Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 49/07
PDF · 338.4 KB
No categories available
IV. ÚS 49/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 49/07-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. D., H., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B.,
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005 a konaním, ktoré mu predchádzalo,
a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Mgr. A. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. januára
2006 doručená sťažnosť Mgr. A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005 (ďalej
aj „namietané uznesenie“ alebo „označené uznesenie“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.
Sťažovateľka uviedla, že je žalovanou v súdnom konaní vedenom Okresným súdom
Humenné (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 90/2004. Vec bola spočiatku pridelená
zákonnému sudcovi JUDr. Š. P. a neskôr v dôsledku zmeny rozvrhu práce Mgr. P. T.
Po tom, ako sa sťažovateľka z predvolania na prvé pojednávanie vo veci nariadeného
na 16. september 2005, doručeného 8. augusta 2005, dozvedela o zmene zákonného sudcu,
uplatnila 8. septembra 2005 voči novému zákonnému sudcovi námietku zaujatosti
prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Návrh na vylúčenie sudcu odôvodnila jeho pomerom k právnemu zástupcovi
sťažovateľa odvolávajúc sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 NcC 78/03 z 2. decembra
2003, ktorým boli v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 673/02
z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčení všetci sudcovia okresného súdu z dôvodu,
že v danej veci sudca okresného súdu Mgr. P. T. vystupuje ako žalobca v 94. rade a zistené
okolnosti svedčia o osobnom a kolegiálnom vzťahu sudcov okresného súdu k tomuto
sudcovi, čo môže vyvolať nedôveru protistrany. V označenej právnej veci okresného
súdu vystupuje v procesnom postavení žalovaného otec právneho zástupcu
sťažovateľky. Sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie krajského súdu vo veci
sp. zn. 10 NcC 4/04, v ktorej sa podľa nej postupovalo obdobne ako v predošlom prípade.
O návrhu sťažovateľky na vylúčenie sudcu vo veci vedenej okresným súdom pod
sp. zn. 7 C 90/2004 rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 NcC 61/05 zo 4. novembra
2005 tak, že sudcu Mgr. P. T. z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci nevylúčil.
Sťažovateľka zastáva názor, že uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté
„... na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli
chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného
súdnictva“.
Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu,
v rámci ktorej sa zaoberal otázkou nezávislosti a nestrannosti konajúceho súdu poukazujúc
na odlišnosti v jeho právnych východiskách, keď ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn.
I. ÚS 55/04 odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok svojej právomoci odvolávajúc
sa na princíp subsidiarity, zatiaľ čo vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 24/05 rozhodol
o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom tak rozhodol na podklade
sťažnosti toho istého sťažovateľa v tej istej veci, ale na základe novej námietky zaujatosti.
Sťažovateľka tvrdí, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 NcC 61/05
zo 4. novembra 2005, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo k porušeniu
jej označených práv, a v súvislosti s tým vyslovila názor, že krajský súd „... ako všeobecný
súd, ktorý je v prvom rade povolaný (a zodpovedný) na ochranu ústavných práv a slobôd
sťažovateľa, bol povinný pri rozhodovaní vychádzať nielen z noriem tzv. jednoduchého
práva, ale tieto interpretovať aj s ohľadom na Ústavu SR, dohovor ako i doterajšiu
judikatúru ESĽP. V danej veci poukazujeme najmä na rozhodnutie ESĽP Delcourt
v. Belgicko – rozsudok zo 17. 01. 1970, v zmysle ktorého spravodlivosť nielenže má byť
vykonávaná, ale musí sa javiť, že má byť vykonávaná. Sudca sa má objektívne javiť v očiach
strán, že je nestranný, a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená
pochybnosť o jeho nestrannosti. Jedná sa o tzv. teóriu zdania vygenerovanú judikatúrou
ESĽP (napr. Padovani v. Taliansko, rozsudok zo dňa 26. 02. 1993, Pullar v. Spojené
kráľovstvo, Piersack v. Belgicko, rozsudok z 1. 10. 1982). (...)
V danej veci sa konajúci sudca vyjadril, že nie je vo veci zaujatý, a to vzhľadom
na pomer k veci, účastníkom konania ani k právnemu zástupcovi sťažovateľa. Jedná sa však
o subjektívne hľadisko posudzovania nestrannosti, ktoré je len o jedno z hľadísk
posudzovania nestrannosti, a ktoré nemusí byť rozhodujúce.
Máme za to, že v tejto veci existovali dôvodné pochybnosti o tom, že sudca
je zaujatý.“
V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka podrobnejšie venuje už spomínaným
rozhodnutiam krajského súdu (sp. zn. 3 NcC 78/03 z 2. decembra 2003 a sp. zn.
10 NcC 4/04 z 5. februára 2004) a dospieva k záveru, „... že napadnuté uznesenie
je z ústavného hľadiska neudržateľné, a to najmä z dôvodu, že nebola zohľadnená teória
zdania vygenerovaná judikatúrou ESĽP. Krajský súd v Prešove síce na podporu svojho
rozhodnutia uvádza, že právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. M. nie je účastníkom
konania, v ktorom vystupuje zákonný sudca ako žalobca, ale len jeho otec, tento nie je
účastníkom, ani zástupcom v tomto súdnom konaní.
Je však potrebné poznamenať, že JUDr. M. M. vystupuje ako právny zástupca
žalovaného M. M. v spore, v ktorom je zákonný sudca žalobcom a je teda v pozícii právneho
zástupcu protistrany. Taktiež vystupoval ako právny zástupca M. M. v konaní vedenom
na Okresnom súde v Humennom, spis zn. 9 C 127/03 a ako právny zástupca podal návrh
na vylúčenie tohto sudcu. Na základe práve jeho návrhu bol vylúčený zákonný sudca, ktorý
uviedol, že sa necíti byť zaujatý. Významnou okolnosťou pre posudzovanie nestrannosti
sudcu je aj to, že sudca, hoci bol priamo s M. M. v spore, sa vyjadril vo veci 9 C 127/03,
že sa necíti byť zaujatý.
S ohľadom na tieto okolnosti prípadu je sťažovateľ presvedčený, že vzhľadom
na teóriu zdania, sú dôvodné pochybnosti o zaujatosti sudcu, a to vzhľadom na jeho pomer
k zástupcovi účastníka konania. Možno predpokladať, že potom, ako sa vyhovelo námietke
zaujatosti v inej veci, nebude vzťah k právnemu zástupcovi neutrálny. Je len ťažko prijať
záver o neexistencii pochybností o nestrannosti konajúceho sudcu, keď právny zástupca
vystupuje ako právny zástupca protistrany. A preto je dôvodné uvažovať o porušení práva
na nezávislý a nestranný súd, a teda aj o porušení označených práv a slobôd.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní sťažnosti
a jej prijatí na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. A. D. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
v Prešove, spis. zn. 1 NcC 61/05-110 zo dňa 04. 11. 2005 a konaním, ktoré
mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Krajského súdu v Prešove,
spis. č. 1 NcC 61/05-110 zo dňa 04. 11. 2005 a vec sa vracia Krajského súdu v Prešove
na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi Mgr. A. D. do 15 dní
od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokáta JUDr. M. M., B.“
Ústavný súd vyzval 11. júla 2006 predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Písomné stanovisko k sťažnosti zaujal predseda kolégia krajského súdu (ďalej
len „predseda kolégia“) podaním sp. zn. Spr 10111/06 z 19. júla 2006, v ktorom okrem
iného uviedol:
„Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa
28. 10. 2005 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 1 NcC 61/05.
Vo veci bolo rozhodnuté dňa 4. 11. 2005 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole
bola dňa 11. 11. 2005 vec expedovaná Okresnému súdu v Humennom.
Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli
vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Žalovaná vo vznesenej námietke zaujatosti
neuviedla taký zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla
spochybniť nezaujatosť sudcu. Len samotné tvrdenie na Okresnom súde Humenné
pod sp. zn. 8 C 673/02, kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje
M. M., otec JUDr. M. M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je
dôvodom na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. M. M., s ktorým je vec
prejednávajúci sudca priamo v spore, nie je totiž účastníkom a ani zástupcom v teraz
prebiehajúcom konaní.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľkou v ústavnej sťažnosti považujeme
za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“
Dňa 25. augusta 2006 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie podpredsedu
krajského súdu sp. zn. 1 SprO/1358/2006, v ktorom sa uvádza:
„Krajský súd v Prešove uznesením zo 4. 11. 2005 č. 1 NcC 61/05-110 nevylúčil
sudcu Mgr. P. T. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 7 C 90/2004.
Nadriadený súd (senát) rozhodol v súlade s gramatickým výkladom ust. § 14 ods. 1
O. s. p., keďže sudca nemá priamo k právnemu zástupcovi pomer a nemá podľa vyššie
uvedeného rozhodnutia ani pomer k veci a účastníkom konania.
Navrhujeme návrh odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.“
K citovaným stanoviskám podpredsedu krajského súdu a predsedu kolégia
sa 9. októbra 2006 vyjadril právny zástupca sťažovateľky. Pokiaľ ide o stanovisko predsedu
krajského súdu, poukázal na to, „... že aplikácia gramatického výkladu ustanovenia § 14
ods. 1 O. s. p. jednak nie je v danom prípade celkom namieste, a jednak ani predostretý
gramatický výklad nie je súladný s Ústavou SR ako i s Dohovorom o ochrane základných
práv a ľudských slobôd.
Právo na nezávislý a nestranný súd je základným právom, ktoré je garantované
Ústavou SR ako i Dohovorom o ochrane základných práv a ľudských slobôd, pričom tieto
právne predpisy sú bezo sporu právnymi predpismi vyššej právnej sily ako je Občiansky
súdny poriadok, na ktorého ustanovenie § 14 ods. 1 sa odvoláva podpredseda Krajského
súdu v Prešove.
Ústavné normy, zakotvujúce základné práva a ľudské slobody, pôsobia smerodajne
a určujúco voči normám tzv. jednoduchého práva (ku ktorým nepochybne patrí
aj ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p.), samozrejme pokiaľ tieto základné práva a ľudské
slobody nemajú pôsobiť iluzórne.
Z toho ďalej možno dôvodiť, že ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p. nemožno v právnom
štáte vykladať izolovane a samostatne bez zreteľa na ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd.
Okrem toho máme za to, že gramatický výklad ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p.,
na ktorý sa odvoláva podpredseda Krajského súdu v Prešove nie je vecne správny, keďže
pomer sudcu k právnemu zástupcovi nie je možné vykladať len v tom smere, že právny
zástupca musí byť nevyhnutne (ako účastník) zúčastnený v spore s konajúcom sudcom.
Postačí pritom, aby tento právny zástupca bol účastný ako právny zástupca v inom konaní
so zákonným sudcom.
Uvedomujem si však aj to, že tento záver nemožno generalizovať pre všetky konania,
a to s ohľadom na to, že nezávislosť súdu je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky
konkrétne okolnosti prípadu.
Okolnosťou odôvodňujúcou zaujatosť zákonného sudcu v danom prípade je jednak
tá skutočnosť, že zákonný sudca v predchádzajúcich v dvoch konaniach, z ktorých v jednom
vystupoval ako účastník a v druhom ako zákonný sudca, sám nenamietal svoju zaujatosť,
t. j. z vlastnej iniciatívy, nenavrhol v prvom prípade odňatie a prikázanie veci inému súdu,
a v druhom prípade sám svoje vylúčenie, pričom podľa nášho názoru by sa (vzhľadom
skutkové okolnosti týchto prípadov) takéto iniciatívne konanie zo strany predstaviteľa
súdnej moci javilo ako primerané a opodstatnené.
Ďalšou relevantnou okolnosťou v danom prípade je priamy príbuzenský pomer medzi
právnym zástupcom sťažovateľky a M. M., s ktorým je zákonný sudca (v pozícií protistrany)
v aktívnom spore. Tento príbuzenský pomer môže byť relevantnou okolnosťou, pokiaľ
sa jedná o posúdenie zaujatosti zákonného sudcu“.
Uvedené úvahy sa podľa právneho zástupcu sťažovateľky vzťahujú v plnom rozsahu
aj na stanovisko predsedu kolégia.
Vzhľadom na to, že sudca okresného súdu, o nevylúčení ktorého z prerokúvania
a rozhodovania v právnej veci sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 1 NcC 61/05 zo 4. novembra 2005, sa po podaní sťažnosti ústavnému súdu stal
sudcom Krajského súdu v K., a teda vo veci okresného súdu sp. zn. 7 C 90/2004 prestal byť
zákonným sudcom, právny zástupca sťažovateľky zároveň ústavnému súdu oznámil,
že na bode 2 petitu sťažnosti netrvá a žiada, aby vec bola prerokovaná iba v rozsahu bodu 1
a 3 petitu sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom (...).
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie označených
základných práv uznesením krajského súdu č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005,
ako aj konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Týmto uznesením, ako už bolo uvedené,
rozhodol krajský súd o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou vo veci vedenej
okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2004 o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania
a rozhodovania.
V návrhu na vylúčenie sudcu z prerokúvania a rozhodovania v uvedenej veci
z 8. septembra 2005 sťažovateľka uviedla, že „... vznáša (...) prostredníctvom právneho
zástupcu v zmysle ustanovení § 14 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku nasledovnú
námietku zaujatosti voči sudcovi Okresného súdu Humenné Mgr. P. T., ktorý má podľa
rozvrhu práce uvedenú vec prejednať a o veci rozhodnúť, nakoľko so zreteľom na jeho
pomer k zástupcovi účastníka sú tu pochybnosti o jeho nezaujatosti“.
Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh na vylúčenie sudcu tým, že:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove, spis. zn. 3 NcC 78/03-81, zo dňa
02. 12. 2003, boli v právnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné, pod spis. zn.
8 C 673/02, z prejednávania a rozhodovania veci vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu
Humenné, a to z dôvodu, že v danej veci ako žalobca v 94. rade vystupuje Mgr. P. T., sudca
tunajšieho súdu a sú tu také okolnosti, ktoré svedčia o osobnom a kolegiálnom vzťahu
sudcov Okresného súdu Humenné k žalobcovi v 94. rade, ktorý je sudcom uvedeného súdu
a taktiež na možnú nedôveru protistrany, nie je vhodné, aby právnu vec sudcu, s ktorým
prichádzajú denne do kontaktu prejednávali a o vecí rozhodovali jeho spolupracovníci.
Uvedená právna vec nebola doposiaľ ukončená.
V uvedenom konaní žalovaný M. M. je otec JUDr. M. M., ktorý je právnym
zástupcom žalovanej v tomto konaní.
Obdobne v ďalšej právnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné, pod spis. zn.
9 C 127/03, rozhodol Krajský súd v Prešove Uznesením, spis. zn. 10 NcC 4/04-26, ktorým
rovnako odňal vec sudcovi Mgr. P. T.
Uvedené skutočnosti naďalej pretrvávajú a vzťahujú sa i na právnu vec, o ktorú
v tomto konaní ide a kde má podľa rozvrhu práce vec žalovanej prejednať a o veci
rozhodnúť sudca, ktorý v inej právnej veci vystupuje ako žalobca...“
Sudca Mgr. P. T. vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedol, že sa necíti byť zaujatý,
pretože je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi
sťažovateľky. Nemá však námietky, aby uvedená vec bola pridelená inému sudcovi.
Krajský súd odôvodnil namietané uznesenie, ktorým nevylúčil sudcu Mgr. P. T.
z prerokúvania a rozhodovania vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 7 C 90/2004,
okrem iného tým, že:
„Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu,
že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie
veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem
na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto situáciu predpokladá najmä príbuzenský
vzťah k účastníkom alebo k ich zástupcom, priateľský pomer k týmto osobám, osobný alebo
ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne.
Z obsahu spisu, ani z vyjadrenia sudcu nevyplýva, že by u zákonného sudcu mohli
vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Žalovaná vo vznesenej námietke zaujatosti
neuviedla taký zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa mohla
spochybniť nezaujatosť sudcu. Len samotné tvrdenie žalovanej, že sudca Mgr. P. T.
je účastníkom konania vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 673/02,
kde vystupuje ako žalobca v 94. rade a kde ako žalovaný vystupuje M. M., otec JUDr. M.
