Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 451/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť H. G., B., Š. O., B., a J. K., B., zastúpených advokátom

JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej

pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. apríla 2009 a postupom Krajského súdu

v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. apríla 2010

a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k.

-111 zo 6. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -144 z 20. apríla 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov (v konaní pred všeobecnými súdmi

v procesnom postavení žalovaných v 1. až 3. rade) s výsledkom súdneho konania o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Zo sťažnosti vyplýva, že M. O. (právna predchodkyňa sťažovateľov) bola

2

vlastníčkou pozemku v kat. úz. T., parc. č..., orná pôda o výmere 2758 mzapísaného na LV

č... (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Na základe právneho úkonu označeného ako „vyvlastňovacia dohoda“ z 26. júla

1960 (ďalej aj „dohoda“) uzatvoreného medzi vtedajším československým štátom (ďalej len

„štát“) a M. O. nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti štát, pričom išlo

o dohodu, ktorou sa malo predísť vyvlastneniu podľa o stavebnom

poriadku, ktorý nadobudol účinnosť v deň podpisu tejto dohody. Z príloh priložených

k sťažnosti ďalej vyplýva, že označená dohoda nebola predmetom zápisu v pozemkovej

knihe.

Po smrti M. O. 1. júna 1997 boli uvedené nehnuteľnosti zahrnuté do dedičstva po nej.

Na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. , zo 6. mája 1999 boli

sťažovatelia v katastri nehnuteľností zapísaní ako spoluvlastníci nehnuteľnosti, každý

v pomere 1/3 k celku.

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto“) podalo

31. júla 2000 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhalo určenia, že nehnuteľnosť

do dedičstva po nebohej M. O. nepatrí a že sťažovatelia nie sú jej podielovými

spoluvlastníkmi. Hlavné mesto neskôr navrhlo zmenu návrhu na začatie konania, a to tak, že

žiadalo, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľnosti je hlavné mesto.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom

nehnuteľnosti je hlavné mesto. Okresný súd nezistil, že by predmetná „vyvlastňovacia

dohoda“ (ktorú podľa jej obsahu posúdil ako kúpnu zmluvu) bola neplatná ani že by bola

v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. V konaní nebolo preukázané ani to, že by

M. O. zmluvu nepodpísala. Okresný súd taktiež nedospel k záveru, že by bola dohoda

uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V odôvodnení svojho rozsudku

okresný súd ďalej uviedol, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol štát a na hlavné mesto

prešlo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v súlade s § 2 ods. 2 zákona Slovenskej

národnej rady č. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k.

-111 zo 6. apríla 2009 v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, a potom, ako sa v celom

rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, sa obmedzil v podstate na konštatovanie správnosti

dôvodov uvedených okresným súdom, avšak zároveň doplnil aj ďalšie dôvody potvrdzujúce

správnosť prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú, aby ústavný súd rozhodol, že ich

„základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa 4l. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, postupom Okresného súdu v Bratislava II pod

sp. zn. a v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave

vedenom pod sp. zn. , porušené bolo“. Zároveň sťažovatelia navrhli, aby

ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie.

Sťažovatelia taktiež navrhli, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , , ).

Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť

rozsah základných práv, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia

ktorých má ústavný súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ako

aj rozsah napadnutých rozhodnutí, ktoré má ústavný súd posúdiť.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú (petit

sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú

v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označili za porušovateľa

svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý

nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli:

«... Okresný súd Bratislava II v konaní -111 i Krajský súd v Bratislave

v konaní -144 porušili , , Slovenskej

republiky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa

uvedených článkov a Dohovoru boli Okresný súd Bratislava II

i Krajský súd v Bratislave povinní postupovať z hľadiska procesného v súlade

s ustanoveniami (Zb. , pozn.) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a súčasne boli oba tieto súdy povinné vykonať

ústavne súladný výklad aplikovaných ustanovení ..

Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je

zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia ,

v spojení s ustanovením , ,

, , oba tieto súdy porušili i ustanovenie a »

Sťažovatelia ďalej poukázali aj na obsah základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, keď pred popisom možnosti ochrany vlastníckeho práva podľa Občianskeho

zákonníka uviedli:

„Z okrem iných vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje

ochrana jeho vlastníckeho práva k veci, ktorú nadobudol v súlade s podmienkami

upravenými v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Zákonný obsah

vlastníckeho práva (rovnaký pre všetkých vlastníkov) tvorí súbor jednotlivých oprávnení

(čiastkových práv) vlastníka vymedzených v . Podľa neho

vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať (Ius possidendi),

užívať (Ius utendi), používať plody a úžitky (Ius fruendi) a nakladať s ním. V nadväznosti

na umožňuje v každému vlastníkovi domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva, teda i vlastníckeho práva na nezávislom a

nestrannom súde. Ústavnoprávna ochrana vlastníckeho práva každého vlastníka sa

premieta a konkretizuje v príslušných zákonoch, predovšetkým .“

V petite sťažnosti ale sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že ich

„základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, postupom Okresného súdu Bratislava II pod

sp. zn. a v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. , porušené bolo... Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

20. 04. 2010 sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II

na ďalšie konanie.“.

V danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia

tých práv, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v petite sťažnosti domáhali (čl. 46

ods. 1 a a dohovoru). Vo vzťahu k napadnutému rozsudku

okresného súdu ústavný súd uvádza, že aj keď sťažnosť smeruje aj proti tomuto

rozhodnutiu, z petitu sťažnosti jednoznačne nevyplýva, či sa domáhajú aj zrušenia

napadnutého rozsudku okresného súdu. Ústavný súd vychádza z toho, že sťažovatelia sa

nepriamo dovolávajú aj zrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu, pretože sa

domáhajú, aby bola vec po rozhodnutí ústavného súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie

konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -111 zo 6. apríla 2009

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa

sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti napadnutému

rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -144 z 20. apríla 2010

Ústavnému súdu ostáva preskúmať sťažnosť vo vzťahu k tej časti, ktorou

sťažovatelia namietajú porušenie práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, v tom

smere, či sú dané dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). Z týchto

hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ),

a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Základom argumentácie sťažovateľov je tvrdenie, že nehnuteľnosť patrila

poručiteľke M. O. a nebola prevedená do vlastníctva štátu. Podľa sťažovateľov «Predmetná

nehnuteľnosť nebola nikdy v majetku Slovenskej republiky a teda nemohla prejsť

do vlastníctva navrhovateľa (hlavné mesto, pozn.). „Vyvlastňovacia dohoda“, na ktorú sa

navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.) odvoláva, bola absolútne neplatným právnym úkonom aj

podľa vtedy platných právnych predpisov.».

Sťažovatelia svoje postavenie odvodzujú od osvedčenia o dedičstve uvádzajúc:

„V súlade s § 175q ods. 1 písm. d) (OSP, pozn.) súd v uznesení o dedičstve potvrdí

nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Týmto uznesením súd iba deklaruje to,

čo už nastalo smrťou. To isté platí aj v prípade uvedenom v a , keď notár

poverený súdom vydá so súhlasom účastníkov osvedčenie o dedičstve. V danom prípade

teda odporcovia v súlade s platným právom nadobudli dňa 1. 6. 1997 predmetnú

nehnuteľnosť. Skutočnosť, že navrhovateľ podal dňa 31. 7. 2000 návrh, ktorým sa domáhal,

aby súd určil, že do dedičstva po nebohej M. O. nepatrí pozemok parc. č... – orná pôda

2

vo výmere 1758 mzapísanej na LV č... v kat. úz. T., a určil, že vlastníkmi nie sú odporcovia

a po 8 rokoch dňa 19. 5. 2008 zmenil svoj návrh tak, že navrhuje, aby súd určil, že

vlastníkom je navrhovateľ, je k právoplatne skončenému dedičskému konaniu irelevantné.“

Sťažovatelia uviedli v sťažnosti aj svoj názor na aplikáciu

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ktorá mala v tomto prípade

podporiť ich tvrdenie týkajúce sa vlastníckej pozície zosnulej M. O. ako poručiteľky. Podľa

sťažovateľov «... o mimosúdnych rehabilitáciách, reštituoval, teda

navrátil do pôvodného stavu, v danom prípade neporušené dedičské právo.

