Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4ECdo/274/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenej spoločnosťou F., so sídlom v B., IČO: X., v mene ktorej koná doc. JUDr. B.,

PhD., advokát a konateľ, proti povinnému F., bývajúcemu v Ţ., o vymoženie pohľadávky,

vedenej na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 28. februára 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a.

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Súdna exekútorka JUDr. M. ţiadosťou doručenou Okresnému súdu Ţilina (ďalej len

„exekučný súd“) 9. decembra 2004 poţiadala o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie [§

44 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“)], a to na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice spísanej 12. septembra

2004 pod číslom N., notárkou JUDr. J.. Exekučný súd poverením z 25. januára 2005 č. X.

poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe uvedeného exekučného titulu.

Okresný súd Ţilina uznesením z 19. septembra 2012, č.k. -31,

vyhlásil exekúciu za neprípustnú. V odôvodnení uviedol, ţe exekučný titul - notárska

zápisnica z 12. septembra 2004, č. N. - má nedostatky týkajúce sa plnomocenstva povinného

2

obsiahnutého priamo v zmluve o úvere č. X. z 23. februára 2004 uzatvorenej medzi

oprávnenou a povinným (ďalej len „zmluva“), podľa ktorého povinný splnomocnil advokáta

Mgr. T. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda i na uznanie dlhu

a vyslovenie súhlasu s jej vykonateľnosťou. V bliţšom zdôvodnení súd poukázal na to, ţe

exekučný titul v tomto konaní je v rozpore so zákonom, pretoţe osvedčenie o vyhlásení

a uznaní právneho záväzku neurobil povinný, ale iná osoba, ktorej plná moc na vykonanie

takéhoto úkonu bola absolútne neplatná. V prejednávanej veci za povinného robil úkony

zástupca, ktorý bol zároveň zástupcom oprávnenej, jeho meno bolo uvedené v predtlači

v zmluve o úvere, zástupcu preto určila oprávnená dopredu ako jediného moţného. Navyše

zástupca mal moţnosť zakladať svojim jednostranným úkonom exekučný titul proti

povinnému za okolností, ktoré povinnému neboli známe a povinný teda nemal moţnosť sa

proti tomu brániť, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Súd dospel k záveru, ţe vzhľadom na

uvedené vady bol predloţený exekučný titul nulitný, a teda nie je moţný ani výkon exekúcie

v tejto veci. Súd preto vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku.

Na odvolanie oprávnenej, v ktorom zároveň navrhla prerušiť konanie postupom podľa

, Krajský súd v Ţiline uznesením z 28. februára 2013, sp. zn.

, uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, keď sa v celom

rozsahu stotoţnil so skutkovými zisteniami, vyhodnotením rozhodujúcich skutočností

a právnym posúdením veci zo strany exekučného súdu. Na zdôraznenie správnosti

rozhodnutia povaţoval za potrebné dodať, ţe exekúciu nebolo moţné vykonať na podklade

notárskej zápisnice, pretoţe povinný v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou nesúhlasil.

Uznanie dlhu splnomocneným advokátom, rovnako ako jeho vyhlásenie o súhlase

s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, boli právne úkony zástupcu, ktoré boli vykonané

v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli neplatné. Uznesenie exekučného súdu preto

nezasiahlo do práva oprávnenej na spravodlivé súdne konanie, pretoţe jej právo nemohlo byť

porušené iba tou skutočnosťou, ţe sa všeobecné súdy nestotoţnili vo svojich záveroch

s jej poţiadavkami. Exekučný súd konal v medziach svojej právomoci, keď zákonné

ustanovenia interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy

vychádzali z konkrétnych faktov, boli logické a legitímne. V tejto súvislosti poukázal

i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. ,

ktorým bola sťaţnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu

odvolací súd nepovaţoval za potrebné konanie prerušiť podľa

3

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie, ktoré doplnila

podaním z 2. mája 2013 a 16. júla 2013. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie; uplatnila si aj náhradu trov dovolacieho konania. Navrhla tieţ odloţiť

vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predloţiť prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikovala v podanom dovolaní. Dôvodila

tým, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , keď súd rozhodol nad

rámec zverenej právomoci ( ), v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo

( ) a súd jej svojím postupom odňal moţnosť konať pred súdom (

písm. f/ ), keď nevytýčil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť podľa

ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 9. augusta 2012. Ďalej uviedla, ţe konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité

dokazovanie, a tieţ aj to, ţe rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

( ). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala

na argumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. Ďalej poukázala na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo 14. marca 2012, č.k. -12, v súvislosti

s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať

notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia (odsek

21 a 22) vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia

exekučným súdom predchádza preskúmanie exekučného titulu ako aj ţiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto

preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného

titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy notárskej

zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka

je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá spočíva vo vyznačení

oprávnenej a povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol,

ţe notárska zápisnica obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach,

vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Ţiadne

ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného

poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z tohto uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval

právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania

4

formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto

preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Oprávnená v tejto

súvislosti poukázala na , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok

týmto doplnený o nové ustanovenie § 41 ods. 3 a prechodné ustanovenie § 240a, podľa

ktorého na notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa novelizované

ustanovenie nevzťahuje. Oprávnená zdôraznila, ţe ustanovenie zmluvy o úvere, ktorým

dlţník splnomocnil tretiu osobu na spísanie notárskej zápisnice, aby v jeho mene uznala dlh

do výšky vzniknutej pohľadávky a príslušenstva, nemôţe byť neprijateľnou podmienkou

v zmysle ani ustanovenia

Zb. o ochrane spotrebiteľa. Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti či záväzky,

oprávnenej nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný

dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnená, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávnenú nepomernú výhodu. Navyše, povinný mohol plnomocenstvo v zmysle

kedykoľvek odvolať. Podľa dovolateľky

exekučný súd mal vo svojom rozhodnutí jednoznačne uviesť, na základe čoho zistil značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku

ju subsumuje podľa aţ r/ . Dovolateľka vytýkala

odvolaciemu súdu, ţe vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie

neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ

a z hľadiska rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami

uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo povaţuje za neprijateľnú

podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlţník dobrovoľne

splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné

splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3

ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky

je v danom prípade nutné poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 12. apríla 2012, č.k. -80. Uviedla, ţe Súdnemu dvoru Európskej únie

by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových

vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Ďalej uviedla, ţe jej súd svojím postupom odňal (ako účastníčke

konania) moţnosť konať pred súdom, keď v predmetnom súdnom konaní nerozhodol

5

o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle a Zmluvy

o fungovaní EÚ a neumoţnil jej tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície.

Oprávnená ďalej uviedla, ţe rozhodnutie exekučného súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci ( ), keď tento opomenul aplikovať ustanovenie

§ 167 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého súd rozhoduje uznesením o prerušení konania. Tieţ

namietala, ţe súd bol nesprávne obsadený ( v spojení

s ustanovením ), keď v rozsahu výkladu práva Európskej únie

je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym orgánom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemoţno zásadne obísť a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Rozhodnutie

odvolacieho súdu označila za neodôvodnené, z čoho vyvodila, ţe vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel jednoznačne k svojim záverom.

Súdna exekútorka ani povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloţenie

vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V rámci následného skúmania dôvodnosti návrhu oprávnenej na prerušenie konania

dospel k záveru, ţe v predmetnej veci nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa

v spojení s ustanovením , a takýto návrh

nie je dôvodný.

V tejto súvislosti treba uviesť, ţe konanie pred súdnym dvorom o predbeţnej otázke

má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor

má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov

orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom

pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretoţe súdny dvor

v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

6

Ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie

len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), ţe poţiada súdny dvor o rozhodnutie o predbeţnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania

na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle nevyhovie, prejednanie

a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesné vady konania ani

v zmysle ani v zmysle písm. g/

Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho

dvora. Zo spisu vyplýva, ţe súdy niţších stupňov neinterpretovali právne normy

komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľka domáhala. Podľa názoru dovolacieho

súdu nebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.

Majúc na zreteli uvedené, dovolací súd zamietol návrh oprávnenej na prerušenie dovolacieho

konania.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

v súlade s , skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním

napadnúť a dospel k záveru, ţe dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

Keďţe v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu,

jeho prípustnosť bolo treba posudzovať podľa ustanovenia

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemoţno podriadiť pod ţiaden

dôvod prípustnosti vyplývajúci z ustanovenia , lebo odvolací súd uznesenie súdu

prvého stupňa nezmenil, ale ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom uznesení prípustnosť dovolania

nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky (, , , , ).

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia a

nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní, v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne

vymenovaných v Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo

konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v ,

moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(por. R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle

ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle , a netvrdila

a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení

8

nie je prípustné. Dovolací súd sa však osobitne zameral na skúmanie dovolateľkou tvrdených

procesných vád podľa , , a

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach a ;

jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia

nevyvodzovala z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopierala. Namietala, ţe súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní postavili do pozície orgánu vykonávajúceho

komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako

exekučným súdom neprináleţí. Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľka namietala nesprávnu

aplikáciu a výklad Exekučného poriadku, resp. namietala nesprávne právne posúdenie veci.

Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, ţe súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí

do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38

ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania

v zmysle nie je dôvodná.

Pokiaľ ide o dovolateľkou namietanú existenciu prekáţky rei iudicatae (§ 237

písm. d/ ) treba uviesť, ţe táto patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie)

v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Nastáva vtedy, ak sa má v novom

konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý

nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu

konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo

stav (vymedzený ţalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol

uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekáţka,

nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom

pôvodného konania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke

v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totoţnosti účastníkov,

nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné

postavenie. Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú

9

právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo

singulárnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej proti povinnému

pre vymoţenie pohľadávky, na základe notárskej zápisnice spísanej 12. septembra 2004,

vedenému na Okresnom súde Ţilina pod sp. zn. , nepredchádzalo ţiadne iné

konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada podľa

konanie nezaťaţila.

O odňatie moţnosti konať pred súdom ( ) ako o dôvode

zakladajúcom prípustnosť dovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom

súdnom konaní, ktorým (postupom) sa účastníkovi odníme moţnosť pred ním konať

a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania, ktoré

mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv

a právom chránených záujmov.

Dovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Naplnenie tejto vady vyvodzovala z toho, ţe súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu

začatia konania, rovnosť účastníkov konania a právo na spravodlivý súdny proces.

Bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada kontradiktórnosti súdneho konania a práva

na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Namietala, ţe nebola oboznámená

s obsahom argumentov a nemala moţnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, pritom dané rozhodnutie

výrazným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

K odňatiu moţnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd malo dôjsť tým, ţe exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, hoci

pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V dôsledku toho

oprávnenej nebolo umoţnené uplatňovať jej práva z notárskej zápisnice ako exekučného titulu

v exekučnom konaní.

10

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, ţe v predmetnej veci odvolací súd

i exekučný súd správne posúdili splnenie podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

(po predchádzajúcom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie). V súlade s ustanovením

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmavali exekučný titul z hľadiska jeho formálnej, ako

aj jeho materiálnej vykonateľnosti. Táto prieskumná činnosť jednoznačne vyplýva

zo zodpovednosti exekučného súdu uţ za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ

materiálnu nevykonateľnosť zistil aţ po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie, bolo

to dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú v zmysle ustanovenia § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, teda preto, ţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

(potom, čo bola vyhlásená za neprípustnú) nemoţno vykonať. Povinnosť exekučného súdu

vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku totiţ nezaniká vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale naopak, trvá aj počas exekučného konania.

S dôvodmi, pre ktoré súdy povaţovali exekučný titul v predmetnej veci (vyššie

uvedenú notársku zápisnicu) za nespôsobilý (pre neplatnosť plnomocenstva povinného, ktoré

je v rozpore s ustanovením ) sa dovolací súd v celom

rozsahu stotoţňuje a v podrobnostiach poukazuje na závery uvedené v odôvodnení

odvolacieho súdu a exekučného súdu. Exekučný súd teda pri preskúmavaní notárskej

zápisnice nešiel nad rámec ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, takţe námietka

vznesená dovolateľkou ani z tohto hľadiska nie je dôvodná.

V súvislosti s porušením práva podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba ešte uviesť,

ţe obsah práva na spravodlivý súdny proces v zmysle uvedených článkov nespočíva

len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať

pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania

bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne

sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

11

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,

ktorý predkladá účastník konania (, ).

Ani ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, ţe právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, podľa ktorej sa nevyţaduje,

aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako treba poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napr. nález -30, ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení ,

v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 cit. zákona. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní ( ). Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov

niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery

exekučného súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a Slovenskej

republiky, a ţe aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( , v spojení s ).

Za porušenie základného práva zaručeného v

v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv oprávnenej.

Dovolateľka tieţ namietala, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne

pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť. Tak, ako správne poznamenala

oprávnená, účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle

12

ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Uvedené

ustanovenie bolo účinné do 31. decembra 2012, kedy na základe novely Exekučného poriadku

č. bol vypustený odsek 5. Od 1. januára 2013 tak súd nie je povinný nariadiť

pojednávanie v prípade, ak exekúciu vyhlási za neprípustnú podľa § 57

ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Zákonodarca ponechal súdu len fakultatívnu moţnosť

nariadiť pojednávanie, pokiaľ je to potrebné pre objasnenie veci (§ 58 ods. 2 Exekučného

poriadku).

