Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 211/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O. R., M., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo 17. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011

doručená sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo

„nadriadený súd“) sp. zn. zo 17. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podaním

z 12. novembra 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľky (o zaplatenie sumy

3 717,72 € z dôvodu bezdôvodného obohatenia proti odporcovi J. R.) uplatnila námietku

zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. S. (ďalej aj „konajúca sudkyňa“, v citáciách

aj „zákonný sudca“) tvrdiac, že vzhľadom na jej pomer k účastníkom konania možno mať

pochybnosti a o jej nezaujatosti. Sťažovateľka v podrobnostiach argumentovala tým, že

„1) Skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu vznikli

ako dôsledok činností realizovaných JUDr. V. S. v konaní vedenom pod sp. zn.:

, ktoré prebieha na Okresnom súde v Piešťanoch a doposiaľ nebolo

právoplatne ukončené. V rámci konania sp. zn.: , ktoré začalo na návrh

žalobkyne – O. R. (označená osoba je žalobkyňou v tomto konaní) bola dňa 04. 08. 2010

uskutočnená ohliadka nehnuteľností zapísaných na LV č. 329 vedeného Správou katastra

H...,

2) Žalovaný J. R. je manželom A. R..., a trvale obýva výhradne s jej privolením vyššie

špecifikované nehnuteľnosti. J. R. žije v rodinnom dome súp. č... a užíva priľahlé pozemky,

skladuje na nich vlastné veci, využíva ich na pestovanie plodín a chov domácich zvierat.

3) Vyššie špecifikované nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve O. R. –

žalobkyne v tomto konaní a A. R. manželky žalovaného. Podiely spoluvlastníčok sú rovnaké

vo výške 1/2.

4) V rodinnom dome súp. č... sa počas ohliadky, na ktorej sa zúčastnila zákonná

sudkyňa JUDr. V. S., nachádzal žalovaný J. R. Počas ohliadky sa žalovaný voľne pohyboval

po označených nehnuteľnostiach a viac krát prišiel do priameho kontaktu so zákonnou

sudkyňou. Pri ohliadke boli analyzované jeho osobné veci, dokumenty a vôbec akékoľvek

predmety a listiny, nachádzajúce sa v rodinnom dome súp. č... Ohliadka trvala viac ako

hodinu a prieskumu podliehali všetky priestory a stavebné časti...

5) Zákonný sudca viedol pri ohliadke rozhovory so všetkými zúčastnenými osobami,

rovnako tak s J. R. – žalovaným v tomto konaní, a to za účasti, ale aj mimo účasť všetkých

osôb, ktoré sa na ohliadke zúčastnili. Mimo iné zákonný sudca viedol rozhovor aj s

JUDr. D. S., advokátom so sídlom..., ktorý bol prítomný ako právny zástupca žalovanej –

A. R. a podľa dostupných informácií pôsobí aj ako právny zástupca žalovaného J. R. v

tomto konaní.

6) Objektívne nie je možné vylúčiť skutočnosť, že zákonný sudca mimo pojednávania

vo veci sp. zn.: a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudol pri

osobných rozhovoroch so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom také informácie, ktoré

ho vylučujú z prejednávania a rozhodnutia tejto sporovej veci. Zároveň nemožno objektívne

vylúčiť fakt, že na základe subjektívnych pozorovaní a uskutočnených vnútorných hodnotení

zákonný sudca neprekročil rovinu výkonu služobných povinností a nezaujal také postoje,

ktoré zakladajú jeho pomer k žalobkyni, žalovanému, alebo jeho právnemu zástupcovi.

Uvedené zvýrazňuje najmä skutočnosť, že zákonný sudca sa stal pri ohliadke svedkom

konfliktu a ostrej výmeny názorov medzi žalobkyňou – O. R. žalovaným J. R. a jeho

súčasnou manželkou A. R., pričom pri vnímaní prebiehajúcich udalostí prijal také

informácie a nadobudol také postoje hodnotiteľné ako pocity sympatie a antipatie, ktoré

deformujú jeho osobnú nezaujatosť do tej miery, že viac nie je nezávislým arbitrom

schopným posudzovať a rozhodovať spor nestranne.

7) Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn.: zo dňa 13. 4. 2005 inter

alia uvádza, že obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo

výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať

a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich

nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je

potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti

v danom smere. Nie je ale možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti,

ale je potrebné skúmať, či súd a osobitne sudca poskytuje záruky nestrannosti

aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho

hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade piati tzv.

teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký

aj objektívne javiť v očiach strán. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je

nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho

nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či

sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by

sudca zaujatý mohol byť. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene

obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v

demokratickej spoločnosti. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu

na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie

je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o

jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti. (Padovani v. Taliansko – rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 26. februára 1993).

8) Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre

uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc

o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:

). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť.

9) Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť

vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ECHR zo 17. januára 1970).

10) Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja

sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,

ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam

vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom

na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto

hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom

zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia

objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán

a verejnosti.“.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 17. februára 2011 rozhodol, že

konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. .

