Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 49/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. D., H., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B.,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. -110 zo 4. novembra 2005 a konaním, ktoré mu predchádzalo,

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára

2006 doručená sťažnosť Mgr. A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -110 zo 4. novembra 2005 (ďalej

aj „namietané uznesenie“ alebo „označené uznesenie“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Sťažovateľka uviedla, že je žalovanou v súdnom konaní vedenom Okresným súdom

Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Vec bola spočiatku pridelená

zákonnému sudcovi JUDr. Š. P. a neskôr v dôsledku zmeny rozvrhu práce Mgr. P. T.

Po tom, ako sa sťažovateľka z predvolania na prvé pojednávanie vo veci nariadeného

na 16. september 2005, doručeného 8. augusta 2005, dozvedela o zmene zákonného sudcu,

uplatnila 8. septembra 2005 voči novému zákonnému sudcovi námietku zaujatosti

prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Návrh na vylúčenie sudcu odôvodnila jeho pomerom k právnemu zástupcovi

sťažovateľa odvolávajúc sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 2. decembra

2003, ktorým boli v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčení všetci sudcovia okresného súdu z dôvodu,

že v danej veci sudca okresného súdu Mgr. P. T. vystupuje ako žalobca v 94. rade a zistené

okolnosti svedčia o osobnom a kolegiálnom vzťahu sudcov okresného súdu k tomuto

sudcovi, čo môže vyvolať nedôveru protistrany. V označenej právnej veci okresného

súdu vystupuje v procesnom postavení žalovaného otec právneho zástupcu

sťažovateľky. Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie krajského súdu vo veci

sp. zn. , v ktorej sa podľa nej postupovalo obdobne ako v predošlom prípade.

O návrhu sťažovateľky na vylúčenie sudcu vo veci vedenej okresným súdom pod

sp. zn. rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 4. novembra

2005 tak, že sudcu Mgr. P. T. z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci nevylúčil.

Sťažovateľka zastáva názor, že uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté

„... na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli

chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného

súdnictva“.

Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu,

v rámci ktorej sa zaoberal otázkou nezávislosti a nestrannosti konajúceho súdu poukazujúc

na odlišnosti v jeho právnych východiskách, keď ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn.

odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci odvolávajúc

sa na princíp subsidiarity, zatiaľ čo vo veci vedenej pod sp. zn. rozhodol

o porušení i dohovoru, pričom tak rozhodol na podklade

sťažnosti toho istého sťažovateľa v tej istej veci, ale na základe novej námietky zaujatosti.

Sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 4. novembra 2005, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu

jej označených práv, a v súvislosti s tým vyslovila názor, že krajský súd „... ako všeobecný

súd, ktorý je v prvom rade povolaný (a zodpovedný) na ochranu ústavných práv a slobôd

sťažovateľa, bol povinný pri rozhodovaní vychádzať nielen z noriem tzv. jednoduchého

práva, ale tieto interpretovať aj s ohľadom na Ústavu SR, dohovor ako i doterajšiu

judikatúru ESĽP. V danej veci poukazujeme najmä na rozhodnutie ESĽP Delcourt

v. Belgicko – rozsudok zo 17. 01. 1970, v zmysle ktorého spravodlivosť nielenže má byť

vykonávaná, ale musí sa javiť, že má byť vykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach

strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená

pochybnosť o jeho nestrannosti. Jedná sa o tzv. teóriu zdania vygenerovanú judikatúrou

ESĽP (napr. Padovani v. Taliansko, rozsudok zo dňa 26. 02. 1993, Pullar v. Spojené

kráľovstvo, Piersack v. Belgicko, rozsudok z 1. 10. 1982). (...)

V danej veci sa konajúci sudca vyjadril, že nie je vo veci zaujatý, a to vzhľadom

na pomer k veci, účastníkom konania ani k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Jedná sa však

o subjektívne hľadisko posudzovania nestrannosti, ktoré je len o jedno z hľadísk

posudzovania nestrannosti, a ktoré nemusí byť rozhodujúce.

Máme za to, že v tejto veci existovali dôvodné pochybnosti o tom, že sudca

je zaujatý.“

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobnejšie venuje už spomínaným

rozhodnutiam krajského súdu (sp. zn. z 2. decembra 2003 a sp. zn.

z 5. februára 2004) a dospieva k záveru, „... že napadnuté uznesenie

je z ústavného hľadiska neudržateľné, a to najmä z dôvodu, že nebola zohľadnená teória

zdania vygenerovaná judikatúrou ESĽP. Krajský súd v Prešove síce na podporu svojho

rozhodnutia uvádza, že právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. M. nie je účastníkom

konania, v ktorom vystupuje zákonný sudca ako žalobca, ale len jeho otec, tento nie je

účastníkom, ani zástupcom v tomto súdnom konaní.