Keby poručiteľka bola tušila, že tzv. „vyvlastňovacia dohoda“, ktorú podpísala pod

nátlakom, ma také účinky ako tvrdí navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.), teda že na základe

tejto „Vyvlastňovacej dohody“ došlo k prechodu vlastníckeho práva na Československý štát

zastúpený Záhradníctvom a rekreačnými službami mesta Bratislava, bola by nepochybne

postupovala podľa o mimosúdnych rehabilitáciách v znení

neskorších zmien a doplnkov a predmetná nehnuteľnosť by jej bola vydaná.

Poručiteľka tento zákon nepoužila vzhľadom na tú skutočnosť, že bola bez

prerušenia vlastníčka a ako vlastníčka bola aj bez prerušenia zapísaná v príslušnej

evidencii nehnuteľnosti.

Tvrdenie, že navrhovateľ sa k 1. 5. 1991 stal vlastníkom predmetného pozemku podľa

, je teda tvrdenie nemajúce oporu v zákone.».

Sťažovatelia ďalej poukázali na podľa nich nesprávny postup hlavného mesta pri

prechode vlastníckeho práva štátu na obce. Podľa sťažovateľov „Odhliadnuc od toho, že

tento Návrh (návrh hlavného mesta na vklad vlastníckeho práva – dodatočné

majetkovoprávne usporiadanie, pozn.) bol podaný 18 mesiacov po zákonnom stanovenej

lehote ( , pozn.), podaný neoprávnenou osobou

(JUDr. D. H.), ktorá priložila k návrhu plnú moc podpísanú Magistrátom hlavného mesta,

ktorý na to podľa nie je oprávnený.“.

Výhrady sťažovateľov sa týkali aj samotnej prípustnosti konania o určení

vlastníckeho práva v zmysle

(ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľov „Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim

poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo

porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva

jeho rozdiel od návrhu na plnenie, ktorého uplatnenie prichádza do úvahy až vtedy, keď už

právo navrhovateľa bolo porušené, takže jeho cieľom je reparácia.

Ak však už právo navrhovateľa bolo porušené, prevencia stráca akýkoľvek zmysel

a navrhovateľ už nemôže mať žiadny právny záujem na určení daného práva alebo

právneho vzťahu. Jeho návrh na takomto určení už nemôže mať úspech a v tomto zmysle je

aj neprípustným. Navrhovateľ má v tomto prípade právny záujem len na odstránení

následkov porušenia práva, teda na plnení. Toto subjektívne právo musí navrhovateľ tvrdiť

a dokázať.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že má na určení naliehavý právny záujem

a v konaní neuniesol dôkazné bremeno.“.

Odôvodnenie sťažnosti sťažovatelia zhrnuli takto:

„Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je

zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia ,

v spojení s ustanovením , ,

, , oba tieto súdy porušili i ustanovenie a

Iba dôsledným dodržaním predovšetkým uvedených zákonných ustanovení zo strany

Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave by v uvedenej právnej veci

došlo k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany v zmysle Slovenskej

republiky, teda že na zistený stav veci sa použije ústavne súladne interpretovaná, platná

a účinná právna úprava.“

Podľa ústavného súdu sa niektoré z posledne uvedených námietok sťažovateľov

vôbec nedotýkajú namietaného rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, pretože sa

týkajú porušenia právnych noriem upravujúcich dovolacie konanie (§ 240 ods. 1 a § 241

ods. 1 ), a nemôžu mať preto súvislosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Porušenie týchto pravidiel nemôže viesť k namietanému porušeniu práv označených

sťažovateľmi.

Ostatné už spomenuté námietky sa týkajú právneho posúdenia veci okresným súdom

a krajským súdom. Zhrňujúc možno uviesť, že sťažovatelia namietali v prvom rade

neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a na neplatnosť

„vyvlastňovacej dohody“, ako aj s tým spojenú absenciu platného prevodu nehnuteľnosti

do vlastníctva štátu. Ich argumentácia vyúsťuje do záveru, podľa ktorého mala byť ich

právna predchodkyňa po celý čas vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá vzhľadom na to mala

patriť do dedičstva po nej, pričom dedičstvo malo pripadnúť sťažovateľom, a konajúce súdy

preto pochybili, ak určili, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti prislúcha hlavnému mestu.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sa stotožnil s odôvodnením

rozsudku okresného súdu č. k. -111 zo 6. apríla 2009, a ďalšie odôvodnenie

doplnené krajským súdom možno považovať za argumentáciu na zvýraznenie správnosti

napadnutého prvostupňového rozsudku v zmysle , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľov podľa a právo podľa

dohovoru, teda otázky, či nie je rozsudok zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto

potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale

aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa

krajský súd stotožnil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa

stotožnil aj krajský súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku a ktorá bola týmto súdom

prevzatá z prvostupňového rozsudku, sa uvádza:

