Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 355/2012
PDF · 197.95 KB
No categories available
I. ÚS 355/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., P., zastúpenej advokátom
Mgr. T. Č., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 189/2011 z 28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom Mgr. T. Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 189/2011 z
28. februára 2012 v časti jeho výroku o trovách konania (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola odporcom (v 25. rade)
v konaní o žalobe žalobcov (spolu 89 žalobcov) o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam vedenom Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
19 C 160/08 a v odvolacom konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) pod sp. zn. 16 Co 12/2009.
Žalobcovia (okrem žalobcov v 71. a 72. rade) podali dovolanie proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 16 Co 12/2009 z 18. marca 2010, ktorého prípustnosť odôvodňovali
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), teda vadou konania
spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.
Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie žalobcov z dôvodu
neprípustnosti a o náhrade trov dovolacieho konania rozhodol tak, že „Žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania.“. Najvyšší súd v časti odôvodnenia napadnutého
uznesenia k výroku o trovách konania uviedol: „O náhrade trov dovolacieho konania
rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5
O. s. p., keď neboli dané dôvody pre použitie odseku 2 tohto ustanovenia, pretože trovy
niektorých žalovaných, ktoré vznikli v súvislosti s vyjadrením ich zástupcov k dovolaniu,
nepovažoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania, za potrebné na účelné bránenie
práva.“
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu v časti jeho výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov
a sťažovateľky. Porušenie označeného základného práva vidí sťažovateľka v nedostatočnom
odôvodnení záverov najvyššieho súdu v namietanej časti a v ich ústavnej nekonformnosti
a k tomu v sťažnosti uviedla:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky založil svoju argumentáciu na ustanoveniach
§ 146 ods. 1 písm. c) per analogiam a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. nemá nikto z účastníkov právo na náhradu trov
konania, ak konanie bolo zastavené. Odsek 2 uvedeného paragrafu následne ustanovuje
výnimku v prípade, ak niektorý z účastníkov zastavenie konania zavinil. Konštantná
judikatúra všeobecných súdov pritom považuje späťvzatie žaloby žalobcom (resp. späťvzatie
opravného prostriedku tým, kto ho podal) za zavinenie zastavenia konania (porov. napr.
R 49/1993, R 72/1995). Judikatúra ďalej dovodila, že zastaveniu konania je na roveň
postavené odmietnutie žaloby (opravného prostriedku), keďže v jednom i v druhom prípade
je dôvodom daného vybavenia veci neexistencia resp. zánik podmienok konania o žalobe
(opravnom prostriedku).
Najvyšší súd Slovenskej republiky však v napadnutom uznesení odôvodňuje
nepriznanie náhrady trov konania inak, a to tak, že trovy vynaložené na vyjadrenie
k neprípustnému opravnému prostriedku nie sú trovami účelne vynaloženými na bránenie
práva. Otázka účelnosti vynaložených trov je však otázka, v ktorej – zjednodušene povedané
– ide o „druhý krok“ pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd totiž musí
v „prvom kroku“ najskôr (abstraktne) posúdiť, či určitý účastník vôbec má alebo nemá
nárok na náhradu trov a až keď zistí, že účastník by mal v abstraktnej rovine nárok na
náhradu trov, musí v „druhom kroku“ posúdiť jednotlivé položky uplatnených trov
z pohľadu ich účelnosti.
Ustanovenie § 146 O. s. p., na ktoré sa odvoláva Najvyšší súd Slovenskej republiky
v napadnutom uznesení, sa týka onoho „prvého kroku“. Onen druhý krok, teda posúdenie
jednotlivých položiek uplatnených trov, upravuje § 142 ods. 1 O. s. p., ktorý treba
primerane použiť aj pri rozhodovaní o účelnosti vynaložených trov nielen pri úspechu
vo veci samej, ale aj v ostatných prípadoch. Je neprípustné a z pohľadu zrozumiteľnosti
a presvedčivosti odôvodnenia neakceptovateľné zmiešavať uvedené dva kroky
a odôvodňovať jeden druhým.
