Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 219/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. P., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 19. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

doručená sťažnosť Ing. J. P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J.

D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej vyplýva, že 10. novembra 2006 samosudca Špeciálneho

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „špeciálny súd“) schválil dohodu o vine a treste

z 20. októbra 2006 uzavretú medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky a obvineným (sťažovateľom) podľa § 334 ods. 4

vo veci spáchania zločinu prijímania úplatku podľa

na tom skutkovom základe, že «v presne nezistený deň v mesiaci január

roku 2006 v priestoroch Fakulty... v B. počas opravy laboratórnych protokolov študentke

M. S..., navrhol, že lepšia známka na zápočte sa dá vybaviť tak, že keď večer príde k nemu,

otvoria si víno a budú sa „muchlovať“ a následne dňa 17. mája 2006 počas zápočtu

menovanej povedal, že ju vyhodí zo zápočtu, ak nebude nič vedieť, a že za ním má prísť do

jeho kancelárie dňa 18. mája 2006 medzi 12.00 h až 12.15 h, alebo v nasledujúcom období,

v ktorom ju doskúša, pričom dňa 14. júna 2006 v čase od 16.20 h do 17.38 h v kancelárii

číslo 230 na uvedenej fakulte, keď menovaná vedomostne nevyhovela požiadavkám na

udelenie zápočtu, ju požiadal o poskytnutie sexuálneho rozptýlenia za získanie zápočtu, na

čo sa menovaná zľakla a z kancelárie odišla a keď ju na schodoch dobehol, tak jej do

výkazu o štúdiu na vysokej škole zapísal zápočet s hodnotením „dobre“.».

V sťažnosti sťažovateľ najprv popisuje skutkové okolnosti predmetnej veci, pričom

najmä uvádza:

«Poslucháčka Fakulty... v B. M. S. dňa 18. mája 2006 podala trestné oznámenie „na

profesora predmetu Laboratórne práce z fyzikálnej chémie“ pre trestný čin prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody. V tom okamihu anonymným „profesorom“ bol Ing. J. P.

Dňa 19. mája 2006 bol M. S. schválený status agenta. Polícia vyhotovila 5. júna

2006 obrazovo-zvukový záznam zo zápočtovej skúšky, ktorej sa z predmetu Laboratórne

cvičenia z Fyzikálnej chémie II u Ing. J. P. podrobila agentka M. S. v kancelárii Ing. J. P.

na katedre Fakulty... v B. M. S. v zápočtovej skúške neuspela. Na opakovanú zápočtovú

skúšku konanú dňa 14. 6. 2006 o 16.00 hod. sa M. S. dostavila oblečená a upravená veľmi

vyzývavo. Ing. J. P. počas zápočtového skúšania neustále sexuálne provokovala. Aj o

priebehu tejto udalosti polícia vyhotovila ďalší obrazovo-zvukový záznam, ktorý však

v trestnom stíhaní ako dôkaz nikdy nepredložila. Na záver zápočtovej skúšky, keď

poslucháčka fakulty vedomostne znovu nevyhovela požiadavkám na udelenie zápočtu, ju

Ing. J. P. požiadal o poskytnutie sexuálneho rozptýlenia za získanie zápočtu. Poslucháčka -

agentka vybehla s krikom z kancelárie Ing. J. P. Uznesením vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odboru boja proti korupcii Bratislava z 28.

júna 2006, sp. zn. ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006 bolo proti Ing. J. P. vznesené obvinenie pre

zločin prijímania úplatku podľa .»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na pochybenia, ktorých sa podľa jeho

tvrdenia mali dopustiť v jeho trestnej veci orgány činné v trestnom konaní a špeciálny súd.

V tejto súvislosti najmä uvádza:

«Uzneseniu nepredchádzal výsluch podozrivého. Výsluch obvineného Ing. J. P. sa

konal až 3. októbra 2006. Ing. P. sa nepriznal k spáchaniu trestného činu, pre ktorý bol

obvinený.

Skutková podstata v uznesení sp. zn. ČVS: PPZ-125/BPK-B-2006 z 28. júna 2006

bola proti zákonnému zneniu rozšírená o slovné spojenie „alebo inú nenáležitú výhodu“.

Týmto vyšetrovateľ policajného zboru uplatnil ako právnu normu vlastnú kombináciu

platného znenia spolu so vsuvkou zo zrušenej právnej úpravy. Postup

policajného vyšetrovateľa vykázal znaky svojvôle porušujúcej SR, keď

na trestnú vec aplikoval už zrušenú právnu úpravu, ktorú s platnou právnou úpravou

skombinoval tak, že vznikla skutková podstata nezodpovedajúca platnej, ani zrušenej

právnej úprave. Týmto postupom bol porušený aj SR z dôvodu, že nie zákon,

ale vyšetrovateľ Policajného zboru určil, aké konanie je trestným činom.

