Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 504/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2011 o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., s. r. o., Česká republika, zastúpenej advokátom

JUDr. M. L., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa a Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k.

94 z 8. augusta 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.

160 z 9. decembra 2009, takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová

Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. -94 z 8. augusta 2008 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -160 z 9. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Z napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj z vyžiadaného

spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Na základe návrhu oprávneného M. B., K., z 10. januára 2005 na vymoženie

pohľadávky v sume 60 610 551,19 Sk s prísl. proti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ako

povinnej (ďalej aj „povinná“), okresný súd vydal 4. marca 2005 poverenie na vykonanie

exekúcie č... pre súdneho exekútora. Následne bolo povereným exekútorom 10. marca 2005

vydané upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností povinnej a 30. marca 2005

bol vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností.

Kúpnou zmluvou uzatvorenou formou notárskej zápisnice č. N 128/2008

Nz 27703/2005 NCRIs 27368/2005 zo 17. júna 2005 medzi povinnou z už uvedenej

exekúcie – obchodnou spoločnosťou P., s. r. o., ako predávajúcou a obchodnou

spoločnosťou B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.), ako kupujúcou boli

za cenu 11 900 000 Sk prevedené na kupujúceho tieto nehnuteľnosti patriace obchodnej

spoločnosti P., s. r. o.: pozemky parc. č. 618/10 – zastavané plochy a nádvoria o výmere

22

5360 m, parc. č. 618/11 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 917 m, parc. č. 618/13 –

2

zastavané plochy a nádvoria o výmere 5946 m, parc. č. 618/3 – zastavané plochy

2

a nádvoria o výmere 4798 m, parc. č. 614/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere

22

16042 m, parc. č. 574 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 2174 ma budova súpisné

číslo 615, druh stavby: 700 na parc. č. 618/10, všetky zapísané na liste vlastníctva č...

vedenom Správou katastra... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Okresný súd napadnutým

rozsudkom ustálil, že kúpna zmluva bola uzatvorená so súhlasom exekútora JUDr. R. T.

a cena za prevedené nehnuteľnosti bola kupujúcim poukázaná priamo na účet exekútora.

Okresný súd ďalej ustálil, že 22. júla 2005 obchodná spoločnosť P., s. r. o., dodala

na základe kúpnej zmluvy spoločnosti B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.),

dva kusy žeriavov mostových vrátane žeriavových dráh WDUT 5T po 750 000 Sk a jeden

žeriav elektrický podvesný PVS 25T vrátane žeriavovej dráhy za 500 000 Sk (ďalej len

„hnuteľné veci“).

Sťažovateľka nebola v čase, keď boli uvedené zmluvy o prevode nehnuteľných

a hnuteľných vecí (ďalej aj „napadnuté zmluvy“) uzatvárané alebo plnené, v zmluvnom

vzťahu ani s obchodnou spoločnosťou P., s. r. o., a ani s obchodnou spoločnosťou B.,

s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.).

O necelé tri roky neskôr sťažovateľka ako veriteľka uzatvorila s obchodnou

spoločnosťou P., s. r. o., tri zmluvy o pôžičke (21. januára 2008 pôžičku vo výške

4 000 000 Sk, 24. januára 2008 vo výške 15 000 000 Sk a 11. februára 2008 vo výške

1 600 000 Sk). Obchodná spoločnosť P., s. r. o., uznala 12. marca 2008 svoj záväzok voči

sťažovateľke vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice č. , N 16/2008.

Sťažovateľka následne podala proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (po zmene

obchodného mena F., s. r. o.), ako žalovanej a obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ako

vedľajšiemu účastníkovi okresnému súdu návrh na určenie, že vlastníkom nehnuteľností

a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a to z dôvodu absolútnej neplatnosti napadnutých zmlúv

o prevode nehnuteľných a hnuteľných vecí, ktorá mala nastať v dôsledku porušenia zákazu

povinného (P., s. r. o.) nakladať s majetkom po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie.

Zároveň sťažovateľka navrhovala, aby okresný súd určil, že napadnuté zmluvy sú neplatné.

