Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 500/2011
PDF · 353.02 KB
No categories available
IV. ÚS 500/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. K.,
K., vo veci namietaného porušenia jej
a) základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010 a uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 v súvislosti s právom
na preskúmanie zákonnosti väzby pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby,
b) základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3 Tp 139/2010
a v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 5 Tpo 33/2010 v súvislosti
so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní
o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2011 doručená sťažnosť JUDr. K. D. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia
a) základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“
alebo „uznesenie okresného súdu z 12. novembra 2010“) a uznesením Krajského súdu v
Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti
väzby pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby,
b) základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
3 Tp 139/2010 a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Tpo 33/2010 v súvislosti
so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní
o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného
súdu sp. zn. 3 Tp 68/2010 z 8. mája 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
6 Tpo 14/2010 z 20. mája 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného
poriadku. Väzba začala 5. mája 2010 o 20.25 h. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn.
3 Tp 96/2010 z 29. júla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 24/2010
z 19. augusta 2010 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu.
Na základe následnej žiadosti sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou
nariadil okresný súd jej výsluch na 14. september 2010, avšak sťažovateľka vzniesla
námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu i krajského súdu, a preto sa úkon
nariadený na 14. september 2010 neuskutočnil, pričom sudca pre prípravné konanie
o námietke zaujatosti sťažovateľky voči jeho osobe nerozhodol. Postupoval tým podľa
názoru sťažovateľky v rozpore s § 32 ods. 3 Trestného poriadku, keďže o námietke
zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nebolo dosiaľ rozhodnuté. Na uvedenom
právnom názore sťažovateľky podľa jej tvrdenia nič nemení skutočnosť, že uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndt 14/2010
zo 6. októbra 2010 bolo rozhodnuté, že podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku sa vec
neodníma krajskému súdu a že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nto 4/2010 z 21. októbra
2010 nebola vec odňatá okresnému súdu. Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie
o delegácii podľa § 23 Trestného poriadku nekonzumuje aj rozhodnutie o námietke
zaujatosti voči konajúcemu sudcovi pre prípravné konanie“. Aj pri generálnej námietke
voči všetkým sudcom okresného súdu bol podľa názoru sťažovateľky sudca pre prípravné
konanie povinný rozhodnúť podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku a proti jeho rozhodnutiu
bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodoval nadriadený súd.
Ďalší termín výsluchu určil okresný súd na 23. september 2010, avšak ani toho dňa
nerozhodol o prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu či o jej námietke zaujatosti.
Následne bol určený termín výsluchu sťažovateľky na 3. november 2010. V spojitosti
s týmto úkonom podala sťažovateľka nové námietky zaujatosti, a to jednak voči sudcovi pre
prípravné konanie, ale tiež voči všetkým sudcom okresného súdu, proti sudcom krajského
súdu v senáte 5 Nto, ako aj všetkým sudcom krajského súdu a navyše aj voči ňou
označeným sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie dospel k názoru, že
o námietke zaujatosti netreba opätovne rozhodovať, lebo je rovnaká, ako skoršia námietka.
Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 117/2010 z 3. novembra 2010 bola zamietnutá
žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že ďalšie trvanie väzby je
dané už iba podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Následným uznesením krajského
súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010 bola zamietnutá jej sťažnosť proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu.
