Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 78/2012
PDF · 163.68 KB
No categories available
I. ÚS 78/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., P., zastúpenej advokátkou
Mgr. Z. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
na nezávislom a nestrannom súde v spravodlivom procese podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Ncb 6/2011 z 20. decembra
2011 a sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad
sp. zn. 18 Cb 89/2004 z 2. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Ncb 6/2011 z 20. decembra
2011 a sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Cb 89/2004 z 2. februára 2010.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že
a) okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 Cb 89/2004 z 2. februára 2010 zaviazal
žalovanú sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 92 790,75 € s prísl. a zmluvnú pokutu
vo výške 0,1 % denne zo sumy 302 064,66 € od 1. decembra 2004 do 31. decembra 2004.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob 49/2010 z 20. januára
2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. februára 2011, rozsudok okresného súdu
vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu s prísl. potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok
okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; dovolanie
sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. júna 2011 pre neprípustnosť odmietnuté, preto
sa sťažovateľka podnetom z 24. januára 2012 obrátila na Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky o podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutým rozhodnutiam;
b) sťažovateľka sa 16. novembra 2011 od svojho právneho zástupcu dozvedela
skutočnosti, pre ktoré by zákonná sudkyňa okresného súdu mala byť vylúčená
z konania a rozhodovania v označenej veci. Krajský súd uznesením sp. zn.
4 Ncb 6/2011 z 20. decembra 2011, ktoré bolo sťažovateľke doručené 9. januára 2012,
nezistil dôvody vylúčenia namietanej sudkyne.
Sťažovateľka však namietala, že nadriadený súd pri rozhodovaní o vznesenej
námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti vyplývajúce
z objektívneho hľadiska, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej nestrannosti, čo spôsobilo
nielen zmätočnosť a protiústavnosť predchádzajúcich meritórnych rozhodnutí, ale nie je
zabezpečená ani nestrannosť ďalšieho procesu pred okresným súdom po zrušujúcom
rozhodnutí krajského súdu vo veci rozhodovania o zmluvnej pokute a náhrade trov konania.
3. Sťažovateľka ešte dodala, že o ďalších pochybeniach o zaujatosti konajúcej
sudkyne okresného súdu sa dozvedela po doručení rozhodnutia nadriadeného súdu o jej
nevylúčení, ktoré uplatnila v podnete na podanie mimoriadneho dovolania, ale aj napriek
tomu sa domnieva, že aj túto skutočnosť môže posúdiť ústavný súd pri preskúmaní
uznesenia nadriadeného súdu.
4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv
v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €
a trovy konania.
5. Po oboznámení sa s predloženými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd
zistil, že ústavnú sťažnosť musí odmietnuť z viacerých dôvodov uvedených v § 25 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
6. a) Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa
sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
b) Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny
názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie
konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv
alebo slobôd sťažovateľa.
c) Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu nadobudol právoplatnosť 17. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky
z 3. februára 2012 bola ústavnému súdu doručená 7. februára 2012 (na poštovú prepravu
bola daná 6. februára 2012).
d) V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež poukázala
na skutočnosť, že ochrany svojich práv sa domáhala aj prostredníctvom podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, ktorý bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený
26. januára 2012.
e) V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa
ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno
považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Preto
podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené
snahou sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale naplnením skutočností
uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 209/03).
f) Sťažovateľka sa teda ochrany svojich označených práv v namietaných
meritórnych rozhodnutiach [bod 2a)] domáhala zjavne až po uplynutí lehoty dvoch
mesiacov uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde; ústavný súd preto v tejto časti jej
sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
7. a) Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
b) Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00).
c) Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje
znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny
a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené
skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať
ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami
ústavy a dohovoru.
d) Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľkou
namietaným porušením jej označených práv.
e) Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo
na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho
prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred
nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť
nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.
f) Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotou, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že
okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho
a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu
týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších
inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania
o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je
objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň
vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).
Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí
vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne
okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca
určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.
g) V namietanom prípade sudkyňa JUDr. M. G. uviedla, že sa necíti byť zaujatá,
keďže je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k právnemu
zástupcovi žalobcu. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba
akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho
zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť
uvedenej sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jej argumenty neboli
nezávažné, neboli však ani zásadné pre jeho rozhodnutie.
h) K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže síce dôjsť aj pri
zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP,
ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo
k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.
Ústavný súd však dospel k záveru, že hoci aj negatívny vzťah otca – advokáta zákonnej
sudkyne k právnemu zástupcovi žalovanej, nezakladá sám osebe taký pomer sudkyne
k právnemu zástupcovi žalovanej, ktorý by mal za následok pochybnosť o jej nezaujatosti.
8. Navyše, rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania o námietke zaujatosti zásadne
ani nie je dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti, pravda, za predpokladu, že v konaní
o tejto námietke boli dôsledne aplikované princípy spravodlivého konania tak, ako to už
bolo uvedené. Je to dané tým, že táto námietka zostáva aj v prípade takého rozhodnutia
zachovaná (možno ju podať opakovane z pohľadu nových skutočností), a to aj pre prípadný
opravný prostriedok vo veci samej; ide totiž o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a)
OSP a o dovolací dôvod podľa § 237 písm. g) OSP.
9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
10. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,
že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).
11. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť
medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok
zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími
nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. februára 2012