Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 355/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom

Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom Mgr. T. Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporcom (v 25. rade)

v konaní o žalobe žalobcov (spolu 89 žalobcov) o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

a v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) pod sp. zn. .

Žalobcovia (okrem žalobcov v 71. a 72. rade) podali dovolanie proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 18. marca 2010, ktorého prípustnosť odôvodňovali

podľa (ďalej len „OSP“), teda vadou konania

spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie žalobcov z dôvodu

neprípustnosti a o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že „Žiaden z účastníkov

nemá právo na náhradu trov konania.“. Najvyšší súd v časti odôvodnenia napadnutého

uznesenia k výroku o trovách konania uviedol: „O náhrade trov dovolacieho konania

rozhodol podľa (s použitím analógie) v spojení s

, keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy

niektorých žalovaných, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením ich zástupcov k dovolaniu,

nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie

práva.“

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu v časti jeho výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov

a sťažovateľky. Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľka v nedostatočnom

odôvodnení záverov najvyššieho súdu v namietanej časti a v ich ústavnej nekonformnosti

a k tomu v sťažnosti uviedla:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky založil svoju argumentáciu na ustanoveniach

per analogiam a

Podľa nemá nikto z účastníkov právo na náhradu trov

konania, ak konanie bolo zastavené. Odsek 2 uvedeného paragrafu následne ustanovuje

výnimku v prípade, ak niektorý z účastníkov zastavenie konania zavinil. Konštantná

judikatúra všeobecných súdov pritom považuje späťvzatie žaloby žalobcom (resp. späťvzatie

opravného prostriedku tým, kto ho podal) za zavinenie zastavenia konania (porov. napr.

R 49/1993, R 72/1995). Judikatúra ďalej dovodila, že zastaveniu konania je na roveň

postavené odmietnutie žaloby (opravného prostriedku), keďže v jednom i v druhom prípade

je dôvodom daného vybavenia veci neexistencia resp. zánik podmienok konania o žalobe

(opravnom prostriedku).

Najvyšší súd Slovenskej republiky však v napadnutom uznesení odôvodňuje

nepriznanie náhrady trov konania inak, a to tak, že trovy vynaložené na vyjadrenie

k neprípustnému opravnému prostriedku nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie

práva. Otázka účelnosti vynaložených trov je však otázka, v ktorej – zjednodušene povedané

– ide o „druhý krok“ pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd totiž musí

v „prvom kroku“ najskôr (abstraktne) posúdiť, či určitý účastník vôbec má alebo nemá

nárok na náhradu trov a až keď zistí, že účastník by mal v abstraktnej rovine nárok na

náhradu trov, musí v „druhom kroku“ posúdiť jednotlivé položky uplatnených trov

z pohľadu ich účelnosti.

Ustanovenie , na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd Slovenskej republiky

v napadnutom uznesení, sa týka onoho „prvého kroku“. Onen druhý krok, teda posúdenie

jednotlivých položiek uplatnených trov, upravuje , ktorý treba

primerane použiť aj pri rozhodovaní o účelnosti vynaložených trov nielen pri úspechu

vo veci samej, ale aj v ostatných prípadoch. Je neprípustné a z pohľadu zrozumiteľnosti

a presvedčivosti odôvodnenia neakceptovateľné zmiešavať uvedené dva kroky

a odôvodňovať jeden druhým.

Z vyššie uvedeného plynie, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom

rozhodovaní vyvodil z a záver, ktorý z neho za žiadnych

okolností nevyplýva, a naopak, nepoužil pri svojom rozhodovaní to ustanovenie, ktoré ním

riešenú otázku „účelnosti vynaložených trov“ skutočne upravuje... To platí bez ohľadu na

to, či samotný výrok, ku ktorému sa Najvyšší súd Slovenskej republiky dopracoval, je

v konečnom dôsledku správny, teda či by sa za použitia správnej právnej normy a jej

správnej interpretácie dospelo k rovnakému výroku. Právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia patrí účastníkovi konania bez ohľadu na konečnú správnosť výroku...

Odhliadnuc od použitia zjavne nesprávnych právnych noriem, Najvyšší súd

Slovenskej republiky založil svoj výrok o nepriznaní náhrady trov konania v podstate na

úvahe, že trovy vynaložené na vyjadrenie k procesné neprípustnému dovolaniu nemôžu byť

účelne vynaloženými trovami...

Výslovne možno úvodom poukázať na to, že problematikou náhrady trov konania

za vyjadrenie k opravnému prostriedku, na ktoré bol účastník súdom vyzvaný, už riešil

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napr. ). V tomto

rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval záver, podľa ktorého

„ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril

k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy

rozhodnutia vo veci, ktorý úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní

o trovách odvolacieho konania, aj keď bolo neskôr na základe späťvzatia odvolania

zastavené“. Vzhľadom na to, že situácia odmietnutia opravného prostriedku a zastavenia

konania o ňom sa z procesného hľadiska od seba líšia len minimálne, a samotné všeobecné

súdy aplikujú normy vzťahujúce sa na jednu z týchto procesných situácií analogicky aj na

druhú procesnú situáciu (viď odôvodnenie napadnutého uznesenia), sú tieto závery

Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu prenositeľné aj na prípady

odmietnutia opravného prostriedku potom, čo bol druhý účastník vyzvaný na vyjadrenie

k nemu. Keďže sťažovateľ bol na vyjadrenie k odvolaniu vyzvaný výzvou súdu prvého

stupňa z 20. júna 2011, sú tieto závery rovnako použiteľné aj v prejednávanej veci.

