Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., T., zastúpenej A., s. r. o., B.,

v mene ktorej koná JUDr. Z. Č., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 7. decembra

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10

zo 7. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Predmetom konania vedeného najvyšším súdom, v ktorom bol vydaný napadnutý

rozsudok, bolo rozhodovanie o odvolaní žalovanej - Správy katastra T. (ďalej aj „správa

katastra“) - proti rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -213 z 23. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), ktorým

bolo v správnom súdnictve zrušené rozhodnutie správy katastra sp. zn. Z 3028/08

z 27. novembra 2008 a rozhodnutie Ev. č. 5130/2008 z 11. decembra 2008 a vec bola

vrátená správe katastra na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že podaním žaloby sa domáhala zrušenia

označených rozhodnutí správy katastra, ktorá odmietla vykonať záznam zániku záložného

práva zriadeného podľa ustanovení Hospodársky zákonník v znení

účinnom do 31. decembra 1991 (ďalej len „Hospodársky zákonník“), keďže podľa jej

názoru toto záložné právo zaniklo zo zákona prevodom nehnuteľností, ktoré mali byť

predmetom tohto záložného práva. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukazuje na

skutočnosť, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol dva

protichodné názory, keďže najskôr uviedol, že „vykonanie zápisu záznamom do katastra nie

je rozhodnutím správneho orgánu a preto nemôže byť predmetom preskúmavania súdom v

konaní podľa druhej hlavy piatej časti .

Následne však v rozpore s týmto právnym názorom uviedol porušovateľ v

odôvodnení opačný názor, že napadnuté listy ako oznámenia Správy katastra T. je možné

považovať za rozhodnutia, aj keď neboli vydané vo formalizovanom procese, keďže majú

dostatočný rozsah odôvodnenia a sú z tohto aspektu preskúmateľné.“.

Sťažovateľka namieta, že najvyšší súd rozhodol v odvolacom konaní na základe

odlišných dôvodov než tých, na ktorých založil svoje rozhodnutie krajský súd považujúc za

relevantne dôležité v danom prípade, že sťažovateľka «vedie s vedľajším účastníkom

konanie o žalobe, na Okresnom súde T. pod sp. zn. ako aj skutočnosť, že

záložné právo „mali akceptovať“ obidve organizácie». Z toho dôvodu poukazujúc na

rozhodujúcu činnosť ústavného súdu sťažovateľka namieta, že postupom najvyššieho súdu

jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podrobne opisuje skutkové okolnosti prípadu a jeho

právne posúdenie vyslovujúc záver, že záložné právo zriadené zmluvou o zriadení záložného

práva podľa § 129c a nasl. Hospodárskeho zákonníka uzavretou 3. júla 1991 k

nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom sa stala sťažovateľka na základe nepeňažného vkladu

obchodnej spoločnosti T., a. s., z dôvodu zvýšenia základného imania, zaniklo prevodom

týchto nehnuteľností. Sťažovateľka uvádza, že záložné právo zriadené podľa označeného

ustanovenia hospodárskeho zákonníka má obligačno-právny charakter, viaže sa iba na

zmluvné strany a zaniká prevodom nehnuteľností na inú osobu. Na podporu správnosti

svojho právneho názoru sťažovateľka poukazuje predovšetkým na judikatúru Najvyššieho

súdu Českej republiky. Preto podľa sťažovateľky najvyšší súd vec nesprávne právne

posúdil, pokiaľ «pripustil existenciu záložného práva, ktoré zo zákona zaniklo, na základe

nepreukázaného predpokladu o akceptácii „oboch organizácii“, nakoľko záložné právo

ktoré zaniklo zo zákona, môže opätovne vzniknúť len na základe písomného právneho aktu a

vkladu do katastra nehnuteľností.

