Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 145/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., S. Š., Ing. S. Š. a Z. Š., všetci bytom R., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. marca 2011, ako aj jeho uznesením zo 6. júna 2011

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom a uznesením z 9. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. Š., S. Š., Ing. S. Š. a Z. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára

2012 doručená sťažnosť O. Š. a S. Š. (ďalej len „sťažovatelia v 1. a 2. rade“) a Ing. S. Š.

a Z. Š. (ďalej len „sťažovatelia v 3. a vo 4. rade“; ďalej spolu len „sťažovatelia“) vo veci

namietaného porušenia ich práv, ktoré v sťažnosti ani v jej petite konkrétne neoznačili,

avšak z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že namietajú porušenie svojich základných práv

podľa , a (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. marca 2011 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu z 29. marca 2011“ alebo „namietaný rozsudok okresného

súdu“), ako aj jeho uznesením zo 6. júna 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu

zo 6. júna 2011“ alebo „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. novembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 9. novembra 2011“

alebo „namietaný rozsudok krajského súdu“), ako aj jeho uznesením z toho istého dňa

(ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 9. novembra 2011“ alebo „namietané uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. bolo rozhodovanie o návrhu sťažovateľov

„na odstránenie čiernej stavby a stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok“.

Rozsudkom okresného súdu z 29. marca 2011 bol zamietnutý návrh sťažovateľov,

ktorým sa domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť do troch dní od právoplatnosti

rozsudku odstrániť drevenú hospodársku stavbu postavenú na parc. č. 745/2 – záhrady

2

o výmere 318 m, zapísanú na LV č. 639 pre kat. úz. R. (ďalej len „parc. č. 745/2“)

2

a parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m, zapísanú na LV č. 180 pre

kat. úz. R. (ďalej len „parc. č. 741/1“) z dôvodu neoprávneného zriadenia predmetnej stavby

na cudzom pozemku. Súčasne okresný súd uložil odporcom povinnosť umožniť

sťažovateľom v 1. a 2. rade vstup na pozemok (parc. č. 745/2) na účel opravy plota

postaveného medzi parc. č. 745/2 a parc. č. 741/1 v rozsahu právoplatného rozhodnutia

príslušného stavebného úradu. Návrh sťažovateľov v 3. a vo 4. rade v tejto časti okresný súd

zamietol. O trovách konania okresný súd rozhodol tak, sťažovatelia v 1. a 2. rade

a odporcovia nemajú právo na náhradu trov konania, a zároveň sťažovateľom

v 3. a vo 4. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcom náhradu trov

konania v sume 1 426,40 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti namietanému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia v zákonom

ustanovenej lehote odvolanie, a to v časti výroku, ktorým okresný súd zamietol ich návrh

(na uloženie povinnosti odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu), ako aj v časti

výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľov v 3. a vo 4. rade vo vzťahu

k uplatnenému nároku umožniť im vstup na pozemok na účely opravy plota, a napokon

aj v časti výroku o trovách konania.

Sťažovatelia žiadali, aby krajský súd zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie tak,

že uloží odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu a umožniť vstup na parc. č. 745/2

aj sťažovateľom v 3. a vo 4. rade na účel opravy oplotenia. Súčasne sa domáhali, aby

krajský súd uložil odporcom povinnosť nahradiť sťažovateľom trovy prvostupňového

konania v sume 3 370,94 € a trovy druhostupňového konania v sume 145,69 €.

Krajský súd rozsudkom z 9. novembra 2011 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý

prvostupňový rozsudok vo vzťahu k výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov,

ktorým sa domáhali voči odporcom odstránenia hospodárskej stavby z dôvodu jej

neoprávneného zriadenia na cudzom pozemku, potvrdil. Ďalej napadnutý rozsudok

okresného súdu vo výroku, ktorým bola odporcom uložená povinnosť umožniť

sťažovateľom v 1. a 2. rade vstup na pozemok na účel opravy plota, ktorým bol návrh

sťažovateľov v 3. a vo 4. rade v predmetnej časti zamietnutý, zmenil tak, že odporcovia sú

povinní umožniť všetkým sťažovateľom na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup

na pozemok na účely opravy plota. A napokon namietaný rozsudok okresného súdu

vo výroku, ktorým vyslovil, že sťažovatelia v 1. a 2. rade a odporcovia nemajú právo

na náhradu trov konania, a vo výroku, ktorým vyslovil, že sťažovatelia v 3. a vo 4. rade sú

povinní nahradiť odporcom trovy konania v sume 1 426,40 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku, zmenil tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

prvostupňového konania a ani trov odvolacieho konania.

