Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 238/2011
PDF · 159.08 KB
No categories available
III. ÚS 238/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2011
doručená sťažnosť Ľ. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010.
Sťažovateľ uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 2 T 50/2009 z 10. novembra 2009 bol uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2
písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie týkajúce sa
výroku o vine vrátane konania, ktoré rozsudku predchádzalo. O odvolaní rozhodol Krajský
súd v Trnave (ďalej len „krajský súd) uznesením sp. zn. 3 To 6/2010 z 2. marca 2010 tak, že
ho ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že prostredníctvom svojho obhajcu podal proti
rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.
4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ dodal, že rozhodnutie
najvyššieho súdu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 1. februára 2011.
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol tieto
skutočnosti:
«V predmetnom konaní na ustálenie skutkového stavu a umožnenie rozhodnutia či
som svojim konaním naplnil znaky zločinu podľa § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák. alebo
obzvlášť závažného zločinu podľa § 172 ods. 2 písm. e) Tr. zák. vyšetrovateľka K. podala N.
žiadosť o poskytnutie informácie k cenám drog, pričom žiadala uviesť cenu za ktorú sa na
čiernom trhu v čase a mieste spáchania skutku predáva jedna dávka daného druhu drogy.
Dňa 20. 02. 2009 N. poskytla informáciu č. p.:, ktorá sa týkala ceny jednej dávky
metamfetamínu a následne dňa 27. 02. 2009 podala N. informáciu k cene za jednu dávku m-
CPP...
V predmetnom konaní som vychádzajúc z údajov K. a N. nastolil nasledovnú
primárnu otázku: Ak postupujem súčinom počtu obvykle jednorazových dávok
metamfetamínu v počte od 387 do 775 podľa určenia K. a ceny za jednu dávku
metamfetamínu podľa určenia N. od 6,64,-Euro do 9,96,-Euro bude hodnota celého
množstva zadržaného metamfetamínu na minimálne 2.569,70,-Euro po maximálnu 7.719,-
Euro...
V zmysle §§ 124, 125 126 Tr. zák. sa hľadiská na určenie škody použijú aj na určenie
rozsahu činu. Rozsah činu tak predstavuje hodnotu za ktorú sa na čiernom trhu obvykle
predáva 20,973 gramu metamfetamínu alebo 387 až 775 dávok, ktoré je podľa K. možné z
tohto množstva (20,973 gramu) pripraviť. V prípade dvoch možných alternatív danej
hodnoty (rozsahu činu) nie je možné vzhľadom na základný princíp trestného práva „in
dubio pro reo“ bez ďalšieho odôvodnenia vychádzať v skutkovej vete rozhodnutia z vyššej
hodnoty...
Ani Okresný súd Trnava na I. stupni, ani Krajský súd v Trnave ako odvolací súd a už
vôbec nie Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd mi v priebehu celého konania
nedal odpoveď na otázku z akého dôvodu, keď N. zverejní dva druhy cien, z ktorých jedna je
pre mňa priaznivá (pod 2.660,- Euro) a druhá nepriaznivá (nad 2.660,-Euro) je skutková
veta odsudzujúceho rozsudku postavená na vyššej a teda nepriaznivejšej cene a mojou
argumentáciou sa nezaoberal, keď na str. 7 uznesenia sp. zn. 4 Tdo 12/2010 uviedol len, že
bol riadne vypočutý príslušník N. Ing. Š., ktorý vypovedal rovnako ako v prípravnom
konaní.
V predmetnom prípade bolo porušené právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetnom súdnej ochrany...
Vzhľadom na obsahovo prázdne konštatovanie súdov o naplnení kvalifikačného
znaku „vo väčšom rozsahu“ s citáciou zákonných ustanovení bez ohľadu na skutočný stav
veci a obhajobu obvineného je nutné považovať napadnuté rozhodnutie za arbitrárne,
nedôvodné a z ústavného hľadiska neudržateľné a porušujúce základného práva na
spravodlivý súdny proces garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Tdo 12/2010 zo dňa
23. 11. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces garantované
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o ústavnom súde zrušuje Ústavný súd SR
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Tdo 12/2010 zo dňa
23. 11. 2010.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde SR vracia
Ústavný súd SR vec vedenú pod sp. zn. 4 Tdo 12/2010 Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám
advokáta Mgr. M. P., B. za dva úkony právnej pomoci á 123,50,-Euro spolu s režijným
paušálom á 7,41,-Euro v celkovej výške 261,82,-Euro.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že označené uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho
právnemu zástupcovi doručené 1. februára 2011, z čoho vyvodil záver, že lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu zakotvená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde je zachovaná.
Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol dátum, kedy bolo namietané rozhodnutie doručené
jemu. Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 12/2010
z 23. novembra 2010 bolo sťažovateľovi doručené 17. decembra 2010.
Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.
Podľa § 179 ods. 5 Trestného poriadku uznesenie, ktorým sa rozhodlo o opravnom
prostriedku, sa prokurátorovi, osobe, ktorej sa rozhodnutie priamo týka, a osobe, ktorá
svojím návrhom dala na uznesenie podnet, vždy v rovnopise doručí.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V rámci svojej judikatúry (napr. III. ÚS 90/03, III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06) ústavný
súd vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa
sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo
slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, a nie jeho
právnemu zástupcovi.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 12/2010 z 23. novembra 2010 bolo
sťažovateľovi v zmysle § 179 ods. 5 Trestného poriadku v odpise doručené preto, lebo ním
bolo rozhodnuté o opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní ako mimoriadnom
opravnom prostriedku) a sťažovateľa sa priamo dotýkalo.
Od doručenia tohto uznesenia (od 17. decembra 2010) mal sťažovateľ k dispozícii
lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany
(vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.
Sťažovateľ však nepodal sťažnosť v lehote dvoch mesiacov od okamihu, kedy mu
bolo namietané uznesenie doručené, ale túto lehotu mylne počítal od doručenia tohto
uznesenia jeho právnemu zástupcovi (1. februára 2011).
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum doručenia namietaného
uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi (17. decembra 2010), ako aj so zreteľom na deň
doručenia sťažnosti ústavnému súdu (30. marca 2011) ústavný súd považoval za dostatočne
preukázané podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty
(obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 315/05). Keďže zmeškanie lehoty na podanie
sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2011