Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 245/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s . r. o., B., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE

23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. -37 zo 7. februára 2011, č. k.

8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. z 23. februára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. mája 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE

32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. -42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE

19/2011 z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých v priebehu novembra 2002 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“)

poskytla fyzickým osobám úvery: vo veci vedenej pod sp. zn. v sume

597,49 €, vo veci vedenej pod sp. zn. v sume 165,97 €, vo veci vedenej pod

sp. zn. v sume 398,33 € a vo veci vedenej pod sp. zn.

v sume 232,36 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci

vedenej pod sp. zn. v 13 dvojtýždňových splátkach, vo veci vedenej pod

sp. zn. v 7 mesačných splátkach, vo veci vedenej pod sp. zn.

v 5 mesačných splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. v 8 mesačných

splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je

oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili

niekoľko po sebe idúcich splátok, boli v priebehu decembra 2003 až októbra 2005 notárom

spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený

zástupca dlžníka.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 26. februára 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Lučenec (ďalej len ,,okresný súd“) 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením č. k. -16 zo 6. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy

exekúcie v sume 24,18 €; povinnej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -34 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako vecne správne vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil

ju, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách exekúcie, odvolanie odmietol.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 14. februára 2006 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 28. marca 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-17 z 24. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju

a návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -37 zo 7. februára 2011 tak, že označené uznesenie okresného súdu ako

vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 12. marca 2006 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 3. mája 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-26 z 11. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,

pričom rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky nahradiť súdnemu exekútorovi trovy

exekúcie v sume 82,79 €; povinnej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -42 zo 7. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie

potvrdil v časti, v ktorej vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekučné konanie zastavil,

zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť

súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 82,79 €. Vo výroku o náhrade trov povinnej

zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté.

Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 18. júla 2005 podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom

23. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.

-45 z 28. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekúcie pôvodnému aj ďalšiemu

súdnemu exekútorovi; povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom

súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody

vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...

v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...

porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem ,,spravodlivosť konania“,

v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že z vlastného

podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného zahájil konanie na

zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom

exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru

sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie

bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok

v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými

uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -34

z 23. februára 2011, č. k. -37 zo 7. februára 2011, č. k. -42

zo 7. marca 2011 a sp. zn. z 23. februára 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania

bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj

k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie

oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -34 z 23. februára 2011, uznesením č. k.

-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. -42 zo 7. marca

2011 a uznesením sp. zn. z 23. februára 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od

znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že

všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,

že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že

všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je

aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd

ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu

o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a na .

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -34

z 23. februára 2011 okrem iného uviedol:

„Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že predmetnú zmluvu o úvere uzatvárala

povinná dňa 27. 12. 2002. Priamo v texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený

text o splnomocnení spoločností P., s. r. o, Bratislava povinnou na uznanie záväzku z úveru

v mene povinnej v notárskej zápisnici tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným

exekučným titulom. V notárskej zápisnici za povinnú konal a zápisnicu podpísal na základe

substitučnej plnej moci udelenej Mgr. T. K. -splnomocnencom spoločnosti P., s. r. o., B.,

substituent Mgr. B. Ž. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že

plnomocenstvo udelené povinnou priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom

povinnej, preto splnomocnenec (ani jeho substituent) nemohol pred notárom platne vyhlásiť

uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene

povinnej, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal

povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo

v zmluve o úvere oprávneným ako veriteľom, čo znamená, že si povinná svojho zástupcu

nevybrala na základe svojej vôle. Na základe uvedených skutočnosti odvolací súd

konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa , je

neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž. pred notárom JUDr. O. Ď.

Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného

exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.

Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bol preto

správny.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -37

zo 7. februára 2011 uviedol:

,,Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať ale

aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z uvedeného vyplýva,

že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Ak teda

v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh alebo nebola známa ani jeho

výška nemohlo dojsť k platnému plneniu z takejto zmluvy, pretože uznať dlh v takomto

prípade by mohlo viesť k neprimeranému navýšeniu zo strany veriteľa, nakoľko by nebol

viazaný dobrovoľnosťou povinného uznať dlh, tak ako mu to zákonné ustanovenie

umožňuje.