V trestnom konaní vykonáva nad úkonmi príslušníkov a vyšetrovateľov Policajného

zboru dozor prokurátor, ktorý má právomoc zrušiť každé ich uznesenie a nahradiť ho

vlastným. V okolnostiach prípadu prokurátor Špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry nielen, že nezasiahol na ochranu základných práv sťažovateľa, ale dokonca si

osvojil od vyšetrovateľa Policajného zboru protiprávnu a s SR nezlučiteľnú

formuláciu skutkovej podstaty na uzavretie dohody o vine a treste. Sťažovateľ, ktorý nemá

právnické vzdelanie, bol v trestnom konaní zastúpený advokátom, ktorý mu odporučil

uzavrieť s prokurátorom Špeciálnej prokuratúry dohodu o vine a treste, sp. zn.

VII/2 Gv 286/06-56, ktorej podstatou bolo spáchanie trestného činu prijímania úplatku

podľa platnej právnej úpravy rozšírené o slovné spojenie „alebo inú nenáležitú výhodu“

pochádzajúce zo zrušenej právnej úpravy. Takto znovu došlo k porušeniu ochrany zaručenej

sťažovateľovi a SR.

Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica dňa 10. novembra 2006

rozsudkom sp. zn. BB-3 Tš 30/06-124 podľa schválil

dohodu o vine a treste medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP a obvineným

Ing. J. P. z 20. októbra 2006, sp. zn. VII/2 Gv 163/06-44. Špeciálny súd vyslovil, že Ing. J.

P. v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba žiadal inú

nenáležitú výhodu, čím spáchal zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Trestného

zákona. Rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným 10. novembra 2006. Samosudca

Špeciálneho súdu rozsudkom z 10. novembra 2006 schválil dohodu o vine a treste tak, ako

mu ju predložil prokurátor Špeciálnej prokuratúry. Špeciálny súd priznal právny účinok

dohode o vine a treste za spáchanie trestného činu, ktorý nenapĺňal znaky skutkovej

podstaty trestného činu podľa platnej a účinnej právnej úpravy.»

Dňa 14. mája 2010 sťažovateľ podal špecializovanému trestnému súdu sťažnosť na

postup špeciálneho súdu a žiadosť o obnovu konania, pričom sťažnosť doplnil o fakty

a argumenty v podaní nazvanom „Dodatok k žiadosti o obnovu konania“ z 26. júna 2010.

Špecializovaný trestný súd uznesením č. k. BB-3 Nt 2/2010-134 IČS: 9510100061 z 15. júla

2010 žiadosť o povolenie obnovy konania zamietol; proti označenému uzneseniu sťažovateľ

podal sťažnosť. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza, ako bolo o tejto sťažnosti rozhodnuté.

Ústavný súd z vyžiadanej spisovej dokumentácie zistil, že sťažnosťou napadnuté uznesenie

potvrdil najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. augusta 2010.

Zo sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie vyplýva, že 20. septembra 2010

sťažovateľ doručil špecializovanému trestnému súdu podanie označené ako „opakovaná

žiadosť o obnovu konania“, o ktorej tento súd rozhodol uznesením č. k. -3

IČS: 9510100139 zo 7. októbra 2010 tak, že (opakovaný) návrh na povolenie obnovy

konania zamietol z dôvodu, že nezistil podmienky na obnovu konania podľa § 399 ods. 4

. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 19.

januára 2011 tak, že ju zamietol (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 1. februára 2011).

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že vo svojom návrhu na obnovu konania «... ako

novú skutočnosť o. i. uviedol aj to, že počas celého dokazovania mu nebola preukázaná vina

v kauze M. S., že sa ku spáchaniu skutku „nedoznal“ (dôkaz č. 6: Sťažnosť proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu určená na Najvyšší súd SR, s. 3, bod 8).

Podľa : „Súd môže rozhodovať len o skutku, jeho

právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako

aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak

obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Nepreskúmame splnenia podmienky priznania k spáchaniu trestného činu

Špeciálnym súdom v okolnostiach prípadu má povahu novej skutočnosti vo význame § 394

ods. 1 . Najvyšší súd prehliadol alebo nepriznal právny účinok „predtým

neznámej skutočnosti“ neexistencii priznania sťažovateľa k spáchaniu trestného činu, hoci

ide o conditio sine qua non rozhodnutia o návrhu na dohodu o vine a treste podľa § 334

ods. 1 .

Sťažovateľ nenamieta porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru samou skutočnosťou, že

Slovenská republika vniesla do svojho dohodu o vine a treste.

