Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 42/2015
PDF · 530.35 KB
No categories available
III. ÚS 42/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Zvončekom, Mostová 19, Ružomberok, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21. septembra 2011 a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv čl. 46 ods. l a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 215/2011 z 21 . septembra 2011 (ďalej len
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 47/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 13. mája 2010 podal na Okresnom súde
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) «žalobu o určenie, že pozemkové nehnuteľnosti
parc. č. , parc. č. , parc. č. a parc. č. vedené na LV č. ako
parcely registra „C“ k. ú. patria v rozsahu 2/6 ín do dedičstva po poručiteľovi
».
K žalobe okrem iných písomností predložil notársku zápisnicu z 25. októbra 1993
„o oprávnenej držbe podľa zák. č. 293/92 Zb., na základe ktorej bola žalovaná v 1. rade
zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastník“, ako aj právoplatné uznesenie krajského
súdu sp. zn. 5 Co 178/2009 z 20. októbra 2009, „podľa ktorého ust. § 2 až 9 zák.
č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, už nemožno
použiť, nakoľko boli s účinnosťou od 1. 12. 2000 vypustené a to zák. č. 393/2000 Z. z.
a preto je potrebné od 1. 12. 2000 na posúdenie vydržania aplikovať ust. § 134 občianskeho
zákonníka, vrátane skúmania splnenia všetkých podmienok vydržania/faktické ovládanie
veci, vôľa nakladať s vecou ako vlastnou a dobrá viera, že im nehnuteľnosti patria a to
nepretržite počas celej zákonom stanovenej 10 ročnej lehoty“.
Okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a rozsudkom sp. zn. 9 C 58/2010 z 27. apríla
2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011“) určil, že „sporné pozemkové
nehnuteľnosti patria v spoluvlastníckom podiele 2/6 iny do dedičstva po
“. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „ust. § 2 ods. 2 zák. č.
293/1992 Zb. v znení do 30. 11. 2000 nebolo možné od 1. 12. 2000 použiť, nakoľko bolo z
textu zákona vypustené zákonom č. 393/2000 Z. z. a preto na posúdenie vydržania aplikoval
ust. § 134 Občianskeho zákonníka a skúmal, či boli splnené podmienky vydržania podľa
tohto ustanovenia a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru že žalovaná v 1. rade ako
osoba zapísaná na liste vlastníctva podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho
zákonníka nesplnila, najmä preto, že nebola a nemohla byť oprávneným držiteľom, keďže
v roku 1987, kedy mala pozemky dostať do držby od nášho otca, poručiteľa
nestalo sa tak ani na základe písomnej zmluvy, ani na základe jej registrácie
Štátnym notárstvom, ktoré ako podmienky nadobúdania nehnuteľností v tom čase platné
znenie Občianskeho zákonníka jednoznačne vyžadovalo a preto jej právny omyl nemohol
byť ospravedlniteľný“.
Na základe odvolania podaného žalovanou v 1. rade krajský súd napadnutým
rozsudkom rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011 zmenil tak, že žalobný návrh
sťažovateľa zamietol. Ako sťažovateľ uvádza, krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie
„nesprávnym právnym posúdením zo strany I. stupňového súdu... hoci zákonom č. 393/2000
Z. z. došlo k zrušeniu § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb. a to pred uplynutím 10 ročnej doby
od zápisu odporkyne v 1. rade a jej manžela do katastra nehnuteľností ako oprávnených
držiteľov, vydané osvedčenie o vydržaní ostalo v platnosti. Z toho vyplýva, že ostali aj
všetky účinky tohto osvedčenia v zmysle cit. § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb., ktoré je
potrebné posúdiť podľa hmotného práva účinného v čase vydania osvedčenie. Hoci pred
uplynutím kvalifikovanej 10 ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade do katastra
nehnuteľností došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia zákona, podľa právneho záveru
krajského súdu je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré platili ku dňu vydania osvedčenia o
vydržaní, na ktorom podklade bola odporkyňa a jej manžel zapísaní do katastra
nehnuteľností. Je pravdou, že zákon č. 393/2000 Z. z., ktorým došlo k zrušeniu § 2 až 9
zákona č. 293/1992 Zb. neobsahuje prechodné ustanovenia, pokiaľ však ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe vydržania uplynutím 10 ročnej doby, ide o ustanovenie
hmotnoprávneho charakteru, a je preto potrebné aplikovať na tento právny vzťah
ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne a jej manžela do katastra
nehnuteľností na základe notárskej zápisnice, tj. ku dňu 14. 4. 1994. Kvalifikovaným
uplynutím času 10 ročnej doby bez toho, žeby si vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam uplatnila iná osoba, nadobudla odporkyňa v 1. rade vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti upravenej
zákonom § 2 zákona č. 293/1992 Zb. Po uplynutí doby 10 rokov sa odporkyňa v 1. rade
stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je možné prihliadať na
existujúce vzťahy spred tohto zápisu. Tieto skutočnosti mohli byť relevantné len počas
plynutia ustanovenej 10 ročnej doby, spôsobom, ktorý predpokladal zákon. Z uvedeného
dôvodu sú tvrdenia navrhovateľa, že jeho právny predchodca mal
nadobudnúť spoluvlastnícky podiel v predmetných nehnuteľnostiach dedením po svojej
matke na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č.
