Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2T/68/2007

Rozhodnutie

Okresný súd Liptovský Mikuláš v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Švehlovej a prísediacich Viery Čániovej a Anny Bukovinskej na hlavnom pojednávaní dňa 31. 10. 2007 v Liptovskom Mikuláši takto

rozhodol:

W. A. L. K. Y. M. J. N. B. K. Ý. , nar. XX. X. XXXX v Liptovskom Mikuláši, bytom R. V., A. Č.. XXX, recepčný hotela FIM Demänovská Dolina,

V. Q. L. T. Í. K. , nar. XX. X. XXXX v Liptovskom Mikuláši, bytom M. Č.. XXX, živnostník, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Ružomberku,

T. K. Y. K. P. M. Z. E. , nar. X. X. XXXX v Liptovskom Mikuláši, bytom M. Č.. XXX, živnostník, t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v Ružomberku,

u z n á v a j ú s a z a v i n n ý c h,

1.)

dňa 1. 8. 2006 v dobe medzi 12.00 hod. a 13.00 hod. prišli obžalovaní W. A., V. Q. a T. K., na osobnom motorovom vozidle zn. BMW, tmavej farby, ev. č. LM-648 BA, k poškodenému V. B.K., nar. XX. X. XXXX, do konskej jazdiarne na Mútnik v Liptovskom Mikuláši a žiadali ho, aby do štvrtku dňa 3. 8. 2006 na číslo účtu: XXXXXXX/XXX v prospech A.P. A., previedol finančnú hotovosť vo výške 400.000,- Sk, ako exekúciu a náhradu škody za dopravnú nehodu, ktorá sa stala pred tromi rokmi v okrese Ružomberok, a ak peniaze nebudú na uvedenom účte do 3. 8. 2006, tak je s ním koniec, že mu všetko zhorí, že nebude mať s čím jesť a ani ako chodiť, že mu zapália motorové vozidlo a to si s ním vybavia iné osoby, oni sa tam už vracať nebudú; dňa 3. 8. 2006 sa všetci traja obžalovaní telefonicky skontaktovali s poškodeným V. B., na ich žiadosť sa s ním stretli v Čínskej reštaurácii na Hodžovej ulici v Liptovskom Mikuláši, kde od neho opätovne požadovali sumu 400.000,- Sk, ktorú nemal, tak sa dohodli, že poukáže na číslo účtu: XXXXXXX/XXXX sumu 60.000,- Sk,

2.)

v presne nezistený deň v mesiaci august 2005 obžalovaný V. Q. spoločne s doposiaľ nezistenou ženou prišiel do prevádzky poškodeného W. Q., nar. XX. X. XXXX, v objekte bývalých Kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši na Nábreží, od ktorého žiadali zaplatenie sumy najmenej 300.000,- Sk, ktorú dlhoval spoločnosti Píla - Diamir Bodice 20, Liptovský Mikuláš s tým, že ak dlžnú čiastku nezaplatí, môže sa stať niečo jemu alebo jeho synom a neskôr sa ešte najmenej dvakrát stretli s poškodeným W. Q. a opätovne požadovali zaplatenie dlžnej sumy,

3.)

v presne nezistený deň v mesiaci august 2005 obžalovaní V. Q. a T. K. v novootvorenej Čínskej reštaurácii v Liptovskom Mikuláši, na Hodžovej ulici, oproti budove Pošty, utvrdzovali majiteľa reštaurácie

T. D., nar. XX. X. XXXX, aby vyplatil jemu neznámemu mužovi sumu 100.000,- Sk, ktorú tento muž v ten istý deň požadoval od T. D. za to, že reštauráciu prevádzkuje bez jeho súhlasu, a vyhrážal sa mu, že ak nezaplatí, zle dopadne, reštauráciu mu rozbijú, lebo je to zlý, nebezpečný človek a tak poškodený T. D. z obavy, že vyhrážky budú splnené, vyplatil neznámemu mužovi 50.000,- Sk,

4.)

dňa 12. 11. 2004 obžalovaný V. Q. v bare Fénix v Liptovskom Hrádku, okres Liptovský Mikuláš, medzi 00.00 hod. a 01.00 hod. udrel päsťou do oblasti tváre T. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K. R. Č.. XXX a spôsobil mu zranenie s dobou liečenia do 7 dní,

t e d a

1) všetci traja obžalovaní spoločným konaním iného hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy nútili plniť povinnosť zo záväzku, na ktorej splnenie má inak tretia osoba nárok,

2) obžalovaný V. Q.

iného hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy nútil k plneniu povinnosti zo záväzku, na ktorej splnenie má inak tretia osoba nárok,

3) obžalovaní V. Q. a T. K. úmyselne poskytli inému pomoc odstránením prekážok na spáchanie trestného činu, ktorým páchateľ iného hrozbou násilia a inej ťažkej ujmy nútil k poskytnutiu plnenia majetkovej povahy pre seba za služby vlastné, ktoré mu za také plnenie proti jeho vôli vnucoval, a to aj vtedy, ak také služby iba predstieral,

4) obžalovaný V. Q.

dopustil sa na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného,

t ý m s p á c h a l i

1.) všetci traja obžalovaní spolupáchateľstvo k prečinu hrubého nátlaku podľa § 20 k § 191 ods. 1 Tr. zákona,

2.) obžalovaný V. Q.

trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006),

3.) obžalovaní V. Q. a T. K. pomoc k trestnému činu hrubého nátlaku podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 235a ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006),

4.) obžalovaný V. Q.

trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006).

Za to sa

o d s u d z u j ú

obžalovaný W. A.

podľa § 191 ods. 1 Tr. zákona, § 38 ods. 2 (§ 36 písm. j, § 37 písm. k) Tr. zákona na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona súd výkon trestu podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona súd určuje skúšobnú dobu vo výmere 30 (tridsať) mesiacov.

obžalovaný V. Q.

podľa § 235a ods. 1 a § 35 ods. 2, 3 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) súd z a r a ď u j e obžalovaného pre výkon trestu do II. (druhej) nápravno - výchovnej skupiny.

Podľa § 35 ods. 3 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) súd r u š í výrok o treste rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 11. 10. 2006, ktorým bol obž. V. Q. podľa § 221 ods. 1 a § 35 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu vo výmere 18 mesiacov.

obžalovaný T. K.

podľa § 235a ods. 1 a § 35 ods. 1, 2 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) súd z a r a ď u j e obžalovaného pre výkon trestu do II. (druhej) nápravno - výchovnej skupiny.

Podľa súd o d k a z u j e poškodeného T. D., nar. XX. X. XXXX, bytom A., Y. Č.. XXXX/X, s nárokom na náhradu škodu na občianske súdne konanie.

Podľa súd o s l o b o d z u j e spod obžaloby obžalovaných V. Q. a T. K. za skutok, že

dňa 10. 8. 2001 v nočných hodinách V. Q. v discobare Varieté v Liptovskom Hrádku, okres Liptovský Mikuláš, bez udania dôvodu niekoľkokrát udrel do oblasti tváre Q. Š., nar. XX. XX. XXXX, na čo spadol na zem a začal sa brániť, vtedy ho T.Ó. K. niekoľkokrát päsťou udrel do zadnej časti hlavy, na čo poškodený spadol na zem, keď ležal na zemi, tak mu V. Q. o hlavu rozbil 3 ks sklenených tenkostenných pivových pohárov, následne ho zatiahol do priestoru kuchyne za barom, kde ho opäť päsťami udieral do oblasti tváre, a keď poškodený spadol na zem, tak ho niekoľkokrát veľkou intenzitou kopol do oblasti tváre, následne čo poškodený opustil podnik vyšiel von, pričom Q. ho opätovne pred podnikom niekoľkokrát päsťami udrel do tváre, a keď bol na zemi, tak ho niekoľkokrát kopol do oblasti hlavy, po čom bol poškodený hospitalizovaný v Nemocnici v Liptovskom Mikuláši. Uvedeným konaním poškodený Q. Š. utrpel reznú ranu na hlave v temenno-záhlavnej časti vľavo 3 cm dlhú, reznú ranu na čele vpravo 2 cm dlhú, reznú ranu na líci vpravo 3 cm dlhú, pohmoždeninu líca vľavo s podliatinou a otras mozgu ľahkého stupňa, ktoré si u poškodeného vyžiadali obmedzenie obvyklého spôsobu života počas 11 dní,

ktorým mali spáchať spolupáchateľstvo k trestnému činu ublíženia na zdraví podľa § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006).

Podľa súd o s l o b o d z u j e spod obžaloby obžalovaných V. Q. a T.Ó. K. za skutok, že

dňa 13. 11. 2004 v presne nezistenom čase prišli V. Q. a T. K. do miesta trvalého bydliska T. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K. R. Č.. XXX a W. W., nar. X. X. XXXX a pod hrozbou podpálenia vozidla zn. BMW, r. v. 1996 v hodnote 200.000,- Sk a ublíženia na zdraví, od nich žiadali sumu 40.000,- Sk za to, že im vykradli pohostinstvo v obci Východná, okres Liptovský Mikuláš, ktorého sú obvinení majiteľmi, poškodení z obavy, že obvinení splnia svoje vyhrážky, im dňa 14. 11. 2004 v presne nezistenom čase na parkovisku Červený kút v Liptovskom Hrádku vyplatili sumu 40.000,- Sk,

ktorým mali spáchať spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006).