Vzhľadom k tomu, ţe súd je povinný rozhodovať podľa stavu, ktorý tu je v čase

jeho rozhodovania, musel dovolací súd brať do úvahy zmenu právnej úpravy exekučného

poriadku v dôsledku ktorej, aj v prípade, ak by zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec

mu vrátil na konanie, súd prvého stupňa by uţ nebol povinný nariadiť pojednávanie vo veci

vyhlásenia neprípustnosti exekúcie, respektíve bolo by ponechané na úvahe súdu,

či pojednávanie vo veci nariadi alebo nie, pričom táto úvaha je podmienená potrebou

objasnenia veci. V posudzovanej veci ide o exekučné konanie, ktoré nie je v zásade konaním

sporovým a dokazovanie sa obvykle nevykonáva. Rozhodnutie súdu je zaloţené na posúdení

platnosti písomnej rozhodcovskej doloţky, ide o posúdenie právnej otázky, na ktoré nebolo

potrebné nariadiť pojednávanie. Súd pritom vychádzal práve z tvrdení oprávnenej uvedených

v návrhu na vykonanie exekúcie a listinných dôkazov, ktoré predloţila, pričom námietky

oprávnenej proti rozhodnutiu exekučného súdu boli preskúmané v rámci odvolacieho

i dovolacieho konania. Preto nie je moţné súhlasiť s dovolateľkou, ţe nemala moţnosť

vyjadriť sa k rozhodnutiam súdov, či predostrieť svoje argumenty v konaní. Postupom súdu,

ktorý vo veci nenariadil pojednávanie, jej teda nebola odopretá moţnosť na účinnú procesnú

obranu, preto nebol naplnený jeden z predpokladov vzniku vady konania v zmysle § 237

písm. f/ Samotné nenariadenie pojednávania v rámci exekučného konania teda ešte

nezakladalo bez ďalšieho zmätočnosť súdneho rozhodnutia, keď po zmene právnej úpravy

nariadenie pojednávania v posudzovanej veci nebolo zákonom vyţadované a účelné a súčasne

oprávnená mala moţnosť na procesnú obranu v podobe opravných prostriedkov, ktorú

aj vyuţila. I keď teda súd prvého stupňa nepostupoval tak, ako mu to procesný predpis v čase

jeho rozhodovania ukladal, nedošlo k odňatiu moţnosti konať oprávnenej pred súdom a túto

vadu nie je moţné v súčasnosti efektívne odstrániť. Pritom odvolací súd v tomto prípade

postupoval v súlade s ustanovím , keď o odvolaní oprávnenej rozhodol bez

nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dôvodov

13

( a nasl. ), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vţdy

nariadiť pojednávanie.

Navyše je dovolací súd toho právneho názoru, ţe vytýkané pochybenie súdu prvého

stupňa po zmene právnej úpravy účinnej od 1. januára 2013 uţ nie je moţné účinne reparovať,

lebo prípadné zrušenie napadnutých rozhodnutí súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie

by bolo neefektívne a odporovalo by aj zásade hospodárnosti konania.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe dovolateľka neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, ţe súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.

Rovnako za nedôvodnú povaţuje dovolací súd námietku oprávnenej, ţe jej odvolací

súd svojím postupom odňal (ako účastníčke konania) moţnosť konať pred súdom, keď

nerozhodol o jej návrhu na prerušenie konania v zmysle a

Zmluvy o fungovaní EÚ. Z ustálenej judikatúry (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. júla 2012, sp. zn. ) dovolacieho súdu totiţ

vyplýva, ţe ak súd v priebehu konania nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho

práva a konanie podľa nepreruší, prejednanie a rozhodnutie veci

sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ ani

písm. g/ O návrhu na prerušenie konania odvolací súd

nebol povinný rozhodnúť. Rozhodol o ňom dovolací súd ako súd najvyššej inštancie. Navyše,

odvolací súd sa s otázkou potreby prerušenia konania, a teda i s návrhom účastníka,

vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom uviedol, ţe nepovaţoval za potrebné

konanie prerušiť podľa s poukazom na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 9. júna 2011, sp. zn. , ktorým bola v tejto súvislosti

sťaţnosť oprávnenej odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Aj z uvedeného dôvodu je preto neopodstatnená dovolacia námietka, ţe bola

oprávnenej odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle a ţe rozhodol

nesprávne obsadený súd v zmysle

V súvislosti s námietkou dovolateľky, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, ţe táto vada je relevantným

14

dovolacím dôvodom ( ), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí

aj o nesprávnom právnom posúdení veci ( ); aj za predpokladu,

ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať za následok nanajvýš vecnú

nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania

v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny

právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov

vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo

procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Keďţe prípustnosť dovolania oprávnenej nemoţno vyvodiť z ustanovení

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej republiky

jej dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe v dovolacom konaní mu ţiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. novembra 2014

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová