Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-135-2021.pdf
PDF · 135.93 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/135/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobkyne: L. O., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, občan SR, právne zastúpená: JUDr. Michaela Pagáčiková, advokátka so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, IČO: 42 221 200, proti žalovaným: 1/ R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Q. XXXX/XX, E. Q., 2/ Ing. D. P., rod. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. Q. XXXX/XX, E. Q., právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Radlinského 1727/49, Dolný Kubín, IČO: 36 858 501, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 4C/26/2017-230 zo dňa 16. marca 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným v rade 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - novovytvorenej parcely reg. „C“ č. 1577/22 - trvalé trávne porasty o výmere 142 m2 pre k.ú. N. K., a to v podiele 3353/115200 k celku, ktorá bola vytvorená geometrickým plánom č. 17883369-94/2016 vyhotovený spoločnosťou GEODET, Jozef Kupčulák - GEODET, so sídlom v Námestove, a to z parcely reg. "C" č. 1577/3-trvalé trávne porasty o výmere 2380 m2 v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných. Žalobkyňa v žalobe uvádzala, že titulom osvedčenia o dedičstve č. Z-1448/06 (5D 82/06)-255/06 a osvedčenia o dedičstve č. Z-223/09 (2D/448/20088) je podielová spoluvlastníčka nehnuteľnosti zapísanej v PK protokole č. 300, vlastnícky zapísanej na LV č. XXX pre k.ú. N. K. a novovytvorená parcela KN-C č. 1577/22- trvalé trávne porasty o výmere 142 m2 je časťou PK parcely č. 168/1 z PK protokolu č. 300 pre k.ú. N. K. a že novovytvorená KN-C parc. č. 1577/22 je v súbore geodetických informácií a súbore popisných informácií vedená ako súčasť KN-C parcely č. 1577/3 vo výlučnom vlastníctve žalovaných bez právneho titulu, nakoľko žalobkyňa nikdy žalovaný svoj podiel na pozemnoknižnej parcele nepreviedla a taktiež ani nepodpísala žiadne podklady pre vydanie osvedčenia o držbe v prospech žalovaných. Z výpisu z LV č. XXXX pre obec a k.ú. N. K. vyplýva, že žalovaní boli ako vlastníci pozemku parc. KN- C č. 1577/3- trvalé trávne porasty o výmere 2380 m2 zapísaní dňa 19.09.2000 na základe osvedčenia o držbe v notárskej zápisnici č. NZ 258/00. Dňa 11.09.2000 bolo notárom JUDr. Margitou Kakačkovou na Notárskom úrade v Dolnom Kubíne do notárskej zápisnice č. NZ 258/00 spísané osvedčenie podľa zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, podľa ktorého
žalovaní učinili pred notárom prehlásenie, že sú oprávnenými držiteľmi nehnuteľností vedených v k.ú. N. K., a to pozemku zobrazenom ako KN parcela s vyznačením parcelného čísla 1577/3 TTP o výmere 2380 m2, č. 1372 zastavané plochy o výmere 896 m2 takto vyznačených na GP č. 282/1999 zo dňa 10.11.1999, ktoré nadobudli kúpou v roku 1998 od R. I. a že tieto nehnuteľnosti od tejto doby nerušene a dobromyseľne užívajú a vykonávajú k nim práva prislúchajúce vlastníkom. V notárskom osvedčení o držbe č. NZ 258/00 notárka JUDr. Margita Kakačková osvedčila prehlásenie žalovaných o tom, že sú oprávnenými držiteľmi uvedených nehnuteľnosti v zmysle § 2, ods. 3 zákona č. 293/92 Zb. a že splnili formálne náležitosti ustanovené v § 5, §7 a § 8 zákona č. 293/1992 Zb. Žalovaní po celý čas od ich zápisu ako vlastníkov pozemku parc. KN-C č. 1577/3 v k.ú. N. K. do katastra nehnuteľnosti, t.j. odo dňa 19.09.2000 až do doručenia žaloby nemali nijaké pochybnosti o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Počas celej tejto doby žalovaní nakladali s nehnuteľnosťou ako so svojou a boli dobromyseľní o tom, že im nehnuteľnosť patrí. Žalobkyňa potom, ako mala zdediť dedičský podiel k časti pozemku KN-C parc. č. 1577/3 v k.ú. N. K., nijakým spôsobom u žalovaných nespochybnila skutočnosť, že im táto časť pozemku patrí. Sama žalobkyňa až po uplynutí 16 rokov od zápisu žalovaných ako vlastníkov pozemku mala na základe vyhotoveného geometrického plánu zistiť, že by mala byť spoluvlastníčkou časti pozemku KN-C č. 1577/3. Ani žiadne iné osoby ako žalobkyňa, či už právni predchodcovia žalobkyne alebo iné osoby v lehote 10 rokov u žalovaných nespochybnili túto skutočnosť. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/47/2012 zo dňa 30.04.2013 vyplýva, že pokiaľ bolo vydané osvedčenie o držbe a na základe tohto osvedčenia boli v katastri nehnuteľnosti zapísaní žalovaní dňom 19.09.2000 ako oprávnení držitelia, tak ich postavenie oprávnených držiteľov je jednoznačné a nepochybné. Z výpovede žalovaných vyplynulo, že nemali žiadne pochybnosti, že kúpili pozemok vo vlastníctve p. I., ktorá spoločne s J. T. a D. T. kolíkmi vyznačila parcelu C-KN č. 1577/3 v teréne. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok J. E., ktorý ako geodet bol pri zameriavaní predmetného pozemku a z jeho výpovede okrem iného vyplynulo aj to, že poznal rodinu T. a poznal aj pozemok, ktorý bol zamerať, pretože tam mal v blízkosti príbuzných a vedel, že pozemok, ktorý zameriaval vlastnícky patril N., teda právnym predchodcom pani I.. Aj z predmetných dôkazov vyplýva, že žalovaní nemali žiadne pochybnosti o tom, že kupujú nehnuteľnosť od pani I., ktorú považovala za svoju vlastnú a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že hranice sporného pozemku vyznačili v teréne J. a D. T. železnými kolíkmi. Uvedený právny názor vyplýva z ustanovení § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 293/92 Zb. účinného do 30.11.2000. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na absenciu kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa žalovaní mali stať oprávnenými držiteľmi a teda aj nemožnosť nadobudnutia oprávnenej držby na základe ústnej zmluvy, poukázal na to, že žalovaní neexistenciu kúpnej zmluvy odôvodňovali tým, že pri zápise osvedčenia na notárskom úrade im notárka uviedla, že kúpnu zmluvu nepotrebujú a preto ju roztrhali. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2015, v zmysle ktorého pri poskytovaní súdnej ochrany v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva na ochranu vlastníctva považovať taký výklad ustanovenie § 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o svojom domnelom vlastníckom práve), so stavom vlastníckym. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je toho názoru, že žalovaní nemali žiadne pochybnosti o tom, že kupujú nehnuteľnosť od pani I., ktorá považovala nehnuteľnosť za svoju vlastnú, a preto ju v zmysle citovaného nálezu nadobudli v súlade s dobrými mravmi. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. S napadnutým rozsudkom sa nestotožňuje a rozhodnutie považuje za unáhlené, do značnej miery za arbitrárne, nepreskúmateľné a nespravodlivé, teda nezákonné. Je nepochybná danosť dôvodov pre podanie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. b, d, f a h CSP. Súd prvej inštancie pochybil, keď určovaciu žalobcu zamietol a v rámci svojich zákonných právomocí de facto odmietol určovacím rozsudkom poskytnúť ochranu vlastníckeho práva žalobkyne, došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tak, aby mohla žiadať o ochranu svojich práv a oprávnených záujmov na nezávislom a nestrannom súde, aby sa v jej právnej veci rozhodlo spravodlivým zákonným a hlavne predvídateľným spôsobom v súlade s princípom zachovania právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil skutkový a právny stav a nesprávne skutkové i právne posúdenie prípadu sa stalo podkladom pre meritórne rozhodnutie súdu vo veci samej. Vec po právnej stránke neposúdil nestranne, spravodlivo, v konečnom dôsledku i správne s ohľadom na právo žalobkyne na spravodlivé konanie, na spravodlivé súdne rozhodnutie a na zásadu rovnosti strán konania. Predloženými listinnými dôkazmi jednoznačne preukázala opodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku a relevantnými dôkazmi potvrdila svoje vlastnícke právo vo vzťahu k spornému pozemku, resp. k časti pozemku, ktorá je predmetom súdneho sporu. Žalovaní evidentne nemajú žiaden právny titul, od ktorého by mohli legálne odvodzovať svoje vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, keďže nikdy nesplnili podmienky tzv. „oprávnenej držby“, a teda ani nikdy nemohlo dôjsť k naplneniu podmienok vydržania vlastníckeho práva podľa § 134 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ). Súd v rozhodnutí uvádza celkom rozporuplné skutkové zistenia ohľadne údajného právneho titulu nadobudnutia sporného pozemku žalovanými, pričom tieto rozpory nijako neskúmal a v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, hoci žalovanými uvádzané tituly nadobudnutia celkom zjavne vykazujú známky nezákonnosti formálnych nedostatkov a absolútnej neplatnosti. Vlastnícke právo žalovaných je viac ako sporné a de facto jediným podkladom a právnym titulom od ktorého odvodzujú svoje vlastnícke právo k sporným pozemkom je len ich vlastné a celkom nepravdivé „prehlásenie“ vykonané pred notárom. Pritom pred súdom zhodne uviedli, že nehnuteľnosť údajne kúpili ešte v roku 1998 od pani I. s tým, že samotný pán T. (teda otec žalobkyne) im mal „okolíkovať“ hranicu pozemku. Teda potvrdili, že nehnuteľnosť nadobudli na základe „neformálne“ kúpnej zmluvy v roku 1998 a celkom zjavne nedošlo k uzavretiu riadnej formálnej kúpnej zmluvy, k úradnému osvedčeniu podpisov a k riadnemu podaniu návrhu na vklad kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľnosti. Žalovaní uviedli, že malo dôjsť k vypracovaniu len jednoduchej neformálnej kúpnej zmluvy, nakoľko z ich strany nebola celkom zaplatená kúpna cena a že teda nemali dotiahnuté všetky formálne náležitosti na osvedčenie podpisov. Žalovaný 1/ pred súdom uviedol dokonca, že v septembri 2020 došlo k zničeniu predmetnej neformálne kúpnej zmluvy. Evidentne žalovaní teda nemali dôvod myslieť si, či dokonca nadobudnúť skalopevné presvedčenie, že sa na základe neformálnej a následne zničenej kúpnej zmluvy stali oprávnenými vlastníkmi akejkoľvek nehnuteľnosti, keď v zmysle vyššie uvedeného ani nikdy nebol zavŕšený platný prevod vlastníckeho práva. Tvrdenia žalovaných jednak odporujú skutočnosti a zároveň je zrejmé, že pokiaľ svoje údajné vlastníctvo odvodzujú od kúpy od pani I., v tejto časti existuje rozpor s realitou, keďže ani samotná pani I. nebola právne vlastníčkou spornej časti parcely, jej skutočným vlastníkom v spornej časti bol p. T. - otec žalobkyne, ktorý v tom čase mal cca 90 rokov a bol ťažko imobilný, pričom sa o neho starala žalobkyňa. Zo skutkového stavu je zrejmé, že žalovaní najskôr vo svojich vyjadreniach tvrdili, že predmetné pozemky chceli nadobudnúť kúpou v roku 1998 od pani I. a že následne zlikvidovali neformálnu kúpnu zmluvu a v roku 2000 učinili pred notárom prehlásenie o vydržaní - jednoznačne tak boli nedobromyseľní v tom, že si museli byť plne vedomí, že k ich predmetným nehnuteľnostiam neviažu ani vlastnícke ani iné vecné práva, že evidentne nemali predmetné nehnuteľnosti v nerušenej dobromyseľnej držbe po celú 10-ročnú vydržaciu dobu. Z nedobromyseľného až klamlivého vyhlásenia nemožno ani po uplynutí dlhšej doby odvodzovať dobromyseľnosť držby v duchu zásady, že z „nedobromyseľnej držby nikdy nemôže vzniknúť držba dobromyseľná „bez ohľadu na dĺžku uplynutej doby“. Je teda zrejmé, že v čase, kedy žalovaní učinili pred notárom vyhlásenie o vydržaní v roku 2000 evidentne nemohli spĺňať formálne požiadavky na vydržanie vlastníckeho práva a celkom jednoznačne nemohli objektívne splniť zákonom požadovanú podmienku 10 rokov trvajúcej nerušenej dobromyseľnej držby tak, ako splnenie tejto podmienky striktne vyžaduje § 134 OZ. Plynutie 10 ročnej vydržacej doby sa týka len dobromyseľného držiteľa. S poukazom na § 2 ods. 1 zák. č. 293/1992 Zb. účinného do 30.11.2000 je toho názoru, že súd by sa nemal obmedzovať len na skúmanie skutočností, že samotný žalovaní pred notárom učinili vyhlásenie, že sú dobromyseľní držitelia nehnuteľnosti po celú zákonom vyžadovanú vydržaciu dobu a je povinnosťou súdu skúmať aj tú skutočnosť, či sa takého vyhlásenie zakladalo na pravde. Je toho názoru, že nemožno poskytnúť rovnakú právnu ochranu ako dobromyseľnému držiteľovi, nemožno poskytnúť držiteľovi, ktorý je nedobromyseľný v tom, že si celkom zreteľne uvedomuje, že mu vydržiavaná nehnuteľnosť nepatrí, resp. nemôže patriť a napriek tomu úmyselne pred notárom učiní nepravdivé prehlásenie o tom, že nehnuteľnosť v dobrej viere užíva po celú vydržaciu dobu, hoc tieto údaje nekorešpondujú s realitou. Z uvedených dôvodov je argument súdu uvádzaný odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalovaní ako oprávnení držitelia vydržali vlastnícke právo absolútne nesprávny. Súd zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, resp. do práva aby o veci rozhodol nezávislý a nestranný súd, a to určovacou žalobou, ktorá mala predstavovať prostriedok ochrany