Podľa súd o d k a z u j e poškodených T. W., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K. R. Č.. XXX a W. W., nar. X. X. XXXX, bytom K. R. Č.. XXX, s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Obžalovaný W. A. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní vypovedal, že niekedy v lete, v roku 2006 sa náhodne stretol so svojím známym A.Y. A., ktorý v rozhovore spomenul, že V. B. mu dlhuje peniaze ako náhradu škody za dopravnú nehodu, ktorá sa stala v Ružomberku asi pred tromi rokmi. A. A. požiadal obžalovaného, aby doručil V. B. číslo účtu, na ktoré má poukázať dlžné peniaze. Obžalovaný poprel, že by ho A. požiadal, aby na B. nejako tlačil a peniaze vymáhal. Mal doručiť len číslo účtu, ale aby sa cítil hodnovernejšie, A. A. mu dal exekučný titul - t. j. rozhodnutie súdu o náhrade škody. So spoluobžalovanými V. Q. a T. K. sa stretol dňa 1. 8. 2006 náhodne v meste v Liptovskom Mikuláši. Predtým ich poznal z posilňovne, stretávali. sa len príležitostne. Požiadal ich, aby ho odviezli ku jeho motorovému vozidlu do Liptovského Mikuláša -Ondrašovej. Pretože mienil pokračovať rovnakým smerom do Liptovského Trnovca, do Aquaparku za V. B., počas jazdy sa obžalovaní Q. s K. rozhodli, že ho odvezú až tam. V Aquaparku B. nenašli, preto išli za ním na Mutnik, kde chová kone. Tam vyšli všetci traja z vozidla, išlo o čierne BMW a A. povedal B., že mu doniesol číslo účtu od A., na ktoré má poslať dlžných 400.000,- Sk. Keď mu ukázal exekučný titul, B. začal hovoriť, že peniaze nemá, bol drzý, hovoril, že ho vydierajú. Vtedy sa do rozhovoru zapojili Q. s K., ktorý mu povedali, že nikto ho neprišiel vydierať, len A. doniesol číslo účtu. B. povedal, že sa pokúsi nejaké peniaze zohnať, za dva - tri dni sa stretnú, ale telefonický kontakt im nedal. O dva dni sa sami s ním telefonicky skontaktovali, telefónne číslo mali z tabule v Aquaparku a dohodli sa na stretnutí v Čínskej reštaurácii v Liptovskom Mikuláši. B.Č. pri tomto stretnutí povedal, že 400.000,- Sk nemá, ale má 60.000,- Sk, ktoré by mohol dať, ale potrebuje o tom doklad. Peniaze na číslo účtu, ktoré mu dali, poukázať nemôže, lebo to číslo účtu nie je správne. A. sa pokúšal dovolať A. a zistiť správne číslo účtu, čo sa mu nepodarilo, preto mu zavolal číslo účtu neskôr. Obžalovaný A. jednoznačne poprel, že by či už pri prvom alebo pri druhom stretnutí sa ktorýkoľvek z obžalovaných vyhrážal poškodenému V. B., nebol na to ani dôvod. Ak sa cítil B. ohrozený, aj na Mutniku, aj v čínskej reštaurácii, bolo viac ľudí, mohol ísť požiadať o pomoc, resp. mohol kedykoľvek odísť. Keď mu Q. alebo K. na Mutniku povedali, že nejde o žiadne vydieranie, že kamarát mu doniesol číslo účtu, záleží na ňom, či zaplatí alebo nie, možno to pochopil ako vydieranie kvôli tomu, že K. a Q. sú od neho o hlavu vyšší a 30 kg ťažší.

Obžalovaní V. Q. a T.A. K. rovnako vypovedali, že dňa 1. 8. 2006 sa náhodne stretli v Liptovskom Mikuláši so svojím známym W.Ľ. A., ktorého predtým poznali z mesta a z baru a ten ich požiadal o odvoz ku svojmu vozidlu do Ondrašovej. Po ceste vravel, že ide do Aquaparku za jedným pánom, tak sa rozhodli, že ho tam odvezú. Toho pána v Aquaparku nenašli, preto išli na Mutnik. Keď tam prišli, A. tomu pánovi odovzdal nejaké papiere s tým, že má vyrovnať dlh, ak má peniaze. Keď B. pozrel na ten papier bol si vedomý toho, čo je tam napísané. A. nadiktoval B. nejaké číslo účtu, obžalovaný Q. povedal B., či sa nehanbí, aby si to vyrovnal. B. na to povedal, že dlh uznáva, že dá dokopy nejaké peniaze a pošle ich na účet. Nikto sa pri tomto rozhovore nevyhrážal, naopak B. začal hovoriť, že prečo ho vydierajú. Asi o dva - tri dni A. zavolal Q., či sa nestretnú so B., keď tvrdil, že za dva - tri dni dá nejaké peniaze dohromady. Q. preto zavolal B., jeho číslo si poznačil v požičovni v Aquaparku a dohodli si stretnutie v čínskej reštaurácii. Počas rozhovoru v reštaurácii K. telefonoval na parkovisku. B. povedal A. a Q., že má do 60.000,- Sk a číslo účtu, ktoré mu dali, nie je správne, preto sa A. pokúšal telefonovať A. a zistiť správne číslo účtu. Obžalovaný Jurík tvrdil, že on povedal V. B. na Mutniku len toľko, že ak má teraz nejaké peniaze, tak nech ich dá a v čínskej reštaurácii, že ak je to zlé číslo účtu, tak nech dá peniaze priamo A.. O inom s ním nerozprával. Nevedel sa vyjadriť, v ktorom momente obžalovaný A. povedal, že B. dlhuje A. peniaze ako náhradu škody za dopravnú nehodu, ktorá sa stala v Ružomberku asi tri roky predtým. Obžalovaný K. tvrdil, že on sa do rozhovoru na Mutniku, ani v čínskej reštaurácii nezapájal. Pri stretnutí v čínskej reštaurácii na terase telefonoval a ponáhľal sa na chatu, nemal ani kedy so B. rozprávať. Obžalovaní Q. a K. uviedli, že nevideli na listiny, ktoré A. ukazoval B.. Vychádzali len z toho, čo im A. povedal a usúdili, že môže ísť o nejaký exekučný titul, lebo B. si dlh uznal.

Poškodený V. B. v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní všetkých troch obžalovaných identifikoval ako osoby, ktoré dňa 1. 8. 2006 prišli za ním na Mutnik a pýtali od neho 400.000,- Sk ako náhradu škody za dopravnú nehodu s tým, že ak ich nevyplatí, dolámu mu ruky a nohy, že mu všetko na Mutniku podpália. Najprv si aj myslel, že by mohli byť z exekútorského úradu, ale potom podľa ich správania usúdil, že to nie je možné, nevedel tak kto skutočne by mal peniaze dostať. Keď im povedal, že 400.000,- Sk nemá, povedali mu nech si požičia od brata a dali mu nejaké číslo účtu, na ktoré má poukázať peniaze. Obžalovaný Q.Í. mal číslo jeho mobilného telefónu, ešte si overoval, či je správne a pri odchode mu povedali, že za dva - tri dni sa stretnú a ak nezaplatí, oni už neprídu, prídu iní. Asi za dva dni sa mu ozval obžalovaný Q., pýtal sa, že či má peniaze a dohodli si stretnutie v Čínskej reštaurácii v Liptovskom Mikuláši. V tom čase už poškodený spolupracoval s políciou, preto na stretnutie išiel. V čínskej reštaurácii rozprával sa s ním A. a Q., lebo obžalovaný K. stál vonku pri bráne pred vstupom na terasu. Pýtali sa ho, že kde sú peniaze. Povedal, že má len časť, že sa mu všetko nepodarilo zohnať. Pýtal sa, pre koho sú tie peniaze, že ich dá tomu, komu patria. A. niekomu telefonoval, lebo mu poškodený povedal, že to číslo účtu, ktoré mu dal, nie je dobré. Keď sa pýtal, či dostane aj príjmový doklad, tak mu povedali, že peniaze sú pre A.. Likvidáciou sa mu vyhrážali A. a Q., a to na Mutniku, a keď mu ukázali nejaký papier, pýtali sa ho, že či to pozná. On im odpovedal, že áno a na otázku, čo s tým dlhom mieni spraviť povedal, že nič, lebo každý mesiac niečo platí. Po ich odchode sa rozhodol zveriť svojmu známemu, bývalému policajtovi, ktorý potom kontaktoval políciu a podľa pokynov polície išiel na druhé stretnutie s obžalovanými. Súd mal preukázané rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. zo dňa 7. 9. 2004, že V. B., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom R.Á. Y., W. Č.. XX, bol zaviazaný nahradiť spoločnosti JUBOS, s. r. o. Ľubeľa 87, škodu vo výške 341.235,- Sk, Q. A., nar. X. X. XXXX, bytom Ľ. Č.. XX, škodu vo výške 9.120,- Sk a A. A., nar. XX. X. XXXX, bytom Ľ. Č.. XXX, škodu vo výške 4.620,- Sk, ako aj trovy konania vo výške 28.870,- Sk. Na základe uvedeného rozsudku exekútor JUDr. Ladislav Mikeska pod sp. zn. Ex. 509/2004 dňa 21. 12. 2004 začal exekučné konanie v prospech oprávnených.. Z výpovede svedka A. A. vyplynulo, že spoločníkmi spol. s. r. o. JUBOS so sídlom v Ľubeli sú A. A. a Q. A.. Tento svedok vypovedal, že s obžalovaným W. A., ktorého poznal dlhé roky, sa náhodne stretol v meste Liptovský Mikuláš a rozprávali sa o svojich problémoch a vtedy spomenul, že mu B. dlhuje asi 350.000,- Sk. V kufríku so sebou mal príslušné doklady. Najprv sa dohodli, že spoločne sa pôjdu za B. pozrieť. Nakoniec mu A. povedal, že pôjde sám. Po čase mu telefonoval, že bol za B. aj s nejakými mužmi, a že sa majú so B. ešte stretnúť. Potom mu telefonoval na druhý deň, že všetko prebehlo hladko a dohodli sa, že B. zaplatí 60.000,- Sk. Potom ich chytili policajti. Svedok zdôvodnil skutočnosť, že sa obrátil so žiadosťou o pomoc na W. A. tým, že so B.K. sa sám nemohol skontaktovať, lebo sa mu vyhýbal. V minulosti ho viackrát osobne navštívil, ale V. B.Č. nebol ochotný dlh vyrovnať, bol agresívny a nesúhlasil so splátkovým kalendárom, ktorý navrhol právny zástupca svedka. Neúspešná bola aj exekúcia. Predpokladal, že A. by mohol byť úspešnejší len z toho dôvodu, že je športovej postavy, svalnatý. Nechcel však, aby A. nejako B. ublížil. Svedok upresnil, že pri prvom stretnutí dal A.É. rozsudok, ktorým bol B. zaviazaný k náhrade škody, pri druhom stretnutí mu dal číslo účtu. A. mu v súvislosti s touto vecou telefonoval asi dva, tri krát, oznámil mu, že sa so B. dohodol na zaplatení sumy 60.000,- Sk.

