Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 152 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (157)e96/394181.5946fd.pdf
PDF · 188 KB
No categories available
4ECdo/274/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 ECdo 274/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,
PhD., advokát a konateľ, proti povinnému F., bývajúcemu v Ţ., o vymoženie pohľadávky,
vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 20 Er 1237/2004, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28. februára 2013 sp. zn. 9 CoE 2/2013, takto
rozhodol:
Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Súdna exekútorka JUDr. M. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Ţilina (ďalej len
„exekučný súd“) 9. decembra 2004 poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§
44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný
poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 12. septembra
2004 pod číslom N., notárkou JUDr. J.. Exekučný súd poverením z 25. januára 2005 č. X.
poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.
Okresný súd Ţilina uznesením z 19. septembra 2012, č.k. 20 Er 1237/2004-31,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul - notárska
zápisnica z 12. septembra 2004, č. N. - má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinného
obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. z 23. februára 2004 uzatvorenej medzi
oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinný splnomocnil advokáta
Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda i na uznanie dlhu
a vyslovenie súhlasu s jej vykonateľnosťou. V bliţšom zdôvodnení súd poukázal na to, ţe
exekučný titul v tomto konaní je v rozpore so zákonom, pretoţe osvedčenie o vyhlásení
a uznaní právneho záväzku neurobil povinný, ale iná osoba, ktorej plná moc na vykonanie
takéhoto úkonu bola absolútne neplatná. V prejednávanej veci za povinného robil úkony
zástupca, ktorý bol zároveň zástupcom oprávnenej, jeho meno bolo uvedené v predtlači
v zmluve o úvere, zástupcu preto určila oprávnená dopredu ako jediného moţného. Navyše
zástupca mal moţnosť zakladať svojim jednostranným úkonom exekučný titul proti
povinnému za okolností, ktoré povinnému neboli známe a povinný teda nemal moţnosť sa
proti tomu brániť, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Súd dospel k záveru, ţe vzhľadom na
uvedené vady bol predloţený exekučný titul nulitný, a teda nie je moţný ani výkon exekúcie
v tejto veci. Súd preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávnenej, v ktorom zároveň navrhla prerušiť konanie postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. februára 2013, sp. zn.
9 CoE 2/2013, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď sa v celom
rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich skutočností
a právnym posúdením veci zo strany exekučného súdu. Na zdôraznenie správnosti
rozhodnutia povaţoval za potrebné dodať, ţe exekúciu nebolo moţné vykonať na podklade
notárskej zápisnice, pretoţe povinný v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasil.
Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako jeho vyhlásenie o súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, boli právne úkony zástupcu, ktoré boli vykonané
v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli neplatné. Uznesenie exekučného súdu preto
nezasiahlo do práva oprávnenej na spravodlivé súdne konanie, pretoţe jej právo nemohlo byť
porušené iba tou skutočnosťou, ţe sa všeobecné súdy nestotoţnili vo svojich záveroch
s jej poţiadavkami. Exekučný súd konal v medziach svojej právomoci, keď zákonné
ustanovenia interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy
vychádzali z konkrétnych faktov, boli logické a legitímne. V tejto súvislosti poukázal
i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 245/2011,
ktorým bola sťaţnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu
odvolací súd nepovaţoval za potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, ktoré doplnila
podaním z 2. mája 2013 a 16. júla 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť
vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila
tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súd rozhodol nad
rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo
(§ 237 písm. d/ O.s.p.) a súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité
dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala
na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. I. ÚS 120/2012-12, v súvislosti
s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať
notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek
21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia
exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto
preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného
titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej
zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení
oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,
ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,
vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne
ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného
poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto
preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto
súvislosti poukázala na zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok
týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa
ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým
dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka ani ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti či záväzky,
oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle
§ 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky
exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku
ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ aţ r/ Občianskeho zákonníka. Dovolateľka vytýkala
odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie
neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ
a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami
uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú
podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné
splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3
ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky
je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 12. apríla 2012, č.k. IV. ÚS 95/2010-80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie
by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových
vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Ďalej uviedla, ţe jej súd svojím postupom odňal (ako účastníčke
konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol
o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.
Oprávnená ďalej uviedla, ţe rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď tento opomenul aplikovať ustanovenie
§ 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania. Tieţ
namietala, ţe súd bol nesprávne obsadený (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s ustanovením § 237 písm. g/ O.s.p.), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie
je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Rozhodnutie
odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, z čoho vyvodila, ţe vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.
Súdna exekútorka ani povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p.
a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania
dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 243c O.s.p., a takýto návrh
nie je dôvodný.
