Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 469/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., H., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -238

z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011

doručená sťažnosť Ing. M. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M.

B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), ako aj práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob

350/2009-238 z 23. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva:

„Dňa 07. 05. 1999 som podal žalobu na Okresný súd Bratislava I v právnej veci

žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 224.089,34 Sk (7.438,42 EUR) s príslušenstvom,

ktorou som sa domáhal náhrady spôsobenej škody z titulu bezdôvodného obohatenia sa

žalovaného, ku ktorému došlo tým, že žalovaný odpísal z môjho podnikateľského účtu v

rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami, bez môjho vedomia a súhlasu a bez toho

aby ma na to vopred vyzval žalovanú istinu. Okresný súd Bratislava I rozhodol v mojej veci

rozsudkom dňa 27. 06. 2001 tak, že moju žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto

rozsudku som podal odvolanie na Krajský súd v Bratislave, kde tento odvolací súd v

uznesení zo dňa 13. 02. 2002 rozsudok Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie...

Následne vo veci opätovne prebehlo konanie na Okresnom súde Bratislava I, ktorý

rozsudkom zo dňa 22. 05. 2009 opätovne moju žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom

v odôvodnení rozsudku uviedol, že žaloba nie je dôvodná, pretože uskutočnením spätnej

úhrady nevzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, lebo táto bola použitá

na uspokojenie škody žalobcu.

Okresný súd sa nezaoberal a teda ani nevysporiadal v celom rozsahu s vadami ktoré

mu vytýkal Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 13. 02. 2002 a keďže na základe aj

týchto skutočností prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, podal som proti tomuto

rozsudku odvolanie.“

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutým rozsudkom potvrdil

rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -208

z 22. mája 2009 v znení opravného uznesenia č. k. -217 z 23. septembra

2009.

Sťažovateľ tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd svoje rozhodnutia riadne

neodôvodnili „v zmysle , že ich postup a rozhodnutia sú v rozpore

s predchádzajúcim rozhodnutím Krajského súdu, že z odôvodnenia ich rozhodnutí

nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane

jednej a právnymi závermi na strane druhej. Domnievam sa, že právne závery oboch súdov

sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, že sú aj v rozpore s obsahom

súdneho spisu ako aj v rozpore s princípom spravodlivosti a teda, že ich postup v súdnom

konaní a prijaté rozhodnutia popreli moje právo na spravodlivý proces a teda že tieto

rozhodnutia sú v rozpore s a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rovnako tak, že boli porušené aj moje práva

na ochranu majetku podľa a Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza: „Dňa 31. 08. 2010 som síce podal v tejto veci

dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj podnet na Generálnu prokuratúru SR

na podanie mimoriadneho dovolania, ale aj môj podnet na Generálnu prokuratúru bol

odmietnutý a konanie o dovolaní bolo zastavené pre neakceptovanie mojej žiadosti

o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom som momentálne v takej nepriaznivej finančnej

situácii, že som si vyrubený súdny poplatok nemohol dovoliť uhradiť a aj s ohľadom

na skutočnosť, že Generálna prokuratúra môj podnet na mimoriadne dovolanie odmietla.

Uznesenie o zastavení konanie mi bolo doručené dňa 23. 06. 2011 a nadobudlo už aj

právoplatnosť.“

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

v spojení s právom na ochranu majetku podľa

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo

porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 06. 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S-, a. s. o zaplatenie

7.438,42 EUR s príslušenstvom a o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42

EUR s príslušenstvom porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 06. 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42

EUR s príslušenstvom a o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s

príslušenstvom ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 05. 2009 v konaní

vedenom pod sp. zn. v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o

zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré je

Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania - právneho zastúpenia vo výške 306,33

EUR s DPH, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet na účet právneho

zástupcu sťažovateľa vedený v T., a. s. č. ú:... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) o odloženie vykonateľnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu

č. k. -238 z 23. júna 2010.

II.

Ústavný súd zistil, že konania o podanom dovolaní sťažovateľa bolo zastavené pre

nezaplatenie súdneho poplatku uznesením okresného súdu č. k. -286

z 30. mája 2011, z ktorého vyplýva, že okresný súd po doručení dovolania sťažovateľa

okresnému súdu 3. septembra 2010 ho 24. septembra 2010 vyzval na zaplatenie súdneho

poplatku za dovolanie v súlade s o súdnych poplatkoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v spojení s položkou 1

v Sadzobníku súdnych poplatkov. Vo výzve sťažovateľa upozornil, že ak súdny poplatok

v určenej lehote nezaplatí, súd konanie zastaví. Sťažovateľ sa k tejto výzve na zaplatenie

súdneho poplatku vyjadril; okresný súd toto vyjadrenie považoval za žiadosť o oslobodenie

od platenia súdnych poplatkov.