Súd mal preukázané listinným dôkazom, že A. A. na základe rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp. zn. zo dňa 7. 9. 2004, bol oprávneným voči poškodenému V. B., ktorý mu bol povinný zaplatiť, či už ako fyzickej osobe alebo ako spoločníkovi spoločnosti JUBOS, s. r. o. Ľubeľa 87, celkovú sumu vo výške 345.855,- Sk. Na základe uvedeného rozsudku súdny exekútor JUDr. Ladislav Mikeska začal exekúciu voči povinnému V. B.. Výpoveďami obžalovaného W. A., ako aj svedka A. A., bolo preukázané, že uvedený rozsudok A. A. odovzdal W. A. s tým, aby A. od B. žiadal zaplatenie dlhu. O tom, že samotný A. A. od takéhoto postupu očakával minimálne zastrašenie V. B., svedčí jeho výpoveď, že predpokladal od B. pozitívnu reakciu, keď uvidí A., ktorý je športový typ, svalnatý, pracuje v SBS, teda očakával využitie jeho fyzických dispozícií, zvlášť, keď V. B., ako sám priznal, nemal záujem dlh vyrovnať, lebo podľa jeho názoru bol k náhrade škody zaviazaný neprávom, čo len potvrdzuje výpoveď A. A., že s ním nekomunikoval a nehľadal riešenie na vyrovnanie záväzku. Vzhľadom na to, že W. A. odmietol návrh A. A., aby šli za B. spolu, ale navrhol, že pôjde sám, je zrejmé, že takisto počítal s tým, že pri komunikácii s V. B. môžu byť využité vyhrážky, a samotná skutočnosť, že namiesto poškodeného a exekútora príde za ním niekto iný, by mala viesť poškodeného k obave, že dlh môže byť vymáhaný aj inak ako legálnym spôsobom. Vzhľadom na to, že A. A. potvrdil, že najprv dal W. A. rozsudok a asi za tri týždne číslo účtu, je vyvrátená obhajoba obžalovaných, že ich úlohou bolo len zaniesť číslo účtu a zároveň aj ich tvrdenie, že v meste sa stretli náhodne. Časový odstup medzi prvým a druhým stretnutím obžalovaného A. a svedka A. nasvedčuje tomu, že sa vopred všetci traja obžalovaní dohodli na postupe,

preto aj A. nechcel, aby A. šiel s ním. Nepriamo to potvrdzuje aj skutočnosť, že telefonicky A. povedal A., že bol za B. s ďalšími mužmi. Ak by s ním šli náhodne a nemali nič spoločné s celou akciou, nebol dôvod na to, aby to A.Ý. A. spomínal. Navyše, keď sa dňa 1. 8. 2006 vracali z Aquaparku v Liptovskom Trnovci do Mutnika, museli prejsť cez Ondrašovú, kde mal mať A. auto, tak nebol dôvod, aby pokračovali s ním až do Mutnika. O aktívnej účasti obžalovaných Q. a K. svedčí to, že tak v Aquaparku, ako aj na Mutniku, vyšli z motorového vozidla a nenechali jednať samotného W. A.. Obidvaja sú viac ako 180 cm vysokí, vážia najmenej 100 kg, majú minimálnu dĺžku vlasov, ako sami potvrdili pravidelne niekoľkokrát v týždni sa venovali posilňovaniu, teda už samotný príchod mužov takéhoto typu na čiernom BMW k osobe, ktorá má dlhy, vzbudí obavu. Poškodený V. B. nepoprel, a potvrdili to aj všetci traja obžalovaní, že keď mu predložili rozsudok a žiadali ho, aby zaplatil 400.000,- Sk, tvrdil, že nezaplatí, nemá z čoho, lebo platí iné dlhy. Vzhľadom na jeho postoj k vyrovnávaniu svojich záväzkov, na spôsob jeho komunikácie na hlavnom pojednávaní, súd nemal pochybnosti o tom, že jeho reakcia voči obžalovaným na Mutniku bola provokáciou a nie ústretovým krokom celú záležitosť vysporiadať. Preto nie je dôvod neveriť poškodenému V. B., že za takejto situácie obžalovaní sa mu vyhrážali, že ak peniaze nezoženie, tak je s ním koniec, nebude mať s čím jesť, ani ako chodiť, že mu všetko zhorí, zapália mu i motorové vozidlo. V konečnom dôsledku nie je rozhodujúce, či tieto vyhrážky použil aj samotný T. K., ale podstatné je, že pri takomto konaní spoluobžalovaných bol prítomný, voči vyhrážkam nijako nezakročil a svojou účasťou, ako je vyššie zdôvodnené, chcel zvýrazniť hrozbu, ktorá bola poškodenému B. adresovaná. Nesporne vyplynulo z výpovedí všetkých troch obžalovaných, že vedeli, že od B. žiadajú úhradu peňazí, ktoré dlhuje inej osobe. Je irelevantné či všetci traja obžalovaní vedeli konkrétne meno tejto osoby v čase, keď boli na Mutniku, rozhodujúce je, že im bola známa skutočnosť, že ide o úhradu dlhu pre niekoho tretieho.

Tvrdenie všetkých troch obžalovaných, že W. A. bol len zaniesť poškodenému B. číslo účtu a obžalovaní Q. s K. ho len náhodne sprevádzali, bolo vyvrátené následnými udalosťami z ktorých vyplýva opätovne aktívna účasť všetkých troch obžalovaných. Hoci obžalovaní na jednej strane tvrdili, že pred tým, ako mali prísť na Mutnik, poškodený im povedal, že sa sám ozve asi za dva dni, keď peniaze dá dohromady, svoje telefónne číslo mu nedali, naopak obžalovaný Q. si uložil mobilné telefónne číslo poškodeného, ktoré zistil z tabule z požičovne v Aquaparku. Poškodený B. tvrdil, že pri odchode z Mutnika si Q. overoval, či toto číslo je správne a bol to samotný obžalovaný V. Q., ktorý dňa 3. 8. 2006 V. B. telefonoval, čo potvrdzuje záznam rozhovoru zo dňa 3. 8. 2006 o 11.23 hod.. Z uvedeného záznamu je zrejmé, že volajúcim je obžalovaný V. Q. a volaným V. B.. Z tohto záznamu vyplýva, že obžalovaný V. Q.Í. oznamoval V. B., že v pondelok boli za ním ohľadom toho dlhu, že ho hľadali v Aquaparku i na Mutniku, že mu navrhuje stretnutie hneď v čínskej reštaurácii oproti Pošte v Liptovskom Mikuláši. Po tomto telefonickom rozhovore sa opätovne všetci traja obžalovaní stretli s poškodeným V. B. v Čínskej reštaurácii v Liptovskom Mikuláši a o tom, že mali záujem, aby B. uhradil peniaze poškodenému A. svedčí to, že s A. A. telefonoval obžalovaný A., aby upresnil číslo účtu, a keď to číslo účtu zistil, následne telefonoval túto skutočnosť poškodenému V. B.. Zo záznamu telefonického rozhovoru vyplýva, že keď mu B. povedal, že má len 60.000,- Sk, reakcia A. bola nech uhradí aspoň toľko a ďalší týždeň sa stretnú a ďalej to vysporiadajú.