„Súd (okresný súd, pozn.) taktiež nedospel k záveru, že by bola zmluva uzatvorená

v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, čo odporcovia namietali. Pre neplatnosť

právneho úkonu z takéhoto dôvodu musia byť splnené kumulatívne obe tieto podmienky,

odporcovia však nepreukázali ani jednu. Tvrdili iba všeobecne, že tento dôvod neplatnosti

dohody vyplýva z jej obsahu, z výšky náhrady, ako aj z doby, keď bola uzatvorená. Ktorá

konkrétna časť dohody zo dňa 26. 7. 1960 by mala nasvedčovať tomu, že bola uzatvorená

v tiesni, však neuviedli a súdu to z jej obsahu nie je zrejmé. Nie je možné bez ďalšieho

automaticky vyvodzovať z obdobia, z určitého spoločenského zriadenia, v ktorom bola

zmluva uzatvorená, že bola uzatvorená v tiesni a teda že je neplatná. O tom by museli

odporcovia predložiť konkrétne dôkazy, avšak takéto ani nepredložili, ani nenavrhli, hoci

boli poučení podľa Taktiež súd nedospel k záveru, že by zmluva bola

uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Keďže sa jednalo o kúpnu zmluvu, cena

mohla byť určená dohodou medzi účastníkmi, nakoľko vyhl. č. 258/1951 U.v. sa vzťahovala

na určovanie náhrad za vyvlastňované nehnuteľnosti pre účely výstavby obcí (v tomto

prípade sa však nejednalo o vyvlastnenie), ale účastníkmi dohodnutá cena nebola ani

v rozpore s touto vyhláškou, nakoľko vyhláška určovala iba maximálne ceny. Pokiaľ

odporcovia namietali, že náhrada nebola vyplatená, súd mal za to, že aj keby náhrada

(cena za prevádzanú nehnuteľnosť) vyplatená nebola, nespôsobovalo by to neplatnosť

zmluvy.

To, že predmetná zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe, nespôsobuje jej

neplatnosť (takisto jej neplatnosť nespôsobuje to, že na zmluve nie sú overené podpisy

účastníkov, nakoľko účinný v tom čase nevyžadoval pre platnosť

zmluvy o prevode nehnuteľností overenie podpisov účastníkov zmluvy) a ani neplatnosť

prevodu vlastníckeho práva medzi účastníkmi zmluvy. Podľa zákona účinného v tom čase

postačovalo na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretie zmluvy. Z uvedeného je

zrejmé, že matka odporcov p. M O. v čase svojej smrti nebola vlastníkom spornej

nehnuteľnosti, keďže túto predala štátu v roku 1960 a nemohli teda vlastnícke právo

k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť odporcovia dedením.

Ku dňu 1. 5. 1991 bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti štát a týmto dňom

na navrhovateľa prešlo v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami

a vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti zo štátu, keď najprv na navrhovateľa

prešla zakladateľská funkcia voči Z., štátny podnik B. ( )

a neskôr aj vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti ( ). Preto

súd návrhu vyhovel. Súd mal za to, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, nakoľko ako vlastníci spornej nehnuteľnosti sú v katastri

nehnuteľností zapísaní odporcovia a navrhovateľ nemá inú právnu možnosť ako dosiahnuť

nápravu, teda aby bol on zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti v katastri

nehnuteľností, pokiaľ odporcovia jeho vlastnícke právo popierajú.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho

záujmu na určení, či tu právny vzťah je, alebo nie je, krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozsudku na potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že „... i v prípade,

keď už došlo k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a bolo by teda potrebné žalovať

na splnenie povinností, je naliehavý právny záujem na určení v zmysle ust. § 80 písm. c/

daný, pokiaľ je rozhodnutie o určovacej žalobe spôsobilé vytvoriť pevný základ pre

právne vzťahy účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám

na plnenie.

