Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 504/2011
PDF · 355.6 KB
No categories available
IV. ÚS 504/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2011 o sťažnosti obchodnej spoločnosti H., s. r. o., Česká republika, zastúpenej advokátom
JUDr. M. L., Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 5 C/33/2008-
94 z 8. augusta 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/307/2008-
160 z 9. decembra 2009, takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2010
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová
Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C/33/2008-94 z 8. augusta 2008 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“).
Z napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj z vyžiadaného
spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:
Na základe návrhu oprávneného M. B., K., z 10. januára 2005 na vymoženie
pohľadávky v sume 60 610 551,19 Sk s prísl. proti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ako
povinnej (ďalej aj „povinná“), okresný súd vydal 4. marca 2005 poverenie na vykonanie
exekúcie č... pre súdneho exekútora. Následne bolo povereným exekútorom 10. marca 2005
vydané upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností povinnej a 30. marca 2005
bol vydaný exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom týchto nehnuteľností.
Kúpnou zmluvou uzatvorenou formou notárskej zápisnice č. N 128/2008
Nz 27703/2005 NCRIs 27368/2005 zo 17. júna 2005 medzi povinnou z už uvedenej
exekúcie – obchodnou spoločnosťou P., s. r. o., ako predávajúcou a obchodnou
spoločnosťou B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.), ako kupujúcou boli
za cenu 11 900 000 Sk prevedené na kupujúceho tieto nehnuteľnosti patriace obchodnej
spoločnosti P., s. r. o.: pozemky parc. č. 618/10 – zastavané plochy a nádvoria o výmere
22
5360 m, parc. č. 618/11 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 917 m, parc. č. 618/13 –
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 5946 m, parc. č. 618/3 – zastavané plochy
2
a nádvoria o výmere 4798 m, parc. č. 614/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere
22
16042 m, parc. č. 574 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 2174 ma budova súpisné
číslo 615, druh stavby: 700 na parc. č. 618/10, všetky zapísané na liste vlastníctva č...
vedenom Správou katastra... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Okresný súd napadnutým
rozsudkom ustálil, že kúpna zmluva bola uzatvorená so súhlasom exekútora JUDr. R. T.
a cena za prevedené nehnuteľnosti bola kupujúcim poukázaná priamo na účet exekútora.
Okresný súd ďalej ustálil, že 22. júla 2005 obchodná spoločnosť P., s. r. o., dodala
na základe kúpnej zmluvy spoločnosti B., s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.),
dva kusy žeriavov mostových vrátane žeriavových dráh WDUT 5T po 750 000 Sk a jeden
žeriav elektrický podvesný PVS 25T vrátane žeriavovej dráhy za 500 000 Sk (ďalej len
„hnuteľné veci“).
Sťažovateľka nebola v čase, keď boli uvedené zmluvy o prevode nehnuteľných
a hnuteľných vecí (ďalej aj „napadnuté zmluvy“) uzatvárané alebo plnené, v zmluvnom
vzťahu ani s obchodnou spoločnosťou P., s. r. o., a ani s obchodnou spoločnosťou B.,
s. r. o. (po zmene obchodného mena F., s. r. o.).
O necelé tri roky neskôr sťažovateľka ako veriteľka uzatvorila s obchodnou
spoločnosťou P., s. r. o., tri zmluvy o pôžičke (21. januára 2008 pôžičku vo výške
4 000 000 Sk, 24. januára 2008 vo výške 15 000 000 Sk a 11. februára 2008 vo výške
1 600 000 Sk). Obchodná spoločnosť P., s. r. o., uznala 12. marca 2008 svoj záväzok voči
sťažovateľke vo forme vykonateľnej notárskej zápisnice č. NZ 12/2008, N 16/2008.
Sťažovateľka následne podala proti obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (po zmene
obchodného mena F., s. r. o.), ako žalovanej a obchodnej spoločnosti P., s. r. o., ako
vedľajšiemu účastníkovi okresnému súdu návrh na určenie, že vlastníkom nehnuteľností
a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a to z dôvodu absolútnej neplatnosti napadnutých zmlúv
o prevode nehnuteľných a hnuteľných vecí, ktorá mala nastať v dôsledku porušenia zákazu
povinného (P., s. r. o.) nakladať s majetkom po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie.
Zároveň sťažovateľka navrhovala, aby okresný súd určil, že napadnuté zmluvy sú neplatné.