Vo všeobecnosti však možno uviesť, že zmyslom vyjadrenia druhej strany k opravným

prostriedkom je zaručenie rovnosti zbraní účastníkov konania vyvoditeľnej z čl. 47 ods. 3

a . Ak v opravnom prostriedku predstavuje jeden

z účastníkov svoje argumenty proti rozhodnutiu súdu, ktoré vyznieva (priamo či nepriamo)

v prospech druhého účastníka, má tento druhý účastník právo predostrieť súdu svoje

odpovede na tieto argumenty. Úlohou súdu je následne argumenty oboch strán zvážiť

a v odôvodnení svojho rozhodnutie na ne primerane reagovať. Úlohou práva na náhradu

trov konania spojených s prezentovaním týchto argumentov je zabezpečiť, aby nikto len

z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému

účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku

platenia trov konania. Náhrada trov konania tak zabezpečuje efektívnu (skutočnú) rovnosť

zbraní účastníkov na oboch stranách súdneho konania.

Bolo by preto teoreticky možné súhlasiť s názorom, že v prípade opravných

prostriedkov, ktoré budú odmietnuté (bez ich vecného prejednania), nie je účelné

vyjadrovať sa k argumentom v nich uvedených. Ak totiž odmietnutie bez vecného

prejednania znamená, že súd sa nebude zaoberať meritórnymi argumentami uvedenými v

opravnom prostriedku, potom možno uznať, že pre rovnosť zbraní nie je potrebné, aby

poznal protiargumenty druhej strany, keďže týmito sa rovnako nebude môcť zaoberať.

Uvedené závery však neplatia v prípade dovolania založeného výlučne na ustanovení

Ustanovenie tohto paragrafu je totiž výnimočné tým, že prípustnosť dovolania

je tu podmienená jeho dôvodnosťou...

- ak dovolací súd zistí, že vada tvrdená dovolaní je v konaní daná, je dovolanie

prípustné podľa , zároveň však dovolací súd musí dovolaniu vyhovieť (či už

zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu), pretože je

automaticky dôvodné ( druhá veta a a );

- ak dovolací súd tvrdenú vadu nezistí, potom je dovolanie v zmysle vyššie uvedeného

automaticky neprípustné, a dovolací súd ho odmietne [§ 243b ods. 5 v spojení s § 218

písm. c) ]...

Odmietnutie dovolania, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z , je

tak špecifickým prípadom meritórneho rozhodnutia (vo veci samej) ohľadom otázky, či

tvrdená vada v konaní vznikla alebo nie. Dovolací súd totiž v takom prípade meritórne

skúma napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, z pohľadu výskytu

tvrdenej vady. Preto aj druhý účastník (protistrana dovolateľa) vo vyjadrení k takému

dovolaniu predkladá meritórne protiargumenty, prečo k dovolateľom tvrdenej vade v

konaní nedošlo. Úspech jeho protiargumentov sa ale prejaví práve v podobe odmietnutia

dovolania dovolateľa, nie v podobe jeho zamietnutia. Preto treba v takom prípade aj o

náhrade trov konania rozhodovať rovnako ako pri meritórnom rozhodovaní vo veci samej.

Pre druhého účastníka (protistranu dovolateľa) nie je predvídateľné, či sa dovolací

súd stotožní s tvrdením dovolateľa o výskyte vady podľa , teda, či dovolanie

dovolateľa podľa bude prípustné. Názor Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky tak reálne tlačí tohto účastníka do dvoch extrémnych pozícií: buď svoje právo na

vyjadrenie k dovolaniu uplatní, predloží svoje protiargumenty, avšak ak aj budú tieto

protiargumenty úspešné a dovolanie odmietnuté, bude si svoje trovy znášať sám; ak sa chce

vyhnúť znášaniu trov, bude musieť upustiť od realizácie svojho práva na vyjadrenie

k dovolaniu s tým dôsledkom, že dovolací súd nebude mať pri rozhodovaní k dispozícii jeho

protiargumenty a nebude sa musieť s nimi vyjadriť. Ústavnú neprijateľnosť prvého dôsledku

(znášanie trov zo svojho) odmietol Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom

náleze , pretože by to znamenalo, že účastník konania utrpel materiálnu

ujmu len preto, že zákonným spôsobom uplatňoval svoje základné právo.

