Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 500/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. V. K.,

K., vo veci namietaného porušenia jej

a) základných práv podľa , 2 a 5 a práva

podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Nitra sp. zn. z 12. novembra 2010 a uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. z 25. novembra 2010 v súvislosti s právom

na preskúmanie zákonnosti väzby pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby,

b) základných práv podľa , a 2 v spojení s

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Nitra pod sp. zn.

a v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. v súvislosti

so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní

o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na predĺženie lehoty trvania väzby

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2011 doručená sťažnosť JUDr. K. D. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia

a) základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“

alebo „uznesenie okresného súdu z 12. novembra 2010“) a uznesením Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 25. novembra 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti

väzby pri rozhodovaní o návrhu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len

„generálna prokuratúra“) na predĺženie lehoty trvania väzby,

b) základných práv podľa , a 2 v spojení s ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. v súvislosti

so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri rozhodovaní

o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného

súdu sp. zn. z 8. mája 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného

poriadku. Väzba začala 5. mája 2010 o 20.25 h. Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn.

z 29. júla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. augusta 2010 bola zamietnutá žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu.

Na základe následnej žiadosti sťažovateľky o nahradenie väzby peňažnou zárukou

nariadil okresný súd jej výsluch na 14. september 2010, avšak sťažovateľka vzniesla

námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu i krajského súdu, a preto sa úkon

nariadený na 14. september 2010 neuskutočnil, pričom sudca pre prípravné konanie

o námietke zaujatosti sťažovateľky voči jeho osobe nerozhodol. Postupoval tým podľa

názoru sťažovateľky v rozpore s , keďže o námietke

zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nebolo dosiaľ rozhodnuté. Na uvedenom

právnom názore sťažovateľky podľa jej tvrdenia nič nemení skutočnosť, že uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. októbra 2010 bolo rozhodnuté, že podľa sa vec

neodníma krajskému súdu a že uznesením krajského súdu sp. zn. z 21. októbra

2010 nebola vec odňatá okresnému súdu. Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie

o delegácii podľa nekonzumuje aj rozhodnutie o námietke

zaujatosti voči konajúcemu sudcovi pre prípravné konanie“. Aj pri generálnej námietke

voči všetkým sudcom okresného súdu bol podľa názoru sťažovateľky sudca pre prípravné

konanie povinný rozhodnúť podľa a proti jeho rozhodnutiu

bola prípustná sťažnosť, o ktorej by rozhodoval nadriadený súd.

Ďalší termín výsluchu určil okresný súd na 23. september 2010, avšak ani toho dňa

nerozhodol o prepustení sťažovateľky z väzby na slobodu či o jej námietke zaujatosti.

Následne bol určený termín výsluchu sťažovateľky na 3. november 2010. V spojitosti

s týmto úkonom podala sťažovateľka nové námietky zaujatosti, a to jednak voči sudcovi pre

prípravné konanie, ale tiež voči všetkým sudcom okresného súdu, proti sudcom krajského

súdu v senáte 5 Nto, ako aj všetkým sudcom krajského súdu a navyše aj voči ňou

označeným sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie dospel k názoru, že

o námietke zaujatosti netreba opätovne rozhodovať, lebo je rovnaká, ako skoršia námietka.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2010 bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že ďalšie trvanie väzby je

dané už iba podľa . Následným uznesením krajského

súdu sp. zn. z 15. novembra 2010 bola zamietnutá jej sťažnosť proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu.

Dňa 28. októbra 2010 generálna prokuratúra podala okresnému súdu návrh

na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky (ako aj ďalšieho obvineného) o dva

mesiace, teda do 4. februára 2011. Návrhu generálnej prokuratúry vyhovel okresný súd

napadnutým uznesením. V tejto veci okresného súdu podala sťažovateľka novú námietku

zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie, ostatným sudcom okresného súdu, ako

aj voči členom senátu krajského súdu 5 Tpo, ostatným sudcom krajského súdu, a tiež proti

všetkým sudcom najvyššieho súdu. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením

č. k. -78 z 12. novembra 2010 rozhodol, že nie je vylúčený z prerokovania

veci. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej krajský súd uznesením

sp. zn. z 2. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušil. Sťažovateľka podala sťažnosť aj proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,

ktorým jej bola predĺžená lehota trvania väzby do 4. februára 2011. Krajský súd

napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby

a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľky o jeden mesiac, teda do 4. januára

