Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 451/2011
PDF · 387.45 KB
No categories available
IV. ÚS 451/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť H. G., B., Š. O., B., a J. K., B., zastúpených advokátom
JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej
pod sp. zn. 7 C/391/2000 a jeho rozsudkom zo 6. apríla 2009 a postupom Krajského súdu
v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 263/09 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie
svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/391/2000 a jeho rozsudkom č. k.
7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod
sp. zn. 5 Co 263/09 a jeho rozsudkom č. k. 5 Co 263/09-144 z 20. apríla 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov (v konaní pred všeobecnými súdmi
v procesnom postavení žalovaných v 1. až 3. rade) s výsledkom súdneho konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
Zo sťažnosti vyplýva, že M. O. (právna predchodkyňa sťažovateľov) bola
2
vlastníčkou pozemku v kat. úz. T., parc. č..., orná pôda o výmere 2758 mzapísaného na LV
č... (ďalej len „nehnuteľnosť“).
Na základe právneho úkonu označeného ako „vyvlastňovacia dohoda“ z 26. júla
1960 (ďalej aj „dohoda“) uzatvoreného medzi vtedajším československým štátom (ďalej len
„štát“) a M. O. nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti štát, pričom išlo
o dohodu, ktorou sa malo predísť vyvlastneniu podľa zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom
poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v deň podpisu tejto dohody. Z príloh priložených
k sťažnosti ďalej vyplýva, že označená dohoda nebola predmetom zápisu v pozemkovej
knihe.
Po smrti M. O. 1. júna 1997 boli uvedené nehnuteľnosti zahrnuté do dedičstva po nej.
Na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22 D 540/97, Dnot 117/97 zo 6. mája 1999 boli
sťažovatelia v katastri nehnuteľností zapísaní ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, každý
v pomere 1/3 k celku.
Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto“) podalo
31. júla 2000 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhalo určenia, že nehnuteľnosť
do dedičstva po nebohej M. O. nepatrí a že sťažovatelia nie sú jej podielovými
spoluvlastníkmi. Hlavné mesto neskôr navrhlo zmenu návrhu na začatie konania, a to tak, že
žiadalo, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľnosti je hlavné mesto.
Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom
nehnuteľnosti je hlavné mesto. Okresný súd nezistil, že by predmetná „vyvlastňovacia
dohoda“ (ktorú podľa jej obsahu posúdil ako kúpnu zmluvu) bola neplatná ani že by bola
v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. V konaní nebolo preukázané ani to, že by
M. O. zmluvu nepodpísala. Okresný súd taktiež nedospel k záveru, že by bola dohoda
uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V odôvodnení svojho rozsudku
okresný súd ďalej uviedol, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol štát a na hlavné mesto
prešlo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v súlade s § 2 ods. 2 zákona Slovenskej
národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 138/1991 Zb.“). Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k.
7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009 v zákonnej lehote odvolanie.
Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, a potom, ako sa v celom
rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, sa obmedzil v podstate na konštatovanie správnosti
dôvodov uvedených okresným súdom, avšak zároveň doplnil aj ďalšie dôvody potvrdzujúce
správnosť prvostupňového rozhodnutia.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že ich
„základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa 4l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu v Bratislava II pod
sp. zn. 7 C/391/2000 a v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
vedenom pod sp. zn. 5 Co 263/09, porušené bolo“. Zároveň sťažovatelia navrhli, aby
ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie.
Sťažovatelia taktiež navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť
rozsah základných práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia
ktorých má ústavný súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ako
aj rozsah napadnutých rozhodnutí, ktoré má ústavný súd posúdiť.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit
sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú
v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa
svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý
nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 98/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli:
«... Okresný súd Bratislava II v konaní 7 C/391/2000-111 i Krajský súd v Bratislave
v konaní 5 Co 263/09-144 porušili čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa
uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru boli Okresný súd Bratislava II
i Krajský súd v Bratislave povinní postupovať z hľadiska procesného v súlade
s ustanoveniami zákona č. 99/1963 (Zb. Občiansky súdny poriadok, pozn.) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) a súčasne boli oba tieto súdy povinné vykonať
ústavne súladný výklad aplikovaných ustanovení O. s. p...
Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je
zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia § 103 O. s. p., § 241 ods. 1
O. s. p. v spojení s ustanovením § 42 ods. 3 O. s. p., § 241 ods. 4 O. s. p., § 240 ods. 1
O. s. p., § 209 O. s. p., oba tieto súdy porušili i ustanovenie § 2 a § 3 O. s. p.»
Sťažovatelia ďalej poukázali aj na obsah základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, keď pred popisom možnosti ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho
zákonníka uviedli:
„Z čl. 20 ods. 1 ústavy okrem iných vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje
ochrana jeho vlastníckeho práva k veci, ktorú nadobudol v súlade s podmienkami
upravenými v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Zákonný obsah
vlastníckeho práva (rovnaký pre všetkých vlastníkov) tvorí súbor jednotlivých oprávnení
(čiastkových práv) vlastníka vymedzených v § 123 Občianskeho zákonníka. Podľa neho
vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať (Ius possidendi),
užívať (Ius utendi), používať plody a úžitky (Ius fruendi) a nakladať s ním. V nadväznosti
na čl. 20 ods. 1 umožňuje ústava v čl. 46 ods. 1 každému vlastníkovi domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva, teda i vlastníckeho práva na nezávislom a
nestrannom súde. Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva každého vlastníka sa
premieta a konkretizuje v príslušných zákonoch, predovšetkým Občianskeho zákonníka.“
V petite sťažnosti ale sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich
„základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Bratislava II pod
sp. zn. 7 C/391/2000 a v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 5 Co 263/09, porušené bolo... Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20. 04. 2010 sp. zn. 5 Co/263/09 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II
na ďalšie konanie.“.
V danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia
tých práv, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v petite sťažnosti domáhali (čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vo vzťahu k napadnutému rozsudku
okresného súdu ústavný súd uvádza, že aj keď sťažnosť smeruje aj proti tomuto
rozhodnutiu, z petitu sťažnosti jednoznačne nevyplýva, či sa domáhajú aj zrušenia
napadnutého rozsudku okresného súdu. Ústavný súd vychádza z toho, že sťažovatelia sa
nepriamo dovolávajú aj zrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože sa
domáhajú, aby bola vec po rozhodnutí ústavného súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie
konanie.
1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach
porušenia ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti napadnutému
rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 5 Co 263/09-144 z 20. apríla 2010
Ústavnému súdu ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou
sťažovatelia namietajú porušenie práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, v tom
smere, či sú dané dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto
hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),
a preto sa ich porušenie skúma spoločne.
Základom argumentácie sťažovateľov je tvrdenie, že nehnuteľnosť patrila
poručiteľke M. O. a nebola prevedená do vlastníctva štátu. Podľa sťažovateľov «Predmetná
nehnuteľnosť nebola nikdy v majetku Slovenskej republiky a teda nemohla prejsť
do vlastníctva navrhovateľa (hlavné mesto, pozn.). „Vyvlastňovacia dohoda“, na ktorú sa
navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.) odvoláva, bola absolútne neplatným právnym úkonom aj
podľa vtedy platných právnych predpisov.».
Sťažovatelia svoje postavenie odvodzujú od osvedčenia o dedičstve uvádzajúc:
„V súlade s § 175q ods. 1 písm. d) (OSP, pozn.) súd v uznesení o dedičstve potvrdí
nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Týmto uznesením súd iba deklaruje to,
čo už nastalo smrťou. To isté platí aj v prípade uvedenom v § 175zca O. s. p., keď notár
poverený súdom vydá so súhlasom účastníkov osvedčenie o dedičstve. V danom prípade
teda odporcovia v súlade s platným právom nadobudli dňa 1. 6. 1997 predmetnú
nehnuteľnosť. Skutočnosť, že navrhovateľ podal dňa 31. 7. 2000 návrh, ktorým sa domáhal,
aby súd určil, že do dedičstva po nebohej M. O. nepatrí pozemok parc. č... – orná pôda
2
vo výmere 1758 mzapísanej na LV č... v kat. úz. T., a určil, že vlastníkmi nie sú odporcovia
a po 8 rokoch dňa 19. 5. 2008 zmenil svoj návrh tak, že navrhuje, aby súd určil, že
vlastníkom je navrhovateľ, je k právoplatne skončenému dedičskému konaniu irelevantné.“
Sťažovatelia uviedli v sťažnosti aj svoj názor na aplikáciu zákona č. 87/1991 Zb.
o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ktorá mala v tomto prípade
podporiť ich tvrdenie týkajúce sa vlastníckej pozície zosnulej M. O. ako poručiteľky. Podľa
sťažovateľov «... zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, reštituoval, teda
navrátil do pôvodného stavu, v danom prípade neporušené dedičské právo.
Keby poručiteľka bola tušila, že tzv. „vyvlastňovacia dohoda“, ktorú podpísala pod
nátlakom, ma také účinky ako tvrdí navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.), teda že na základe
tejto „Vyvlastňovacej dohody“ došlo k prechodu vlastníckeho práva na Československý štát
zastúpený Záhradníctvom a rekreačnými službami mesta Bratislava, bola by nepochybne
postupovala podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení
neskorších zmien a doplnkov a predmetná nehnuteľnosť by jej bola vydaná.
Poručiteľka tento zákon nepoužila vzhľadom na tú skutočnosť, že bola bez
prerušenia vlastníčka a ako vlastníčka bola aj bez prerušenia zapísaná v príslušnej
evidencii nehnuteľnosti.
Tvrdenie, že navrhovateľ sa k 1. 5. 1991 stal vlastníkom predmetného pozemku podľa
zákona č. 198/1991 Zb., je teda tvrdenie nemajúce oporu v zákone.».
Sťažovatelia ďalej poukázali na podľa nich nesprávny postup hlavného mesta pri
prechode vlastníckeho práva štátu na obce. Podľa sťažovateľov „Odhliadnuc od toho, že
tento Návrh (návrh hlavného mesta na vklad vlastníckeho práva – dodatočné
majetkovoprávne usporiadanie, pozn.) bol podaný 18 mesiacov po zákonnom stanovenej
lehote (§ 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., pozn.), podaný neoprávnenou osobou
(JUDr. D. H.), ktorá priložila k návrhu plnú moc podpísanú Magistrátom hlavného mesta,
ktorý na to podľa zákona č. 377/1990 Zb. nie je oprávnený.“.
Výhrady sťažovateľov sa týkali aj samotnej prípustnosti konania o určení
vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľov „Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim
poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo
porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva
jeho rozdiel od návrhu na plnenie, ktorého uplatnenie prichádza do úvahy až vtedy, keď už
právo navrhovateľa bolo porušené, takže jeho cieľom je reparácia.
Ak však už právo navrhovateľa bolo porušené, prevencia stráca akýkoľvek zmysel
a navrhovateľ už nemôže mať žiadny právny záujem na určení daného práva alebo
právneho vzťahu. Jeho návrh na takomto určení už nemôže mať úspech a v tomto zmysle je
aj neprípustným. Navrhovateľ má v tomto prípade právny záujem len na odstránení
následkov porušenia práva, teda na plnení. Toto subjektívne právo musí navrhovateľ tvrdiť
a dokázať.
Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že má na určení naliehavý právny záujem
a v konaní neuniesol dôkazné bremeno.“.
Odôvodnenie sťažnosti sťažovatelia zhrnuli takto:
„Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je
zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia § 103 O. s. p., § 241 ods. 1
O. s. p. v spojení s ustanovením § 42 ods. 3 O. s. p., § 241 ods. 4 O. s. p., § 240 ods. 1
O. s. p., § 209 O. s. p., oba tieto súdy porušili i ustanovenie § 2 a § 3 O. s. p.
Iba dôsledným dodržaním predovšetkým uvedených zákonných ustanovení zo strany
Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave by v uvedenej právnej veci
došlo k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, teda že na zistený stav veci sa použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna úprava.“
Podľa ústavného súdu sa niektoré z posledne uvedených námietok sťažovateľov
vôbec nedotýkajú namietaného rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, pretože sa
týkajú porušenia právnych noriem upravujúcich dovolacie konanie (§ 240 ods. 1 a § 241
ods. 1 OSP), a nemôžu mať preto súvislosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Porušenie týchto pravidiel nemôže viesť k namietanému porušeniu práv označených
sťažovateľmi.