Dňa 28. októbra 2010 generálna prokuratúra podala okresnému súdu návrh
na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky (ako aj ďalšieho obvineného) o dva
mesiace, teda do 4. februára 2011. Návrhu generálnej prokuratúry vyhovel okresný súd
napadnutým uznesením. V tejto veci okresného súdu podala sťažovateľka novú námietku
zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie, ostatným sudcom okresného súdu, ako
aj voči členom senátu krajského súdu 5 Tpo, ostatným sudcom krajského súdu, a tiež proti
všetkým sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením
č. k. 3 Tp 139/2010-78 z 12. novembra 2010 rozhodol, že nie je vylúčený z prerokovania
veci. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Tpo 37/2010 z 2. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu zrušil. Sťažovateľka podala sťažnosť aj proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,
ktorým jej bola predĺžená lehota trvania väzby do 4. februára 2011. Krajský súd
napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby
a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľky o jeden mesiac, teda do 4. januára
2011. Z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka
bola uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 152/2010 z 29. decembra 2010 prepustená
z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného
úradníka a boli jej uložené primerané obmedzenia a povinnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti vyčíta krajskému súdu, že nenapravil stav, keď vo veci
rozhodovania o jej návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou nekonal zákonný sudca,
keďže o námietkach zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nebolo rozhodnuté podľa
§ 31 ods. 3 Trestného poriadku. Namieta aj dĺžku konania o predmetnom návrhu, keďže
konanie trvalo od podania návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou, t. j. 6. septembra
2010, až do doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010, t. j. do 9. novembra
2010. Navyše poukazuje na to, že nebolo rozhodnuté ani o ďalšej jej námietke voči
konajúcim sudcom krajského súdu, resp. voči všetkým sudcom krajského súdu. Ďalej
sťažovateľka namieta, že v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 31/2010
z 15. novembra 2010 sa na strane 2 v druhom odseku konštatuje, že sťažovateľka podanú
sťažnosť sama, ale ani prostredníctvom svojich obhajcov neodôvodnila. Pritom
v skutočnosti vo vlastnom mene podala odôvodnenie sťažnosti, ktoré jej obhajca podal
na poštovú prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010.
Dôvody sťažnosti doplnila vo vlastnom mene podaním odoslaným jej obhajcom
doporučeným listom 10. novembra 2010 zo Slovenskej pošty, a. s... Ďalšie dôvody sťažnosti
konkretizovala prostredníctvom svojho obhajcu a tieto boli rovnako podané na poštovú
prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010. Sťažovateľka
vylučuje, aby predmetný list nebol doručený krajskému súdu včas. Konštatovanie krajského
súdu, že sťažnosť nebola odôvodnená, vzbudzuje podozrenie, že krajský súd pri svojom
rozhodovaní nemal k dispozícii potrebný spisový materiál. Toto podozrenie sa umocňuje
tým, že krajský súd rozhodol o sťažnosti v pondelok 15. novembra 2010, pričom ešte
v piatok 12. novembra 2010 sa spis nachádzal na okresnom súde v súvislosti so spisovaním
zápisnice a s rozhodovaním o predĺžení väzby pod sp. zn. 3 Tp 139/2010. Následne sa
vyhotovovali uznesenia, vypisovali doručenky a obhajcovia sťažovateľky odchádzali
z úkonu okresného súdu okolo 15.00 h. V nadväznosti na to sťažovateľka spochybňuje, že
krajský súd mal možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom. Sťažovateľka preto tvrdí,
že krajský súd rozhodol bez toho, aby sa s jej argumentáciou oboznámil, čo podľa jej názoru
malo vplyv na vecnú stránku rozhodnutia. Odzrkadľuje sa to aj v nepresvedčivom
a paušálnom odôvodnení uznesenia krajského súdu. Napokon sťažovateľka namieta, že
krajský súd o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o predĺžení
lehoty trvania väzby rozhodol skôr, ako bolo rozhodnuté o jej sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 12. novembra 2010 o tom, že sudca pre prípravné konanie nie je zaujatý.
Podľa názoru sťažovateľky záruky spočívajúce v súdnej kontrole ustanovenej v čl. 5
ods. 3 dohovoru vyžadujú od sudcov, ktorí rozhodujú o predĺžení väzby, aby overili
v každom prípade prítomnosť relevantných a dostatočných dôvodov, ktoré oprávňujú
zbavenie osobnej slobody. Nestačí, aby sa všeobecné súdy uspokojili s tým, že tieto dôvody
existovali v čase vzatia do väzby, že prípad stále nie je pripravený na to, aby mohol byť
predložený súdu, a že doba väzby je primeraná. V každom prípade na odôvodnenie
predĺženia väzby sudca pre prípravné konanie musí preukázať, že sa ubezpečil, že
neexistuje iné alternatívne opatrenie, ktoré je menej prísne ako väzba (trestno-procesné
inštitúty, ktorými dôvody väzby možno nahradiť). Dôvody ďalšieho trvania väzby musia
byť významné a dostatočné. Sudca pre prípravné konanie má vo svojom rozhodnutí uviesť
argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým
zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny – odchýlenie sa od pravidla rešpektovania
osobnej slobody jedinca. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa
trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť
z nej prepustená).