V prípade, že by dňa 1. 8. 2006 na Mutniku nedošlo k vyhrážkam zo strany obžalovaných voči poškodenému, tento nemal dôvod obrátiť sa so žiadosťou o pomoc na políciu, keď vlastne už dva roky trvalo bezúspešné exekučné konanie voči nemu a opatrenia, či už exekútora alebo samotného poškodeného, voči nemu nevyvolali u neho žiadnu aktivitu dlh vysporiadať. Na základe takto zisteného skutkového stavu a vyhodnotenia dôkazov vo vzájomných súvislostiach súd uznal všetkých troch obžalovaných vinných zo spolupáchateľstva k prečinu hrubého nátlaku podľa § 20 k § 191 ods. 1 Tr. zákona.

I keď obžalovaný V. Q. popieral, že by sa kedykoľvek stretol s poškodeným W. Q., vymáhal od neho zaplatenie akejkoľvek sumy, súd považoval jeho tvrdenie za vyvrátené predovšetkým výpoveďou samotného poškodeného W. Q., ktorý jednoznačne v prípravnom konaní pri konfrontácii, ako aj na hlavnom pojednávaní, tvrdil, že V. Q. je tou osobou, ktorá niekedy v auguste roku 2005 prišla za ním do prevádzky v objekte bývalých Kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši na Nábreží, spoločne s neznámou ženou, ktorá mala byť z Popradu, a žiadal zaplatenie sumy 300.000,- Sk, ktorú poškodený Q. dlhoval spoločnosti Píla Diamír Bodice, Liptovský Mikuláš. Poškodený vypovedal, že pri tomto rozhovore, ako aj pri neskoršom stretnutí v reštaurácii Alcatraz v Liptovskom Mikuláši, sa obžalovaný vyhrážal, že ak nezaplatí, môže sa stať

niečo jemu alebo jeho synom. Rovnako svedok V. Q., syn poškodeného, jednoznačne potvrdil, že obžalovaný V. Q. je ten muž, ktorého videl v prevádzke svojho otca v objekte bývalých Kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši, ktorý od otca žiadal zaplatiť nejaké peniaze a pritom tvrdil, že ak sa tak nestane, môže sa stať niečo jemu alebo jeho deťom. Nepriamo tvrdenie poškodeného a jeho syna bolo preukázané nasledujúcimi dôkazmi: Svedok V. K. vypovedal, že z obchodných vzťahov s W. Q. ostal neuhradený záväzok vo výške vyššej ako 300.000,- Sk. Pretože poškodený W. Q. nemal záujem tento dlh uhradiť, osobným stretnutiam i rozhovorom sa začal vyhýbať, bol nútený dňa 17. 6. 2005 podať na Okresný súd Liptovský Mikuláš návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý aj Okresný súd Liptovský Mikuláš pod sp. zn. dňa 7. 9. 2005 vydal a zaviazal W. Q. uhradiť Píle Diamír s. r. o. Bodice 20 Liptovský Mikuláš (ktorej je V. K. spoločníkom), sumu 363.618,70 Sk s príslušenstvom. Platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 7. 2. 2006, lebo poškodenému W. Q. nebolo možné platobný rozkaz dlhodobejšie doručiť a to ani orgánmi polície, čo len potvrdzuje výpoveď J.. V. K., že W. Q. sa mu vyhýbal a komunikovať s ním odmietal. Z výpovede J.. V. K. ďalej vyplynulo, že v roku 2005 hľadal aj iné možnosti ako dosiahnuť úhradu dlhu, tak na internete hľadal spoločnosti, ktoré by dlh odkúpili. Oslovil viaceré spoločnosti, nakoniec sa mu telefonicky ozvala nejaká pani z Popradu, ktorá o odkúpenie dlhu prejavila záujem, preto jej dal potrebné podklady a to faktúry. Po nejakej dobe za ním prišla, povedala mu, že si pána Q. preverila, ale že pohľadávka je málo bonitná, teda nevymožiteľná, preto o túto pohľadávku nemá záujem. Svedok V. K. rovnako ako W. Q. opísali túto ženu ako osobu vo veku 45 - 50 rokov, tmavých vlasov a silnejšej postavy. Vzhľadom na to, že obidvaja svedkovia medzi sebou navzájom nekomunikovali, ich záujmy v tejto veci sú diametrálne odlišné, preto ak by v skutočnosti obidvaja s uvedenou ženou nejednali, nemohli by ju rovnako opísať, teda vzájomné súvislosti sú nesporné, a to, že svedok V. K. hľadal osobu alebo spoločnosť, ktorá by mu pomohla dlh vymôcť, takú osobu našiel v podobe ženy z Popradu, ktorá sa predstavila ako K. a táto osoba bola aj za poškodeným W. Q.. Keďže obžalovaný V. Q. a poškodený W. Q. sa predtým nepoznali, neboli medzi nimi žiadne vzťahy, nemá poškodený Q. žiadny motív obžalovaného V. Q. krivo obviniť. Navyše, ak by ho skutočne nevidel a do kontaktu s ním neprišiel, nemohol by ho identifikovať, rovnako ako jeho syn, či už na polícii alebo na pojednávaní spomedzi troch obžalovaných. Ako vyplýva z výpovede V. K., z okolností doručovania platobného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, zo skutočnosti, že poškodený nepreberal predvolania v tejto trestnej veci a musel byť predvedený, z jeho vystupovania na hlavnom pojednávaní, je zrejmé, že jeho správanie voči jeho veriteľom je podobného charakteru, ako u poškodeného pri prvom skutku - V. B., teda nielenže nemá záujem svoje záväzky vyrovnať, ale jeho správanie je provokujúce, nie je preto dôvod neveriť, že keď ho obžalovaný spoločne s neznámou ženou v jeho prevádzke v objekte bývalých Kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši navštívil a ukázal mu faktúry spoločnosti Píla Diamír, jeho postoj bol negativistický, bez ohľadu na to, či sa obžalovaný s neznámou ženou preukázali nejakým splnomocnením oprávneného alebo nie, a tak zo strany obžalovaného Q. došlo k vyhrážkam, rovnako ako zo strany neznámej ženy neskoršie v reštaurácii Alcatraz. Vzhľadom na to, že tento spôsob vymáhania dlhu sa nerealizoval na základe právnej zmluvy medzi V. K. a inou, oprávnenou osobou, je pochopiteľné, že V. K. si nechcel pamätať, že v reštaurácii Alcatraz bol prítomný pri rozhovore tejto ženy, obžalovaného, prípadne iných osôb s W. Q.. Tvrdil, že sa tam s nimi stretol, ale poškodený Q. vtedy prítomný nebol. Ako pri predchádzajúcom skutku, v prípade, že by poškodený W. Q. mal záujem záväzok vyrovnať a dlžnú sumu zaplatiť, tak nebol žiadny dôvod na to, aby s ním jednal niekto iný okrem samotného poškodeného, prípadne exekútora, preto súd nemal pochybnosti, že V. K. hľadal spôsob ako poškodeného aj zastrašiť a tak ho prinútiť dlžné peniaze zaplatiť. Ako je už odôvodnené vzhľadom na postoj a chovanie poškodeného, je nepochybné, že obžalovaný v snahe vymôcť pohľadávku, o ktorej vedel, že je pre tretiu osobu, použil vyhrážky, ktoré potvrdil svedok V. Q.. Ináč by ani návšteva obžalovaného u poškodeného a opakované stretnutie v reštaurácii Alcatraz vyvolané neznámou ženou nemalo žiadny význam, súd preto považoval za preukázané, obžalovaný V. Q. konal aktívne, voči poškodenému W. Q. použil vyhrážky hrozbou ujmy jemu či jeho rodine, s cieľom prinútiť ho uhradiť dlh poškodenému J.. V. K., preto ho uznal vinným zo spáchania trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006), teda účinného v čase spáchania skutku.

