Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 362/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. M., H., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. februára

2011 doručené podanie V. M., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

B. M., H., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 1. decembra 2010.

Sťažovateľ ako maloletý porušením pravidiel cestnej premávky spôsobil dopravnú

nehodu, pričom na motorovom vozidle spôsobil škodu. V namietanom konaní pred

všeobecnými súdmi je žalovaným. Žalobca vyzval sťažovateľa na zaplatenie dlžnej sumy,

pretože k jej úhrade nedošlo, a domáhal sa zaplatenia pohľadávky prostredníctvom žaloby

podanej Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“). Okresný súd rozsudkom

č. k. -247 z 12. marca 2009 zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi príslušnú

sumu s príslušenstvom, ako aj trovy konania (v prevyšujúcej časti žalobu zamietol). Krajský

súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania podaného sťažovateľom

rozsudkom č. k. -421, -421 zo 7. júla 2010 potvrdil rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi časť zo sumy priznanej okresným súdom s 3 % úrokom z omeškania, a zmenil

rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 1. decembra 2010

odmietol.

Sťažovateľova sťažnosť smeruje proti tomuto uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým

malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Touto sťažnosťou ja, V. M., bytom H. v zastúpení advokátom JUDr. B. M.,

namietam porušenie môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho - mojej prítomnosti a aby som sa mohol vyjadriť - ku všetkým vykonaným

dôkazom, upraveného v článku 48, ods. 2 a v článku 46, ods. 2,

3 , a práva na prejednanie mojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

chráneného podľa článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom - opatrením:

- Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave - ďalej len (Najvyšší súd SR)

v konaní vedenom, pod sp. zn. č.: , keď Najvyšší súd SR, ako dovolací orgán

- dovolací súd svojím opatrením - vo forme uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, č. k. zo dňa 01. decembra 2010, ktoré bolo doručené

sťažovateľovi dňa 21. 12. 2010 dovolanie sťažovateľa, ako žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove sp. zn.: , zo dňa 07. júla 2010

odmietol, a to v hrubom rozpore so zákonom - viď nižšie, ktorý teda namiesto uspokojenia

mojich uplatnených nárokov na zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu -

rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.: , zo dňa 07. júla

2010, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu I. stupňa - t. j. rozsudok Okresného súdu

v Humennom č. k.: zo dňa 12. 03. 2009 v znení opravného uznesenia

Okresného súdu v Humennom č. k.: -361 zo dňa 18. februára 2010, ako aj

nárok na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa - t. j. rozsudku Okresného súdu

v Humennom č. k.: zo dňa 12. 03. 2009 v znení opravného uznesenia

Okresného súdu v Humennom č. k.: -361 zo dňa 18. februára 2010, všetko na

základe predmetného dovolania, nakoľko napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj

prvostupňového súdu týmto dovolaním ma vady, pre ktoré je dôvod aby sa zrušilo

rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj rozhodnutie súdu I. stupňa a aby vec bola vrátená

súdu I. stupňa na ďalšie konanie - hrubo a nezákonne zasiahol do základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa

/ sťažovateľa, ako to vyplýva z nižšie uvedeného.

Nakoľko je dostatočne preukázané predloženými listinnými dôkazmi, že odporca

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako dovolací súd v dovolacom konaní vedenom

na Najvyššom súde SR č. k.: , a v konaní na odvolacom súde vedenom

na Krajskom sude v Prešove č. k.: , , ako aj v konaní na súde

I. stupňa, vedenom na Okresnom sude v Humennom č. k.: došlo k vadám

uvedeným v ust. , písm. f/ a na odvolacom súde aj k vadám podľa ust.

písm. a/ a písm. c/ , nakoľko predseda senátu odvolacieho súdu v tejto veci

nenariadil odvolacie pojednávanie v rozpore so zákonom a týmto postupom súdu sa

sťažovateľovi, ako žalovanému odňala možnosť konať pred súdom. ...

Dovolací súd sa iba zameral, na skutočnosť či bola povinnosť nariadiť odvolacie

pojednávanie a dospel k záveru, že nie. Čo však odporuje skutočnému stavu veci. Tento svoj

záver však dovolací súd ničím nezdôvodnil, takže konal arbitrárne a svojvoľne.

Tieto zdôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov sú jednak nepresvedčivé a jednak

aj nepravdivé.

Nakoniec tiež poukazujeme na ust. § 344 Tr. zák. – kde sa uvádza „kto v konaní pred

súdom marí alebo bráni prítomnosti alebo výpovedi účastníka súdneho konania, svedka (čo

je daný prípad) dopúšťa sa trestného činu marenia spravodlivosti.

