Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_KK-10Csp-259-2021.pdf
PDF · 147.84 KB
Case nature
Area
Subarea
KK-10Csp/259/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX A. XX, právne zastúpeného: Advokátska kancelária Mgr. Ondrej BARNA, so sídlom Zámocká 529/34, 091 01 Stropkov, IČO: 52 824 837, proti žalovanému: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.591,23 eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.591,23 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 % zo sumy primeraného finančného zadosťučinenia priznanej týmto rozsudkom.
odôvodnenie:
1. Žalobou z 13.12.2021 sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia istiny vo výške uvedenej v záhlaví, a náhrady trov konania.
2. Dôvodom bolo právo žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho spotrebiteľských práv žalovaným konštatované v základnom konaní Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 26.04.2021 spis. zn. 5Csp/58/2020.
3. Termín pojednávania 24.11.2023 o 11.00 hod. vzal žalovaný na vedomie 09.10.2023 prevzatím predvolania prostredníctvom elektronickej schránky.
4. Žalovaný sa na pojednávanie neustanovil. Neúčasť odôvodnil jeho právny zástupca hospodárnosťou konania a pracovnou zaneprázdnenosťou.
5. V danom prípade žalovaný v oznámení svojej neúčasti iba vysvetlil dôvod svojej neprítomnosti a neprítomnosti svojho právneho zástupcu z radov advokátov bez toho, aby zároveň požiadal o odročenie pojednávania. V nadväznosti na to nebolo povinnosťou súdu postupovať podľa ust. § 183 ods. 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), keďže jeho aplikácia sa vyžaduje iba v prípadoch, ak strana sporu požiada o odročenie pojednávania a súd zistí, že ňou uvedený dôvod na takýto procesný postup nie je dôležitý. Je preto potrebné dôsledne rozlišovať medzi skúmaním naplnenia podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 278 písm. a) a b) C. s. p. a skúmaním dôvodnosti procesného návrhu strany sporu na odročenie pojednávania podľa § 183 C. s. p., pričom žiadna analógia legis § 183 ods. 4 C. s. p. vo vzťahu k § 278 písm. b) C. s. p. do úvahy neprichádza (pozri obd. Uznesenie Krajského súdu Žilina z 28.02.2019 spis. zn. 7Co/17/2019).
6. Žalobca sa na pojednávanie ustanovil prostredníctvom svojho substitučného právneho zástupcu, navrhol žalobe vyhovieť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa ust. § 274 C. s. p.
7. Žalovaný bol v predvolaní poučený o následkoch nedostavenia sa na pojednávanie vrátane možnosti rozhodnutia o žalobe rozsudkom pre zmeškanie.
8. Podľa § 274 C. s. p. na pojednávaní rozhodne súd o žalobe podľa § 137 písm. a) na návrh žalobcu rozsudkom pre zmeškanie, ktorým žalobe vyhovie, ak a) sa žalovaný nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a b) žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.
9. Vo všeobecnej rovine súd považuje za potrebné zdôrazniť, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný druh súdneho rozhodnutia ako následok procesnej pasivity strany sporu v civilnom sporovom konaní. Procesná pasivita žalovaného sa prejavuje tým, že si neplní povinnosti strany konania tak, aby konanie mohlo byť rýchlo a efektívne skončené. Pripomína sa zásada, že práva patria bdelým, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochranu svojich práv a vyžaduje, aby aj strana v konaní sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozeniu a poškodzovaniu. Predpokladá sa pritom, že strana musí využiť prostriedky, ktoré jej poskytuje zákon a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv. Bola to pritom práve nečinnosť žalovaného, ktorý sa bez riadneho, hoci včasného uvedenia dôvodu neustanovil na pojednávanie nariadené vo veci súdom prvej inštancie, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a bol v predvolaní výslovne poučený o možnom následku nedostavenia sa, vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie.
10. Ak potom za danej situácie žalobca na pojednávaní navrhol rozhodnúť vo veci rozsudkom pre zmeškanie, bolo povinnosťou súdu rozhodnúť podľa ust. § 274 C. s. p. (pozri Stručný komentár, Civilný sporový poriadok - Jaroslav Krajčo, Eurounion, 2018, str. 353, Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/39/2018 z 28.03.2019, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo 04.06.2019) tak, že žalobe vyhovel. Žalovaný totiž nerešpektoval povinnosti uložené súdom prvej inštancie podľa Článku 10 Základných princípov civilného sporového konania a tomu zodpovedala forma a výsledok konania. (pozri obd. Uznesenie Krajského súdu Žilina z 28.02.2019 spis. zn. 7Co/17/2019).
11. Na tomto mieste sa dopĺňa, že skutočnosť, že žalovaný bol v doterajšom priebehu konania aktívny, nie je pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie na pojednávaní podľa ust. § 274 Civilného sporového poriadku rozhodujúca (obdobne pozri rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Obdo/87/2018 z 22.11.2018, obdobne Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/152/2019 z 05.12.2019).