Okresný súd okrem toho uznesením č. k. -539 zo 6. júna 2011 uložil

sťažovateľom povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie proti výroku

rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bol zamietnutý ich návrh na uloženie

povinnosti odporcom odstrániť drevenú hospodársku stavbu, a zároveň uložil sťažovateľom

v 3. a vo 4. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podané proti výroku

rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bol zamietnutý ich návrh na umožnenie

vstupu na pozemok na účel opravy plota.

Sťažovatelia v 3. a vo 4. rade podali taktiež odvolanie proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -539 zo 6. júna 2011, ktorým im bol vyrubený (spoločne

a nerozdielne) súdny poplatok za odvolanie proti výroku, ktorým im bolo uložené zaplatiť

súdny poplatok v časti výroku namietaného rozsudku okresného súdu týkajúceho sa

zamietnutia ich návrhu na vstup na pozemok na účel opravy plota, pretože podľa ich názoru

okresný súd im súdny poplatok za toto odvolanie nemal vyrubiť. Krajský súd rozhodol

o odvolaní sťažovateľov v 3. a vo 4. rade tak, že uznesenie okresného súdu č. k.

-539 zo 6. júna 2011 v nimi napadnutej časti potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že podľa ich názoru „Okresný súd Žilina /taktiež

potvrdením rozhodnutia v časti výroku Krajský súd/ už od začiatku... postupoval nesprávne

a porušoval naše práva. Bolo porušené naše základné právo, kde nám súd nevyriešil vstup

na náš pozemok aj napriek všetkým dôkazom a porušili naše základné právo vstupu

na vlastný pozemok. Taktiež bolo porušené naše právo na spravodlivý proces a niektoré

samotné pojednávania boli zbytočné a neriešili podstatu veci. Svedčí o tom napr.

aj posledný zápis z pojednávania, ktorý bol zaslaný mailom 17. 5. 2011 /prepis 11. 4. 2011/

a rozsudok bol vydaný 29. 3. 2011 /prijatý 13. 5. 2011/ a nemohli sme ani napadnúť daný

zápis (napriek tomu, že právny zástupca si ho žiadal), kde boli naše výpovede manipulované

/aj počas pojednávaní neboli všetky naše výpovede prepísané/, tak ako sme naozaj

vypovedali. Niekoľko krát sme sa sťažovali na postup Okresného súdu predsedovi

Okresného súdu (aj na osobnom stretnutí dva krát), ktorý nám ústne prisľúbil nápravu a tá

neprišla. Taktiež sme sa sťažovali aj Krajskému súdu, ktorý nám potvrdil prieťahy... Taktiež

nám okresný súd rozhodol a vyslovil nesprávny právny názor na vlastníctvo oplotenia pre

navrhovateľov v rade /3/ /4/ a porušil naše vlastníctvo. Vlastnícke právo bolo porušené

aj v prípade nedoriešenia prístupu na náš pozemok.“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že ich „vec mala byť doriešená skôr, nakoľko dané

oplotenie bolo v stave podávania návrhu v pôvodnom stave a časové prieťahy a nesprávne

posúdenia zo strany Okresného súdu sa zbytočne naťahovali čas a dané opletenie je pred

totálnou deštrukciou. Okresný súd začal po niekoľko rokoch riešiť či je plot opraviteľný...

