Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 272/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -83 zo 17. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -83 zo 17. marca 2010 (ďalej aj „namietaný

rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.

-83 zo 17. marca 2010, ktorým tento súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -63

z 22. septembra 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“). Okresný súd označeným

rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke

z 15. novembra 2001 (ďalej aj „zmluva o pôžičke“) z dôvodu nepreukázania naliehavého

právneho záujmu na určení neplatnosti tejto zmluvy, keďže dospel k záveru, že otázka

platnosti predmetnej zmluvy bola už vyriešená v konaní prebiehajúcom na okresnom súde

pod sp. zn. , v ktorom bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. -283

z 19. novembra 2008 (právoplatným 12. mája 2009), že sťažovateľ je povinný zaplatiť

žalobkyni sumu 765 500 Sk s 13 % úrokom od 1. februára 2003, a taktiež zaplatiť úrok

z omeškania zo sumy 1 300 000 Sk za obdobie od 1. februára 2003 do 30. januára 2003

vo výške 15,5 % ročne. V označenom konaní okresný súd považoval spornú zmluvu

o pôžičke z 15. novembra 2001 za platne uzatvorenú.

Krajský súd ako súd odvolací sa stotožnil s dôvodmi zamietnutia žaloby o určenie

neplatnosti zmluvy o pôžičke v rozsudku okresného súdu, ktoré založil na tom, že

sťažovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na takomto určení.

So záverom súdov oboch stupňov o nepreukázaní naliehavého náležitého právneho

záujmu sťažovateľ nesúhlasí poukazujúc na to, že:

- žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi ním ako dlžníkom

a veriteľkou podal v decembri 2008, teda ešte v čase, keď nebol právoplatne skončený

súdny spor o zaplatenie sumy 765 500 Sk vedený okresným súdom pod sp. zn.

, v ktorom bol v procesnom postavení žalovaného a veriteľka v postavení

žalobkyne,

- žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke podal najmä preto, «že prvostupňový

súd v súdnom konaní sp. zn. sa písomnou pôžičkou uzatvorenou

15. novembra 2001 nezaoberal ako s otázkou meritórnou, ale len ako s otázkou

prejudiciálnou, keď v rámci prejudície následne v rozpore s písomnými dôkazmi, ktoré

poskytla navrhovateľka Z. H. a v priamom rozpore s opakovanými výslovnými ústnymi

prejavmi uvedenej navrhovateľky o zmluve o pôžičke zo dňa 11. novembra 2001 rozhodol

ako o právnom úkone, ktorý údajne „prolongoval“ pôvodné reálne zmluvy o pôžičke

uzatvorené medzi Z. H. a sťažovateľom dňa 15. 5. 2001 a 06. 06. 2001. Tento záver súdu je

absolútne v rozpore so skutkovými a právnymi okolnosťami sporu a nemá žiadnu oporu

vo vykonanom dokazovaní pred súdom, tzn. toto rozhodnutie súdu je nezákonné

a neústavné.»,

- v pôvodnom súdnom konaní o zaplatenie sumy 765 500 Sk v písomnom odvolaní

i v návrhu márne poukazoval na rozpory vo výpovedi žalobkyne, na absenciu hodnoverných

písomných dôkazov preukazujúcich skutočné poskytnutie pôžičky 15. novembra 2001

a na konkrétne písomné dôkazy zaslané do obidvoch súdnych sporov žalobkyňou

svedčiacich o skutočnosti, že zmluva o pôžičke je simulovaný, teda absolútne neplatný

právny úkon,

- okresný súd aj krajský súd porušili príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne

ustanovenia platného právneho poriadku, keď sa nezaberali a nevysporiadali s písomným

návrhom na zmenu účastníčky konania doručeným prvostupňovému súdu 11. októbra 2007

spolu s vlastnoručne podpísaným písomným oznámením o postúpení pohľadávky

z doterajšieho účastníka konania – žalobkyne na nového účastníka konania – postupníka;

zmluvou o postúpení pohľadávky medzi postupníčkou a postupníkom 2. októbra 2007

žalobkyňa automaticky stratila zo zákona aj procesnoprávnu aktívnu legitimáciu.

V nadväznosti na uvedené výhrady argumentácia sťažovateľa vyúsťuje do záveru, že

„Rozhodnutie prvostupňového súdu sp. zn. a odvolacieho súdu sp. zn.

boli základom na vydanie zamietavých rozhodnutí súdu, ktoré sú predmetom

tejto ústavnej sťažnosti, sú z hľadiska platného právneho poriadku v SR svojvoľné

a arbitrárne, vydané v rozpore so zákonom, SR a v rozpore s Dohovorom.“.