Tiež tvrdenie, že je tu daná potreba chrániť vlastníctvo vedľajšieho účastníka, ktorý

sa cíti dotknutý na svojich právach, a ohľadne ktorého by mohol nastať nenapraviteľný stav

v prípade prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu nemá oporu v zákone. Zákon predsa

poskytuje za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov množstvo právnych

prostriedkov (napr. nariadenie predbežného opatrenia, dovolanie sa neúčinnosti právneho

úkonu, a pod..), ktoré má právo vedľajší účastník využiť. Vedenie súdneho sporu, ktoré

začalo neskôr ako konanie o preskúmanie rozhodnutia správy katastra, nemôže mať za

následok zamietnutie nároku sťažovateľa v tomto konaní, v ktorom sa rieši predovšetkým

nesprávny úradný postup správy katastra...

Správny orgán tým, že v rozpore so zákonom nevykonal záznam zániku záložného

práva, ukrátil sťažovateľa na jeho práve na ochranu vlastníctva ako aj na práve na inú

právnu ochranu a na základe nesprávneho právneho posúdenia veci konštatoval, že záložné

právo nezaniklo, a to aj napriek tomu, že mal k dispozícii listiny preukazujúce zánik

uvedeného záložného práva.»

Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd svojím konaním porušil jej

základné právo „na súdnu ochranu garantované článkom 46 ods. 1 a 2 Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd“. Porušenie ústavného práva vidí

v tom, že najvyšší súd „na zistený stav veci nepoužil ústavne súladnú interpretáciu zákona,

keď uviedol že zaslanie Správy katastra nepodlieha súdnemu prieskumu, rozhodol na

základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol prvostupňový súd, čím

odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, nesprávne aplikoval právnu normu, keď

ignoroval zánik záložných práv zo zákona a pripustil ich akceptáciu na základe súhlasu

záložného veriteľa, ktorý pre vznik resp. zánik záložného práva nemal žiaden význam a tým

poskytol „ochranu“ vedľajšiemu účastníkovi, ktorá nemá oporu v zákone.“.

Sťažovateľka vzhľadom na popísaný skutkový stav veci navrhuje, aby ústavný súd

vo veci vydal toto rozhodnutie:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

07. 12. 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

07. 12. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po

vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstatou sťažovateľkiných námietok je jej nesúhlas s výkladom relevantných

právnych noriem najvyšším súdom, ktorý mal ignorovať zánik záložného práva zo zákona

z dôvodu, že záložné právo vzniknuté medzi sťažovateľkou a jej niekdajším veriteľom na

základe zmluvy o zriadení záložného práva podľa § 129c a nasl. Hospodárskeho zákonníka

z 3. júla 1991 malo v okolnostiach prípadu obligačno-právny charakter, a rovnako tak aj

nesúhlas s procesným postupom najvyššieho súdu, ktorým mal sťažovateľke odňať možnosť

konať pred súdom tým, že vydal rozhodnutie na základe odlišných dôvodov než tých, ktoré

boli rozhodujúce pre prvostupňový súd.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. zo 7. decembra 2011,

ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. -213 z 23. septembra 2010 tak, že

žalobu sťažovateľky zamietol, dospel v relevantnej časti odôvodnenia k záveru, že „v danom

prípade je predmetom žaloby preskúmanie postupu rozhodnutia Správy katastra T.

označené ako návrh na vykonanie záznamu zániku záložného práva - vyjadrenie sp. zn. Z

3028/08 zo dňa 27. 11. 2008 a rozhodnutie Správy katastra T. označené ako žiadosť o

vydanie rozhodnutia k. č. Z 3028/2008, ev. č. 5139/2008 zo dňa 11. 12. 2008, ktoré

rozhodnutia žalobca žiadal zrušiť a vrátiť vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie a rozhodnutie, pričom zároveň žiadal, aby Krajský súd v Nitre v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol, v čom spočíva nesprávnosť postupu a rozhodnutia žalovanému a aby

vyjadril právny názor, že záložné práva na označené nehnuteľnosti zanikli zo zákona a z

toho dôvodu je Správa katastra T. povinná vykonať záznam zániku týchto záložných práv v

zmysle návrhu žalobcu na vykonanie záznamu zániku záložných práv podaného Správe

katastra T. dňa 14. 10. 2008.

Rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa menia, rušia alebo

môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

K uvedenej problematike už Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval (R 96/1994),

pričom vyslovil, že vykonaním zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do

katastra nehnuteľností nevznikajú, nemenia sa, ani nezrušujú oprávnenia a povinnosti

fyzických alebo právnických osôb. Vykonanie zápisu záznamom do katastra nie je teda

rozhodnutím správneho orgánu v zmysle a preto takýto zápis údajov

formou záznamu do katastra nemôže byť predmetom preskúmavania súdom v konaní podľa

druhej hlavy piatej časti .

V prejednávanej veci je však otázne, či v súlade s ústavno konformným výkladom

jednotlivých ustanovení katastrálneho zákona a ustanovením piatej Časti je možno

postupovať aj v danom prípade. V danom prípade je totiž potrebné vidieť v prvom rade tú

skutočnosť, že nedošlo k vykonaniu záznamu správnym orgánom.

Jednou zo zásad vyjadrených v je ochrana

vlastníctva a tým aj inštitútov, ktoré túto ochranu zabezpečujú, pričom záložné právo

nepochybne spadá do tej kategórie. Z uvedenej zásady aj v danom prípade vyplýva, že

nestačí vec posudzovať len z čisto formálneho hľadiska, ale je potrebné vychádzať z

podstaty veci. Správny orgán má chrániť vlastníctvo subjektu alebo iné právo súvisiace s

vlastníctvom subjektu tým skôr, keď zistil dôležité okolnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosť, či

v danom prípade skutočne došlo k zániku záložného práva zo zákona. Vykonanie záznamu v

katastri má evidenčný charakter, príslušný orgán však musí skúmať podmienky na takýto

zápis a teda, či išlo o návrh podaný oprávnenou osobou podľa ustanovenia § 36 a 36a

zákona, pričom príslušný orgán posúdi, či podaný návrh bol spôsobilý na vykonanie

záznamu.

Za relevantne dôležité okolnosti v danom prípade považuje Najvyšší súd SR

skutočnosti, že žalobca vedie s vedľajším účastníkom konanie o žalobe, v ktorej sa primárne

bude posudzovať existencia záložného práva, pričom uvedená žaloba bola podaná na

Okresný súd T. dňa 28. 6. 2006 pod sp. zn. , ako aj zistenie správneho

orgánu, že k návrhu na vklad časti majetku T., a. s. T. do dcérskej spoločnosti T. formou

nepeňažného vkladu bol na správu katastra T. priložený aj súhlas záložného veriteľa a to S.,

s. r. o. Ž. a ďalej záznam zo zasadnutia rady veriteľov a. s. T. zo dňa 10. 2. 2007, ktorý

obsahoval súhlas rady veriteľov s vkladom majetku T. a. s. do majetku T. Z uvedených

dokladov pritom vyplýva, že existenciu záložného práva akceptovali obidve organizácie, na

základe čoho je zapísané záložné právo na LV č... k. ú. T.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté listy ako oznámenia Správy katastra T. žalobcovi

prečo nevykonal zápis zániku záložného práva, aj keď nespĺňajú všetky formálne znaky

správneho rozhodnutia v podstate dostatočne odôvodnili odmietnutie vykonania záznamu o

zániku záložného práva, pričom súd je toho názoru, že dané podania je možné považovať za

rozhodnutia, aj keď neboli vydané vo formalizovanom procese, keďže majú dostatočný

rozsah odôvodnenia a sú z tohto aspektu preskúmateľné. Vzhľadom na uvedené je potrebné

považovať postup Správy katastra T. za zákonný, keďže v prípade, že by žalobca dosiahol

vykonanie záznamu zániku záložného práva v rámci katastrálneho konania a následne

previedol dotknuté nehnuteľnosti na inú osobu nastal by nenapraviteľný právny stav, ktorý

by nebolo možné zvrátiť ani v prípade nesprávnosti právnych záverov a neoprávnenosti

nárokov T., a. s. v konaní o určovacej žalobe správnosti záverov S. a oprávnenosti jej

námietok. Ak by totiž tretia osoba nadobudla nehnuteľnosti pri vynaložení náležitej

starostlivosti, pre vedľajšieho účastníka by zánik záložného práva predstavoval nezvratnú

ujmu, nakoľko konvalidovať takto vzniknutý právny stav by bolo nemožné.