vlastníckeho práva žalobkyne, do ktorého bolo zasiahnuté neoprávneným a nedobromyseľným konaním žalovanými. V danom prípade súd odmietol poskytnúť právnu ochranu vlastníkovi, do ktorého vlastníckeho práva bolo neoprávnene zasiahnuté. Žalobkyňa má eminentný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko sleduje ochranu svojho vlastníckeho práva. Hoci z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaní od počiatku neboli dobromyseľní v tom, že by im sporné nehnuteľnosti patrili. Taktiež upozornila, že existujú závažné pochybnosti o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy na osvedčenia o vydržaní vlastníctva, od ktorých žalovaní odvodzujú svoje vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti. Súd sa týmito skutočnosťami vôbec nevysporiadal. Vytýkané formálne vady právneho úkonu možno považovať za tak
závažné, že spôsobovali značné pochybnosti o tom, či žalovaní môžu byť považovaní za vlastníkov sporných nehnuteľností. Súd odignoroval ňou predložené jednoznačné dôkazy, a to geometricky plán a znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Ing. Annou Šobichovou, ktoré jednoznačne hovoria v prospech vlastníctva žalobkyne k spornej nehnuteľnosti. Neformálna kúpna zmluva a tiež vyhlásenie o vydržaní učinené pred notárom bez pochyby je postihnuté tak závažnými vadami, ktoré spôsobujú ich absolútnu neplatnosť v zmysle § 37 ods. 1, § 39 a § 40 ods. 1 OZ v platnom znení, nakoľko v nich absentujú základné obsahové i formálne náležitosti. Pre uvedené je nutné považovať žalovanými uzavretú neformálnu kúpnu zmluvu a aj osvedčenie o vydržaní za absolútne neplatné. Neboli dodržané obsahové a formálne náležitosti, ktoré zákon pre platnosť takých právnych úkonov striktne vyžaduje a teda v súlade s § 40 OZ je nutné ich považovať za absolútne neplatné. Navrhuje napadnutý rozsudok zmeniť tak, že jej žalobe bude vyhovené v plnom rozsahu a bude jej priznaný nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaní nepovažujú odvolanie žalobkyne za dôvodné a zdôrazňujú, že žalobkyňa v odvolaní uvádza viaceré nepresné, nepravdivé a zavádzajúce tvrdenia a snaží sa vzbudiť dojem, že v konaní preukázala dôvodnosť podanej žaloby. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol po správnom právnom posúdení veci, pričom rozhodnutie podrobne a precízne odôvodnil, tak po skutkovej ako aj právnej stránke svoje rozhodnutie. Tvrdenia žalobkyne v odvolaní považujú za zavádzajúce, keď citovala bod 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že sa má jednať o záver súdu, pričom je preukázané, že v tomto bode bolo opísané, čo žalobkyňa uvádzala v žalobe. Odvolanie obsahuje aj ďalšie zavádzajúce a skresľujúce tvrdenia, ktorými sa žalobkyňa snaží vzbudiť dojem, že odôvodnenie rozhodnutia je rozporuplné. Je to však práve naopak, odôvodnenie rozsudku je konzistentné a presvedčivé. Rovnako sa nestotožňujú s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že jediným podkladom - právnym titulom, od ktorého žalovaní odvodzujú svoje vlastnícke právo, je len ich vlastné a celkom nepravdivé prehlásenie vykonané pred notárom, keď mali pred notárom uviesť, že predmetné nehnuteľnosti nerušene a v dobrej miere užívajú a vykonávajú k nim vlastnícke práva po celú 10-ročnú vydržaciu dobu, čo evidentne nebola pravda a na základe tohto ich nepravdivého vyhlásenia došlo zo strany notára k vystaveniu osvedčenia, od ktorého následne začali odvodzovať svoje vlastníctvo. Z uvedených tvrdení žalobkyne vyplýva evidentné nepochopenie inštitútu osvedčenia notára, vydaného podľa § 2 zák. č. 293/1992 Zb. účinnom do 30.11.2020 (poznámka odvolacieho súdu: zrejme malo byť do 30.11.2000). Z osvedčenia o držbe vyplýva, že žalovaní pred notárom učinili prehlásenie, že sú oprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti KN parc. č. 1577/3 a KN parc. č. 1372 vyznačených geometrickým plánom č. 282/1999 zo dňa 10.11.1999, ktoré nadobudli v roku 1998 kúpou od R. I. a že tieto nehnuteľnosti od tej doby nerušene a dobromyseľne užívajú a vykonávajú k nim práva prislúchajúce vlastníkom. Teda v žiadnom prípade neučinili prehlásenie, že by vykonávali k pozemku vlastnícke práva po vydržaciu dobu 10 rokov, ale pravdivé prehlásenie, že nehnuteľnosť nadobudli v roku 1998 kúpou od R. I. a netvrdili, že by vlastnícke