Sudca pre prípravné konanie však podľa sťažovateľky „vo svojich väzobných
rozhodnutiach, ktoré každé nepochopiteľne vždy vydával pod inou spisovou značkou, vágne
len konštatuje bez hlbšieho zdôvodnenia, že dôvody väzby trvajú. V rozhodnutiach
neodôvodňuje, a ak áno, tak len minimálne a nedostatočne, prečo nie je (prípadne
ak náhodou objektívne existujú dôvody väzby) ich napr. možné nahradiť akýmkoľvek
z inštitútov, ktoré väzbu nahrádzajú. To tiež znamená, že sudca pre prípravné konanie
JUDr. E. H. musí pri rozhodovaní o väzbe, príp. pri predlžovaní väzby dôsledne
rešpektovať obsah môjho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Ide
aj o oprávnenie, aby boli preskúmané významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane
možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom, probačným dohľadom alebo peňažnou zárukou,
pričom ak sa sudca pre prípravné konanie rozhodne ma naďalej vo väzbe držať, majú byť
takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.“.
Sťažovateľka preto navrhuje vydať tento nález:
„1. Základné právo JUDr. K. D. na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 3 Tp/139/2010 z 12. 11. 2010
a uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. 5 Tpo/33/2010 z 25. 11. 2010 v súvislosti
s rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby porušené bolo.
3. Právo JUDr. K. D. na zákonného a nestranného sudcu podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
2 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod
sp. zn. 3 Tp/139/2010 a na Krajskom súde Nitra pod sp. 5 Tpo/33/2010 a v konaní, ktoré ho
predchádzalo, porušené bolo.
4. JUDr. K. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom
päťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Nitra povinný vyplatiť v sume 1.500,- € a Krajský súd
Nitra povinný vyplatiť v sume 3.500,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. K. D.
v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. K. do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.
Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene
od iných štátnych orgánov.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(v prerokúvanej veci okresný súd a krajský súd), a vo vzťahu k tým rozhodnutiam, resp.
postupom všeobecných súdov, ktoré označil v petite svojej sťažnosti [v prerokúvanej veci
uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 139/2010 z 12. novembra 2010, ako aj uznesenie
krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 (m. m. IV. ÚS 415/09,
IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05)]. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Pretože časť námietok sťažovateľky uplatnených v tejto sťažnosti sa do značnej
miery zhoduje s námietkami uplatnenými v jej skoršej sťažnosti podanej ústavnému súdu
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 76/2011 a ústavný súd sa s nimi vysporiadal v náleze
zo 14. septembra 2011, pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa zaoberal iba
námietkami vzťahujúcimi sa na namietané porušenie v sťažnosti označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu
v súvislosti s rozhodovaním o návrhu generálnej prokuratúry z 28. októbra 2010 o predĺžení
lehoty väzby sťažovateľky.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti
väzby pri rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania
väzby
1.1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V tejto súvislosti ústavný súd
poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu
sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
1.2. K napadnutému uzneseniu krajského súdu
Podľa judikatúry ústavného súdu v čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva
na osobnú slobodu je obsiahnuté právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú
dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru (obdobne III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).
Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie
všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 227/03).
Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov,
na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd
aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. I. ÚS 100/04,
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 vyplýva, že
ním bolo okrem iného rozhodnuté aj o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného
súdu z 12. novembra 2010, ktorým jej bola predĺžená lehota trvania väzby do 4. februára
2010 s tým, že u nej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne zistil, že u sťažovateľky sú dané
dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že naďalej existujú
konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že by v prípade prepustenia z väzby
na slobodu konala spôsobom, ako predpokladá uvedené ustanovenie Trestného poriadku.
Pokiaľ ide o dôvodnosť väzby sťažovateľky, krajský súd sa s konkrétnymi skutočnosťami
odôvodňujúcimi daný dôvod väzby zaoberal v dôvodoch svojho uznesenia sp. zn.
5 Tpo/31/2010 z 15. novembra 2010. Opätovne pritom poukázal na charakter konania
sťažovateľky, ktorý je daný opakovaním skutkov tvoriacich zločin marenia spravodlivosti
podľa § 344 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, pre ktorý jej bolo vznesené
obvinenie, pokračovania v ňom, opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122
ods. 10 Trestného zákona jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť
mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N.