Poškodený T. D. v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní vypovedal, že už si nepamätá presne v ktorý deň v lete roku 2005 prišiel za ním do novootvorenej Čínskej reštaurácie v Liptovskom Mikuláši oproti pošte neznámy muž, vekom do 30 rokov, vysoký 170 - 175 cm, ktorý mal na tvári jazvu. Pýtal sa ho, že ako mohol otvoriť reštauráciu bez jeho vedomia, že on pracuje pre nejakú organizáciu v Poprade, vykonáva ochranu nad reštauráciami a barmi a ak nechce mať problémy, musí za prevádzkovanie zaplatiť 100.000,- Sk. V prípade, že peniaze nezaplatí, bude mať problémy, zle dopadne

a jeho reštauráciu mu rozbijú. Po odchode tohto muža poškodený zavolal svojim známym V. Q. a T. K., že sa potrebuje s nimi poradiť. Obidvaja prišli asi do 10 minút, povedal im o návšteve muža, chcel vedieť, či ho nepoznajú. Povedali mu, že je to známy človek, ktorý chodí po podnikoch a skúša, kto mu dá peniaze a kto nie, že je to zlý človek. Odporučili mu, aby peniaze zaplatil. V jeho prítomnosti obžalovaný K. telefonoval tomu mužovi a oznámil mu, že poškodený D. sa s nimi poradil, a že sa chce dohodnúť, aby nemal problémy. Poškodený tvrdil, že ani jeden z obžalovaných sa mu nevyhrážal, vyhrážal sa mu len ten tretí muž. Obžalovaní sa mali vyjadriť len v tom zmysle, že bude vhodné, aby zaplatil, aby mu niekto reštauráciu nerozbil. Hoci v prípravnom konaní poškodený T. D. vypovedal, že mal pocit, že obžalovaní Q. a K. hrajú pred ním divadlo a boli s tým tretím mužom dohovorení, čo usúdil najmä z toho, že obžalovaný K. mu ihneď telefonoval a on s ním dohodol, že poškodený vyplatí aspoň 50.000,- Sk, narozprávali mu, aký je ten neznámy muž nebezpečný, tak na hlavnom pojednávaní zmenil výpoveď v tom, že keď si to celé premyslel, dospel k záveru, že naopak obidvaja obžalovaní mu chceli pomôcť, lebo sú kamaráti a s tým mužom nemali nič spoločné. Poškodený vypovedal, že ešte v ten istý deň sa do reštaurácie vrátil neznámy muž, s ktorým išiel potom za manželkou do čínskeho obchodu v Liptovskom Mikuláši a manželka bola vybrať z banky peniaze, 50.000,- Sk mu dala a on ich odovzdal neznámemu mužovi. Poškodený sa nevedel vyjadriť, či manželka mala možnosť vidieť či už obžalovaných alebo toho tretieho muža, a ani s jedným z nich však nehovorila, informácie mala len od neho.

Svedkyňa D. G. potvrdila, že niekedy v lete 2005 jej manžel T. D. telefonoval do čínskeho obchodu, že neznámy muž žiadal od neho zaplatiť za ochranu reštaurácie, lebo inak budú s reštauráciou problémy. Manželovi navrhla, aby to išli oznámiť na políciu, ale ten jej povedal, že majú malé dieťa, že by to nebolo pre nich dobré. Tak nakoniec išla do banky, peniaze vybrala a odovzdala ich manželovi, ktorý bol pri obchode ešte s dvomi mužmi, z ktorých jedného neskôr vídala v reštaurácii a opoznala ho ako obžalovaného Q.. Ktorému z tých dvoch mužov manžel dal peniaze, to nevidela, a rozhovor medzi nimi nepočula. Manžel jej nič bližšie o udalosti nepovedal.

I keď obidvaja obžalovaní tvrdili, že na poškodeného T. D. nerobili žiadny nátlak, ani nepoznajú žiadnu osobu, ktorá by od neho žiadala peniaze v súvislosti s prevádzkou reštaurácie, nesporné je, že hoci poškodený T. D. na hlavnom pojednávaní zjavne mal snahu pomôcť obžalovaným, keď hodnotil ich správanie ako pomoc, i keď rovnaké ich konanie opisoval v prípravnom konaní ako divadlo pred ním a komplot s tým tretím neznámym mužom, v konečnom dôsledku v obidvoch výpovediach zotrval na tom, že neznámy muž, ktorý o sebe tvrdil, že pracuje pre nejakú organizáciu z Popradu, niekedy v lete roku 2005 prišiel od neho pýtať 100.000,- Sk za ochranu, teda za prevádzkovanie reštaurácie. Po jeho odchode sa poškodený skontaktoval s obidvomi obžalovanými, ktorým situáciu opísal, ako aj neznámeho muža a obžalovaný K. potom s týmto mužom v jeho prítomnosti telefonoval. Obidvaja obžalovaní mu odporučili, aby nejakú finančnú čiastku tomuto mužovi zaplatil, lebo ide o muža zlého, nebezpečného a poškodený by mohol mať problémy. Súd považuje za hodnovernejšiu výpoveď poškodeného z prípravného konania, ako aj jeho zdôvodnenie, že vedome išlo o vopred pripravené divadlo medzi obžalovanými a neznámym mužom z toho dôvodu, že keby obžalovaní toho muža nepoznali, o jeho pôsobení by nevedeli, nemohli by mu telefonovať, nebolo by ani dôvod, aby obžalovaní, ktorí o sebe tvrdili, že sú bezúhonní občania, mali telefónne číslo človeka, ktorý sa zaoberá tzv. výpalníctvom. Nesporná spojitosť medzi obžalovanými a tretím mužom je preukázaná aj tým, že bezprostredne po telefonáte a ich odchode z reštaurácie tento muž sa za T. D. vrátil. Aj keď nemožno žiadnym z vykonaných dôkazov jednoznačne a spoľahlivo preukázať ich vzájomnú dohodu a rozdelenie úloh medzi obžalovanými a týmto mužom pred spáchaním skutku, teda spolupáchateľstvo, jednoznačne ich aktívna účasť na skutku spočíva v tom, že poškodeného T. D. presvedčili, že neznámy muž je nebezpečný, zlý, a ak peniaze nezaplatí, bude mať problémy, teda utvrdzovali ho v tom, že mu reálne hrozí násilie, resp. hrozba inej ťažkej ujmy, ak sa vyhrážkam neznámeho muža nepodvolí. Samotný poškodený T. D. vo svojej výpovedi uviedol, že obidvoch obžalovaných zavolal aj preto, že chcel, aby mu ako svalnatejší pomohli pred páchateľom trestného činu, ale obžalovaní ho nechránili ani fyzicky, ani slovne, naopak ešte v telefonáte obžalovaný K. neznámemu mužovi povedal, že poškodený D. sa s nimi poradil, premyslel si to a peniaze mu odovzdá. Pri takejto dôkaznej situácii súd dospel k záveru, že obidvaja obžalovaní sa dopustili pomoci k trestnému činu hrubého nátlaku podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 235a ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006). Samotná pomoc k trestnému činu prichodí do úvahy pred jeho spáchaním, ako i pri čine a pri tzv. predčasne dokonaných trestných činoch, keď stačí vykonať určité konanie s úmyslom vyvolať určitú poruchu, ktorá však nemusí nastať, môže k pomoci dôjsť aj v štádiu medzi dokonaním trestného činu a jeho dokončením, čo sa vzťahuje na tento prípad.

Trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zákona /účinného do 1. 1. 2006/ bol neznámym páchateľom dokonaný už pri použití vyhrážok, hrozby násilia a inej ťažkej ujmy, s cieľom donútiť iného poskytnutie plnenia majetkovej povahy pre seba za ním vnucované služby. K dokončeniu trestného činu došlo až pri prevzatí požadovanej finančnej čiastky páchateľom, teda až do tohto okamžiku bolo možné sa dopustiť pomoci k trestnému činu, a nie je dôležité, či samotný páchateľ vedel, že mu je pomoc poskytovaná, ale rozhodujúce je, že obidvaja obžalovaní konali úmyselne, vedome, s cieľom dosiahnuť, aby páchateľ získal požadované majetkové plnenie a informovali poškodeného o tom, že ak tejto požiadavke nevyhovie, hrozí reálne nebezpečenstvo či už jemu alebo jeho reštaurácii. Takouto intelektuálnou pomocou, utvrdzovaním, vytvorili podmienky k tomu, aby páchateľ mohol svoju trestnú činnosť previesť čo najúčinnejšie. Z výpovede poškodeného T. D. jednoznačne vyplýva, že peniaze zaplatil len z toho dôvodu, že skutočne mal pred páchateľom obavy, či už o maloleté dieťa alebo o svoju reštauráciu. Za pozornosť stojí zmienka T. D., W. Q., nepriamo i V. K., že obidvaja obžalovaní resp. obžalovaný Q. pri páchaní skutkov spolupracovali s osobami, ktoré mali byť z Popradu. Páchateľ trestného činu voči T. D. hovoril, že pracuje pre nejakú organizáciu v Poprade, z čoho by bolo možné vyvodiť záver, že obidvaja obžalovaní sú súčasťou skupiny, ktorá sídli v Poprade a ktorej činnosť nie je v súlade so zákonom.

Súd mal preukázané potvrdením z lekárskej služby prvej pomoci Polikliniky v Liptovskom Hrádku, že dňa 12. 11. 2004 po polnoci bol ošetrený T. W., ktorému bola zistená palpačná bolestivosť pravej strany tváre, tržná rana na vnútornej strane pery vpravo v dĺžke 1 cm a pri vyšetrení uviedol, že bol udretý päsťou do tváre inou osobou. Opätovne bol ošetrený svojou obvodnou lekárkou dňa 15. 11. 2004, kedy bolo potvrdené pomliaždenie tváre a pery, práceneschopný bol do 19. 11. 2004. Aj pri tomto ošetrení uviedol, že bol napadnutý inou osobou. Z uvedených dôkazov vyplýva, že dňa 12. 11. 2004 poškodený T. W. utrpel zranenia tváre, ktoré si vyžiadali liečenie a pracovnú neschopnosť v dobe 7 dní a pri ošetrení nevznikli pochybnosti o jeho tvrdení, že úraz vznikol napadnutím inou osobou.

