Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 302/2010
PDF · 197.88 KB
No categories available
II. ÚS 302/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.
2 Obo 116/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010
doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obo 116/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú
prepravu 7. júna 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa 12. júla 1999 podala žalobu
Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) proti žalovaným F. (ďalej len
„žalovaný 1“) a C., a. s. (ďalej len „žalovaný 2“) o určenie neplatnosti odstúpenia
žalovaného 1 od privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 a o určenie platnosti
privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 spolu s dodatkami č. 1 a 3 uzavretými
medzi sťažovateľkou ako nadobúdateľkou a žalovaným 1 ako prevádzajúcim. Predmetom
privatizačnej zmluvy bol prevod 415 183 ks akcií spoločnosti O., a. s. (ďalej len „O., a. s.“),
zo žalovaného 1 ako prevádzajúceho na právneho predchodcu sťažovateľky spoločnosť
C., a. s. (ďalej len „právny predchodca“), ako nadobúdateľa a následne prevod týchto akcií
z právneho predchodcu na sťažovateľku ako konečného nadobúdateľa všetkých akcií na
podklade dodatku č. 1 z 22. októbra 1997 k uvedenej privatizačnej zmluve.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 60 Cb 59/1999 z 2. septembra 2009 bola žaloba
zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná, lebo
nemohla sporné akcie O., a. s., platne nadobudnúť od svojho právneho predchodcu na
podklade zmluvy o postúpení práv a povinností a dodatku č. 1 k zmluve o odplatnom
prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 22. októbra 1997 z dôvodu, že v čase prevodu akcií na
sťažovateľku mal právny predchodca exekútorom uložený zákaz nakladania s akciami
v rámci exekučných konaní. Okrem toho krajský súd tiež uviedol, že odstúpenie
žalovaného 1 od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996
bolo platným právnym úkonom z dôvodu, že povinnosťou sťažovateľky ako kupujúcej bolo
presadiť také zvýšenie základného imania, aby všetci zamestnanci mali realizovateľnú
možnosť nadobudnúť účasť na privatizácii O., a. s. Právny predchodca ako 97 % akcionár
mal a mohol upraviť podmienky upisovania akcií, ako aj ďalšie podmienky tak, aby splnil
záväzok prevzatý zmluvou o kúpe akcií.
Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu č. k.
2 Obo 116/2009-1108 z 10. marca 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.
Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd
dospel k nesprávnemu záveru, že zmluva o prechode práv a povinností z 22. októbra 1997
a dodatok č. 1 takisto z 22. októbra 1997 sú absolútne neplatné pre rozpor s § 39
Občianskeho zákonníka a § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku z dôvodu, že v čase
uzavretia týchto dvoch zmlúv boli právnemu predchodcovi doručené upovedomenia o začatí
exekúcie obsahujúce zákaz nakladania s prevádzanými akciami O., a. s. Na účinný zákaz
nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii muselo byť v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) a
§ 49 ods. 1 Exekučného poriadku doručené upovedomenie o začatí exekúcie do vlastných
rúk, pričom náhradné doručenie bolo vylúčené. Preto na účinné doručenie upovedomenia
muselo byť doručené na strane právneho predchodcu ako povinného v zmysle § 48 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku buď štatutárnym orgánom alebo osobám oprávneným
prijímať písomnosti. Najvyšší súd dôkazy ohľadom pochybností pri doručovaní vyhodnotil
jednostranne. Sporné upovedomenia o začatí exekúcie neboli doručené štatutárnym
orgánom. Z exekučných spisov sa zachovali len nežurnalizované torzá, pričom vzhľadom na
absenciu doručeniek nie je preukázané, že sa upovedomenia doručovali poštou. Súdna
exekútorka ako svedkyňa iba uviedla, že vo všeobecnosti upovedomenia doručovali osobne
exekuční vykonávatelia. Zo Všeobecných zásad o prijímaní a odosielaní písomností
a zásielok podniku z roku 1996 jasne vyplýva, že všetky zásielky pre právneho predchodcu
museli byť doručené výlučne cez podateľňu a iní pracovníci nesmeli zásielky prijímať.
Pracovníci právneho odboru neboli podľa výpovedí svedkov oprávnení poštu prijímať.
Z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť jednoznačný záver, či sa sporné upovedomenia
doručovali osobne alebo poštou. Naproti tomu jednoznačné je, že upovedomenia neboli
doručené do podateľne, teda pracovníkom oprávneným prijímať písomnosti v zmysle § 48
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zastupovať právneho predchodcu v súdnych
a exekučných konaniach mohli štatutárne orgány a ostatní pracovníci iba na základe
písomnej plnej moci alebo poverenia od štatutárnych orgánov. Preto nemôže obstáť záver
o doručení upovedomení podložený tým, že proti niektorým upovedomeniam boli podané
námietky. V tomto smere neobstojí ani poukaz na ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka,
lebo pre oblasť procesných úkonov v exekučnom konaní treba výlučne používať
ustanovenie § 21 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa judikatúry najvyššieho súdu
(napr. sp. zn. 4 Cdo 107/2007) porušenie zákazu nakladania s majetkom podliehajúcim
exekúcii [§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku] má za následok len relatívnu
neplatnosť právneho úkonu smerujúceho k prevodu majetku postihnutého exekúciou, takže
neplatnosti takéhoto prevodu sa môže dovolávať len oprávnený účastník v exekúcii.
Vzhľadom na to (aj bez ohľadu na už uvedené) treba prevod akcií O., a. s., na sťažovateľku
považovať za platný, keďže neplatnosti prevodu sa oprávnený v exekúcii nedovolával
a iným osobám táto námietka neprislúcha. Od posúdenia právnej otázky, či ide o absolútnu
alebo relatívnu neplatnosť prevodu akcií, závisel celý výsledok sporu. Sťažovateľka už
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu odvodzovala aktívnu legitimáciu aj z toho, že ju
treba považovať za dobromyseľnú nadobúdateľku akcií v zmysle § 446 Obchodného
zákonníka a podporne aj na základe vydržania so započítaním doby držby právneho
predchodcu. S touto argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd vysporiadal tak prosto
a stručne, že jeho právne závery nie sú preskúmateľné a nedávajú v tejto podstatnej právnej
otázke jednoznačnú odpoveď. Záver najvyššieho súdu o nepresadení vydania
zamestnaneckých akcií O., a. s., je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a konkrétnych
skutočností. Svedkovia pritom vierohodne objasnili absolútny nezáujem zamestnancov
o zamestnanecké akcie. Preto ťažko obstojí záver, podľa ktorého sťažovateľka porušila
povinnosť nevydaním zamestnaneckých akcií.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obo 116/2009 s tým, aby
bol rozsudok z 10. marca 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.
Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 116/2009-1108 z 10. marca 2010 vyplýva,
že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 60 Cb 59/1999-1058 z 2. septembra
2009. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že právnemu predchodcovi boli
2. júla 1997, resp. 20. augusta 1997 okrem iného doručené tri upovedomenia o začatí
exekúcie týkajúce sa predaja cenných papierov emitovaných zo strany O., a. s., v celkovom
počte 747 707 ks akcií. Zároveň súdna exekútorka právnemu predchodcovi ako povinnému
zakázala akékoľvek nakladanie s týmito akciami. Vzhľadom na možnosť vedenia viacerých
rôznych exekúcií predajom cenných papierov pozastavenie práva nakladať s akciami sa
týkalo všetkých 415 183 ks akcií nachádzajúcich sa vo vlastníctve právneho predchodcu,
pričom zákaz sa v súhrne dotýkal až 747 707 ks akcií. Upovedomenia prevzal riaditeľ
právneho odboru JUDr. M. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu týkajúcim sa
zákonného zastupovania právneho predchodcu právnym odborom, resp. riaditeľom
právneho odboru, keďže v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka môžu aj
iní pracovníci právnickej osoby uskutočňovať úkony, pokiaľ sú takéto osoby vymedzené vo
vnútorných predpisoch. Krajský súd dospel k správnemu konštatovaniu, keď uviedol, že
právny odbor zastupoval právneho predchodcu prostredníctvom svojich pracovníkov na
základe písomnej plnej moci danej prezídiom, a to v právnych veciach pred orgánmi štátnej
správy a súdmi, pričom do jeho kompetencie nepochybne patrilo tiež vybavovanie
majetkoprávnych vecí. V zmysle zásad organizácie a riadenia vyplývajúcich
z organizačného poriadku riaditeľ právneho odboru má v rámci svojej pôsobnosti plnú moc
k riadeniu, pričom plne zodpovedá za vykonané rozhodnutia. Sťažovateľ v odvolaní
namietol, že písomnosti neboli doručené do podateľne v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku a oprávnenie doručovať iným osobám založené na
ustanoveniach § 21 ods. 1, § 24 a nasl. a § 48 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
nemohlo mať za následok zákonné a účinné doručenie sporných upovedomení. V zmysle
ustanovenia § 21 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase
doručovania upovedomení mohol za právnickú osobu konať pracovník, ktorý preukázal
oprávnenie na takéto konanie. Podľa organizačného poriadku patrilo do právomoci
právneho odboru zastúpeného riaditeľom JUDr. M. zastupovanie v právnych záležitostiach
pred orgánmi štátnej správy a súdmi, ako aj zabezpečovanie príslušných dokladov
k právnym konaniam. Exekučné konania sú núteným výkonom súdnych a iných rozhodnutí
štátom určenou osobou, teda súdnym exekútorom. Keďže ide o konania vedené pred súdmi,
právny odbor bol v danej veci oprávnený na uskutočňovanie úkonov, a to aj na preberanie
upovedomení o začatí exekúcie. Z uvedeného dôvodu upovedomenia obsahujúce zákaz
nakladania s akciami O., a. s., boli doručené v súlade so zákonom. Právny predchodca
28. augusta 1997 podal proti dvom upovedomeniam o začatí exekúcie neúspešné námietky.
Dňa 7. októbra 1997 došlo k uzavretiu dohody medzi právnym predchodcom, V. a súdnou
exekútorkou o zmene spôsobu výkonu exekúcie, v dôsledku čoho malo dôjsť k exekúcii nie
predajom cenných papierov, ale prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Najneskôr
20. augusta 1997 bol právny predchodca informovaný, že na všetky akcie O., a. s., sú
nariadené exekúcie, a preto nemá právo s nimi nakladať. Napriek tomu právny predchodca
22. októbra 1997 uzavrel so sťažovateľkou zmluvu o prechode práv a povinností, na základe
ktorej sa sťažovateľka mala stať vlastníčkou 415 183 ks akcií O., a. s. Zároveň došlo
k uzavretiu dodatku č. 1 k zmluve č. 1348/1996. Keďže uzavretie zmluvy a dodatku č. 1
bolo porušením zákona, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka sú oba právne úkony
absolútne neplatné. V súdnej praxi a v odbornej literatúre prevláda názor, že porušenie
ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku spôsobuje absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Sťažovateľkou označené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 107/2007 je len ojedinelým prípadom vyjadrujúcim v danej veci relatívnu neplatnosť
právneho úkonu, a to v danom konkrétnom prerokovávanom prípade. Vzhľadom na
občianskoprávnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má
sám, nemohol právny predchodca previesť na sťažovateľku svoje práva a povinnosti, a teda
sťažovateľka nebola oprávnená disponovať s akciami. Sťažovateľkou uvádzaná
dobromyselnosť neobstojí, pretože na splnenie zákonnej domnienky upravenej v ustanovení
§ 446 Obchodného zákonníka sa vyžaduje nevedomosť kupujúceho o nevlastníctve
predávajúceho k predávanej veci. Keďže za zmluvné strany zmluvy o prechode práv
a povinností z 22. októbra 1997 konali tie isté štatutárne osoby (Ing. G. a Ing. S.),
sťažovateľka nemohla byť v čase uzatvárania zmluvy dobromyseľná. Pre nedostatok
dobromyseľnosti nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu vlastníctva akcií vydržaním. Z čl. VII
ods. 1 zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996 vyplýva
záväzok kupujúceho vydať zamestnanecké akcie, pričom sa kupujúci zaviazal k splneniu
kumulatívnych podmienok spočívajúcich tak v presadení vydania zamestnaneckých akcií,
ako aj k stanoveniu takých podmienok, aby všetci zamestnanci mali možnosť účasti na
privatizácii. Právny predchodca síce vydanie akcií presadil, avšak druhú povinnosť
neuskutočnil. Preto žalovanému 1 vzniklo právo od zmluvy odstúpiť.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľka je presvedčená, že akcie O., a. s., platným spôsobom nadobudla.
Právnemu predchodcovi totiž neboli zákonným spôsobom doručené upovedomenia
o vykonaní exekúcie predajom akcií O., a. s., a preto ani nemohol byť obmedzený vo
svojom práve akciami nakladať. Aj keby sa však vychádzalo z toho, že nemal právo
v rozhodujúcom čase s akciami nakladať, skutočnosť, že tak predsa urobil, môže zakladať
iba relatívnu neplatnosť jeho právneho úkonu, ktorej sa však oprávnená osoba nedovolala.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa
doručenia exekučných upovedomení v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani
za zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil
svoj právny názor, podľa ktorého došlo k riadnemu doručeniu týchto upovedomení.