12. V tejto súvislosti súd vo vzťahu k dôvodu neúčasti uvádzanému žalovaným odkazuje na právny názor vyslovený v Uznesení Krajského súdu v Nitre č. k.: 9Co/388/2017-97 z 26.4.2018 a v Uzneseniach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/136/2019-105 z 21.05.2020, sp. zn. 16Co/23/2019–80 z 27.02.2020, sp. zn. 9CoCsp/47/2020–120 z29.04.2021, sp. zn. 3Cob/66/2019–178 z 12.05.2020 i sp. zn. 4Cob/45/2019–126 z 21.05.2020, 3Cob/83/2020–218 z 02.02.2021), podľa ktorých hospodárnosť konania nemožno považovať za vážnu okolnosť, pre ktorú by sa žalobca objektívne nemohol ustanoviť na pojednávanie.
13. Nie je totiž ospravedlniteľným dôvodom neúčasti na pojednávaní presvedčenie sporovej strany (jej zástupcu), že v prejednávanom spore by jej účasť viedla k nehospodárnosti konania, (obd. Rozsudok NS ČR z 31.05.2012, spis. zn. 29Cdo/1940/2011). Uvedené platí o to viac, keď žalovaný (jeho zástupca) presvedčivo nezdôvodnil, v čom konkrétne by mala spočívať nehospodárnosť konania v prípade jeho účasti na pojednávaní.
14. Žalovaný v podaní z 22.11.2023 ako dôvod neúčasti na pojednávaní uviedol hospodárnosť konania a pracovnú zaneprázdnenosť. Preto v princípe nemožno jeho neprítomnosť akceptovať. Súd by tak v danom prípade mohol konštatovať, že neúčasť z vážnych dôvodov neospravedlnil. Tento právny názor plne rešpektuje právny názor vyslovený súdom druhej inštancie v zrušujúcom Uznesení č. k. 12CoCsp/23/2022 z 13.11.2022 i Uznesení č. k. 12CoCsp/13/2023–131 z 20.06.2023. V ňom odvolací
súd konštatoval, že ,,možno prisvedčiť súdu prvej inštancie, že dôvody uvedené žalovaným nemožno považovať za vážne okolnosti nedostavenia sa na pojednávanie ...“.
15. Na tomto mieste si súd prvej inštancie, rešpektujúc inštitucionálnu nadradenosť súdu druhej inštancie, dovoľuje upriamiť pozornosť na ust. Článku 2 ods. 1 Základných Princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.
16. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (ust. Článku 2 ods. 2 Princípov Civilného sporového poriadku).
17. Vzhľadom na pomerne značné množstvo rozhodnutí súdov vyššej inštancie (vrátane iných senátov toho istého súdu druhej inštancie – pozri vyššie) tak podľa právneho názoru súdu prvej inštancie bolo namieste legitímne očakávanie žalobcu, aby bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie žalovaného i tretíkrát. Na tomto mieste súd opätovne odkazuje na vyššie uvedené, podľa ktorého, ak za danej situácie žalobca na pojednávaní navrhne rozhodnúť vo veci rozsudkom pre zmeškanie, je povinnosťou súdu rozhodnúť podľa ust. § 274 C. s. p. (pozri Stručný komentár, Civilný sporový poriadok - Jaroslav Krajčo, Eurounion, 2018, str. 353, Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/39/2018 z 28.03.2019, Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo 04.06.2019) tak, že žalobe vyhovie. Žalovaný totiž sústavne nerešpektuje povinnosti uložené súdom prvej inštancie podľa Článku 10 Základných princípov civilného sporového konania a tomu zodpovedala forma a výsledok konania. (pozri obd. Uznesenie Krajského súdu Žilina z 28.02.2019 spis. zn. 7Co/17/2019).
18. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že žalovaný/jeho právny zástupca bol v predvolaní zo 17.07.2023 opakovane poučený o možnosti rozhodnutia formou rozsudku pre zmeškanie podľa ust. § 274 C. s. p.).
19. Žalovaný, hoci bol na pojednávanie riadne predvolaný i riadne poučený podľa ust. § 274 C. s. p., zvolil identický postup ako v prípade prvého a druhého pojednávania, ktoré sa vo veci samej uskutočnili 13.04.2022 a 04.11.2022. Opätovne tak nerešpektoval povinnosti uložené súdom prvej inštancie podľa Článku 10 Základných princípov Civilného sporového poriadku.
20. Aplikujúc zásadu vigilantibus iura scripta sunt tak žalovaný, resp. jeho právny zástupca opätovne nekonal v súlade s touto zásadou, a to napriek tomu, že podľa ust. § 18 ods. 1 Zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii je advokát povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.
21. Advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb (ust. § 18 ods. 2 Zákona o advokácii).
22. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že právny zástupca žalovaného pri plnení svojich povinností advokáta opätovne nevyužil svoje právo dať sa, v rámci svojho oprávnenia, zastúpiť iným advokátom (ust. § 16 ods. 1 Zákona o advokácii), a to i napriek tomu, že žalovaný v postavení splnomocniteľa mu v plnomocenstve súhlas s takýmto postupom explicitne dal (pozri plnomocenstvo zo 07.01.2022).
23. Uvedený postup žalobcu/jeho zástupcu z radov profesionálnych advokátov tak nemožno hodnotiť ako postup, v ktorom by bol v priebehu konania aktívny. Jeho aktivita v prejednávanom spore spočíva výlučne vo vyjadrení k žalobe. Za aktivitu žalovaného ako strany sporu nemožno považovať jeho reakciu na predvolanie, v ktorej dokonca ani neuviedol vážnu okolnosť neustanovenia sa na pojednávanie (čo potvrdil i samotný odvolací súd v tomto spore – ods. č. 17 jeho prvého zrušujúceho Uznesenia, ods. č. 12 druhého zrušujúceho Uznesenia), hoci nežiadal o jeho odročenie. Je namieste prisvedčiť právnemu názoru vyslovenému právnym zástupcom žalobcu, že ospravedlnenie, hoc včasné, ale neobsahujúce vážnu okolnosť neprítomnosti na pojednávaní, ktorej súčasťou nie je žiadosť
o odročenie pojednávania zákon ako podmienku riadneho ospravedlnenia neúčasti neukladá. Práve naopak, odročenie pojednávania by znamenalo len ďalšie nehospodárne konanie v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a navyšovania nákladov na súdne konanie.
24. Podmienky vydania rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa ust. § 274 písm. a) a b) musia byť v konkrétnom prípade splnené kumulatívne.
25. Samotný odvolací súd už v predchádzajúcich zrušujúcich Uzneseniach konštatoval, že žalovaný síce svoju neúčasť na pojednávaniach ospravedlnil včas (čo nie je sporné), avšak nie vážnou okolnosťou tak ako to od neho vyžaduje ust. § 274 písm. b) C. s. p.
26. V tejto súvislosti sa, odkazujúc na ustálenú rozhodovaciu prax súdov vyššej inštancie poznamenáva, že nie je jeho povinnosťou akceptovať každé ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní aj keď sporová strana uvádza dôvod inak spôsobilý viesť k záveru, že ide o ,,ospravedlniteľný dôvod“ (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Obdo/26/2019 z 29.01.2019).
27. Za vážnu okolnosť objektívne brániacu účasti žalovaného na pojednávaní nemožno považovať ani dôvod spočívajúci v jeho pracovnej zaneprázdnenosti (pozri Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 21.01.2019 č. k. 7Co/180/2018–92).
28. Žalovaný neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 274 písm. b) C. s. p.
29. Z ust. § 274 C. s. p. nevyplýva, že rozsudkom pre zmeškanie nemožno rozhodnúť i po vykonanom dokazovaní. Účelom tohto ustanovenia je udržať procesnú aktivitu žalovaného po celú dobu konania. Rozsudok pre zmeškanie možno vydať bez ohľadu na tvrdený či preukázaný stav a právne posúdenie veci. Takýto rozsudok je založený na procesnej pasivite strany, nie na výsledkoch dokazovania (Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23Co/220/2016–151 z 27.07.2017).
30. Žalobca sa na pojednávanie 22.11.2023 riadne a včas ustanovil v osobe svojho právneho zástupcu, čím preukázal procesnú aktivitu a reálnu snahu o riešenie sporu. Opätovne (už po tretíkrát) vyslovil právny názor, podľa ktorého by mal súd prvej inštancie žalobe vyhovieť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa ust. § 274 C. s. p.
31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C. s. p.).
32. Ak má byť súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, musí odvolací súd v odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia zreteľne uviesť z akého konkrétneho právneho názoru vychádzal. Z právneho názoru odvolacieho súdu musí byť súdu prvej inštancie zrejmé, v čom konkrétne spočíva naplnenie zrušovacích dôvodov podľa ust. § 389 C. s. p., najmä v čom konkrétne spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových zistení a skutkových záverov, prípadne prečo bolo právne posúdenie veci chybné. Súd prvej inštancie je viazaný výlučne takým právnym názorom, ktorý je skutočným základom zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu (R 68/71). 33. Záväzným právnym názorom odvolacieho súdu je predovšetkým názor na to, aká norma práva na posudzovaný prípad dopadá, ako má byť interpretovaná a ako má byť aplikovaná na skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd.