Sťažovateľka z opatrnosti podala aj návrh na určenie, že zmluvy o prevode nehnuteľností
a o prevodoch hnuteľných vecí sú voči nej neúčinné z dôvodu odporovania týmto právnym
úkonom.
Okresný súd 8. augusta 2008 vydal rozsudok č. k. 5 C/33/2008-94, ktorým žalobu
o určenie, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je vedľajší účastník, teda
P., s. r. o., ako aj žalobu o určenie, že napadnuté zmluvy sú neplatné, zamietol. Okresný súd
žalobu v časti týkajúcej sa vyhlásenia napadnutých zmlúv za neúčinné proti sťažovateľke
z dôvodu odporovateľnosti vylúčil na samostatné konanie. Žalobu sťažovateľky okresný súd
zamietol okrem iného s odôvodnením, že obchodná spoločnosť P., s. r. o., ako vedľajší
účastník uzatvorila zmluvu o prevode nehnuteľností s obchodnou spoločnosťou B., s. r. o.
(po zmene obchodného mena F., s. r. o.), „so súhlasom súdneho exekútora a zmluva
o prevode hnuteľných vecí nebola taktiež uzatvorená v rozpore so zákonom, pretože súdnym
exekútorom nebol v upovedomení o začatí exekúcie daný zákaz nakladať s týmito
hnuteľnými vecami a nebol súdnym exekútorom ani vykonaný súpis týchto hnuteľných vecí...
Taktiež zo strany žalobcu (sťažovateľky, pozn.) nebol preukázaný naliehavý právny záujem
vyslovenia absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov z toho dôvodu, že žalobca
(sťažovateľka, pozn.) sa môže svojich práv z uvedených zmlúv domáhať inou žalobou, a to
v konaní o odporovateľnosť právnych úkonov, čo aj zo strany žalobcu (sťažovateľka,
poznámka) bolo učinené.“. Podľa okresného súdu sťažovateľka nepreukázala ani naliehavý
právny záujem v prípade návrhu na určenie, že vlastníkom prevádzaných nehnuteľností
a hnuteľných vecí je P., s. r. o. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala
sťažovateľka odvolanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009 rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského
súdu podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, ktorej podstatou je jej nesúhlas
s právnym názorom okresného súdu (s ktorým sa stotožnil krajský súd) v súvislosti
s právnymi následkami porušenia zákazu nakladať s majetkom povinného po vydaní
upovedomenia o začatí exekúcie podľa § 47 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), ako aj nesúhlas s právnym názorom oboch súdov
v súvislosti s výkladom kritéria naliehavého právneho záujmu na účely určovacej žaloby
podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sa domáha vyslovenia, že napadnutými
rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny. Sťažovateľka
navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného súdu a napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľky
rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C/33/2008-94 z 8. augusta 2008
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania
všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1
ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,
a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich
základných práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti
napadnutému rozsudku okresného súdu.
Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky rozsudkom krajského
súdu č. k. 11 Co/307/2008-160 z 9. decembra 2009
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej
porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1
a čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť
majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97),
a preto sa ich porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36
ods. 1 listiny.
Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť dvoma základnými námietkami.
Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti podľa nej nesprávnemu záveru okresného
súdu aj krajského súdu vo vzťahu k výkladu kategórie naliehavého právneho záujmu
v súvislosti so žalobou o určenie, či tu právny vzťah je, alebo nie je. Podľa sťažovateľky
„... účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sú všetci zapísaní
vlastníci predmetných nehnuteľností, ďalej tí, ktorí sa domáhajú svojho vlastníckeho práva
k daným nehnuteľnostiam, a ďalej predovšetkým veritelia, ktorí disponujú vykonateľnými
pohľadávkami voči dlžníkovi, ktorý ďalej za účelom zníženia svojho majetku previedol
nehnuteľnosti na ďalší subjekt. Ako príklad je možno tiež uviesť rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky 30 Cdo 1943/2004, ktoré jednoznačne určuje právo veriteľa domáhať
sa určenia, ak tu právny úkon je či nie je v prípade, ak veriteľ disponuje vykonateľnou
pohľadávkou. Navyše súd v danom rozhodnutí stanovil, že v takom istom prípade má veriteľ
aj naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti... Naliehavý
právny záujem taktiež preukazuje skutočnosť, že v prípade, ak by bolo kladne rozhodnuté
o vlastníckom práve vedľajšieho účastníka, tzn. spoločnosti P., s. r. o., mohol by sa žalobca
(sťažovateľka, pozn.) ľahko uspokojiť z predaja nehnuteľností tejto spoločnosti. Žalobca
totiž disponuje exekučným titulom voči vedľajšiemu účastníkovi... Je tak zrejmé, že určenie
skutočnosti, že vedľajší účastník je vlastníkom predmetných nehnuteľností, povedie
k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu, tak isto ako k odstráneniu ohrozenia
(skôr však k vylúčeniu) žalobcovho práva na uspokojenie jeho pohľadávok... Naliehavý
právny záujem ďalej predovšetkým preukazuje v súlade s R 110/1998 skutočnosť, že
scudzením predmetných nehnuteľností by sa žalobcovi zamedzila možnosť domáhať sa
oprávnených práv v zmysle jeho návrhu. Pokiaľ by žalovaný previedol nehnuteľnosti
na ďalší subjekt, nemohol by sa žalobca z predaja týchto nehnuteľností definitívne
uspokojiť.“. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd aj krajský súd porušili ňou označené
základné práva, ak dospeli k záveru, že nespĺňa predpoklady naliehavého právneho záujmu
ani na určení, že vlastníkom nehnuteľností a hnuteľných vecí je P., s. r. o., a ani na určení,
že napadnuté zmluvy sú neplatné.
V napadnutom rozsudku krajského súdu sa uvádza:
„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom (prezentovaným sťažovateľkou, pozn.), ktorý
vyplýva z citovaného rozsudku NS ČR (sp. zn. 30 Cdo 1943/2004, pozn.), že naliehavý
právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. na neplatnosti zmluvy môže mať aj osoba, ktorá
nie je účastníkom tejto zmluvy, a ktorá nebola, alebo nie je vlastníkom nehnuteľnosti, a ani
nechce byť zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností, ale ktorá je osobou, pre ktorú je
určenie vlastníckeho práva nutné z hľadiska uplatnenia jej vykonateľných pohľadávok
prostredníctvom exekúcie predajom predmetných nehnuteľností. V tomto prípade
predpokladom toho však je, že ide o vykonateľnú pohľadávku žalobcu, ktorú má voči
žalovanému v konaní, ktorý je súčasne vlastníkom nehnuteľností, z predaja ktorých sa má
pohľadávka žalobcu voči žalovanému uspokojiť. Je zrejmé, že v danej veci o takýto prípad
nejde, lebo žalobca nemá vykonateľnú pohľadávku voči žalovanému F., s. r. o., ale voči
P., s. r. o., voči ktorej však žaloba nesmeruje. Túto spoločnosť, teda svojho dlžníka, žalobca
označil iba za vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, čo však pre procesnú
prípustnosť žaloby na určenie vlastníckeho práva z hľadiska postavenia žalobcu ako
veriteľa nepostačuje. Okrem toho pre existenciu naliehavého právneho záujmu zo žalobcom
tvrdeného dôvodu sa vyžaduje ďalej aj to (cit. rozsudok NS ČR), aby žalovaný previedol
nehnuteľností na inú osobu, čo tiež v tomto prípade nie je splnené. Napokon odvolací súd
poukazuje na to, že v prípade žaloby o určenie neplatnosti zmlúv sa vyžaduje, aby
za účastníkov konania, ktorými sú (§ 90 O. s. p.) žalobca a žalovaný (žalobcovia
a žalovaní), boli všetci, ktorí vystupovali ako zmluvné strany (účastníci zmluvy), čo v danom
spore tiež nie je splnené, lebo P., s. r. o., ako strana v zmluvách o prevode nehnuteľností
a hnuteľností, nie je označená za žalovanú stranu v tomto spore. So zreteľom na uvedené
nedostatky týkajúce sa tak naliehavého právneho záujmu, ako aj vecnej legitimácie
rozsudok súdu prvého stupňa pokiaľ žalobu napadnutými výrokmi zamietol, musel byť
potvrdený ako vecne správny.“
Výklad a aplikácia pojmu naliehavý právny záujem prislúcha v zásade všeobecným
súdom. Ústavný súd musí iba preskúmať, či spôsob výkladu a aplikácie predmetnej normy
použitý krajským súdom v napadnutom rozsudku spĺňa ústavné predpoklady, najmä to, či
v dôsledku použitého výkladu nie je napadnutý rozsudok arbitrárny alebo zjavne
neodôvodnený. Krajský súd odôvodnil napadnutý rozsudok tým, že veriteľ môže mať
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, predmetom ktorej je
nehnuteľnosť, hoci nie je jej zmluvnou stranou, ak je takéto určenie nevyhnutné pre
uplatnenie si jeho vykonateľnej pohľadávky, z tejto vykonateľnej pohľadávky je zaviazaný
vlastník nehnuteľnosti, a ak takáto žaloba smeruje aj voči (pôvodnému) vlastníkovi
nehnuteľnosti, ktorý je dlžníkom navrhovateľa.
