Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 443/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A.,

s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47

ods. 3 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

22. novembra 2011 doručená sťažnosť Ľ. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa čl. 46 ods. 1 a 2,

a a základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2011 (ďalej len

,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že Daňový úrad Nové Mesto

nad Váhom dodatočným platobným výmerom č. /Skov zo 7. októbra 2009

vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok

2006 vo výške 3 419,57 €. Proti tomuto platobnému výmeru podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodlo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové

riaditeľstvo“) rozhodnutím č. 1/226/17083-36746/2010/990565-r z 24. mája 2010 tak, že

potvrdilo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“), ktorou sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti. Krajský súd rozsudkom

č. k. -39 zo 14. decembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu

sťažovateľa zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie

na najvyššom súde, ktorý sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského

súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo

porušené jeho právo vlastniť majetok garantované SR, keďže

neoprávneným vyrubením daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť

majetok a to tak, že v dôsledku takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku

sťažovateľa a tiež bolo porušené právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46

ods.1 ,2 a a SR.“.

4. Argumentačne sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť takto: „Správca dane tvrdil,

že sťažovateľ bol telefonicky upovedomený o termíne ústneho pojednávania so svedkom O.

S. Toto tvrdenie nie je pravdivé. O tomto ústnom pojednávaní neupovedomil správca dane

sťažovateľa ani písomne ani telefonicky a ani žiadnym iným spôsobom. Práve sťažovateľ

dal správcovi dane podnet na predvolanie tohto svedka, aby potvrdil existenciu obchodnej

dohody medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom R. a nenechal by si ujsť príležitosť byť

prítomný pri svedeckej výpovede tohto svedka a možnosť klásť mu otázky. Pravdivosť tohto

tvrdenia správca dane preukazuje úradným záznamom, ktorý však vyhotovoval iba správca

dane bez účasti kohokoľvek iného a preto si správca dane môže vyhotoviť kedykoľvek

úradný záznam o skutočnosti podľa vlastného uváženia bez možnosti kontroly jeho obsahu a

overenia jeho pravdivosti. Správca dane tiež uviedol, že z vyjadrenia svedka O. S.

nevyplynulo, že aj pri sporných faktúrach - pre odberateľov K. a H. došlo k dodaniu tovaru

dohodnutým spôsobom, ktorý dostatočne v konaní pred súdom vysvetlil sťažovateľ, a teda že

sťažovateľ bol priamym dodávateľom konečnému odberateľovi. Sťažovateľ uvádza, že z

tejto svedeckej výpovede táto skutočnosť nevyplynula, pretože sa na to správca dane

neopýtal svedka O. S. a sťažovateľ nemal túto možnosť, keďže nevedel o termíne svedeckej

výpovede tohto svedka. Sťažovateľ tvrdí, že správca dane pochybil, keď mu znemožnil účasť

na tejto svedeckej výpovedi svedka O. S. a neoprávnene mu tak odňal zákonné právo v

zmysle ust. Už len toto samotné pochybenie

správcu dane zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia správcu dane pre jeho nezákonnosť.

Sťažovateľ dostatočne vysvetlil podstatu obchodnej dohody medzi ním a dodávateľom R. a

existencie tejto dohody potvrdil tiež svedok O. S. Sťažovateľ navrhoval výsluch svedka O. S.

pred prvostupňovým súdom, avšak tento návrh súd zamietol. Sťažovateľ dostatočne vysvetlil

v konaní pred súdom dôvody, pre ktoré podľa neho odberatelia K. a H. nepotvrdili nákup

okien od sťažovateľa a to tým, že všeobecne aj týmto odberateľom bola poskytnutá 5%

zľava, ak im okná dodá sťažovateľ a nie R. (keďže sťažovateľ mal od R. 5% zľavu), tento

postup potvrdil aj svedok O. S., títo odberatelia uskutočnili objednávku v kancelárii S., kde

im O. S. ponúkol, že ak chcú 5% zľavu, tak im okná musí dodať sťažovateľ, čo aj využili.

Skutočnosť, že si 7 odberatelia nepamätajú podrobnosti z minulosti o tomto odbere a preto

nepotvrdili odber okien od sťažovateľa, avšak iní 33 odberatelia sťažovateľa z rovnakého

obdobia, u ktorých správca dane preveroval tiež dodanie okien od sťažovateľa, potvrdili

dodanie okien od sťažovateľa, nemôže predsa vyvodiť záver správcu dane, že tieto okná

sťažovateľ nepoužil na podnikanie. Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie

musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené

rozhodne nebolo. Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1

až 3, a Podľa ust.