právo nadobudli vydržaním. Tieto zavádzajúce tvrdenia žalobkyňa v odvolaní viackrát opakuje. Z obsahu notárskeho osvedčenia o držbe vyplýva, že žalovaní notárke predložili potvrdenie Obecného úradu v N. K. zo dňa 24.01.1999 a aj čestné vyhlásenie svedkov R. I. a D. Y.. Osvedčením notárka osvedčila prehlásenie žalovaných o tom, že sú oprávnenými držiteľmi nehnuteľnosti a že splnili formálne náležitosti v § 5, 7 a 8 zák. č. 293/1992 Zb. Žalovaní splnili všetky formálne náležitosti v zmysle uvedeného zákona, po celú dobu až do doručenia žaloby boli presvedčení, že sú oprávnenými vlastníkmi predmetných pozemkov. Z objektívneho hľadiska, ak notárka (odborník) vyhodnotila podklady k spísaniu notárskeho osvedčenia o držbe, ako bezchybné, tak žalovaní ako laici nemali ani najmenší dôvod pochybovať o týchto podkladoch a o tom, že sa stali oprávnenými držiteľmi uvedeného pozemku. Súd prvej inštancie správne vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/47/2012, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí všeobecných súdov SR, a preto je potrebné ho považovať za ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR. Žalovaní po celý čas od zápisu ako vlastníkov sporného pozemku odo dňa 19.09.2000 (ale aj predtým) až do doručenia žaloby žalobkyne nemali nijaké pochybnosti o tom, že im celý pozemok KN-C parc. č. 1577/3 patrí. Počas celej tejto doby nakladali s celým týmto pozemkom ako so svojím a boli dobromyseľní o tom, že im celý pozemok patrí. Žalobkyňa po tom, ako mala údajne zdediť spoluvlastnícky podiel k časti pozemku, nijakým spôsobom u žalovaných nespochybnila skutočnosť, že im táto časť pozemku patrí. Z podanej žaloby vyplýva, že sama žalobkyňa až po uplynutí 16 rokov od zápisu žalovaných za vlastníkov pozemku mala na základe vyhotoveného geometrického plánu zistiť, že by mala byť spoluvlastníkom časti pozemku. Ani nijaké iné osoby ako žalobkyňa, či už právny predchodcovia žalobkyne alebo iné osoby v lehote 10 rokov odo dňa zápisu do katastra nehnuteľnosti nijakým spôsobom u žalovaných nespochybnili skutočnosť, že im pozemok alebo jeho
časť patrí. Preto uplynutím vydržacej doby sa žalovaní stali výlučnými vlastníkmi celého pozemku, a to bez ohľadu na to, že žalobkyni bolo vlastnícke právo, resp. spoluvlastnícke právo k predmetu sporu deklarované osvedčeniami o dedičstve. Žalobkyňa v odvolaní opakovane uvádza, že mali pred notárkou učiniť klamlivé prehlásenie, s čím nesúhlasia. V skutkovo a právne obdobnej veci ako je predmetom tohto konania Okresný súd Bánovce nad Bebravou v rozsudku sp. zn. 6C/355/2012 zo dňa 23.07.2013 dospel k záveru, že v danom prípade odporkyňa nadobudla postavenie oprávneného držiteľa zo zákona, a to aj v prípade, keby z akéhokoľvek dôvodu nebola v čase vydania notárskej zápisnice skutočnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/950/2013. Napriek uvedenému žalovaní aj v čase pred vydaním notárskeho osvedčenia boli v dobrej viere v tom, že im pozemok patrí, pretože tento nadobudli kúpnou zmluvou od R. I.. Poukázali na § 130 ods. 1 druhá veta OZ, podľa ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená a v tejto súvislosti poukázali aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015, a preto neobstojí argumentácia žalobkyne, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní kvôli tomu, že medzi R. I. a žalovanými bola vyhotovená len jednoduchá písomná kúpna zmluva. Žalobkyňa v odvolaní konštatuje, že vyhlásenie o vydržaní (poznámka správne ide o prehlásenie o držbe) učinené pred notárkou je postihnuté tak závažnými vadami, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť podľa § 37 ods. 1, § 39 a § 40 ods. 1 OZ. Uvedené však odmietajú žalovaní, nakoľko žalobkyňa ani vôbec nešpecifikovala aké obsahové a formálne náležitosti by mali absentovať v notárskom osvedčení. Žalovaní sa nestotožňujú ani s názorom žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je unáhlené, čo podľa žalobkyne napĺňa znaky odmietnutia prístupu účastníka k spravodlivému a nestrannému súdu a je v rozpore so zásadou denegatio justice. Súd vykonal dostatočné dokazovanie, boli nariadené tri pojednávania, oboznámil sa s viacerými listinnými dôkazmi a boli vypočuté sporové strany ako aj viacerí svedkovia. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.
