Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 42/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Zvončekom, Mostová 19, Ružomberok, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa ods. l a Slovenskej

republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 21. septembra 2011 a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv ods. l a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21 . septembra 2011 (ďalej len

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 13. mája 2010 podal na Okresnom súde

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) «žalobu o určenie, že pozemkové nehnuteľnosti

parc. č. , parc. č. , parc. č. a parc. č. vedené na LV č. ako

parcely registra „C“ k. ú. patria v rozsahu 2/6 ín do dedičstva po poručiteľovi

».

K žalobe okrem iných písomností predložil notársku zápisnicu z 25. októbra 1993

„o oprávnenej držbe podľa zák. č. 293/92 Zb., na základe ktorej bola žalovaná v 1. rade

zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastník“, ako aj právoplatné uznesenie krajského

súdu sp. zn. z 20. októbra 2009, „podľa ktorého ust. § 2 až 9 zák.

č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, už nemožno

použiť, nakoľko boli s účinnosťou od 1. 12. 2000 vypustené a to

a preto je potrebné od 1. 12. 2000 na posúdenie vydržania aplikovať ust. § 134 občianskeho

zákonníka, vrátane skúmania splnenia všetkých podmienok vydržania/faktické ovládanie

veci, vôľa nakladať s vecou ako vlastnou a dobrá viera, že im nehnuteľnosti patria a to

nepretržite počas celej zákonom stanovenej 10 ročnej lehoty“.

Okresný súd žalobe sťažovateľa vyhovel a rozsudkom sp. zn. z 27. apríla

2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011“) určil, že „sporné pozemkové

nehnuteľnosti patria v spoluvlastníckom podiele 2/6 iny do dedičstva po

“. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „ust. § 2 ods. 2 zák. č.

v znení do 30. 11. 2000 nebolo možné od 1. 12. 2000 použiť, nakoľko bolo z

textu a preto na posúdenie vydržania aplikoval

ust. a skúmal, či boli splnené podmienky vydržania podľa

tohto ustanovenia a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru že žalovaná v 1. rade ako

osoba zapísaná na liste vlastníctva podmienky vydržania podľa § 134 Občianskeho

zákonníka nesplnila, najmä preto, že nebola a nemohla byť oprávneným držiteľom, keďže

v roku 1987, kedy mala pozemky dostať do držby od nášho otca, poručiteľa

nestalo sa tak ani na základe písomnej zmluvy, ani na základe jej registrácie

Štátnym notárstvom, ktoré ako podmienky nadobúdania nehnuteľností v tom čase platné

znenie jednoznačne vyžadovalo a preto jej právny omyl nemohol

byť ospravedlniteľný“.

Na základe odvolania podaného žalovanou v 1. rade krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu z 27. apríla 2011 zmenil tak, že žalobný návrh

sťažovateľa zamietol. Ako sťažovateľ uvádza, krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie

„nesprávnym právnym posúdením zo strany I. stupňového súdu... hoci

Z. z. došlo k zrušeniu až 9 a to pred uplynutím 10 ročnej doby

od zápisu odporkyne v 1. rade a jej manžela do katastra nehnuteľností ako oprávnených

držiteľov, vydané osvedčenie o vydržaní ostalo v platnosti. Z toho vyplýva, že ostali aj

všetky účinky tohto osvedčenia v zmysle cit. , ktoré je

potrebné posúdiť podľa hmotného práva účinného v čase vydania osvedčenie. Hoci pred

uplynutím kvalifikovanej 10 ročnej doby od zápisu odporkyne v 1. rade do katastra

nehnuteľností došlo k zrušeniu predmetného ustanovenia zákona, podľa právneho záveru

krajského súdu je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré platili ku dňu vydania osvedčenia o

vydržaní, na ktorom podklade bola odporkyňa a jej manžel zapísaní do katastra

nehnuteľností. Je pravdou, že , ktorým došlo k zrušeniu až 9

neobsahuje prechodné ustanovenia, pokiaľ však ide o nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe vydržania uplynutím 10 ročnej doby, ide o ustanovenie

hmotnoprávneho charakteru, a je preto potrebné aplikovať na tento právny vzťah

ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne a jej manžela do katastra

nehnuteľností na základe notárskej zápisnice, tj. ku dňu 14. 4. 1994. Kvalifikovaným

uplynutím času 10 ročnej doby bez toho, žeby si vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam uplatnila iná osoba, nadobudla odporkyňa v 1. rade vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam osobitným spôsobom, na základe skutočnosti upravenej

zákonom Po uplynutí doby 10 rokov sa odporkyňa v 1. rade

stala výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností a nie je možné prihliadať na

existujúce vzťahy spred tohto zápisu. Tieto skutočnosti mohli byť relevantné len počas

plynutia ustanovenej 10 ročnej doby, spôsobom, ktorý predpokladal zákon. Z uvedeného

dôvodu sú tvrdenia navrhovateľa, že jeho právny predchodca mal

nadobudnúť spoluvlastnícky podiel v predmetných nehnuteľnostiach dedením po svojej

matke na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Liptovský Mikuláš č.