Poškodený T. W. tvrdil, že dňa 12. 11. 2004, v čase medzi 00.00 hod. a 01.00 hod. v bare Fénix v Liptovskom Hrádku, napadol ho V. Q., ktorý sa chcel s ním rozprávať na chodbe a tvrdil mu, že mu T. W. spoločne s bratom vykradli krčmu. Keď poškodený rozhovor odmietol, vtedy ho obžalovaný udrel rukou do tváre. Obžalovaného V. Q. predtým poznal z videnia z Východnej, vedel ako sa volá. Obžalovaný V. Q. z útoku bol usvedčovaný nielen výpoveďou samotného poškodeného, ale predovšetkým výpoveďou nestrannej svedkyne K. K., ktorá sa v bare Fénix nachádzala v blízkosti T. W., s ktorým sa v tom čase priatelila a táto svedkyňa potvrdila, že videla, ako V. Q. udrel T. W. do tváre a obžalovaného Q. identifikovala ako páchateľa aj na hlavnom pojednávaní.

Pretože súd mal nesporne preukázané správou o lekárskom ošetrení poškodeného, že tento utrpel dňa 12. 11. 2004 tržné zranenia tváre, pričom z povahy pomliaždeného líca a opuchu pery vyplýva, že tieto zranenia boli spôsobené úderom päsťou, súd nemal pochybnosti, predovšetkým vzhľadom na výpoveď svedkyne K. K., ktorá obžalovaného Q. jednoznačne identifikovala ako páchateľa, že tento obžalovaný aj poškodeného W. napadol. Vzhľadom na to, že k fyzickému útoku zo strany obžalovaného na poškodeného došlo v čase prevádzky baru Fénix v Liptovskom Hrádku, teda na mieste verejnosti prístupnom, súd uznal obžalovaného V. Q. vinným zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa Tr. , teda účinného v čase spáchania skutku.

Obhajoba obžalovaných V. Q. a T.Ó. K. spočívala najmä v tom, že ide voči ním o komplot polície a V. K.. I keď v tomto smere nepredložili žiadne dôkazy, a ani bližšie neuviedli, kto je V. K. a aký by mohol mať dôvod na organizovanie iných ľudí na krivé obvinenie obžalovaných, z iných konaní je súdu známe, že ide o osobu, ktorá je stíhaná za rozsiahlu trestnú činnosť majetkovej povahy, najmä v súvislosti s krádežami motorových vozidiel. Z trestnej veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš, vedenej pod sp. zn. , vyplýva, že obidvaja obžalovaní boli stíhaní a neskôr odsúdení za spolupáchateľstvo k trestnému činu ublíženia na zdraví podľa § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006), ktorého sa dopustili voči poškodenému J.. Z. A.. Pri tomto skutku je podstatné to, že obidvaja obžalovaní, ako aj svedok V. K., tvrdili, že s poškodeným J.. Z. A., ktorému bolo odcudzené osobné motorové vozidlo, mal spor V. K. a tento prizval na pomoc obidvoch obžalovaných, ktorí poškodeného fyzicky napadli, pri incidente bola použitá aj strelná zbraň. Z okolností spáchania skutku je zrejmé, že obžalovaní „pracovali“ pre V. K. a v čase, keď tento bol vo väzbe, prešli do inej skupiny, ktorá operuje najmä v Poprade. Z takéhoto pozadia vyplýva, že obžalovaní sú členmi kriminálnych skupín, čomu nasvedčuje aj charakter a povaha skutkov, za ktoré sú stíhaní,

nemožno vylúčiť stret záujmov týchto skupín a i keď výpoveďami D. i T. W. bolo preukázané ich spojenie s V. K., lebo D. mali prevádzky v priestore, ktoré vlastnil, resp. T. W. pozná V. K., neznamená to, že sa skutky nestali, že sú krivým obvinením voči obžalovaným. Znamená to len, že samotní poškodení bezprostredne po tom, ako ku spáchaniu skutkov došlo, nepovažovali za potrebné podať trestné oznámenie, ale podali ho až v čase, keď zistili, že polícia má informácie o týchto skutkoch a najmä keď im nehrozí odplata obžalovaných, ktorí sa nachádzajú vo väzbe. V prípade, že by zo strany W. Q., T. W., T. D., D. G. šlo o krivé obvinenie, nebolo by možné, aby v podstatných častiach sa ich výpovede zhodovali, korešpondovali s ostatnými vykonanými dôkazmi.

Súd mal preukázané správou o lekárskom ošetrení a znaleckým posudkom znalca z odboru zdravotníctva V.. H. T., že poškodený Q. Š. bol dňa 11. 8. 2001 ošetrený a následne hospitalizovaný na chirurgickom oddelení NsP v Liptovskom Mikuláši, lebo približne okolo polnoci zo dňa 10. 8. na 11. 8. 2001 mal byť napadnutý inými osobami a pri ošetrení mu boli zistené zranenia, a to rezná rana na hlave, v temenno-záhlavnej časti vľavo, 3 cm dlhá, rezná rana na čele vpravo 2 cm dlhá, rezná rana na líci vpravo 3 cm dlhá, pomliaždenina líca vľavo s podliatinou v priemere 3 cm a otras mozgu ľahkého stupňa. Znalec uviedol, že najpravdepodobnejším mechanizmom zranenia bol kop do oblasti ľavého líca, kde vznikla i jediná pomliaždenina a vzhľadom na rozloženie rezných rán vpredu na tvári, na čele a na zadnej časti hlavy, muselo ísť minimálne o dva útoky predmetom, ktorý mohol spôsobiť rezné rany. Vychádzajúc z dôkazov zadovážených v prípravnom konaní je možné, že tieto zranenia mohli byť spôsobené aj úderom pivovým pohárom, tzv. krígľom, resp. tenkostennými pohármi, ale išlo o útok menšej intenzity, lebo boli spôsobené len vonkajšie poranenia kože, nedošlo k poraneniu skeletu hlavy. Doba liečenia a obmedzenia v bežnom spôsobe života po dobu 11 dní bola primeraná. Poškodený pri ošetrení bol v opitom stave a nespolupracoval s lekárom.

Uvedeným dôkazom, ako aj výpoveďou poškodeného Q. Š. mal súd objektívne preukázané, že v noci z 10. 8. na 11. 8. 2001 poškodený utrpel zranenia, ktoré si vyžiadali liečenie a obmedzovali ho v obvyklom spôsobe života viac ako 7 dní. Vzhľadom na závery znalca z odboru zdravotníctva o mechanizme zranenia, súd nemal pochybnosť o tom, že tieto boli spôsobené inou osobou, teda boli tu naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006). Súd po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že nebolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že tento skutok spáchali obžalovaní V. Q. a T. K.. Pochybnosti o identite páchateľa vznikli z toho dôvodu, že poškodený Q. Š. tvrdil, že do 10. 8. 2001 obžalovaných nepoznal. V prípravnom konaníuviedol, že hostia v reštaurácii mu povedali mená obžalovaných, ktorí ho napadli tak, že najprv V. Q. mu vylial do očí nejakú tekutinu, potom ho udrel niekoľkokrát päsťami do tváre, na čo sa on začal brániť, pritom spoločne spadli na zem. Vtedy ho T. K. udrel zozadu do hlavy ťažkým pivovým pohárom. Pri konfrontácii zmenil poškodený výpoveď, tvrdil, že obžalovaný K. ho neudrel pohárom, ale bil ho päsťami, ale obžalovaný Q. mu na hlave rozbil asi tri poháre z tenkého skla, potom ho vtiahol do kuchyne, kde ho ďalej bil päsťami, dva až tri krát ho kopol do hlavy. Potom sa poškodenému nejako podarilo vyjsť z podniku, kde vonku ho zobral C. W. a odviezol ho na ošetrenie do Nemocnice v Liptovskom Mikuláši. Na hlavnom pojednávaní poškodený Š. tvrdil, že obžalovaný K. ho udrel len raz, do hlavy odzadu päsťou, ináč ho bil obžalovaný Q. a to tak, že mu rozbil aj poháre na hlave a v bitke pokračoval aj pred reštauráciou Varieté v Liptovskom Hrádku. Až po bitke zistil, kto ho napadol, a to keď mu C. W. povedal, že útočníkom bol V. Q.. Ošetrujúcemu lekárovi mená útočníkov nepovedal. Rozpory vo svojich výpovediach nevedel vysvetliť.

