Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 443/2012
PDF · 188.87 KB
No categories available
I. ÚS 443/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A.,
s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžf 9/2011 z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
22. novembra 2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 9/2011 z 28. septembra 2011 (ďalej len
,,rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Nové Mesto
nad Váhom dodatočným platobným výmerom č. 643/230/39786/09/Skov zo 7. októbra 2009
vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok
2006 vo výške 3 419,57 €. Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové
riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/226/17083-36746/2010/990565-r z 24. mája 2010 tak, že
potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľ podal proti
rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“), ktorou sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti. Krajský súd rozsudkom
č. k. 13S/28/2010-39 zo 14. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu
sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie
na najvyššom súde, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského
súdu.
3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo
porušené jeho právo vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže
neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť
majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku
sťažovateľa a tiež bolo porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods.1 ,2 a čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“.
4. Argumentačne sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: „Správca dane tvrdil,
že sťažovateľ bol telefonicky upovedomený o termíne ústneho pojednávania so svedkom O.
S. Toto tvrdenie nie je pravdivé. O tomto ústnom pojednávaní neupovedomil správca dane
sťažovateľa ani písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ
dal správcovi dane podnet na predvolanie tohto svedka, aby potvrdil existenciu obchodnej
dohody medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť
prítomný pri svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Pravdivosť tohto
tvrdenia správca dane preukazuje úradným záznamom, ktorý však vyhotovoval iba správca
dane bez účasti kohokoľvek iného a preto si správca dane môže vyhotoviť kedykoľvek
úradný záznam o skutočnosti podľa vlastného uváženia bez možnosti kontroly jeho obsahu a
overenia jeho pravdivosti. Správca dane tiež uviedol, že z vyjadrenia svedka O. S.
nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach - pre odberateľov K. a H. došlo k dodaniu tovaru
dohodnutým spôsobom, ktorý dostatočne v konaní pred súdom vysvetlil sťažovateľ, a teda že
sťažovateľ bol priamym dodávateľom konečnému odberateľovi. Sťažovateľ uvádza, že z
tejto svedeckej výpovede táto skutočnosť nevyplynula, pretože sa na to správca dane
neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže nevedel o termíne svedeckej
výpovede tohto svedka. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane pochybil, keď mu znemožnil účasť
na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene mu tak odňal zákonné právo v
zmysle ust. § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. Už len toto samotné pochybenie
správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane pre jeho nezákonnosť.
Sťažovateľ dostatočne vysvetlil podstatu obchodnej dohody medzi ním a dodávateľom R. a
existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ navrhoval výsluch svedka O. S.
pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil
v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré podľa neho odberatelia K. a H. nepotvrdili nákup
okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola poskytnutá 5%
zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5% zľavu), tento
postup potvrdil aj svedok O. S., títo odberatelia uskutočnili objednávku v kancelárii S., kde
im O. S. ponúkol, že ak chcú 5% zľavu, tak im okná musí dodať sťažovateľ, čo aj využili.
Skutočnosť, že si 7 odberatelia nepamätajú podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto
nepotvrdili odber okien od sťažovateľa, avšak iní 33 odberatelia sťažovateľa z rovnakého
obdobia, u ktorých správca dane preveroval tiež dodanie okien od sťažovateľa, potvrdili
dodanie okien od sťažovateľa, nemôže predsa vyvodiť záver správcu dane, že tieto okná
sťažovateľ nepoužil na podnikanie. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie
musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené
rozhodne nebolo. Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1
až 3, § 15 ods. 1 a § 29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992
Zb. má správca dane povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým
by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv rozsudkom najvyššieho
súdu a zároveň namietaný rozsudok najvyššieho súdu zrušil.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.“
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“
10. Podstatná argumentácia sťažovateľa sa koncentruje na námietku nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a na jeho nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných
zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky
v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy nereflektovali ani všeobecné
súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom ani najvyšší súd
napadnutým rozsudkom.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej
sťažnosti sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného odvolania proti rozsudku
krajského súdu, a teda k vysloveným námietkam sa vyjadril aj najvyšší súd v rámci
odvolacieho konania. Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Senát
odvolacieho súdu nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že úlohou správcu dane je na základe
daňovej kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v
daňovom priznaní, aby správne určil daňovú povinnosť, ako aj s jeho tvrdením, že pri
dokazovaní v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v
daňovom priznaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového konania.
Zákonodarca v právnej norme § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje daňovému
subjektu povinnosť preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom. Z právnej úpravy ustanovenej v § 29 ods. 8 zákona
o správe daní teda vyplýva, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. V
daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky skutočnosti uvedené v
daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, pričom správca dane resp. žalovaný
tieto dôkazy len vykonáva.
Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou daňových orgánov v danom prípade
vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu, skutočnosti preukazujúce jeho oprávnenosť
na odpočet dane, ale naopak práve povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu bolo
správcovi dane resp. žalovanému v odvolacom správnom konaní predložiť relevantné
dôkazy, ktorými spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet
dane zo svojej podnikateľskej činnosti v kontrolovanom zdaňovacom konaní uplatnil
oprávnene.
Odvolací súd dospel k zhodnému názoru ako daňové orgány oboch stupňov a súd
prvého stupňa, že pokiaľ si žalobca uplatňoval odpočet dane z predmetných faktúr, bolo
jeho povinnosťou spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať pravdivosť
svojich tvrdení, alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by pravdivosť jeho tvrdení preukazovali.
