cez pozemky sťažovateľa prechádzajú stovky áut denne?

Aký úžitok či dokonca plody môže poberať sťažovateľ z pozemku, cez ktorý prechádza

diaľnica a s ňou spojené množstvo výfukových plynov? A napokon, aká je reálna možnosť

sťažovateľa disponovať s pozemkom a previesť vlastnícke právo na inú osobu, keď ide

o pozemok, ktorého jediným účelom je prevádzka diaľnice?

Jednoducho povedané, sťažovateľ ako vlastník pozemkov prakticky stratil reálnu

možnosť účinne a plnohodnotne uplatniť ktorékoľvek z oprávnení tvoriacich jeho vlastnícke

právo – oprávnení, bez ktorých vlastnícke právo stráca svoj reálny význam a obsah.

Právna úprava, ktorá takúto situáciu navodila tak sťažovateľa degradovala

z reálneho vlastníka na vlastníka nominálneho, ktorého vlastnícke právo sa stalo len

prázdnym obalom, právom bez obsahu a sťažovateľa postavila do úlohy prosebníka,

od ktorého „možno“ niekedy súčasný užívateľ nadobudne vlastnícke právo k jeho

pozemkom...

V prípade sťažovateľa Národná rada Slovenskej republiky prijala

Z. z., od ktorého účinnosti zriadila v zmysle § 6 ods. 1 vecné bremená v prospech diaľničnej

spoločnosti z dôvodu nevyporiadania alebo nepreukázania vlastníckeho práva štátu

k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou

ciest a zároveň uložila povinnosť diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo k týmto

nehnuteľnostiam do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2).

Diaľničná spoločnosť skutočnosť, že dňom účinnosti zákona vzniká vecné bremeno

k pozemkom sťažovateľa, sťažovateľovi neoznámila a teda nekonaním zmarila jeho právo

na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena. Od februára roku 2005

nevysporiadala pozemky sťažovateľa do svojho vlastníctva a odmietla uzatvoriť aj nájomnú

zmluvu, resp. akúkoľvek zmluvu, na základe ktorej by za užívanie pozemkov sťažovateľa

a obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa zaplatila akúkoľvek náhradu.

Slovenská republika zastúpená Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií

v Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s., de facto nútene obmedzila vlastnícke právo

sťažovateľa v rozpore s bez toho, aby tak tomu bolo iba v nevyhnutnej

miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.

Všeobecné súdy posudzovali nárok sťažovateľa len z pohľadu primeranej

jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena napriek tomu, že v priebehu konania

bola prezentovaná situácia opierajúca nárok sťažovateľa práve o znenie

v spojení s a .

Podľa názoru sťažovateľa nie je právne udržateľná situácia, keď sťažovateľ ako

vlastník nemôže s predmetom svojho vlastníckeho práva nakladať, držať ho a užívať a jeho

jediný „kontakt“ s predmetom vlastníctva predstavuje povinnosť zaplatiť daň z takejto

nehnuteľnosti príslušnej obci, pretože na jednej strane má sťažovateľ garantovaný

rovnaký obsah vlastníckeho práva ako diaľničná spoločnosť, na strane druhej nemôže svoje

pozemky užívať bez toho, aby za vstup na svoj pozemok zaplatil mýto a nemôže s pozemkami

nakladať, pretože tieto sú zaťažené vecným bremenom. Takýto stav pritom nie je len stavom

prechodným, ale trvalým, keďže zákon diaľničnej spoločnosti neukladá žiaden termín

dokedy má tieto pozemky vyporiadať do svojho vlastníctva a s nečinnosťou diaľničnej

spoločnosti nie sú spojené žiadne následky.

Je preto na mieste konštatovanie, že v prípade sťažovateľa nastala situácia, keď

de facto bol na základe zákona zbavený vlastníckeho práva k pozemkom a to bez akejkoľvek

náhrady, hoci de iure je na liste vlastníctva ešte stále vedený ako ich vlastník...

Je tak nepochybné, že zákon o národnej diaľničnej spoločnosti výrazným spôsobom

obmedzil vlastnícke právo sťažovateľa a uvalil na sťažovateľa neprimerané bremeno, ktoré

nemožno ospravedlniť na základe legitímneho cieľa sledovaného vo všeobecnom/verejnom

záujme.