a pritom nám každým rokom vznikala väčšia škoda a ohrozovala aj zdravie celej rodiny,

nakoľko oplotenie je hneď vedľa nášho rodinného domu a vzniká tam veľká jama a posun

zeminy, čo ohrozuje aj základy nášho rodinného domu (čím bolo porušené naše právo

na pokojný stav bývania). Taktiež na pojednávaní súd bezdôvodne... zrušil návrh na zmenu

petitu. Okresný súd po cca viac ako 6 rokoch správne posúdil vlastníctvo oplotenia a taktiež

potvrdil správnosť hranice pozemku, ktorá bola zameraná súdnym geodetom... Hranicu

pozemku narušili odporcovia podkopaním základov nášho oplotenia a v čase zamerania

hranice bol ešte jeden stĺpik v neporušenom tvare pri hospodárskej budove. Pri zameriavaní

súdny geodet potvrdil, že hranica pozemku pri zachovanom stĺpiku prechádza cca 42 cm

od našej hospodárskej budovy, čo znamená, že je zachovaný odstup našej hospodárskej

budovy od hranice pozemku. Taktiež konštatoval vo svojom posudku 29. 10. 2009 výrokom,

že odporcovia porušili majetkovú hranicu a znemožnili prístup k zadnej stene našej

hospodárskej budovy, ktorá je zapísaná na katastrálnej mape. Taktiež Okresný súd pripustil

/pojednávanie 26. 5. 2010/ a tak predlžoval súdny spor spochybnenie súdneho znalca

geodetom odporcov, ktorý nakoniec nebol ani geodet a samotný sudca ho spochybnil, aby si

do budúcnosti premyslel výpoveď, aby nemal problémy. Krajský súd porušil naše práva,

keď vôbec nevyhodnotil a nebral do úvahy zameranie a výrok súdneho znalca a porušení

našich práv. Sused nemal žiadne povolenie nielen na prvú stavbu ale ani na druhú stavbu,

ktoré postavil bez nášho súhlasu a súhlasu obce (síce sa súd opieral o vyjadrenia už

momentálne bývalého starostu, ale nemal žiadne dôkazy, ktoré zaujímavo zmizli o všetkom

a mali byť v R. – je to potvrdené úradníčkou archívu v Č. Mgr. A. M.), ktorú zastupoval jej

bývalý starosta, ktorý menil výpovede počas pojednávaní (zaslaná sťažnosť na okresný súd

8. 10. 2010). Hospodárska budova odporcov nikdy nebola ani zakreslená na katastrálnej

mape – čiže ani neexistuje (je to aj v dôkazoch vidieť z potvrdenia správou katastra).

Znamená to a viac krát sme posielali fotodokumentáciu, že odporcovia postavili stavbu

neoprávnene a nedovolene na našom pozemku. Okresný súd najskôr riešil stavbu, potom to

začal meniť na prístrešok (nakoniec obec potvrdila, že je to stavba) a nakoniec že stĺpy (len

jeden asi 2 cm, nebol to len jeden ale viac, kde sudca sám kopol do jedného z nich aby bol

na hranici, ale to v podstate je len výmysel o prístrešku, ktorý neexistuje a bolo to obité celé

doskami – tú taktiež Krajský súd vôbec nebral do úvahy dôkazy a porušil naše práva)

nezasahovali do pozemku. Jedná sa o stavbu a samotný súdny geodet sa nemohol dostať

na náš pozemok, lebo to bolo celé zabité doskami (potvrdil to aj samotný súdny znalec

vyjadrením, že aby mohol zamerať, koľko presahuje stavby do nášho pozemku, musí najskôr

daný priestor vypratať a uvoľniť náš pozemok) a odporca tam stále v čase súdu niečo vnútri

menil (tak ako Okresný súd časovo menil stavbu na prístrešok a začal sa zaujímať o stĺpy že

vraj prístrešku) – čo je porušenie našich práv na spravodlivý proces a v rozsudku

Krajského súdu to vôbec nebolo brané do úvahy. Odbúranie hospodárskej budovy z nášho

pozemku sme riešili na začiatku aj s obcou, ale obec nás odporučila na súd /rozhodnutím zo

dňa 16. 11. 2006/ a nedošlo ani na súde k vyriešeniu daného problému a zásahu do našich

práv – čím bolo porušené naše vlastnícke právo.

