Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)813/365324.3cd54d.pdf
PDF · 129.27 KB
No categories available
5Cdo/235/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 235/2010
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. K., proti ţalovanému V.
M., zastúpenému JUDr. B. M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane ţalovaného S. K.,
IČO: X., zastúpenej A. – S. P., a.s., so sídlom v B., IČO: X., o zaplatenie 437,36 € s
príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 11 C 645/1994, o dovolaní ţalovaného proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. júla 2010, sp. zn. 14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010,
takto
rozhodol:
Dovolanie ţalovaného o d m i e t a .
Ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 12. marca 2009, č.k. 11 C 645/1994-247
v spojení s opravným uznesením z 18. februára 2010, č.k. 11 C 645/1994-361 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 270,99 € s 3 % úrokom z omeškania
od 1. júla 1994 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Ţalovaného zároveň zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy
konania vo výške 522,77 € a na účet Okresného súdu Humenné trovy štátu vo výške
53,05 €, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zodpovednosť ţalovaného za škodu súd
posúdil podľa § 422 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 442 ods. 1 a § 441
Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe pre záver o existencii zodpovednosti maloletého nie je
relevantná veková hranica, ale schopnosť maloletého ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho
následky. Ţalovaný, hoci bol maloletý, bol drţiteľom vodičského oprávnenia, a teda svoje
konanie vedel ovládnuť a posúdiť jeho následky, preto nebolo potrebné dokazovať
zodpovednosť školy, ktorá bola povinná v čase, keď došlo k dopravnej nehode, vykonávať
nad maloletým dohľad. Výšku spôsobenej škody určil znalec na sumu 9 071,--Sk, súd však
v danom prípade aplikoval ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka a určil mieru
spoluzavinenia ţalobcu na 10 %. Ţalobcovi tak priznal sumu 8 163,90,--Sk (270,99 €)
a v prevyšujúcej časti ţalobu zamietol. Nakoľko sa ţalovaný dostal s plnením peňaţného
záväzku do omeškania, súd ţalobcovi priznal aj úrok z omeškania, a to v súlade
s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142
ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo 7. júla 2010, sp. zn.
14 Co 20/2010, 14 Co 21/2010 priznal ţalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov,
rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti, ktorou bola
ţalovanému uloţená povinnosť zaplatiť ţalobcovi sumu 270,99 eur s 3 % úrokom
z omeškania ročne od 1. júla 1994 do zaplatenia, ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil a rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením vo výrokoch
o náhrade trov medzi účastníkmi a o náhrade trov štátu zmenil tak, ţe účastníkom náhradu
trov prvostupňového konania nepriznal, vyslovil, ţe štát nemá právo na náhradu trov proti
ţalovanému a ţalobca je povinný nahradiť štátu na účet Okresného súdu Humenné trovy
vo výške 20,18 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznal. Potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia odôvodnil správnosťou
rozhodnutia prvostupňového súdu v tejto odvolaním napadnutej časti, ktoré zodpovedá
zistenému skutkovému stavu i právnemu posúdeniu podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Zmeňujúci výrok o náhrade trov prvostupňového konania odôvodnil
existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 150 O.s.p., ktoré videl v ťaţkej
ujme na zdraví ţalovaného a následnom invalidnom dôchodku, ako aj v hodnotovo
nevysokom predmete konania. Vzhľadom na priznané oslobodenie od súdnych poplatkov
zmenil odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením aj
vo výroku o náhrade trov konania štátu. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu, čo do potvrdzujúceho výroku, podal
dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého
stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol odloţiť
vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia. Prípustnosť dovolania odôvodnil
ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia,
ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci) a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom súdov
mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Rozhodnutie odvolacieho súdu povaţoval
za nezákonné, nespravodlivé a zmätočné. V dovolaní namietal neodôvodnené prieťahy
v konaní pred súdom prvého stupňa, nevykonanie navrhnutých dôkazov súdmi a ich
nesprávne hodnotenie, neúplné zistenie skutkového stavu, ako aj nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Mal za to, ţe súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny
názor odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp.
opätovne nevypočul znalca Ing. L., ktorý podal znalecký posudok v trestnom konaní,
a odvolací súd vo svojom rozhodnutí túto skutočnosť prehliadol. Prvostupňový súd podľa
názoru ţalovaného nevykonal ţiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho názoru
odvolacieho súdu, nerozhodol o jeho ţiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a na daný
prípad nesprávne aplikoval ustanovenia § 97 ods. 2 O.s.p., § 112 ods. 2 O.s.p., ako aj
ustanovenie § 422 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal
skutkový a právny stav veci.