Na rozdiel od názoru sťažovateľky krajský súd v napadnutom rozsudku nepoprel
možnosť, že aj veriteľ môže mať naliehavý právny záujem na určení, a to či už v prípade
žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, alebo v prípade žaloby
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Naopak, naliehavý právny záujem
na takomto určení v súlade s návrhom sťažovateľky jej krajský súd priznal, zároveň však
vymedzil jeho podmienky, ktoré sťažovateľka v okolnostiach daného prípadu podľa jeho
názoru nesplnila.
Ústavný súd nepovažuje uvedený názor krajského súdu za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok dôvodov na jeho záver.
Spôsob, akým sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenou námietkou
sťažovateľky, neindikuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny.
Podstatou druhej námietky sťažovateľky bolo to, že okresný súd nesprávne posúdil
právne následky porušenia zákazu nakladania s majetkom povinného, konkrétne s jej
nehnuteľnosťami, uvedeného v upovedomení o začatí exekúcie. Podľa sťažovateľky
„Súd 1 (okresný súd, pozn.) v rozpore s právnym poriadkom SR kvalifikoval upovedomenia
exekútora o skutočnosti, že vedľajší účastník nie je oprávnený nakladať s predmetnými
nehnuteľnosťami, keďže prevod nehnuteľností označil súd za platný“. Podľa sťažovateľky
mali byť napadnuté zmluvy o prevode nehnuteľností a hnuteľných vecí neplatnými
z dôvodu porušenia zákazu nakladať s majetkom podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného
poriadku. Uvedené ustanovenie podľa sťažovateľky zakladá ex lege generálny zákaz
nakladania s majetkom v exekúcii a bez ohľadu na znenie upovedomenia a následkom
porušenia tohto zákazu má byť neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ústavný súd uvádza, že hoci sťažnosť
explicitne smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a nie napadnutému
rozsudku krajského súdu, ústavný súd tento dôvod preskúmal v rozsahu, v akom sa týka
aj napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Zároveň ústavný súd dodáva, že námietka
smeruje iba proti tej časti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorá sa týka návrhov
na určenie platnosti zmluvy o prevode nehnuteľností, resp. určenia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Napriek tomu ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúceho sa aj prevodov
hnuteľných vecí.
Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním
exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie
nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha exekúcii.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Zamietavý výrok rozhodnutia okresného súdu týkajúci sa návrhu na určenie, že
napadnuté zmluvy o prevode hnuteľných vecí sú neplatné, bol odôvodnený tým, že
hnuteľné veci, resp. zákaz nakladať s hnuteľnými vecami nebol zahrnutý do upovedomenia
o začatí exekúcie, ktorým exekútor v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku
zakáže povinnému, aby nakladal so svojím majetkom podliehajúcim exekúcii. Preto nebol
uložený ani zákaz prevodu hnuteľných vecí. Podľa okresného súdu „V upovedomení
o začatí exekúcie bol súdnym exekútorom uložený povinnému (v danom prípade
vedľajšiemu účastníkovi) zákaz previesť na niekoho iného alebo zaťažiť nehnuteľnosť.
Z uvedeného upovedomenia nevyplýva, že by súdnym exekútorom bol povinnému –
vedľajšiemu účastníkovi uložený zákaz disponovať s hnuteľnými vecami...“.
Zamietavý výrok rozhodnutia okresného súdu o návrhu sťažovateľky na určenie
neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľností bol okresným súdom odôvodnený udelením
súhlasu exekútora s takýmto predajom. Tým, že exekútor udelil súhlas na prevod
nehnuteľností, prevodu ktorých inak bránil § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku,
nemohlo pri takom prevode dôjsť k rozporu so zákonom (zákonom uloženou povinnosťou).