Krajský súd správne zobral do úvahy, že prvá stavba bola s odstupom od hranice

70 cm, ale neprávne vyhodnotil, že s vedomím obce a za súhlasu navrhovateľov postavili

hospodársku budovu (dôkazy okresný súd žiadne nemal), ale nie smerom k pozemku ale

do pozemku navrhovateľov a taktiež neprávne vyhodnotil, že len strecha presahovala

do pozemku, ale celá stavba bola na pozemku navrhovateľov /doložili sme a v spise sa

nachádzajú naše vyjadrenia, dôkazy a fotodokumentácia, čo vôbec nebolo brané do úvahy

a hlavne zameranie súdneho znalca/. Taktiež je spomenuté, že len strechu opreli o garáž

navrhovateľov, aby nepodmáčala pozemok, čo nie je pravda, pretože na takmer celej

streche existoval a existuje odkvapový systém... a nepodmáčali by sme pozemok nikomu,

nakoľko existuje odstup od našej budovy 42 cm. Na našom pozemku existoval odstup, ktorý

bol odporcami celý vo vrstve cca 20 cm zabetónovaný bez nášho súhlasu a bez stavebného

povolenia. Taktiež krajský súd nezobral vôbec do úvahy zameranie súdnym geodetom

a dôkazy a fotodokumentáciu.“.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd taktiež dospel k nesprávnemu posúdeniu

veci, keď „rozdelil nás navrhovateľov na dve časti a tým spôsobil podávať dve odvolania

v tej istej veci nerozdielnym navrhovateľom a zaviazal zaplatiť súdny poplatok nás

navrhovateľov v rade 1/ 2/ 3/ 4/ 99,50 Eur a taktiež zaviazal nás tých istých navrhovateľov

ale len v rade 3/ 4/ zaplatiť súdny poplatok za II. vetu výroku, ktorá bola súdom nesprávne

právne vyložená“.

Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd si v odôvodnení rozsudku „rozporuje,

ak na strane 8 tvrdí, že pri ohliadke bolo jednoznačne zistené, že jeden zo stĺpov zasahuje

do pozemku navrhovateľov, avšak na strane 9 dole hodnotí, že táto drevená hospodárska

stavba má stáť výhradne na pozemku odporcov, a teda, že nie je vedená na pozemku

navrhovateľov“.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie zmenil alebo zrušil namietaný rozsudok krajského súdu a vrátil vec

na nové prerokovanie. Zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal „primerané finančné

zadosťučinenie vo výške náhrady škody 6 739,37 €, ktoré je Krajský súd Žilina povinný...

vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu

na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, a to „z osobných dôvodov“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného

postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , ,

, ).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 21

ods. 1 a , ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu práva

nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva,

ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05).

Ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej

poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď

k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom

čase ešte mohlo trvať (m. m. , , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu z 29. marca 2011

bol v časti potvrdený a v časti zmenený rozsudkom krajského súdu z 9. novembra 2011,

ktorý nadobudol právoplatnosť 19. decembra 2011.

Vzhľadom na uvedené v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (17. februára

2012) okresný súd ani krajský súd objektívne nemohli porušovať základné právo

sťažovateľov podľa , a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -515 z 29. marca 2011 a jeho uznesením

č. k. -539 zo 6. júna 2011, ako aj postupom predchádzajúcim ich vydaniu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy

veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej

moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa princípu

subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety rozhoduje

ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že

v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom

zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich práv namietaným postupom a namietanými rozhodnutiami okresného súdu.

Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania

proti namietanému rozsudku okresného súdu, ako aj proti namietanému uzneseniu

okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti

rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ako aj proti uzneseniu okresného súdu

zo 6. júna 2011 a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku

svojej právomoci podľa prvej vety (obdobne napr.

, , , ).

3. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2011 a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či

konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru síce zaväzuje všeobecný súd, aby odôvodnil svoje rozhodnutie,

to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva

z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť

len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku vo vzťahu k výroku, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľov na uloženie povinnosti odporcom odstrániť drevenú

hospodársku stavbu, okrem iného uviedol:

„Vo vzťahu k prvému výroku napadnutého rozhodnutia okresného súdu odvolací súd

po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,

že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie

rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel ku správnym

skutkovým zisteniam a prejednávanú vec v tejto časti aj správne právne posúdil. Nakoľko

i odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám

uvedeným v... , odvolací súd podľa konštatuje

správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že sporná drevená hospodárska

budova, ktorej odstránenia sa navrhovatelia v tomto konaní domáhali, je postavená

na pozemku KNC parc. č. 745/2 zapísanom na LV č. 639 pre kat. úz. R. vo vlastníctve

odporcov v rade 1/ a 2/. Len časť strechy predmetnej drevenej hospodárskej stavby

zasahuje v hĺbke cca 42 cm po celej dĺžke popri garáži navrhovateľov (postavenej tiež bez

stavebného povolenia) do pozemku KNC parc. č. 741/1 patriacemu navrhovateľom v rade

2/, 3/ a 4/. Táto časť strechy (vrátane jej opretia o garáž navrhovateľov) bola však

postavená dodatočne do terajšej podoby do súhlasom navrhovateľov v rade 1/ a 2/ a s

vedomím Obce R. práve z dôvodu, aby nedochádzalo k podmokaniu susediacich pozemkov

účastníkov konania, no najmä základov garáže navrhovateľov a tiež hospodárskej budovy

odporcov. Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že v tejto časti bol návrh

navrhovateľov nedôvodný, a preto okresný súd postupoval správne, keď návrh

navrhovateľov v tejto časti zamietol.“

Keďže krajský súd v časti výroku rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým

bol zamietnutý návrh sťažovateľov na odstránenie stavby, skonštatoval správnosť jeho

dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal, ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia prvostupňového rozsudku, v ktorej sa uvádza:

„Na mieste samom súd nechal zakresliť znalca bielou farbou na dlažbu účastníkov

konania hranicu pozemku, ktorá hranica prechádza popod prístrešok drevenej

hospodárskej stavby. Z uvedeného na mieste samom súd zistil, že predmetná drevená

hospodárska stavba je postavená v tejto časti na drevených koloch, ktoré sú voľne položené

na betónovom podklade (zaťažené strechou stavby).

Pri ohliadke bolo jednoznačne zistené, že predmetné koly, ktoré sú postavené bez

uchytenia pevným základom so zemou, že tieto stoja len na pozemku odporcov v rade 1/, 2/,

t. j. na parcele CKN 745/2.

(Pri ohliadke jeden s týchto drevených stĺpov asi 2 cm zasahoval do pozemku

navrhovateľov 2, 3 a 4/, pričom buchnutím do stĺpa sa stĺp posunul späť na pozemok

odporcov, na základe čoho už nezasahoval do pozemku navrhovateľov)...

Ďalej mal súd jednoznačne z vykonaného dokazovania preukázané, že drevená

hospodárska stavba odporcov v rade 1/ a 2/ je postavená len na pozemku odporcov

v rade 1/ a 2/ (na drevených koloch), na parcele CKN 745/2, pričom len časť strechy

drevenej hospodárskej stavby zasahuje po celej dĺžke pri garáži navrhovateľov do parcely

navrhovateľov v rade 2/, 3/ a 4/ CKN 741/1 v hĺbke cca 42 cm (avšak nie je zriadená

na pozemku navrhovateľov 2/, 3/, a 4/, parcele KNC 741/1).

Z vykonaného dokazovania mal súd naviac preukázané, že táto časť stavby, ktorá

bola postavená dodatočne, bola do tejto podoby dostavaná so súhlasom navrhovateľov

v rade 1/ a 2/, s vedomím Obce R.