D/1694/91 38 zo dňa 13. 2. 1992, právne irelevantné.“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom
vyslovil „svoj nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu ohľadom otázky, ktoré
hmotnoprávne ustanovenie je potrebné resp. možné aplikovať v prípade, ak určité
hmotnoprávne ustanovenie upravujúce vznik nárokov, práv, právnych vzťahov, bolo zrušené
alebo vypustené z právneho poriadku novým zákonom, ktorý neobsahuje prechodné
ustanovenia. Ak podľa právnych záverov odvolacieho súdu mala odporkyňa v 1. rade
nadobudnúť vlastníctvo vydržaním /márnym/ uplynutím 10 ročnej doby od zápisu
do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice o oprávnenej držbe, ktorý zápis
bola vykonaný dňa 14. 4. 1994, tak vlastnícke právo mala nadobudnúť resp. vlastníctvo
k nehnuteľnostiam jej malo vzniknúť dňom 14. 4. 2004. V roku 2004 však žiadny
hmotnoprávny predpis upravujúci vznik či nadobudnutie vlastníctva na základe takejto
právnej skutočnosti, t. j. uplynutia doby 10 rokov odo dňa zápisu notárskeho osvedčenia
o oprávnenej držbe do katastra nehnuteľností neexistoval a v našom právnom poriadku
nebol. Preto som aj v dovolaní tvrdil, že po 1. 12. 2000 možno otázku nadobudnutia
vlastníctva vydržaním posudzovať len podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka a nie podľa
zrušeného ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb.“.
V dovolaní taktiež argumentoval tým, že «je právne neudržateľná situácia, kedy
notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,
prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa
ust.§ 134 Občianskeho zákonníka, hoci notárske osvedčenie o vydržaní, ktorého podmienky
sú nepochybne prísnejšie ako podmienky osvedčenia o oprávnenej držbe, možno spochybniť
bez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek obrátiť na súd so žalobou
podľa ust. § 80 pís. c/ OSP. Rovnako som poukázal na to, že je právne neudržateľné, aby
/verejnej/ listine, teda notárskemu osvedčeniu o oprávnenej držbe /ktorého právne účinky
ani nemohli nastať, pretože pred „špeciálnym“ nadobudnutím vlastníctva bola táto
„špeciálna“ právna norma zrušená/ bola prisúdená vyššia právna sila ako právnym aktom
vydaným príslušným orgánom, napr. súdom.».
Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a uviedol
v ňom, že podľa jeho názoru celkový právny záver krajského súdu bol správny a zodpovedal
skutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vecná správnosť rozsudku bola daná
čiastočne z iných, než v ňom uvedených dôvodov.