Sťažovateľ namieta, že v okolnostiach jeho prípadu pristúpil na dohodu o vine v dôsledku

donútenia, ktorému bol vystavený. Sťažovateľ nebol podrobený bitke ani inej forme

fyzického násilia. Sťažovateľ bol vystavený psychickému nátlaku, predovšetkým zo strany

svojho advokáta, ktorý spolupracoval s políciou bez toho, aby sa o tom sťažovateľ včas

dozvedel. Sťažovateľ pokladá psychický nátlak a psychickú manipuláciu za také správanie,

ktoré má povahu donútenia porušujúceho čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Pre vznik sťažovateľovej právnej zodpovednosti platí interpretačná zásada neznalosť

zákona neospravedlňuje. Poskytovanie právnej pomoci advokátom nemožno založiť na

zásade neznalosť zákona neospravedlňuje. Povinnosťou advokáta je poznať relevantnú

právnu úpravu a na jej základe uplatniť všetky práva priznané právnym poriadkom osobe,

ktorej poskytuje právnu pomoc.

Podľa druhej vety : „Agent nesmie iniciatívne

navádzať na spáchanie trestného činu; to neplatí, ak ide o korupciu verejného činiteľa

alebo zahraničného verejného činiteľa a zistené skutočnosti nasvedčujú, že páchateľ by

spáchal taký trestný čin aj vtedy, ak by príkaz na použitie agenta nebol vydaný.“

V okolnostiach prípadu agentka M. S. konala iniciatívne, sexuálne provokovala

sťažovateľa, a tak ho navádzala, aby od nej vyžadoval sexuálne služby, ktoré boli príčinou

pre vedenie trestného stíhania proti sťažovateľovi.

Sťažovateľ nepatrí k zákonom taxatívne určeným verejným činiteľom (§ 128 ods. 1

), ani k zahraničným verejným činiteľom podľa Trestného

zákona, čo znamená, že agentka M. S. porušila ustanovenie druhej vety § 117 ods. 2

pri usvedčovaní sťažovateľa.

Pri zadovažovaní dôkazov proti sťažovateľovi prostredníctvom vyhotovovania

obrazovo-zvukových záznamov zo stretnutí sťažovateľa s agentkou M. S. sa nepreukázalo,

že použitie informačno-technických prostriedkov sa udialo v súlade s § 114 Trestného

poriadku.

Advokát zvolený sťažovateľom tieto okolnosti nikdy nenamietol. Ba čo viac, bez

námietky ponechal aj zásadný omyl v právnej kvalifikácii skutkovej podstaty zločinu, pre

ktorý bol sťažovateľ stíhaný. Ustanovený advokát ponechal bez vznesenia námietky aj

skutočnosť, že jeho klienta stíhali za trestný čin, ktorý podľa platného

neexistuje, a že o vine a treste pre sťažovateľa rozhoduje Špeciálny súd, ktorého príslušnosť

pre konanie sa podarilo vykonštruovať iba pomocou „vytvorenia“ skutkovej podstaty

„skrížením“ platného a zrušeného .

V rozsahu, v ktorom sa advokát zastupujúci sťažovateľa dopustil chýb pri

uplatňovaní práv tohto svojho klienta a s prihliadnutím na právny účinok, ktorý tieto chyby

majú pre sťažovateľa, ide o chyby ktoré majú za následok, že v okolnostiach prípadu

sťažovateľovo základné právo na obhajobu prostredníctvom obhajcu (čl. 6 ods. 3 písm. c/

Dohovoru) bolo porušené v kvalite predpísanej ,

lebo bolo porušené zásadným spôsobom.

V okolnostiach prípadu sa sťažovateľom zvolený obhajca dopustil radu chýb, ktoré

boli očividné. Zo zásady iura novit curia nemožno vyvodiť iné, ako konštatovanie, že chyby,

ktorých sa sťažovateľov obhajca dopustil, Špeciálny súd pri schvaľovaní dohody o vine

a treste nesmel prehliadnuť, ani ich nesmel kvalifikovať ako postup súladný so zákonom.

V materiálnom právnom štáte musí byť vylúčené také súdne konanie, v ktorom súd striehne

na chyby účastníka konania alebo jeho obhajcu a len čo sa chyba udeje, súd ju bez

upozornenia zneužije proti účastníkovi konania. Sťažovateľ v súvislosti s postupom

Špeciálneho súdu ako skutočnosť predtým neznámu podľa

namietol hrubé zneužitie právneho inštitútu pristúpenia k dohode o vine a treste (dôkaz č. 1:

kópia sťažnosti zo 14. 5. 2010, s. 1).