Podľa tvrdenia sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jej v sťažnosti označených práv, a to tým, že krajský súd pri rozhodovaní

o vznesenej námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti

vyplývajúce z objektívneho hľadiska, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej nestrannosti, čo

spôsobilo nielen arbitrárnosť napadnutého uznesenia, ale zároveň nie je zabezpečená ani

nestrannosť ďalšieho procesu pred okresným súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci

nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a osobitne právo na zákonného

sudcu podľa uznesením Krajského súdu v Trnave

zo dňa 17. 02. 2011 sp. zn. bolo porušené.

2) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn.: bolo porušené.

3) Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

4) Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300,- EUR...

5) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Ústavný súd zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.

bolo 4. októbra 2011 prerušené do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti

sťažovateľky z 30. mája 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa až vrátane okolností, ktoré by mohli

byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel ňou vznesenej námietke

zaujatosti konajúcej sudkyne a rozhodol, že táto nie je vylúčená z prerokúvania

a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

K dôležitým prvkom právnej ochrany zaručenej patrí právo

na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. 1 je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16

(ďalej aj „OSP“); ].

Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb

(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp. účastníka

súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi označeného

sudcu(-ov) z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu

prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania

a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. , ).

Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to

znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci,

jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky,

aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide

o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto

pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti

(appearance of bias). Je to inak vyjadrený výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť

má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“, na ktorý poukazuje

aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej

spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (m. m. , ).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považoval

za potrebné ďalej poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo

slobody (m. m. , , ).

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo najmä tým, že

krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal zaujatosťou konajúcej sudkyne iba

zo subjektívneho hľadiska a vyhodnocovaním zaujatosti z objektívneho hľadiska sa vôbec

nezaoberal.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„K uplatnenej námietke zaujatosti sa vyjadrila zákonná sudkyňa JUDr. V. S., ktorá

uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, pretože účastníkov osobne nepozná a nemá

k prejednávanej veci žiaden vzťah. Poukázala na to, že pochybnosti o jej nezaujatosti mala

navrhovateľka nadobudnúť po tom, čo na žiadosť jej právneho zástupcu realizovala

ohliadku nehnuteľností v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn.

, v ktorom je taktiež vec prejednávajúcou zákonnou sudkyňou, v ktorom sa

navrhovateľka domáha plnenia od terajšej manželky odporcu. Ohliadka v uvedenom konaní

bola vykonávaná dňa 04. 08. 2010, pričom navrhovateľka a ani jej právny zástupca voči nej

nič nenamietali. Námietka v tomto konaní bola vznesená až po tom, keď súd rozhodol

vo veci , v ktorom bola navrhovateľka neúspešná. Na ohliadke bola spolu

s vec prejednávajúcou sudkyňou prítomná aj jej asistentka a zamestnanec súdu J. J., ktorý

zabezpečoval technicky ohliadku fotografovaním objektu na základe pokynov sudkyne.“

Krajský súd s poukazom na až v zmysle právomoci, ktorá mu vyplýva

z , posudzoval dôvodnosť uplatnenej námietky zaujatosti proti konajúcej

sudkyni uvádzajúc, že „Právna úprava vychádza z predpokladu, že len nezaujatý sudca,

ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom, ani k ich zástupcom, a ktorý nie je

žiadnym spôsobom osobne zainteresovaný na výsledku konania, poskytuje potrebné záruky

spravodlivého rozhodovania.

Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak možno mať pochybnosti

o jeho nezaujatosti so zreteľom na jeho pomer k veci. Pomer k veci môže byť založený

na ustanoveniach hmotného práva alebo procesného práva. Tak bude vylúčený sudca, ktorý

sám je alebo by mohol byť účastníkom konania, alebo ktorý by mohol byť vedľajším

účastníkom, pretože má na veci právny záujem, aj keď do konania nevstúpil. Pre pomer

k veci bude ďalej vylúčený sudca, ktorý by mohol byť vypočutý ako svedok, ktorý je alebo

bol zástupcom účastníka a podobne. Všeobecne je možné povedať, že pre pomer k veci bude

sudca vylúčený vždy, keď má sám na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem,

alebo aj keď taký záujem nemá, ak má vopred o veci poznatky, ktoré by mal získať

až za konania, a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť.

Pomer k účastníkom môže byť dôvodom k vylúčeniu, ak je niektorý z účastníkov

sudcovi osobou blízkou ( ), ďalej aj priateľský alebo

nepriateľský vzťah, vzťah určitej závislosti ekonomickej alebo služobnej a podobne.

Pomer k zástupcom účastníkov bude daný obdobnými vzťahmi, ako sú vzťahy

k účastníkom. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o zákonného zástupcu, zástupcu

ustanoveného súdnym rozhodnutím alebo zástupcu na základe plnej moci.

Všetky dôvody k vylúčeniu sudcu je treba vždy hodnotiť vo vzťahu ku konkrétnym

okolnostiam veci tak, aby sa predišlo možným pochybnostiam o nezaujatosti súdu. Dôvod

v pre vylúčenie však nemôžu byť len všeobecné, vylúčenie musí byť vždy podložené

konkrétnymi skutočnosťami.

