Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 46/2013
PDF · 127.4 KB
No categories available
I. ÚS 46/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. S., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., T., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice II z 27. júla 2012,
č. k. Er 4165/1999-217 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. októbra 2012 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. Er 4165/1999.
2. Vzhľadom na to, že k sťažnosti sťažovateľky okrem iného nebolo pripojené
splnomocnenie pre tohto zástupcu v zmysle kogentného ustanovenia § 20 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd listom z 18. októbra 2012
vyzval sťažovateľku na odstránenie uvedených nedostatkov v lehote 5 dní od jeho
doručenia, a to pod následkom odmietnutia sťažnosti bez odôvodnenia (§ 25 ods. 2 in fine
3. Sťažovateľka listom zo 6. novembra 2012 oznámila, že dopĺňa rovnopisy sťažnosti
o potrebný počet a pripojila splnomocnenie na zastúpenie advokátom, a to „nielen
na zastupovanie pred ústavným súdom“.
4. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... V splnomocnení musí
výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
5. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Návrhy vo veciach..., ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom... , uznesením odmietne
bez ústneho pojednávania a bez odôvodnenia, ak bol na také nedostatky upozornený
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
6. Pretože kogentné ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde od princípu
povinného zastúpenia navrhovateľa advokátom v konaní pred ústavným súdom nepripúšťa
žiadnu výnimku a sťažovateľka tento nedostatok v právnom zastúpení ani na výzvu
ústavného súdu doteraz neodstránila (zaslanie splnomocnenia zo 16. septembra 2010
je všeobecné, a najmä na nahliadnutie do exekučného spisu), ústavnému súdu neostala iná
možnosť, ako sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 in fine zákona o ústavnom súde.
7. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva aj to, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 433/2012). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
8. Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,
z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou. Preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z označených
základných práv.
9. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že okresný súd
sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska
preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú
dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
10. Ústavný súd teda v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie okresného
súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Ústavný súd dospel k záveru,
že označené rozhodnutie okresného súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou
v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných
princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy či čl. 12 ods. 1 ústavy.
11. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
12. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej
ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označeného uznesenia okresného súdu
a priznaním náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013