Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 489/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. E. Ž., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. M., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo

17. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo

29/2012 z 29. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MVDr. E. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

doručená sťažnosť MVDr. E. Ž., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručeného v (ďalej

len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. januára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ v rámci reštitučných nárokov, požiadal dňa 18. 9. 1991 Mesto H. o

vydanie nehnuteľnosti... zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č... Katastrálneho územia H.

Po tom, čo mesto H. odmietlo vydať nehnuteľnosti, sťažovateľ sa domáhal žalobou

na Okresnom súd Svidník...

Okresný súd Svidník žalobe rozsudkom zo dňa 25. januára 2010 vyhovel a prikázal

vydať nehnuteľnosti, sťažovateľovi tak ako sú zakreslené na geometrickom pláne...

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku Okresného súdu odvolanie

žalovaný. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci. ...

Krajský súd v Prešove na odvolanie rozsudkom zo 17. decembra 2010 sp. zn.

napadnutý rozsudok Okresného súdu v Humennom vo vyhovujúcom výroku

zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. ...

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove napadol žalobca v 1. rade dovolaním

z 24. decembra 2010. Dovolateľ mal za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne právne

posúdil zistený skutkový stav...

Najvyšší sud Slovenskej republiky, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v 1. rade nie je dôvodné

a dovolanie zamietol.“

Sťažovateľ ani pred krajským súdom a ani pred najvyšším súdom nenamietal

porušenie konkrétnych procesných práv, ale spôsob výkladu a použitia označených

ustanovení o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Podstata rozdielnych názorov sťažovateľa na

jednej strane a krajského súdu a najvyššieho súdu na strane druhej sa týkala odpovede na

otázku, či vyvlastnené nehnuteľnosti slúžili na cieľ, pre naplnenie ktorého k vyvlastneniu

došlo. Podľa okresného súdu nebol účel vyvlastnenia naplnený, pretože tak projektová

úloha, ako aj terajší stav potvrdzujú, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa sťažovateľ

domáha, neboli zastavané v súlade s účelom vyvlastnenia. Na rozdiel od toho krajský súd

konštatoval, že keďže požadované nehnuteľnosti sa nachádzajú „na území Sídliska III

v H... bol nepochybne splnený účel vyvlastnenia – komplexnej výstavby sídliska III“, pričom

podľa krajského súdu je „naplnenie zámeru vyvlastnenia dotknutých nehnuteľností splnené

aj tým, že dotknuté nehnuteľnosti mali slúžiť ako verejné priestranstvo pre obyvateľov

Sídliska III“.

Najvyšší súd ako súd dovolací skonštatoval, že sťažovateľ krajskému súdu vytýkal

nesprávne právne posúdenie veci [ ].

V okolnostiach prípadu najvyšší súd predovšetkým skúmal, či bol naplnený účel

vyvlastnenia, t. j. či vyvlastnená vec existuje a slúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.

Keďže vo „vyvlastňovacom rozhodnutí Mestského národného výboru v H. z 19. mája 1971

číslo: Výst. - 1250/337/1971, je uvedené, že Mestský národný výbor predmetné

nehnuteľnosti vyvlastnil pre investičnú výstavbu Sídliska III. v H., ktoré bolo predmetom

plánu výstavby v roku 1971“, podľa najvyššieho súdu treba vychádzať z toho, že

vyvlastňovacie rozhodnutie definuje účel vyvlastnenia veľmi všeobecne ako investičnú

výstavbu. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal definíciou pojmu „sídlisko“ a dospel k záveru, že

sídlisko treba chápať ako „celok zahŕňajúci nielen obytné objekty ,objekty občianskej a

technickej vybavenosti ale aj plochy nachádzajúce sa medzi týmito objektmi ak v rámci

sídliska plnia nejakú konkrétnu funkciu“, pričom „nie je nijak prekvapivé že jednotlivé

funkcie pozemkov funkčne nadväzujúcich na bytové komplexy sa v priebehu času menia“.

Podľa najvyššieho súdu preto „predmetné nehnuteľnosti boli využité pre výstavbu Sídliska

III. v H.“ a nehnuteľnosti, ako aj na nich postavené objekty „slúžia komplexnému

využívaniu sídliska jeho obyvateľmi, sú objektmi občianskej a technickej vybavenosti

sídliska, teda účel pre ktorý boli vyvlastnené bol naplnený a preto nemôžu byť predmetom

vydania“. V dôsledku toho bolo dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietnuté.

Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ takýto výklad najvyššieho

súdu považoval za svojvoľný (), arbitrárny a zjavne neodôvodnený

(), ako aj ústavne nekonformný (). Ako už bolo uvedené,

podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v tom, že podľa jeho názoru pozemky, ktoré mu

boli vyvlastnené, neboli využité na predpokladaný účel vyvlastnenia, zatiaľ čo krajský súd

a najvyšší súd dospeli k záveru, že na tento účel použité boli. Tým, že krajský súd a najvyšší

súd v tejto otázke zaujali názor odlišný od názoru sťažovateľa, mali porušiť jeho základné

právo zaručené v a právo zaručené v dohovoru.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ods. I

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 17. 12. 2010 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom a rozsudkom Najvyššieho súd

Slovenskej republiky č. k. , zo dňa 29. 1. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského sudu v Prešove č. k. zo dňa 17. 12. 2010

z a rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. , zo dňa 29. 1. 2013

zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

4. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu

do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2010

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa , ktorý limituje právomoc ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných

a účinných prostriedkov právnej nápravy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd

krajský súd, pričom jeho rozsudok napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde.

Najvyšší súd po zistení, že ide o rozsudok, ktorý možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho

bola námietka porušenia základných práv označených sťažovateľom uplatniteľná v systéme

všeobecného súdnictva na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.

Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to

bolo v právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania začatého na základe

podnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie

konania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. januára 2013

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd

vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu

právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad

a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa

obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím

účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu

obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov

všeobecným súdom s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné

a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, ).

Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovateľ uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákona

č. , ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými základnými

právami podľa a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil právny názor

k základnému sťažovateľom nastolenému problému (t. j. či došlo, alebo nedošlo k naplneniu

účelu vyvlastnenia), poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami a tiež úvahami

sa riadil a aké zistenia ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Na podporu svojho

názoru použil komparatívnu metódu výkladu právnej normy s použitím zodpovedajúcej

súdnej judikatúry. Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu preto nemožno

označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho

súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho postup a zdôvodnenie nahrádzať svojím

právnym názorom. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v dovolacom konaní pred najvyšším súdom

nemal rozhodovať JUDr. J. K., ústavný súd uvádza, že sťažovateľ túto časť sťažnosti

žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, a keďže nesplnil požiadavku podľa § 20

ods. 1 , ústavný súd nemal dôvod bližšie sa zaoberať touto

námietkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013