Ţalobca a vedľajší účastník na strane ţalovaného sa k dovolaniu ţalovaného
nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238
ods. 3 O.s.p.).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O.s.p., pretoţe nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe je dovolanie proti nemu prípustné a nejde ani o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa
ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. z dôvodu, ţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd S. republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti
dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
So zreteľom na ţalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd S.
republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu
súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti
konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe
zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalovanému
neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Pokiaľ dovolateľ poukazuje na neodôvodnené prieťahy v konaní pred prvostupňovým
súdom, dovolací súd uvádza, ţe v zmysle § 6 O.s.p. súd postupuje v konaní v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Tomu
korešpondujúce procesné právo účastníka môţe byť v určitom prípade negatívne dotknuté
nečinnosťou súdu, ktorej dôsledkom sú prieťahy v konaní. Právnym prostriedkom ochrany
v prípade ich vzniku je právo účastníka obracať sa so sťaţnosťou na orgány súdnej správy
a právo podať sťaţnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prieťahy v súdnom konaní nie
sú ale judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za dôvod, ktorý by bez
ďalšieho zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 4/2005 a tieţ uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2008).
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal ani v prejednávanej veci dôvod odkloniť sa
od doterajšej judikatúry.
K námietke ţalovaného, ţe súdy nevykonali ním navrhnuté dôkazy, dovolací súd
uvádza, ţe táto námietka ţalovaného nie je dôvodná, pretoţe súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vţdy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníka konania. Ak
súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred
súdom (R 125/1999, R 6/2000).
V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie
dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý
z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto
skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre
úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím
dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/
O.s.p.).
K námietke dovolateľa, ţe súd prvého stupňa nerešpektoval záväzný právny názor
odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., keď nepribral do konania znalca, resp. opätovne
nevypočul znalca Ing. L. a nevykonal ţiadne ďalšie dokazovanie v intenciách právneho
názoru odvolacieho súdu, dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, aj keď odvolací súd
vo svojich zrušujúcich uzneseniach dal súdu prvého stupňa pokyn na doplnenie dokazovania,
prípadným nerešpektovaním tohto pokynu by sa prvostupňový súd neodchýlil od záväzného
právneho názoru odvolacieho súdu v zmysle § 226 O.s.p., nakoľko za záväzný právny názor
odvolacieho súdu nemoţno povaţovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa
po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového
stavu.
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného, ţe súd prvého stupňa nerozhodol o jeho ţiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov, dovolací súd uvádza, ţe tento postup prvostupňového
súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaného konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., nakoľko o predmetnej ţiadosti ţalovaného rozhodol po predloţení veci
odvolací súd postupom podľa § 211 ods. 1, veta štvrtá O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd
rozhodne aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 O.s.p. vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd
prvého stupňa. Ţiadosti ţalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov odvolací súd
vyhovel.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka
ţalovaného týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody svojho rozhodnutia. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Pokiaľ ide o námietku ţalovaného spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu
veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, ţe v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2
O.s.p. dôvodom dovolania nemôţe byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie
totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným
na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.)
a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno úspešne
domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu
nimi vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je totiţ v konaní pred súdom prvého
stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd,
ktorý za tým účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je
všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu
druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti
s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený
bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretoţe – na rozdiel od súdu prvého stupňa
a odvolacieho súdu – nemá moţnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní
o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania
v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však
nevykonáva“).
K námietke dovolateľa, ţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní, dovolací súd povaţuje za potrebné
uviesť, ţe tento dovolací dôvod, ktorý bol obsiahnutý v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p. účinného do 31. augusta 2003, nie je od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým bol
zmenený a doplnený Občiansky súdny poriadok, súčasťou našich procesných predpisov.
Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, prípadne ţe by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich
z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok
vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny
predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil
(ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne
prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného
v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., ako dovolanie smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom,
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení s § 224 ods. 1
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však ţiadne trovy dovolacieho
konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. decembra 2010
JUDr. Vladimír M a g u r a, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová