Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 302/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti T., a. s., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010

doručená sťažnosť spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú

prepravu 7. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa 12. júla 1999 podala žalobu

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) proti žalovaným F. (ďalej len

„žalovaný 1“) a C., a. s. (ďalej len „žalovaný 2“) o určenie neplatnosti odstúpenia

žalovaného 1 od privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 a o určenie platnosti

privatizačnej zmluvy č. 1348/1996 z 10. januára 1996 spolu s dodatkami č. 1 a 3 uzavretými

medzi sťažovateľkou ako nadobúdateľkou a žalovaným 1 ako prevádzajúcim. Predmetom

privatizačnej zmluvy bol prevod 415 183 ks akcií spoločnosti O., a. s. (ďalej len „O., a. s.“),

zo žalovaného 1 ako prevádzajúceho na právneho predchodcu sťažovateľky spoločnosť

C., a. s. (ďalej len „právny predchodca“), ako nadobúdateľa a následne prevod týchto akcií

z právneho predchodcu na sťažovateľku ako konečného nadobúdateľa všetkých akcií na

podklade dodatku č. 1 z 22. októbra 1997 k uvedenej privatizačnej zmluve.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. septembra 2009 bola žaloba

zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná, lebo

nemohla sporné akcie O., a. s., platne nadobudnúť od svojho právneho predchodcu na

podklade zmluvy o postúpení práv a povinností a dodatku č. 1 k zmluve o odplatnom

prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 22. októbra 1997 z dôvodu, že v čase prevodu akcií na

sťažovateľku mal právny predchodca exekútorom uložený zákaz nakladania s akciami

v rámci exekučných konaní. Okrem toho krajský súd tiež uviedol, že odstúpenie

žalovaného 1 od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996

bolo platným právnym úkonom z dôvodu, že povinnosťou sťažovateľky ako kupujúcej bolo

presadiť také zvýšenie základného imania, aby všetci zamestnanci mali realizovateľnú

možnosť nadobudnúť účasť na privatizácii O., a. s. Právny predchodca ako 97 % akcionár

mal a mohol upraviť podmienky upisovania akcií, ako aj ďalšie podmienky tak, aby splnil

záväzok prevzatý zmluvou o kúpe akcií.

Na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-1108 z 10. marca 2010 bol rozsudok krajského súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľky došlo k porušeniu . Najvyšší súd

dospel k nesprávnemu záveru, že zmluva o prechode práv a povinností z 22. októbra 1997

a dodatok č. 1 takisto z 22. októbra 1997 sú absolútne neplatné pre rozpor s § 39

a Exekučného poriadku z dôvodu, že v čase

uzavretia týchto dvoch zmlúv boli právnemu predchodcovi doručené upovedomenia o začatí

exekúcie obsahujúce zákaz nakladania s prevádzanými akciami O., a. s. Na účinný zákaz

nakladania s majetkom podliehajúcim exekúcii muselo byť v zmysle § 47 ods. 1 písm. b) a

§ 49 ods. 1 Exekučného poriadku doručené upovedomenie o začatí exekúcie do vlastných

rúk, pričom náhradné doručenie bolo vylúčené. Preto na účinné doručenie upovedomenia

muselo byť doručené na strane právneho predchodcu ako povinného v zmysle § 48 ods. 1

buď štatutárnym orgánom alebo osobám oprávneným

prijímať písomnosti. Najvyšší súd dôkazy ohľadom pochybností pri doručovaní vyhodnotil

jednostranne. Sporné upovedomenia o začatí exekúcie neboli doručené štatutárnym

orgánom. Z exekučných spisov sa zachovali len nežurnalizované torzá, pričom vzhľadom na

absenciu doručeniek nie je preukázané, že sa upovedomenia doručovali poštou. Súdna

exekútorka ako svedkyňa iba uviedla, že vo všeobecnosti upovedomenia doručovali osobne

exekuční vykonávatelia. Zo Všeobecných zásad o prijímaní a odosielaní písomností

a zásielok podniku z roku 1996 jasne vyplýva, že všetky zásielky pre právneho predchodcu

museli byť doručené výlučne cez podateľňu a iní pracovníci nesmeli zásielky prijímať.

Pracovníci právneho odboru neboli podľa výpovedí svedkov oprávnení poštu prijímať.

