Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 325/2012
PDF · 306.06 KB
No categories available
III. ÚS 325/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. F. S., P., a M. S., S., zastúpených advokátom JUDr. R. F.,
Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. F. S. a M. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96
konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. F. S. a M. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne Ing. F. S.
a M. S. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov)
na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. R. F., Advokátska kancelária, P., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2012
doručená sťažnosť Ing. F. S., P., a M., S. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/96.
F. S., S. (ďalej len „právny predchodca sťažovateľov“), inicioval svojím návrhom
zo 17. januára 1996 podaným proti J. S., P. (ďalej len „odporca“), na okresnom súde
konanie „o určenie dedičských podielov po zomretej M. S., rod. V. podľa zák. č. 293/1992
Zb.“. Sťažovatelia tvrdia, že v priebehu roka 1996 boli odstraňované nedostatky návrhu,
došlo aj k prerušeniu konania, ktoré však Krajským súdom v Banskej Bystrici bolo zrušené.
Okresný súd na návrh právneho predchodcu sťažovateľov uznesením č. k. 18 C 48/96-61
zo 6. marca 2000 zakázal odporcovi nakladať s nehnuteľnosťami nadobudnutými
v dedičskom konaní sp. zn. D 1075/63.
K zmene zákonného sudcu došlo podľa sťažovateľov 15. januára 2001. Právny
predchodca sťažovateľov bol 26. septembra 2003 vyzvaný na predloženie identifikácie
parciel tvoriacich predmet konania (okresnému súdu bola doručená 10. novembra 2003).
Okresný súd 5. októbra 2004 vyzval právneho zástupcu právneho predchodcu sťažovateľov
na upresnenie konkretizovaných podaní (stotožnenie parciel podľa katastra nehnuteľností
a podľa pozemkových kníh). K upresneniu malo dôjsť 12. novembra 2004.
Pojednávanie nariadené na 20. január 2005 bolo odročené pre práceneschopnosť
právneho zástupcu žalujúcej strany. Na ďalšom pojednávaní 20. októbra 2005 okresný súd
vyhlásil rozsudok, ktorým návrh právneho predchodcu sťažovateľov zamietol. Ten
preto podal proti rozsudku odvolanie. V priebehu odvolacej fázy konania právny
predchodca sťažovateľov zomrel. Po ukončení dedičského konania Krajský súd v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) na pojednávaní 24. júna 2008 zrušil napadnutý prvostupňový
rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Okresný súd po vrátení veci vyžiadal od viacerých subjektov vyjadrenia k predmetu
konania, ktoré podľa tvrdenia sťažovateľov mu boli predložené už v roku 1996. Okresnému
súdu 14. septembra 2010 právny zástupca žalovanej strany oznámil, že odporca 14. apríla
2009 zomrel a „že bude zastupovať obe dedičky po zomretom“.
Sťažovateľ Ing. F. S. adresoval 16. marca 2012 predsedovi okresného súdu sťažnosť
na postup súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), avšak
„do dnešného dňa na toto podanie nedostal odpoveď“.
Podľa názoru sťažovateľov k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov došlo „z viacerých dôvodov:
- po podaní návrhu súd niekoľkokrát vyzýval navrhovateľa na doplnenie žalobného
návrhu či predloženie dokladov týkajúcich sa predmetu konania, čo s prihliadnutím
na okolnosti mohol vybaviť jedným podrobnejším podaním, resp. výzvou navrhovateľovi
- od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.1996 o zrušení
rozsudku Okresného súdu v Žiline tento nekonal až do roku 2000, kedy rozhodoval o návrhu
navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia
- odo dňa rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.07.2000, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Okresného súdu v Žiline o vydaní predbežného opatrenia, Okresný
súd v Žiline nekonal až do 26.09.2003, kedy vyzýval navrhovateľa na predloženie
identifikácie parciel, ktoré sú predmetom konania, prakticky však nespravil žiadny
relevantný úkon až do 05.10.2004, kedy predvolal navrhovateľa na výsluch
- od rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.06.2008, ktorým zrušil rozsudok
Okresného súdu v Žiline a vrátil mu vec na ďalšie konanie, si Okresný súd v Žiline opätovne
vyžiadal viaceré vyjadrenia, ktoré už boli založené v súdnom spise a do dnešného dňa
nevytýčil termín pojednávania.
Časové intervaly medzi jednotlivými procesnými úkonmi súdu boli podľa nášho
názoru neprimerane dlhé, pričom od roku 1996 sa na Okresnom súde v Žiline uskutočnili
iba tri pojednávania.“.
Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 325/2012-13 z 10. júla 2012 sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 24. júla 2012 vyzval prostredníctvom jeho
predsedu okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie
relevantného súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Okresný súd doručil ústavnému súdu 4. septembra 2012 svoj súhlas s upustením
od ústneho pojednávania vo veci, požadovaný súdny spis i vyjadrenie zákonného sudcu
k vecnej stránke prijatej sťažnosti, v ktorom zdôrazňuje skutočnosť, že vec sťažovateľov mu
bola pridelená 18. januára 2007, teda nasledujúci deň po vymenovaní do funkcie sudcu.