Z vyššie uvedeného plynie, že Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom
rozhodovaní vyvodil z § 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2 O. s. p. záver, ktorý z neho za žiadnych
okolností nevyplýva, a naopak, nepoužil pri svojom rozhodovaní to ustanovenie, ktoré ním
riešenú otázku „účelnosti vynaložených trov“ skutočne upravuje... To platí bez ohľadu na
to, či samotný výrok, ku ktorému sa Najvyšší súd Slovenskej republiky dopracoval, je
v konečnom dôsledku správny, teda či by sa za použitia správnej právnej normy a jej
správnej interpretácie dospelo k rovnakému výroku. Právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia patrí účastníkovi konania bez ohľadu na konečnú správnosť výroku...
Odhliadnuc od použitia zjavne nesprávnych právnych noriem, Najvyšší súd
Slovenskej republiky založil svoj výrok o nepriznaní náhrady trov konania v podstate na
úvahe, že trovy vynaložené na vyjadrenie k procesné neprípustnému dovolaniu nemôžu byť
účelne vynaloženými trovami...
Výslovne možno úvodom poukázať na to, že problematikou náhrady trov konania
za vyjadrenie k opravnému prostriedku, na ktoré bol účastník súdom vyzvaný, už riešil
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 454/2010). V tomto
rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval záver, podľa ktorého
„ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril
k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy
rozhodnutia vo veci, ktorý úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní
o trovách odvolacieho konania, aj keď bolo neskôr na základe späťvzatia odvolania
zastavené“. Vzhľadom na to, že situácia odmietnutia opravného prostriedku a zastavenia
konania o ňom sa z procesného hľadiska od seba líšia len minimálne, a samotné všeobecné
súdy aplikujú normy vzťahujúce sa na jednu z týchto procesných situácií analogicky aj na
druhú procesnú situáciu (viď odôvodnenie napadnutého uznesenia), sú tieto závery
Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu prenositeľné aj na prípady
odmietnutia opravného prostriedku potom, čo bol druhý účastník vyzvaný na vyjadrenie
k nemu. Keďže sťažovateľ bol na vyjadrenie k odvolaniu vyzvaný výzvou súdu prvého
stupňa z 20. júna 2011, sú tieto závery rovnako použiteľné aj v prejednávanej veci.
Vo všeobecnosti však možno uviesť, že zmyslom vyjadrenia druhej strany k opravným
prostriedkom je zaručenie rovnosti zbraní účastníkov konania vyvoditeľnej z čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ak v opravnom prostriedku predstavuje jeden
z účastníkov svoje argumenty proti rozhodnutiu súdu, ktoré vyznieva (priamo či nepriamo)
v prospech druhého účastníka, má tento druhý účastník právo predostrieť súdu svoje
odpovede na tieto argumenty. Úlohou súdu je následne argumenty oboch strán zvážiť
a v odôvodnení svojho rozhodnutie na ne primerane reagovať. Úlohou práva na náhradu
trov konania spojených s prezentovaním týchto argumentov je zabezpečiť, aby nikto len
z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému
účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku
platenia trov konania. Náhrada trov konania tak zabezpečuje efektívnu (skutočnú) rovnosť
zbraní účastníkov na oboch stranách súdneho konania.
Bolo by preto teoreticky možné súhlasiť s názorom, že v prípade opravných
prostriedkov, ktoré budú odmietnuté (bez ich vecného prejednania), nie je účelné
vyjadrovať sa k argumentom v nich uvedených. Ak totiž odmietnutie bez vecného
prejednania znamená, že súd sa nebude zaoberať meritórnymi argumentami uvedenými v
opravnom prostriedku, potom možno uznať, že pre rovnosť zbraní nie je potrebné, aby
poznal protiargumenty druhej strany, keďže týmito sa rovnako nebude môcť zaoberať.
Uvedené závery však neplatia v prípade dovolania založeného výlučne na ustanovení
§ 237 O. s. p. Ustanovenie tohto paragrafu je totiž výnimočné tým, že prípustnosť dovolania
je tu podmienená jeho dôvodnosťou...
