Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 211/2012
PDF · 262.77 KB
No categories available
IV. ÚS 211/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O. R., M., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11 NcC/3/2011 zo 17. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2011
doručená sťažnosť O. R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“ alebo
„nadriadený súd“) sp. zn. 11 NcC/3/2011 zo 17. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podaním
z 12. novembra 2010 v konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 7 C 137/2009 v procesnom postavení navrhovateľky (o zaplatenie sumy
3 717,72 € z dôvodu bezdôvodného obohatenia proti odporcovi J. R.) uplatnila námietku
zaujatosti proti zákonnej sudkyni JUDr. S. (ďalej aj „konajúca sudkyňa“, v citáciách
aj „zákonný sudca“) tvrdiac, že vzhľadom na jej pomer k účastníkom konania možno mať
pochybnosti a o jej nezaujatosti. Sťažovateľka v podrobnostiach argumentovala tým, že
„1) Skutočnosti vyvolávajúce pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu vznikli
ako dôsledok činností realizovaných JUDr. V. S. v konaní vedenom pod sp. zn.:
5 C 155/2009, ktoré prebieha na Okresnom súde v Piešťanoch a doposiaľ nebolo
právoplatne ukončené. V rámci konania sp. zn.: 5 C 155/2009, ktoré začalo na návrh
žalobkyne – O. R. (označená osoba je žalobkyňou v tomto konaní) bola dňa 04. 08. 2010
uskutočnená ohliadka nehnuteľností zapísaných na LV č. 329 vedeného Správou katastra
H...,
2) Žalovaný J. R. je manželom A. R..., a trvale obýva výhradne s jej privolením vyššie
špecifikované nehnuteľnosti. J. R. žije v rodinnom dome súp. č... a užíva priľahlé pozemky,
skladuje na nich vlastné veci, využíva ich na pestovanie plodín a chov domácich zvierat.
3) Vyššie špecifikované nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve O. R. –
žalobkyne v tomto konaní a A. R. manželky žalovaného. Podiely spoluvlastníčok sú rovnaké
vo výške 1/2.
4) V rodinnom dome súp. č... sa počas ohliadky, na ktorej sa zúčastnila zákonná
sudkyňa JUDr. V. S., nachádzal žalovaný J. R. Počas ohliadky sa žalovaný voľne pohyboval
po označených nehnuteľnostiach a viac krát prišiel do priameho kontaktu so zákonnou
sudkyňou. Pri ohliadke boli analyzované jeho osobné veci, dokumenty a vôbec akékoľvek
predmety a listiny, nachádzajúce sa v rodinnom dome súp. č... Ohliadka trvala viac ako
hodinu a prieskumu podliehali všetky priestory a stavebné časti...
5) Zákonný sudca viedol pri ohliadke rozhovory so všetkými zúčastnenými osobami,
rovnako tak s J. R. – žalovaným v tomto konaní, a to za účasti, ale aj mimo účasť všetkých
osôb, ktoré sa na ohliadke zúčastnili. Mimo iné zákonný sudca viedol rozhovor aj s
JUDr. D. S., advokátom so sídlom..., ktorý bol prítomný ako právny zástupca žalovanej –
A. R. a podľa dostupných informácií pôsobí aj ako právny zástupca žalovaného J. R. v
tomto konaní.
6) Objektívne nie je možné vylúčiť skutočnosť, že zákonný sudca mimo pojednávania
vo veci sp. zn.: 7 C 137/2009 a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudol pri
osobných rozhovoroch so žalovaným, resp. jeho právnym zástupcom také informácie, ktoré
ho vylučujú z prejednávania a rozhodnutia tejto sporovej veci. Zároveň nemožno objektívne
vylúčiť fakt, že na základe subjektívnych pozorovaní a uskutočnených vnútorných hodnotení
zákonný sudca neprekročil rovinu výkonu služobných povinností a nezaujal také postoje,
ktoré zakladajú jeho pomer k žalobkyni, žalovanému, alebo jeho právnemu zástupcovi.
Uvedené zvýrazňuje najmä skutočnosť, že zákonný sudca sa stal pri ohliadke svedkom
konfliktu a ostrej výmeny názorov medzi žalobkyňou – O. R. žalovaným J. R. a jeho
súčasnou manželkou A. R., pričom pri vnímaní prebiehajúcich udalostí prijal také
informácie a nadobudol také postoje hodnotiteľné ako pocity sympatie a antipatie, ktoré
deformujú jeho osobnú nezaujatosť do tej miery, že viac nie je nezávislým arbitrom
schopným posudzovať a rozhodovať spor nestranne.
7) Ústavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn.: III. ÚS 24/05 zo dňa 13. 4. 2005 inter
alia uvádza, že obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo
výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať
a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich
nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutia vo veci.
Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je
potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti
v danom smere. Nie je ale možné uspokojiť sa len so subjektívnym hľadiskom nestrannosti,
ale je potrebné skúmať, či súd a osobitne sudca poskytuje záruky nestrannosti
aj z objektívneho hľadiska. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho
hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade piati tzv.
teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť v očiach strán. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je
nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho
nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či
sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by
sudca zaujatý mohol byť. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene
obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v
demokratickej spoločnosti. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu
na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie
je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o
jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti. (Padovani v. Taliansko – rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu z 26. februára 1993).
8) Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre
uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc
o takomto práve rozhodnúť (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.:
II. ÚS 71/97). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je
v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť.
9) Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť
vykonávaná (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ECHR zo 17. januára 1970).
10) Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja
sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný,
ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam
vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom
na jeho pomer k veci, k stranám konania, ich právnym zástupcom, svedkom a pod. Z tohto
hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom
zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia
objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán
a verejnosti.“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 11 NcC/3/2011 zo 17. februára 2011 rozhodol, že
konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009.
Podľa tvrdenia sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jej v sťažnosti označených práv, a to tým, že krajský súd pri rozhodovaní
o vznesenej námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti
vyplývajúce z objektívneho hľadiska, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej nestrannosti, čo
spôsobilo nielen arbitrárnosť napadnutého uznesenia, ale zároveň nie je zabezpečená ani
nestrannosť ďalšieho procesu pred okresným súdom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci
nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a osobitne právo na zákonného
sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave
zo dňa 17. 02. 2011 sp. zn. 11 NcC/3/2011 bolo porušené.
2) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn.: 11 NcC/3/2011 bolo porušené.
3) Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. 11 NcC/3/2011 sa
zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.
4) Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 300,- EUR...
5) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
Ústavný súd zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009
bolo 4. októbra 2011 prerušené do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti
sťažovateľky z 30. mája 2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli
byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením, ktorým krajský súd nevyhovel ňou vznesenej námietke
zaujatosti konajúcej sudkyne a rozhodol, že táto nie je vylúčená z prerokúvania
a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
K dôležitým prvkom právnej ochrany zaručenej čl. 46 ods. 1 ústavy patrí právo
na rozhodnutie veci nestranným sudcom, ktoré je implikované v záruke nestrannosti súdu.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci pre jeho zaujatosť [§ 12 až § 16
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); I. ÚS 27/98].
Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb
(t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 ods. 1 OSP, resp. účastníka
súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného
sudcu(-ov) z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu
prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania
a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98).
Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho hľadiska, to
znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci,
jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytuje dostatočné záruky,
aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide
o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto
pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti
(appearance of bias). Je to inak vyjadrený výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť
má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“, na ktorý poukazuje
aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej
spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (m. m. III. ÚS 16/00, IV. ÚS 186/07).
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti považoval
za potrebné ďalej poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
neodôvodnené a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo
slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 287/04).
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej v sťažnosti označených práv došlo najmä tým, že
krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal zaujatosťou konajúcej sudkyne iba
zo subjektívneho hľadiska a vyhodnocovaním zaujatosti z objektívneho hľadiska sa vôbec
nezaoberal.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
„K uplatnenej námietke zaujatosti sa vyjadrila zákonná sudkyňa JUDr. V. S., ktorá
uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, pretože účastníkov osobne nepozná a nemá
k prejednávanej veci žiaden vzťah. Poukázala na to, že pochybnosti o jej nezaujatosti mala
navrhovateľka nadobudnúť po tom, čo na žiadosť jej právneho zástupcu realizovala
ohliadku nehnuteľností v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn.