2011. Z vyžiadaného súvisiaceho spisového materiálu ústavný súd zistil, že sťažovateľka

bola uznesením okresného súdu sp. zn. z 29. decembra 2010 prepustená

z väzby na slobodu, pričom väzba bola nahradená dohľadom probačného a mediačného

úradníka a boli jej uložené primerané obmedzenia a povinnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti vyčíta krajskému súdu, že nenapravil stav, keď vo veci

rozhodovania o jej návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou nekonal zákonný sudca,

keďže o námietkach zaujatosti voči sudcovi pre prípravné konanie nebolo rozhodnuté podľa

. Namieta aj dĺžku konania o predmetnom návrhu, keďže

konanie trvalo od podania návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou, t. j. 6. septembra

2010, až do doručenia uznesenia krajského súdu sp. zn. , t. j. do 9. novembra

2010. Navyše poukazuje na to, že nebolo rozhodnuté ani o ďalšej jej námietke voči

konajúcim sudcom krajského súdu, resp. voči všetkým sudcom krajského súdu. Ďalej

sťažovateľka namieta, že v odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. novembra 2010 sa na strane 2 v druhom odseku konštatuje, že sťažovateľka podanú

sťažnosť sama, ale ani prostredníctvom svojich obhajcov neodôvodnila. Pritom

v skutočnosti vo vlastnom mene podala odôvodnenie sťažnosti, ktoré jej obhajca podal

na poštovú prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010.

Dôvody sťažnosti doplnila vo vlastnom mene podaním odoslaným jej obhajcom

doporučeným listom 10. novembra 2010 zo Slovenskej pošty, a. s... Ďalšie dôvody sťažnosti

konkretizovala prostredníctvom svojho obhajcu a tieto boli rovnako podané na poštovú

prepravu na Slovenskej pošte, a. s..., doporučeným listom 9. novembra 2010. Sťažovateľka

vylučuje, aby predmetný list nebol doručený krajskému súdu včas. Konštatovanie krajského

súdu, že sťažnosť nebola odôvodnená, vzbudzuje podozrenie, že krajský súd pri svojom

rozhodovaní nemal k dispozícii potrebný spisový materiál. Toto podozrenie sa umocňuje

tým, že krajský súd rozhodol o sťažnosti v pondelok 15. novembra 2010, pričom ešte

v piatok 12. novembra 2010 sa spis nachádzal na okresnom súde v súvislosti so spisovaním

zápisnice a s rozhodovaním o predĺžení väzby pod sp. zn. . Následne sa

vyhotovovali uznesenia, vypisovali doručenky a obhajcovia sťažovateľky odchádzali

z úkonu okresného súdu okolo 15.00 h. V nadväznosti na to sťažovateľka spochybňuje, že

krajský súd mal možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom. Sťažovateľka preto tvrdí,

že krajský súd rozhodol bez toho, aby sa s jej argumentáciou oboznámil, čo podľa jej názoru

malo vplyv na vecnú stránku rozhodnutia. Odzrkadľuje sa to aj v nepresvedčivom

a paušálnom odôvodnení uznesenia krajského súdu. Napokon sťažovateľka namieta, že

krajský súd o jej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o predĺžení

lehoty trvania väzby rozhodol skôr, ako bolo rozhodnuté o jej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 12. novembra 2010 o tom, že sudca pre prípravné konanie nie je zaujatý.

Podľa názoru sťažovateľky záruky spočívajúce v súdnej kontrole ustanovenej v čl. 5

ods. 3 dohovoru vyžadujú od sudcov, ktorí rozhodujú o predĺžení väzby, aby overili

v každom prípade prítomnosť relevantných a dostatočných dôvodov, ktoré oprávňujú

zbavenie osobnej slobody. Nestačí, aby sa všeobecné súdy uspokojili s tým, že tieto dôvody

existovali v čase vzatia do väzby, že prípad stále nie je pripravený na to, aby mohol byť

predložený súdu, a že doba väzby je primeraná. V každom prípade na odôvodnenie

predĺženia väzby sudca pre prípravné konanie musí preukázať, že sa ubezpečil, že

neexistuje iné alternatívne opatrenie, ktoré je menej prísne ako väzba (trestno-procesné

inštitúty, ktorými dôvody väzby možno nahradiť). Dôvody ďalšieho trvania väzby musia

byť významné a dostatočné. Sudca pre prípravné konanie má vo svojom rozhodnutí uviesť

argumenty pre a proti existencii verejného záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým

zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny – odchýlenie sa od pravidla rešpektovania

osobnej slobody jedinca. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa

trestného konania osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť

z nej prepustená).