Časť strechy bola opretá so súhlasom navrhovateľov 1/ a 2/ o garáž navrhovateľov

(ktorá garáž je tiež zrejme postavená bez súhlasu stavebného úradu), aby nedochádzalo

k podmokaniu pozemkov účastníkov konania a hlavne základov samotnej garáže

navrhovateľov.“

K výroku rozsudku okresného súdu z 29. marca 2011, ktorým bola odporcom

uložená povinnosť umožniť sťažovateľom v 1. a 2. rade vstup na parc. č. 745/2, krajský súd

v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„Pokiaľ sa týka druhého výroku napadnutého rozhodnutia, odvolací súd sa

nestotožnil správnym názorom vysloveným okresným súdom o nedostatku aktívnej

legitimácie navrhovateľov v rade 3/ a 4/ v tejto časti. I keď je nepochybné, že sporné

oplotenie postavili navrhovatelia v rade 1/ a 2/ a navrhovatelia v rade 3/ a 4/ sa necítia byť

jeho vlastníkmi, z... vyplýva, že stavby, ktoré sú príslušenstvom inej stavby

alebo pozemku, sledujú zásadne právny režim hlavnej veci, tzn. že nap., zmena v jej

vlastníctve alebo užívaní sa týka aj ich. Navrhovatelia v rade 3/ a 4/ sú podielovými

2

spoluvlastníkmi KNC parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m,

zapísanej na LV č. 180 pre kat. úz. R. s výškou spoluvlastníckeho podielu každého z nich XA

a podielovými spoluvlastníkmi domu č. súp. 311 postaveného na uvedenej nehnuteľnosti

zapísaného na LV č. 2133 pre kat. úz. R. s výškou spoluvlastníckeho podielu každého z nich

XA. Súčasne s prevodom predmetných nehnuteľností na navrhovateľov v rade 3/ a 4/ ako

obdarovaných darovacou zmluvou, ktorú uzavreli dňa 9. 6. 2007 s navrhovateľmi v rade 1/

a 2/ ako darcami prešlo na navrhovateľov v rade 3/ a 4/ aj vlastnícke právo k spornému

oploteniu. (Predmetná zmluva bola odvkladovaná Správou katastra K. dňa 11. 6. 2007 pod

č. V 520/07.) Príslušenstvom veci sú také veci, ktoré v právnom zmysle majú charakter

samostatných vecí a z rozhodnutia ich vlastníka, ktorý je súčasne vlastníkom hlavnej veci,

sú tieto určené na to, aby sa trvale užívali s hlavnou vecou ( ). Právne úkony

týkajúce sa hlavnej veci, sa zásadne vzťahujú aj na jej príslušenstvo. Pri zmluvnom prevode

nehnuteľnosti – hlavnej veci sa jej príslušenstvo uvádza len v prípade možného vzniku

pochybností o príslušenstve hlavnej veci, ktorá je predmetom prevodu. Oplotenie pozemku

je teda príslušenstvom pozemku KNC parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria

2

o výmere 195 mzapísanej na LV Č. 180 pre kat. úz. R., ktorého sú všetci navrhovatelia

spoluvlastníkmi, z čoho im vyplýva aj ich aktívna legitimácia v predmetnej časti návrhu.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že pôvodné oplotenie vystavané

navrhovateľmi v rade 1/ a 2/ (na základe Územného rozhodnutia o umiestnení rodinného

domku č. Výst.-Výst./3.30-154-1967 zo dňa 4. mája 1967 vydaného ONV – odborom výstavy

v... – č. l. 452 spisu) je značne poškodené a vyžaduje si opravu. V zmysle...

odporcovia v rade 1/ a 2/ ako spoluvlastníci susediaceho pozemku KNC parc. č. 745/2 –

2

záhrady o výmere 318 mvedeného na LV č. 639 pre kat. úz. R. sú potom povinní umožniť

navrhovateľom v rade 1/ až 4/ na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na ich

nehnuteľnosť za účelom opravy oplotenia stojaceho na hranici pozemkov účastníkov presne