Návrh na vykonanie záznamu o zániku záložného práva je možné podľa Najvyššieho

súdu SR realizovať až po právoplatnom rozhodnutí vo vyššie uvedenom konaní o žalobe,

resp. s podaním návrhu na vykonanie záznamu o zániku záložného práva záložným

veriteľom, alebo s jeho súhlasom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s ohľadom na charakter súdneho prieskumu

zákonnosti a postupu orgánu verejnej správy odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového

súdu tak, že žalobu zamietol.“.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťajú ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na

základe sťažnosti podľa , a dospel k záveru, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2011 je ústavne udržateľný a sťažovateľkou

formulované námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdu do výsledku

napadnutého konania.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd ako súd odvolací súd odňal

sťažovateľke možnosť konať pred súdom, a tým porušil základné právo vyplývajúce z čl. 46

ods. 1 , pretože rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe

ktorých rozhodol krajský súd a tiež preto, že sa nevysporiadal s právnym názorom

prvostupňového súdu podstatným pre rozhodnutie vo veci ústavný súd skúmal, či sa

s okolnosťami a argumentmi, ktoré najvyšší súd považoval pre svoje rozhodnutie za

relevantné, mohla sťažovateľka skutočne oboznámiť až z písomného vyhotovenia

napadnutého rozsudku. V okolnostiach danej veci však ústavný súd zistil, že v priebehu

odvolacieho konania sťažovateľka mala možnosť argumentovať v zásade proti všetkým

okolnostiam, ktoré najvyšší súd považoval za dôležité pre svoje rozhodnutie. Ako vyplýva

z obsahu napadnutého rozsudku, aj samotná žalovaná vo svojom odvolaní argumentovala

tým, že súčasný záložný veriteľ „nemal pochybnosť o existencii a trvaní tohto záložného

práva o čom má svedčiť skutočnosť, že sa opakovane písomne vzdával tohto záložného

práva k niektorým nehnuteľnostiam, čo bolo do katastra nehnuteľností zapísané záznamom,

ako to spoločnosť T. sama uviedla vo svojom návrhu na vykonanie záznamu zániku

záložného zo dňa 14. 10. 2008. Aj v návrhu na povolenie vkladu časti majetku... spoločnosti

T., a. s. na základe mimoriadneho valného zhromaždenia akcionárov T. podľa notárskej

zápisnice že nakoľko je časť majetku, ktorá je predmetom tohto nepeňažného vkladu

zaťažená záložným právom, bolo potrebné doložiť písomný súhlas záložného veriteľa...“.

Z odvolania žalovanej rovnako vyplýva aj jej názor, že patrí do výlučnej právomoci súdu

rozhodovanie o tom, či tu právo (v danom prípade záložné právo) je alebo nie je, ak je

na tom naliehavý právny záujem, preto správa katastra nie je oprávnená skúmať účinky

a povahu v katastri nehnuteľností zapísaného záložného práva. Sťažovateľka bola taktiež

oboznámená s argumentáciou vedľajšieho účastníka konania, v danom prípade záložného

veriteľa, ktorá mala spočívať aj v tom, že medzi ním a sťažovateľkou je vedené súdne

konanie o určovacej žalobe týkajúcej sa oprávnenosti realizovať výkon záložného práva

záložným veriteľom a že výmaz tohto záložného práva pred právoplatným skončením tohto

súdneho konania by mohol spôsobiť „nenapraviteľný právny stav“.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že proti argumentom uvedeným v odvolaní

správy katastra, ako aj v stanovisku vedľajšieho účastníka mala sťažovateľka možnosť

dôvodiť a zaujať vlastné stanovisko. Ústavný súd súčasne porovnaním aplikovaných

ustanovení právnych predpisov najvyšším súdom v rozsudku sp. zn.