zo dňa 13. 2. 1992, právne irelevantné.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom

vyslovil „svoj nesúhlas s právnym záverom odvolacieho súdu ohľadom otázky, ktoré

hmotnoprávne ustanovenie je potrebné resp. možné aplikovať v prípade, ak určité

hmotnoprávne ustanovenie upravujúce vznik nárokov, práv, právnych vzťahov, bolo zrušené

alebo vypustené z právneho poriadku novým zákonom, ktorý neobsahuje prechodné

ustanovenia. Ak podľa právnych záverov odvolacieho súdu mala odporkyňa v 1. rade

nadobudnúť vlastníctvo vydržaním /márnym/ uplynutím 10 ročnej doby od zápisu

do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice o oprávnenej držbe, ktorý zápis

bola vykonaný dňa 14. 4. 1994, tak vlastnícke právo mala nadobudnúť resp. vlastníctvo

k nehnuteľnostiam jej malo vzniknúť dňom 14. 4. 2004. V roku 2004 však žiadny

hmotnoprávny predpis upravujúci vznik či nadobudnutie vlastníctva na základe takejto

právnej skutočnosti, t. j. uplynutia doby 10 rokov odo dňa zápisu notárskeho osvedčenia

o oprávnenej držbe do katastra nehnuteľností neexistoval a v našom právnom poriadku

nebol. Preto som aj v dovolaní tvrdil, že po 1. 12. 2000 možno otázku nadobudnutia

vlastníctva vydržaním posudzovať len podľa ust. a nie podľa

zrušeného ust. “.

V dovolaní taktiež argumentoval tým, že «je právne neudržateľná situácia, kedy

notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,

prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa

ust. , hoci notárske osvedčenie o vydržaní, ktorého podmienky

sú nepochybne prísnejšie ako podmienky osvedčenia o oprávnenej držbe, možno spochybniť

bez časového obmedzenia a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek obrátiť na súd so žalobou

podľa ust. pís. c/ . Rovnako som poukázal na to, že je právne neudržateľné, aby

/verejnej/ listine, teda notárskemu osvedčeniu o oprávnenej držbe /ktorého právne účinky

ani nemohli nastať, pretože pred „špeciálnym“ nadobudnutím vlastníctva bola táto

„špeciálna“ právna norma zrušená/ bola prisúdená vyššia právna sila ako právnym aktom

vydaným príslušným orgánom, napr. súdom.».

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom dovolanie sťažovateľa zamietol a uviedol

v ňom, že podľa jeho názoru celkový právny záver krajského súdu bol správny a zodpovedal

skutkovému stavu. Na tom nič nemení skutočnosť, že vecná správnosť rozsudku bola daná

čiastočne z iných, než v ňom uvedených dôvodov.

Sťažovateľ je toho názoru, že ak krajský súd „v prejednávanej veci v celom rozsahu

aplikoval ustanovenia zrušeného právneho predpisu / až 9 /

s poukazom na jeho hmotnoprávnu povahu a teda nutnosť aplikovať na tento právny vzťah

ustanovenia zákona, ktoré platili ku dňu zápisu odporkyne do katastra nehnuteľností, s tým,

že uplynutím 10 ročnej doby nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam osobitným

spôsobom, na základe skutočnosti ustanovenej zákonom , tak

Najvyšší súd SR vo svojom vecne potvrdzujúcom rozhodnutí modifikoval právne závery

odvolacieho súdu v tom, že odporkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

vydržaním podľa ust. /teda nie podľa ust. /, avšak

z troch zákonných podmienok vydržania podľa , dve podmienky /oprávnenú držbu

a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/ posudzoval podľa /zrušeného/ ustanovenia § 2

“.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti ďalej nastoľuje otázky adresované ústavnému

súdu: „Ktorá právna norma sa teda mala na skutkový stav veci aplikovať a ako mala byť

táto právna norma interpretovaná, aby jej výklad i aplikácia boli právne udržateľné

či ústavne konformné?