Okrem toho podľa okresného súdu z § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku priamo
nevyplýva, že porušenie zákazu nakladať s majetkom by malo vyvolávať absolútnu
neplatnosť takého právneho úkonu. Takáto zmluva neodporovala podľa okresného súdu ani
dobrým mravom, keďže „nezasahovala do práv a oprávnených záujmov iných, a to
v žiadnom prípade do práv a oprávnených záujmov žalobcu, pretože ten v čase daného
právneho úkonu nebol so zmluvnými stranami v žiadnom zmluvnom vzťahu“.
Okresný súd interpretoval § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku tak, že zákaz
nakladať s majetkom povinného je následkom využitia právomoci exekútora, pričom
skutočnosť, že exekútor v upovedomení o začatí exekúcie obmedzil zákaz nakladať
s majetkom povinného podliehajúcim exekúcii iba na nehnuteľnosti [ako to predpokladá
§ 135 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku], alebo dal následný súhlas s prevodom
nehnuteľností, nesmie byť na škodu tretím osobám spoliehajúcim sa na správnosť konania
exekútora a na znenie upovedomenia o začatí exekúcie.
Ústavný súd nepovažuje uvedený výklad v okolnostiach daného prípadu za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Takýto výklad zodpovedá aj rozdielom v jazykovom
vyjadrení odlišností účinkov upovedomenia o začatí exekúcie a napríklad začatím
konkurzného konania, pričom obe obmedzujú dlžníka v možnosti disponovať svojím
majetkom. Kým podľa § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku „exekútor poverený
vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie nakladal so svojím majetkom“, tak zákonodarca pre účinky začatia konkurzného
konania podľa § 14 ods. 5 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovil inú formuláciu: „Začatie konkurzného
konania má tieto účinky: a) dlžník je povinný obmedziť výkon činnosti len na bežné právne
úkony; ak dlžník poruší túto povinnosť, platnosť právneho úkonu tým nie je dotknutá,
právnemu úkonu však možno v konkurze odporovať...“. Pokiaľ v prvom prípade je zákaz
nakladať s majetkom povinného viazaný na úkon exekútora, v prípade konkurzného konania
je obmedzenie dispozičného práva ex lege následkom začatia konkurzného konania.
Námietky sťažovateľky, podľa ktorých exekútor nemohol dať súhlas na prevod
nehnuteľností podliehajúcich exekúcii, vedú k otázkam možnej zodpovednosti exekútora
za škodu, ktorá nie je predmetom tohto konania, a ako taká by preto nemala mať vplyv
na platnosť právneho úkonu, ktorý uskutočnili iné osoby (povinný v exekúcii a nadobúdateľ
majetku povinného).
Ústavný súd nad rámec uvedeného poukazuje na skutočnosť, že zamietavý výrok
rozhodnutia okresného súdu vo vzťahu k návrhom na určenie neplatnosti napadnutých
zmlúv o prevode nehnuteľností a hnuteľných vecí bol odôvodnený aj nedostatkom
naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na určení, že napadnuté zmluvy o prevode
nehnuteľných a hnuteľných vecí sú neplatné, pretože sa svojho práva môže domáhať inou
žalobou, a to v konaní o odporovateľnosti týchto právnych úkonov, čo sťažovateľka
aj urobila. Vo vzťahu k naliehavému právnemu záujmu ale krajský súd doplnil dôvody, pre
ktoré považuje prvostupňové rozhodnutie za správne. Tieto dôvody skúmal ústavný súd pri
posúdení prvej námietky sťažovateľky týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho
záujmu. Napriek tomu ústavný súd považuje za vhodné poukázať na svoje staršie
rozhodnutie, podľa ktorého možno odporovať iba platným právnym úkonom. Neplatným
(absolútne či relatívne) právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto nie sú
v dôsledku neplatnosti ani účinné, a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto
nedá vôbec dosiahnuť v prípadoch, ak by porušením zákazu nakladať s majetkom
podliehajúcim exekúcii mala byť či už absolútna, alebo relatívna neplatnosť
Ústavný súd opakuje, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície
v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii
napadnutý rozsudok krajského súdu so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne
zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá
by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09,
Ústavný súd z uvedených dôvodov nezistil možnosť vysloviť porušenie základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť
na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv
hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2011