Týmito vyššie uvedenými a navrhnutými dôkazmi zo strany sťažovateľa, ako

navrhovateľa majú byť preukázané také skutočnosti, ktoré sú z hľadiská posudzovania

nároku uplatňovaného v konaní právne významné, lebo vykonaním navrhnutých dôkazov

zo strany navrhovateľa v jeho písomnom podaní zo dňa 06. 03. 2009, a na pojednávaní

konanom dňa 08. 03. 2009, resp. 121. 03. 2009 budú a by boli preukázané rozhodné

skutočnosti vo vzťahu k tomu, že žalovaný žalobcovi za škodu, ktorá je predmetom sporu

nezodpovedá, ale naopak.

Je len samozrejme, že sťažovateľ, ako žalobca v dovolaní namietal jednak vyššie

uvedenú skutočnosť podľa ust. , ale súčasne v dovolaní sťažovateľ tiež

namietal ďalej tú skutočnosť, že odvolací súd porušil zákon aj tým, že v zmysle ust. § 214

ods. 1, písm. a/, písm. c/ nebolo nariadené odvolacie pojednávanie.

A to tým, že predseda senátu odvolacieho súdu bol podľa ust. § 214, ods. 1, písm. a/

nariadiť odvolacie pojednávanie vždy, ak

- je potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie - čo je daný prípad, a to z vyššie

uvedeného dôvodu pokiaľ ide o výsluch svedka - znalca Ing. F. B.

- to vyžaduje dôležitý verejný záujem

- nakoľko písomný znalecky posudok vypracovaný v rámci trestného konania

znalcom Ing. F. B. v roku 1993 sa v trestnom spise nenachádza preto je tu

dôvodné podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti,

resp. zneužitia právomoci verejného činiteľa zo strany vyšetrovateľa tejto veci.

- pričom dôležitý verejný záujem predstavuje záujem spoločnosti na vyšetrení

a objasnení každého trestného činu

Sťažovateľ, ako žalobca podal svojím podaním riadne svoje odvolanie proti rozsudku

súdu I. stupňa z tam uvedených dôvodov. Ďalej riadne a včas podal aj dovolanie z tam

uvedených dôvodov. ...

Časový sled vyplýva z obsahu súdneho spisu a z priložených príloh. Ďalšie konanie

v tejto veci vedenej na súde I. stupňa, t. j. na Okresnom sude v Humennom č. k:

a na odvolacom súde, t. j. na Krajskom sude v Prešove posledne pod č. k:

, a na dovolacom súde, t. j. na Najvyššom sude Slovenskej

republiky pod č. k: prebiehalo tak ako to vyplýva z predložených dôkazov

podľa príloh. ...

Dovolanie možno považovať v súlade s za účinný právny

prostriedok nápravy namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 Dohovoru (podobne ústavný súd už rozhodol vo veciach sp. zn.

, , ). ...

Sťažovateľ namieta, že Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 5

Cdo 235/2010 z 01. decembra 2010, ktoré bolo doručené sťažovateľovi dňa 21. 12. 2010

a ktorým bolo dovolanie sťažovateľa, ako žalovaného odmietnuté, bolo porušené

- právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo sťažovateľa

na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru,

z , ods. 1 Listiny a ...

V dôsledku uvedených skutočnosti má Ústavný sud SR právomoc rozhodnúť

o porušení:

- práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo sťažovateľa

na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru,

z , ods. 1 Listiny a

- práva sťažovateľa, aby sa jej vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov

a v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, vyplývajúce

z , ods. 1 Dohovoru, a .»

K namietanému porušeniu označených ustanovení a dohovoru sťažovateľ

vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Bratislave zo dňa 01. decembra

2010, č. k: , ktoré bolo v písomnom vyhotovení doručené právnemu

zástupcovi sťažovateľa dňa 21. 12. 2010 bolo porušené právo sťažovateľa tak ako je to

uvedené vyššie, a to:

Porušenie Dohovoru a SR a ust. , písm. f/

v spojitosti s ust. , písm. a, ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky s odkazom na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky v tejto súvislosti uviedol (uznesenie NS SR sp. zn.

zo dňa 29. októbra 2009):

... Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach uviedol, že pokiaľ

nebolo nariadené pojednávanie, hoci naň boli splnené zákonom stanovené podmienky, bola

takýmto postupom súdu odňatá účastníkovi možnosť konať pred súdom (uznesenie NS SR

sp. zn. zo dňa 29. septembra 2009, uznesenie NS SR sp. zn.

zo dňa 27. augusta 2009, uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 28. júla 200). ...

Nenariadenie pojednávania, hoci naň boli splnené zákonné podmienky, zakladá

na zákonnej úrovni dôvod odvolania podľa ust. , písm. f/ , kým na ústavnej

úrovni spadá pod porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1

, lebo nariadenie pojednávania v zmysle ust. / sa

neviaže na návrh účastníka.

Preto, ak napriek vyššie uvedeným skutočnostiam Najvyšší súd SR v tejto veci

nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania konal v rozpore s ust. § 214 ods. 1, písm.

a/, písm. c/ v tomto prípade v rozpore s ust. , , , čím

porušil základné právo účastníka na verejné prerokovanie veci vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

. ...

Najvyšší súd SR nenariadil pojednávanie na prejednanie odvolania. Odvolací súd tak

konal v rozpore s ust. , , nakoľko bolo potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie a nakoľko to vyžaduje dôležitý verejný záujem keďže v danom prípade

ide o dôvodné podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestného činu marenia

spravodlivosti, resp. zneužitia právomoci verejného činiteľa u vyšetrovateľa, pričom trestné

právo je právom verejným.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že mu bola odoprená rovnosť pred zákonom

a rovnaký prospech zo zákona. Toto odoprenie alebo rozlíšenie predstavuje diskrimináciu.

Diskriminácia je v demokratickej spoločnosti neprijateľná, pretože symbolizuje

najhorší výsledok odoprenia rovnosti pred zákonom.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol o nej nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

Slovenskej republiky Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k:

zo dňa 01. decembra 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: zo dňa

01. decembra 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 27.000,- Eur (slovom Dvadsať sedemtisíc eur)

na účet právneho zástupcu sťažovateľa

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či nie sú

dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 1. decembra

2010.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v čase činnosti alebo v rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci,

posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m.

).

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (s. 21 – 22 sťažnosti, pozn.),

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2

). Konanie pred ústavným súdom je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý

vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného

návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

iba z hľadiska možného porušenia označených práv sťažovateľa zaručených

a dohovorom zo strany najvyššieho súdu, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej (petitom; s. 21 – 22 sťažnosti, pozn.).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ

je zastúpený advokátom. Podľa o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov je advokát povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,

a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,

aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,

aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína

konanie pred ústavným súdom (napr. , ).

Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému

prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť

(). Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať

povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných

prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené skutočnosti predovšetkým konštatuje, že

argumentácia uvedená v sťažnosti a skutkové vymedzenia zásahov do označených práv sa

v prevažnej miere netýkajú konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému žiada sťažovateľ

od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa a dohovoru (teda sa

netýkajú namietaného uznesenia najvyššieho súdu), ale smerujú, okrem jednej výnimky

(nenariadenie pojednávania dovolacím súdom, ktoré malo smerovať k prerokovaniu

dovolania), voči namietaným pochybeniam, ku ktorým malo dôjsť v konaní pred krajským

súdom, resp. okresným súdom, ktoré boli nad rámec petitu – návrhu na rozhodnutie

požadované sťažovateľom, a preto sa nimi ústavný súd osobitne nezaoberal.

Predmetom preskúmavania a posudzovania ústavného súdu z hľadiska tvrdeného

porušenia práv sťažovateľa bolo len označené uznesenie najvyššieho súdu.

Najvyšší súd v rámci konania o dovolaní vecne nepreskúmaval rozsudok krajského

súdu sp. zn. , zo 7. júla 2010 a neposudzoval úplnosť zistenia

skutkového stavu veci či nesprávnosť skutkových zistení, keďže, ako uviedol «v zmysle

ustanovenia dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne

skutkové zistenie. Dovolanie... nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm.

a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním

nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého

stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní

pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne

korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s.

p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať

akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho

dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na

rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a

bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z

obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2,

in fíne (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).».

Keďže najvyšší súd v prvom rade preskúmaval, či sú splnené podmienky prípustnosti

dovolania, a v tejto súvislosti odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5

(ďalej aj „OSP“) v spojení s ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nie je

prípustný, neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevyrovnal s jeho námietkami

a nedal odpoveď na dovolaním nastolené otázky. Nevyhnutnou podmienkou možného

posudzovania týchto otázok v nadväznosti na predmet sporu by totižto musela byť

prípustnosť dovolania, čo v danej veci splnené nebolo.

