Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 98/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., Veľká Británia, zastúpenej advokátom JUDr.

O. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Bratislave č. k. -499 z 9. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -499 z 9. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení

odporkyne. V predmetnom konaní sťažovateľku spočiatku zastupovala advokátka JUDr. M.

U. G., ktorá jej však z dôvodu dlhodobých zdravotných problémov vypovedala plnú moc.

Dňa 7. mája 2012 sťažovateľka udelila plnú moc na svoje zastupovanie v tejto veci

advokátovi JUDr. O. K. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľky“), ktorý po prevzatí

zastupovania zistil, že v predmetnej veci ako zákonný sudca koná a rozhoduje jeho (bývalý)

spolužiak z vysokej školy a priateľ, s ktorým sa dosiaľ viac-menej pravidelne stretáva. Na

základe tejto skutočnosti v spojení s tým, že komunikácia pri ich priateľských stretnutiach je

najviac zameraná na oblasť práva a presahuje rámec štandardnej komunikácie, právny

zástupca sťažovateľky 9. mája 2012 vzniesol podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) námietku zaujatosti proti sudcovi Mgr. R. P. z dôvodu jeho

pomeru k zástupcovi účastníka konania a požiadal o jeho vylúčenie z prerokovávania

a rozhodovania danej veci. Krajský súd uznesením č. k. -499 z 9. júla 2012

nevylúčil sudcu okresného súdu Mgr. R. P. z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej

týmto súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v existencii rozdielnej judikatúry

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v obdobných veciach.

Tvrdí, že krajský súd ju napadnutým rozhodnutím pozbavil možnosti uplatňovať svoje

právo na spravodlivé prerokovanie veci nezávislým súdom, v dôsledku čoho došlo

k porušeniu a dohovoru. Sťažovateľka poukazuje na to, že

rozpornosť judikatúry najvyššieho súdu hodnotí Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) tak, že je práve úlohou najvyššieho súdu usmerňovať (regulovať) protirečivé

rozsudky a stanovovať rozhodujúcu interpretáciu zákona.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. -499 z 9. júla 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdneho konanie podľa

dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdneho konanie podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -499 z 9. júla 2012 (ktorým

nevylúčil sudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej týmto

súdom pod sp. zn. ), ktorú sťažovateľka odôvodňuje existenciou rozdielnej

judikatúry najvyššieho súdu týkajúcou sa rozhodovania o námietkach zaujatosti sudcov

všeobecných súdov.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis , , ,

). Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj

ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokúvaných veciach. Nemožno namietať proti tomu, aby judikatúra súdov

v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona

za podmienky, že dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, možno rozumne

zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (obdobne napr.

).

Keďže ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov,

sťažnostná námietka sťažovateľky sama osebe nestačí na to, aby ústavný súd nahradil

právny názor krajského súdu svojím vlastným. Reálne uplatnenie a garantovanie základného

práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,

aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

Ústavný súd už viackrát judikoval, že obsahom základného práva vyplývajúceho

z je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť

a rozhodnúť o ňom (, , , a iné). Táto

judikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľky známa.

Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci upravujú ustanovenia § 14 až

:

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v danom

prípade „neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia ,

a preto... zákonného sudcu Mgr. R. P. z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil“.

Krajský súd „... nezistil žiadne také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé

vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu pri prejednávaní

a rozhodovaní pridelenej veci... Vec prejednávajúci zákonný sudca a ani právny zástupca

odporcu dostatočne nekonkretizovali, ničím hodnoverným nepodložili, a teda spoľahlivo

nepreukázali, že ich profesionálny a bežný kamarátky vzťah založený spoločným štúdiom na

vysokej škole prerástol do nadštandardného bližšieho priateľského vzťahu, ako predpokladu

možnej neobjektívnosti zákonného sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní danej veci...“.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd podrobne zdôvodnil svoje rozhodnutie

a vysvetlil, z akých dôvodov namietaný sudca nie je vylúčený z prejednávania v konkrétnej

veci.

V súvislosti s problémom nastoleným právnym zástupcom sťažovateľky ústavný súd

odkazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že k vylúčeniu sudcu z prerokúvania

a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej

v judikatúre ESĽP, ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci,

k účastníkom konania alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne (napr. , , ). Podľa názoru

ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a účastníkom konania. Rozhodujúcim

prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho

právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996). Za objektívne však nemožno považovať to,

ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi

konania), ale to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť

k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci,

disponuje.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje

známky možnej ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným právom

sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. s jej právom na spravodlivé súdne konanie, a preto

sťažnostnú námietku sťažovateľky nie je potrebné preskúmať v ďalšom konaní.

Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú súvislosť medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami sťažovateľky,

sťažnosť podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2013