Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 390/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J.

M..., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. J. M., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. septembra 2009, postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júna 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2012

doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a ods. (ďalej len

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 10. septembra 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. júna 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 23. novembra 2011.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 27. júna 2012 označeným ako

„Návrh na zmenu návrhu podľa “ doplnil svoju pôvodnú sťažnosť s tým,

že sa okrem vyslovenia porušenia už uvedených základných práv označenými postupmi

a rozhodnutiami všeobecných súdov domáhal navyše aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

č. k. -143 z 10. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného

súdu“) uznaný za vinného zo spáchania prečinu blíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1

a prečinu výtržníctva podľa , za čo

mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, ktorý mu bol

podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -151 zo 17. júna 2010 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti zamietajúcemu uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd po tom, čo v rozsahu námietok sťažovateľa nezistil dôvody dovolania podľa

, uznesením sp. zn. z 23. novembra 2011 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) podľa

odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaniach okresného súdu, krajského súdu

aj najvyššieho súdu a rozhodnutiami v nich vydanými došlo k porušeniu ním označených

práv, uvádzajúc, že najvyšší súd „ako dovolací súd v konaní o dovolaní sťažovateľa svojim

rozhodnutím konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup odvolacieho

[súdu], ako aj prvostupňového súd[u] bez toho, aby svoj právny názor relevantne

odôvodnil, resp. ho odôvodnil v súlade s príslušnými právnymi normami a to tak

vnútroštátnymi, ako aj európskymi, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že sa v rámci odvolacieho konania návrhom

zo 17. júna 2010 podaným prostredníctvom obhajcu priamo na verejnom zasadnutí

o odvolaní v rámci konečného návrhu domáhal, „aby odvolací súd položil v jeho trestnej

veci prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 50 Charty základných práv Európskej

únie (ktorá má rovnakú právnu silu ako Zmluvy a teda je v kompetencii Súdneho dvora

ohľadom výkladu jej článkov postupovať v súlade s čl. 267 Zmluvy). Vyššie uvedený návrh

argumentačne odôvodnil právnym názorom, že na jeho prípad je možné aplikovať zásadu

ne bis in idem upravenú v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd... Svoj názor som podporil aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu

ČR (viď rozhodnutia , a Európskeho súdu pre ľudské práva

(viď rozhodnutia Engel proti Holandsku, Garyfallu proti Grécku...“.

Na základe pomerne obšírnej skutkovej a právnej argumentácie sťažovateľ zastáva

názor, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo „porušením zásady ne bis in idem,

na ktorú sa vzťahuje aj čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru a v súvislosti s ktorou Európsky súd

pre ľudské práva vyslovil názor, na základe ktorého je potrebné stotožňovať túto zásadu tak

s trestným činom ako aj s priestupkom“, pretože o skutku, ktorého sa mal dopustiť, bolo už

právoplatne rozhodnuté rozhodnutím Obvodného úradu v Považskej Bystrici (ďalej len

„obvodný úrad“) z 9. apríla 2009. Týmto rozhodnutím bolo zastavené konanie „vo veci

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona

o priestupkoch, podľa o priestupkoch z dôvodu,

že skutok., o ktorom sa koná nie je priestupkom, nakoľko po vyhodnotení skutkového stavu,

na základe vykonaného dokazovania a svedeckých výpovedí správny orgán právne a vecne

posúdil, že sťažovateľ som sa len bránil a odvracal nebezpečenstvo mne hroziace

a skonštatoval, že v konaní je potrebné aplikovať § 2 ods. 2 písm. a) Zákona

o priestupkoch...“.

Predmetné rozhodnutie obvodného úradu nebolo žiadnym procesne prípustným

spôsobom v zmysle Správneho poriadku zrušené, je dosiaľ právoplatné a rovnako tak

aj rozsudok okresného súdu č. k. -143 z 10. septembra 2009. Podľa sťažovateľa

je teda nesporné, že v jeho veci existujú dve právoplatné rozhodnutia dvoch orgánov.

V nadväznosti na to vyslovuje názor, že porušenie nemožno „vyriešiť“

konštatovaním najvyššieho súdu, ktorý na jednej strane pripúšťa nesprávny postup v jeho

veci, avšak na druhej strane neštandardne konštatuje, že okresný súd a krajský súd konali

zákonným spôsobom.