Navrhovateľka vyvodzovala zaujatosť zákonnej sudkyne zo skutočností, že táto

na ohliadke viedla rozhovor s odporcom a jeho zástupcom JUDr. S. mimo osôb

zúčastnených na ohliadke, z čoho nie je možné objektívne vylúčiť, že zákonná sudkyňa

nadobudla pri rozhovoroch bez prítomnosti všetkých účastníkov také informácie, ktoré ju

vylučujú z prejednávania a rozhodnutia vo veci.

Pochybnosti o nezaujatosti sudcu musia vyplývať z objektívne existujúcich

skutočností svedčiacich o takom vzťahu sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom,

aký predpokladá ustanovenie s. 1

Vzhľadom k nepreukázaniu tvrdených skutočností zo strany navrhovateľky. ako

aj argumentácii sudkyne vyplývajúcej z jej vyjadrenia k uplatnenej námietke zaujatosti,

rozhodol nadriadený súd tak, že sudkyňa Okresného súdu Piešťany JUDr. V. S. nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd rozhodol, že

zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným

súdom pod sp. zn. , zistil, že tento zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil

svoje rozhodnutie, ktorým nevylúčil konajúcu sudkyňu z prejednávania a rozhodovania

v právnej veci sťažovateľky. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že by

krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Napadnuté uznesenie krajského

súdu je náležite odôvodnené, majúce oporu v príslušných ustanoveniach relevantnej právnej

úpravy ( až ), ktoré upravujú inštitút vylúčenia sudcov. Zároveň

z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd vychádzal tiež z vyhlásenia konajúcej

sudkyne o jej vzťahu k účastníkom konania a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatá.

Krajský súd preto námietku zaujatosti nepovažoval za postačujúcu na to, aby na jej základe

mohlo dôjsť k vylúčeniu konajúcej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej

veci.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia napokon dospel k záveru, že

s ohľadom na subjektívne vyjadrenia zákonného sudcu, ako aj neexistenciu konkrétnych

objektívnych zistení nemožno spochybniť nezaujatosť zákonného sudcu.

Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu o subjektívnej nezaujatosti

konajúcej sudkyne sú náležite preukázané a vyhodnotené.

K objektívnej nestrannosti ústavný súd uvádza, že táto sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov (pozri napr. Repík, B.

Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ 1999), čo znamená, že odhliadnuc

od správania sudcu musia existovať zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť

spochybniť. Judikatúra ESĽP poukazuje predovšetkým na prípady, v ktorých sudca

postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie. Aj vývoj judikatúry ESĽP v týchto

prípadoch prešiel vývojom a stále vyvoláva rozsiahle diskusie. Európsky súd pre ľudské

práva skúmal jednotlivé procesné úkony, ktoré urobil sudca predovšetkým pred

rozhodnutím vo veci samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu nepovažoval skutočnosť,

ak sudca rozhodoval viackrát vo veci samej, za neprípustné však označil, aby sudca

rozhodoval v tej istej veci v prvom stupni i v opravnom konaní. Z toho vyplýva, že pri

rozhodovaní, či v danej veci existuje dôvodná obava z nedostatku nestrannosti konkrétneho

sudcu, možno stanovisko navrhovateľa považovať za významné, nie však rozhodujúce.

Podstata námietky sťažovateľky proti konajúcej sudkyni spočíva v tom, že uvedená sudkyňa

pri uskutočnení ohliadky nehnuteľností (v inom konaní vedenom okresným súdom, kde je

zákonnou sudkyňou tá istá konajúca sudkyňa) komunikovala so žalovaným a jeho právnym

zástupcom, a to aj bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, a preto nemožno

objektívne vylúčiť, že konajúca sudkyňa mimo pojednávania vo veci sp. zn.

a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudla také informácie, ktoré ju vylučujú

z prerokúvania tejto právnej veci.

Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,

že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)

je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha

a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené

kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len

subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne

existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam

o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

Vo veci konajúca sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez vzťahu

k prerokúvanej veci, k účastníkom konania, ako aj k právnemu zástupcovi žalobcu.

Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať,

pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska

sa sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne, avšak ústavný súd je

toho názoru, že jej argumenty neboli také závažné, aby mohli zvrátiť rozhodnutie krajského

súdu tak, že by zakladali možnosť vylúčenia konajúcej sudkyňa z prerokúvania

a rozhodnutia sťažovateľkinej právnej veci.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže síce dôjsť aj pri

zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP,

ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania

alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne (napr. , , ). Ústavný súd však

nepovažuje za ústavne neakceptovateľný názor, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení

krajský súd, podľa ktorého rozhovory odporcu a jeho právneho zástupcu s konajúcou

sudkyňou bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu (ako ťažiskový argument

sťažovateľky) nezakladajú samy osebe taký pomer konajúcej sudkyne k účastníkom

konania, ktorý by mal mať za následok spochybňovanie jej nezaujatosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo

možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením v petite sťažnosti

označených práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľky v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2012