5 C/155/2009, v ktorom je taktiež vec prejednávajúcou zákonnou sudkyňou, v ktorom sa
navrhovateľka domáha plnenia od terajšej manželky odporcu. Ohliadka v uvedenom konaní
bola vykonávaná dňa 04. 08. 2010, pričom navrhovateľka a ani jej právny zástupca voči nej
nič nenamietali. Námietka v tomto konaní bola vznesená až po tom, keď súd rozhodol
vo veci 5 C/155/2009, v ktorom bola navrhovateľka neúspešná. Na ohliadke bola spolu
s vec prejednávajúcou sudkyňou prítomná aj jej asistentka a zamestnanec súdu J. J., ktorý
zabezpečoval technicky ohliadku fotografovaním objektu na základe pokynov sudkyne.“
Krajský súd s poukazom na § 14 až § 16 OSP v zmysle právomoci, ktorá mu vyplýva
z § 16 ods. 1 OSP, posudzoval dôvodnosť uplatnenej námietky zaujatosti proti konajúcej
sudkyni uvádzajúc, že „Právna úprava vychádza z predpokladu, že len nezaujatý sudca,
ktorý nie je v žiadnom osobnom vzťahu k účastníkom, ani k ich zástupcom, a ktorý nie je
žiadnym spôsobom osobne zainteresovaný na výsledku konania, poskytuje potrebné záruky
spravodlivého rozhodovania.
Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ak možno mať pochybnosti
o jeho nezaujatosti so zreteľom na jeho pomer k veci. Pomer k veci môže byť založený
na ustanoveniach hmotného práva alebo procesného práva. Tak bude vylúčený sudca, ktorý
sám je alebo by mohol byť účastníkom konania, alebo ktorý by mohol byť vedľajším
účastníkom, pretože má na veci právny záujem, aj keď do konania nevstúpil. Pre pomer
k veci bude ďalej vylúčený sudca, ktorý by mohol byť vypočutý ako svedok, ktorý je alebo
bol zástupcom účastníka a podobne. Všeobecne je možné povedať, že pre pomer k veci bude
sudca vylúčený vždy, keď má sám na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem,
alebo aj keď taký záujem nemá, ak má vopred o veci poznatky, ktoré by mal získať
až za konania, a ktoré môžu jeho nestrannosť ovplyvniť.
Pomer k účastníkom môže byť dôvodom k vylúčeniu, ak je niektorý z účastníkov
sudcovi osobou blízkou (§ 116 Občianskeho zákonníka), ďalej aj priateľský alebo
nepriateľský vzťah, vzťah určitej závislosti ekonomickej alebo služobnej a podobne.
Pomer k zástupcom účastníkov bude daný obdobnými vzťahmi, ako sú vzťahy
k účastníkom. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o zákonného zástupcu, zástupcu
ustanoveného súdnym rozhodnutím alebo zástupcu na základe plnej moci.
Všetky dôvody k vylúčeniu sudcu je treba vždy hodnotiť vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam veci tak, aby sa predišlo možným pochybnostiam o nezaujatosti súdu. Dôvod
v pre vylúčenie však nemôžu byť len všeobecné, vylúčenie musí byť vždy podložené
konkrétnymi skutočnosťami.
Navrhovateľka vyvodzovala zaujatosť zákonnej sudkyne zo skutočností, že táto
na ohliadke viedla rozhovor s odporcom a jeho zástupcom JUDr. S. mimo osôb
zúčastnených na ohliadke, z čoho nie je možné objektívne vylúčiť, že zákonná sudkyňa
nadobudla pri rozhovoroch bez prítomnosti všetkých účastníkov také informácie, ktoré ju
vylučujú z prejednávania a rozhodnutia vo veci.
Pochybnosti o nezaujatosti sudcu musia vyplývať z objektívne existujúcich
skutočností svedčiacich o takom vzťahu sudcu k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom,
aký predpokladá ustanovenie § 14ods. 1 O. s. p.