Podľa názoru sťažovateľa došlo preto k porušeniu článku 1 Protokolu č. 1 z dôvodu

porušenia práva pokoje užívať majetok a de facto aj zbavenia sťažovateľa jeho majetku...».

Z uvedených dôvodov podal sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

„postupom krajského súdu... v spojení s postupom okresného súdu“ bolo porušené jeho

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, a aby napadnutý rozsudok krajského

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhuje, aby mu ústavný súd priznal

primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, a to „vzhľadom na skutočnosť, že

porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a tento majetok pokojne užívať

nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu

deklarujúci toto porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať

za dostatočnú a účinnú nápravu...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľka prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

okresného súdu č. k. -95 z 1. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z ústavného princípu

subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov

vyplývajúceho z , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu č. k. -95

z 1. marca 2012 a postupu predchádzajúceho jeho vydaniu bol v prvom rade povolaný

krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , ).

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej

účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom, a to aplikáciou § 6 ods. 1

porušil jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ však nenamieta porušenie čl. 46 ods. 1

, resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a ani ďalších ústavnoprocesných princípov.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením. Sťažovateľ však, ako už bolo uvedené, porušenie týchto základných práv

nenamieta.

Ústavný súd nad rámec sťažovateľom navrhovaného petitu skúmal, či by za situácie,

že by sťažovateľ namietal aj porušenie označených ústavnoprocesných princípov

garantovaných v až alebo v dohovoru, mohol vysloviť

porušenie označených práv sťažovateľa (, vo výsledku aj ).

Podľa k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu

vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv

a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu

do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho

práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká

v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,

ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností.

Podľa diaľničná spoločnosť je povinná

vyporiadať vlastníctvo nehnuteľností uvedených v odseku 1 do svojho vlastníctva.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho tvrdenie, že zriadením vecného bremena

podľa de facto došlo k nútenému obmedzeniu jeho

vlastníckeho práva bez toho, aby k tomu došlo v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme,

na základe zákona a za primeranú náhradu. Následne okresný súd a krajský súd posudzovali

nárok sťažovateľa len z pohľadu primeranej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného

bremena napriek tomu, že sťažovateľ v priebehu konania zmenil právnu argumentáciu

a svoj nárok odvodzoval z v spojení s a Občianskeho

zákonníka.

Argumentácia krajského súdu, ktorou odôvodnil svoj rozsudok, bola ale založená

na inom právnom posúdení. Krajský súd na rozdiel od vyjadrení sťažovateľa, vyslovil

existenciu práva na finančnú kompenzáciu ako náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva vyplývajúceho priamo z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, a to dokonca

bez potreby zakotvenia tohto práva predpisom nižšej právnej sily. S odkazom na závery

okresného súdu sa krajský súd stotožnil aj s názorom okresného súdu, že sťažovateľom

uplatnený nárok nespĺňal predpoklady nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže

diaľničná spoločnosť užívala predmetné nehnuteľnosti na základe daného právneho titulu.

Sťažovateľovi tak podľa krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom okresného súdu)

neprislúcha opakujúci sa nárok na finančné plnenie, ale jednorazový nárok na finančnú

náhradu za vzniknuté vecné bremeno, podliehajúci premlčaniu. Podľa krajského súdu

vzniklo diaľničnej spoločnosti právo zodpovedajúce vecnému bremenu dňom jej vzniku

(1. februára 2005) a v čase, keď ešte predmetná nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve

sťažovateľa. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania na okresnom súde 14. februára

2011, teda až po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby odo dňa, keď sa právo mohlo

vykonať po prvý raz ( ). Vo výsledku tak nárok sťažovateľovi

nepriznal z dôvodu premlčania a vznesenej námietky premlčania.