zo 7. decembra 2011 a krajským súdom v rozsudku č. k. -213 z 23. septembra

2010 zistil, že najvyšší súd ako súd odvolací pri právnom posúdení veci nepoužil iné

ustanovenia právnych predpisov ako tie, ktoré použil už krajský súd, a preto nemohlo

rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu procesnej povinnosti odvolacieho súdu

ustanovenej , spočívajúcej v povinnosti

odvolacieho súdu vyzvať účastníkov konania na možné použitie iného (pri rozhodovaní

prvostupňového súdu nepoužitého) ustanovenia právneho predpisu. Samotná skutočnosť, že

najvyšší súd ako súd odvolací právne posúdil vec s iným výsledkom ako krajský súd, teda

že rozhodol na základe dôvodov odlišných od dôvodov, na základe ktorých rozhodol súd

prvého stupňa, bez ďalšieho neznamená porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, a to predovšetkým v tom prípade, pokiaľ tieto dôvody boli súčasťou

argumentácie niektorého z účastníkov konania a ostatným účastníkom konania bola

konajúcim odvolacím súdom poskytnutá príležitosť na túto argumentáciu odpovedať.

Pokiaľ ide o druhú zásadnú námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej mal najvyšší súd

ignorovať právne posúdenie otázky, či došlo k zániku sporného záložného práva, ktorého

výmaz z katastra nehnuteľností záznamom sťažovateľka navrhovala s poukazom jeho na

obligačno-právny charakter, ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych

názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného

súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten

bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam.

V okolnostiach prípadu síce najvyšší súd jednoznačne neuzavrel, či v spornom

prípade má záložné právo obligačno-právny charakter a či zmluvným prevodom zálohu

došlo alebo nedošlo k zániku uvedeného záložného práva, vo vzťahu k uvedenej otázke

však najvyšší súd zaujal názor, že záznam o zániku záložného práva možno realizovať až

po právoplatnom rozhodnutí v konaní o žalobe, v ktorej sa bude primárne posudzovať

existencia záložného práva, alebo na základe návrhu na vykonanie záznamu o zániku

záložného práva záložným veriteľom, prípadne s jeho súhlasom.

Ústavný súd sa v rámci svojej predchádzajúcej činnosti už v súvislosti s výmazom

záložného práva z katastra nehnuteľností zaoberal podobnou právnou otázkou, pri ktorej

judikoval, že ak podľa právnej normy vznik, zmena alebo zánik právneho vzťahu nastáva

„zo zákona“, potom na to, aby nastali zamýšľané právne účinky, postačuje buď samotná

účinnosť, prípadne strata účinnosti príslušnej právnej normy, alebo k účinnej právnej norme

musí pristúpiť objektívna právna skutočnosť, teda právna skutočnosť nezávislá od vôle

účastníkov dotknutého právneho vzťahu. V prvom prípade dochádza ku vzniku, zmene

alebo zániku právneho vzťahu výlučne na podklade nadobudnutia účinnosti alebo straty

účinnosti zákonnej právnej normy (typickým príkladom bol prechod vlastníctva niektorých

vecí z vlastníctva štátu do vlastníctva vyšších územných celkov podľa § 3 a nasledujúcich

v spojení s a o majetku vyšších územných celkov v

znení neskorších predpisov). Druhý prípad má na mysli viazanosť dispozície zákonnej

právnej normy na právnu skutočnosť objektívneho charakteru (príkladom je nadobudnutie

majetku poručiteľa dňom jeho smrti, prípadne právny následok plynutia času), ktorú

účastníci právnych vzťahov subjektívne nemôžu ovplyvniť. Prevod (nie prechod)

vlastníckeho práva nie je objektívnou právnou skutočnosťou, pretože k nemu dochádza na

základe právneho úkonu, ktorý je prejavom vôle kontrahentov a má tak subjektívny

charakter. Ani skutočnosť, že záložný (oddelený) veriteľ nie je zmluvnou stranou, nemôže

viesť k záveru o zániku jeho záložného práva na základe objektívnej právnej skutočnosti,

teda „zo zákona“ (bližšie pozri nález ústavného súdu č. k. -51 zo 7. júla 2009).