špecifikovaných v druhej vete výroku tohto rozsudku. Vstup na pozemok suseda je totiž

vážnym zásahom do jeho vlastníckeho práva, preto mu ho... umožňuje iba

vtedy, keď to nevyhnutne vyžaduje údržba a obhospodarovanie susediacich pozemkov

a stavieb. O tom, že opravu plota je potrebné ohlásiť ako drobnú stavbu na príslušnom

stavebnom úrade v zmysle § 57 ods. 1 stavebného zákona niet pochýb a majiteľ plota ako

stavebník predmetnú opravu plota nemôže bez tohto zákonom stanoveného postupu

realizovať. Ak sa takýto výkon vlastníckeho práva opiera o oznámenie, ktoré má byť

vlastníkovi plota vydané príslušným orgánom, t. j. stavebným úradom (§ 57 ods. 2

stavebného zákona), bude namieste považovať tento výkon vlastníckeho práva

za opodstatnený. Vo výroku súdneho rozhodnutia preto nie je nutné viazať rozhodnutie

o povolení vstupu na susediaci pozemok na rozhodnutie stavebného úradu vydané

v administratívnom konaní.“

Vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku rozsudku okresného súdu č. k.

-515 z 29. marca 2011, ktorým okresný súd vyslovil že sťažovatelia

v 1. a 2. rade a odporcovia v 1. a 2. rade v nemajú právo na náhradu trov konania

a zároveň vyslovil, že sťažovatelia v 3. a vo 4. rade sú povinní nahradiť odporcom v 3.

a vo 4. rade trovy konania v sume 1 426,40 €, krajský súd uviedol, že „Zmena napadnutého

rozhodnutia sa následne v súlade s... prejavila i v zmene

napadnutého rozsudku okresného súdu v obidvoch výrokoch o trovách konania.

Navrhovatelia boli v prvej časti svojho návrhu neúspešní v konaní, no v druhej časti

svojho návrhu mali vo veci úspech. To znamená, že každá z procesných strán mala rovnaký

pomer úspechu i neúspechu v konaní. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru,

že spravodlivému usporiadaniu veci zodpovedá aplikácia...

s použitím... a vysloveniu, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania.“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď v odôvodnení svojich rozhodnutí ústavne konformným spôsobom

aplikoval príslušné právne predpisy (predovšetkým a Občiansky súdny

poriadok). V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného

súdu spĺňa kritériá kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných

záruk práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasťou ktorých je

aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite (m. m. ).

Napadnutý rozsudok krajského súdu je náležite a primeraným spôsobom

odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Úlohou

ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska aplikovaných právnych noriem

ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ). Ústavný súd preto dospel k záveru, že

krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia

nevyplývajú závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Za porušenie práva pritom nemožno považovať to, ak všeobecný súd nerozhodne

vo veci v súlade s požiadavkami sťažovateľov. Obsahom práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru totiž nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (m. m. ). Ústavný súd navyše

dodáva, že sťažovatelia v 3. a vo 4. rade boli navyše v odvolacom konaní čiastočne úspešní,

keďže krajský súd zmenil v ich prospech napadnutý prvostupňový rozsudok v tom zmysle,

že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní umožniť na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere

vstup parc. č. 745/2 všetkým sťažovateľom, teda nielen sťažovateľom v 1. a 2. rade ako

rozhodol okresný súd.

K námietke sťažovateľov, že krajský súd „nebral do úvahy zameranie a výrok znalca

o porušení našich práv“, ústavný súd uvádza, že posúdenie zistených skutkových okolností

a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu (iura novit curia), a nie znalca.

Súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz. Faktické (nie právne) obmedzenie

spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej

správnosti. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy

komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným

dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania.

K tvrdeniu sťažovateľov, že svedkovia „celý čas zavádzali súd a krivo vypovedali“,

ústavný súd poukazuje na to, že ak sa sťažovatelia domnievajú, že mohlo dôjsť zo strany

niektorých svedkov k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu krivej výpovede a krivej

prísahy podľa (podľa ktorého, kto ako svedok v konaní pred

súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred

prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného

Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam

na rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok

až päť rokov), mali o tejto skutočnosti informovať orgány činné v trestnom konaní

(Policajný zbor Slovenskej republiky, prípadne najbližšiu okresnú prokuratúru) a podať

trestné oznámenie.

S poukazom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti,

ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. novembra

2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dospel k záveru, že je zjavne

neopodstatnená, a preto sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol.

4. K namietanému porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 9. novembra 2011 a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu

Krajský súd v namietanom uznesení, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k.