Sťažovateľ je toho názoru, že ak krajský súd „v prejednávanej veci v celom rozsahu
aplikoval ustanovenia zrušeného právneho predpisu /§ 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb./
s poukazom na jeho hmotnoprávnu povahu a teda nutnosť aplikovať na tento právny vzťah
ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne do katastra nehnuteľností, s tým,
že uplynutím 10 ročnej doby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam osobitným
spôsobom, na základe skutočnosti ustanovenej zákonom § 2 zák. č. 293/1992 Zb., tak
Najvyšší súd SR vo svojom vecne potvrdzujúcom rozhodnutí modifikoval právne závery
odvolacieho súdu v tom, že odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
vydržaním podľa ust.§ 134 OZ /teda nie podľa ust.§ 2 zákona č. 293/1992 Zb./, avšak
z troch zákonných podmienok vydržania podľa § 134 OZ, dve podmienky /oprávnenú držbu
a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/ posudzoval podľa /zrušeného/ ustanovenia § 2
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej nastoľuje otázky adresované ústavnému
súdu: „Ktorá právna norma sa teda mala na skutkový stav veci aplikovať a ako mala byť
táto právna norma interpretovaná, aby jej výklad i aplikácia boli právne udržateľné
či ústavne konformné?
Malo sa výlučne aplikovať len ustanovenie § 134 OZ o vydržaní a skúmať splnenie
všetkých zákonných podmienok, ako to vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
v uznesení č. 5Co/178/2009 110 zo dňa 20. 9. 2009?
Alebo sa mali výlučne aplikovať ustanovenia § 2 až 9 zákona č. 293/1992 Zb.
a odporkyňa mala nadobudnúť vlastnícke právo na základe skutočnosti ustanovenej
zákonom § 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to konštatuje Krajský súd v Žiline v rozsudku
č. 7Co/215/2011 zo dňa 21. 9. 2011?
Alebo sa mali aplikovať jednak ustanovenie § 134 OZ /ako lex generali/, pričom
splnenie dvoch základných podmienok tohto všeobecného ustanovenia /oprávnenosť držby
a nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu 10 rokov/ podľa špeciálnej úpravy
/lex specialis/ uvedenej v ust.§ 2 zák. č. 293/1992 Zb., ako to interpretoval Najvyšší súd SR
v rozsudku č. 6 Cdo 47/2032 zo dňa 30. 4. 2013?“
Sťažovateľ taktiež poukazuje na iné rozhodnutie najvyššieho súdu
(sp. zn. 3 Cdo 154/2010 zo 16. decembra 2010) „v skutkovo rovnakej veci o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva /osvedčenie o oprávnenej držbe z roku 1992 a žaloba
o určenie, že nehnuteľnosti v určitých podieloch patria do dedičstva podaná až v roku
2007/...“.
Sťažovateľ považuje obe ním napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov
za „svojvoľné, nepredvídateľné, ich interpretáciu a aplikáciu právnych noriem za právne
neudržateľnú a ústavne nekonformnú. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentami strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.“.
Podľa názoru sťažovateľa na jeho argument, že „je právne neudržateľná situácia,
kedy notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,
prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa
§ 134 OZ, hoci notárske osvedčenie o vydržaní možno spochybniť bez časového obmedzenia
a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek na súde domáhať určenia, že podmienky pre vydanie
osvedčenia o vydržaní neboli splnené, alebo určenia, že je vlastníkom veci resp. že patrí
do dedičstva po poručiteľovi“, ako aj argument, že «je právne neudržateľné, aby nikdy
a nikto, ani súd po uplynutí 10 rokov odo dňa zapísania „oprávneného držiteľa“ do
katastra nehnuteľností, nemohol skúmať a hodnotiť splnenie podmienok pre nadobudnutie
vlastníctva vydržaním», všeobecné súdy nedali žiadnu a už vôbec zrozumiteľnú či právne
akceptovateľnú odpoveď, «prečo by mali mať „oprávnení držitelia“, ktorí svoje „postavenie
oprávneného držiteľa“ nadobudli podľa právneho predpisu zrušeného ešte predtým, než
mohli podľa tohto zrušeného predpisu nadobudnúť vlastníctvo, mali mať výsadnejšie
„postavenie“ než osoby, ktoré boli do katastra nehnuteľností zapísané ako vlastníci na
základe notárskej zápisnice o vydržaní /nie o oprávnenej držbe/. Pritom aj pred 1. 12. 2000,
kedy boli zákonom č. 393/2000 Z. z. zrušené ust. § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb., mohli notári
podľa notárskeho poriadku spisovať nielen osvedčenia o oprávnenej držbe ale aj osvedčenia
o vydržaní. /Zák. č. 397/2000 Z. z. a taktiež od 1. 12. 2000 boli podmienky osvedčenia o
vydržaní len „sprísnené“/ Avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri nehnuteľností na
základe notárskeho osvedčenia o vydržaní, bez ohľadu na to, či sa tak stalo pred 1. 12. 2000
alebo po tomto dátume, možno „napadnúť“ na súde bez časového obmedzenia, avšak
vlastníctvo osoby zapísanej v katastri ako vlastník na základe osvedčenia o oprávnenej
držbe, po uplynutí 10 rokov odo dňa zápisu do katastra, podľa rozhodnutí Krajského súdu v
Žiline i Najvyššieho súdu SR, už nemožno na súde „napadnúť“ žiadnou formou žaloby,
nakoľko podľa ich právnych záverov nadobudli vlastníctvo vydržaním na základe
osobitného /aj keď zrušeného/ zákona prípadne na základe „splnenia“ podmienok