Je však potrebné poznamenať, že JUDr. M. M. vystupuje ako právny zástupca

žalovaného M. M. v spore, v ktorom je zákonný sudca žalobcom a je teda v pozícii právneho

zástupcu protistrany. Taktiež vystupoval ako právny zástupca M. M. v konaní vedenom

na Okresnom súde v Humennom, spis zn. a ako právny zástupca podal návrh

na vylúčenie tohto sudcu. Na základe práve jeho návrhu bol vylúčený zákonný sudca, ktorý

uviedol, že sa necíti byť zaujatý. Významnou okolnosťou pre posudzovanie nestrannosti

sudcu je aj to, že sudca, hoci bol priamo s M. M. v spore, sa vyjadril vo veci ,

že sa necíti byť zaujatý.

S ohľadom na tieto okolnosti prípadu je sťažovateľ presvedčený, že vzhľadom

na teóriu zdania, sú dôvodné pochybnosti o zaujatosti sudcu, a to vzhľadom na jeho pomer

k zástupcovi účastníka konania. Možno predpokladať, že potom, ako sa vyhovelo námietke

zaujatosti v inej veci, nebude vzťah k právnemu zástupcovi neutrálny. Je len ťažko prijať

záver o neexistencii pochybností o nestrannosti konajúceho sudcu, keď právny zástupca

vystupuje ako právny zástupca protistrany. A preto je dôvodné uvažovať o porušení práva

na nezávislý a nestranný súd, a teda aj o porušení označených práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní sťažnosti

a jej prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. A. D. podľa SR a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

v Prešove, spis. zn. -110 zo dňa 04. 11. 2005 a konaním, ktoré

mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Prešove,

spis. č. -110 zo dňa 04. 11. 2005 a vec sa vracia Krajského súdu v Prešove

na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi Mgr. A. D. do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“

Ústavný súd vyzval 11. júla 2006 predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Písomné stanovisko k sťažnosti zaujal predseda kolégia krajského súdu (ďalej

len „predseda kolégia“) podaním sp. zn. Spr 10111/06 z 19. júla 2006, v ktorom okrem

iného uviedol:

„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa

28. 10. 2005 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. .

Vo veci bolo rozhodnuté dňa 4. 11. 2005 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole

bola dňa 11. 11. 2005 vec expedovaná Okresnému súdu v Humennom.

Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli

vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Žalovaná vo vznesenej námietke zaujatosti

neuviedla taký zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla

spochybniť nezaujatosť sudcu. Len samotné tvrdenie na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. , kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje

M. M., otec JUDr. M. M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je

dôvodom na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. M. M., s ktorým je vec

prejednávajúci sudca priamo v spore, nie je totiž účastníkom a ani zástupcom v teraz

prebiehajúcom konaní.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme

za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Dňa 25. augusta 2006 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie podpredsedu

krajského súdu sp. zn. , v ktorom sa uvádza:

„Krajský súd v Prešove uznesením zo 4. 11. 2005 č. -110 nevylúčil

sudcu Mgr. P. T. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde

Humenné pod sp. zn. .

Nadriadený súd (senát) rozhodol v súlade s gramatickým výkladom ust. § 14 ods. 1

, keďže sudca nemá priamo k právnemu zástupcovi pomer a nemá podľa vyššie

uvedeného rozhodnutia ani pomer k veci a účastníkom konania.

Navrhujeme návrh odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.“

K citovaným stanoviskám podpredsedu krajského súdu a predsedu kolégia

sa 9. októbra 2006 vyjadril právny zástupca sťažovateľky. Pokiaľ ide o stanovisko predsedu

krajského súdu, poukázal na to, „... že aplikácia gramatického výkladu ustanovenia § 14

ods. 1 jednak nie je v danom prípade celkom namieste, a jednak ani predostretý

gramatický výklad nie je súladný s SR ako i s Dohovorom o ochrane základných

práv a ľudských slobôd.

Právo na nezávislý a nestranný súd je základným právom, ktoré je garantované

SR ako i Dohovorom o ochrane základných práv a ľudských slobôd, pričom tieto

právne predpisy sú bezo sporu právnymi predpismi vyššej právnej sily ako je Občiansky

súdny poriadok, na ktorého ustanovenie § 14 ods. 1 sa odvoláva podpredseda Krajského

súdu v Prešove.