V kontexte uvedeného právneho názoru hodnotí ústavný súd právny záver

najvyššieho súdu formulovaný v sťažovateľkinej veci ako ústavne akceptovateľný. Pritom

sa žiada pripomenúť, že najvyšší súd v správnom súdnictve skúmal len zákonnosť postupu

správy katastra o návrhoch sťažovateľky, a keďže správny súd „nie je súdom skutkovým“

(), prenechanie rozhodnutia o tom, či došlo, alebo nedošlo k zániku záložného

práva zmluvným prevodom založenej veci príslušným všeobecným súdom v samostatnom

obchodnoprávnom konaní, ktoré v čase vydania napadnutého rozsudku nebolo právoplatne

skončené, ústavný súd nehodnotí ako arbitrárne.

Sťažovateľka nenamieta, že v obdobnom prípade, ako bol jej prípad, rozhodol

najvyšší súd inak, čím by bola založená rozdielnosť jeho judikatúry v Slovenskej republike,

v tejto súvislosti len namieta, že Najvyšší súd Českej republiky pri svojej rozhodovacej

činnosti vyslovil právne názory týkajúce sa zániku záložného práva založeného zmluvami

podľa ustanovení §129c a nasledujúcich Hospodárskeho zákonníka, ktoré sú totožné s ňou

formulovanými názormi. Najvyšší súd mal preto podľa nej potvrdiť závery rozsudku

krajského súdu. K tejto argumentácii ústavný súd poznamenáva, že judikatúra všeobecných

súdov v Slovenskej republike nemusí byť nevyhnutne totožná s judikatúrou formulovanou

Najvyšším súdom Českej republiky, pokiaľ je jej prípadná odlišnosť založená na racionálnej

právnej argumentácii. Napokon z postavenia ústavného súdu vyplýva, že v prípadne

existencie obsahovo odlišnej judikatúry nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať

rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Slovenskej republike (obdobne ,

, ).

Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú ani výhradu sťažovateľky týkajúcu sa údajnej

rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ohľadne otázky, či

v správnom súdnictve bolo možné posudzovať odpovede správy katastra podľa druhej hlavy

piatej časti , pretože z obsahu napadnutého rozsudku jasne

vyplýva, že najvyšší súd tieto odpovede považoval za rozhodnutia správy katastra vydané v

správnom konaní (aj keď tieto rozhodnutia neobsahovali všetky formálne náležitosti

vyžadované správnym poriadkom), keďže sa nimi rozhodovalo o odmietnutí sťažovateľkou

navrhovaných záznamov do katastra nehnuteľností. V napadnutom rozsudku totiž najvyšší

súd zastáva názor, že len v prípade pozitívneho vybavenia žiadostí sťažovateľky, t. j.

vykonania požadovaného záznamu v katastri nehnuteľností by správa katastra

nepostupovala podľa všeobecných predpisov o správnom konaní.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Ústavný súd nezistil existenciu skutočností

svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za

popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd zrozumiteľne vysvetlil

právne závery, ku ktorým dospel. Uvedené platí aj v prípade, keď sa vnútorná intencionalita

právnych úvah sťažovateľky uberala iným smerom ako právny názor najvyššieho súdu,

ktorý síce rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne

odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie

je oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr.

).

Najvyšší súd v posudzovanej veci použil relevantné právne normy a vyložil ich

ústavne konformným spôsobom. Preto obsah napadnutého rozsudku nesignalizuje porušenie

označeného základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na to ústavný súd

dospel k záveru, že predmetná sťažnosť je zjavne neopodstatnená a je na mieste ju

odmietnuť podľa .

S prihliadnutím na uvedené stratilo v danej veci rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012