vydržania podľa ust.§ 134 OZ, z ktorých dve podstatné, rozhodujúce a spravidla sporné
podmienky /oprávnenosť držby a jej nepretržité trvanie po dobu 10 rokov/, súd už ani nemá
a nemôže skúmať, nakoľko vyplývajú resp. ich nadobudli zo zákona!! Súd teda môže skúmať
len podmienku skoro samozrejmú, teda či ide o spôsobilý predmet vydržania.».
Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že nemôže byť ústavne konformný taký
výklad § 134 Občianskeho zákonníka a zrušeného § 2 zákona Slovenskej národnej rady
č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam“), «ktoré malo byť vo vzťahu k ust. § 134 OZ špeciálnou úpravou
a Najvyšší súd SR zásadu „lex specialis derogat generali“ vyložil tak, že uplatnil obe
právne normy súčasne, a to časť ustanovenia § 134 OZ /jednu podmienku vydržania/
a aj ustanovenie § 2 zák. č. 293/1992 Zb. dve podmienky vydržania oprávnenosť držby
a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/. Domnievam sa, že uvedená zásada vylučuje
súčasné použitie všeobecnej i špeciálnej úpravy. Ak špeciálny predpis vec sám neupravuje,
uplatní sa všeobecná / generálna / úprava, avšak kompletne a teda podľa ust. § 134 OZ
je potrebné skúmať splnenie všetkých podmienok vydržania.».
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 47/2012 zo dňa 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7 Co 215/2011 zo dňa 21. septembra 2011 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 47/2012 zo dňa
30. apríla 2013 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 215/2011 zo dňa
21. septembra 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
275,94 €...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených
základných práv podľa ústavy, ako aj práva podľa dohovorom napadnutými rozsudkami
krajského súdu a najvyššieho súdu.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 443/2012). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 443/2012).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou a dohovorom garantovaných
základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu. Bolo preto
úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi
napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými
základnými právami podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru existuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala
opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť
majetok. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo
prejednaná.
1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý limituje právomoc ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že
sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade,
ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinných
prostriedkov právnej nápravy.
Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd
krajský súd, pričom jeho rozsudok napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde.
Najvyšší súd po zistení, že ide o rozsudok, ktorý možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie
sťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho bola námietka porušenia základných práv
označených sťažovateľom uplatniteľná v systéme všeobecného súdnictva na základe
dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.
Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to
bolo v právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania začatého na základe
podnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie
konania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
Preto z ústavnoprávneho hľadiska môže byť relevantným len preskúmanie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd
vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu
právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad
a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa
obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím
účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu
obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov
všeobecným súdom s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné
a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01,
III. ÚS 268/05, III. ÚS 259/2012).
Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny
a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis
napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu
je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných
princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom
právnych názorov všeobecných súdov.
Na posúdenie ústavnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný
súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.
svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského súdu, je ústavne konformný. Inými
slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných
ustanovení a aplikovaných právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných
právnych úprav.
Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré
sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákonov, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými základnými právami podľa ústavy
a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.