Sudca pre prípravné konanie však podľa sťažovateľky „vo svojich väzobných

rozhodnutiach, ktoré každé nepochopiteľne vždy vydával pod inou spisovou značkou, vágne

len konštatuje bez hlbšieho zdôvodnenia, že dôvody väzby trvajú. V rozhodnutiach

neodôvodňuje, a ak áno, tak len minimálne a nedostatočne, prečo nie je (prípadne

ak náhodou objektívne existujú dôvody väzby) ich napr. možné nahradiť akýmkoľvek

z inštitútov, ktoré väzbu nahrádzajú. To tiež znamená, že sudca pre prípravné konanie

JUDr. E. H. musí pri rozhodovaní o väzbe, príp. pri predlžovaní väzby dôsledne

rešpektovať obsah môjho základného práva podľa SR. Ide

aj o oprávnenie, aby boli preskúmané významné skutočnosti pre a proti väzbe vrátane

možnosti nahradiť ju zárukou, sľubom, probačným dohľadom alebo peňažnou zárukou,

pričom ak sa sudca pre prípravné konanie rozhodne ma naďalej vo väzbe držať, majú byť

takéto rozhodnutia založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe.“.

Sťažovateľka preto navrhuje vydať tento nález:

„1. Základné právo JUDr. K. D. na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa , 2 a 5

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. z 12. 11. 2010

a uznesením Krajského súdu Nitra sp. zn. z 25. 11. 2010 v súvislosti

s rozhodnutím o predĺžení lehoty väzby porušené bolo.

3. Právo JUDr. K. D. na zákonného a nestranného sudcu podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

2 a v konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod

sp. zn. a na Krajskom súde Nitra pod sp. a v konaní, ktoré ho

predchádzalo, porušené bolo.

4. JUDr. K. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom

päťtisíc eur), ktoré je jej Okresný súd Nitra povinný vyplatiť v sume 1.500,- € a Krajský súd

Nitra povinný vyplatiť v sume 3.500,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Krajský súd Nitra je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. K. D.

v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. V. K. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu, resp. jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene

od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(v prerokúvanej veci okresný súd a krajský súd), a vo vzťahu k tým rozhodnutiam, resp.

postupom všeobecných súdov, ktoré označil v petite svojej sťažnosti [v prerokúvanej veci

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. novembra 2010, ako aj uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2010 (m. m. ,

, , )]. Platí to predovšetkým v situácii, keď je

sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ).

Pretože časť námietok sťažovateľky uplatnených v tejto sťažnosti sa do značnej

miery zhoduje s námietkami uplatnenými v jej skoršej sťažnosti podanej ústavnému súdu

vedenej pod sp. zn. a ústavný súd sa s nimi vysporiadal v náleze

zo 14. septembra 2011, pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti sa zaoberal iba

námietkami vzťahujúcimi sa na namietané porušenie v sťažnosti označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu

v súvislosti s rozhodovaním o návrhu generálnej prokuratúry z 28. októbra 2010 o predĺžení

lehoty väzby sťažovateľky.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom na preskúmanie zákonnosti

väzby pri rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania

väzby

1.1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V tejto súvislosti ústavný súd

poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka mala právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

1.2. K napadnutému uzneseniu krajského súdu

Podľa judikatúry ústavného súdu v , 2 a 5 týkajúcich sa práva

na osobnú slobodu je obsiahnuté právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú

dobu, alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4

dohovoru (obdobne , , ).

Na konanie, predmetom ktorého je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie

všetkých jej podmienok, je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. ).

Ústavnosť postupu a rozhodnutia súdu v takomto type konania (vrátane ústavnosti dôvodov,

na ktorých bolo založené rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby) skúma však ústavný súd

aj z hľadiska garancií vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. ,

).

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 25. novembra 2010 vyplýva, že

ním bolo okrem iného rozhodnuté aj o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného

súdu z 12. novembra 2010, ktorým jej bola predĺžená lehota trvania väzby do 4. februára

2010 s tým, že u nej trvajú dôvody väzby podľa .

Krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne zistil, že u sťažovateľky sú dané

dôvody väzby uvedené v , že naďalej existujú

konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že by v prípade prepustenia z väzby

na slobodu konala spôsobom, ako predpokladá uvedené ustanovenie .

Pokiaľ ide o dôvodnosť väzby sťažovateľky, krajský súd sa s konkrétnymi skutočnosťami

odôvodňujúcimi daný dôvod väzby zaoberal v dôvodoch svojho uznesenia sp. zn.

z 15. novembra 2010. Opätovne pritom poukázal na charakter konania

sťažovateľky, ktorý je daný opakovaním skutkov tvoriacich zločin marenia spravodlivosti

podľa a , pre ktorý jej bolo vznesené

obvinenie, pokračovania v ňom, opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa § 122

ods. 10 jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť

mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N.