Zo súdnej praxe vyplýva záver, že naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti možno vidieť i v tom, že navrhnutý výrok súdu o žalobe podľa § 80

písm. c/ je spôsobilý dosiahnuť zmenu doterajšieho zápisu vlastníctva v katastri

nehnuteľností.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa vec z hľadiska naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení posúdil po právnej stránke správne.“.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj pred ním okresný súd sa

dostatočne vysporiadali s oboma základnými námietkami sťažovateľov, teda s namietanou

neexistenciou naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a s namietanou

neplatnosťou „vyvlastňovacej dohody“. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno

dospieť k záveru, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo potrebné považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to ani vo vzťahu k námietke nedostatočného

naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, ani vo vzťahu k námietke neplatnosti

„vyvlastňovacej dohody“. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné

ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani

k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu niektorého

zo sťažovateľmi označených práv.

Na uvedenom závere nezmení nič ani námietka sťažovateľov, podľa ktorej malo

dôjsť k porušeniu povinností hlavného mesta pri prechode vlastníckeho práva štátu na obce

v zmysle , a to tým, že „návrh na vklad vlastníckeho

práva – dodatočné majetkovoprávne vyrovnanie“ mal byť jednak podaný neskoro a taktiež

mal byť podaný osobou, ktorá na to nebola oprávnená. Ústavný súd nie je súdom

skutkovým a nemôže skúmať správnosť skutkových záverov všeobecných súdov, či posúdiť

ich právne závery, ak nevybočujú z už uvedených ústavnoprávnych limitov. Podľa

ústavného súdu uvedená námietka nemá vplyv na vlastnícke právo sťažovateľov, ale zahŕňa

iba potenciálnu možnosť porušenia pravidiel evidencie prechodu majetku medzi štátom

a hlavným mestom. K prechodu vlastníctva zo štátu na hlavné mesto však nedošlo

na základe uvedeného návrhu na vklad, ale na základe a týmto

zákonom ustanoveným postupom.

Podľa ústavného súdu preto medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

a obsahom základného práva podľa a práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich základných práv „na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v [ich] prítomnosti a aby sa moh[li] vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa ...“. Sťažovatelia

však neuviedli žiadne dôvody alebo okolnosti, ktorými by namietané porušenie týchto

základných práv doložili, a to ani vo vzťahu k námietke zbytočných prieťahov v konaní

a ani vo vzťahu k možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

S ohľadom na sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48

ods. 2 len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr.

, , , ). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa

namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred

podaním sťažnosti podľa ().

Sťažovatelia v sťažnosti neuviedli, k akým vykonávaným dôkazom sa nemohli

vyjadriť, a nedostatky v tomto smere nezistil ani ústavný súd z príloh priložených

k sťažnosti. Práve naopak, zo sťažnosti aj z pripojených príloh vyplýva, že vo veci určenia

vlastníckeho práva sa riadne konalo so sťažovateľmi ako žalovanými.

Ani vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva podľa

preto neexistuje medzi namietaným rozsudkom krajského súdu

a obsahom uvedeného základného práva taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala

reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval

v danej veci v súlade so svojimi právomocami a jeho postup v danej veci bol zrozumiteľný,

logický a predvídateľný, majúci oporu v žalobou uplatnenom nároku vo vykonanom

dokazovaní, ako aj príslušných právnych predpisoch, a preto možno napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu označiť ako ústavne súladný.

Námietky sťažovateľov obsiahnuté v ich sťažnosti predstavujú podľa názoru ústavného

súdu iba polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá

posunúť vec do ústavnoprávnej roviny.

Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnutý rozsudok krajského súdu ani

postup predchádzajúci jeho vydaniu neboli spôsobilé vo svojich dôsledkoch zasiahnuť

do v sťažnosti označených práv sťažovateľov. Samotná skutočnosť, že sa sťažovatelia

so závermi krajského súdu nestotožňujú, nemôže založiť odôvodnenosť ich sťažnosti

a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi

vlastnými.

Ústavný súd napokon dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad

z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne

podrobiť revízii napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ). Podľa názoru ústavného súdu krajský

súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní podľa odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( druhej vety ).

Keďže ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľov uplatnených v ich sťažnosti už

stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011