Malo sa výlučne aplikovať len ustanovenie o vydržaní a skúmať splnenie

všetkých zákonných podmienok, ako to vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline

v uznesení č. zo dňa 20. 9. 2009?

Alebo sa mali výlučne aplikovať ustanovenia až 9

a odporkyňa mala nadobudnúť vlastnícke právo na základe skutočnosti ustanovenej

zákonom , ako to konštatuje Krajský súd v Žiline v rozsudku

č. zo dňa 21. 9. 2011?

Alebo sa mali aplikovať jednak ustanovenie /ako lex generali/, pričom

splnenie dvoch základných podmienok tohto všeobecného ustanovenia /oprávnenosť držby

a nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu 10 rokov/ podľa špeciálnej úpravy

/lex specialis/ uvedenej v ust. , ako to interpretoval Najvyšší súd SR

v rozsudku č. zo dňa 30. 4. 2013?“

Sťažovateľ taktiež poukazuje na iné rozhodnutie najvyššieho súdu

(sp. zn. zo 16. decembra 2010) „v skutkovo rovnakej veci o určenie,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva /osvedčenie o oprávnenej držbe z roku 1992 a žaloba

o určenie, že nehnuteľnosti v určitých podieloch patria do dedičstva podaná až v roku

2007/...“.

Sťažovateľ považuje obe ním napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov

za „svojvoľné, nepredvídateľné, ich interpretáciu a aplikáciu právnych noriem za právne

neudržateľnú a ústavne nekonformnú. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva

aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami a argumentami strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.“.

Podľa názoru sťažovateľa na jeho argument, že „je právne neudržateľná situácia,

kedy notárske osvedčenie o oprávnenej držbe nemôže po uplynutí 10 rokov nikto, ani súd,

prehodnotiť a skúmať predpoklady a podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním podľa

, hoci notárske osvedčenie o vydržaní možno spochybniť bez časového obmedzenia

a dotknutá osoba sa môže kedykoľvek na súde domáhať určenia, že podmienky pre vydanie

osvedčenia o vydržaní neboli splnené, alebo určenia, že je vlastníkom veci resp. že patrí

do dedičstva po poručiteľovi“, ako aj argument, že «je právne neudržateľné, aby nikdy

a nikto, ani súd po uplynutí 10 rokov odo dňa zapísania „oprávneného držiteľa“ do

katastra nehnuteľností, nemohol skúmať a hodnotiť splnenie podmienok pre nadobudnutie

vlastníctva vydržaním», všeobecné súdy nedali žiadnu a už vôbec zrozumiteľnú či právne

akceptovateľnú odpoveď, «prečo by mali mať „oprávnení držitelia“, ktorí svoje „postavenie

oprávneného držiteľa“ nadobudli podľa právneho predpisu zrušeného ešte predtým, než

mohli podľa tohto zrušeného predpisu nadobudnúť vlastníctvo, mali mať výsadnejšie

„postavenie“ než osoby, ktoré boli do katastra nehnuteľností zapísané ako vlastníci na

základe notárskej zápisnice o vydržaní /nie o oprávnenej držbe/. Pritom aj pred 1. 12. 2000,

kedy boli zrušené ust. až 9 , mohli notári

podľa notárskeho poriadku spisovať nielen osvedčenia o oprávnenej držbe ale aj osvedčenia

o vydržaní. / a taktiež od 1. 12. 2000 boli podmienky osvedčenia o

vydržaní len „sprísnené“/ Avšak vlastníctvo osoby zapísanej v katastri nehnuteľností na

základe notárskeho osvedčenia o vydržaní, bez ohľadu na to, či sa tak stalo pred 1. 12. 2000

alebo po tomto dátume, možno „napadnúť“ na súde bez časového obmedzenia, avšak

vlastníctvo osoby zapísanej v katastri ako vlastník na základe osvedčenia o oprávnenej

držbe, po uplynutí 10 rokov odo dňa zápisu do katastra, podľa rozhodnutí Krajského súdu v

Žiline i Najvyššieho súdu SR, už nemožno na súde „napadnúť“ žiadnou formou žaloby,

nakoľko podľa ich právnych záverov nadobudli vlastníctvo vydržaním na základe

osobitného /aj keď zrušeného/ zákona prípadne na základe „splnenia“ podmienok

vydržania podľa ust. , z ktorých dve podstatné, rozhodujúce a spravidla sporné

podmienky /oprávnenosť držby a jej nepretržité trvanie po dobu 10 rokov/, súd už ani nemá

a nemôže skúmať, nakoľko vyplývajú resp. ich nadobudli zo zákona!! Súd teda môže skúmať

len podmienku skoro samozrejmú, teda či ide o spôsobilý predmet vydržania.».