Ostatné už spomenuté námietky sa týkajú právneho posúdenia veci okresným súdom
a krajským súdom. Zhrňujúc možno uviesť, že sťažovatelia namietali v prvom rade
neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a na neplatnosť
„vyvlastňovacej dohody“, ako aj s tým spojenú absenciu platného prevodu nehnuteľnosti
do vlastníctva štátu. Ich argumentácia vyúsťuje do záveru, podľa ktorého mala byť ich
právna predchodkyňa po celý čas vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá vzhľadom na to mala
patriť do dedičstva po nej, pričom dedičstvo malo pripadnúť sťažovateľom, a konajúce súdy
preto pochybili, ak určili, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti prislúcha hlavnému mestu.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil s odôvodnením
rozsudku okresného súdu č. k. 7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009, a ďalšie odôvodnenie
doplnené krajským súdom možno považovať za argumentáciu na zvýraznenie správnosti
napadnutého prvostupňového rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, teda otázky, či nie je rozsudok zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto
potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale
aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa
krajský súd stotožnil.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa
stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku a ktorá bola týmto súdom
prevzatá z prvostupňového rozsudku, sa uvádza:
„Súd (okresný súd, pozn.) taktiež nedospel k záveru, že by bola zmluva uzatvorená
v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čo odporcovia namietali. Pre neplatnosť
právneho úkonu z takéhoto dôvodu musia byť splnené kumulatívne obe tieto podmienky,
odporcovia však nepreukázali ani jednu. Tvrdili iba všeobecne, že tento dôvod neplatnosti
dohody vyplýva z jej obsahu, z výšky náhrady, ako aj z doby, keď bola uzatvorená. Ktorá
konkrétna časť dohody zo dňa 26. 7. 1960 by mala nasvedčovať tomu, že bola uzatvorená
v tiesni, však neuviedli a súdu to z jej obsahu nie je zrejmé. Nie je možné bez ďalšieho
automaticky vyvodzovať z obdobia, z určitého spoločenského zriadenia, v ktorom bola
zmluva uzatvorená, že bola uzatvorená v tiesni a teda že je neplatná. O tom by museli
odporcovia predložiť konkrétne dôkazy, avšak takéto ani nepredložili, ani nenavrhli, hoci
boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Taktiež súd nedospel k záveru, že by zmluva bola
uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Keďže sa jednalo o kúpnu zmluvu, cena
mohla byť určená dohodou medzi účastníkmi, nakoľko vyhl. č. 258/1951 U.v. sa vzťahovala
na určovanie náhrad za vyvlastňované nehnuteľnosti pre účely výstavby obcí (v tomto
prípade sa však nejednalo o vyvlastnenie), ale účastníkmi dohodnutá cena nebola ani
v rozpore s touto vyhláškou, nakoľko vyhláška určovala iba maximálne ceny. Pokiaľ
odporcovia namietali, že náhrada nebola vyplatená, súd mal za to, že aj keby náhrada
(cena za prevádzanú nehnuteľnosť) vyplatená nebola, nespôsobovalo by to neplatnosť
zmluvy.
To, že predmetná zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe, nespôsobuje jej
neplatnosť (takisto jej neplatnosť nespôsobuje to, že na zmluve nie sú overené podpisy
účastníkov, nakoľko Občiansky zákonník účinný v tom čase nevyžadoval pre platnosť
zmluvy o prevode nehnuteľností overenie podpisov účastníkov zmluvy) a ani neplatnosť
prevodu vlastníckeho práva medzi účastníkmi zmluvy. Podľa zákona účinného v tom čase
postačovalo na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretie zmluvy. Z uvedeného je
zrejmé, že matka odporcov p. M O. v čase svojej smrti nebola vlastníkom spornej
nehnuteľnosti, keďže túto predala štátu v roku 1960 a nemohli teda vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť odporcovia dedením.
Ku dňu 1. 5. 1991 bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti štát a týmto dňom
na navrhovateľa prešlo v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zák. č. 518/1990 Zb.
a 138/1991 Zb. vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti zo štátu, keď najprv na navrhovateľa
prešla zakladateľská funkcia voči Z., štátny podnik B. (§ 2 ods. 1 zák. č. 518/1990 Zb.)
a neskôr aj vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb.). Preto
súd návrhu vyhovel. Súd mal za to, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, nakoľko ako vlastníci spornej nehnuteľnosti sú v katastri
nehnuteľností zapísaní odporcovia a navrhovateľ nemá inú právnu možnosť ako dosiahnuť
nápravu, teda aby bol on zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností, pokiaľ odporcovia jeho vlastnícke právo popierajú.“
Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho
záujmu na určení, či tu právny vzťah je, alebo nie je, krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku na potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že „... i v prípade,
keď už došlo k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a bolo by teda potrebné žalovať
na splnenie povinností, je naliehavý právny záujem na určení v zmysle ust. § 80 písm. c/
O. s. p. daný, pokiaľ je rozhodnutie o určovacej žalobe spôsobilé vytvoriť pevný základ pre
právne vzťahy účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám
na plnenie.