Voči krajskému súdu sťažovateľ namieta, že sa jeho návrhom na položenie

prejudiciálnej otázky vôbec nezaoberal a v odôvodnení svojho uznesenia o zamietnutí

odvolania sa nevysporiadal „s okolnosťami, pre ktoré nepostupoval v súlade s čl. 267

ZFEÚ, teda nezdôvodni, prečo nepovažuje predloženie prejudiciálnej otázky za potrebné“.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

poukazuje sťažovateľ na

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa

ktorého sa sťažnosť podáva v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

V spojitosti s tým cituje sťažovateľ z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2002, v ktorom je vyslovený názor, že „pri právoplatnom rozhodnutí podľa

, ktoré sa sťažovateľovi doručuje, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch

mesiacov podľa rozhodujúce doručenie odpisu tohto

rozhodnutia sťažovateľovi“.

Za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

považuje sťažovateľ to, že „uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. , ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa, nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 11. 2011. Ako vyplýva

z úradnej pečiatky Okresného súdu Považská Bystrica predmetné uznesenie bolo okresnému

súdu doručené dňa 16. 1. 2012, okresný súd vyznačil právoplatnosť dňa 17. 1. 2012.

Uznesenie však doručil sťažovateľovi prostredníctvom obhajcu až 1. 2. 2012, teda 7 dní

po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa článku 130 písm. h)

SR na začatie konania podľa článku 127 SR, čím podľa názoru sťažovateľa

došlo k porušeniu jeho práva v zmysle SR, teda postupom okresného súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom (bolo mu odopreté jeho ústavne garantované právo

na prístup k súdu). Po obdržaní uznesenia z Najvyššieho súdu SR mal totiž Okresný súd

Považská Bystrica zabezpečiť obratom jeho doručenie sťažovateľovi, aby mu zostala

zachovaná lehota na podanie sťažnosti. V zmysle vyššie citovaného uznesenia Ústavného

súdu SR totiž jednoznačne vyplýva, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala

sťažovateľovi plynúť od právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí

dovolania, túto lehotu nemožno počítať od inej právnej skutočnosti než je nadobudnutie

právoplatnosti a teda začiatok plynutia lehoty bol 23. 11. 2011. Bolo povinnosťou

Okresného súdu Považská Bystrica zabezpečiť doručenie uznesenia sťažovateľovi tak, aby

bola zachovaná reálna možnosť podania sťažnosti v 2 mesačnej lehote.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo J. K... na súdnu ochranu podľa SR, právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa SR, právo nebyť dvakrát

stíhaný za ten istý skutok podľa SR a právo na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. (správne má byť , pozn.)

zo dňa 23. 11. 2011, uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa

17. 6. 2010, rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. zo dňa

10. 9. 2009 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. (správne má byť

, pozn.) zo dňa 23. 11. 2011, uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.

zo dňa 17. 6. 2010, rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.

zo dňa 10. 9. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie

konanie.

Zároveň si uplatňujeme v tomto konaní i trovy právneho zastúpenia v zmysle

Vyhlášky MS SR č. spočívajúce v dvoch úkonoch právnej pomoci, a to

prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle

) SR na začatie konania v zmysle SR, pokiaľ Ústavný

súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho

zástupcu v súlade s Vyhlášky č. za jeden úkon právnej pomoci je

1/6 výpočtového základu, teda 2 x 127,16 Eur, 2 x režijný paušál po 7,63 Eur, spolu 269,58

+ DPH 20 %, teda spolu 323,50 Eur.

Zároveň ukladá Najvyššiemu súdu SR trovy právneho zastúpenia J. K. vo výške

323,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M...s. r. o...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1

dohovoru k . Ústavodarca formuláciou uvedenou v

vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej

ochrany podľa dohovoru (napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už

právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu č. k. -143 z 10. septembra 2009 a postupom

predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa

napadnutým rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (, ,

, ), ktorou vyvodzuje z dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytnúť ochranu právam

uvedeným sťažovateľom, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu jeho

vydaniu mal sťažovateľ možnosť podať odvolanie, pričom túto možnosť aj využil.

