Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 245/2011
PDF · 247.98 KB
No categories available
IV. ÚS 245/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s . r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 1295/2011, sp. zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011,
zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE
23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE
8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1295/2011, sp.
zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1295/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. mája 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE
32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE
19/2011 z 23. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu novembra 2002 až januára 2005 (ďalej len „zmluva“)
poskytla fyzickým osobám úvery: vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 v sume
597,49 €, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1297/2011 v sume 165,97 €, vo veci vedenej pod
sp. zn. Rvp 1301/2011 v sume 398,33 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011
v sume 232,36 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 v 13 dvojtýždňových splátkach, vo veci vedenej pod
sp. zn. Rvp 1297/2011 v 7 mesačných splátkach, vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1301/2011
v 5 mesačných splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011 v 8 mesačných
splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je
oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili
niekoľko po sebe idúcich splátok, boli v priebehu decembra 2003 až októbra 2005 notárom
spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený
zástupca dlžníka.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1295/2011 bol 26. februára 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Lučenec (ďalej len ,,okresný súd“) 25. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd uznesením č. k. 22 Er 259/2004-16 zo 6. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy
exekúcie v sume 24,18 €; povinnej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako vecne správne vo výroku, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
ju, a vo výroku, ktorým rozhodol o trovách exekúcie, odvolanie odmietol.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1297/2011 bol 14. februára 2006 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 28. marca 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
21 Er 116/2006-17 z 24. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju
a návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011 tak, že označené uznesenie okresného súdu ako
vecne správne potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1301/2011 bol 12. marca 2006 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 3. mája 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
17 Er 304/2006-26 z 11. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju,
pričom rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie v sume 82,79 €; povinnej náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie
potvrdil v časti, v ktorej vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekučné konanie zastavil,
zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora a uložil sťažovateľke povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 82,79 €. Vo výroku o náhrade trov povinnej
zostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1302/2011 bol 18. júla 2005 podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
23. augusta 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k.
13 Er 640/2005-45 z 28. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky nahradiť trovy exekúcie pôvodnému aj ďalšiemu
súdnemu exekútorovi; povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, «... že pojem ,,spravodlivosť konania“,
v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, „... že z vlastného
podnetu... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného zahájil konanie na
zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom
exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie...“. Podľa názoru
sťažovateľky „... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konanie
bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok
v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 41 CoE 23/2010-34
z 23. februára 2011, č. k. 1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, č. k. 13 CoE 8/2011-42
zo 7. marca 2011 a sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania
bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj
k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie
oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1295/2011, sp. zn. Rvp 1297/2011, sp. zn. Rvp 1301/2011 a sp. zn. Rvp 1302/2011
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, uznesením č. k.
1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca
2011 a uznesením sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od
znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02,
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že
všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je
aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd
ako súd odvolací napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu
o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a na § 219 ods. 1 OSP.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 41 CoE 23/2010-34
z 23. februára 2011 okrem iného uviedol:
„Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že predmetnú zmluvu o úvere uzatvárala
povinná dňa 27. 12. 2002. Priamo v texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený
text o splnomocnení spoločností P., s. r. o, Bratislava povinnou na uznanie záväzku z úveru
v mene povinnej v notárskej zápisnici tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným
exekučným titulom. V notárskej zápisnici za povinnú konal a zápisnicu podpísal na základe
substitučnej plnej moci udelenej Mgr. T. K. -splnomocnencom spoločnosti P., s. r. o., B.,
substituent Mgr. B. Ž. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že
plnomocenstvo udelené povinnou priamo v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom
povinnej, preto splnomocnenec (ani jeho substituent) nemohol pred notárom platne vyhlásiť
uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene
povinnej, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal
povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo
v zmluve o úvere oprávneným ako veriteľom, čo znamená, že si povinná svojho zástupcu
nevybrala na základe svojej vôle. Na základe uvedených skutočnosti odvolací súd
konštatuje, že v dôsledku neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je
neplatné aj vyhlásenie Mgr. B. Ž. pred notárom JUDr. O. Ď.
Predmetná notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného
exekučného titulu, keďže bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu.
Postup okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, bol preto
správny.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 1 CoE 32/2011-37
zo 7. februára 2011 uviedol:
,,Uznať dlh alebo záväzok je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať ale
aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. Z uvedeného vyplýva,
že nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Ak teda
v čase uzatvorenia zmluvy o splnomocnení neexistoval dlh alebo nebola známa ani jeho
výška nemohlo dojsť k platnému plneniu z takejto zmluvy, pretože uznať dlh v takomto
prípade by mohlo viesť k neprimeranému navýšeniu zo strany veriteľa, nakoľko by nebol
viazaný dobrovoľnosťou povinného uznať dlh, tak ako mu to zákonné ustanovenie
umožňuje.
Súd mal v konaní preukázaný aj rozpor záujmov povinného a zástupcu, keď pri
uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Predmetná zmluva
o úvere bola predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. T. K. Ak oprávnený
takto postupoval a určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného,
spochybňuje to základný predpoklad pri udelení plnej moci, že jednoznačne splnomocnenec
bude obhajovať záujem povinného, pretože ide o osobu, ktorá už pri vypĺňaní predtlače
zmluvy bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie záujmov
oprávneného v súvislosti a vymáhaním dlhov. Povinnosťou súdu je v rámci ust. § 44 ods. 2.