Sťažovateľka z opatrnosti podala aj návrh na určenie, že zmluvy o prevode nehnuteľností

a o prevodoch hnuteľných vecí sú voči nej neúčinné z dôvodu odporovania týmto právnym

úkonom.

Okresný súd 8. augusta 2008 vydal rozsudok č. k. -94, ktorým žalobu

o určenie, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je vedľajší účastník, teda

P., s. r. o., ako aj žalobu o určenie, že napadnuté zmluvy sú neplatné, zamietol. Okresný súd

žalobu v časti týkajúcej sa vyhlásenia napadnutých zmlúv za neúčinné proti sťažovateľke

z dôvodu odporovateľnosti vylúčil na samostatné konanie. Žalobu sťažovateľky okresný súd

zamietol okrem iného s odôvodnením, že obchodná spoločnosť P., s. r. o., ako vedľajší

účastník uzatvorila zmluvu o prevode nehnuteľností s obchodnou spoločnosťou B., s. r. o.

(po zmene obchodného mena F., s. r. o.), „so súhlasom súdneho exekútora a zmluva

o prevode hnuteľných vecí nebola taktiež uzatvorená v rozpore so zákonom, pretože súdnym

exekútorom nebol v upovedomení o začatí exekúcie daný zákaz nakladať s týmito

hnuteľnými vecami a nebol súdnym exekútorom ani vykonaný súpis týchto hnuteľných vecí...

Taktiež zo strany žalobcu (sťažovateľky, pozn.) nebol preukázaný naliehavý právny záujem

vyslovenia absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov z toho dôvodu, že žalobca

(sťažovateľka, pozn.) sa môže svojich práv z uvedených zmlúv domáhať inou žalobou, a to

v konaní o odporovateľnosť právnych úkonov, čo aj zo strany žalobcu (sťažovateľka,

poznámka) bolo učinené.“. Podľa okresného súdu sťažovateľka nepreukázala ani naliehavý

právny záujem v prípade návrhu na určenie, že vlastníkom prevádzaných nehnuteľností

a hnuteľných vecí je P., s. r. o. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala

sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -160 z 9. decembra 2009 rozsudok

okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského

súdu podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorej podstatou je jej nesúhlas

s právnym názorom okresného súdu (s ktorým sa stotožnil krajský súd) v súvislosti

s právnymi následkami porušenia zákazu nakladať s majetkom povinného po vydaní

upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 47 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj nesúhlas s právnym názorom oboch súdov

v súvislosti s výkladom kritéria naliehavého právneho záujmu na účely určovacej žaloby

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia, že napadnutými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa

a a podľa a listiny. Sťažovateľka

navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok

krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky

rozsudkom okresného súdu č. k. -94 z 8. augusta 2008

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich

základných práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti

napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety (obdobne napr. ,

, , ).

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského

súdu č. k. -160 z 9. decembra 2009

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie jej základných práv podľa a a podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa a podľa listiny sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa a podľa listiny každý má právo vlastniť

majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ),

a preto sa ich porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36

ods. 1 listiny.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami.

Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti podľa nej nesprávnemu záveru okresného

súdu aj krajského súdu vo vzťahu k výkladu kategórie naliehavého právneho záujmu

v súvislosti so žalobou o určenie, či tu právny vzťah je, alebo nie je. Podľa sťažovateľky

„... účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sú všetci zapísaní

vlastníci predmetných nehnuteľností, ďalej tí, ktorí sa domáhajú svojho vlastníckeho práva

k daným nehnuteľnostiam, a ďalej predovšetkým veritelia, ktorí disponujú vykonateľnými

pohľadávkami voči dlžníkovi, ktorý ďalej za účelom zníženia svojho majetku previedol

nehnuteľnosti na ďalší subjekt. Ako príklad je možno tiež uviesť rozhodnutie Najvyššieho

súdu Českej republiky , ktoré jednoznačne určuje právo veriteľa domáhať

sa určenia, ak tu právny úkon je či nie je v prípade, ak veriteľ disponuje vykonateľnou

pohľadávkou. Navyše súd v danom rozhodnutí stanovil, že v takom istom prípade má veriteľ

aj naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... Naliehavý

právny záujem taktiež preukazuje skutočnosť, že v prípade, ak by bolo kladne rozhodnuté

o vlastníckom práve vedľajšieho účastníka, tzn. spoločnosti P., s. r. o., mohol by sa žalobca