Rovnako sa sťažovateľ domnieva, že nemôže byť ústavne konformný taký

výklad a zrušeného zákona Slovenskej národnej rady

č. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave niektorých vlastníckych vzťahov

k nehnuteľnostiam“), «ktoré malo byť vo vzťahu k ust. špeciálnou úpravou

a Najvyšší súd SR zásadu „lex specialis derogat generali“ vyložil tak, že uplatnil obe

právne normy súčasne, a to časť ustanovenia /jednu podmienku vydržania/

a aj ustanovenie dve podmienky vydržania oprávnenosť držby

a nepretržité trvanie držby po dobu 10 rokov/. Domnievam sa, že uvedená zásada vylučuje

súčasné použitie všeobecnej i špeciálnej úpravy. Ak špeciálny predpis vec sám neupravuje,

uplatní sa všeobecná / generálna / úprava, avšak kompletne a teda podľa ust.

je potrebné skúmať splnenie všetkých podmienok vydržania.».

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a základné právo vlastniť majetok podľa ods.

Slovenskej republiky a základné právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 21. septembra 2011 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. apríla 2013 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

21. septembra 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

275,94 €...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených

základných práv podľa , ako aj práva podľa dohovorom napadnutými rozsudkami

krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

( tiež napr. , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. , ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich a dohovorom garantovaných

základných práv napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu. Bolo preto

úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či medzi

napadnutými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými

základnými právami podľa , resp. práv podľa dohovoru existuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala

opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo vlastniť

majetok. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo

prejednaná.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu

subsidiarity podľa , ktorý limituje právomoc ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tak, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade,

ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy použitím dostupných a účinných

prostriedkov právnej nápravy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že vo veci sťažovateľa rozhodoval ako odvolací súd

krajský súd, pričom jeho rozsudok napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde.

Najvyšší súd po zistení, že ide o rozsudok, ktorý možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom ( ), preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že dovolanie

sťažovateľa nie je dôvodné. V dôsledku toho bola námietka porušenia základných práv

označených sťažovateľom uplatniteľná v systéme všeobecného súdnictva na základe

dostupného a účinného právneho prostriedku nápravy.

Ústavný súd preto uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku krajského súdu, pretože to

bolo v právomoci najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania začatého na základe

podnetu samotného sťažovateľa. Neúspech v odvolacom konaní nie je dôvodom na začatie

konania o ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

Preto z ústavnoprávneho hľadiska môže byť relevantným len preskúmanie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd zohľadnil, že nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V dôsledku toho nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, a ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu súd

vyvodil. Úlohou ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti nie je ani podávanie výkladu

právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v konkrétnom prípade aplikoval. Za výklad

a aplikáciu zákonov je zodpovedný výlučne všeobecný súd, pričom ústavný súd sa

obmedzuje na zistenie, či uskutočnený výklad je ústavne akceptovateľný a nie je popretím

účelu, podstaty a zmyslu použitého predpisu. Z tohto dôvodu sa úloha ústavného súdu

obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov podaného výkladu a aplikácie zákonov

všeobecným súdom s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné neudržateľné

a mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

, ).

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny

a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis

napr. , , , ). V právomoci ústavného súdu

je iba preskúmanie právneho názoru všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavných

princípov, čo však neznamená aj oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom

právnych názorov všeobecných súdov.

Na posúdenie ústavnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu považoval ústavný

súd za podstatné zistiť, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, resp.

svoje stanovisko o zákonnosti rozhodnutia krajského súdu, je ústavne konformný. Inými

slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení a aplikovaných právnych predpisov, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných

právnych úprav.

Ústavný súd v medziach takto vymedzenej právomoci preskúmal spôsob a rozsah

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré

sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, nezistil taký výklad a aplikáciu zákonov, ktoré by

mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými základnými právami podľa

a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách.

V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd predovšetkým vyslovil, že § 2 zákona

o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam umožňoval, aby na základe

notárskeho osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok ustanovených zákonom) sa

v evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený

v tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu

neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná

osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2

ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to

po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl.

(o držbe a oprávnenej držbe). Ďalej najvyšší súd uviedol, že

„Novelou vykonanou boli s účinnosťou od 1. decembra 2000

zo vypustené ustanovenia až 9. Právne postavenie osôb zapísaných

v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené.“.