O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, a teda táto okolnosť vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného vylučuje právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia

označených práv.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že mu bola postupom okresného súdu odňatá možnosť

konať pred súdom, čím malo byť porušené („odopreté“) jeho základné právo na súdnu

ochranu (resp. na prístup k súdu) podľa . K namietanému porušeniu

označeného základného práva došlo podľa sťažovateľa tým, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu „bolo okresnému súdu doručené dňa 16. 1. 2012, okresný súd vyznačil

právoplatnosť 17. 1. 2012. Uznesenie však doručil sťažovateľovi prostredníctvom obhajcu

až 1. 2. 2012 (podľa doručenky potvrdenej Poštovým úradom Považská Bystrica prevzal

sťažovateľ napadnuté uznesenie najvyššieho súdu 13. februára 2012, pozn.), teda 7 dní

po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa čl. 130 písm. h)

SR na začatie konania podľa SR.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „po obdržaní uznesenia z Najvyššieho súdu SR mal totiž

Okresný súd Považská Bystrica zabezpečiť obratom jeho doručenie sťažovateľovi, aby mu

zostala zachovaná lehota na podanie sťažnosti“.

Odvolávajúc sa na už citované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

sťažovateľ tvrdí, že z neho „jednoznačne vyplýva, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti

začala sťažovateľovi plynúť od právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí

dovolania, túto lehotu nemožno počítať od inej právnej skutočnosti než je nadobudnutie

právoplatnosti, a teda začiatok plynutia lehoty bol 23. 11. 2011. Bolo povinnosťou

Okresného súdu Považská Bystrica zabezpečiť doručenie uznesenia sťažovateľovi tak, aby

bola zachovaná reálna možnosť podania sťažnosti v 2 mesačnej lehote.“.

S uvedenými názormi sťažovateľa sa nemožno stotožniť, keďže práve z citovaného

rozhodnutia sp. zn. zjavne vyplýva, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa

, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené

jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa

rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia

sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo

doručenie rovnopisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi (pozri napr. uznesenie o prijatí

, ako aj , , , ,

, , , , ,

, ), pričom ústavný súd túto judikatúru uplatnil aj pri

posudzovaní sťažnosti sťažovateľa.

Z dôvodu zabezpečenia väčšej miery právnej istoty pre potenciálnych sťažovateľov

namietajúcich porušenie svojich práv rozhodnutiami vydanými v trestnom konaní, proti

ktorým zákon nepripúšťa opravný prostriedok a ktoré nadobúdajú právoplatnosť dňom

vyhlásenia, judikatúra ústavného súdu reagovala na situácie, do ktorých sa niektorí z nich

dostali, keď boli do značnej miery znevýhodnení oproti sťažovateľom namietajúcim

porušenie svojich práv rozsudkami vydanými v občianskoprávnom konaní, ktoré zásadne

nadobúdajú právoplatnosť doručením.

Ústavný súd preto námietku sťažovateľa týkajúcu sa porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa na základe v sťažnosti uvedenej

argumentácie nemohol akceptovať.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom

označených práv v dotknutom konaní okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, ako aj pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu č. k. -151 zo 17. júna 2010 a postupom predchádzajúcim

jeho vydaniu, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra

2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv v konaní

krajského súdu vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. júna 2010

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 23. novembra 2011 poukazuje ústavný súd na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným

súdom podľa je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť

spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ( ),

pričom neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, ).

Pri právoplatnom rozhodnutí podľa , ktoré sa sťažovateľovi

v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre

začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa

rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď

vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu tohto

rozhodnutia sťažovateľovi.

Ústavný súd zistil, že odpis napadnutého uznesenia krajského súdu bol sťažovateľovi

doručený 23. augusta 2010. Z vyžiadaného súvisiaceho trestného spisu ústavný súd zistil, že

odpis napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 13. februára

2012 (pričom podľa sťažnosti mu ho mal jeho právny zástupca doručiť 1. februára 2012).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 21. júna 2012 a na poštovú prepravu bola podaná

19. júna 2012.

Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu č. k. -151 zo 17. júna 2010 a postupu

predchádzajúcemu jeho vydaniu uplynula najneskôr 25. októbra 2010 [pretože 23. október

2010 pripadol na sobotu a na základe ustálenej praxe ústavný súd považuje lehotu podľa

za lehotu procesnoprávnu] a rovnaká lehota na podanie

sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 23. novembra

2011 a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu uplynula najneskôr 13. apríla 2012, a teda

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Od doručenia oboch napadnutých uznesení mal sťažovateľ k dispozícii lehotu dvoch

mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany (vrátane porady

s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v konaní krajského súdu a konaní

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012