Nedobrovoľnosť pristúpenia k dohode o vine a treste pod vplyvom manipulácie

s právnou pomocou poskytovanou advokátom Mgr. P. sťažovateľ namietol v Dodatku k

žiadosti o obnove konania ako ďalšiu predtým neznámu skutočnosť podľa § 394 ods. 1

.

V okolnostiach prípadu sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva,

resp. ľudského práva v trestnom konaní v príčinnej súvislosti s radom nových skutočností

a na ich základe žiadal o obnovu konania. Najvyšší súd SR nesprávne právne posúdil

sťažovateľov návrh, nevysporiadal sa dostatočne s podstatou sťažovateľových námietok

a v príčinnej súvislosti s chybami v postupe rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho návrhu

na obnovu konania. Porušenie namietnutých práv je „výsledkové“, lebo nie je napraviteľné

ani odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu. K pokračovaniu ochrany základných a

ľudských práv sťažovateľa môže dôjsť až po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

Ústavným súdom SR.».

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu priznané Slovenskej

republiky v spojení s ľudským právom na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Ing. J. P. v konaní

pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo dňa 19.

januára 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

19. januára 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a za porušenie jeho ľudského práva podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd primerané finančné zadosťučinenie

1.200,- euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do

dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle-

Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,17 euro,

ktorú je súd povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia

tohto nálezu na jeho účet.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. januára 2011, preto sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti s prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa

o nedostatočnom vysporiadaní sa najvyššieho súdu s jeho námietkami a nesprávnom

právnom posúdení jeho návrhu na obnovu konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra

1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby

súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby

reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí

dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť

a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. m. m. , ).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Zo sťažnosti a z príloh pripojených k nej vyplýva, že samosudca v tom čase

existujúceho špeciálneho súdu rozsudkom č. k. BB-3 Tš 30/06-124 z 10. novembra 2006

(deň nadobudnutia právoplatnosti, pozn.) podľa schválil

dohodu o vine a treste uzavretú medzi prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“)

a sťažovateľom z 20. októbra 2006. Na základe rozsudku schvaľujúceho túto dohodu bol

sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1

, za čo mu bol v súlade s uložený trest

odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom výkonu trestu odňatia

slobody na skúšobnú dobu v trvaní piatich rokov.

Sťažovateľ podal 18. mája 2010 špecializovanému trestnému súdu žiadosť

o povolenie obnovy konania, ktorá bola uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn.

BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. augusta 2010 zamietnutá.

Dňa 20. septembra 2010 doručil sťažovateľ špecializovanému trestnému súdu

podanie označené ako „Opakovaná žiadosť o obnovu konania“, o ktorom tento súd

rozhodol uznesením č. k. -3 zo 7. októbra 2010 tak, že opakovaný návrh na

povolenie obnovy konania zamietol. O sťažnosti sťažovateľa podanej proti označenému

uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením

tak, že ju zamietol.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť tieto podstatné námietky sťažovateľa:

1. sťažovateľ bol odsúdený za spáchanie trestného činu, „ktorý nenapĺňa znaky

skutkovej podstaty trestného činu podľa platnej a účinnej právnej úpravy“ (ďalej len

„námietka č. 1“),

2. sťažovateľ pristúpil na dohodu o vine a treste v dôsledku donútenia, ktorému bol

vystavený, a to predovšetkým vo forme psychického nátlaku „zo strany advokáta, ktorý

spolupracoval s políciou bez toho, aby sa o tom sťažovateľ včas dozvedel.“ (ďalej len

„námietka č. 2“).

Vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení

„nevysporiadal dostatočne s podstatou sťažovateľových námietok a v príčinnej súvislosti

s chybami v postupe rozhodol o zamietnutí sťažovateľovho návrhu na obnovu konania“,

ústavný súd v ďalšom preskúmal, či tvrdenie sťažovateľa je dôvodné.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že

„skutočnosti, ktoré vo svojej sťažnosti uvádza odsúdený nie sú skutočnosťami novými, ktoré

by mohli sami osebe alebo v spojení s ostatnými skutočnosťami privodiť zmenu rozhodnutia.

Súd má za to, že s námietkami odsúdeného, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti sa už

v potrebnej miere vysporiadal Špecializovaný trestný súd pri prvom rozhodovaní o návrhu

na povolenie obnovy konania, sp. zn. , čo svojím rozhodnutím potvrdil aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí, sp. zn. .“.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatočného oboznámenia sa

špecializovaného trestného súdu s návrhom na obnovu konania najvyšší súd v namietanom

uznesení uviedol, že „Najvyšší súd nezistil žiadne procesné pochybenia v rámci konania

o žiadosti odsúdeného o povolenie obnovy konania a rozhodnutie samosudcu

Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, JUDr. T., považoval za

správne a s jeho závermi sa plne stotožnil. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval sťažnosť odsúdeného Ing. J. P. za nedôvodnú a

ako takú ju podľa zamietol.“.