4. Žalobkyňa v replike uviedla, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaných, ktorí odvodzujú svoje vlastnícke právo len zo samotného vyhlásenia realizovaného pred notárkou s tým, že pred notárkou vyhlásili, že sú držiteľmi spornej nehnuteľnosti a teda žalovaní odvodzujú nadobudnutie vlastníckeho práva uplatnením inštitútu vydržania. Opakovane žalobkyňa uviedla, že samotní žalovaní sa odvolávajú na nejakú „údajnú“ kúpnu zmluvu z roku 1998, avšak jej existencia je sporná. Odhliadnuc od faktu, ktorý bol zdokladovaný, že pán T. bol v danom čase imobilný a odkázaný na starostlivosť inej osoby, a teda evidentne v danom čase nemohol „okolíkovať“ hranicu pozemku, žalovaní zhodne uvádzajú, že v roku 1998 malo údajne dôjsť len k spísaniu jednoduchej neformálnej kúpnej zmluvy, a teda v roku 1998 došlo len „k pokusu“ o odkúpenie pozemku, resp. k neformálnemu prísľubu uzavretia budúcej kúpnej zmluvy. Samotní žalovaní na pojednávaní pred súdom uviedli, že v roku 1998 malo dôjsť k vypracovaniu len jednoduchej neformálnej kúpnej zmluvy, nakoľko z ich strany nebola celkom zaplatená kúpna cena a údajne sa dohodli, že formálne náležitosti sa dotiahnu po zaplatení celej kúpnej zmluvy. Ďalej opätovne ako v odvolaní poukazovala na vyjadrenia žalovaných o zničení predmetnej neformálnej kúpnej zmluvy, o tom, že žalovaní nemali žiaden právny titul, ako aj tom, že nemohli byť dobromyseľní. Pokiaľ sa odvolávajú na skutočnosť, že vlastníctvo im potvrdil notár v zmysle notárskej zápisnice podľa zákona č. 293/1992 Zb., však aj k vydaniu takéhoto osvedčenia zákonodarca výslovne vyžaduje, aby osoba, ktorej sa má osvedčenie vydať reálne spĺňala základne podmienky vydržania, čo v danom prípade žalovaní v roku 2000 nespĺňali. Zotrváva na svojom odvolacom návrhu.
5. Žalovaní v duplike poukázali na to, že sa pridržiavajú všetkých svojich skutkových tvrdení a právnej argumentácie uvedených v predchádzajúcom vyjadrení k odvolaniu a podané odvolanie považujú za nedôvodné. Nesúhlasia s tvrdeniami žalobkyne a opätovne poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 v súvislosti s poukazom na kúpnu zmluvu z roku 1998 s R. I.. Žalobkyňa sa snaží zľahčiť právnu silu a právne účinky notárskeho osvedčenia, ktoré je však verejnou listinou vydanou v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. v znení účinnom do 30.11.2000. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s notárskym osvedčením spája zásadné právne následky. Na základe notárskeho osvedčenia o držbe boli žalovaní zapísaní v evidencií katastra nehnuteľnosti ako vlastníci predmetného pozemku a týmto zápisom nadobudli žalovaní právne postavenie oprávnených držiteľov pozemku priamo zo zákona. Uvedené je totožné s právnymi závermi rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 47/2012, ktorého právne závery boli zároveň aj preskúmané Ústavným súdom SR uznesením sp. zn. III. ÚS 42/2015. K rovnakému záveru dospel i Krajský súd v Žiline v konaní sp. zn. 5Cdo/203/2018. Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať trovy odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozhodnutie v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec vecne správne posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti (§ 387 ods. 2 CSP).
8. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 3353/115200-ín k parcele reg. "C" č. 1577/22 - trvalé trávne porasty o výmere 142 m2, pre k.ú. a obec N. K., vytvorenej z parcele reg. "C" č. 1577/3 - trvalé trávne porasty o výmere 2380 m2 Geometrickým plánom č. 17883369-94/2016 zo dňa 12.09.2016, vyhotovený spoločnosťou GEODET, Jozef Kupčulák-GEODET so sídlom v Námestove, ktorý bol autorizačne overený dňa 12.09.2016 a úradne overený Okresným úradom Námestovo, katastrálnym odborom dňa 12.10.2016 pod č. 888/2016. Z geometrického plánu vyplýva, že parcela reg. "C" č. 1577/3 je čiastočne totožná s pozemnoknižnou parcelou č. 168/1 zapísanej v PK protokole č. 300 (v súčasnosti zapísanej na LV č. XXX) pre k.ú. N. K. a žalobkyňa k predmetnej pozemnoknižnej parcele získala vlastníctvo k podielu vo výške 1125/115200-ín na základe Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 5D 82/06 po otcovi J. T. a v podiele 557/28800-ín na základe Osvedčenia o dedičstve sp.zn. 2D/448/2008, po bratovi D. T. Skutočnosť, že novovytvorená parcela reg. "C" č. 1577/22 zodpovedá pozemnoknižnej parcele č. 168/1 evidovanej v PK protokole č. 300 k.ú. N. K. bola potvrdená i znaleckým posudkom č. 4/2018 znalkyne Ing. A. Šobichovej.