Zb. má správca dane povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“

5. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal vydať nález, ktorým

by ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených základných práv rozsudkom najvyššieho

súdu a zároveň namietaný rozsudok najvyššieho súdu zrušil.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

Podľa „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.“

Podľa „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.“

10. Podstatná argumentácia sťažovateľa sa koncentruje na námietku nedostatočne

zisteného skutkového stavu veci a na jeho nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných

zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré vytýkané pochybenia a nedostatky

v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej správy nereflektovali ani všeobecné

súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom ani najvyšší súd

napadnutým rozsudkom.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľom uvádzané dôvody v ústavnej

sťažnosti sú vo svojej podstate zhodné s odôvodnením podaného odvolania proti rozsudku

krajského súdu, a teda k vysloveným námietkam sa vyjadril aj najvyšší súd v rámci

odvolacieho konania. Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: „Senát

odvolacieho súdu nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že úlohou správcu dane je na základe

daňovej kontroly zistiť a objasniť všetky skutočnosti uvedené daňovým subjektom v

daňovom priznaní, aby správne určil daňovú povinnosť, ako aj s jeho tvrdením, že pri

dokazovaní v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v

daňovom priznaní, dokladov a výpovedí ovplyvňujúcich priebeh daňového konania.

Zákonodarca v právnej norme ustanovuje daňovému

subjektu povinnosť preukázať všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Z právnej úpravy ustanovenej v § 29 ods. 8 zákona

o správe daní teda vyplýva, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu. V

daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky skutočnosti uvedené v

daňovom priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov ním vedených, pričom správca dane resp. žalovaný

tieto dôkazy len vykonáva.

Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou daňových orgánov v danom prípade

vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu, skutočnosti preukazujúce jeho oprávnenosť

na odpočet dane, ale naopak práve povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu bolo

správcovi dane resp. žalovanému v odvolacom správnom konaní predložiť relevantné

dôkazy, ktorými spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet

dane zo svojej podnikateľskej činnosti v kontrolovanom zdaňovacom konaní uplatnil

oprávnene.

Odvolací súd dospel k zhodnému názoru ako daňové orgány oboch stupňov a súd

prvého stupňa, že pokiaľ si žalobca uplatňoval odpočet dane z predmetných faktúr, bolo

jeho povinnosťou spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať pravdivosť

svojich tvrdení, alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by pravdivosť jeho tvrdení preukazovali.

V danom prípade žalobca nepredložil a ani nenavrhol dôkazy, z ktorých by jednoznačne

vyplýval záver oprávnenosti odpočtu dane z ním predložených faktúr v kontrolovanom

zdaňovacom období, majúcich za následok, že žalobca ako daňový subjekt neuniesol

dôkazné bremeno na tvrdenie oprávnenosti odpočtu dane z predložených faktúr. Nemožno

považovať za dôvodné tvrdenie žalobcu, že z vykonaných listinných dokladov a svedeckých

výpovedí možno vyvodiť záver, že použil tovar - plastové okná, aj prípadoch tých

odberateľov (6), ktorí dodanie okien nepotvrdili, pretože ostatní (34) odberatelia

skutočnosť, že okná im dodal práve on, potvrdili. Jeho tvrdenie vyvracajú práve výpovede

týchto 6 odberateľov (Ing. J. K., D. G., J. C., A. K., M. V.), ktorí jednoznačne vypovedali do

zápisnice správcu dane pri miestnom zisťovaní, že žalobcu nepoznali, plastové okná s

príslušenstvom si u neho neobjednali ani ich od neho neprevzali, za dodanie plastových

okien zaplatili na účet podnikateľa R. R. D., alebo v hotovosti v jeho prevádzke v N. a

pokiaľ ide o svedka P. K., žalobca nerozporoval jeho výpoveď, že od neho síce prevzal

vyúčtovanie za dodávku plastových okien, ale platba bola určená D. R. Vzhľadom na

uvedené svedecké výpovede, ako aj k tomu, že žalobca nepredložil žiaden doklad, ktorým by

preukázal dodávku tovaru (plastových okien) týmto odberateľom (napr. dodací list), nebolo

možné v danom prípade považovať tvrdenia o ústnej dohode medzi žalobcom a D. R. za

dôkaz o vykonaní dodávky tovaru následným odberateľom.