V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil, že § 2 zákona
o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam umožňoval, aby na základe
notárskeho osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok ustanovených zákonom) sa
v evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený
v tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu
neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná
osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2
ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to
po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl.
Občianskeho zákonníka (o držbe a oprávnenej držbe). Ďalej najvyšší súd uviedol, že
„Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z. z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000
zo zák. č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až 9. Právne postavenie osôb zapísaných
v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.“.
Podľa názoru najvyššieho súdu § 2 ods. 2 zákona o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou
úpravou, „ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie
vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok,
a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho
osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke
právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba.
Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po ôsmich rokoch a šiestich
mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri
nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, nemohlo dôjsť
k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie
desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka).
Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva
splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito
podmienkami boli: a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité
trvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka
oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe
notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny
účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba
nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov
odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie
získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv.
Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako
subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130
Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších
prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada
súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich
vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada,
zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov
zákona č. 393/2000 Z. z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák. č. 293/1992 Zb.
Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich
rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2
ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu.
Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré
osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho
osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu
oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z. z. oprávnená držba osoby zapísanej
v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah,
nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože
by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu
právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné
právo a ochrany nadobudnutých práv.“.
Pre najvyšší súd v prerokovávanej veci uvedené znamenalo, že „žalovaná 1/
zapísaná v katastri nehnuteľností od 14. apríla 1994 za vlastníčku sporných pozemkov
na základe osvedčenia o ich držbe, nadobudla týmto zápisom právne postavenie oprávnenej
držiteľky zo zákona. Preto v konaní nebola povinná tvrdiť, a teda ani preukazovať
nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu (dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa na túto okolnosť bolo nadbytočné). Keďže účinnosťou
zákona č. 393/2000 Z. z. sa na jej právnom postavení oprávnenej držiteľky nič nezmenilo
a neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej
odo dňa jej zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu
dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby (žalobca takéto skutočnosti ani netvrdil), splnila
podmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 134 Občianskeho zákonníka.
Uplynutím doby desiatich rokov, t. j. dňom 14. apríla 2004, sa tak stala výlučnou
vlastníčkou sporných pozemkov, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke
právo doterajších vlastníkov. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že
v čase smrti poručiteľa bola žalovaná 1/ spolu so svojím manželom zapísaná za vlastníčku
pozemkov, odvolací súd správne rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku
zmenil tak, že žalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol.“.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená
len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu
ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.
Aj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentoval sťažovateľ,
svoj rozsudok dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov
a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. V sťažnosti
sťažovateľ iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnil v dovolaní proti rozsudku
krajského súdu. Takto poňatá sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy stavia ústavný súd
do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží
vzhľadom na čl. 124 ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým
súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil
právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti
a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným.
K argumentácii sťažovateľa, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,
v dôsledku čoho rozhodli inak ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy (pričom
k sťažnosti sťažovateľ priložil fotokópie uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Co 178/2009
z 20. októbra 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 154/2010
zo 16. decembra 2010), považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k
určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky
vyvodzovať porušenie čl. 46 ods. 1 či čl. 47 ods. 3 ústavy, pričom ústavný súd vzhľadom na
svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov,
ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho)
stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.
Vo vzťahu k otázkam sťažovateľa (smerujúcim v zásade k výkladu zákonov), ktoré vo
svojej sťažnosti adresoval ústavnému súdu, týkajúcim sa jeho právnej veci ústavný súd
poukazuje na to, že je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jeden
zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy,
vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 128 ústavy podáva ústavný súd iba výklad ústavy alebo ústavného zákona,
ak je vec sporná. Výklad iných než ústavných zákonov ústavný súd nepodáva. Taktiež
ústavný súd nepodáva fyzickým ani právnických osobám výklad zákonov a nižších
právnych noriem, pretože k tomu nie je príslušný.
Pre úplnosť pripomíname, že ústavný súd neposkytuje právnu pomoc, to znamená
právne rady a právne stanoviská ku konkrétnym právnym otázkam, pretože to nepatrí
do jeho právomoci.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím
na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho
súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru,
že označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom
v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných
princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa
ostatnými návrhmi uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015