- ak dovolací súd zistí, že vada tvrdená dovolaní je v konaní daná, je dovolanie
prípustné podľa § 237 O. s. p., zároveň však dovolací súd musí dovolaniu vyhovieť (či už
zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu), pretože je
automaticky dôvodné (§ 242 ods. 1 druhá veta a § 242 ods. 1 a 2 O. s. p.);
- ak dovolací súd tvrdenú vadu nezistí, potom je dovolanie v zmysle vyššie uvedeného
automaticky neprípustné, a dovolací súd ho odmietne [§ 243b ods. 5 v spojení s § 218
písm. c) O. s. p.]...
Odmietnutie dovolania, ktorého prípustnosť dovolateľ vyvodzuje z § 237 O. s. p., je
tak špecifickým prípadom meritórneho rozhodnutia (vo veci samej) ohľadom otázky, či
tvrdená vada v konaní vznikla alebo nie. Dovolací súd totiž v takom prípade meritórne
skúma napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo, z pohľadu výskytu
tvrdenej vady. Preto aj druhý účastník (protistrana dovolateľa) vo vyjadrení k takému
dovolaniu predkladá meritórne protiargumenty, prečo k dovolateľom tvrdenej vade v
konaní nedošlo. Úspech jeho protiargumentov sa ale prejaví práve v podobe odmietnutia
dovolania dovolateľa, nie v podobe jeho zamietnutia. Preto treba v takom prípade aj o
náhrade trov konania rozhodovať rovnako ako pri meritórnom rozhodovaní vo veci samej.
Pre druhého účastníka (protistranu dovolateľa) nie je predvídateľné, či sa dovolací
súd stotožní s tvrdením dovolateľa o výskyte vady podľa § 237 O. s. p., teda, či dovolanie
dovolateľa podľa § 237 O. s. p. bude prípustné. Názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak reálne tlačí tohto účastníka do dvoch extrémnych pozícií: buď svoje právo na
vyjadrenie k dovolaniu uplatní, predloží svoje protiargumenty, avšak ak aj budú tieto
protiargumenty úspešné a dovolanie odmietnuté, bude si svoje trovy znášať sám; ak sa chce
vyhnúť znášaniu trov, bude musieť upustiť od realizácie svojho práva na vyjadrenie
k dovolaniu s tým dôsledkom, že dovolací súd nebude mať pri rozhodovaní k dispozícii jeho
protiargumenty a nebude sa musieť s nimi vyjadriť. Ústavnú neprijateľnosť prvého dôsledku
(znášanie trov zo svojho) odmietol Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom
náleze III. ÚS 454/2010, pretože by to znamenalo, že účastník konania utrpel materiálnu
ujmu len preto, že zákonným spôsobom uplatňoval svoje základné právo.
Podľa názoru sťažovateľa je ale z rovnakých dôvodov neprípustný taký postup
všeobecného súdu, ktorý vedie k tomu, že účastník z obavy pred možnou materiálnou ujmou
neuplatní svoje základné právo, pretože aj v prípade, že v jeho uplatnení bude úspešný,
náhradu trov konania nedosiahne. Vo výsledku totiž takýto výklad príslušných noriem
o náhrade trov konania vedie k tomu, že úspešní dovolatelia, ktorí podali dovolanie len
z dôvodu § 237 O. s. p., budú mať v zásade v prípade úspechu vždy nárok na náhradu trov
konania, avšak úspešné protistrany takých dovolateľov nebudú mať na náhradu trov nárok
nikdy, pretože ich úspech sa vždy prejaví len v podobe odmietnutia dovolania dovolateľa.
Ak preto všeobecný súd vyložil príslušné ustanovenia O. s. p. o náhrade trov konania
takýmto spôsobom, je jeho výklad z pohľadu práva na súdnu ochranu nezlučiteľný s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavne nekonformný. Navyše, takýto výklad, keď
jeden z účastníkov v pozícii dovolateľa môže kalkulovať so šancou na náhradu trov konania
pri úspechu svojho dovolania, druhý účastník si ale môže byť istý, že ani v prípade úspechu
svojich argumentov náhradu trov konania nedosiahne, podľa názoru sťažovateľa vo svojich
dôsledkoch spôsobuje nerovnosť účastníkov konania a je v priamom rozpore aj s čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
V prejednávanej veci dovolatelia založili prípustnosť svojho dovolania na výskyte
vady odňatia možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.]. Výklad Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v napadnutom uznesení aplikovať ustanovenia O. s. p. o
náhrade trov konania tak, že vyjadrenie k takému dovolaniu zo strany sťažovateľa
nepovažoval za úkon potrebný na bránenie práva a trovy s ním spojené nepovažoval za
účelné trovy (zrejme v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.), je takýto výklad nezlučiteľný s Ústavou
Slovenskej republiky a napadnutým uznesením tak bolo porušené právo sťažovateľa na
súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Len nad rámec vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že vyššie uvedená je
rozhodovacia prax je typická pre 6. senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (naposledy
napr. 6 Cdo 89/2012, 6 Cdo 94/2012, 6 Cdo 193/2011) a ojedinele 1. senát (porov.