V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke
má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor
má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov
orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor
v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie
len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nevyhovie, prejednanie
a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani
v zmysle § 237 písm. f/ ani v zmysle písm. g/ O.s.p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho
dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy
komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho
súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.
Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho
konania.
Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním
napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,
jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden
dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu
prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania
nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O.s.p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).
Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
nie je prípustné.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.,
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p.
ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a e/ O.s.p. netvrdila
a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení
nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených
procesných vád podľa § 237 písm. a/, d/, f/ a g/ O.s.p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako
exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu
aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.
Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom
rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38
ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237
písm. d/ O.s.p.) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)
v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom
konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý
nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu
konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo
stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,
nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke
v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,
nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú
právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému
pre vymoţenie pohľadávky, na základe notárskej zápisnice spísanej 12. septembra 2004,
vedenému na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. 20 Er 1237/2004, nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa
§ 237 písm. d/ O.s.p. konanie nezaťaţila.
O odňatie moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ako o dôvode
zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom
súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať
a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré
mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv
a právom chránených záujmov.
Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu
začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.
Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva
na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená
s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie
výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.
K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci
pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V dôsledku toho
oprávnenej nebolo umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu
v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd
i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako
aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva
zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo
to dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v zmysle ustanovenia § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
(potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu
vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.
S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie
uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré
je v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka) sa dovolací súd v celom
rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení
odvolacieho súdu a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej
zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka
vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.
V súvislosti s porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,
ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva
len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať
pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov
Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania
bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,
aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napr. nález III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p.,
v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom
konaní (§ 211 O.s.p.). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov
niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery
exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.).
Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv oprávnenej.
Dovolateľka tieţ namietala, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť. Tak, ako správne poznamenala
oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle
ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Uvedené
ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku
č. 335/2012 Z. z. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť
pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu moţnosť
nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného
poriadku).
Vzhľadom k tomu, ţe súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase
jeho rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy exekučného
poriadku v dôsledku ktorej, aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec
mu vrátil na konanie, súd prvého stupňa by uţ nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci
vyhlásenia neprípustnosti exekúcie, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu,
či pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou
objasnenia veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním
sporovým a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je zaloţené na posúdení
platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo
potrebné nariadiť pojednávanie. Súd pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených
v návrhu na vykonanie exekúcie a listinných dôkazov, ktoré predloţila, pričom námietky
oprávnenej proti rozhodnutiu exekučného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho
i dovolacieho konania. Preto nie je moţné súhlasiť s dovolateľkou, ţe nemala moţnosť
vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu,
ktorý vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola odopretá moţnosť na účinnú procesnú
obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Samotné nenariadenie pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte
nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy
nariadenie pojednávania v posudzovanej veci nebolo zákonom vyţadované a účelné a súčasne
oprávnená mala moţnosť na procesnú obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú
aj vyuţila. I keď teda súd prvého stupňa nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase
jeho rozhodovania ukladal, nedošlo k odňatiu moţnosti konať oprávnenej pred súdom a túto
vadu nie je moţné v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade
postupoval v súlade s ustanovím § 214 ods. 2 O.s.p., keď o odvolaní oprávnenej rozhodol bez
nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
v zmysle § 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov
(§ 214 ods. 1 písm. b/ a nasl. O.s.p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy
nariadiť pojednávanie.
Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, ţe vytýkané pochybenie súdu prvého
stupňa po zmene právnej úpravy účinnej od 1. januára 2013 uţ nie je moţné účinne reparovať,
lebo prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie
by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, ţe súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Rovnako za nedôvodnú povaţuje dovolací súd námietku oprávnenej, ţe jej odvolací
súd svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď
nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ. Z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 26. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 108/2012) dovolacieho súdu totiţ
vyplýva, ţe ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho
práva a konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci
sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani
písm. g/ O.s.p. O návrhu na prerušenie konania § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd
nebol povinný rozhodnúť. Rozhodol o ňom dovolací súd ako súd najvyššej inštancie. Navyše,
odvolací súd sa s otázkou potreby prerušenia konania, a teda i s návrhom účastníka,
vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, ţe nepovaţoval za potrebné
konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. IV. ÚS 245/2011, ktorým bola v tejto súvislosti
sťaţnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Aj z uvedeného dôvodu je preto neopodstatnená dovolacia námietka, ţe bola
oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a ţe rozhodol
nesprávne obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.
V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným
dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí
aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); aj za predpokladu,
ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú
nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny
právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov
vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo
procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p.
a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
jej dovolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. novembra 2014
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová