Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 98/2013
PDF · 161.17 KB
No categories available
III. ÚS 98/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., Veľká Británia, zastúpenej advokátom JUDr.
O. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v
Bratislave č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 197/2009 vystupuje sťažovateľka v procesnom postavení
odporkyne. V predmetnom konaní sťažovateľku spočiatku zastupovala advokátka JUDr. M.
U. G., ktorá jej však z dôvodu dlhodobých zdravotných problémov vypovedala plnú moc.
Dňa 7. mája 2012 sťažovateľka udelila plnú moc na svoje zastupovanie v tejto veci
advokátovi JUDr. O. K. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľky“), ktorý po prevzatí
zastupovania zistil, že v predmetnej veci ako zákonný sudca koná a rozhoduje jeho (bývalý)
spolužiak z vysokej školy a priateľ, s ktorým sa dosiaľ viac-menej pravidelne stretáva. Na
základe tejto skutočnosti v spojení s tým, že komunikácia pri ich priateľských stretnutiach je
najviac zameraná na oblasť práva a presahuje rámec štandardnej komunikácie, právny
zástupca sťažovateľky 9. mája 2012 vzniesol podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) námietku zaujatosti proti sudcovi Mgr. R. P. z dôvodu jeho
pomeru k zástupcovi účastníka konania a požiadal o jeho vylúčenie z prerokovávania
a rozhodovania danej veci. Krajský súd uznesením č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012
nevylúčil sudcu okresného súdu Mgr. R. P. z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej
týmto súdom pod sp. zn. 8 C/197/2009.
Sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v existencii rozdielnej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v obdobných veciach.
Tvrdí, že krajský súd ju napadnutým rozhodnutím pozbavil možnosti uplatňovať svoje
právo na spravodlivé prerokovanie veci nezávislým súdom, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka poukazuje na to, že
rozpornosť judikatúry najvyššieho súdu hodnotí Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) tak, že je práve úlohou najvyššieho súdu usmerňovať (regulovať) protirečivé
rozsudky a stanovovať rozhodujúcu interpretáciu zákona.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu
č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdneho konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdneho konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 NcC/34/2012-499 z 9. júla 2012 (ktorým
nevylúčil sudcu okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej týmto
súdom pod sp. zn. 8 C/197/2009), ktorú sťažovateľka odôvodňuje existenciou rozdielnej
judikatúry najvyššieho súdu týkajúcou sa rozhodovania o námietkach zaujatosti sudcov
všeobecných súdov.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 284/05,
III. ÚS 346/05). Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj
ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokúvaných veciach. Nemožno namietať proti tomu, aby judikatúra súdov
v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona
za podmienky, že dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, možno rozumne
zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (obdobne napr.
Keďže ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov,
sťažnostná námietka sťažovateľky sama osebe nestačí na to, aby ústavný súd nahradil
právny názor krajského súdu svojím vlastným. Reálne uplatnenie a garantovanie základného
práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to,
aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 340/04).
Ústavný súd už viackrát judikoval, že obsahom základného práva vyplývajúceho
z čl. 46 ods. 1 ústavy je povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť
a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97, I. ÚS 4/98, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03 a iné). Táto
judikatúra je právnemu zástupcovi sťažovateľky známa.
Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci upravujú ustanovenia § 14 až
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že v danom
prípade „neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p.,
a preto... zákonného sudcu Mgr. R. P. z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil“.
Krajský súd „... nezistil žiadne také kvalifikované skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé
vzbudiť odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti zákonného sudcu pri prejednávaní
a rozhodovaní pridelenej veci... Vec prejednávajúci zákonný sudca a ani právny zástupca
odporcu dostatočne nekonkretizovali, ničím hodnoverným nepodložili, a teda spoľahlivo
nepreukázali, že ich profesionálny a bežný kamarátky vzťah založený spoločným štúdiom na
vysokej škole prerástol do nadštandardného bližšieho priateľského vzťahu, ako predpokladu
možnej neobjektívnosti zákonného sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní danej veci...“.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd podrobne zdôvodnil svoje rozhodnutie
a vysvetlil, z akých dôvodov namietaný sudca nie je vylúčený z prejednávania v konkrétnej
veci.
V súvislosti s problémom nastoleným právnym zástupcom sťažovateľky ústavný súd
odkazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že k vylúčeniu sudcu z prerokúvania
a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej
v judikatúre ESĽP, ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že vzťah sudcu k danej veci,
k účastníkom konania alebo k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne (napr. IV. ÚS 49/07, IV. ÚS 23/2011, I. ÚS 78/2012). Podľa názoru
ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a účastníkom konania. Rozhodujúcim
prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho
právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996). Za objektívne však nemožno považovať to,
ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi
konania), ale to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť
k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci,
disponuje.
Ústavný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje
známky možnej ústavne neakceptovateľnej konfrontácie so základným právom
sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. s jej právom na spravodlivé súdne konanie, a preto
sťažnostnú námietku sťažovateľky nie je potrebné preskúmať v ďalšom konaní.
Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil žiadnu ústavne relevantnú súvislosť medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami sťažovateľky,
sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2013