Svedok C. W. vypovedal, že nevidel žiadny incident medzi poškodeným Q. Š. a inou osobou v bare Varieté v Liptovskom Hrádku v auguste 2001. Po tom, ako tam poškodeného doviezol, odišiel domov, vrátil sa asi za 20-30 minút. Kým v prípravnom konaní tvrdil, že videl ako pred barom Varieté obžalovaný Q. niekoľkokrát udrel päsťou do hlavy Q. Š., na hlavnom pojednávaní túto skutočnosť poprel, tvrdiac, že Q. videl len stáť obďaleč. Nevedel vysvetliť rozpory vo svojich výpovediach. Svedok ďalej vypovedal, že vozidlo do nemocnice spočiatku viedol poškodený Q. Š., ale pretože upadával do bezvedomia, z Podturne už viedol vozidlo on a asi až po dvoch dňoch pri návšteve v nemocnici mu Š. povedal, že ho mal zbiť Q. a rovnako aj osoby, ktoré boli v bare, ale ich mená si nepamätal, tvrdili, že sa bil Š. s Q.. O K. zmienka nebola. Teda nielen z výpovede Q. Š., ale aj z výpovede C. W. vyplynulo, že Q. Š. v čase, keď došlo k útoku na jeho osobu, obžalovaných Q. a K. nepoznal. C. W. nepotvrdil výpoveď Q. Š., že od neho sa poškodený dozvedel mená útočníkov, skôr sa obidvaja zhodovali v tom, že mená útočníkov sa mal Š. dozvedieť od ostatných návštevníkov baru, ale títo sa zmieňovali len o obžalovanom Q., ale nie aj o K.. Navyše, poškodený Š. tvrdil, že obžalovaný K. ho mal napadnúť odzadu, a pri tejto pozícii teda nemohol

ani útočníka riadne vidieť, a keďže predtým obžalovaného K. nepoznal, je nepravdepodobné, že by páchateľa mohol sám identifikovať. Hodnovernosť jeho výpovede spochybňujú aj zmenené výpovede poškodeného Š., ktorý najprv tvrdil, že obžalovaný K. ho mal udrieť ťažkým pivovým pohárom, neskoršie zmenil jeho útok na údery päsťou, pritom zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že rezné rany mal len na zadnej časti hlavy. I keď obžalovaní nepopreli, že v roku 2001 robili vyhadzovačov v bare Varieté Liptovský Hrádok, teda mohli sa v čase spáchania skutku na tomto mieste nachádzať a aj ako vyhadzovači proti Q. Š. zakročiť, súd vzhľadom na opitosť poškodeného, ktorá je zaznamenaná v správe o ošetrení a ktorá viedla u neho k tomu, že s lekárom pri ošetrení nespolupracoval, rozpornú výpoveď Q. Š. a C. W. o tom, ako páchatelia boli identifikovaní, dospel k záveru, že nemožno bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že skutok skutočne spáchali obžalovaní V. Q. a T. K., a tak ich podľa spod obžaloby za tento skutok oslobodil.

Obžalovaní V. Q. a T.A. K. v prípravnom konaní, aj na hlavnom pojednávaní popreli, že by poznali poškodených T. W. a W. W., niekedy s nimi prišli do styku a nie je pravda, že by z akýchkoľvek dôvodov, kedykoľvek požadovali od nich zaplatiť sumu 40.000,- Sk. Obidvaja tvrdili, že poškodených prvý krát videli pri konfrontácii na polícii.

Poškodený T. W. vypovedal, že na druhý deň po tom, ako ho V. Q. napadol v bare Fénix v Liptovskom Hrádku, prišiel spoločne s T. K. do K. R., t. j. do miesta bydliska poškodeného, rozprávali sa pred bytovkou a obidvaja obžalovaní, no predovšetkým obžalovaný V. Q., hovorili, aby stiahol trestné oznámenie na Q., lebo ak tak neurobí, zapália mu auto. V tom čase užíval osobné motorové vozidlo zn. BMW, ktoré mohlo mať hodnotu asi 200.000,- Sk. Zároveň mu povedali, že chce peniaze za to, že im mal s bratom vykradnúť krčmu vo Východnej, a to 40.000,- Sk a že ak tieto peniaze nezaplatia, tak mu odtrhnú hlavu. Pri rozhovore bol prítomný aj jeho brat W. W.. Z obavy z týchto vyhrážok rozhodli sa s bratom 40.000,- Sk obžalovaným zaplatiť, preto na druhý deň sa stretli s obžalovanými na dohodnutom mieste a to pri Kolibe na Červenom kúte, kde obžalovaným peniaze odovzdali a odišli preč. Poškodený W. W. potvrdil, že deň po tom, ako mu brat spomínal, že ho v bare Fénix v Liptovskom Hrádku fyzicky napadol V. Q., brat bol aj na ošetrení, lebo ho bolela hlava a dobre nepočul, na druhý deň prišiel V. Q. spoločne s T. K. za nimi do Kráľovej Lehoty, pričom obžalovaní im hovorili, aby brat išiel stiahnuť trestné oznámenie, lebo ináč mu podpália auto a zároveň, že majú zaplatiť 40.000,- Sk za to, lebo mali obžalovaným vykradnúť krčmu vo Východnej, toto však pravda nebola, ale preto, že sa im vyhrážali podpálením auta a tým, že ich fyzicky napadnú, tak sa rozhodli peniaze odovzdať. Na druhý deň sa dostavili na dohodnuté miesto pri Kolibe na Červenom kúte a tam s bratom peniaze odovzdali. V tom čase mal T. W. užívať osobné motorové vozidlo značky BMW, rok výroby 1996. Na svojej výpovedi zotrvali aj pri konfrontácii, avšak na hlavnom pojednávaní poškodený W. W. upresnil, že obžalovaní Q. s K. prišli do Kráľovej Lehoty aj na Červený kút na bordovej Octávii, oni navrhli čas a miesto stretnutia pri Kolibe na Červenom kúte. Na druhý deň po vyhrážkach obžalovaných T. W. stiahol trestné oznámenie na V. Q. za fyzické napadnutie v bare Fénix v Liptovskom Hrádku. Pri odovzdávaní peňazí na parkovisku pri Kolibe na Červenom kúte obžalovaní zo svojho auta nevystúpili, vodičom bol obžalovaný K., cez okienko T. W. odovzdal peniaze, ktoré si požičali, a to 20.000,- Sk od kamaráta W. A. z S. a 20.000,- Sk od rodičov. Trestné oznámenie na obžalovaných nepodali z obavy pred nimi, urobili tak až po tom, keď obžalovaní boli v roku 2006 vzatí do väzby. Obžalovaných pritom poznal z videnia, vídaval ich v baroch vo Východnej, preto si myslel, že budú z Východnej. Jeho brat T. poznal aj ich priezviská. 20.000,- Sk A. vrátili, nepamätá si už presne kedy. Vozidlo značky BMW užíval spoločne s bratom a jeho majiteľkou bola V. A. z Ružomberka, ktorej vyplatili dohodnutú sumu a splácali leasing, prepis vozidla však urobený nebol práve kvôli tomu, že leasing nebol ukončený. Vozidlo predali ešte skôr, ako celý leasing bol vyplatený.

Poškodený T. W. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že po tom, ako bol krátko po polnoci dňa 12. 11. 2004 fyzicky napadnutý V. Q., išiel podať trestné oznámenie na OO PZ v Liptovskom Hrádku, ale žiadnu zápisnicu s ním nespísali, išlo len o ústne oznámenie na V. Q.. Policajt mu dal papier, ktorý mal vyplniť ošetrujúci lekár a tento mal vrátiť na políciu. Pretože sa poškodený necítil dobre, na políciu potvrdenie o zranení a ošetrení nezaniesol, a to ani na druhý deň. Pravdepodobne deň po tom, ako s bratom odovzdali 40.000,- Sk obžalovaným, išiel na OO PZ v Liptovskom Hrádku oznámiť, aby žiadne stíhanie proti V. Q. neviedli. K takémuto postupu ho viedli vyhrážky obžalovaných. Nechcel, aby ho otĺkali všade, kade by chodil. 40.000,- Sk, ktoré s bratom obžalovaným odovzdali, získali tak, že 10.000,- Sk im poskytol otec a 30.000,

Sk si požičali od kamaráta W. A. z S., ktorému dosiaľ vrátili len časť dlžnej sumy, asi 15.000,- Sk. Keď si požičiavali peniaze od otca, neuviedli mu, na aký dôvod ich potrebujú.

Svedok W. W. starší potvrdil, že niekedy v roku 2004 požičal synom 10.000,- Sk, nevedel však na aký účel, lebo mu to nechceli povedať, že to nie je jeho starosť. Ani jedného z obžalovaných nepozná a nie je mu známe, že by jeho synovia mali byť niekým vydieraní.