34. Uznesením č. k. 12CoCsp/13/2023 z 20.06.2023 odvolací súd rozsudok opätovne zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
35. V odseku č. 12 Uznesenia odvolací súd o. i. opätovne konštatoval, že ,,vo vzťahu k dôvodom neprítomnosti žalovaného na pojednávaní odvolací súd rovnako uvádza, že dôvody uvedené žalovaným nemožno považovať za vážne okolnosti nedostavenia sa na pojednávanie...“. Zároveň opakovane zdôraznil, že ,,na strane druhej žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu ani tentoraz nežiadal o odročenie pojednávania ...“
36. V tejto súvislosti si súd prvej inštancie, rešpektujúc istú inštitucionálnu nadriadenosť odvolacieho súdu, dovoľuje poukázať na vyššie citované rozhodnutia odvolacích súdov vrátane odvolacích senátov Krajského súdu v Prešove. V nich odvolacie senáty za obdobných skutkových okolností dospeli k identickému právnemu záveru o splnení zákonných podmienok pre rozhodnutie formou rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Osobitne si súd prvej inštancie (rešpektujúc vážnosť a autoritu odvolacieho senátu v prejednávanom spore) dovoľuje poukázať na vyššie citované Uznesenie Krajského súdu Žilina z 28.02.2019 spis. zn. 7Co/17/2019, v ktorom konštatoval, že analógia legis § 183 ods. 4 C. s. p. vo vzťahu k § 278 písm. b) C. s. p. do úvahy neprichádza (pozri vyššie). K tejto principiálnej otázke sa odvolací súd v zrušujúcich Uzneseniach v prejednávanom spore nevyjadril a inú právnu úvahu nesformuloval. V tejto súvislosti by bolo adekvátne prispieť k právnickému diskurzu o aplikácii ust. § 274 C. s. p. sformulovaním uceleného právneho názoru a dôvodov, pre ktoré sa odvolací senát odklonil od ustálenej rozhodovacej činnosti senátov nielen iných odvolacích súdov, ale i odvolacích senátov Krajského súdu v Prešove a zvolenými výkladovými pravidlami tak sformulovať logicky ucelený výklad, na základe ktorého by bolo možné ust. § 274 (prípadne i § 278) C. s. p. aplikovať i v iných obdobných prípadoch.
37. V tejto súvislosti je zrejmý dôvod, pre ktorý žalobca i na treťom pojednávaní vyslovil právny názor, podľa ktorého je naďalej možné rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalovaného, keďže je nepochybne presvedčený, že vyššie uvedený výklad súdu prvej inštancie a iných odvolacích senátov súdov je v súlade s princípmi Civilného sporového poriadku, ale najmä, že takýmto postupom by súd prvej inštancie rešpektoval princíp právnej istoty a jeho legitímne očakávanie, keďže i samotný odvolací súd v tomto prejednávanom spore konštatuje, že dôvody uvedené žalovaným nemožno považovať za vážne okolnosti nedostavenia sa na pojednávanie.
38. Nejde preto o ,,bezbrehé ospravedlňovanie“ postupu súdu prvej inštancie ako to v ods. 13 konštatoval odvolací senát v prejednávanom spore, ale o aplikáciu konkrétnej normy procesného práva tak ako bola aplikovaná aj inými odvolacími senátmi rôznych odvolacích súdov vrátane odvolacích senátov samotného Krajského súdu v Prešove analogicky akcentujúc skutočnosť, že pre precedenčnú záväznosť je typické o. i. aj to, že pri nej existuje možnosť súdu nižšej inštancie nepodriadiť sa právnemu názoru súdu vyššej inštancie keď – reflektujúc právne závery súdov vyšších inštancií vyslovené v iných obdobných sporoch – náležite a v dobrej viere vysvetlí svoj právny odklon, predostrie svoje konkurujúce úvahy a začne s rozhodnutím súdu vyššej inštancie zmysluplný právny dialóg, v rámci ktorého korektne polemizuje s právnymi názormi súdu vyššej inštancie a vysvetlí, prečo svoj právny názor považuje za lepšie zodpovedajúci podstate prejednávanej veci (pozri analogicky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.09.2019 sp. zn. 8Cdo/122/2018).
39. Vzhľadom na ,,usmernenia“ odvolacieho súdu v ods. 22 zrušujúceho Uznesenia je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/235/2010, podľa ktorého za záväzný právny názor nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu a pod. Uvedený záver je logický už len z dôvodu možnosti sporových strán pristúpiť k mimosúdnemu riešeniu sporu (napríklad schválením súdneho zmieru), k čomu by súd prvej inštancie, viazaný názorom odvolacieho súdu o povinnosti vec rozhodnúť meritórne, pristúpiť nemohol.
40. Napriek vyššie uvedenému a odhodlaniu odvolacieho súdu pristúpiť k prípadnému, za daných okolností neadekvátnemu disciplinárnemu postihu zákonného sudcu, súd prvej inštancie pristúpil k meritórnemu prejednaniu sporu.