Vzhľadom k nepreukázaniu tvrdených skutočností zo strany navrhovateľky. ako
aj argumentácii sudkyne vyplývajúcej z jej vyjadrenia k uplatnenej námietke zaujatosti,
rozhodol nadriadený súd tak, že sudkyňa Okresného súdu Piešťany JUDr. V. S. nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, ktorým krajský súd rozhodol, že
zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 7 C 137/2009, zistil, že tento zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil
svoje rozhodnutie, ktorým nevylúčil konajúcu sudkyňu z prejednávania a rozhodovania
v právnej veci sťažovateľky. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť signalizujúcu, že by
krajský súd postupoval svojvoľne a bez opory v zákone. Napadnuté uznesenie krajského
súdu je náležite odôvodnené, majúce oporu v príslušných ustanoveniach relevantnej právnej
úpravy (§ 14 až § 16 OSP), ktoré upravujú inštitút vylúčenia sudcov. Zároveň
z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd vychádzal tiež z vyhlásenia konajúcej
sudkyne o jej vzťahu k účastníkom konania a o tom, že sa vo veci necíti byť zaujatá.
Krajský súd preto námietku zaujatosti nepovažoval za postačujúcu na to, aby na jej základe
mohlo dôjsť k vylúčeniu konajúcej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej
veci.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia napokon dospel k záveru, že
s ohľadom na subjektívne vyjadrenia zákonného sudcu, ako aj neexistenciu konkrétnych
objektívnych zistení nemožno spochybniť nezaujatosť zákonného sudcu.
Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu o subjektívnej nezaujatosti
konajúcej sudkyne sú náležite preukázané a vyhodnotené.
K objektívnej nestrannosti ústavný súd uvádza, že táto sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov (pozri napr. Repík, B.
Ľudské práva v súdnom konaní. Bratislava: MANZ 1999), čo znamená, že odhliadnuc
od správania sudcu musia existovať zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť
spochybniť. Judikatúra ESĽP poukazuje predovšetkým na prípady, v ktorých sudca
postupne vykonával v tej istej veci rôzne funkcie. Aj vývoj judikatúry ESĽP v týchto
prípadoch prešiel vývojom a stále vyvoláva rozsiahle diskusie. Európsky súd pre ľudské
práva skúmal jednotlivé procesné úkony, ktoré urobil sudca predovšetkým pred
rozhodnutím vo veci samej. Za porušenie zásady nestrannosti súdu nepovažoval skutočnosť,
ak sudca rozhodoval viackrát vo veci samej, za neprípustné však označil, aby sudca
rozhodoval v tej istej veci v prvom stupni i v opravnom konaní. Z toho vyplýva, že pri
rozhodovaní, či v danej veci existuje dôvodná obava z nedostatku nestrannosti konkrétneho
sudcu, možno stanovisko navrhovateľa považovať za významné, nie však rozhodujúce.
Podstata námietky sťažovateľky proti konajúcej sudkyni spočíva v tom, že uvedená sudkyňa
pri uskutočnení ohliadky nehnuteľností (v inom konaní vedenom okresným súdom, kde je
zákonnou sudkyňou tá istá konajúca sudkyňa) komunikovala so žalovaným a jeho právnym
zástupcom, a to aj bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, a preto nemožno
objektívne vylúčiť, že konajúca sudkyňa mimo pojednávania vo veci sp. zn. 7 C 137/2009
a bez prítomnosti všetkých jeho účastníkov nadobudla také informácie, ktoré ju vylučujú
z prerokúvania tejto právnej veci.
Európsky súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,
že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu)
je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha
a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené
kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len
subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne
existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam
o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
Vo veci konajúca sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez vzťahu
k prerokúvanej veci, k účastníkom konania, ako aj k právnemu zástupcovi žalobcu.
Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať,
pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska
sa sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne, avšak ústavný súd je
toho názoru, že jej argumenty neboli také závažné, aby mohli zvrátiť rozhodnutie krajského
súdu tak, že by zakladali možnosť vylúčenia konajúcej sudkyňa z prerokúvania
a rozhodnutia sťažovateľkinej právnej veci.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže síce dôjsť aj pri
zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP,
ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne (napr. IV. ÚS 49/07, IV. ÚS 23/2011, I. ÚS 78/2012). Ústavný súd však
nepovažuje za ústavne neakceptovateľný názor, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení
krajský súd, podľa ktorého rozhovory odporcu a jeho právneho zástupcu s konajúcou
sudkyňou bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu (ako ťažiskový argument
sťažovateľky) nezakladajú samy osebe taký pomer konajúcej sudkyne k účastníkom
konania, ktorý by mal mať za následok spochybňovanie jej nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo
možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením v petite sťažnosti
označených práv, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky v nej uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2012