-539 zo 6. júna 2011 vo výroku, ktorým uložil sťažovateľom v 3. a vo 4. rade

spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, uviedol, že

„Poplatková povinnosť vzniká o. i. podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ (§ 5

ods. 1 písm. a/ o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v platnom znení (ďalej aj , alebo ).

Z obsahu odvolania navrhovateľov proti rozsudku okresného súdu nepochybne vyplýva, že

všetci navrhovatelia v rade 1/ až 4/ podali odvolanie v časti, ktorou súd ich návrh zamietol

(odstránenie hospodárskej budovy). Odvolanie však obsahuje aj odvolanie navrhovateľov

v rade 3/ a 4/ proti zamietavej časti rozsudku, v ktorej sa všetci navrhovatelia v rade 1/ až

4/ domáhali vstupu na pozemok odporcov, no okresný súd v tejto časti vyhovel len

navrhovateľom v rade 1/ a 2/ a návrh navrhovateľov 3/ a 4/ ako nedôvodný zamietol.

Je nepochybne, že navrhovatelia v rade 1/ a 2/ nie sú osoby oprávnené podať odvolanie

v tejto veci, keďže ich návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené. Navrhovatelia v rade 3/ a 4/,

ktorým bol návrh zamietnutý, však v tejto časti podali odvolanie, a preto im vznikla v tejto

časti samostatná poplatková povinnosť. Predmetom rozsudku bolo totiž rozhodnutie o

dvoch samostatných nárokoch – odstránenie hospodárskej budovy, ako aj umožnenie vstupu

na pozemok odporcov za účelom opravy plotenia navrhovateľmi. Ak je sadzba poplatku

ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej

sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá a druhá zákona

o súdnych poplatkoch). Podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka súdnych poplatkov z návrhu

na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba a ak nemožno predmet konania

oceniť peniazmi, sa platí súdny poplatok v sume 99,50 EUR. Z poznámky 3 k položke 1

Sadzobníka súdnych poplatkov vyplýva, že poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia

v odvolacom konaní vo veci samej. Hoci sa u navrhovateľov v rade 1/ až 4/ jedná

o nerozlučné spoločenstvo účastníkov, s ohľadom na rozhodnutie súdu o druhej časti

nároku -umožnenie vstupu navrhovateľov na pozemok odporcov, sú na podanie odvolania

oprávnení len tí navrhovatelia, voči ktorým vyznelo rozhodnutie prvostupňového súdu

v neprospech. Keďže sa jedná o odlišný nárok od prvého nároku uplatneného žalobou

(odstránenie hospodárskej stavby) a každý z týchto nárokov môže byť predmetom

samostatného konania, potom aj podľa obsahu odvolania proti napadnutému rozsudku sa

odvíja aj rozsah poplatkovej povinnosti každého z účastníkov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu

vo výroku II., ktorým bola uložená poplatková povinnosť navrhovateľom v rade 3/ a 4/,

podľa ako vecne správne potvrdil.“.

S uvedeným sa ústavný súd stotožňuje a odkazuje na odôvodnenie a judikatúru

uvedenú v bode 3 čl. II tohto rozhodnutia a vzhľadom na to sťažnosť aj v tejto časti pri jej

predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

5. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1

a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 9. novembra

2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Sťažovatelia súčasne namietali aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 (Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má

rovnaký zákonný obsah a ochranu) a (Obydlie je nedotknuteľné. Nie je

dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva) namietaným postupom

a namietaným rozsudkom krajského súdu.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. ,

), že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria základné práva vyplývajúce

z a , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

ods. 1 dohovoru. Preto o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 21

ods. 1 by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným rozsudkom, resp.

postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neexistuje príčinná súvislosť, nemohlo

v nadväznosti na to dôjsť ani k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1

a .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími v sťažnosti uplatňovanými nárokmi.

Obdobne bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa žiadosťou sťažovateľov

o ustanovenie právneho zástupcu na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

a odkazovať ich na Centrum právnej pomoci (ďalej len „centrum“), ktoré bolo zriadené

na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

(pričom s účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania

právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu

konaní pred ústavným súdom podľa ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2012