Vzhľadom na odôvodnenie najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení

ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia

špecializovaného trestného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2010, na ktoré

potvrdzujúce napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odkazuje, a rovnako tak aj na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010, ktorým bolo potvrdené

uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010

o zamietnutí pôvodného (v poradí prvého) návrhu sťažovateľa na obnovu konania. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania () a týkali sa tej istej veci.

Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

zo 7. októbra 2010 okrem iného uviedol:

„Na základe opakovanej žiadosti o povolenie obnovy konania odsúdeného Ing. J. P.

zo dňa 15. 09. 2010 po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu pôvodne vedeného

konania sp. zn. , ako aj konania pod sp. zn. BB-3Nt 2/2010 dospel

samosudca k záveru, že návrh odsúdeného Ing. J. P. uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy,

ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté a návrh zo dňa 15. 09. 2010 je len jeho

opakovaním. Ing. J. P. v opakovanom podnete zo dňa 15. 09. 2010 neuviedol žiadne iné

nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by neboli predmetom skúmania v predchádzajúcom

konaní o povolenie obnovy konania, a kedy bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že neboli

zistené podmienky obnovy konania podľa . Preto postupom podľa

z dôvodov uvedených v

návrh na povolenie obnovy konania zamietol.“

Najvyšší súd v podstatnej časti uznesenia sp. zn. z 30. augusta 2010

uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou

súdu prvého stupňa založenou na závere, že v tejto posudzovanej veci neboli zistené žiadne

konkrétne skutočnosti svedčiace len pre podozrenie, že k uzavretiu dohody o vine a treste

došlo pod hrubým psychickým nátlakom zo strany bývalého obhajcu odsúdeného Ing. J. P.

Práve naopak, vzhľadom na časový úsek, ktorý odvtedy uplynul a rovnako tak aj vzhľadom

na doposiaľ neúspešne produkované argumenty v rôznych podaniach a podnetoch, sa

uvedená konštrukcia odsúdeného Ing. J. P. javí ako vyslovene účelová. V tejto súvislosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky už len ďalej odkazuje na odôvodnenie napadnutého

uznesenia, v ktorom samosudca Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská

Bystrica, veľmi podrobne precizoval konkrétne dôvody, pre ktoré uvedenej konštrukcii

odsúdeného Ing. J. P. neuveril.

Zákonným a veľmi zrozumiteľným spôsobom sa samosudca Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, vyrovnal aj s druhou v poradí uplatnenou

námietkou odsúdeného Ing. J. P., pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v tomto

prípade sa s touto argumentáciou stotožnil, a preto na ňu v plnom rozsahu len odkazuje.

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani žiadne procesné pochybenia

v rámci konania o žiadosti odsúdeného Ing. J. P. o povolenie obnovy konania ani

porušenie, resp. obmedzenie uplatnenia jeho práv na obhajobu v rámci tohto konania.“

Vzhľadom na závery tak najvyššieho súdu, ako aj špecializovaného trestného súdu

v ďalšom ústavný súd poukazuje na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia

špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010, ktorým bol

zamietnutý pôvodný návrh sťažovateľa na obnovu konania.

Špecializovaný trestný súd v označenom uznesení v súvislosti s námietkou č. 1

predovšetkým uviedol:

«V návrhu, ktorý podpísal tak Ing. J. P., ako aj jeho manželka Ing. K. P.,

navrhovatelia uvádzajú, že „v rozpore s článkom 49 právna

veta v predmetnom rozsudku bola vykonštruovaná, pretože samosudca JUDr. G. tu uplatnil

rozširujúci výklad , kde zákonná definícia skutkovej podstaty

zločinu úplatkárstva bola dotvorená vlastnou podmienkou inej nenáležitej výhody, ktorá

bola vložená do platného a účinného tak, že bola prevzatá z

zrušeného “. Okrem vytknutia tejto chyby podľa názoru

navrhovateľov vyšli najavo ďalšie skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli

sami osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie vo veci...

Samosudca Špecializovaného trestného súdu si tiež vyžiadal stanovisko Ministerstva

spravodlivosti SR k doteraz podaným podnetom na podanie dovolania a odpoveď predsedu

Špecializovaného trestného súdu JUDr. O. K. na sťažnosť obvineného v zmysle zákona č.

o sudcoch a prísediacich. Ministerstvo spravodlivosti SR samosudcovi

oznámilo, že navrhovateľ podával viacero podnetov na podanie dovolania a sťažností na

postup rôznych orgánov, pričom ministerstvo dospelo k záveru, že vo veci nie sú splnené

zákonné podmienky na podanie dovolania, ani iného postupu, ktorého výsledkom by mohla

byť zmena právoplatného rozsudku a dovolanie ani v budúcnosti podávať nebude. Predseda

Špecializovaného trestného súdu sťažnosť sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú.