Najvyšší súd sa však v namietanom uznesení podrobne zaoberal prípustnosťou

dovolania vo všeobecnosti a osobitne jeho prípustnosťou z hľadiska dovolacieho dôvodu

podľa , pričom okrem iného uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia §

238 platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo

rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v

jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie nie je prípustné

ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ

nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd

nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a žalovanému neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom

na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.“

Najvyšší súd sa vo svojom dovolacom rozhodnutí podrobne vyrovnal s námietkami

sťažovateľa, ktoré smerovali proti prvostupňovému súdu, resp. odvolaciemu súdu, prípadne

proti obom všeobecným súdom, ktoré vo veci konali, a v tejto súvislosti konštatoval:

«Pokiaľ dovolateľ poukazuje na neodôvodnené prieťahy v konaní pred

prvostupňovým súdom, dovolací súd uvádza, že v zmysle súd postupuje v konaní

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Tomu korešpondujúce procesné právo účastníka môže byť v určitom prípade negatívne

dotknuté nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom

ochrany v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťažnosťou na orgány súdnej

správy a právo podať sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom

konaní nie sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považované za dôvod,

ktorý by bez ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle (viď

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

).

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa

od doterajšej judikatúry.

K námietke žalovaného, že súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací súd

uvádza, že táto námietka žalovaného nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie účastníka konania.

Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania

v zmysle , lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred

súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,

čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie

dôkazov nie je vadou konania v zmysle Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí

niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,

no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle

(pre úplnosť treba dodať, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným

dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesné prípustné - viď § 241 ods. 2 písm.

a/ až c/ ).

K námietke dovolateľa, že súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor

odvolacieho súdu v zmysle , keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne

nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho

názoru odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd vo

svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania,

prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného

právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle , nakoľko za záväzný právny názor

odvolacieho súdu nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po

procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového

stavu.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd prvého stupňa nerozhodol o jeho žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, že tento postup prvostupňového

súdu nemal za následok odňatie možnosti žalovaného konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ , nakoľko o predmetnej žiadosti žalovaného rozhodol po predložení veci

odvolací súd postupom podľa , veta štvrtá , v zmysle ktorého odvolací

súd rozhodne aj o návrhoch podľa vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Žiadosti žalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd

vyhovel.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka

žalovaného týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgíadis

c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ ide o námietku žalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu

veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2

dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

na nápravu len výslovne uvedených procesných ( a )

a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemožno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len

odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie ( ). Dovolací

súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek

rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to

ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie

je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti

v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu

dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia , in fíne (arg.

„dokazovanie však nevykonáva“).»

K ďalším námietkam sťažovateľa súvisiacim aj so zmenou právnych predpisov,

najvyšší súd uviedol:

„K námietke dovolateľa, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá

v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd považuje za potrebné

uviesť, že tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/

O. s. p, účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti , ktorým

bol zmenený a doplnený , súčasťou našich procesných podpisov.“

Svoju argumentáciu najvyšší súd uzavrel takto:

„Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/, c/ v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti

podľa a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaného v súlade s v spojení s , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu ďalej zjavne

vyplýva aj to, že tento sa s argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa jeho tvrdenia, že mu bola

postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237

písm. f) , pozn.], podrobne a pritom ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal,

uvádzajúc konkrétne dôvody, prečo nebolo potrebné v danom prípade nariadiť

pojednávanie. Ústavný súd sa stotožňuje so závermi najvyššieho súdu, a preto považuje

za postačujúce v podrobnostiach na ne len poukázať.

Napokon je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd preskúmal rozhodnutie odvolacieho

súdu aj z toho hľadiska, či nie je postihnuté niektorou z vád taxatívne uvedených v § 237

písm. a), b), c), d), e) a g) ; pritom ani k takému záveru nedospel.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za

potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na meritórne rozhodnutie

o dovolaní, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné

súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv

a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného

súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú

ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými

princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť vo veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl.

. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj

proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v . Dovolacie námietky

sťažovateľa tak, ako boli formulované v jeho dovolaní spísanom advokátom, bolo potrebné

vyhodnotiť ako námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré však

samy osebe prípustnosť dovolania nezakladajú. Nesprávne právne posúdenie veci je len

jedným z dôvodov, ktorým možno inak prípustné dovolanie v zmysle

odôvodniť.

Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce

nesúhlasí, ale namietané uznesenie bolo primeraným spôsobom odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je

oprávnený ani povinný nahrádzať svojimi vlastnými. Ústavný súd totižto nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo

k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší

súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol dovolanie

proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľovi neodňala

možnosť konať pred súdom [ ]. Taký postup a rozhodnutie dovolacieho

súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom

prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom

opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 1. decembra

2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov

a nejde o arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými

ustanoveniami .

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na jej ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto odmietol

sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011