Podľa názoru najvyššieho súdu § 2 ods. 2 zákona o úprave niektorých vlastníckych

vzťahov k nehnuteľnostiam bolo vo vzťahu k špeciálnou

úpravou, „ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho

práva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie

vlastníckeho práva podľa vyžadovalo splnenie podmienok,

a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho

osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke

právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba.

Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t. j. po ôsmich rokoch a šiestich

mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri

nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, nemohlo dôjsť

k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie

desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka).

Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva

splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z . Týmito

podmienkami boli: a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité

trvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka

oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe

notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny

účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba

nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov

odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie

získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv.

Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako

subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130

. Z ustanovenia , prípadne aj z ďalších

prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada

súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy

vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich

vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada,

zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov

, ktorým boli zrušené ustanovenia až 9

Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich

rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2

ods. 3 platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu.

Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré

osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho

osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu

oprávnenej držby. Účinnosťou oprávnená držba osoby zapísanej

v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah,

nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože

by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu

právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné

právo a ochrany nadobudnutých práv.“.

Pre najvyšší súd v prerokovávanej veci uvedené znamenalo, že „žalovaná 1/

zapísaná v katastri nehnuteľností od 14. apríla 1994 za vlastníčku sporných pozemkov

na základe osvedčenia o ich držbe, nadobudla týmto zápisom právne postavenie oprávnenej

držiteľky zo zákona. Preto v konaní nebola povinná tvrdiť, a teda ani preukazovať

nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu (dokazovanie

vykonané súdom prvého stupňa na túto okolnosť bolo nadbytočné). Keďže účinnosťou

sa na jej právnom postavení oprávnenej držiteľky nič nezmenilo

a neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej

odo dňa jej zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu

dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby (žalobca takéto skutočnosti ani netvrdil), splnila

podmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemkom podľa .

Uplynutím doby desiatich rokov, t. j. dňom 14. apríla 2004, sa tak stala výlučnou

vlastníčkou sporných pozemkov, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke

právo doterajších vlastníkov. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že

v čase smrti poručiteľa bola žalovaná 1/ spolu so svojím manželom zapísaná za vlastníčku

pozemkov, odvolací súd správne rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku

zmenil tak, že žalobu o určenie predmetu dedičstva zamietol.“.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jej nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu

ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Aj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentoval sťažovateľ,

svoj rozsudok dostatočne odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. V sťažnosti

sťažovateľ iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnil v dovolaní proti rozsudku

krajského súdu. Takto poňatá sťažnosť podľa stavia ústavný súd

do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží

vzhľadom na . Podľa uvedeného článku je ústavný súd nezávislým

súdnym orgánom ústavnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku vyslovil

právne závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti

a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným.

K argumentácii sťažovateľa, že všeobecné súdy vec nesprávne právne posúdili,

v dôsledku čoho rozhodli inak ako v obdobných veciach rozhodujú všeobecné súdy (pričom

k sťažnosti sťažovateľ priložil fotokópie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 20. októbra 2009 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2010), považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. ). Preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k

určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ich postupu mechanicky

vyvodzovať porušenie či , pričom ústavný súd vzhľadom na

svoje ústavné postavenie a princíp minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov,

ktorý štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre, do takéhoto (vo všeobecnosti nežiaduceho)

stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.

Vo vzťahu k otázkam sťažovateľa (smerujúcim v zásade k výkladu zákonov), ktoré vo

svojej sťažnosti adresoval ústavnému súdu, týkajúcim sa jeho právnej veci ústavný súd

poukazuje na to, že je štátny orgán (nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti) a jeden

zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v ,

vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa podáva ústavný súd iba výklad alebo ústavného zákona,

ak je vec sporná. Výklad iných než ústavných zákonov ústavný súd nepodáva. Taktiež

ústavný súd nepodáva fyzickým ani právnických osobám výklad zákonov a nižších

právnych noriem, pretože k tomu nie je príslušný.

Pre úplnosť pripomíname, že ústavný súd neposkytuje právnu pomoc, to znamená

právne rady a právne stanoviská ku konkrétnym právnym otázkam, pretože to nepatrí

do jeho právomoci.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a dohovoru. S prihliadnutím

na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu (a tiež aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods.

2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti namietal porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa .

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by napadnutý rozsudok najvyššieho

súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru,

že označené rozhodnutie najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom

v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných

princípov podľa až , a teda ani základného práva sťažovateľov

podľa .

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa

ostatnými návrhmi uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015