(sťažovateľka, pozn.) ľahko uspokojiť z predaja nehnuteľností tejto spoločnosti. Žalobca

totiž disponuje exekučným titulom voči vedľajšiemu účastníkovi... Je tak zrejmé, že určenie

skutočnosti, že vedľajší účastník je vlastníkom predmetných nehnuteľností, povedie

k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu, tak isto ako k odstráneniu ohrozenia

(skôr však k vylúčeniu) žalobcovho práva na uspokojenie jeho pohľadávok... Naliehavý

právny záujem ďalej predovšetkým preukazuje v súlade s R 110/1998 skutočnosť, že

scudzením predmetných nehnuteľností by sa žalobcovi zamedzila možnosť domáhať sa

oprávnených práv v zmysle jeho návrhu. Pokiaľ by žalovaný previedol nehnuteľnosti

na ďalší subjekt, nemohol by sa žalobca z predaja týchto nehnuteľností definitívne

uspokojiť.“. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili ňou označené

základné práva, ak dospeli k záveru, že nespĺňa predpoklady naliehavého právneho záujmu

ani na určení, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a ani na určení,

že napadnuté zmluvy sú neplatné.

V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza:

„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom (prezentovaným sťažovateľkou, pozn.), ktorý

vyplýva z citovaného rozsudku NS ČR (sp. zn. , pozn.), že naliehavý

právny záujem podľa na neplatnosti zmluvy môže mať aj osoba, ktorá

nie je účastníkom tejto zmluvy, a ktorá nebola, alebo nie je vlastníkom nehnuteľnosti, a ani

nechce byť zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností, ale ktorá je osobou, pre ktorú je

určenie vlastníckeho práva nutné z hľadiska uplatnenia jej vykonateľných pohľadávok

prostredníctvom exekúcie predajom predmetných nehnuteľností. V tomto prípade

predpokladom toho však je, že ide o vykonateľnú pohľadávku žalobcu, ktorú má voči

žalovanému v konaní, ktorý je súčasne vlastníkom nehnuteľností, z predaja ktorých sa má

pohľadávka žalobcu voči žalovanému uspokojiť. Je zrejmé, že v danej veci o takýto prípad

nejde, lebo žalobca nemá vykonateľnú pohľadávku voči žalovanému F., s. r. o., ale voči

P., s. r. o., voči ktorej však žaloba nesmeruje. Túto spoločnosť, teda svojho dlžníka, žalobca

označil iba za vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, čo však pre procesnú

prípustnosť žaloby na určenie vlastníckeho práva z hľadiska postavenia žalobcu ako

veriteľa nepostačuje. Okrem toho pre existenciu naliehavého právneho záujmu zo žalobcom

tvrdeného dôvodu sa vyžaduje ďalej aj to (cit. rozsudok NS ČR), aby žalovaný previedol

nehnuteľností na inú osobu, čo tiež v tomto prípade nie je splnené. Napokon odvolací súd

poukazuje na to, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti zmlúv sa vyžaduje, aby

za účastníkov konania, ktorými sú ( ) žalobca a žalovaný (žalobcovia

a žalovaní), boli všetci, ktorí vystupovali ako zmluvné strany (účastníci zmluvy), čo v danom

spore tiež nie je splnené, lebo P., s. r. o., ako strana v zmluvách o prevode nehnuteľností

a hnuteľností, nie je označená za žalovanú stranu v tomto spore. So zreteľom na uvedené

nedostatky týkajúce sa tak naliehavého právneho záujmu, ako aj vecnej legitimácie

rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ žalobu napadnutými výrokmi zamietol, musel byť

potvrdený ako vecne správny.“

Výklad a aplikácia pojmu naliehavý právny záujem prislúcha v zásade všeobecným

súdom. Ústavný súd musí iba preskúmať, či spôsob výkladu a aplikácie predmetnej normy

použitý krajským súdom v napadnutom rozsudku spĺňa ústavné predpoklady, najmä to, či

v dôsledku použitého výkladu nie je napadnutý rozsudok arbitrárny alebo zjavne

neodôvodnený. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok tým, že veriteľ môže mať

naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je

nehnuteľnosť, hoci nie je jej zmluvnou stranou, ak je takéto určenie nevyhnutné pre

uplatnenie si jeho vykonateľnej pohľadávky, z tejto vykonateľnej pohľadávky je zaviazaný

vlastník nehnuteľnosti, a ak takáto žaloba smeruje aj voči (pôvodnému) vlastníkovi

nehnuteľnosti, ktorý je dlžníkom navrhovateľa.

Na rozdiel od názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku nepoprel

možnosť, že aj veriteľ môže mať naliehavý právny záujem na určení, a to či už v prípade

žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, alebo v prípade žaloby

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Naopak, naliehavý právny záujem

na takomto určení v súlade s návrhom sťažovateľky jej krajský súd priznal, zároveň však

vymedzil jeho podmienky, ktoré sťažovateľka v okolnostiach daného prípadu podľa jeho

názoru nesplnila.

Ústavný súd nepovažuje uvedený názor krajského súdu za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok dôvodov na jeho záver.

Spôsob, akým sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenou námietkou

sťažovateľky, neindikuje možnosť porušenia základného práva podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstatou druhej námietky sťažovateľky bolo to, že okresný súd nesprávne posúdil

právne následky porušenia zákazu nakladania s majetkom povinného, konkrétne s jej

nehnuteľnosťami, uvedeného v upovedomení o začatí exekúcie. Podľa sťažovateľky

„Súd 1 (okresný súd, pozn.) v rozpore s právnym poriadkom SR kvalifikoval upovedomenia

exekútora o skutočnosti, že vedľajší účastník nie je oprávnený nakladať s predmetnými

nehnuteľnosťami, keďže prevod nehnuteľností označil súd za platný“. Podľa sťažovateľky

mali byť napadnuté zmluvy o prevode nehnuteľností a hnuteľných vecí neplatnými

z dôvodu porušenia zákazu nakladať s majetkom podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného

poriadku. Uvedené ustanovenie podľa sťažovateľky zakladá ex lege generálny zákaz

nakladania s majetkom v exekúcii a bez ohľadu na znenie upovedomenia a následkom

porušenia tohto zákazu má byť neplatnosť právneho úkonu podľa

Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ústavný súd uvádza, že hoci sťažnosť

explicitne smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a nie napadnutému

rozsudku krajského súdu, ústavný súd tento dôvod preskúmal v rozsahu, v akom sa týka

aj napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Zároveň ústavný súd dodáva, že námietka

smeruje iba proti tej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorá sa týka návrhov

na určenie platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, resp. určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam. Napriek tomu ústavný súd považuje za potrebné poukázať

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúceho sa aj prevodov

hnuteľných vecí.

Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním

exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie

nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii.

Podľa neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom

alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Zamietavý výrok rozhodnutia okresného súdu týkajúci sa návrhu na určenie, že

napadnuté zmluvy o prevode hnuteľných vecí sú neplatné, bol odôvodnený tým, že

hnuteľné veci, resp. zákaz nakladať s hnuteľnými vecami nebol zahrnutý do upovedomenia

o začatí exekúcie, ktorým exekútor v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku

zakáže povinnému, aby nakladal so svojím majetkom podliehajúcim exekúcii. Preto nebol

uložený ani zákaz prevodu hnuteľných vecí. Podľa okresného súdu „V upovedomení

o začatí exekúcie bol súdnym exekútorom uložený povinnému (v danom prípade

vedľajšiemu účastníkovi) zákaz previesť na niekoho iného alebo zaťažiť nehnuteľnosť.

Z uvedeného upovedomenia nevyplýva, že by súdnym exekútorom bol povinnému –

vedľajšiemu účastníkovi uložený zákaz disponovať s hnuteľnými vecami...“.

Zamietavý výrok rozhodnutia okresného súdu o návrhu sťažovateľky na určenie

neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností bol okresným súdom odôvodnený udelením

súhlasu exekútora s takýmto predajom. Tým, že exekútor udelil súhlas na prevod

nehnuteľností, prevodu ktorých inak bránil § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku,

nemohlo pri takom prevode dôjsť k rozporu so zákonom (zákonom uloženou povinnosťou).

