Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 349/09
PDF · 165.27 KB
No categories available
III. ÚS 349/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47
ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Okresného súdu Liptovský
Mikuláš vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2007, v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom
pod sp. zn. 2 To 13/2008 a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom
pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009
doručená sťažnosť M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) v konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)
vedenom pod sp. zn. 2 T 68/2007, v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) vedenom pod sp. zn. 2 To 13/2008 a konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T/68/2007 z 31. októbra 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu hrubého
nátlaku „podľa § 20 k § 191 ods. 1 Tr. zákona“ a iných a na základe toho odsúdený
k súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
Na základe odvolaní podaných sťažovateľom a spoluodsúdenými krajský súd
napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom sp. zn. 2 To/13/2008 z 20. februára
2008 zrušil a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z trestného činu „hrubého nátlaku
podľa § 191 ods. 1 Tr. zák.“ a iných, na základe čoho ho odsúdil k súhrnnému
nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd
rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 31/2008 z 11. decembra 2008 tak, že podané dovolanie
odmietol podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov.
Sťažovateľ je toho názoru, že v konaniach okresného súdu, krajského súdu aj
najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv «a to aj s poukazom
na práva zaručené sťažovateľovi Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd
s dôrazom na právo spravodlivého procesu a „rovnosti zbraní“» z toho dôvodu, že súdy
neakceptovali zistené a nimi konštatované skutočnosti a neboli vykonané ďalšie dôkazy,
ktoré by preukázali tvrdenia predostreté sťažovateľom.
V sťažnosti sťažovateľ podrobným spôsobom rozvádza argumentáciu týkajúcu sa
skutkového stavu prejednávanej trestnej veci, uvádza argumenty týkajúce sa okolností
svedčiacich v jeho prospech, a snaží sa tak vyvrátiť skutkové a právne závery konajúcich
súdov.
Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní súdov „nebola rešpektovaná rovnosť zbraní
a právo na spravodlivý proces, nebola rešpektovaná zásada akceptovania pochybnosti
v prospech páchateľa a nebol riadne zistený skutočný skutkový stav ...“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5
Tdo 31/2008 z 11. decembra 2008 mu bolo doručené „takmer po 7 mesiacoch“,
čo považuje za porušenie svojho základného práva na prerokovania veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1/
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 5 Tdo 31/2008 ,Krajský súd v Žiline
v konaní 2To 13/2008 a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v konaní 2T 68/2007 porušili
základné práva M. J. t.č.NVÚ B. zaručené v čl.47 ods.2,3 a čl.48 ods.2 Ústavy SR v spojení
s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách.
2/
Rozhodnutie Krajského súd v Žiline sp.zn.2 To 13/2008 z 20.2.2008 sa zrušuje .
3/
Kancelárii Ústavného súd SR sa ukladá uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu
vo výške 2000 Euro a trovy právneho zastúpenia 500 Euro.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V úvode považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa sa
vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, pričom petit sťažnosti nekorešponduje
s jej odôvodnením a naopak. Sťažovateľ sa v odôvodnení odvoláva na porušenie takých
ústavných garancií ako sú právo na spravodlivé súdne konanie a rovnosť zbraní, ktorých
ochranu poskytuje predovšetkým čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v petite však sťažovateľ navrhuje
rozhodnúť o porušení jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a články
dohovoru neuvádza vôbec.
Obdobne sťažovateľ žiada rozhodnúť o porušení jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu
k postupu všetkých troch konajúcich súdov, ale z odôvodnenia vyplýva, že toto porušenie
vidí iba v oneskorenom doručení rozhodnutia najvyššieho súdu okresným súdom.
Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad
zjavné iné dôvody, ktoré zásadným spôsobom bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to
vyplýva z ďalšieho textu odôvodnenia), nevyzval sťažovateľa na odstránenie uvedených
nedostatkov sťažnosti, pričom bral do úvahy, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom. Ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) tak pri určení predmetu predbežného prerokovania sťažnosti vychádzal
z predloženého znenia petitu.
1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv v konaní okresného súdu
ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02,
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04), ktorou vyvodzuje z čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledné
uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytnúť ochranu právam
uvedeným sťažovateľom, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.
Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať
odvolanie, pričom túto možnosť aj využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval
krajský súd, a teda táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už
citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto
dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv
v dotknutom konaní okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 2 To/13/2008 a konaní najvyššieho súdu
vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 31/2008 poukazuje ústavný súd na ustanovenia § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie
tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto
lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).
Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu sp. zn. 2 To/13/2008, zo sťažnosti
a z jej príloh je zrejmé, že toto konanie bolo právoplatne skončené najneskôr 4. júna 2008,
keď sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 To/13/2008 z 20. februára
2008 dovolanie, pretože podľa § 368 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
dovolanie možno podať (iba) proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne
skončená.
V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom
v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia
rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti
sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. III. ÚS 186/02, III. ÚS 90/03,
Ústavný súd zistil, že odpis uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 31/2008
z 11. decembra 2008 bol sťažovateľovi doručený 1. júna 2009. Sťažnosť sťažovateľa bola
ústavnému súdu doručená 6. augusta 2009, pričom na poštovú prepravu bola podaná
4. augusta 2009.
Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu
ku konaniu krajského súdu sp. zn. 2 To/13/2008 uplynula najneskôr 4. augusta 2008
a rovnaká lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu ku konaniu najvyššieho súdu sp. zn.
5 Tdo 31/2008 uplynula najneskôr 3. augusta 2008 (1. a 2. augusta 2009 pripadlo na sobotu
a nedeľu), a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí ustanovenej lehoty.
Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti
namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v konaní krajského súdu a konaní
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola
podaná oneskorene.
Ústavný súd k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.
2 To/13/2008 pre úplnosť poznamenáva, že proti rozsudku krajského súdu z 20. februára
2008 vydanému v tomto konaní mal sťažovateľ možnosť podať dovolanie, ktorú aj využil.
O podanom opravnom prostriedku rozhodoval najvyšší súd, ktorý bol v tomto prípade
oprávnený aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam, pričom
táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1
ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu bolo možné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť aj podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci.
3. Ústavný súd k návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „konaním súdov
pri doručovaní rozhodnutia“ (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 31/2008
z 11. decembra 2008 doručovaného okresným súdom) analogicky poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2
ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak
v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného
základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,
Zo sťažnosti a z informácie poskytnutej okresným súdom ústavný súd zistil, že v čase
podania sťažnosti (6. augusta 2009) ústavnému súdu uznesenie najvyššieho súdu bolo už
sťažovateľovi doručené (1. júna 2009), a teda právna istota spočívajúca v náležitom
oznámení bola už v tom čase nastolená. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2009