Z vykonaných dôkazov nie je možné ustáliť jednoznačný záver, či sa sporné upovedomenia

doručovali osobne alebo poštou. Naproti tomu jednoznačné je, že upovedomenia neboli

doručené do podateľne, teda pracovníkom oprávneným prijímať písomnosti v zmysle § 48

ods. 1 . Zastupovať právneho predchodcu v súdnych

a exekučných konaniach mohli štatutárne orgány a ostatní pracovníci iba na základe

písomnej plnej moci alebo poverenia od štatutárnych orgánov. Preto nemôže obstáť záver

o doručení upovedomení podložený tým, že proti niektorým upovedomeniam boli podané

námietky. V tomto smere neobstojí ani poukaz na ustanovenie ,

lebo pre oblasť procesných úkonov v exekučnom konaní treba výlučne používať

ustanovenie . Podľa judikatúry najvyššieho súdu

(napr. sp. zn. ) porušenie zákazu nakladania s majetkom podliehajúcim

exekúcii [§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku] má za následok len relatívnu

neplatnosť právneho úkonu smerujúceho k prevodu majetku postihnutého exekúciou, takže

neplatnosti takéhoto prevodu sa môže dovolávať len oprávnený účastník v exekúcii.

Vzhľadom na to (aj bez ohľadu na už uvedené) treba prevod akcií O., a. s., na sťažovateľku

považovať za platný, keďže neplatnosti prevodu sa oprávnený v exekúcii nedovolával

a iným osobám táto námietka neprislúcha. Od posúdenia právnej otázky, či ide o absolútnu

alebo relatívnu neplatnosť prevodu akcií, závisel celý výsledok sporu. Sťažovateľka už

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu odvodzovala aktívnu legitimáciu aj z toho, že ju

treba považovať za dobromyseľnú nadobúdateľku akcií v zmysle § 446 Obchodného

zákonníka a podporne aj na základe vydržania so započítaním doby držby právneho

predchodcu. S touto argumentáciou sťažovateľky sa najvyšší súd vysporiadal tak prosto

a stručne, že jeho právne závery nie sú preskúmateľné a nedávajú v tejto podstatnej právnej

otázke jednoznačnú odpoveď. Záver najvyššieho súdu o nepresadení vydania

zamestnaneckých akcií O., a. s., je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a konkrétnych

skutočností. Svedkovia pritom vierohodne objasnili absolútny nezáujem zamestnancov

o zamestnanecké akcie. Preto ťažko obstojí záver, podľa ktorého sťažovateľka porušila

povinnosť nevydaním zamestnaneckých akcií.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

bol rozsudok z 10. marca 2010 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 303,31 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu č. k. -1108 z 10. marca 2010 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -1058 z 2. septembra

2009. Podľa názoru najvyššieho súdu zo spisu vyplýva, že právnemu predchodcovi boli

2. júla 1997, resp. 20. augusta 1997 okrem iného doručené tri upovedomenia o začatí

exekúcie týkajúce sa predaja cenných papierov emitovaných zo strany O., a. s., v celkovom

počte ks akcií. Zároveň súdna exekútorka právnemu predchodcovi ako povinnému

zakázala akékoľvek nakladanie s týmito akciami. Vzhľadom na možnosť vedenia viacerých

rôznych exekúcií predajom cenných papierov pozastavenie práva nakladať s akciami sa

týkalo všetkých 415 183 ks akcií nachádzajúcich sa vo vlastníctve právneho predchodcu,

pričom zákaz sa v súhrne dotýkal až 747 707 ks akcií. Upovedomenia prevzal riaditeľ

právneho odboru JUDr. M. Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu týkajúcim sa

zákonného zastupovania právneho predchodcu právnym odborom, resp. riaditeľom

právneho odboru, keďže v zmysle ustanovenia môžu aj

iní pracovníci právnickej osoby uskutočňovať úkony, pokiaľ sú takéto osoby vymedzené vo

vnútorných predpisoch. Krajský súd dospel k správnemu konštatovaniu, keď uviedol, že

právny odbor zastupoval právneho predchodcu prostredníctvom svojich pracovníkov na

základe písomnej plnej moci danej prezídiom, a to v právnych veciach pred orgánmi štátnej

správy a súdmi, pričom do jeho kompetencie nepochybne patrilo tiež vybavovanie

majetkoprávnych vecí. V zmysle zásad organizácie a riadenia vyplývajúcich

z organizačného poriadku riaditeľ právneho odboru má v rámci svojej pôsobnosti plnú moc

k riadeniu, pričom plne zodpovedá za vykonané rozhodnutia. Sťažovateľ v odvolaní

namietol, že písomnosti neboli doručené do podateľne v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1

a oprávnenie doručovať iným osobám založené na

ustanoveniach , a nasl. a

nemohlo mať za následok zákonné a účinné doručenie sporných upovedomení. V zmysle

ustanovenia v znení účinnom v čase

doručovania upovedomení mohol za právnickú osobu konať pracovník, ktorý preukázal

oprávnenie na takéto konanie. Podľa organizačného poriadku patrilo do právomoci

právneho odboru zastúpeného riaditeľom JUDr. M. zastupovanie v právnych záležitostiach

pred orgánmi štátnej správy a súdmi, ako aj zabezpečovanie príslušných dokladov

k právnym konaniam. Exekučné konania sú núteným výkonom súdnych a iných rozhodnutí