Sťažovateľ napokon tvrdí, „že všeobecné súdy nevykonali žiadne relevantné skutkové

zistenia súvisiace s kľúčovými dôkazmi, najmä predloženou písomnou Zmluvou a pôžičke

zo dňa 15. 11. 2001, písomným oznámení o postúpení pohľadávky a s tým spojeným

návrhom navrhovateľky Z. H. na zmenu účastníka v konaní zo dňa 06. 11. 2007, ako

aj výpoveďami samotných účastníkov konania napriek tomu, že to mohlo mať význam pre

rozhodnutie v danom súdnom spore...“. Podľa sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho

v sťažnosti označených práv, a preto navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní

jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„I. základné právo sťažovateľa Ing. J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a základné právo na súdnu ochranu SR a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

-83 zo dňa 17. marca 2010 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -83 zo dňa

17. marca 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

III. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia.“

Sťažovateľ v sťažnosti upriamil pozornosť aj na to, že o jeho predchádzajúcej

sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k. -83 zo 17. marca

2010 už ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -14 zo 16. septembra 2010

tak, že ju odmietol ako neprípustnú, keďže o ním podanom dovolaní v tejto veci rozhodoval

v čase predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“).

Vzhľadom na to, že najvyšší súd medzičasom uznesením č. k. -409

z 27. januára 2011 rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že ho ako neprípustné odmietol,

sťažovateľ podal túto novú sťažnosť, a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia dovolacieho súdu (23. marca 2011).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená. V súlade

s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný

súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť

reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, , , , , ,

, , , , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie

podľa .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ) a súčasne by mali

za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -83 zo 17. marca

2010, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -63

z 22. septembra 2009. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom

základného práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto namietané porušenie týchto

práv je potrebné posudzovať spoločne.

Zo sťažnosti a z jej príloh, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných súvisiacich spisov

okresného súdu vyplýva, že predmetom posudzovaného súdneho konania bol sťažovateľom

uplatnený nárok na určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalovanou ako

veriteľkou a sťažovateľom ako dlžníkom 15. novembra 2001, na základe ktorej veriteľka

poskytla sťažovateľovi pôžičku v sume 1 300 000 Sk (42 152 €). Žaloba bola okresnému

súdu doručená 17. decembra 2008.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal

s jeho námietkami a dôkazmi, najmä s predloženou zmluvou o pôžičke, a preto bol postup

krajského súdu predchádzajúci vydaniu tohto rozsudku svojvoľný, nezákonný

a nespravodlivý, „ktorý reálne ohrozuje záujmy a postavenie sťažovateľa“, a v jeho

dôsledku došlo k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv.

Krajský súd ako súd odvolací bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 1

(ďalej len „OSP“) po preskúmaní veci v celom rozsahu

podľa napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny

podľa . Krajský súd vôbec nepristúpil k posudzovaniu právnych vzťahov medzi

sťažovateľom ako žalobcom a žalovanou, pretože nevyhnutnou podmienkou možnosti

posudzovania týchto vzťahov v nadväznosti na predmet sporu je (ako to už pred ním

konštatoval okresný súd) existencia naliehavého právneho záujmu [ ].

Podľa záverov krajského súdu stotožňujúceho sa v celom rozsahu so závermi,

ku ktorým dospel okresný súd, sťažovateľ nepreukázal existenciu naliehavého právneho

záujmu na určovacej žalobe.

V spojitosti s otázkou skúmania naliehavého právneho záujmu krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Podľa právnej teórie vo všeobecnosti

platí, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení vtedy, ak by bez

takéhoto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený,

alebo ak by sa jeho právne postavenie stalo neistým. V danom prípade nemožno

konštatovať, že by právne postavenie žalobcu (ktorý bol rozsudkom okresného súdu

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. zaviazaný

na plnenie zo zmlúv o pôžičke) bolo neisté. Určovacia žaloba je prostriedkom poskytnutia

ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, ako bolo jeho právne postavenie

ohrozené, čo znamená, že jej cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom

spočíva rozdiel medzi žalobou o určenie a žalobou na plnenie, ktorej uplatnenie prichádza

do úvahy vtedy, keď už právo žalobcu bolo porušené. Z uvedeného vyplýva, že cieľom

žaloby na plnenie je reparácia (náprava daného právneho vzťahu). Žalobou v tomto konaní

nemôže žalobca dosiahnuť reparáciu právneho stavu založeného rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. v spojení s rozsudkom , pretože

uvedený rozsudok je právoplatný a otázka platnosti zmluvy o pôžičke z 15. 11. 2001 bola

v tomto konaní prejudiciálne vyriešená.“.

Posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu podľa

krajským súdom by sa však v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej

kritiky zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by závery, ktorými sa vo svojom rozhodovaní

riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (m. m. ). Podľa názoru

ústavného súdu ale výklad krajského súdu vyúsťujúci v podstate do záveru, že ani prípadné

určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke by nijako neovplyvnilo právne postavenie

sťažovateľa, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, preto proti

nemu nemožno mať z ústavnoprávneho hľadiska žiadne výhrady.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený.

Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľa v danej veci nemá

preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spôsob, akým

sa krajský súd a pred ním okresný súd vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich

hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich

meritórnych rozhodnutiach.

Z namietaného rozsudku krajského súdu, aj s prihliadnutím na obsah rozhodnutia

súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa podstatnými

námietkami sťažovateľa zaoberal. Nevyhovenie odvolacím dôvodom a ani vyslovenie iného

právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemožno považovať za odmietnutie

spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu

podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

K argumentu sťažovateľa, že žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke

uzatvorenej medzi ním ako dlžníkom a veriteľkou podal v decembri 2008, teda ešte v čase,

keď nebol právoplatne skončený súdny spor o zaplatenie sumy 765 500 Sk vedený

okresným súdom pod sp. zn. , poukazuje ústavný súd na ,

podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Keďže konanie

vedené okresným súdom pod sp. zn. bolo v čase vydania rozsudku

okresného súdu č. k. -63 z 22. septembra 2009 právoplatne skončené, je

potrebné považovať túto námietku za irelevantnú.

Možnosť porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety

sa v sťažnosti odvodzuje od namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené sťažovateľovo základné právo

na súdnu ochranu podľa ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa

prvej vety . Podľa názoru ústavného súdu ide v tejto časti sťažnosti

o účelovú argumentáciu sťažovateľa, keď tvrdí, že právoplatné rozhodnutie považuje

za zásah do svojho vlastníckeho práva. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať

s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy (obdobne napr. , , , ).

Tvrdenie sťažovateľa v súvislosti s porušením prvej vety je preto

zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť ako celok z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd dodáva, že argumentácia

sťažovateľa v jeho sťažnosti je založená takmer výlučne na námietkach smerujúcich proti

postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupu krajského

súdu ako súdu odvolacieho v konaní vedenom pod sp. zn. . Predmetnom

týchto konaní bolo rozhodovanie o zaplatenie sumy 765 500 Sk z titulu zostatku nesplatnej

pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, určenia neplatnosti ktorej sa sťažovateľ domáhal

v následnom konaní, ktorého sa týka táto sťažnosť. Rozsudok okresného súdu

č. k. -283 z 19. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -331 z 26. marca 2009 boli teda, tak ako to napokon uviedol

aj sťažovateľ, iba „základom na vydanie zamietavých rozhodnutí súdu, ktoré sú predmetom

tejto ústavnej sťažnosti...“.

Keďže ústavný súd je podľa zákona o súde viazaný petitom

sťažnosti, námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti rozsudku okresného súdu

č. k. -283 z 19. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -331 z 26. marca 2009, ako aj proti konaniam, ktoré predchádzali ich

vydaniu, sa v tomto konaní nemohol podrobne zaoberať. Treba však uviesť, že sa s nimi

napriek uvedenému v záujme komplexného objektívneho posúdenia veci dostačujúco

oboznámil, pričom nezistil, že by právne závery v nich obsiahnuté bolo možné označiť

za arbitrárne alebo také, ktoré sú v extrémnom nesúlade so skutkovými závermi.

V súvislosti s tým ústavný súd, pokiaľ ide o kľúčovú námietku sťažovateľa, že sa všeobecné

súdy nezaberali a nevysporiadali s písomným návrhom žalobkyne na zmenu účastníčky

konania doručeným prvostupňovému súdu 11. októbra 2007, navyše dodáva, že táto

námietka nemá oporu v obsahu súvisiaceho súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že okresný

súd návrh žalobkyne na zmenu účastníka konania na strane žalobcu uznesením

č. k. -132 zo 7. novembra 2007 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 5. decembra 2007.

Vzhľadom na zjavne bezúspešné uplatňovanie ochrany práv prostredníctvom tejto

sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011