Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 349/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., V., zastúpeného advokátom JUDr. P. S.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47

ods. 2 a 3 a v konaní Okresného súdu Liptovský

Mikuláš vedenom pod sp. zn. , v konaní Krajského súdu v Žiline vedenom

pod sp. zn. a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009

doručená sťažnosť M. J., V. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 3 a (ďalej

len „ústava“) v konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

vedenom pod sp. zn. , v konaní Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) vedenom pod sp. zn. a konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 31. októbra 2007 uznaný vinným zo spáchania trestného činu hrubého

nátlaku „podľa § 20 k § 191 ods. 1 Tr. zákona“ a iných a na základe toho odsúdený

k súhrnnému nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Na základe odvolaní podaných sťažovateľom a spoluodsúdenými krajský súd

napadnutý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom sp. zn. z 20. februára

2008 zrušil a rozhodol o uznaní sťažovateľa vinným z trestného činu „hrubého nátlaku

podľa § 191 ods. 1 Tr. zák.“ a iných, na základe čoho ho odsúdil k súhrnnému

nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol uznesením sp. zn. z 11. decembra 2008 tak, že podané dovolanie

odmietol podľa v znení neskorších

predpisov.

Sťažovateľ je toho názoru, že v konaniach okresného súdu, krajského súdu aj

najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených základných práv «a to aj s poukazom

na práva zaručené sťažovateľovi Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd

s dôrazom na právo spravodlivého procesu a „rovnosti zbraní“» z toho dôvodu, že súdy

neakceptovali zistené a nimi konštatované skutočnosti a neboli vykonané ďalšie dôkazy,

ktoré by preukázali tvrdenia predostreté sťažovateľom.

V sťažnosti sťažovateľ podrobným spôsobom rozvádza argumentáciu týkajúcu sa

skutkového stavu prejednávanej trestnej veci, uvádza argumenty týkajúce sa okolností

svedčiacich v jeho prospech, a snaží sa tak vyvrátiť skutkové a právne závery konajúcich

súdov.

Sťažovateľ sa domnieva, že v konaní súdov „nebola rešpektovaná rovnosť zbraní

a právo na spravodlivý proces, nebola rešpektovaná zásada akceptovania pochybnosti

v prospech páchateľa a nebol riadne zistený skutočný skutkový stav ...“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5

Tdo 31/2008 z 11. decembra 2008 mu bolo doručené „takmer po 7 mesiacoch“,

čo považuje za porušenie svojho základného práva na prerokovania veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1/

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní ,Krajský súd v Žiline

v konaní a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši v konaní porušili

základné práva M. J. t.č.NVÚ B. zaručené v ,3 a SR v spojení

s Dohovorom o základných ľudských právach a slobodách.

2/

Rozhodnutie Krajského súd v Žiline sp.zn.2 To 13/2008 z 20.2.2008 sa zrušuje .

3/

Kancelárii Ústavného súd SR sa ukladá uhradiť sťažovateľovi nemajetkovú ujmu

vo výške 2000 Euro a trovy právneho zastúpenia 500 Euro.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V úvode považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa sa

vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, pričom petit sťažnosti nekorešponduje

s jej odôvodnením a naopak. Sťažovateľ sa v odôvodnení odvoláva na porušenie takých

ústavných garancií ako sú právo na spravodlivé súdne konanie a rovnosť zbraní, ktorých

ochranu poskytuje predovšetkým , resp. Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), v petite však sťažovateľ navrhuje

rozhodnúť o porušení jeho základných práv podľa a 3 a články

dohovoru neuvádza vôbec.

Obdobne sťažovateľ žiada rozhodnúť o porušení jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa vo vzťahu

k postupu všetkých troch konajúcich súdov, ale z odôvodnenia vyplýva, že toto porušenie

vidí iba v oneskorenom doručení rozhodnutia najvyššieho súdu okresným súdom.

Ústavný súd vzhľadom na to, že v prípade tejto sťažnosti boli už na prvý pohľad

zjavné iné dôvody, ktoré zásadným spôsobom bránia jej prijatiu na ďalšie konanie (ako to

vyplýva z ďalšieho textu odôvodnenia), nevyzval sťažovateľa na odstránenie uvedených

nedostatkov sťažnosti, pričom bral do úvahy, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom. Ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) tak pri určení predmetu predbežného prerokovania sťažnosti vychádzal

z predloženého znenia petitu.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv v konaní okresného súdu

ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru (, ,

, ), ktorou vyvodzuje z dôsledné

uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytnúť ochranu právam

uvedeným sťažovateľom, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ možnosť podať

odvolanie, pričom túto možnosť aj využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval

krajský súd, a teda táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už

citovaného vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv

v dotknutom konaní okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. a konaní najvyššieho súdu

vedenom pod sp. zn. poukazuje ústavný súd na ustanovenia § 53 ods. 3

, podľa ktorého jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie pred ústavným súdom podľa je podanie sťažnosti v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

lehoty odpustiť (pozri napr. , ).

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu sp. zn. , zo sťažnosti

a z jej príloh je zrejmé, že toto konanie bolo právoplatne skončené najneskôr 4. júna 2008,

keď sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. februára

2008 dovolanie, pretože podľa

dovolanie možno podať (iba) proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená.

V zmysle judikatúry ústavného súdu pri právoplatnom rozhodnutí vydanom

v trestnom konaní je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa citovaného

ustanovenia rozhodujúci moment náležitého oznámenia

rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti

sťažovateľa, alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (napr. , ,

).

Ústavný súd zistil, že odpis uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008 bol sťažovateľovi doručený 1. júna 2009. Sťažnosť sťažovateľa bola

ústavnému súdu doručená 6. augusta 2009, pričom na poštovú prepravu bola podaná

4. augusta 2009.

Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu

ku konaniu krajského súdu sp. zn. uplynula najneskôr 4. augusta 2008

a rovnaká lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu ku konaniu najvyššieho súdu sp. zn.

uplynula najneskôr 3. augusta 2008 (1. a 2. augusta 2009 pripadlo na sobotu

a nedeľu), a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí ustanovenej lehoty.

Na základe toho ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti

namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v konaní krajského súdu a konaní

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

Ústavný súd k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a 3 v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn.

pre úplnosť poznamenáva, že proti rozsudku krajského súdu z 20. februára

2008 vydanému v tomto konaní mal sťažovateľ možnosť podať dovolanie, ktorú aj využil.

O podanom opravnom prostriedku rozhodoval najvyšší súd, ktorý bol v tomto prípade

oprávnený aj povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho základným právam, pričom

táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu bolo možné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť aj podľa pre nedostatok

právomoci.

3. Ústavný súd k návrhu sťažovateľa na vyslovenie porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa „konaním súdov

pri doručovaní rozhodnutia“ (uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. decembra 2008 doručovaného okresným súdom) analogicky poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa ochrana základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak

v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného

základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. , ,

).

Zo sťažnosti a z informácie poskytnutej okresným súdom ústavný súd zistil, že v čase

podania sťažnosti (6. augusta 2009) ústavnému súdu uznesenie najvyššieho súdu bolo už

sťažovateľovi doručené (1. júna 2009), a teda právna istota spočívajúca v náležitom

oznámení bola už v tom čase nastolená. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2009