Exekučného poriadku prihliadať na túto skutočnosť ex offo. Na základe exekučného titulu,
ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť konvalidácie) je
potrebné vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju pre absenciu relevantného
exekučného titulu, čo spôsobuje nemožnosť vykonania exekúcie. ...
Odvolací súd preto dospel k záveru, že notárska zápisnica so súhlasom
k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý titul pre exekúciu, spísaná s osobou
povinnou aj osobou oprávnenou. Tejto požiadavke môže byť vyhovené tým, že tieto osoby
budú účastníkmi jediného zápisu, alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej notárskej
zápisnici spísanej len s jednou z týchto osôb pristúpi formou samostatnej notárskej
zápisnice druhá z nich. Zmluva uzavrela medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 OZ je
absolútne neplatná, ako bolo odôvodnené vyššie, z tohto dôvodu notárska zápisnica nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom, preto pre neexistenciu exekučného titulu nie je možne
exekúciu vykonať.“
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia č. k. 13 CoE 8/2011-42
zo 7. marca 2011 uviedol:
«Oprávnená a povinná uzavreli dňa 13. 01. 2005 „Zmluvu o úvere“ (č. l. 6-8 spisu),
ako tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinná dala
advokátovi Mgr. T. K., okrem iného, oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j., aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru vyššie uvedeného.“
Splnomocnenie, ktoré udelila povinná v predmetnej zmluve je formulované široko a
všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého
konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať a ktorý v čase uznania ani neexistoval. Tým
povinná uznáva (potencionálny) záväzok, ktorý môže aj nemusí vzniknúť. V čase uzavretia
úverovej zmluvy nemala oprávnená žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinná dala
plnomocenstvo splnomocnencovi (zástupcovi), ktorého meno bolo uvedené priamo do
predtlače vopred pripravenej formulárovej zmluvy o úvere. Keďže v tomto prípade nemožno
hovoriť o slobodnej voľbe výberu zástupcu, predmetné splnomocnenie predstavuje
absolútne neplatný právny úkon. Z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne
účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, a preto ani predložená notárska
zápisnica číslo N/5555/2005, NZ/51297/2005 zo dňa 30. 10. 2005 (č. l. 4-5 spisu) nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom, keďže jej chýba základný predpoklad, ktorý sa na
notársku zápisnicu (exekučný titul) kladú.»
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 43 CoE 19/2011
z 23. februára 2011 uviedol:
,,Je treba uviesť, že ak zastupoval povinného advokát, ktorý je zároveň advokátom
oprávneného, ide nesporne o stret záujmov, ktoré sú v rozpore so záujmami zastupovaného,
v dôsledku čoho musí zákon zastúpeného chrániť, a to aj proti jeho vôli. Rozpor sa nemusí
týkať len právneho úkonu, ku ktorému mal byť zástupca splnomocnený, ale stačí akákoľvek
kolízia záujmov zástupcu a zastúpeného. Základným predpokladom však je, aby rozpor
reálne existoval, preto nestačí len možnosť stretu záujmov, ale k stretu záujmov musí aj
fakticky dôjsť, čoho dôkazom je uznanie vykonané advokátom obsiahnuté v notárskej
zápisnici. Z plnomocenstva udeleného advokátovi oprávneného, ktorý súbežne zastupoval aj
dlžníka – povinného vyplýva, že povinný nemal na výber a nemohol konať slobodne a zvoliť
si iného advokáta, pretože meno o priezvisko advokáta už bolo obsiahnuté na formulári
zmluvy o úvere, kde bol predtlačený aj obsah splnomocnenia. Je len málo pravdepodobné,
že by splnomocnenec konal za splnomocnenca tak, že by presadzoval a bránil jeho záujem,
ktorému postupu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že splnomocnený advokát za povinného bez
akýchkoľvek výhrad uznal pred notárom v notárskej zápisnici jeho dlh a zároveň súhlasil aj
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. O tejto skutočnosti nemusel mať povinný žiadnu
vedomosť, preto sa na súhlas splnomocnenca s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
namiesto povinného musí nahliadať ako na právny úkon, ktorý nemohol spôsobiť platnosť
notárskej zápisnice ako exekučného titulu tak, ako to vyžaduje ust. § 41 Notárskeho
poriadku.
Z vyššie uvedených dôvodov preto v súlade s § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku nie je možné vykonať exekúciu na podklade notárskej zápisnice obsahujúcej
právny záväzok vyznačenej oprávnenej osoby, aj keď je tam označená aj osoba povinná,
vrátane právneho dôvodu, predmetu a času plnenia, pretože povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasila. Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako
ako aj jeho vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony
zástupcu, ktoré sú vykonané v rozpore s § 22 ods. 2 OZ, v dôsledku čoho sú podľa § 39 OZ
neplatné.“
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 2007
vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v časti
týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými
uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 41 CoE 23/2010-34 z 23. februára 2011, uznesením č. k.
1 CoE 32/2011-37 zo 7. februára 2011, uznesením č. k. 13 CoE 8/2011-42 zo 7. marca
2011 a uznesením sp. zn. 43 CoE 19/2011 z 23. februára 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011