Krajskému súdu možno vytknúť určité nepresnosti (napr. stotožnenie dátumu

účinnosti zákona s dátumom vzniku diaľničnej spoločnosti) alebo určité nekonzistentnosti

v odôvodnení napadnutého rozsudku, najmä čo sa týka jednoznačného popretia odplatnosti

zákonom zriadeného vecného bremena na jednej strane a uznania existencie nároku

na jednorazovú finančnú kompenzáciu na strane druhej, prípadne marginalizácie povinnosti

uloženej diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo predmetných nehnuteľností v zmysle

vyjadrením, že zákon za nedodržanie „tejto povinnosti

nestanovuje žiadnu sankciu ani následok“ alebo obmedzenie prevoditeľnosti tohto

majetkového nároku na jednorazovú finančnú náhradu. Bez ohľadu na to, či uvedené závery

môžu obstáť z hľadiska ústavnej konformity, je potrebné zdôrazniť, že tieto úvahy

nezohrávali pre rozhodnutie vo veci samej žiadny význam. Pre rozhodnutie vo veci samej

bolo rozhodujúce to, že sťažovateľ si svoj nárok neuplatnil v premlčacej dobe.

V tejto súvislosti ústavný súd osobitne poukazuje aj na to, že ani pre konanie pred

všeobecnými súdmi, ani pre predbežné prerokovanie sťažnosti nebolo relevantné, či a akým

spôsobom má diaľničná spoločnosť splniť svoju povinnosť vyporiadať nehnuteľnosti

v zmysle , a táto otázka môže byť predmetom iného

konania pred všeobecnými súdmi. Rovnako nie je pre rozhodnutie významná ani tá

námietka sťažovateľa, že „Diaľničná spoločnosť skutočnosť, že dňom účinnosti zákona

vzniká vecné bremeno k pozemkom sťažovateľa, sťažovateľovi neoznámila a teda

nekonaním zmarila jeho právo na primeranú náhradu za zriadenie vecného bremena.“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojitosti s rozsudkom okresného súdu vychádza

z toho, že vecné bremeno v zmysle a právo jemu

zodpovedajúce vzniklo priamo na základe zákona bez potreby osobitného notifikačného

aktu vo vzťahu k sťažovateľovi.

Ústavný súd považuje podstatnú argumentačnú líniu obsiahnutú v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu za ústavne konformnú a za zodpovedajúcu doterajšej

judikatúre ústavného súdu. Ústavný súd pokladá za potrebné najmä zdôrazniť to, že

vo vzťahu k a právnym následkom zriadenia vecných bremien

podľa § 6 tohto zákona už uviedol, že ide o právne predpisy, ktoré z hľadiska svojho

predmetu (obsahu) patria do sféry verejného práva a neriešia primárne úpravu

občianskoprávnych vzťahov súvisiacich so zriadením vecných bremien (uznesenia

ústavného súdu sp. zn. z 18. marca 2010 alebo sp. zn.

z 3. júna 2010). Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd aj v okolnostiach danej veci

za ústavne konformný právny názor krajského súdu, podľa ktorého sa právne následky

vecných bremien zriadených zákonom v otázke finančného vyporiadania medzi stranami

majú posudzovať podľa , a to bez ohľadu na to, či ide o jediný

správny záver, resp. jediný možný výklad dotknutých ustanovení

Vo vzťahu k úvahám o otázke, či náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva

vo forme vecného bremena, ktoré vzniklo zákonom neobsahujúcim jednoznačné

vymedzenie finančného vyrovnania medzi účastníkmi, má charakter opakujúceho sa

plnenia, resp. či môže ísť aj o jednorazovú náhradu, ústavný súd považoval názor, podľa

ktorého je finančná náhrada za zaťaženie pozemku vzniknutým vecným bremenom

jednorazovou náhradou (napr. na základe , resp.

judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), za ústavne

udržateľný (uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 3. mája 2012). Ani

okolnosti danej veci nevedú k opačnému záveru.

Podriadenie majetkového nároku v podobe jednorazovej finančnej náhrady

premlčaniu tiež nevykazuje znaky prekročenia ústavne konformných možností výkladu

pravidiel premlčania majetkových nárokov vyplývajúcich z .

Podľa názoru ústavného súdu je namietaný rozsudok krajského súdu primeraným

spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať za exces alebo za prejav aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a ako taký ho nemožno kvalifikovať

ako arbitrárny.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa , resp.

práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu označených sťažovateľom neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci, najmä o návrhu na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013