Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 489/2013
PDF · 174.09 KB
No categories available
II. ÚS 489/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. E. Ž., H., zastúpeného advokátom JUDr. T. M., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 67/2010 zo
17. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo
29/2012 z 29. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MVDr. E. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013
doručená sťažnosť MVDr. E. Ž., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 67/2010 zo 17. decembra 2010 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 29/2012 z 29. januára 2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ v rámci reštitučných nárokov, požiadal dňa 18. 9. 1991 Mesto H. o
vydanie nehnuteľnosti... zapísaných v pozemkovoknižnej vložke č... Katastrálneho územia H.
Po tom, čo mesto H. odmietlo vydať nehnuteľnosti, sťažovateľ sa domáhal žalobou
na Okresnom súd Svidník...
Okresný súd Svidník žalobe rozsudkom zo dňa 25. januára 2010 vyhovel a prikázal
vydať nehnuteľnosti, sťažovateľovi tak ako sú zakreslené na geometrickom pláne...
V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku Okresného súdu odvolanie
žalovaný. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci. ...
Krajský súd v Prešove na odvolanie rozsudkom zo 17. decembra 2010 sp. zn.
15 Co 67/2010 napadnutý rozsudok Okresného súdu v Humennom vo vyhovujúcom výroku
zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. ...
Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove napadol žalobca v 1. rade dovolaním
z 24. decembra 2010. Dovolateľ mal za to, že Krajský súd v Prešove nesprávne právne
posúdil zistený skutkový stav...
Najvyšší sud Slovenskej republiky, preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia
dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v 1. rade nie je dôvodné
a dovolanie zamietol.“
Sťažovateľ ani pred krajským súdom a ani pred najvyšším súdom nenamietal
porušenie konkrétnych procesných práv, ale spôsob výkladu a použitia označených
ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 87/1991 Zb.“). Podstata rozdielnych názorov sťažovateľa na
jednej strane a krajského súdu a najvyššieho súdu na strane druhej sa týkala odpovede na
otázku, či vyvlastnené nehnuteľnosti slúžili na cieľ, pre naplnenie ktorého k vyvlastneniu
došlo. Podľa okresného súdu nebol účel vyvlastnenia naplnený, pretože tak projektová
úloha, ako aj terajší stav potvrdzujú, že nehnuteľnosti, vydania ktorých sa sťažovateľ
domáha, neboli zastavané v súlade s účelom vyvlastnenia. Na rozdiel od toho krajský súd
konštatoval, že keďže požadované nehnuteľnosti sa nachádzajú „na území Sídliska III
v H... bol nepochybne splnený účel vyvlastnenia – komplexnej výstavby sídliska III“, pričom
podľa krajského súdu je „naplnenie zámeru vyvlastnenia dotknutých nehnuteľností splnené
aj tým, že dotknuté nehnuteľnosti mali slúžiť ako verejné priestranstvo pre obyvateľov
Sídliska III“.
Najvyšší súd ako súd dovolací skonštatoval, že sťažovateľ krajskému súdu vytýkal
nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku].
V okolnostiach prípadu najvyšší súd predovšetkým skúmal, či bol naplnený účel
vyvlastnenia, t. j. či vyvlastnená vec existuje a slúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená.
Keďže vo „vyvlastňovacom rozhodnutí Mestského národného výboru v H. z 19. mája 1971
číslo: Výst. - 1250/337/1971, je uvedené, že Mestský národný výbor predmetné
nehnuteľnosti vyvlastnil pre investičnú výstavbu Sídliska III. v H., ktoré bolo predmetom
plánu výstavby v roku 1971“, podľa najvyššieho súdu treba vychádzať z toho, že
vyvlastňovacie rozhodnutie definuje účel vyvlastnenia veľmi všeobecne ako investičnú
výstavbu. Najvyšší súd sa ďalej zaoberal definíciou pojmu „sídlisko“ a dospel k záveru, že
sídlisko treba chápať ako „celok zahŕňajúci nielen obytné objekty ,objekty občianskej a
technickej vybavenosti ale aj plochy nachádzajúce sa medzi týmito objektmi ak v rámci
sídliska plnia nejakú konkrétnu funkciu“, pričom „nie je nijak prekvapivé že jednotlivé
funkcie pozemkov funkčne nadväzujúcich na bytové komplexy sa v priebehu času menia“.
Podľa najvyššieho súdu preto „predmetné nehnuteľnosti boli využité pre výstavbu Sídliska
III. v H.“ a nehnuteľnosti, ako aj na nich postavené objekty „slúžia komplexnému
využívaniu sídliska jeho obyvateľmi, sú objektmi občianskej a technickej vybavenosti
sídliska, teda účel pre ktorý boli vyvlastnené bol naplnený a preto nemôžu byť predmetom
vydania“. V dôsledku toho bolo dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietnuté.
Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, sťažovateľ takýto výklad najvyššieho
súdu považoval za svojvoľný (III. ÚS 85/09), arbitrárny a zjavne neodôvodnený
(IV. ÚS 115/03), ako aj ústavne nekonformný (III. ÚS 349/09). Ako už bolo uvedené,
podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v tom, že podľa jeho názoru pozemky, ktoré mu
boli vyvlastnené, neboli využité na predpokladaný účel vyvlastnenia, zatiaľ čo krajský súd
a najvyšší súd dospeli k záveru, že na tento účel použité boli. Tým, že krajský súd a najvyšší
súd v tejto otázke zaujali názor odlišný od názoru sťažovateľa, mali porušiť jeho základné
právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. I Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k.
15 Co 67/2010 zo dňa 17. 12. 2010 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom a rozsudkom Najvyššieho súd
Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 29/2012, zo dňa 29. 1. 2013 porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského sudu v Prešove č. k. 15 Co 67/2010 zo dňa 17. 12. 2010
z a rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 29/2012, zo dňa 29. 1. 2013
zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.
4. Krajský súd v Prešove a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní uhradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu
do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže
ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa uvedených kritérií preto ústavný súd predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 15 Co 67/2010 zo 17. decembra 2010
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že
sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba
v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných
a účinných prostriedkov právnej nápravy.
Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd
krajský súd, pričom jeho rozsudok napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde.
Najvyšší súd po zistení, že ide o rozsudok, ktorý možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 241 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu a dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho
bola námietka porušenia základných práv označených sťažovateľom uplatniteľná v systéme
všeobecného súdnictva na základe dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.
Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to
bolo v právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania začatého na základe
podnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie
konania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Cdo 29/2012 z 29. januára 2013
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd
vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu
právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad
a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa
obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím
účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu
obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov
všeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné
a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
III. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).
Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré
sťažovateľ uviedol vo svojej ústavnej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákona
č. 87/1991 Zb., ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými základnými
právami podľa ústavy a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil právny názor
k základnému sťažovateľom nastolenému problému (t. j. či došlo, alebo nedošlo k naplneniu
účelu vyvlastnenia), poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami a tiež úvahami
sa riadil a aké zistenia ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Na podporu svojho
názoru použil komparatívnu metódu výkladu právnej normy s použitím zodpovedajúcej
súdnej judikatúry. Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu preto nemožno
označiť za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého dovolacieho rozhodnutia najvyššieho
súdu, a preto nie je oprávnený a ani povinný jeho postup a zdôvodnenie nahrádzať svojím
právnym názorom. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v dovolacom konaní pred najvyšším súdom
nemal rozhodovať JUDr. J. K., ústavný súd uvádza, že sťažovateľ túto časť sťažnosti
žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, a keďže nesplnil požiadavku podľa § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd nemal dôvod bližšie sa zaoberať touto
námietkou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013