Už na tomto mieste zdôvodnenia uznesenia je potrebné uviesť, že ani samosudca

vybavujúci toto podanie nepochybuje o tom, že v prípade rozsudku zo dňa 10. novembra

2006 došlo k chybnej citácii právnej vety, kedy miesto termínu „úplatok“ bol chybne

použitý termín „iná nenáležitá výhoda“. Zhodne s názormi vec doteraz vybavujúcich

orgánov sa však aj samosudca rozhodujúci o tomto návrhu domnieva, že toto pochybenie v

konečnom dôsledku nemalo absolútne žiadny vplyv na zákonnosť a legitímnosť následkov,

ktoré sú spojené s protiprávnym konaním popísaným v ustanovení § 329 ods. 1 Trestného

zákona. K tejto problematike je potrebné len stručne uviesť, že pojem iná nenáležitá výhoda

je dnes zahrnutý pod definíciu pojmu úplatku v ustanovením .

V zmysle tohto ustanovenia úplatkom sa rozumie vec, alebo iné plnenie majetkovej,

či nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, pričom zo skutkovej vety rozsudku

jednoznačne vyplýva, že „poskytnutie sexuálneho rozptýlenia za získanie zápočtu“ je

plnením nemajetkovej povahy, na ktoré nie je právny nárok, a teda úplatkom. Treba ešte

dodať, že ak by aj uvedené pochybenie bolo dôvodom na nápravu prostredníctvom

mimoriadnych opravných prostriedkov, z povahy veci vyplýva, že do úvahy by prichádzalo

iba dovolanie, nakoľko nejde o „skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by

mohli sami osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi, odôvodniť

iné rozhodnutie vo veci“.»

K námietke č. 2 špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn.

BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010 predovšetkým uviedol:

«Na verejnom zasadnutí, predmetom ktorého bolo konanie o návrhu Ing. J. P. na

povolenie obnovy konania, obvinený opätovne predložil množstvo príloh a v podstate zmenil

hlavný dôvod, na základe ktorého by podľa jeho názoru malo dôjsť k obnove konania.

Tvrdil, že dohoda je nezákonná, pretože ju uzatvoril pod obrovským psychickým tlakom.

Nátlak na neho vyvíjal jeho vtedajší obhajca Mgr. P. V čase konania súdu dňa 10.

novembra 2006 však toto nevedel dokázať.

Pri svojom výsluchu uviedol, že „manželka potom prišla na ten nátlak“, a to potom,

čo bol už druhýkrát na psychiatrickom liečení. Z tohto dôvodu aj vypovedal plnú moc

Mgr. P. V tom čase už bol trestne stíhaný aj v konaní, ktoré sa dnes vedie pred Okresným

súdom Bratislava I. pod číslom za trestný čin sexuálneho násilia podľa § 200

, ktorý sa týka poškodenej A. B. Na obhajcu Mgr. P. spoločne s manželkou

podali aj trestné oznámenie aj sťažnosť. Podľa jeho názoru však tieto veci „doteraz neboli

vybavené“. Ďalej navrhovateľ tvrdil, že medzi jeho vtedajším obhajcom Mgr. P. a

vyšetrovateľom JUDr. K. existovala „vzájomná korupčná dohoda“, pričom na upresnenie

tohto korupčného vzťahu uviedol „to bolo vzájomné“. Súdu predložil viacero dokumentov,

ktoré on považuje za dokumenty súdu skôr neznáme, a ktoré by mohli privodiť iné

rozhodnutie vo veci...

Predovšetkým je potrebné uviesť, že účelom inštitútu dohody o vine a treste je tzv.

dohodnutá spravodlivosť, v rámci ktorej má súd obmedzené možnosti zaoberať sa

skutkovým stavom veci. V zmysle súd môže návrh

dohody o vine a treste odmietnuť len ak zistí závažné porušenie procesných predpisov,

najmä porušenie práva na obhajobu alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme

neprimeraná (ustanovenie umožňuje tiež korekcie dohody,

ak ju súd nepovažuje za spravodlivú). Tu je potrebné konštatovať, že ak by čokoľvek

z obsahu spisového materiálu indikovalo neprípustný nátlak na slobodu, vážnosť

a zrozumiteľnosť vôle osoby, ktorej sa dohoda týka, súd by takýto stav mohol vyhodnotiť

ako, závažné porušenie procesných predpisov a navrhovanú dohodu o vine a treste by mal

odmietnuť ako zrejme neprimeranú.