Súd mal v konaní preukázaný aj rozpor záujmov povinného a zástupcu, keď pri

uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Predmetná zmluva

o úvere bola predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. T. K. Ak oprávnený

takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného,

spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že jednoznačne splnomocnenec

bude obhajovať záujem povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače

zmluvy bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov

oprávneného v súvislosti a vymáhaním dlhov. Povinnosťou súdu je v rámci ust. § 44 ods. 2.

Exekučného poriadku prihliadať na túto skutočnosť ex offo. Na základe exekučného titulu,

ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je

potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju pre absenciu relevantného

exekučného titulu, čo spôsobuje nemožnosť vykonania exekúcie. ...

Odvolací súd preto dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom

k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý titul pre exekúciu, spísaná s osobou

povinnou aj osobou oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby

budú účastníkmi jediného zápisu, alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej notárskej

zápisnici spísanej len s jednou z týchto osôb pristúpi formou samostatnej notárskej

zápisnice druhá z nich. Zmluva uzavrela medzi povinným a Mgr. T. K. podľa je

absolútne neplatná, ako bolo odôvodnené vyššie, z tohto dôvodu notárska zápisnica nemôže

byť spôsobilým exekučným titulom, preto pre neexistenciu exekučného titulu nie je možne

exekúciu vykonať.“

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. -42

zo 7. marca 2011 uviedol:

«Oprávnená a povinná uzavreli dňa 13. 01. 2005 „Zmluvu o úvere“ (č. l. 6-8 spisu),

ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná dala

advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného.“

Splnomocnenie, ktoré udelila povinná v predmetnej zmluve je formulované široko a

všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého

konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať a ktorý v čase uznania ani neexistoval. Tým

povinná uznáva (potencionálny) záväzok, ktorý môže aj nemusí vzniknúť. V čase uzavretia

úverovej zmluvy nemala oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinná dala

plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi), ktorého meno bolo uvedené priamo do

predtlače vopred pripravenej formulárovej zmluvy o úvere. Keďže v tomto prípade nemožno

hovoriť o slobodnej voľbe výberu zástupcu, predmetné splnomocnenie predstavuje

absolútne neplatný právny úkon. Z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne

účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, a preto ani predložená notárska

zápisnica číslo N/5555/2005, zo dňa 30. 10. 2005 (č. l. 4-5 spisu) nemôže

byť spôsobilým exekučným titulom, keďže jej chýba základný predpoklad, ktorý sa na

notársku zápisnicu (exekučný titul) kladú.»

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 23. februára 2011 uviedol:

,,Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom

oprávneného, ide nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami zastupovaného,

v dôsledku čoho musí zákon zastúpeného chrániť, a to aj proti jeho vôli. Rozpor sa nemusí

týkať len právneho úkonu, ku ktorému mal byť zástupca splnomocnený, ale stačí akákoľvek

kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného. Základným predpokladom však je, aby rozpor

reálne existoval, preto nestačí len možnosť stretu záujmov, ale k stretu záujmov musí aj

fakticky dôjsť, čoho dôkazom je uznanie vykonané advokátom obsiahnuté v notárskej

zápisnici. Z plnomocenstva udeleného advokátovi oprávneného, ktorý súbežne zastupoval aj

dlžníka – povinného vyplýva, že povinný nemal na výber a nemohol konať slobodne a zvoliť

si iného advokáta, pretože meno o priezvisko advokáta už bolo obsiahnuté na formulári

zmluvy o úvere, kde bol predtlačený aj obsah splnomocnenia. Je len málo pravdepodobné,

že by splnomocnenec konal za splnomocnenca tak, že by presadzoval a bránil jeho záujem,

ktorému postupu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že splnomocnený advokát za povinného bez

akýchkoľvek výhrad uznal pred notárom v notárskej zápisnici jeho dlh a zároveň súhlasil aj

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. O tejto skutočnosti nemusel mať povinný žiadnu

vedomosť, preto sa na súhlas splnomocnenca s vykonateľnosťou notárskej zápisnice

namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť

notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, ako to vyžaduje ust. § 41 Notárskeho

poriadku.

Z vyššie uvedených dôvodov preto v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného

poriadku nie je možné vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej

právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba povinná,

vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej

zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako

ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony

zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s , v dôsledku čoho sú podľa

neplatné.“

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007

vydanom pod sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a v znení neskorších

predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti

týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými

uzneseniami krajského súdu odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu č. k. -34 z 23. februára 2011, uznesením č. k.

-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. -42 zo 7. marca

2011 a uznesením sp. zn. z 23. februára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011