Ďalej krajský súd skonštatoval, že bola splnená i materiálna podmienka § 76 ods. 3

na predĺženie lehoty trvania väzby, pretože prepustením sťažovateľky

z väzby na slobodu by jej popísaným konaním mohlo byť zmarené, resp. podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, a z dôvodov popísaných v návrhu generálnej

prokuratúry, ktoré aj krajský súd vyhodnotil ako dôvody závažné, pretože ich vykonanie je

podstatné pre posúdenie dôvodnosti podania obžaloby, nebolo možné dosiaľ vec skončiť.

Z týchto dôvodov sa i krajský súd stotožnil s dôvodnosťou predĺženia lehoty trvania väzby

sťažovateľky.

Pokiaľ išlo o lehotu predĺženia väzby sťažovateľky, ktorá bola sudcom pre prípravné

konanie predĺžená do 4. februára 2011, krajský súd sa s takouto dĺžkou lehoty trvania väzby

nestotožnil. Na margo toho uviedol, že vzhľadom na množstvo dôkazov, ktoré majú podľa

návrhu prokurátora orgány činné v trestnom konaní vykonať, je táto lehota neprimerane

dlhá. Poukázal na to, že v danej veci je trestné konanie vedené na základe jednotlivých

uznesení od 9. decembra 2009, 11. februára 2009 a 1. apríla 2009, pričom obvinenie bolo

vznesené sťažovateľke 5. mája 2010, a toto obdobie je postačujúce na vykonanie tých

rozhodných dôkazov, ktoré sú potrebné pre posúdenie dôvodnosti podania obžaloby

na obvineného R. N. a sťažovateľku.

So zreteľom na uvedené krajský súd zrušil napadnuté uznesenie sudcu pre prípravné

konanie postupom podľa a vo výrokoch

v bodoch I a III a rozhodol okrem iného aj o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie

lehoty trvania väzby sťažovateľky tak, že ju sám predĺžil do 4. januára 2011.

V uznesení sp. zn. z 15. novembra 2010, na ktoré odkazuje krajský

súd v napadnutom uznesení v súvislosti s konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi

dôvod väzby sťažovateľky, sa uvádza, že, „pokiaľ ide u obvinenej naďalej o existujúce

dôvody väzby preventívnej uvedené v písmeno c/ doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol

spáchaný, má znaky trestného činu a naďalej sú aj dôvody na podozrenie, že tento skutok

spáchala obvinená, pretože dôvodnosť tohto podozrenia nebola doteraz vykonaným

dokazovaním spochybnená.

Naviac naďalej existujú aj konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by

obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohla v páchaní trestnej činnosti, pre

ktorú je v prejednávanom prípade stíhaná, pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku,

zo spáchania ktorého je dôvodne podozrivá a pre ktorý jej preto bolo opodstatnene

vznesené obvinenie, pokračovania v ňom opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa

jeden pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala

snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti obvinenému R. N. (stíhanému pre zločin

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 odsek 1 písmeno b/

a iný zločin) postupne od 04. 02. 2010, teda od momentu, kedy sa

dozvedela o jeho zadržaní a to buď osobne, alebo prostredníctvom tretích osôb, v ktorej

súvislosti považuje nadriadený súd za potrebné tiež uviesť, že napriek výpovedi Petra

Oravca, narodeného 07. 10. 1973 učinenej v procesnom postavení svedka 30. 04. 2010 je

obvinený R. N. naďalej stíhaný pre tento zločin nedovoleného ozbrojovania.“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

(v rámci druhostupňového konania) relevantných na rozhodnutie o návrhu generálnej

prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, a tým o sťažovateľkinom ďalšom zotrvaní

vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného

dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní. Z dovtedajších výsledkov tohto

dokazovania krajský súd považoval za preukázané, že trestné stíhanie sťažovateľky je

dôvodné („... naďalej existujú dôvody na podozrenie, že skutok spáchali, dôvodnosť tohto

podozrenia ani u jedného z obvinených nebola doteraz vykonaným dokazovaním

spochybnená“), a rovnako poukázal na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov

podľa („... naďalej existujú aj konkrétne

skutočnosti odôvodňujúce obavu, že by obvinená v prípade prepustenia z väzby na slobodu

mohla v páchaní trestnej činnosti, pre ktorú je v prejednávanom prípade stíhaná,

pokračovať, ktoré vyplývajú z charakteru skutku, zo spáchania ktorého je dôvodne

podozrivá a pre ktorý jej preto bolo opodstatnene vznesené obvinenie, pokračovania v ňom