V danom prípade žalobca nepredložil a ani nenavrhol dôkazy, z ktorých by jednoznačne
vyplýval záver oprávnenosti odpočtu dane z ním predložených faktúr v kontrolovanom
zdaňovacom období, majúcich za následok, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol
dôkazné bremeno na tvrdenie oprávnenosti odpočtu dane z predložených faktúr. Nemožno
považovať za dôvodné tvrdenie žalobcu, že z vykonaných listinných dokladov a svedeckých
výpovedí možno vyvodiť záver, že použil tovar - plastové okná, aj prípadoch tých
odberateľov (6), ktorí dodanie okien nepotvrdili, pretože ostatní (34) odberatelia
skutočnosť, že okná im dodal práve on, potvrdili. Jeho tvrdenie vyvracajú práve výpovede
týchto 6 odberateľov (Ing. J. K., D. G., J. C., A. K., M. V.), ktorí jednoznačne vypovedali do
zápisnice správcu dane pri miestnom zisťovaní, že žalobcu nepoznali, plastové okná s
príslušenstvom si u neho neobjednali ani ich od neho neprevzali, za dodanie plastových
okien zaplatili na účet podnikateľa R. R. D., alebo v hotovosti v jeho prevádzke v N. a
pokiaľ ide o svedka P. K., žalobca nerozporoval jeho výpoveď, že od neho síce prevzal
vyúčtovanie za dodávku plastových okien, ale platba bola určená D. R. Vzhľadom na
uvedené svedecké výpovede, ako aj k tomu, že žalobca nepredložil žiaden doklad, ktorým by
preukázal dodávku tovaru (plastových okien) týmto odberateľom (napr. dodací list), nebolo
možné v danom prípade považovať tvrdenia o ústnej dohode medzi žalobcom a D. R. za
dôkaz o vykonaní dodávky tovaru následným odberateľom.
Pokiaľ žalobca namietal, že boli porušené jeho práva tým, že správca dane vykonal
dôkaz výsluchom svedka O. S. bez jeho účasti, odvolací súd nemohol prihliadnuť na jeho
námietku. Uvedený svedok bol vypočutý správcom dane zápisnične dňa 21.8.2009. Žalobca
bol s touto výpoveďou oboznámený najneskoršie po doručení protokolu o vykonaní daňovej
kontroly, z jeho vyjadrenia k protokolu však nevyplýva, že by svedeckú výpoveď tohto
svedka namietal, alebo vzniesol námietky, že výsluch sa uskutočnil v jeho neprítomnosti,
čím mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. Taktiež žalobca ako daňový subjekt
nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane námietku
odňatia mu práva byť účastný pri výsluchu uvedeného svedka. Žalobca ani v žalobe
nenamietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného alebo postupu mu predchádzajúceho tým,
že mu nebola umožnená účasť na pojednávaní, na ktorom bol uvedený svedok vypočutý.
Túto námietku žalobca vzniesol až na pojednávaní krajského súdu dňa 14.12.2010.
V zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v dobe jeho
vydania, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán v danej veci nemohol posúdiť
zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v zmysle uvedenej námietky žalobcu, keďže žalobca
ju neuplatnil v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Pokiaľ žalobca považoval
rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodu vykonania svedeckej výpovede bez jeho
prítomnosti, bolo jeho povinnosť tento dôvod nezákonnosti uviesť v žalobe, pretože
po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby ustanovenej v § 250b ods. 2 O.s.p. na takýto
dôvod, nie je možné prihliadnuť.
Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že zamestnanec správcu dane
vykonávajúci daňovú kontrolu zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového
subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje (§ 15 ods. l zákona o správe daní)
a podľa § 29 ods. l, 2 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie; správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.
Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa z uvedených dôvodov taktiež
nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a právne
posúdený. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z faktúry, nepostačuje iba predloženie faktúry, ale platiteľ dane
musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto
námietke opätovne dáva do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona
o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní
je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca
dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.
Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu považoval námietky žalobcu uvedené
v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé ovplyvniť
správnosť a zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“
11. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania
ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej
konštantnej judikatúre opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je
prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95).
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha
interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
12. Ústavný súd v danej veci predovšetkým skúmal, či výrok a odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spĺňajú ústavné limity dané základným právom
na súdnu a inú právnu ochranu garantovaným predovšetkým čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Podľa
názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany
ústavného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
13. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa
čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré zakotvuje právo
na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov a právo účastníka konania byť prítomný
pri prejednaní veci s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, videl
sťažovateľ predovšetkým v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, osobitne
poukazoval na to, že konaním všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť byť prítomný
pri výsluchu svedka. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených
ústavných princípov, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na tú skutočnosť, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
osobitne zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o odňatí jeho práva byť prítomný na výsluchu
svedka, pričom kompaktne a v súlade s právnymi predpismi odôvodnil, prečo na túto
námietku nemohol prihliadnuť. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd vzhľadom na už
uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk
nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv a slobôd.
14. Napokon sťažovateľ namietal i porušenie základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Keďže porušenie i tohto základného práva malo rovnako
spočívať len v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd
s poukazom na konštantnú judikatúru opakovane uvádza, že označené základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy porušené nebolo a v nadväznosti
na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva vlastniť majetok
(mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).
15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03 alebo
IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje
sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa, a to konkrétne o návrhu na zrušenie
rozsudku najvyššieho súdu, ktoré je viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012