štátom určenou osobou, teda súdnym exekútorom. Keďže ide o konania vedené pred súdmi,

právny odbor bol v danej veci oprávnený na uskutočňovanie úkonov, a to aj na preberanie

upovedomení o začatí exekúcie. Z uvedeného dôvodu upovedomenia obsahujúce zákaz

nakladania s akciami O., a. s., boli doručené v súlade so zákonom. Právny predchodca

28. augusta 1997 podal proti dvom upovedomeniam o začatí exekúcie neúspešné námietky.

Dňa 7. októbra 1997 došlo k uzavretiu dohody medzi právnym predchodcom, V. a súdnou

exekútorkou o zmene spôsobu výkonu exekúcie, v dôsledku čoho malo dôjsť k exekúcii nie

predajom cenných papierov, ale prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Najneskôr

20. augusta 1997 bol právny predchodca informovaný, že na všetky akcie O., a. s., sú

nariadené exekúcie, a preto nemá právo s nimi nakladať. Napriek tomu právny predchodca

22. októbra 1997 uzavrel so sťažovateľkou zmluvu o prechode práv a povinností, na základe

ktorej sa sťažovateľka mala stať vlastníčkou 415 183 ks akcií O., a. s. Zároveň došlo

k uzavretiu dodatku č. 1 k zmluve č. 1348/1996. Keďže uzavretie zmluvy a dodatku č. 1

bolo porušením zákona, v zmysle sú oba právne úkony

absolútne neplatné. V súdnej praxi a v odbornej literatúre prevláda názor, že porušenie

ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku spôsobuje absolútnu neplatnosť

právneho úkonu. Sťažovateľkou označené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

je len ojedinelým prípadom vyjadrujúcim v danej veci relatívnu neplatnosť

právneho úkonu, a to v danom konkrétnom prerokovávanom prípade. Vzhľadom na

občianskoprávnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako má

sám, nemohol právny predchodca previesť na sťažovateľku svoje práva a povinnosti, a teda

sťažovateľka nebola oprávnená disponovať s akciami. Sťažovateľkou uvádzaná

dobromyselnosť neobstojí, pretože na splnenie zákonnej domnienky upravenej v ustanovení

sa vyžaduje nevedomosť kupujúceho o nevlastníctve

predávajúceho k predávanej veci. Keďže za zmluvné strany zmluvy o prechode práv

a povinností z 22. októbra 1997 konali tie isté štatutárne osoby (Ing. G. a Ing. S.),

sťažovateľka nemohla byť v čase uzatvárania zmluvy dobromyseľná. Pre nedostatok

dobromyseľnosti nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu vlastníctva akcií vydržaním. Z čl. VII

ods. 1 zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1348/1996 z 10. januára 1996 vyplýva

záväzok kupujúceho vydať zamestnanecké akcie, pričom sa kupujúci zaviazal k splneniu

kumulatívnych podmienok spočívajúcich tak v presadení vydania zamestnaneckých akcií,

ako aj k stanoveniu takých podmienok, aby všetci zamestnanci mali možnosť účasti na

privatizácii. Právny predchodca síce vydanie akcií presadil, avšak druhú povinnosť

neuskutočnil. Preto žalovanému 1 vzniklo právo od zmluvy odstúpiť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľka je presvedčená, že akcie O., a. s., platným spôsobom nadobudla.

Právnemu predchodcovi totiž neboli zákonným spôsobom doručené upovedomenia

o vykonaní exekúcie predajom akcií O., a. s., a preto ani nemohol byť obmedzený vo

svojom práve akciami nakladať. Aj keby sa však vychádzalo z toho, že nemal právo

v rozhodujúcom čase s akciami nakladať, skutočnosť, že tak predsa urobil, môže zakladať

iba relatívnu neplatnosť jeho právneho úkonu, ktorej sa však oprávnená osoba nedovolala.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úvahy najvyššieho súdu týkajúce sa

doručenia exekučných upovedomení v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani

za zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil

svoj právny názor, podľa ktorého došlo k riadnemu doručeniu týchto upovedomení.