opakovanými čiastkovými útokmi tvoriacimi podľa jeden

pokračovací trestný čin, ktorým sa obvinená mala snažiť mariť dôkazy v trestnej veci proti

obvinenému... postupne od 04. 02. 2010, teda od momentu, kedy sa dozvedela o jeho

zadržaní“). Napriek tomu krajský súd v rámci svojej diskrečnej úvahy dospel k záveru, že je

potrebné sťažnosti sťažovateľky čiastočne vyhovieť, v nadväznosti na čo zrušil rozhodnutie

sudcu pre prípravné konanie a sám rozhodol tak, že lehotu trvania jej väzby predĺžil len

o jeden mesiac, a nie o dva, ako to žiadala generálna prokuratúra.

Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa

nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe

(jej ďalšom trvaní) sťažovateľky, a podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie

napadnutého uznesenia ústavne akceptovateľné.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje napadnuté uznesenie

krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť sťažovateľky je v tejto

časti zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a 2 v spojení s , ako aj práva podľa dohovoru v súvislosti

so základným právom nebyť odňatý zákonnému a nestrannému sudcovi pri

rozhodovaní o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby

Podstatou uplatnenej námietky je, že hoci sťažovateľka podala sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 (ktorým sudca pre prípravné konanie

rozhodol o tom, že nie je vylúčený z prerokúvania tejto trestnej veci sťažovateľky), o jej

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z tohto istého dňa (ktorým bolo okrem iného

vyhovené návrhu generálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľky

do 4. februára 2011) rozhodol krajský súd skôr, ako rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu

o nevylúčení sudcu. Takýto postup je však podľa názoru sťažovateľky neakceptovateľný.

O zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru rozhoduje súd. Z organického

hľadiska pojem súd má rovnaký význam ako v čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. musí ísť o orgán

nezávislý a nestranný. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie

a rozhodovanie o väzbe, základné procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru

vyplývajú z čl. 5 ods. 4 dohovoru (De Wilde a iní c. Belgicko). To isté sa vzťahuje

aj na vzájomný pomer medzi až na jednej strane a na strane

druhej. Aj tu platí, že procesné záruky spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní

všeobecných súdov o väzbe sú obsiahnuté v .

Vzhľadom na to, že namietané skutočnosti sťažovateľka považuje za porušenie jej

základných práv podľa , a 2 v spojení s (nie teda

za porušenie ), resp. za porušenie jej práva podľa dohovoru (nie

teda za porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru), je zrejmé prima facie, že k porušeniu ňou

označených práv podľa a dohovoru dôjsť nemohlo (obdobne pozri aj uznesenie

sp. zn. z 10. marca 2011 taktiež vo väzobnej veci sťažovateľky, ako

aj uznesenie predbežného prerokovania sťažnosti sp. zn. z 28. októbra

2010 vo väzobnej veci spoluobvineného N.).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd dodáva, že z uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 2. decembra 2010, ktorým bolo rozhodnuté o sťažovateľkinej sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu z 12. novembra 2010 o nevylúčení sudcu z prerokúvania

väzobnej veci sťažovateľky, vyplýva, že toto prvostupňové uznesenie bolo zrušené bez

ďalšieho postupu. Krajský súd v ňom okrem iného uviedol, že dôvodom vznesenej

námietky bol iba sťažovateľkin „úsudok o procesnom postupe senátu súdu prvého stupňa

a obvinená vo vznesenej námietke neuviedla ani žiadne iné dôvody uvedené v... § 31

odsek 1... alebo odseku 2 alebo odseku 3 “. Z tohto dôvodu preto podľa

názoru krajského súdu nebolo potrebné o takto vznesenej námietke sťažovateľky podľa

konať a rozhodovať. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu

sťažovateľka sťažnosť podľa nepodala, a preto sa ústavný súd jej

námietkami týkajúcimi sa nevylúčenia sudcu pre prípravné konanie z prerokovania

a rozhodovania v jej väzobnej veci nemohol zaoberať.

Na základe uvedeného aj s poukazom na výsledok sťažnostného konania, keď

v konečnom dôsledku o vznesenej námietke sťažovateľky vôbec ani nemalo byť

rozhodované, ústavný súd uzavrel, že v okolnostiach danej veci preto nemohlo dôjsť

k pochybeniu krajského súdu, keď o sťažnosti proti napadnutému uzneseniu rozhodol skôr

ako o sťažnosti proti uzneseniu o nevylúčení sudcu z prerokúvanej veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011