V tejto súvislosti súd uvádza, že nič zo spisového materiálu Špeciálneho súdu

BB-3 Tš 30/06 takýto nátlak neindikuje a aj keby áno, v rámci obnovy konania by súd

rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania túto skutočnosť nemohol brať do úvahy.

Nešlo by1 totiž o nový fakt súdu skôr neznámy a pokiaľ by sa aj v rámci mimoriadnych

opravných prostriedkov niekto domáhal nápravy zrejme jedinou cestou by bolo podanie

dovolania v zmysle ustanovení až .

V konaní o povolení obnovy nie je možné preskúmavať vecnú správnosť rozsudku

vydaného v tzv. základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle ustanovenia § 394 ods. 1

obmedzuje predovšetkým na skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd

nové, skôr neznáme. Za nové skutočnosti alebo dôkazy pritom v zmysle ustanovenia § 394

ods. 1 nemožno považovať skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú zistiteľné

z obsahu spisov, a to aj vtedy, keď sa súd s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, alebo ich

dokonca prehliadol, resp. sa mýlil pri hodnotení vykonaných dôkazov, pripadne ich

nesprávne vyhodnotil (viď napr. rozh. Najvyššieho súdu SR uverejnené v Zbierke rozhodnutí

pod č. R 6/1997).

Na tomto mieste zdôvodnenia rozhodnutia však samosudca považuje za potrebné

uviesť, že pokiaľ by sa v rámci konania o povolení obnovy objavili, resp. boli predložené

dôkazy, ktoré by naozaj potvrdzovali nátlak vtedajšieho obhajcu na obvineného, bolo by

možné túto skutočnosť vyhodnotiť ako skutočnosť súdu skôr neznámu, ktorá v súvislosti

s ostatnými okolnosťami prípadu by mohla privodiť iné rozhodnutie vo veci. Samosudca

však takéto okolnosti nezistil, resp. navrhovateľ nič, čo by predmetné podozrenie čo len

naznačovalo nepredložil. To, že ide o účelovú konštrukciu odsúdeného navrhovateľa

nepriamo naznačuje aj ten fakt, že tento typ obrany a argumentácie zvolil až necelé štyri

roky po schválení dohody o vine a treste a po tom ...

Tu je predovšetkým potrebné uviesť, že rady advokátov svojim klientom v žiadnom

prípade nemožno považovať za neprípustný nátlak... Do výkonu advokácie v zmysle § 1

ods. 2 tohto zákona patrí aj poskytovanie právnych rád a spracúvanie právnych rozborov...

Vstup advokáta do slobody vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti úkonu jeho klienta

poskytnutím právnej rady, alebo rozboru, však možno jednoznačne považovať nielen za

súčasť jeho práce, alebo dokonca jeho povinnosť. Samozrejme pri tomto postupe advokát

musí dodržiavať zákonné i etické pravidlá výkonu svojho povolania, nesmie si správanie sa

svojho klienta vynucovať neprípustným nátlakom, napr. hrozbou, vydieraním a podobne.

Z tohto pohľadu súd preskúmal všetky písomnosti predložené navrhovateľom,

týkajúce sa plnenia povinností jeho vtedajšieho obhajcu Mgr. P. Dospel k záveru, že nič z

predložených materiálov nenaznačuje to, že by advokát Mgr. P. konal v rozpore so zákonom

o advokácii, resp. etickými pravidlami výkonu tohto povolania...

Z hľadiska plynutia predpísaných lehôt a vyjadrení odsúdeného P. je evidentné, že

žiadne konanie voči advokátovi Mgr. P. ani v rámci jeho stavovskej organizácie, ani v

rámci konania orgánov činných v trestnom konaní začaté nebolo a nebolo konštatované

porušenie plnenia jeho povinností. Aj z tohto možno vyvodiť záver, že žiadny nátlak zo

strany obhajcu na navrhovateľa konštatovať nemožno...

Zhrnúc doteraz uvedené možno konštatovať, že nielen že nie je možné ustáliť dôvody

obnovy konania, ale aj konanie o dohode o vine a treste vrátane schválenia tejto dohody

s výnimkou vyššie popísanej viac menej formálnej chyby, bolo legitímne a v súlade

so zákonom. Nový zaviedol tzv. kontradiktórnosť konania, v rámci ktorej si

strany musia niesť svoj diel zodpovednosti za výsledok konania. Pokiaľ sa teda obvinený

rozhodne na všetkých predpísaných desať otázok odpovedať odpoveďou „áno“, súd musí

mať za to, že rozumie tejto skrátenej forme konania, vzdáva sa práva na dokazovanie vo

veci a súhlasí s navrhovaným trestom. Samosudca ešte raz opakuje, že jediným dôvodom

zmeny výsledku konania vzhľadom na postoj navrhovateľa, by mohlo byť preukázanie

neprípustného nátlaku na slobodu a vážnosť jeho vôle, či už zo strany sudcu, obhajcu, alebo

prokurátora. Žiadny takýto nátlak však preukázaný nebol a nevyplýva ani nepriamo

z ostatných predkladaných dôkazov navrhovateľom.