Zo súdnej praxe vyplýva záver, že naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti možno vidieť i v tom, že navrhnutý výrok súdu o žalobe podľa § 80
písm. c/ O. s. p. je spôsobilý dosiahnuť zmenu doterajšieho zápisu vlastníctva v katastri
nehnuteľností.
Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa vec z hľadiska naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení posúdil po právnej stránke správne.“.
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd sa
dostatočne vysporiadali s oboma základnými námietkami sťažovateľov, teda s namietanou
neexistenciou naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a s namietanou
neplatnosťou „vyvlastňovacej dohody“. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno
dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať
za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to ani vo vzťahu k námietke nedostatočného
naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, ani vo vzťahu k námietke neplatnosti
„vyvlastňovacej dohody“. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné
ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani
k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého
zo sťažovateľmi označených práv.
Na uvedenom závere nezmení nič ani námietka sťažovateľov, podľa ktorej malo
dôjsť k porušeniu povinností hlavného mesta pri prechode vlastníckeho práva štátu na obce
v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., a to tým, že „návrh na vklad vlastníckeho
práva – dodatočné majetkovoprávne vyrovnanie“ mal byť jednak podaný neskoro a taktiež
mal byť podaný osobou, ktorá na to nebola oprávnená. Ústavný súd nie je súdom
skutkovým a nemôže skúmať správnosť skutkových záverov všeobecných súdov, či posúdiť
ich právne závery, ak nevybočujú z už uvedených ústavnoprávnych limitov. Podľa
ústavného súdu uvedená námietka nemá vplyv na vlastnícke právo sťažovateľov, ale zahŕňa
iba potenciálnu možnosť porušenia pravidiel evidencie prechodu majetku medzi štátom
a hlavným mestom. K prechodu vlastníctva zo štátu na hlavné mesto však nedošlo
na základe uvedeného návrhu na vklad, ale na základe zákona č. 138/1991 Zb. a týmto
zákonom ustanoveným postupom.
Podľa ústavného súdu preto medzi namietaným rozsudkom krajského súdu
a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich základných práv „na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a v [ich] prítomnosti a aby sa moh[li] vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...“. Sťažovatelia
však neuviedli žiadne dôvody alebo okolnosti, ktorými by namietané porušenie týchto
základných práv doložili, a to ani vo vzťahu k námietke zbytočných prieťahov v konaní
a ani vo vzťahu k možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.
S ohľadom na sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú
rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr.
II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).
Sťažovatelia v sťažnosti neuviedli, k akým vykonávaným dôkazom sa nemohli
vyjadriť, a nedostatky v tomto smere nezistil ani ústavný súd z príloh priložených
k sťažnosti. Práve naopak, zo sťažnosti aj z pripojených príloh vyplýva, že vo veci určenia
vlastníckeho práva sa riadne konalo so sťažovateľmi ako žalovanými.
Ani vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy preto neexistuje medzi namietaným rozsudkom krajského súdu
a obsahom uvedeného základného práva taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala
reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval
v danej veci v súlade so svojimi právomocami a jeho postup v danej veci bol zrozumiteľný,
logický a predvídateľný, majúci oporu v žalobou uplatnenom nároku vo vykonanom
dokazovaní, ako aj príslušných právnych predpisoch, a preto možno napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu označiť ako ústavne súladný.
Námietky sťažovateľov obsiahnuté v ich sťažnosti predstavujú podľa názoru ústavného
súdu iba polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá
posunúť vec do ústavnoprávnej roviny.
Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnutý rozsudok krajského súdu ani
postup predchádzajúci jeho vydaniu neboli spôsobilé vo svojich dôsledkoch zasiahnuť
do v sťažnosti označených práv sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia
so závermi krajského súdu nestotožňujú, nemôže založiť odôvodnenosť ich sťažnosti
a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi
vlastnými.
Ústavný súd napokon dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad
z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne
podrobiť revízii napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský
súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľov uplatnených v ich sťažnosti už
stratilo opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011