Napokon právny predchodca ako povinný využil aj právo podať proti upovedomeniam
námietky.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné vyriešiť, či porušenie exekučného zákazu
predaja akcií zakladá vzhľadom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku
v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka absolútnu neplatnosť prevodu akcií. Sťažovateľka
v tomto smere poukázala na podľa nej precedentné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 107/2007, z ktorého vraj vyplýva, že porušenie uvedených zákonných ustanovení
zakladá iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Aj najvyšší súd vyložil skoršie
rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 107/2007 tak, že podľa právneho názoru tam vysloveného má ísť
iba o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, avšak považoval toto skoršie rozhodnutie za
ojedinelé a za také, ktoré je v rozpore s názorom prevládajúcim v súdnej praxi a odbornej
literatúre.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 107/2007 z 25. novembra 2008 sa riešil do značnej miery odlišný skutkový
stav, pretože porušenie zákazu nakladať s majetkom povinného podľa § 47 ods. 1 písm. b)
Exekučného poriadku malo nasledovať potom, ako súdny exekútor vydal upovedomenie
o začatí exekúcie, nie teda ešte konkrétne upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie,
teda o tom, aký konkrétny majetok povinného má byť v exekúcii postihnutý. Najvyšší súd
však vôbec nedospel k záveru, podľa ktorého prevod majetku povinného po doručení
upovedomenia o začatí exekúcie má byť relatívne neplatný. Uzavrel totiž, že takýto prevod
je odporovateľný, teda že oprávnený sa môže osobitnou žalobou domáhať vyslovenia, že
prevod majetku povinného je vo vzťahu voči nemu neúčinný, a preto môže byť exekúciou
postihnutý aj napriek tomu, že už nepatrí vlastníckym právom povinnému. V zásadnej
rovine treba uviesť, že odporovať možno iba platným právnym úkonom. Neplatným
(absolútne či relatívne) právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto nie sú
v dôsledku neplatnosti ani účinné a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto nedá
vôbec v týchto prípadoch dosiahnuť.
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v skoršom prípade riešil vec s podstatne
odlišným skutkovým základom, nie je možné vytknúť, že v súdenom prípade sa iný senát
najvyššieho súdu týmto skorším rozhodnutím neriadil a nepovažoval ho za precedentné.
Sťažovateľka ďalej namietala, že vlastnícke právo k akciám nadobudla z titulu svojej
dobromyseľnosti v súlade s ustanovením § 446 Obchodného zákonníka, resp. vydržaním,
teda viac ako trojročnou nerušenou držbou (so zarátaním držby právneho predchodcu).
Podľa § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj
v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď
kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie
je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.
V danom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že O., a. s., ako predávajúca bola
vlastníkom akcií, ktoré previedla na sťažovateľku. Preto skutková podstata citovaného
zákonného ustanovenia nie je naplnená. Sťažovateľka totiž nenadobúdala od nevlastníka,
ale od vlastníka, u ktorého bolo sporné, či je v kritickom čase oprávnený s predmetom
svojho vlastníctva nakladať. Obstojí aj argumentácia, ktorú použil najvyšší súd a ktorá sa
zakladá na tom, že sťažovateľka nemohla byť dobromyseľná.
Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka nadobudla akcie v roku 1997
a k odstúpeniu od zmluvy o ich nadobudnutí došlo v roku 1999, je bez ďalšieho vylúčené,
aby sťažovateľka tieto akcie nadobudla (v prípade, ak zmluva o ich prevode bola neplatná)
vydržaním, a to pre nesplnenie podmienky trojročnej nerušenej držby. Odstúpenie od
zmluvy je totiž kvalifikovaným rušením držby. V danom prípade si sťažovateľka nemohla
započítať do doby držby držbu právneho predchodcu, ktorý akcie nadobudol v roku 1996.
Právny predchodca totiž akcie riadne nadobudol zmluvou, a preto akciami disponoval ako
ich vlastník, teda nie ako ich držiteľ. Aj v tomto prípade treba konštatovať, že v zásade
obstojí aj argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej držba sťažovateľky nebola
dobromyseľná.
Berúc do úvahy uvedené závery ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa
zaoberať otázkou platnosti odstúpenia žalovaného 1 od zmluvy z roku 1996.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2010