1 Cdo 141/2009). Iné senáty – pokiaľ je to z verejne dostupných informácií možné zistiť –
aplikujú, pokiaľ bol podaný návrh na priznanie náhrady trov a trovy vznikli, postup presne
opačný (naposledy – prierezovo – napr. 2 Cdo 218/2011, 3 Cdo 89/2011, 4 Cdo 77/2011,
5 Cdo 244/2011)...»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„I. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.
6 Cdo 189/2011 vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným
v 25. rade) a žalobcami bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.
6 Cdo 189/2011 sa vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi sťažovateľom (žalovaným
v 25. rade) a žalobcami zrušuje a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
konania o sťažnosti v sume 323,50 €... do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu do rúk
Mgr. Tomáša Čermáka, advokáta.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie žalobcov pre
neprípustnosť, a to v časti jeho výroku o trovách konania medzi žalobcami a sťažovateľkou.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu,
ktorým odôvodnil nepriznanie trov dovolacieho konania sťažovateľke (nepriznal jej trovy za
vyjadrenie k dovolaniu žalobcov, pozn.) a s nedostatočným odôvodnením napadnutého
uznesenia v tejto časti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc
judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,
a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľka v prvom rade namieta nesprávne právne závery najvyššieho súdu v
časti jeho rozhodovania o trovách dovolacieho konania, keď jej nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania za vyjadrenie k dovolaniu podaného žalobcami.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd jednak neprávne aplikoval § 146 ods. 1 OSP na
daný prípad a zároveň jeho závery považuje za rozporné aj z dôvodu, že pri analogickej
aplikácii tohto ustanovenia nebol dôvod na posudzovanie účelnosti trov, napriek tomu
najvyšší súd účelnosť trov posudzoval a nepriznanie trov v ďalšom dôvodil ich
neúčelnosťou.
Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že iné senáty najvyššieho súdu rozhodujú
o trovách dovolacieho konania v prípade jeho odmietnutia pre neprípustnosť ako o trovách
konania vo veci samej podľa § 142 ods. 1 OSP a neúspešného dovolateľa zaväzujú
na náhradu trov konania protistrany v konaní a pritom vyjadrenie protistrany učinené na
výzvu súdu k podanému dovolaniu [ktorého prípustnosť je odvodzovaná z § 237 písm. f)
OSP] považujú za trovy účelne vynaložené.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozhodnutia v časti výroku o trovách konania, ktoré sú dostatočne odôvodnené
a najvyšší súd k nim dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03). Ústavný súd v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Pokiaľ najvyšší súd v danom prípade analogicky aplikajúc § 146 ods. 1 OSP
nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania a súčasne dôvodil neúčelnosťou trov konania
sťažovateľky, ústavný súd pripúšťa, že dôvodenie neúčelnosťou trov je pri aplikácii tohto
ustanovenia rozporné. Avšak tento nedostatok v odôvodnení záverov najvyššieho súdu
vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách dovolacieho konania nie je možné hodnotiť ako
nedostatok dosahujúci taký ústavnoprávny rozmer, ktorý by odôvodňoval zásah ústavného
súdu.
Pokiaľ ide o odlišné právny závery iných senátov najvyššieho súdu, ktoré
v obdobných prípadoch aplikujú § 142 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách konania pri
neprípustnosti dovolania, ústavný súd konštatuje, že právny poriadok Slovenskej republiky
upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania
súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.
V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,
§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01,
I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením najvyššieho súdu a označeným základným právom sťažovateľky,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto základného práva po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012