9. Žalovaní v rade 1/ a 2/ k parcele reg. "C" č. 1577/3 - trvalé trávne porasty o výmere 2380 m2 evidovanej na LV č. XXXX boli na list vlastníctva zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci v 1/1 dňa 19.09.2000 na základe osvedčenia o držbe spísaného Notárskou zápisnicou č. N 144/00, NZ 258/00. Žalovaní pred notárom prehlásili, že sú oprávnenými držiteľmi uvedených nehnuteľností, ktoré nadobudli v r. 1998 kúpnou zmluvou od R. I., ktorá uvedené nehnuteľnosti nadobudla dedením po svojom otcovi T. N. a od tejto doby predmetné nehnuteľnosti nerušene a dobromyseľne užívajú a vykonávajú k ním vlastnícke práva. Na podporu týchto skutočností predložili potvrdenie Obecného úradu v N. K. a vyhlásenie dvoch svedkýň - R. I. (od ktorej žalovaní neformálnou kúpnou zmluvou v r. 1998 nehnuteľnosti kúpili) a D. Y.. Skutočnosť, že žalovaní KNC parc.č. 1577/3 od r. 1998 užívali, udržiavali ju, kosili nebolo v konaní sporné a uvedené bolo preukázané svedeckými výpoveďami. Predtým, ako žalovaní kúpili pozemok od R. I., tento bol namieste vyznačený kolíkmi jednak predávajúcou R. I., ako aj právnymi predchodcami žalobkyne J. T. a D. T.. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že J. T. (otec) bol v tom čase bezvládny, bol v jej starostlivosti, z ktorého dôvodu nemohol vykonať okolíkovanie spornej nehnuteľnosti, uvedené sa jej náležite nepodarilo vyvrátiť, že jeho mobilita bola skutočne v takom stave, že sa predmetného nemohol zúčastniť. Rovnako ďalší právny predchodca D. T. (brat) dokonca žil na vedľajšej nehnuteľnosti, zomrel v r. 2008 a nebolo preukázané, že by žalovaných rušil v držbe spornej nehnuteľnosti. Že malo dôjsť k vykonaniu okolíkovania predmetnej nehnuteľnosti bolo potvrdené aj svedeckou výpoveďou svedka J. E., ktorý ako geodet zameriaval predmetný pozemok (neurčoval hranice pozemkov, ale zakresľoval pozemok, ktorý už bol vyznačený kolíkmi a mal byť predmetom kúpy), potvrdil, že poznal rodinu T.ovcov a poznal aj pozemok, ktorý bol zamerať, pretože tam mal v blízkosti príbuzných a vedel, že pozemok, ktorý zameriaval vlastnícky patril N., teda právnym predchodcom pani I.. Pri jeho zameriavaní boli prítomní pani I., pán D. T. a pán J. T.. Aj z predmetných dôkazov vyplýva, že žalovaní nemali žiadne pochybnosti o tom, že kupujú nehnuteľnosť od pani I., ktorá nehnuteľnosť považovala za svoju vlastnú (čo potvrdila aj čestným prehlásením do osvedčenia o držbe), a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že hranice sporného pozemku vyznačili v teréne J. a D. T. železnými kolíkmi. Žalovaní počas celej doby neboli nikým rušení v užívaní nehnuteľnosti, svedkovia zo strany žalobkyne sa vyjadrovali k prístupovej ceste k pozemku žalovaných, keď žalovaní mali využívať ako prístupovú cestu pozemok, ktorý vlastnícky patrí rodine žalobkyne, avšak nikto konkrétne sa nevyjadril, že by boli žalovaní niekým upozorňovaní na spornosť vlastníctva k prejednávanej nehnuteľnosti.
10. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí 10. októbra 2018 prijalo ako judikát rozhodnutie z 24. januára 2018 sp.zn. 6 Cdo 29/2017 (R 71/2018), právna veta ktorého znie: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986.“
11. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 125/2014 a považuje ho za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci: „Sama skutočnosť, že s účinnosťou od 1. decembra 2000 boli zrušené ustanovenia § 2 až § 9 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, nemá za následok zánik oprávnenej držby toho, kto je v katastri nehnuteľností vedený ako vlastník držanej nehnuteľnosti.“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 47/2012). V odôvodnení citovaného rozhodnutia Najvyšší súd SR okrem iného uviedol, že účelom zákona č. 293/1992 Zb., účinného od 11. júna 1992, bolo okrem iného upraviť podmienky a postup pri zápise neevidovaných vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (§ 1 písm. a/). Cieľom tejto právnej úpravy bolo usporiadanie neevidovaných právnych vzťahov k nehnuteľnostiam v urýchlenom a pokiaľ možno najmenej formálnom konaní. Tento cieľ bol reakciou na skutočnosť, že vtedajšia evidencia v § 2 až § 9. Ustanovenie § 2 ods. 1 zák.č. 293/1992 Zb. umožňovalo, aby na základe notárskeho osvedčenia o držbe (vydaného za podmienok stanovených zákonom) sa v evidencii (v katastri) nehnuteľností zapísal za vlastníka nehnuteľnosti ten, kto bol uvedený v tomto osvedčení. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak do desiatich rokov od zápisu neuplatní v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách vlastnícke právo iná osoba, stáva sa zapísaná osoba vlastníkom na základe vydržania. Zároveň v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona zapísaná osoba nadobudla postavenie oprávneného držiteľa, a to po dobu desiatich rokov od zápisu, pričom toto ustanovenie odkazovalo na § 129 a nasl. Občianskeho zákonníka (o držbe a oprávnenej držbe). Novelou vykonanou zákonom č. 393/2000 Z.z. boli s účinnosťou od 1. decembra 2000 zo zák.č. 293/1992 Zb. vypustené ustanovenia § 2 až 9. Právne postavenie osôb zapísaných v katastri za vlastníkov nebolo novelou výslovne riešené. Podľa názoru dovolacieho súdu ustanovenie § 2 ods. 2 zák.č. 293/1992 Zb. bolo vo vzťahu k § 134 Občianskeho zákonníka špeciálnou úpravou, ktorá umožňovala vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok, a to že išlo o osobu zapísanú v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30. novembru 2000, t.j. po ôsmych rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok, že u žiadnej osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe, nemohlo dôjsť k zavŕšeniu podmienok vydržania podľa tejto špeciálnej úpravy (pre neuplynutie desaťročnej doby plynúcej odo dňa zápisu za vlastníka). Tým však nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito podmienkami boli : a) spôsobilý predmet vydržania, b) oprávnená držba a c) nepretržité trvanie oprávnenej držby po dobu desiatich rokov, ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľností. Takáto osoba nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv. Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj z ďalších prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva, v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná aj pre interpretáciu účinkov zákona č.
393/2000 Z.z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9 zák.č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2 ods. 3 zák.č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba zapísaná za vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o držbe, a to na dobu desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľností za vlastníka ako riadne nadobudnuté právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal, by bol ústavne nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu právneho štátu, a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a ochrany nadobudnutých práv. Právne závery vyslovené v tomto rozhodnutí boli zároveň preskúmané aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, pričom z uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 42/2015 z 10.02.2015 vyplýva, že tento nezistil, že by napadnutý rozsudok bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel zrozumiteľne vysvetlil.
12. Z rovnakého právneho záveru vychádzalo i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo/93/2019 zo dňa 19.08.2019.
13. V preskúmavanej veci preto súd prvej inštancie správne konštatoval v zmysle vyššie uvedeného, že žalovaní v rade 1/ a 2/ boli zapísaní v katastri nehnuteľností od 19.09.2000 za bezpodielových spoluvlastníkov sporného pozemku na základe osvedčenia o jeho držbe, týmto zápisom nadobudli právne postavenie oprávnených držiteľov zo zákona. Z týchto dôvodov neboli povinní tvrdiť, a teda ani preukazovať nadobudnutie oprávnenej držby v čase predchádzajúcom tomuto zápisu (dokazovanie kúpnej zmluvy žalovaných s p. I., ako aj formálnosťou tejto zmluvy sa javí na túto okolnosť nadbytočné). Keďže účinnosťou zákona č. 393/2000 Z.z. sa na ich právnom postavení oprávnených držiteľov nič nezmenilo a neboli zistené žiadne skutočnosti, v dôsledku ktorých by v dobe desiatich rokov (plynúcej odo dňa ich zápisu do katastra) došlo k prerušeniu vydržacej doby pre stratu dobromyseľnosti a tým aj oprávnenej držby (žalobkyňa uvedené nepreukázala), splnili podmienky vydržania vlastníckeho práva k pozemkom podľa § 134 Občianskeho zákonníka. Uplynutím doby desiatich rokov, t.j. dňom 19. 09. 2000, sa tak stali bezpodielovými spoluvlastníkmi v 1/1-ne sporného pozemku, pričom zároveň zaniklo vlastnícke, resp. spoluvlastnícke právo doterajších vlastníkov.
14. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, spolu so závislým výrokom o nároku na náhradu trov konania, keď správne aplikoval zásada úspechu v konaní.
15. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1 CSP aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, keď v odvolaní mali plný úspech žalovaní v rade 1/ a 2/, z ktorého dôvodu im priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.
16. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)