Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 78/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s., P., zastúpenej advokátkou

Mgr. Z. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci

na nezávislom a nestrannom súde v spravodlivom procese podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 20. decembra

2011 a sp. zn. z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad

sp. zn. z 2. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. decembra

2011 a sp. zn. z 20. januára 2011 a rozsudkom Okresného súdu Poprad

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. februára 2010.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že

a) okresný súd rozsudkom sp. zn. z 2. februára 2010 zaviazal

žalovanú sťažovateľku zaplatiť žalobcovi sumu 92 790,75 € s prísl. a zmluvnú pokutu

vo výške 0,1 % denne zo sumy 302 064,66 € od 1. decembra 2004 do 31. decembra 2004.

Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. januára

2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. februára 2011, rozsudok okresného súdu

vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu s prísl. potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; dovolanie

sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 20. júna 2011 pre neprípustnosť odmietnuté, preto

sa sťažovateľka podnetom z 24. januára 2012 obrátila na Generálnu prokuratúru Slovenskej

republiky o podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutým rozhodnutiam;

b) sťažovateľka sa 16. novembra 2011 od svojho právneho zástupcu dozvedela

skutočnosti, pre ktoré by zákonná sudkyňa okresného súdu mala byť vylúčená

z konania a rozhodovania v označenej veci. Krajský súd uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2011, ktoré bolo sťažovateľke doručené 9. januára 2012,

nezistil dôvody vylúčenia namietanej sudkyne.

Sťažovateľka však namietala, že nadriadený súd pri rozhodovaní o vznesenej

námietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni nebral do úvahy najmä skutočnosti vyplývajúce

z objektívneho hľadiska, ktoré vyvolávajú pochybnosti o jej nestrannosti, čo spôsobilo

nielen zmätočnosť a protiústavnosť predchádzajúcich meritórnych rozhodnutí, ale nie je

zabezpečená ani nestrannosť ďalšieho procesu pred okresným súdom po zrušujúcom

rozhodnutí krajského súdu vo veci rozhodovania o zmluvnej pokute a náhrade trov konania.

3. Sťažovateľka ešte dodala, že o ďalších pochybeniach o zaujatosti konajúcej

sudkyne okresného súdu sa dozvedela po doručení rozhodnutia nadriadeného súdu o jej

nevylúčení, ktoré uplatnila v podnete na podanie mimoriadneho dovolania, ale aj napriek

tomu sa domnieva, že aj túto skutočnosť môže posúdiť ústavný súd pri preskúmaní

uznesenia nadriadeného súdu.

4. Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených práv

v konaní a rozhodovaní všeobecných súdov, napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €

a trovy konania.

5. Po oboznámení sa s predloženými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný súd

zistil, že ústavnú sťažnosť musí odmietnuť z viacerých dôvodov uvedených v § 25 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

6. a) Podľa sťažnosť možno podať v lehote

dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa

sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

b) Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny

názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv

alebo slobôd sťažovateľa.

c) Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu nadobudol právoplatnosť 17. februára 2011. Sťažnosť sťažovateľky

z 3. februára 2012 bola ústavnému súdu doručená 7. februára 2012 (na poštovú prepravu

bola daná 6. februára 2012).

d) V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka taktiež poukázala

na skutočnosť, že ochrany svojich práv sa domáhala aj prostredníctvom podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania, ktorý bol Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručený

26. januára 2012.

e) V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno

považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Preto

podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3

žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené

snahou sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale naplnením skutočností

uvedených v ustanovení (m. m. ).

f) Sťažovateľka sa teda ochrany svojich označených práv v namietaných

meritórnych rozhodnutiach [bod 2a)] domáhala zjavne až po uplynutí lehoty dvoch

mesiacov uvedenej v ; ústavný súd preto v tejto časti jej

sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú ( ).

7. a) Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

b) Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ).

c) Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje

znaky arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor krajského súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu krajského súdu bolo možné vyčítať

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať

ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

d) Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľkou podaného návrhu na vylúčenie sudkyne okresného súdu, a preto jeho obsah

neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným, sťažovateľkou

namietaným porušením jej označených práv.

e) Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo

na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je

v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho

prejednávania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred

nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť

nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

f) Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotou, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. Európsky súd pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že

okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho

a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna stránka nestrannosti sudcu

týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne k ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších

inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania

o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho zástupcu) je

objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň

vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí

vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú objektívne

okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca

určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje.

g) V namietanom prípade sudkyňa JUDr. M. G. uviedla, že sa necíti byť zaujatá,

keďže je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k právnemu

zástupcovi žalobcu. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba

akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho

zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa sťažovateľka snažila spochybniť nestrannosť

uvedenej sudkyne, avšak ústavný súd je toho názoru, že aj keď jej argumenty neboli

nezávažné, neboli však ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

h) K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže síce dôjsť aj pri

zohľadnení sťažovateľkou akcentovanej, tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP,

ale iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, k účastníkom alebo

k ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Ústavný súd však dospel k záveru, že hoci aj negatívny vzťah otca – advokáta zákonnej

sudkyne k právnemu zástupcovi žalovanej, nezakladá sám osebe taký pomer sudkyne

k právnemu zástupcovi žalovanej, ktorý by mal za následok pochybnosť o jej nezaujatosti.

8. Navyše, rozhodnutie o nevylúčení sudcu z konania o námietke zaujatosti zásadne

ani nie je dôvodom na podanie ústavnej sťažnosti, pravda, za predpokladu, že v konaní

o tejto námietke boli dôsledne aplikované princípy spravodlivého konania tak, ako to už

bolo uvedené. Je to dané tým, že táto námietka zostáva aj v prípade takého rozhodnutia

zachovaná (možno ju podať opakovane z pohľadu nových skutočností), a to aj pre prípadný

opravný prostriedok vo veci samej; ide totiž o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a)

a o dovolací dôvod podľa .

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

10. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil,

že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ).

11. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť

medzi uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

12. Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen v. Rakúsko, rozsudok

zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

13. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

nárokmi uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012