Okrem toho podľa okresného súdu z § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku priamo

nevyplýva, že porušenie zákazu nakladať s majetkom by malo vyvolávať absolútnu

neplatnosť takého právneho úkonu. Takáto zmluva neodporovala podľa okresného súdu ani

dobrým mravom, keďže „nezasahovala do práv a oprávnených záujmov iných, a to

v žiadnom prípade do práv a oprávnených záujmov žalobcu, pretože ten v čase daného

právneho úkonu nebol so zmluvnými stranami v žiadnom zmluvnom vzťahu“.

Okresný súd interpretoval § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku tak, že zákaz

nakladať s majetkom povinného je následkom využitia právomoci exekútora, pričom

skutočnosť, že exekútor v upovedomení o začatí exekúcie obmedzil zákaz nakladať

s majetkom povinného podliehajúcim exekúcii iba na nehnuteľnosti [ako to predpokladá

§ 135 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku], alebo dal následný súhlas s prevodom

nehnuteľností, nesmie byť na škodu tretím osobám spoliehajúcim sa na správnosť konania

exekútora a na znenie upovedomenia o začatí exekúcie.

Ústavný súd nepovažuje uvedený výklad v okolnostiach daného prípadu za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Takýto výklad zodpovedá aj rozdielom v jazykovom

vyjadrení odlišností účinkov upovedomenia o začatí exekúcie a napríklad začatím

konkurzného konania, pričom obe obmedzujú dlžníka v možnosti disponovať svojím

majetkom. Kým podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku „exekútor poverený

vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí

exekúcie nakladal so svojím majetkom“, tak zákonodarca pre účinky začatia konkurzného

konania podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovil inú formuláciu: „Začatie konkurzného

konania má tieto účinky: a) dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne

úkony; ak dlžník poruší túto povinnosť, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá,

právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať...“. Pokiaľ v prvom prípade je zákaz

nakladať s majetkom povinného viazaný na úkon exekútora, v prípade konkurzného konania

je obmedzenie dispozičného práva ex lege následkom začatia konkurzného konania.

Námietky sťažovateľky, podľa ktorých exekútor nemohol dať súhlas na prevod

nehnuteľností podliehajúcich exekúcii, vedú k otázkam možnej zodpovednosti exekútora

za škodu, ktorá nie je predmetom tohto konania, a ako taká by preto nemala mať vplyv

na platnosť právneho úkonu, ktorý uskutočnili iné osoby (povinný v exekúcii a nadobúdateľ

majetku povinného).

Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že zamietavý výrok

rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k návrhom na určenie neplatnosti napadnutých

zmlúv o prevode nehnuteľností a hnuteľných vecí bol odôvodnený aj nedostatkom

naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na určení, že napadnuté zmluvy o prevode

nehnuteľných a hnuteľných vecí sú neplatné, pretože sa svojho práva môže domáhať inou

žalobou, a to v konaní o odporovateľnosti týchto právnych úkonov, čo sťažovateľka

aj urobila. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu ale krajský súd doplnil dôvody, pre

ktoré považuje prvostupňové rozhodnutie za správne. Tieto dôvody skúmal ústavný súd pri

posúdení prvej námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho

záujmu. Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné poukázať na svoje staršie

rozhodnutie, podľa ktorého možno odporovať iba platným právnym úkonom. Neplatným

(absolútne či relatívne) právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto nie sú

v dôsledku neplatnosti ani účinné, a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto

nedá vôbec dosiahnuť v prípadoch, ak by porušením zákazu nakladať s majetkom

podliehajúcim exekúcii mala byť či už absolútna, alebo relatívna neplatnosť

().

Ústavný súd opakuje, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície

v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii

napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne

zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá

by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s (,

).

Ústavný súd z uvedených dôvodov nezistil možnosť vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľky podľa a podľa listiny po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1

a podľa listiny, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť

na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až , resp.

čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa

(resp. listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného práva podľa a listiny.

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011