Obhajoba navrhla na hlavnom pojednávaní vypočuť svedka W. A., ktorého nacionálie aj oznámila, ale na hlavnom pojednávaní sa ukázalo, že predvolaný svedok W. A. nikdy v S. nebýval, ale pochádza z M., rok býva v K. R., v tej istej bytovke ako poškodení T. a W. W.. I keď obhajoba oznámila nacionálie a adresu ďalšieho W. A., ktorý má trvalé bydlisko v S., súd nepovažoval za potrebné tohto svedka vypočúvať na hlavnom pojednávaní, lebo jeho výpoveďou by nezistil okolnosti dosiaľ súdu neznáme. Výpoveď tohto svedka by mohla korešpondovať s výpoveďami poškodených v prípravnom konaní, kedy ani jeden neuvádzal, že sumu 40.000,- Sk si požičiavali od kamaráta, resp. by mohol tvrdiť zhodne s výpoveďami poškodených na hlavnom pojednávaní, že si od neho peniaze požičali, pričom vzhľadom na odstup času je málo pravdepodobné, že by si pamätal presne dobu, v ktorej im peniaze požičiaval, prípadne presnú výšku sumy. Za podstatné súd ale považuje rozpory vo výpovediach obidvoch poškodených nielen preto, že až na hlavnom pojednávaní uviedli, že peniaze, ktoré odovzdali obžalovaným, mali požičané, ale najmä preto, že rozdielne uvádzali výšku sumy, ktorú si mali požičať od rodičov a ktorú od kamaráta W. A. z S., a zároveň, kým W. W. tvrdil, že celú dlžnú sumu W. A. vrátili, T. W. vypovedal, že dosiaľ sú dlžní asi 15.000,- Sk. Okrem toho obidvaja vypovedali, že obžalovaný V. Q. po príchode do Kráľovej Lehoty k domu, v ktorom poškodení bývajú, mal sa vyhrážať T. W., že ak nestiahne trestné oznámenie, tak mu podpáli auto a malo sa tak stať na druhý deň po tom, ako obžalovaný poškodeného fyzicky napadol v bare Fénix v Liptovskom Hrádku. Vzhľadom na to, že samotný poškodený T. W. tvrdil, že oficiálne trestné oznámenie nepodal, žiadna zápisnica o podaní trestného oznámenia s ním spísaná nebola, je málo pravdepodobné, aby na druhý deň obžalovaný V. Q. požadoval tzv. stiahnutie trestného oznámenia, ktoré fakticky neexistovalo. Z oznámenia OO PZ v Liptovskom Hrádku vyplynulo, že v novembri 2004 ani T. W. na V. Q. žiadne trestné oznámenie nepodal, teda v súvislosti s prípadnými vyhrážkami, či už obžalovaného V. Q. alebo T. K., T. W. nemal ani aké trestné oznámenie vziať späť. Takisto z oznámenia OO PZ v Liptovskom Hrádku nevyplynulo, že by obžalovaní V. Q. a T. K. ako spolumajitelia pohostinstva vo Východnej v roku 2004 podali trestné oznámenie či už na neznámeho páchateľa, ktorý mal nimi prevádzkované pohostinstvo vykradnúť, resp. že by podali trestné oznámenie na poškodených T. a W. W., čo potom spochybňuje tvrdenie obidvoch poškodených, že obžalovaní sa im mali vyhrážať a žiadať od nich zaplatiť 40.000,- Sk v súvislosti s tým, že ich podozrievali, že vykradli ich pohostinstvo vo Východnej, najmä keď voči poškodeným dosiaľ nikdy nebolo vedené trestné stíhanie pre takýto druh trestnej činnosti. Okrem toho obidvaja poškodení nevedeli bližšie popísať okolnosti odovzdávania peňazí pri Kolibe na Červenom kúte. Vzhľadom na vyššie uvedené rozpory vo výpovediach poškodených súd dospel k záveru, že nebolo jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že sa stal skutok, za ktorý boli obžalovaní V. Q. a T. K. stíhaní a ktorý bol v obžalobe kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo k trestnému činu vydierania podľa k Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006), preto obidvoch obžalovaných podľa spod obžaloby oslobodil.

Obžalovaný W. A. je zamestnaný ako nočný vrátnik v hoteli FIM v Demänovskej Doline. Podľa hodnotenia zamestnávateľa si dobre plní pracovné povinnosti, neporušuje pracovnú disciplínu, nemajú žiadne výhrady k jeho správaniu. V mieste bydliska nie je hodnotený. Dňa 19. 12. 2006 bolo voči nemu prokurátorom Okresnej prokuratúry v Liptovskom Mikuláši podmienečne zastavené trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) a Okresný súd v Kežmarku dňa 12. 3. 2007 schválil zmier a zastavil trestné stíhanie obžalovaného W. A. za spolupáchateľstvo k trestnému činu porušovania domovej slobody podľa § 9 ods. 2 k § 238 ods. 1, 2 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) a spolupáchateľstvo k trestnému činu ublíženia na zdraví podľa § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006). Obidve rozhodnutia, o podmienečnom zastavení trestného stíhania a schválení zmieru, sú právoplatné.

Obžalovaní V. Q. a T.A. K. sú obidvaja živnostníkmi, podľa správy o povesti z miesta bydliska neboli nikdy zaznamenané žiadne sťažnosti na ich správanie a nedopustili sa výtržnosti, neboli riešení za priestupky. Obidvaja boli raz súdom trestaní, obžalovaný V. Q. bol odsúdený v roku 2006 rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš za trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do

1. 1. 2006) a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) na podmienečný trest odňatia slobody, ktorého skúšobná doba uplynie dňa 25. 5. 2008 a obžalovaný T.A. K. bol odsúdený v roku 2004 za trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) na peňažný trest, ktorý zaplatil a podmienečný trest odňatia slobody, pričom v skúšobnej dobe sa osvedčil, teda celé odsúdenie má zahladené.

Súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu prihliadal na predchádzajúci život páchateľov, povahu prejednávaných trestných činov, mieru ich zavinenia a možnosti nápravy. Obžalovaný W. A. dosiaľ nebol súdom trestaný, čo súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť /§ 36 písm. j/ Tr. zákona/ , stíhaný bol za jeden skutok a jeden trestný čin, preto súd na jeho prevýchovu uložil podmienečný trest odňatia slobody, ktorý ale vymeral v polovici trestnej sadzby, lebo nepochybne obžalovaný A. bol organizátorom trestného činu hrubého nátlaku, čo súd vyhodnotil ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. k/ Tr. zákona a pri určovaní výmery skúšobnej doby súd nemohol opomenúť, že dva krát bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie pre trestné činy násilnej povahy, z čoho vyplýva, že skutok, za ktorý sa trest ukladá, nie je u neho ojedinelým vybočením z medzí zákona, naopak ide o osobu so sklonom k agresivite a z povahy trestných činov, za ktoré sa proti nemu viedlo trestné stíhanie je zrejmé, že ide o osobu, ktorá sa opakovane dopustila zastrašovania iných osôb a násilia proti nim.

Obžalovaný V. Q. spáchal prejednávané trestné činy skôr, ako bol rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 11. 10. 2006 odsúdený za inú trestnú činnosť, preto súd zrušil výrok o treste uvedeného rozsudku a podľa § 35 ods. 3 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) uložil súhrnný trest odňatia slobody, ktorý v súlade s ustanovením § 35 ods. 2 citovaného Tr. zákona, pretože došlo k súbehu najmenej dvoch úmyselných trestných činov spáchaných najmenej dvomi skutkami, ukladal v druhej polovici trestnej sadzby, ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu. Najprísnejším zo zbiehajúcich sa trestných činov je trestný čin hrubého nátlaku podľa Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006), preto súd ukladal trest podľa Vzhľadom na to, že všetky zbiehajúce sa trestné činy u obžalovaného V. Q. sú násilnej povahy, z vykonaných dôkazov vyplýva, že bol najaktívnejším páchateľom, bol uznaný vinným z najväčšieho počtu spáchaných skutkov, súd mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov, lebo nesporne ide o osobu so sklonmi k násilnému správaniu, ktoré nie je ani náhodné, ani ojedinelé a svojou povahou je vysoko nebezpečné. Závažnosť trestného činu hrubého nátlaku, opakovanie spáchania tohto trestného činu nasvedčujúce o vyššej miere narušenia páchateľa, viedlo súd k tomu, že pre výkon uloženého trestu zaradil obžalovaného V. Q. do II. nápravnovýchovnej skupiny, hoci dosiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, lebo má za to, že náprava a prevýchova v prísnejšej nápravnovýchovnej skupine bude lepšie zaručená.

U obžalovaného T. K. súd takisto ukladal úhrnný trest odňatia slobody za podmienok uvedených v § 35 ods. 2 Tr. zákona, lebo ho odsudzoval za najmenej dva úmyselné trestné činy spáchané najmenej dvomi skutkami, pričom najprísnejší z trestných činov bol trestný čin hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006). V porovnaní s obžalovaným Q. vykonanými dôkazmi bola preukázaná menšia aktivita tohto obžalovaného a súd ukladal trest aj za menej trestných činov, ako u obžalovaného V. Q., preto trest odňatia slobody vymeral bližšie k polovici trestnej sadzby, ktorej horná hranica bola zvýšená o jednu tretinu. Z rovnakých dôvodov, ako u obžalovaného Q., súd zaradil obžalovaného T.A. K. pre výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Súd odkázal poškodeného T. D. s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, lebo vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že obžalovaní V. Q. a T. K. boli priamymi páchateľmi trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006), dopustili sa len pomoci k uvedenému trestnému činu a sumu 50.000,- Sk, ktorú poškodený T. D. zaplatil, prevzal priamy páchateľ, ktorého totožnosť zistená nebola.

Vzhľadom na to, že obžalovaní V. Q. a T. K. boli oslobodení spod obžaloby za skutok, ktorým sa mali dopustiť spolupáchateľstva k trestnému činu vydierania podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 Tr. zákona (účinného do 1. 1. 2006) voči poškodenému T. W. a W. W., súd odkázal obidvoch poškodených s uplatneným nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši do 15 dní odo dňa oznámenia rozsudku v 10 vyhotoveniach. Odvolanie má odkladný účinok.

Odvolanie môžu podať:

prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech obžalovaného, v prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli štátny orgán starostlivosti o mládež, obhajca i zákonný zástupca pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. Rozsudok možno napadnúť odvolaním len v niektorej jeho časti alebo sa odvolania výslovne vzdať.

Osoba, ktorá odvolanie podala, môže ho výslovným vyhlásením vziať späť, a to až do doby, než sa odvolací súd odoberie na záverečnú poradu.