O žiadosti sťažovateľa na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov rozhodol

okresný súd uznesením z 3. marca 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť

30. marca 2011, tak, že sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané

dovolanie nepriznal. V nadväznosti na to bol sťažovateľ na zaplatenie súdneho poplatku

vyzvaný výzvou s poučením, že v prípade nezaplatenia súdneho poplatku súd konanie

zastaví, ak ho sťažovateľ do 10 dní od doručenia výzvy nezaplatí. Táto výzva bola doručená

sťažovateľovi 5. októbra 2010, avšak v určenej lehote sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil.

Okresný súd preto s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od

súdneho poplatku podľa , konanie o dovolaní zastavil.

Ústavný súd tiež zistil, že o sťažnosti sťažovateľa s rovnakým obsahom ústavný súd

už rozhodol uznesením č. k. -11 z 11. novembra 2010 tak, že ju po

predbežnom prerokovaní odmietol vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu

z dôvodu, že sťažovateľ súčasne podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase

rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľa ešte nerozhodol; preto považoval ústavný súd

podanie sťažnosti za predčasne podané a súčasne upozornil sťažovateľa, že už judikoval

(napr. , , , ), že lehota na prípadné

podanie sťažnosti podľa po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná

v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti vecí zjavne vylučujú. Preto nie je

odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa

, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že

dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že ak by sa vecne zaoberal

sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by

neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd

čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti

a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom

prípade sťažovateľ, t. j. k paralelnému podaniu sťažnosti ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn.

podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju v časti,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2

v spojení s .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť,

podľa ktorej v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene

napadnutého rozhodnutia, je daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie

dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti plynie od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu [porovnaj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, tiež

rozhodnutia ústavného súdu , , ,

].

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Vzhľadom na to, že predbežnému prerokovaniu sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu nebráni oneskorenosť ani nedostatok právomoci,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -238 z 23. júna 2010

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno badať medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ),

a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý

rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda

z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa stotožnil

s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. -208 z 22. mája 2009, a preto

sa v zmysle (ďalej len „OSP“) v zásade

obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd pripomína svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej je možnosť

odvolacieho súdu uvedená v obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj

vo svetle judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra

ústavného súdu a ESĽP nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď

na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za taký, ktorý nie je riadne odôvodnený

v zmysle , pretože z jeho odôvodnenia „nevyplýva vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane

druhej“, že „právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami...

a v rozpore s princípom spravodlivosti“, z čoho vyvodzuje popretie práva na spravodlivý

proces.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v časti, ktorá sa vzťahuje na uvedenú námietku

sťažovateľa, krajský súd okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa a ,

nariadením pojednávania a z predložených listinných dôkazov ako i z priebehu konania

pred súdmi zistil zhodne so súdom prvého stupňa skutkový stav a stotožnil sa i s právnym

posúdením veci.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia ( ).“

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd „úplne scestne uviedol, že:

- je nesprávne moje tvrdenie, že sa nezisťoval úmysel zmluvných strán pri uzatváraní

zmluvy

- bod 6.6. obchodných podmienok oprávňuje banku odúčtovať predmetnú

pohľadávku od zmluvného partnera.“.

Toto odôvodnenie podľa sťažovateľa vykladá ustanovenie bodu 6.6 obchodných

podmienok „takým voľným spôsobom, že ma až vedie k záveru, že... nepochopil zjavnú

podstatu rozdielu medzi mojimi peňažnými prostriedkami uloženými na mojom

podnikateľskom účte a mojou prípadnou pohľadávkou voči banke“.

Odvolací súd v odôvodnení doplnil a rozšíril odôvodnenie rozsudku okresného súdu

takto:

„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí sa plne riadil zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu

a jeho právnym názorom. Je nesprávne tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nezisťoval úmysel

zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní

listinnými dôkazmi správne dospel k záveru, že zo znenia bodu 6 Obchodných podmienok

k zmluve jasne rozumieť, že body 6.1 až 6.5 uvádzajú prípady, kedy je zmluvný partner

povinný spätne uhradiť bankou zaplatené úhrady a bod 6.6 oprávňuje banku odúčtovať

predmetnú pohľadávku od zmluvného partnera. Túto otázku odvolací súd považoval

za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti odvolania a zhodne so súdom prvého stupňa zistil,

že žalovanému vzniklo právo na spätné inkaso v súlade s bodom 6 Obchodných podmienok.