M., ktorý je právnym zástupcom žalovanej v tomto konaní, nie je dôvodom na vylúčenie
z prejednávania a rozhodovania veci. M. M., s ktorým je vec prejednávajúci sudca priamo
v spore, nie je totiž účastníkom a ani zástupcom v teraz prebiehajúcom konaní.
Vzhľadom na uvedené nadriadený súd rozhodol tak, že sudca Mgr. P. T.
nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci 7 C 90/2004 Okresného súdu
Humenné.“
Podľa ustanovenia § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dôvodom
na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci.
Podľa ustanovenia § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa
§ 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa
odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide,
alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke
zaujatosti do 10 dní od jej podania nadriadenému súdu. O tom, či je sudca vylúčený,
rozhodne do 10 dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte. O vylúčení
sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do 10 dní iný senát tohto súdu.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti a aj keď je vzhľadom na príslušné zákonné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci z dôvodu
pochybností o ich nezaujatosti stručné, ale napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom
a presvedčivo odôvodnené, ústavný súd považuje právny názor krajského súdu
za legitímny a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu
č. k. 1 NcC 61/05-110 zo 4. novembra 2005 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá
by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel,
že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudcu okresného súdu, a preto jeho obsah
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľkou
namietaným porušením jej označených práv.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania
pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až 16 OSP. Obsahom základného práva
na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP,
resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi
označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho,
že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania.
Tieto aspekty nestrannosti súdu rozlíšil ESĽP vo svojom rozhodnutí Piersack
v. Belgicko z 1. októbra 1982, kde išlo o posúdenie nestrannosti predsedu súdu, ktorý
v počiatočnom štádiu konania v danej veci pôsobil ako verejný prokurátor. Z judikatúry
ESĽP vyplýva, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť
prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti, aby neexistovali pochybnosti o nezaujatosti
sudcu k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom alebo k prejednávanej veci.
Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar
v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť
sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to,
či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym
pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
V namietanom prípade sudca Mgr. P. T. uviedol, že sa necíti byť zaujatý, keďže
je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľky.
Nenamietal však prípadné pridelenie predmetnej veci inému sudcovi. Vnútorné pocity
sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti je potrebné akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa
nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však
sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť uvedeného sudcu, avšak ústavný súd je toho
názoru, že aj keď jej argumenty nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.
Skutočnosť, že v inej právnej veci vedenej okresným súdom boli z jej prerokúvania
a rozhodovania rozhodnutím nadriadeného súdu vylúčení všetci sudcovia okresného súdu
z dôvodu, že v tejto veci vystupuje Mgr. P. T. v procesnom postavení žalobcu v 94. rade,
pričom žalovaným je otec právneho zástupcu sťažovateľky, a rovnako tak ani skutočnosť,
že v inej právnej veci vedenej okresným súdom (v ktorej vystupuje otec právneho zástupcu
sťažovateľky v procesnom postavení žalobcu) rozhodol krajský súd tak, že ju odňal sudcovi
Mgr. P. T., nemôže postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti
o nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich
zástupcom. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova
zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti.
Týka sa to predovšetkým nevyhnutných vzťahov osôb patriacich do určitej skupiny, a teda
v danom prípade osôb vykonávajúcich právnické povolanie. V namietanom prípade bol
súčasťou takéhoto vzťahu zákonný sudca a právny zástupca žalovaného, zastupujúci ako
advokát svojho otca v inom konaní, pričom prikladať tomuto vzťahu intenzitu a závažnosť,
ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd
v danom prípade za nedôvodné. K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci
môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej tzv. teórie zdania, uplatňovanej
v judikatúre ESĽP, iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci,
účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom
ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle
a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľkou v námietke zaujatosti
vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej okresným súdom
a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu v danom prípade
prijatie takéhoto záveru neumožňuje.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné
považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
označeným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2007