Akúsi „korupčnú dohodu“ medzi obhajcom a vyšetrovateľom K. takisto nič

neindikuje a pokiaľ by aj vyšetrovateľ spisoval tzv. procesné použiteľnú výpoveď tak, že by

použil viaceré slovné spojenia z predchádzajúcich „neprocesných“ výpovedí, tento fakt sám

osebe nič nenaznačuje. Svedkovia sa naozaj, či už v 60, či v 90 % môžu vyjadrovať takisto

ako vo výpovediach spred niekoľkých týždňov - nemusí to síce byť pravidlo, ale nie je to

vylúčené. Treba ešte zdôrazniť tú skutočnosť, že v prípravnom konaní každá osoba na

každej strane zápisnice zhotovenej z jej výsluchu jej autenticitu potvrdzuje svojím podpisom

a berie na seba zodpovednosť za pravdivosť toho, čo je v zápisnici uvedené...

V súvislosti s predstavami navrhovateľov o „nových skutočnostiach súdu skôr

neznámych...“, ktoré sú relevantné pri konaní o obnove konania súd ešte na vysvetlenie

dodáva, že za takéto nové skutočnosti nemožno považovať právne rozbory/situácie

akokoľvek renomovaných právnikov či inštitúcií...

Vzhľadom k špecifickosti konania o dohode u vine a treste, je záverom potrebne

konštatovať ešte jednu skutočnosť. Pokiaľ nie sú indície na nátlak na slobodu, vážnosť,

určitosť a zrozumiteľnosť vôle obvinenej osoby v rámci úkonov týkajúcich sa konania

o dohode o vine a treste, súd nielenže nemá možnosť, ale nemá ani právo posudzovať

priznanie obvineného z hľadiska zásad objektívnej pravdy. Ako už bolo na viacerých

miestach tohto uznesenia naznačené, kontradiktórnosť trestného konania robí každú jeho

stranu zodpovednú za výsledok konania. Z týchto dôvodov testu objektivity a pravdivosti

nepodlieha kvalita priznania obvineného, ale len kvalita procesu, v rámci ktorého toto

priznanie bolo učinené.»

Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania

rozhoduje súd na verejnom zasadnutí.

Podľa odmietnuť návrh z dôvodov uvedených

v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže

návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté

skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je

len jeho opakovaním.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky konania podľa § 394.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii, zistil, že sťažovateľovi bol

umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecný súd na základe ním podaného návrhu

(opakovaného, pozn.) vo veci konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že

sťažovateľ neuviedol žiadne nové a súdu neznáme skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli

viesť k inému rozhodnutiu o jeho vine a treste. Odôvodnenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom

spôsob odôvodnenia uznesenia s odkazom na odôvodnenie v sťažnostnom konaní

preskúmavaného rozhodnutia špecializovaného trestného súdu a v konečnom dôsledku aj na

odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. augusta 2010

a uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-3 Nt 2/2010 z 15. júla 2010

v konaní o pôvodnom (v poradí prvom) návrhu na obnovu konania nie je v prípade

zamietnutia sťažnosti v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu

ochranu (m. m. ); ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že práve

v odôvodnení uznesenia z 15. júla 2010 sa špecializovaný trestný súd ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré následne sťažovateľ

formuloval vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Z hľadiska procesného postupu

najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

BB-4Nt 3/2010 zo 7. októbra 2010, ktorým opakovaný návrh sťažovateľa na povolenie

obnovy konania zamietol v súlade s ustanovením .

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu v konaní

o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory

strany trestného konania, ktorá sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne (napr. , , ).

Ústavný súd nezistil, že by namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo arbitrárne

a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti

najvyššieho súdu (, ). Najvyšší súd (s odkazom na predchádzajúce

súdne rozhodnutia vydané vo veci sťažovateľa, pozn.) sa podľa názoru ústavného súdu

ústavne konformným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa (identickými

s námietkami obsiahnutými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá

konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj

obnovu konania (m. m. , A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003

a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia

s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1

dohovoru neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [bližšie Svák, J.: Ochrana ľudských

práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca

podnikateľa 2003, s. 369 - 370; (m. m. , )].

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že námietky sťažovateľa proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. januára 2011 sú zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením najvyššieho

súdu a základným právom podľa a ani právom podľa

dohovoru neexistuje taká príčinnú súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby

na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, a preto podľa rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011