Ústavné normy, zakotvujúce základné práva a ľudské slobody, pôsobia smerodajne

a určujúco voči normám tzv. jednoduchého práva (ku ktorým nepochybne patrí

aj ustanovenie ), samozrejme pokiaľ tieto základné práva a ľudské

slobody nemajú pôsobiť iluzórne.

Z toho ďalej možno dôvodiť, že ustanovenie nemožno v právnom

štáte vykladať izolovane a samostatne bez zreteľa na ustanovenie SR

ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.

Okrem toho máme za to, že gramatický výklad ustanovenia ,

na ktorý sa odvoláva podpredseda Krajského súdu v Prešove nie je vecne správny, keďže

pomer sudcu k právnemu zástupcovi nie je možné vykladať len v tom smere, že právny

zástupca musí byť nevyhnutne (ako účastník) zúčastnený v spore s konajúcom sudcom.

Postačí pritom, aby tento právny zástupca bol účastný ako právny zástupca v inom konaní

so zákonným sudcom.

Uvedomujem si však aj to, že tento záver nemožno generalizovať pre všetky konania,

a to s ohľadom na to, že nezávislosť súdu je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky

konkrétne okolnosti prípadu.

Okolnosťou odôvodňujúcou zaujatosť zákonného sudcu v danom prípade je jednak

tá skutočnosť, že zákonný sudca v predchádzajúcich v dvoch konaniach, z ktorých v jednom

vystupoval ako účastník a v druhom ako zákonný sudca, sám nenamietal svoju zaujatosť,

t. j. z vlastnej iniciatívy, nenavrhol v prvom prípade odňatie a prikázanie veci inému súdu,

a v druhom prípade sám svoje vylúčenie, pričom podľa nášho názoru by sa (vzhľadom

skutkové okolnosti týchto prípadov) takéto iniciatívne konanie zo strany predstaviteľa

súdnej moci javilo ako primerané a opodstatnené.

Ďalšou relevantnou okolnosťou v danom prípade je priamy príbuzenský pomer medzi

právnym zástupcom sťažovateľky a M. M., s ktorým je zákonný sudca (v pozícií protistrany)

v aktívnom spore. Tento príbuzenský pomer môže byť relevantnou okolnosťou, pokiaľ

sa jedná o posúdenie zaujatosti zákonného sudcu“.

Uvedené úvahy sa podľa právneho zástupcu sťažovateľky vzťahujú v plnom rozsahu

aj na stanovisko predsedu kolégia.

Vzhľadom na to, že sudca okresného súdu, o nevylúčení ktorého z prerokúvania

a rozhodovania v právnej veci sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. zo 4. novembra 2005, sa po podaní sťažnosti ústavnému súdu stal

sudcom Krajského súdu v K., a teda vo veci okresného súdu sp. zn. prestal byť

zákonným sudcom, právny zástupca sťažovateľky zároveň ústavnému súdu oznámil,

že na bode 2 petitu sťažnosti netrvá a žiada, aby vec bola prerokovaná iba v rozsahu bodu 1

a 3 petitu sťažnosti.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až 56 vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom (...).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie označených

základných práv uznesením krajského súdu č. k. -110 zo 4. novembra 2005,

ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Týmto uznesením, ako už bolo uvedené,

rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej

okresným súdom pod sp. zn. o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania

a rozhodovania.

V návrhu na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania v uvedenej veci

z 8. septembra 2005 sťažovateľka uviedla, že „... vznáša (...) prostredníctvom právneho

zástupcu v zmysle ustanovení a nasl. nasledovnú

námietku zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu Humenné Mgr. P. T., ktorý má podľa

rozvrhu práce uvedenú vec prejednať a o veci rozhodnúť, nakoľko so zreteľom na jeho

pomer k zástupcovi účastníka sú tu pochybnosti o jeho nezaujatosti“.

Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh na vylúčenie sudcu tým, že:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. -81, zo dňa

02. 12. 2003, boli v právnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné, pod spis. zn.

, z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu

Humenné, a to z dôvodu, že v danej veci ako žalobca v 94. rade vystupuje Mgr. P. T., sudca

tunajšieho súdu a sú tu také okolnosti, ktoré svedčia o osobnom a kolegiálnom vzťahu

sudcov Okresného súdu Humenné k žalobcovi v 94. rade, ktorý je sudcom uvedeného súdu

a taktiež na možnú nedôveru protistrany, nie je vhodné, aby právnu vec sudcu, s ktorým

prichádzajú denne do kontaktu prejednávali a o vecí rozhodovali jeho spolupracovníci.

Uvedená právna vec nebola doposiaľ ukončená.

V uvedenom konaní žalovaný M. M. je otec JUDr. M. M., ktorý je právnym

zástupcom žalovanej v tomto konaní.