Napokon právny predchodca ako povinný využil aj právo podať proti upovedomeniam

námietky.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné vyriešiť, či porušenie exekučného zákazu

predaja akcií zakladá vzhľadom na ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku

v spojení s absolútnu neplatnosť prevodu akcií. Sťažovateľka

v tomto smere poukázala na podľa nej precedentné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

, z ktorého vraj vyplýva, že porušenie uvedených zákonných ustanovení

zakladá iba relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Aj najvyšší súd vyložil skoršie

rozhodnutie sp. zn. tak, že podľa právneho názoru tam vysloveného má ísť

iba o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, avšak považoval toto skoršie rozhodnutie za

ojedinelé a za také, ktoré je v rozpore s názorom prevládajúcim v súdnej praxi a odbornej

literatúre.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v skoršom rozhodnutí najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. novembra 2008 sa riešil do značnej miery odlišný skutkový

stav, pretože porušenie zákazu nakladať s majetkom povinného podľa § 47 ods. 1 písm. b)

Exekučného poriadku malo nasledovať potom, ako súdny exekútor vydal upovedomenie

o začatí exekúcie, nie teda ešte konkrétne upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie,

teda o tom, aký konkrétny majetok povinného má byť v exekúcii postihnutý. Najvyšší súd

však vôbec nedospel k záveru, podľa ktorého prevod majetku povinného po doručení

upovedomenia o začatí exekúcie má byť relatívne neplatný. Uzavrel totiž, že takýto prevod

je odporovateľný, teda že oprávnený sa môže osobitnou žalobou domáhať vyslovenia, že

prevod majetku povinného je vo vzťahu voči nemu neúčinný, a preto môže byť exekúciou

postihnutý aj napriek tomu, že už nepatrí vlastníckym právom povinnému. V zásadnej

rovine treba uviesť, že odporovať možno iba platným právnym úkonom. Neplatným

(absolútne či relatívne) právnym úkonom nemožno odporovať, pretože tieto nie sú

v dôsledku neplatnosti ani účinné a cieľ sledovaný žalobou z odporovateľnosti sa preto nedá

vôbec v týchto prípadoch dosiahnuť.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd v skoršom prípade riešil vec s podstatne

odlišným skutkovým základom, nie je možné vytknúť, že v súdenom prípade sa iný senát

najvyššieho súdu týmto skorším rozhodnutím neriadil a nepovažoval ho za precedentné.

Sťažovateľka ďalej namietala, že vlastnícke právo k akciám nadobudla z titulu svojej

dobromyseľnosti v súlade s ustanovením , resp. vydržaním,

teda viac ako trojročnou nerušenou držbou (so zarátaním držby právneho predchodcu).

Podľa kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj

v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď

kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie

je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.

V danom prípade všeobecné súdy dospeli k záveru, že O., a. s., ako predávajúca bola

vlastníkom akcií, ktoré previedla na sťažovateľku. Preto skutková podstata citovaného

zákonného ustanovenia nie je naplnená. Sťažovateľka totiž nenadobúdala od nevlastníka,

ale od vlastníka, u ktorého bolo sporné, či je v kritickom čase oprávnený s predmetom

svojho vlastníctva nakladať. Obstojí aj argumentácia, ktorú použil najvyšší súd a ktorá sa

zakladá na tom, že sťažovateľka nemohla byť dobromyseľná.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľka nadobudla akcie v roku 1997

a k odstúpeniu od zmluvy o ich nadobudnutí došlo v roku 1999, je bez ďalšieho vylúčené,

aby sťažovateľka tieto akcie nadobudla (v prípade, ak zmluva o ich prevode bola neplatná)

vydržaním, a to pre nesplnenie podmienky trojročnej nerušenej držby. Odstúpenie od

zmluvy je totiž kvalifikovaným rušením držby. V danom prípade si sťažovateľka nemohla

započítať do doby držby držbu právneho predchodcu, ktorý akcie nadobudol v roku 1996.

Právny predchodca totiž akcie riadne nadobudol zmluvou, a preto akciami disponoval ako

ich vlastník, teda nie ako ich držiteľ. Aj v tomto prípade treba konštatovať, že v zásade

obstojí aj argumentácia najvyššieho súdu, podľa ktorej držba sťažovateľky nebola

dobromyseľná.

Berúc do úvahy uvedené závery ústavný súd nepovažuje za potrebné osobitne sa

zaoberať otázkou platnosti odstúpenia žalovaného 1 od zmluvy z roku 1996.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010