41. V dôvodoch žaloby žalobca uplatnil prostriedky procesného útoku (konkrétne skutkové tvrdenia), podľa ktorých v konaní vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 bol ako žalovaný v postavení spotrebiteľa úspešný.
42. V pôvodnom konaní od neho žalovaný požadoval zaplatiť sumu 2.591,23 eur s príslušenstvom.
43. Okresný súd Kežmarok rozhodol rozsudkom z 26.04.2021 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozsudok nadobudol vo právoplatnosť 01.06.2021.
44. V odôvodnení Rozsudku súd prvej inštancie o. i. uviedol:
„19. Na základe vykonaného dokazovania mal teda súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 5041,95 eur, ktorú sa žalovaný zaviazal splatiť v 96 splátkach vo výške 132,37 eur. Žalovaný do podania žaloby uhradil splátky v celkovej sume 9 341,68 eur.
26. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý úver je potrebné podľa § 11 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.
27. Súd pre úplnosť poukazuje, že zmluva o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby je neplatná a to aj pre rozpor daného dojednania s dobrými mravmi.
28. Dobrými mravmi (bonimores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú.
Dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie poskytnutie istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, teda ňou dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. V rozpore s dobrými mravmi, podľa súdnej praxe, je spravidla taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania, stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Vzhľadom na skutočnosť, že úrok dohodnutý medzi stranami sporu v zmluve o úvere viac ako 3-násobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov v zmluve o úvere je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti a ani kontroly podľa generálnej klauzuly (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokových sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom.
Vychádzajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli priemerné úrokové sadzby pri úveroch (spotrebiteľské a iné úvery) uzatvorených na dobu nad 5 rokov v januári 2012, kedy bola predmetná zmluva uzavretá, v sadzbe 13,77 % ročne. Výška úrokovej sadzby úveru dohodnutá medzi stranami sporu bola 32 % ročne. Úroková sadzba predmetného úveru je tak viac ako o 100 % vyššia ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch poskytovaných bankami v rovnakom období.
30. Žalovaný bol tak na istine pôžičky povinný zaplatiť sumu 5 041,95 eur, teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Zo strany žalovaného boli do podania žaloby uhradené finančné prostriedky v celkovej sume 9 341,68 eur a teda žalovaný uhradil na poskytnutý úver vyššiu sumu ako mu bola reálne poskytnutá. Nakoľko žalovaný zaplatil viac ako mu bolo zo strany právneho predchodcu reálne poskytnuté, úver teda preplatil, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.“
45. Ako spotrebiteľ si tak na žalovanom uplatnil satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv, ktoré musel brániť v pôvodnom konaní.
46. Primerané finančné zadosťučinenie má mať podľa žalobcu sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu.
47. V ďalšom tvrdil, že keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie práva na súde a bola tým splnená hypotéza nižšie citovanej právnej normy, finančné zadosťučinenie požadoval vo výške 2.591,23 eur, čo predstavuje sumu, o ktorú sa chcel žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatiť.
48. Navrhol zohľadniť všetky porušenia jeho spotrebiteľských práv zo strany pôvodného veriteľa, ktorý ako nepoctivý dodávateľ finančnej služby konal v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch, chcel sa na jeho úkor bezdôvodne obohatiť, pri zmluvnom dojednaní postupoval v rozpore s dobrými mravmi a zároveň napriek tomu, že celý úver v súlade so zmluvnými podmienkami navrhnutými pôvodným veriteľom uhradil, trval na zaplatení sumy 2.591,23 eur.
49. Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia, s ohľadom na naplnenie všetkých funkcií tohto inštitútu, najmä však funkcie odradzujúcej, označil za primeranú.
50. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s odôvodnením, podľa ktorého sa žalobca domáha voči nemu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2.591,23 eur z dôvodu porušenia jeho spotrebiteľských práv, pričom výšku svojho uplatneného nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval. Výška požadovaného primeraného zadosťučinenia okrem toho, že nie je nijako odôvodnená nespĺňa ani podmienku primeranosti.
51. Žalobca podľa žalovaného v žalobe bližšie nešpecifikoval a taktiež nekonkretizoval ani len jedno jeho právo priznané mu ako spotrebiteľovi, ktoré malo byť porušené a pre ktoré by mu mal prináležať nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia.
52. Žalobca svoj nárok uplatnený v tomto konaní odvodzuje od ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“.
53. Na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia voči nemu nie je splnená ani jedna zákonná podmienka.
54. Žalobca podľa žalovaného odkazuje na rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok pod č. k. 5Csp/58/2020-91 z 26.4.2021, ktorým súd žalobu zamietol pre neplatnosť dojednaných zmluvných úrokov, čo založilo bezúročnosť úveru poskytnutého žalobcovi právnym predchodcom žalovaného na základe dotknutej úverovej zmluvy.
55. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe namietol nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, keďže predpokladom priznania finančného zadosťučinenia je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom. Žalobca uvádza, že v sporovom konaní pred Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 úspešne uplatnil porušenie jeho práv ako spotrebiteľa.
56. Úverová zmluva predstavuje podľa žalovaného dvojstranný dokument so zmluvnými podmienkami, na ktorých sa strany zmluvy vzájomne dohodli a zaviazali sa ich dodržiavať. Bezúročnosť úveru nepredstavuje porušenie práv spotrebiteľa, ale v zmysle v tom čase platného a účinného zákona č. 129/2010 Z. z. predstavuje prísnu sankciu pre veriteľa v podobe straty nároku na zmluvne dojednané úroky z úveru pre prípad absencie niektorej z obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
57. Bezúročnosť úveru založila žalobcovi v pozícii dlžníka z úverovej zmluvy vrátiť veriteľovi len výšku poskytnutého úveru.
58. Bezúročnosťou úveru však podľa žalovaného žiadne práva žalobcu porušené neboli, a preto mu nevznikol ani nárok na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z.
59. V rámci procesnej obrany žalovaný namietol, že pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. treba rozumieť aktívne konanie spotrebiteľa a úspešné uplatnenie konkrétneho nároku z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľov, napríklad nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14. septembra 2016).
60. Obrana žalobcu v spore vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 podľa žalovaného nepredstavuje úspešné uplatnenie práva spotrebiteľom v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta citovanej zákonnej úpravy pre účely priznania primeraného finančného zadosťučinenia, s čím sa vysporiadal aj Najvyšší súd SR vo svojej rozhodovacej praxi, in concreto rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Do pojmu ustálenej rozhodovacej praxe možno zaradiť nielen judikáty publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR, ale aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých rozhodnutiach NS SR.
61. Právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie zákonodarca v ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. podmienil aktívnym konaním a uplatňovaním práv spotrebiteľa, t. j. podaním určovacej žaloby, žaloby o náhradu škody, žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.
62. Právny názor žalobcu, že obranou v spore vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 úspešne uplatnil porušenie práv pre účely priznania primeraného finančného zadosťučinenia je nesprávny a v rozpore s ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z., ako aj v rozpore s ústavným vymedzením právneho štátu, ktorý vyžaduje zachovanie princípu právnej istoty, ktorý je vyjadrený aj v čl. 2 bod 2 základných princípov C. s. p. a predvídateľnosti práva, resp. výkonu spravodlivosti.
63. V prejednávanej veci podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobcom nie je podľa žalovaného splnená, keďže žalobca neuplatnil žiaden konkrétny nárok z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľa, napr. nárok na náhradu škody, príp. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
64. Z vyššie uvedeného dôvodu tak nie je naplnená zákonná podmienka „úspešného uplatnenia porušenia spotrebiteľských práv spotrebiteľom“ pre priznanie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia tak, ako to má na mysli ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., čo je dôvodom pre zamietnutie žaloby.
65. Zároveň nie je podľa žalovaného splnená ani druhá podmienka na uplatnenie nároku titulom primeraného finančného zadosťučinenia voči nemu podľa ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z., v zmysle ktorej má spotrebiteľ v prípade úspešného uplatnenia porušenia jeho práv nárok na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
66. Úverová zmluva, z ktorej nároky boli predmetom sporu vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 bola uzavretá medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, spoločnosťou VÚB, a. s. ako veriteľom. Žalovaný účastníkom úverového vzťahu nebol, zmluvné podmienky úverovej zmluvy nekreoval, úver žalobcovi neposkytol, bonitu žalobcu nepreveroval, a preto sa tak nemohol dopustiť porušenia práv žalobcu.
67. Porušením práv spotrebiteľa by mohlo byť len také konanie, ktoré vykazuje znaky nekalosti, agresívnej obchodnej praktiky, klamania spotrebiteľa, pričom žiadneho takého konania sa žalovaný ani jeho právny predchodca nedopustil.
68. Žalovaný zároveň namietol, že inštitút primeraného zadosťučinenia nemá plniť sankčnú funkciu z dôvodu občianskoprávneho charakteru tohto súkromnoprávneho inštitútu, ktorý nemôže plniť funkciu sankcie. V tejto súvislosti podporne odkázal na právny záver vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 9Co/50/2018 z 26.6.2018.