Pokiaľ žalobca namietal, že boli porušené jeho práva tým, že správca dane vykonal

dôkaz výsluchom svedka O. S. bez jeho účasti, odvolací súd nemohol prihliadnuť na jeho

námietku. Uvedený svedok bol vypočutý správcom dane zápisnične dňa 21.8.2009. Žalobca

bol s touto výpoveďou oboznámený najneskoršie po doručení protokolu o vykonaní daňovej

kontroly, z jeho vyjadrenia k protokolu však nevyplýva, že by svedeckú výpoveď tohto

svedka namietal, alebo vzniesol námietky, že výsluch sa uskutočnil v jeho neprítomnosti,

čím mu bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. Taktiež žalobca ako daňový subjekt

nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane námietku

odňatia mu práva byť účastný pri výsluchu uvedeného svedka. Žalobca ani v žalobe

nenamietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného alebo postupu mu predchádzajúceho tým,

že mu nebola umožnená účasť na pojednávaní, na ktorom bol uvedený svedok vypočutý.

Túto námietku žalobca vzniesol až na pojednávaní krajského súdu dňa 14.12.2010.

V zmysle súd preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu na základe skutkového stavu, ktorý tu bol v dobe jeho

vydania, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán v danej veci nemohol posúdiť

zákonnosť prvostupňového rozhodnutia v zmysle uvedenej námietky žalobcu, keďže žalobca

ju neuplatnil v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Pokiaľ žalobca považoval

rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodu vykonania svedeckej výpovede bez jeho

prítomnosti, bolo jeho povinnosť tento dôvod nezákonnosti uviesť v žalobe, pretože

po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby ustanovenej v na takýto

dôvod, nie je možné prihliadnuť.

Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že zamestnanec správcu dane

vykonávajúci daňovú kontrolu zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového

subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje (§ 15 ods. l zákona o správe daní)

a podľa § 29 ods. l, 2 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie; správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa z uvedených dôvodov taktiež

nepovažoval za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a právne

posúdený. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje

nárok na odpočítanie dane z faktúry, nepostačuje iba predloženie faktúry, ale platiteľ dane

musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K tejto

námietke opätovne dáva do pozornosti, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia zákona

o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní

je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca

dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva.

Vzhľadom na uvedené senát odvolacieho súdu považoval námietky žalobcu uvedené

v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré neboli spôsobilé ovplyvniť

správnosť a zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“

11. Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

konštantnej judikatúre opakovane vyslovil, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je

prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti ().

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (,

, , ).

12. Ústavný súd v danej veci predovšetkým skúmal, či výrok a odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu spĺňajú ústavné limity dané základným právom

na súdnu a inú právnu ochranu garantovaným predovšetkým a 2 . Podľa

názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany

ústavného súdu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

13. Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a základného práva podľa , ktoré zakotvuje právo

na prerokovaní veci bez zbytočných prieťahov a právo účastníka konania byť prítomný

pri prejednaní veci s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, videl

sťažovateľ predovšetkým v záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, osobitne

poukazoval na to, že konaním všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť byť prítomný

pri výsluchu svedka. Iné skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok porušenie označených

ústavných princípov, sťažovateľ v sťažnosti neuviedol. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na tú skutočnosť, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku

osobitne zaoberal aj tvrdením sťažovateľa o odňatí jeho práva byť prítomný na výsluchu

svedka, pričom kompaktne a v súlade s právnymi predpismi odôvodnil, prečo na túto

námietku nemohol prihliadnuť. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd vzhľadom na už

uvedené odôvodnenie preto uzatvára, že ani z hľadiska dodržania procesných záruk

nemožno hovoriť o porušení sťažovateľom označených základných práv a slobôd.

14. Napokon sťažovateľ namietal i porušenie základného práva vlastniť majetok

podľa . Keďže porušenie i tohto základného práva malo rovnako

spočívať len v arbitrárnosti záverov napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ústavný súd

s poukazom na konštantnú judikatúru opakovane uvádza, že označené základné právo

na súdnu ochranu podľa a 2 porušené nebolo a v nadväznosti

na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva vlastniť majetok

(mutatis mutandis , , ).

15. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

17. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalšom návrhu sťažovateľa, a to konkrétne o návrhu na zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu, ktoré je viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012