Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 461/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. I. P., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 13. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta

2013 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 13. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v konaní vedenom na Krajskom súde v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. podaním zo 16. apríla 2013 vzniesla

námietku zaujatosti proti členovi senátu krajského súdu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol o nevylúčení sudcu krajského súdu

z prerokovávania a rozhodovania predmetnej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že svoju námietku osvedčila zaujatosťou

sudcu krajského súdu pre jeho priateľský vzťah s právnym zástupcom odporcu a napriek

tomu, že sudca namietaný priateľský vzťah nevyvrátil a svoju obranu postavil iba

na „báze profesionálnej roviny“, je jeho vyjadrenie čisto účelové a neudržateľné.

V tejto súvislosti uviedla, že „Za uplatnenia teórie zdania je priateľský vzťah sudcu

s právnym zástupcom odporcu spôsobilý byť dôvodom na vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania vo veci (objektívna nestrannosť). Subjektívne posúdenie sudcu o svojej

(nezaujatosti) je absolútne irelevantné. Nakoľko sudca nevyvrátil pochybnosti o jeho

zaujatosti a vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci došlo uznesením k porušeniu

sťažovateľových práv.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že základné

právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené

bolo. Okrem toho žiada zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie a domáha sa aj úhrady trov konania.

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) rozhodol o dočasnom opatrení, odložil vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia a prikázal krajskému súdu, aby sa zdržal konať vo veciach

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. až do meritórneho

rozhodnutia ústavného súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva zaručeného dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. mája 2013. Podľa sťažovateľky v danom prípade „subjektívne

posúdenie sudcu o svojej (nezaujatosti) je absolútne irelevantné. Nakoľko sudca nevyvrátil

pochybnosti o jeho zaujatosti a vzhľadom na nesprávne právne posúdenie veci došlo

uznesením k porušeniu sťažovateľových práv.“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu môže ústavný súd hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré sťažovateľ označil, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizovalo možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (, , a

a iné).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru, ústavný súd

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho

úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. ).

Sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu (členovi

senátu) z dôvodu, ktorý sa mala dozvedieť 16. apríla 2013, a to že je v priateľskom vzťahu

s právnym zástupcom odporcu, ktorý ho často navštevuje na pracovisku a chodí s ním

aj na spoločenské podujatia a posedenia, čím sa z jej pohľadu sudca nejaví ako nestranný

a objektívny, a navyše sudca je voči sťažovateľke antipatický.

Vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania veci upravujú ustanovenia § 14

až (ďalej len „OSP“)

Obsahom tohto základného práva však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť.

Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť

súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania

a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (, ).

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky

zaujatosti sťažovateľky z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci ( ), a vychádzal pritom aj z vyjadrenia

sudcu, ktorý uviedol, že „ právneho zástupcu odporcu žalovanej osobne pozná, nejde však

o vzťah priateľský, ani o vzťah aktívny. Je to vzťah známych, pričom s JUDr. J.

sa nestretáva, a prichádzam s ním do styku len v rovine profesionálnej. Na záver uviedol,

že nemá vzťah k účastníkom konania, ani pomer k veci a necíti sa zaujatý.“.

V relevantnej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol:

„Z ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyplýva povinnosť sudcu zdržať

sa všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie

súdov. Sudca musí vystupovať nezaujato a dbať o to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne

spochybňovaná. K účastníkom konania je povinný pristupovať bez akýchkoľvek predsudkov.

Aj so zreteľom na toto ustanovenie má sudca zachovávať k prejednávanej veci, účastníkom

konania a ich zástupcom vecný, profesionálny prístup. Miera schopnosti sudcu zachovať

nadhľad a potrebnú dávku odstupu od veci, od účastníkov konania a od všetkého, čo súvisí

s prejednávaním veci v súdnom konaní je daná stupňom osobnej a osobnostnej

pripravenosti sudcu na výkon súdnictva.

O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva

má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať

nielen svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom

niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pochybnosť

o jeho nezaujatosti. Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci

a účastníkom konania je tiež schopnosť vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého

z účastníkov pozná; aj takáto jeho schopnosť je totiž neoddeliteľnou súčasťou spôsobilosti

vykonávať funkciu sudcu.

Účelom je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska uvedeného ustanovenia je právne významný vzťah

sudcu, a to buď: 1) k veci (o vzťah tejto povahy ide napríklad vtedy, keď sudca

je účastníkom alebo vedľajším účastníkom konania, keď má osobný záujem na určitom

výsledku konania, ak sudca verejne – napríklad prostredníctvom médií alebo iným

spôsobom vyjadril právny názor na vec, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť jeho

nestrannosť alebo aj vtedy ak sudca získal poznatky o veci iným spôsobom než

z dokazovania v konaní, napr. ako svedok vnímal skutočnosti, ktoré sú predmetom

dokazovania), 2) k účastníkom konania [o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu

charakteru rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného

vzťahu alebo relevantného osobného vzťahu (tak pozitívneho alebo negatívneho)], 3)

k zástupcom účastníkov konania (viď vyššie 2).

Najvyšší súd... s prihliadnutím k obsahu spisu dospel k záveru, že v danej veci

o prípad vylúčenia sudcu podľa nejde. Z obsahu spisu nevyplývajú

žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti.

Za daného stavu, keď neexistuje relevantný dôkaz preukazujúci priateľský vzťah

medzi JUDr. J. A. a právnym zástupcom žalovanej JUDr. J. J., nič nenasvedčuje tomu,

že by JUDr. A. mal k veci či k účastníkom konania nejaký vzťah, ktorý by potvrdzoval jeho

zaujatosť vo veci a vylučoval by ho z jej prejednávania a rozhodovania.

Za reálnu existenciu takého vzťahu nemožno považovať len samotné tvrdenie

účastníka konania, že takýto vzťah existuje. Existenciu či neexistenciu niektorého v zákone

uvedených dôvodov pre vylúčenie sudcu je treba objektívne zistiť, nepostačuje

len subjektívne presvedčenie účastníka konania.“

Vychádzajúc z citovaného uznesenia podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd svoje

rozhodnutie o nevylúčení sudcu krajského súdu (člena senátu) z prejednávania

a rozhodovania v danej veci odôvodnil jasným a zrozumiteľným spôsobom, a preto

aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

nie je v žiadnom prípade arbitrárne a skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Pretože ústavný súd v danej veci nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľkou označenými právami, porušenie ktorých namieta,

odmietol sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

podľa (obdobne , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013