V konaní bolo nepochybne zistené, že k zmenšeniu majetku žalovaného došlo tým, že

peňažné prostriedky týkajúce sa spornej transakcie poukázal na účet žalobcu a po nesplnení

podmienok uvedených v zmluve tým, že žalobca nepredložil potvrdenku z POS terminálu,

banka vydávateľa karty nepreplatila žalovanému úhradu peňažných prostriedkov, ktoré

zaplatil žalobcovi. Spätná úhrada bola vykonaná v súlade s bodom 6, 6.1 a 6.6 Obchodných

podmienok k zmluve.

Ďalšie skutkové okolnosti uvádzané žalobcom v odvolaní či platobná karta bola

pravý, falšovaná, či v konaní bola alebo nebola predložená a pod. sú pre posúdenie veci

právne irelevantné.“

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho

rozsudku č. k. -208 z 22. mája 2009, ktorým žalobu v celom rozsahu

zamietol, okrem iného uviedol:

„Dňa 15. 12. 1997 uzatvorili žalobca a žalovaný zmluvu o prijímaní platobných

kariet prostredníctvom POS terminálu. Súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky podľa

čl. II ods. 2 Zmluvy a Pokyny na prijímanie platobných kariet, podľa čl. II ods. 3 zmluvy.

Dňa 17. 11. 1998 žalovaný zaslal žalobcovi žiadosť o zaslanie predajného dokladu z POS

terminálu, ku transakcii uskutočnenej dňa 6. 11. 1998 v predajom žalobcu platobnou kartou

č. 4925737010303239.

Žalobca listom z 23. 11. 1998 odpovedal žalovanému, že dňa 6. 11. 1998 bol v jeho

firme realizovaný nákup v hodnote 3 x 77.000,- Sk prostredníctvom plat. karty

č. 4925737010303239 no pri platení došlo k poruche POS terminálu a to tak, že POS

terminál nevydával potvrdenky. Žalobca celú transakciu konzultoval s pracovníčkou

žalovaného p. P., ktorá po overení si karty v autorizačnom stredisku oznámila, že karta je v

poriadku, doporučila mu však platby stornovať. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z

výpovede svedkyne P.

Dňa 23. 12. 1998 žalovaný listom oznámil žalobcovi realizáciu spätnej úhrady

vo výške 224.089,83 Sk (3 x 77.000,- Sk, mínus provízia žalovaného na realizáciu platby cez

POS terminál), nakoľko žalobca nesplnil Obchodné podmienky a nepredložil v stanovenej

dobe predajný doklad.

POS terminál dňa 6. 11. 1998 nevydal potvrdenku, pričom žalobca nevykonal

STORNO úhradu. Podľa vyjadrenia žalobcu bol tento pokazený.

Podľa čl. II ods. 6 Zmluvy o výpožičke POS terminálu sa však žalobca zaviazal o. i.

chrániť POS terminál pred poškodením. Podľa správy firmy Q., T., ktorá vykonala opravu

POS terminálu v servisnom stredisku však dôvodom prečo terminál nevydal potvrdenku bol

fakt, že doska terminálu bola poliata neznámou tekutinou. Pôsobením tekutiny bol

skratovaný riadiaci obvod tlačiarne, čo spôsobilo nefunkčnosť terminálu tak, že tento

prestal vydávať potvrdenky.“

Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na

súdnu ochranu, pretože krajský súd sa v značnej miere stotožnil s podrobne odôvodneným

právnym názorom okresného súdu, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti

odôvodnenia uvedeného rozsudku, čím sa vyrovnal aj s námietkami sťažovateľa, ktoré sú

z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Napadnutý rozsudok je náležite a primeraným spôsobom odôvodnený, a nemožno ho

preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi

názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory krajského súdu svojimi vlastnými. Úlohou ústavného súdu nie je do detailov

preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani

opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie,

prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú

relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s

(, ). Ústavný súd preto dospel k záveru, že krajský súd

(v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia nevyplývajú

závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie

návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.

-238 z 23. júna 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , resp.

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -238 z 23. júna 2010

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok...

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z ,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základného práva podľa napadnutým rozsudkom krajského

súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením

().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa

a právom podľa dohovoru a ani základným právom podľa

a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce

nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné

postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej

uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011