69. Rovnako je podľa žalovaného nesprávny názor o reparačnej funkcii daného inštitútu, ktorá je typická pre iný právny inštitút a to náhradu škody. Inštitút primeraného zadosťučinenia nemá slúžiť ako prostriedok náhrady škody a nemôže slúžiť na neprimerané obohacovanie sa spotrebiteľa. Je aj v rozpore so zásadou ne bis in idem, aby primerané zadosťučinenie malo zodpovedať výške nepriznaného nároku zo sporu vedeného pod sp. zn. 5Csp/58/2020, ako bol nárok uplatnený žalobcom v tomto spore. Týmto podporne odkázal na právny záver vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 17Co/17/2018 z 10.4.2018.
70. Predmet sporu o zaplatenie vymedzuje žalobca. O peňažnom nároku v sporovom konaní rozhoduje súd. Neúspech žalovaného z vymedzeného predmetu sporu v konaní vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 5Csp/58/2020 nemôže predstavovať peňažnú ujmu na strane spotrebiteľa ako protistrany. Toto nie je účel, ktorý sleduje ust. § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z.
71. Žalovaný namietol, že on a jeho právny predchodca len využili ústavné právo a právo na zaplatenie pohľadávky z úveru uplatnili na nestrannom a nezávislom súde. Za uplatnenie ústavného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemôže byť trestaný zaplatením finančného zadosťučinenia.
72. Suma, ktorej priznania sa žalobca domáha v tomto spore aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti podľa názoru žalovaného nespĺňa podmienku primeranosti. Pre úplnosť dodal, že odôvodnenie nároku žalobcu na finančné zadosťučinenie spočívajúce v strohom vyjadrení, že ide o sumu, o ktorú sa chcel dodávateľ na jeho úkor obohatiť, pričom zdôraznil, že sám žalobca mu do dnešného dňa nevrátil požičanú sumu úveru, zodpovedá ideám Chammurapiho zákonníka „oko za oko zub za zub“ ale nie ideám právneho štátu, z ktorých vychádza aj ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
73. Podporne odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/91/2012 v spojení s rozsudkom OS Prešov č. k. 16C/264/2011-98, ktorý v obdobnej veci potvrdil rozhodnutie súdu I. inštancie, ktorý nárok spotrebiteľky o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol v celom rozsahu.
74. K námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd prvej inštancie poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/237/2021 z 30.03.2023, v ktorom o. i. vyslovil, že ak si žalovaná (v tomto konaní žalovaný – pozn. súdu) v predchádzajúcom spore neúspešne uplatnila spotrebiteľskú pohľadávku proti žalobcovi (spotrebiteľovi), pričom dôvod jej neúspechu spočíval v nepreukázaní aktívnej vecnej legitimácie (iba) v dôsledku nedodržania zákonných podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách, potom nesie prípadnú zodpovednosť voči spotrebiteľovi v súvislosti s požadovaným finančným zadosťučinením v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pôvodný veriteľ (banka), alebo ten, na koho bola spotrebiteľská pohľadávka postúpená (bod 16 in fine).
75. K otázke výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd poukazuje na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo/92/2021 z 30.06.2022, podľa ktorého „Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu“.
76. Možno tak uzavrieť, že žalobca je v prejednávanom spore aktívne vecne legitimovaný a žalovaný pasívne vecne legitimovaný, keďže podaním žaloby proti žalobcovi v pôvodnom konaní došlo ku konštatovaniu porušenia práv a povinností ustanovených v osobitnom predpise. Žalovaný vyvolaním (pôvodného) súdneho konania významnou mierou zasiahol do práv žalobcu. Toto konanie pre neho skončilo neúspechom v dôsledku nerešpektovania kritérií postúpenia bankovej pohľadávky (§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách).
77. Tento právny záver je nepochybný z vykonaného dokazovania v základnom súdnom konaní, keďže na žalobcu (v tomto konaní vystupujúcom v procesnom postavení žalovaného) bola postúpená pohľadávka.
78. Právo vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádza a veriteľ ho nemôže previesť na tretiu osobu, to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (ust. § 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení zákona č. 438/2015 Z. z.).
79. Je zrejmé, že v danom prípade veriteľ pohľadávky porušil aj ustanovenie § 17 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky na osobu vystupujúcu v tomto konaní v postavení žalovaného. Túto zmluvu je tak potrebné kvalifikovať ako právny úkon neplatný.
80. V dôsledku posledne uvedeného súd už v pôvodnom konaní mohol dospieť k právnemu záveru, že žalobca (Intrum Slovakia, s. r. o.) v právnom postavení postupníka pohľadávky voči žalovanému (vystupujúcemu v pôvodnom konaní v procesnom postavení žalovaného) z vyššie uvedenej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebol aktívne vecne legitimovaným, a preto žalobu na plnenie mohol zamietnuť už i len z tohto dôvodu.
81. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že tento právny inštitút má plniť funkciu satisfakčnú, no zároveň i funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradzoval od získavania plnení z neplatných právnych úkonov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším porušovateľom spotrebiteľských práv a svojim úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že porušovateľ spotrebiteľských práv sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite.