Podľa názoru sťažovateľa je ale z rovnakých dôvodov neprípustný taký postup

všeobecného súdu, ktorý vedie k tomu, že účastník z obavy pred možnou materiálnou ujmou

neuplatní svoje základné právo, pretože aj v prípade, že v jeho uplatnení bude úspešný,

náhradu trov konania nedosiahne. Vo výsledku totiž takýto výklad príslušných noriem

o náhrade trov konania vedie k tomu, že úspešní dovolatelia, ktorí podali dovolanie len

z dôvodu , budú mať v zásade v prípade úspechu vždy nárok na náhradu trov

konania, avšak úspešné protistrany takých dovolateľov nebudú mať na náhradu trov nárok

nikdy, pretože ich úspech sa vždy prejaví len v podobe odmietnutia dovolania dovolateľa.

Ak preto všeobecný súd vyložil príslušné ustanovenia o náhrade trov konania

takýmto spôsobom, je jeho výklad z pohľadu práva na súdnu ochranu nezlučiteľný s čl. 46

ods. 1 , teda ústavne nekonformný. Navyše, takýto výklad, keď

jeden z účastníkov v pozícii dovolateľa môže kalkulovať so šancou na náhradu trov konania

pri úspechu svojho dovolania, druhý účastník si ale môže byť istý, že ani v prípade úspechu

svojich argumentov náhradu trov konania nedosiahne, podľa názoru sťažovateľa vo svojich

dôsledkoch spôsobuje nerovnosť účastníkov konania a je v priamom rozpore aj s čl. 47

ods. 3 .

V prejednávanej veci dovolatelia založili prípustnosť svojho dovolania na výskyte

vady odňatia možnosti konať pred súdom [ ]. Výklad Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v napadnutom uznesení aplikovať ustanovenia o

náhrade trov konania tak, že vyjadrenie k takému dovolaniu zo strany sťažovateľa

nepovažoval za úkon potrebný na bránenie práva a trovy s ním spojené nepovažoval za

účelné trovy (zrejme v zmysle ), je takýto výklad nezlučiteľný s

Slovenskej republiky a napadnutým uznesením tak bolo porušené právo sťažovateľa na

súdnu ochranu zaručené v .

Len nad rámec vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že vyššie uvedená je

rozhodovacia prax je typická pre 6. senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (naposledy

napr. , , ) a ojedinele 1. senát (porov.

). Iné senáty – pokiaľ je to z verejne dostupných informácií možné zistiť –

aplikujú, pokiaľ bol podaný návrh na priznanie náhrady trov a trovy vznikli, postup presne

opačný (naposledy – prierezovo – napr. , , ,

)...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.

vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným

v 25. rade) a žalobcami bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.

sa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným

v 25. rade) a žalobcami zrušuje a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

konania o sťažnosti v sume 323,50 €... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk

Mgr. Tomáša Čermáka, advokáta.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalobcov pre

neprípustnosť, a to v časti jeho výroku o trovách konania medzi žalobcami a sťažovateľkou.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu,

ktorým odôvodnil nepriznanie trov dovolacieho konania sťažovateľke (nepriznal jej trovy za

vyjadrenie k dovolaniu žalobcov, pozn.) a s nedostatočným odôvodnením napadnutého

uznesenia v tejto časti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,

a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa

toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. , ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Sťažovateľka v prvom rade namieta nesprávne právne závery najvyššieho súdu v

časti jeho rozhodovania o trovách dovolacieho konania, keď jej nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania za vyjadrenie k dovolaniu podaného žalobcami.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd jednak neprávne aplikoval na

daný prípad a zároveň jeho závery považuje za rozporné aj z dôvodu, že pri analogickej

aplikácii tohto ustanovenia nebol dôvod na posudzovanie účelnosti trov, napriek tomu

najvyšší súd účelnosť trov posudzoval a nepriznanie trov v ďalšom dôvodil ich

neúčelnosťou.

Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že iné senáty najvyššieho súdu rozhodujú

o trovách dovolacieho konania v prípade jeho odmietnutia pre neprípustnosť ako o trovách

konania vo veci samej podľa a neúspešného dovolateľa zaväzujú

na náhradu trov konania protistrany v konaní a pritom vyjadrenie protistrany učinené na

výzvu súdu k podanému dovolaniu [ktorého prípustnosť je odvodzovaná z § 237 písm. f)

] považujú za trovy účelne vynaložené.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách konania, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a najvyšší súd k nim dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ najvyšší súd v danom prípade analogicky aplikajúc

nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania a súčasne dôvodil neúčelnosťou trov konania

sťažovateľky, ústavný súd pripúšťa, že dôvodenie neúčelnosťou trov je pri aplikácii tohto

ustanovenia rozporné. Avšak tento nedostatok v odôvodnení záverov najvyššieho súdu

vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách dovolacieho konania nie je možné hodnotiť ako

nedostatok dosahujúci taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného

súdu.

Pokiaľ ide o odlišné právny závery iných senátov najvyššieho súdu, ktoré

v obdobných prípadoch aplikujú pri rozhodovaní o trovách konania pri

neprípustnosti dovolania, ústavný súd konštatuje, že právny poriadok Slovenskej republiky

upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania

súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,

§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným základným právom sťažovateľky,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2012