Ďalej krajský súd skonštatoval, že bola splnená i materiálna podmienka § 76 ods. 3
Trestného poriadku na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože prepustením sťažovateľky
z väzby na slobodu by jej popísaným konaním mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, a z dôvodov popísaných v návrhu generálnej
prokuratúry, ktoré aj krajský súd vyhodnotil ako dôvody závažné, pretože ich vykonanie je
podstatné pre posúdenie dôvodnosti podania obžaloby, nebolo možné dosiaľ vec skončiť.
Z týchto dôvodov sa i krajský súd stotožnil s dôvodnosťou predĺženia lehoty trvania väzby
sťažovateľky.
Pokiaľ išlo o lehotu predĺženia väzby sťažovateľky, ktorá bola sudcom pre prípravné
konanie predĺžená do 4. februára 2011, krajský súd sa s takouto dĺžkou lehoty trvania väzby
nestotožnil. Na margo toho uviedol, že vzhľadom na množstvo dôkazov, ktoré majú podľa
návrhu prokurátora orgány činné v trestnom konaní vykonať, je táto lehota neprimerane
dlhá. Poukázal na to, že v danej veci je trestné konanie vedené na základe jednotlivých
uznesení od 9. decembra 2009, 11. februára 2009 a 1. apríla 2009, pričom obvinenie bolo
vznesené sťažovateľke 5. mája 2010, a toto obdobie je postačujúce na vykonanie tých
rozhodných dôkazov, ktoré sú potrebné pre posúdenie dôvodnosti podania obžaloby
na obvineného R. N. a sťažovateľku.
So zreteľom na uvedené krajský súd zrušil napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné
konanie postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku vo výrokoch
v bodoch I a III a rozhodol okrem iného aj o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie
lehoty trvania väzby sťažovateľky tak, že ju sám predĺžil do 4. januára 2011.
V uznesení sp. zn. 5 Tpo 31/2010 z 15. novembra 2010, na ktoré odkazuje krajský
súd v napadnutom uznesení v súvislosti s konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi
dôvod väzby sťažovateľky, sa uvádza, že, „pokiaľ ide u obvinenej naďalej o existujúce
dôvody väzby preventívnej uvedené v § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku doteraz
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol
spáchaný, má znaky trestného činu a naďalej sú aj dôvody na podozrenie, že tento skutok
spáchala obvinená, pretože dôvodnosť tohto podozrenia nebola doteraz vykonaným
dokazovaním spochybnená.
Naviac naďalej existujú aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by
obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohla v páchaní trestnej činnosti, pre
ktorú je v prejednávanom prípade stíhaná, pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku,
zo spáchania ktorého je dôvodne podozrivá a pre ktorý jej preto bolo opodstatnene
vznesené obvinenie, pokračovania v ňom opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa
§ 122 odsek 10 Trestného zákona jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala
snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N. (stíhanému pre zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 odsek 1 písmeno b/
Trestného zákona a iný zločin) postupne od 04. 02. 2010, teda od momentu, kedy sa
dozvedela o jeho zadržaní a to buď osobne, alebo prostredníctvom tretích osôb, v ktorej
súvislosti považuje nadriadený súd za potrebné tiež uviesť, že napriek výpovedi Petra
Oravca, narodeného 07. 10. 1973 učinenej v procesnom postavení svedka 30. 04. 2010 je
obvinený R. N. naďalej stíhaný pre tento zločin nedovoleného ozbrojovania.“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o návrhu generálnej
prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a tým o sťažovateľkinom ďalšom zotrvaní
vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného
dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní. Z dovtedajších výsledkov tohto
dokazovania krajský súd považoval za preukázané, že trestné stíhanie sťažovateľky je
dôvodné („... naďalej existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchali, dôvodnosť tohto
podozrenia ani u jedného z obvinených nebola doteraz vykonaným dokazovaním
spochybnená“), a rovnako poukázal na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku („... naďalej existujú aj konkrétne
skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu
mohla v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú je v prejednávanom prípade stíhaná,
pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku, zo spáchania ktorého je dôvodne
podozrivá a pre ktorý jej preto bolo opodstatnene vznesené obvinenie, pokračovania v ňom
opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122 odsek 10 Trestného zákona jeden
pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti
obvinenému... postupne od 04. 02. 2010, teda od momentu, kedy sa dozvedela o jeho
zadržaní“). Napriek tomu krajský súd v rámci svojej diskrečnej úvahy dospel k záveru, že je
potrebné sťažnosti sťažovateľky čiastočne vyhovieť, v nadväznosti na čo zrušil rozhodnutie
sudcu pre prípravné konanie a sám rozhodol tak, že lehotu trvania jej väzby predĺžil len
o jeden mesiac, a nie o dva, ako to žiadala generálna prokuratúra.
Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa
nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe
(jej ďalšom trvaní) sťažovateľky, a podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie
napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľné.
S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie
krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.
Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto
časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a 2 v spojení s čl. 141 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri
rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby
Podstatou uplatnenej námietky je, že hoci sťažovateľka podala sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 (ktorým sudca pre prípravné konanie
rozhodol o tom, že nie je vylúčený z prerokúvania tejto trestnej veci sťažovateľky), o jej
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z tohto istého dňa (ktorým bolo okrem iného
vyhovené návrhu generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky
do 4. februára 2011) rozhodol krajský súd skôr, ako rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu
o nevylúčení sudcu. Takýto postup je však podľa názoru sťažovateľky neakceptovateľný.
O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického
hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán
nezávislý a nestranný. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie
a rozhodovanie o väzbe, základné procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru
vyplývajú z čl. 5 ods. 4 dohovoru (De Wilde a iní c. Belgicko). To isté sa vzťahuje
aj na vzájomný pomer medzi čl. 46 až čl. 50 ústavy na jednej strane a čl. 17 ústavy na strane
druhej. Aj tu platí, že procesné záruky spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní
všeobecných súdov o väzbe sú obsiahnuté v čl. 17 ústavy.
Vzhľadom na to, že namietané skutočnosti sťažovateľka považuje za porušenie jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 141 ústavy (nie teda
za porušenie čl. 17 ústavy), resp. za porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nie
teda za porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru), je zrejmé prima facie, že k porušeniu ňou
označených práv podľa ústavy a dohovoru dôjsť nemohlo (obdobne pozri aj uznesenie
sp. zn. II. ÚS 76/2011 z 10. marca 2011 taktiež vo väzobnej veci sťažovateľky, ako
aj uznesenie predbežného prerokovania sťažnosti sp. zn. IV. ÚS 397/2010 z 28. októbra
2010 vo väzobnej veci spoluobvineného N.).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že z uznesenia krajského súdu sp. zn.
5 Tpo 37/2010 z 2. decembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté o sťažovateľkinej sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o nevylúčení sudcu z prerokúvania
väzobnej veci sťažovateľky, vyplýva, že toto prvostupňové uznesenie bolo zrušené bez
ďalšieho postupu. Krajský súd v ňom okrem iného uviedol, že dôvodom vznesenej
námietky bol iba sťažovateľkin „úsudok o procesnom postupe senátu súdu prvého stupňa
a obvinená vo vznesenej námietke neuviedla ani žiadne iné dôvody uvedené v... § 31
odsek 1... alebo odseku 2 alebo odseku 3 Trestného poriadku“. Z tohto dôvodu preto podľa
názoru krajského súdu nebolo potrebné o takto vznesenej námietke sťažovateľky podľa
§ 32 ods. 6 Trestného poriadku konať a rozhodovať. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu
sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepodala, a preto sa ústavný súd jej
námietkami týkajúcimi sa nevylúčenia sudcu pre prípravné konanie z prerokovania
a rozhodovania v jej väzobnej veci nemohol zaoberať.
Na základe uvedeného aj s poukazom na výsledok sťažnostného konania, keď
v konečnom dôsledku o vznesenej námietke sťažovateľky vôbec ani nemalo byť
rozhodované, ústavný súd uzavrel, že v okolnostiach danej veci preto nemohlo dôjsť
k pochybeniu krajského súdu, keď o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu rozhodol skôr
ako o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu z prerokúvanej veci.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej uplatnenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2011