Obdobne v ďalšej právnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné, pod spis. zn.

, rozhodol Krajský súd v Prešove Uznesením, spis. zn. -26, ktorým

rovnako odňal vec sudcovi Mgr. P. T.

Uvedené skutočnosti naďalej pretrvávajú a vzťahujú sa i na právnu vec, o ktorú

v tomto konaní ide a kde má podľa rozvrhu práce vec žalovanej prejednať a o veci

rozhodnúť sudca, ktorý v inej právnej veci vystupuje ako žalobca...“

Sudca Mgr. P. T. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedol, že sa necíti byť zaujatý,

pretože je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi

sťažovateľky. Nemá však námietky, aby uvedená vec bola pridelená inému sudcovi.

Krajský súd odôvodnil namietané uznesenie, ktorým nevylúčil sudcu Mgr. P. T.

z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ,

okrem iného tým, že:

„Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu,

že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie

veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem

na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto situáciu predpokladá najmä príbuzenský

vzťah k účastníkom alebo k ich zástupcom, priateľský pomer k týmto osobám, osobný alebo

ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne.

Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli

vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Žalovaná vo vznesenej námietke zaujatosti

neuviedla taký zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla

spochybniť nezaujatosť sudcu. Len samotné tvrdenie žalovanej, že sudca Mgr. P. T.

je účastníkom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. ,

kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje M. M., otec JUDr. M.

M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je dôvodom na vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci. M. M., s ktorým je vec prejednávajúci sudca priamo

v spore, nie je totiž účastníkom a ani zástupcom v teraz prebiehajúcom konaní.

Vzhľadom na uvedené nadriadený súd rozhodol tak, že sudca Mgr. P. T.

nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu

Humenné.“

Podľa ustanovenia v znení účinnom

v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dôvodom

na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci.

Podľa ustanovenia účastníci majú právo z dôvodov podľa

§ 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa

odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,

alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa ustanovenia súd predloží vec na rozhodnutie o námietke

zaujatosti do 10 dní od jej podania nadriadenému súdu. O tom, či je sudca vylúčený,

rozhodne do 10 dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. O vylúčení

sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do 10 dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti a aj keď je vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu

pochybností o ich nezaujatosti stručné, ale napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom

a presvedčivo odôvodnené, ústavný súd považuje právny názor krajského súdu

za legitímny a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu

č. k. -110 zo 4. novembra 2005 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá

by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel,

že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudcu okresného súdu, a preto jeho obsah

neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľkou

namietaným porušením jej označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania

pre zaujatosť v zmysle ustanovení až 16 . Obsahom základného práva

na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa ,

resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,

že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania.

Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack

v. Belgicko z 1. októbra 1982, kde išlo o posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý

v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Z judikatúry

ESĽP vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť

prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti

sudcu k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci.

Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar

v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť

sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to,

či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym

pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

V namietanom prípade sudca Mgr. P. T. uviedol, že sa necíti byť zaujatý, keďže

je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľky.

Nenamietal však prípadné pridelenie predmetnej veci inému sudcovi. Vnútorné pocity

sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa

nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však

sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedeného sudcu, avšak ústavný súd je toho

názoru, že aj keď jej argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

Skutočnosť, že v inej právnej veci vedenej okresným súdom boli z jej prerokúvania

a rozhodovania rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčení všetci sudcovia okresného súdu

z dôvodu, že v tejto veci vystupuje Mgr. P. T. v procesnom postavení žalobcu v 94. rade,

pričom žalovaným je otec právneho zástupcu sťažovateľky, a rovnako tak ani skutočnosť,

že v inej právnej veci vedenej okresným súdom (v ktorej vystupuje otec právneho zástupcu

sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu) rozhodol krajský súd tak, že ju odňal sudcovi

Mgr. P. T., nemôže postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti

o nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich

zástupcom. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova

zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti.

Týka sa to predovšetkým nevyhnutných vzťahov osôb patriacich do určitej skupiny, a teda

v danom prípade osôb vykonávajúcich právnické povolanie. V namietanom prípade bol

súčasťou takéhoto vzťahu zákonný sudca a právny zástupca žalovaného, zastupujúci ako

advokát svojho otca v inom konaní, pričom prikladať tomuto vzťahu intenzitu a závažnosť,

ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd

v danom prípade za nedôvodné. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci

môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania, uplatňovanej

v judikatúre ESĽP, iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,

účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom

ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle

a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľkou v námietke zaujatosti

vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej okresným súdom

a v sťažnosti podľa však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade

prijatie takéhoto záveru neumožňuje.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

, ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007