82. V dôsledku konania žalovaného v základnom konaní bol žalobca vystavený bezprostredne hroziacej majetkovej ujme. Nie je potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní.
83. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, ako už bolo vyššie uvedené, citované zákonné ustanovenie (pozri vyššie) neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia, ktorého výšku v prejednávanom spore určuje súd svojou úvahou (pozri obdobne Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12CoCsp/24/2023-85 z 15.06.2023).
84. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá (ust. § 3 ods. 5 tretia veta Zákona č. 250/2007 Z. z o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov).
85. Predávajúci nesmie upierať spotrebiteľovi práva podľa ust. § 3 (ust. § 4 ods. 2 písm. b/ zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).
86. Ako spotrebiteľ si uplatnil primerané finančné zadosťučinenie (ďalej len PFZ) za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v Základnom konaní.
87. PFZ má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to, že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný.
88. Slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý.
89. Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým.
90. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu.
91. Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške, aby mala nielen deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje voľnou úvahou, kritériá z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa.
92. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť.
93. Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva výška finančného plnenia, by takýmto kritériom mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva, s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia spotrebiteľského práva.
94. PFZ žalobca požadoval vo výške 2.591,23 eura, pričom nárok, tak ako ho uplatnil zohľadňuje skutočnosť, že žalovaný sa chcel na jeho úkor bezdôvodne obohatiť o túto sumu. Medzi stranami nebol sporný záver súdu prvej inštancie v ,,základnom“ konaní, podľa ktorého predmetom zmluvy o úvere boli peňažné prostriedky v celkovej výške 5.041,95, pričom do podania žaloby žalobcu vystupujúceho v tomto konaní v procesnom postavení žalobcu žalovaný v právnom postavení dlžníka – spotrebiteľa zaplatil na dlh sumu v celkovej výške 9.341,68 eur.
95. Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v Základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Kežmarok, sp. zn. 5Csp/58/2020 z 26.04.2021 a jeho odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako zo záväznej. Rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva, v Základnej veci, nie je možné v konaní o primerané finančné zadosťučinenie rozširovať, ani zužovať.
96. Žalobca uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.591,23 eur zodpovedajúcej bezdôvodnému obohateniu, ku ktorému mohlo dôjsť na strane žalovaného. Táto skutková okolnosť medzi sporovými stranami sporná nebola (po skutkovej stránke), a preto bol žalobcom tento nárok priznaný vo výške uplatnenej žalobou. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku na primerané finančné zadosťučinenie vzal zreteľ na nespornú skutočnosť, že žalovaný bezdôvodné obohatenie priznané právoplatným rozsudkom žalobcovi nevydal dobrovoľne (bez ingerencie súdnej moci), ako aj na okolnosť, že žalobca bol tak nútený uplatniť tento nárok v konaní pred súdom.
97. Pri úvahe o výške primeraného finančného zadosťučinenia súd vychádzal z celkovej výšky sumy, ktorú mal žalobca podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaplatiť (5.041,95 eur). Prihliadol pritom na skutočnosť, že žalovaný sa obdobného konania dopúšťa opakovane i naďalej, čo je súdu známe z jeho inej rozhodovacej činnosti. V danom prípade tak súd prvej inštancie zastáva právny názor, podľa ktorého v danom prípade možno takéto konanie žalovaného označiť za ,,recidívu“.
98. Kritériom, ktoré vzal súd prvej inštancie do úvahy pri posúdení primeranosti finančného zadosťučinenia bolo i konanie žalovaného v ,,hlavnom konaní“. V ňom nevyvinul žiadnu aktivitu smerujúcu k zmierlivému riešeniu. Aj preto bol žalobca touto okolnosťou ,,nútený“ uplatniť svoje právo v konaní pred súdom, tento spor viesť, vynaložiť naň ďalšie peňažné prostriedky na právnu službu advokátskej kancelárie. Túto aktivitu žalovaný nevyvinul ani v tomto konaní napriek dvom rozsudkom pre jeho zmeškanie a procesnú pasivitu.
99. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (ust. § 255 ods. 1 C. s. p.).
100. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ust. § 262 ods. 1 C. s. p.).
101. K zneniu výroku II. sa na vysvetlenie dopĺňa:
Súd prvej inštancie v danom prípade aplikoval právne závery vyslovené v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15.04.2020 sp. zn. II. ÚS 399/2019, podľa ktorého ,,Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy.“
102. Žalobca bol úspešný v celom rozsahu, a preto mu bol voči žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z výšky primeraného finančného zadosťučinenia priznaného týmto rozsudkom, keďže výška plnenia žalovaného závisela od úvahy súdu.
103. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ust. § 262 ods. 2 C. s. p.)
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Poprad na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinnosť stanovená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.