Keďže však v tom čase bola vec na krajskom súde z dôvodu rozhodovania o podanom
opravnom prostriedku, „fyzicky mi... bol spis po prvý krát predložený dňa 27.08.2008“.
Zákonný sudca sa nechce vyjadrovať k postupu sudcov, ktorí vo veci rozhodovali pre ním
(je už v poradí štvrtým zákonným sudcom v tejto veci). Ďalej uvádza, že po vymenovaní
do funkcie sudcu mu bolo pridelených celkovo 442 „štatisticky neprávoplatne skončených
vecí“, rekapituluje počet vecí pridelených mu v ďalších rokoch a konštatuje, že „za obdobie
od 17.01.2007 do 31.07.2012 (cca 5 a pol roka) mi bolo pridelených na prejednávanie
a rozhodnutie spolu 1933 vecí registra C... Ku dňu 31.07.2012 som mal v oddelení 6C
zostatok nerozhodnutých vecí v počte 265... Teda za obdobie od 17.01.2007 do 31.07.2012
som rozhodol v 1668 veciach registra C... Z vyššie uvedených dôvodov, podľa môjho
názoru, neprimeranej zaťaženosti (na tento problém som reagoval podaním námietok
predsedovi súdu v zmysle ust. § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. ...), najmä vysokého
počtu mne pridelených nerozhodnutých vecí registra C som od času, kedy mi bol spis
fyzicky predložený po jeho návrate z Krajského súdu v Žiline (27.08.2008), som sa
k nariadeniu pojednávania vo veci dostal až dňa 30.04.2012. Pojednávanie bolo nariadené
v termíne 29.06.2012 a vec bola na pojednávaní prejednávaná. Pojednávanie bolo z dôvodu
vykonania ďalších navrhovaných dôkazov, ako aj z dôvodu žiadosti účastníkov o stanovenie
lehoty na písomné vyjadrenie vo veci odročené na termín 25.09.2012. Vo veci však bolo
v období od 27.08.2008 do 30.04.2012 konané, aj keď z vyššie uvedených dôvodov mojej
zaťaženosti nie úplne kontinuálne. Uvedené súviselo aj s tým, že predmetom konania je
enormné množstvo nehnuteľností a spis som po každom predložení po vykonaní môjho
pokynu musel opätovne naštudovať, keďže s odstupom času som si na všetky súvislosti už
aj napriek mojim poznámkam nepamätal. Výzvami zo dňa 05.05.2009, 08.07.2010,
08.10.2010, 01.12.2011 boli rôzne právnické osoby vyzývané na poskytnutie vyjadrení
ohľadom predmetu konania, pričom zabezpečenie vyjadrení týchto právnických osôb bolo
prvostupňovému súdu uložené odvolacím súdom v uznesení č. k. 8Co/70/2006-210 zo dňa
24.06.2008. Zabezpečovanie uvedených vyjadrení bolo enormne sťažené, keďže sa
dopytované právnické osoby vyjadrovali buď neurčito, alebo odkazovali so žiadosťou súdu
na iné subjekty.“.
Z chronológie, ktorá je súčasťou vyjadrenia okresného súdu, vyplývajú tieto procesné
úkony žalovaného súdu v označenom konaní:
„Dňa 17.1.1996 – nápad veci na súde
Dňa 1.3.1996 – T pojednávania- odročené na neurčito
Dňa 13.9.1996 – T pojednávania - konanie prerušené
Dňa 11.10.1996, resp. 17.10.1996 – doručené odvolanie účastníkov proti uzneseniu
Dňa 12.11.1996 – predložený spis KS
Dňa 27.1.1997 – vrátený spis z KS – uznesenie zrušené a vrátené na ďalšie konanie
Dňa 21.2.2000 – doručený súd návrh na vydanie predb. opatrenia
Dňa 6.3.2000 – vydané uznesenie o predb. opatrení – novým zákonným sudcom:
Dr. T.
Dňa 24.3.2000 – doručené súdu odvolanie proti PO
Dňa 12.5.2000 – predložený spis KS
Dňa 16.8.2000 – vrátený spis z KS – uznesenie potvrdené
Dňa 5.10.2004 – T predvolania na právne poučenie – novým zákonným sudcom
Mgr. B. K.
Dňa 20.1.2005 – T pojednávania – odročené na neurčito (nemoc PZN)
Dňa 23.3.2005 – vydané uznesenie – výzva na odstránenie vád podania podaným
odporcom dňa 7.2.2005
Dňa 20.10.2005 – T pojednávania – vydaný rozsudok
Dňa 12.1.2006 – doručovaný rozsudok účastníkom
Dňa 31.1.2006 – doručené súdu odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Dňa 3.2.2006 – predložený spis KS na rozhodnutie o odvolaní
Dňa 18.1.2007 – na základe rozvrhu práce pre rok 2007 spis pridelený zák. sudcovi
Mgr. K.
Dňa 13.8.2008 – vrátený spis z KS – rozsudok zrušený a vrátený na ďalšie konanie
Dňa 5.5.2009 – žiadané správy od P., L., Obce S.,
Dňa 8.7.2009 – doručované žiadosti doplnenie správ z P. a L.
Dňa 14.9.2009 – doručené oznámenie o úmrtí odporcu
Dňa 11.10.2010 – žiadaná správa zo SK B.
Dňa 1.12.2011 – urgencia správ
Dňa 30.4.2012 – určený termín pojednávania na 29.06.2012 – odročené na deň
25.09.2012.“
Ústavný súd zaslal 6. septembra 2012 právnemu zástupcovi sťažovateľov vyjadrenie
okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
Svoje stanovisko doručili sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu
ústavnému súdu 28. septembra 2012. V ňom vyjadrili súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci a k argumentácii okresného súdu uviedli, že sa k nemu „vyjadrovať
nebudú, v tomto ohľade sa plne spoliehajú na odbornosť a profesionalitu sudcov Ústavného
súdu...“.
Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že ku dňu
rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Žalované konanie okresného súdu bolo iniciované návrhom právneho predchodcu
sťažovateľov, ktorí v petite sťažnosti navrhujú vysloviť porušenie svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia vstúpili do konania v dôsledku procesno-
právneho nástupníctva na základe univerzálnej sukcesie. Ústavný súd v súvislosti
so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej
judikatúry (napr. I. ÚS 197/05, II. ÚS 91/07, III. ÚS 319/2011, I. ÚS 5/2012),
podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov
aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada
aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom žalovaného
konania je vyrovnanie dedičských podielov podľa štvrtej časti zákona Slovenskej národnej
rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení
neskorších predpisov. Ústavný súd už konštatoval, že v takomto konaní môže skutkovú
zložitosť predstavovať jeho personálna a vecná súvislosť s inými (dedičskými) konaniami
(II. ÚS 165/09). V namietanom konaní okresného súdu spôsobovalo istý stupeň skutkovej
náročnosti jednoznačné ustálenie okruhu nehnuteľností, ktoré mali podliehať vyrovnaniu
dedičských podielov. Takéto objasňovanie skutkového stavu veci však nemôže
podľa názoru ústavného súdu pri vhodnej voľbe dôkazných prostriedkov za žiadnych
okolností spôsobiť v konaní komplikácie, ktoré budú mať za následok trvanie sporu v dĺžke
viac ako 16 rokov. Dokazujú to dlhší čas trvajúce obdobia úplnej procesnej pasivity
okresného súdu, ktoré budú upresnené pri analýze tretieho kritéria.
Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že žalobný petit právneho predchodcu sťažovateľov
zo 17. januára 1996 bol neurčitý, čo si vyžiadalo jeho spresňovanie, ktoré trvalo do 29. júla
1996 (pol roka).
Okresný súd doručil 21. októbra 2003 žalovanej strane výzvu na predloženie
identifikácie parciel tvoriacich predmet konania. Právny predchodca sťažovateľov na výzvu
reagoval podaním označeným „Predloženie dokladov“ a doručeným okresnému súdu
10. novembra 2003, ktoré však nebolo úplné. Bolo preto potrebné, aby okresný súd
predvolal právneho zástupcu žalujúcej strany na právne poučenie (5. októbra 2004),
na ktorom bol vyzvaný na upresnenie žalobného návrhu. Právny zástupca tejto výzve
vyhovel podaním doručeným okresnému súdu 12. novembra 2004. Možno teda konštatovať,
že v popísanej fáze konania sa právny predchodca sťažovateľov podieľal na spomalení
konania, avšak iba v zanedbateľnom rozsahu (na vrub mu možno pripočítať obdobie
od 21. októbra 2003 do 10. novembra 2003), keďže pre okresný súd neexistovala prekážka
uskutočniť právne poučenie podstatne skôr než takmer 11 mesiacov od doručenia neúplného
podania žalujúcej strany.
Pojednávanie nariadené na 20. január 2005 okresný súd odročil na neurčito
pre práceneschopnosť právneho zástupcu, keďže právny predchodca sťažovateľov trval
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Právny zástupca následne neoznámil
okresnému súdu termín ukončenia práceneschopnosti, hoci sa k tomu v podaní doručenom
okresnému súdu 17. januára 2005 (č. l. 121) sám zaviazal. Okresný súd potom až v auguste
2005 nariadil pojednávanie na 20. október 2005. Napriek prevzatiu predvolania sa
na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil právny predchodca sťažovateľov ani jeho
právny zástupca, preto okresný súd konal v ich neprítomnosti, a rozhodol vo veci tak,
že žalobný návrh zamietol. Na základe odvolania právneho predchodcu sťažovateľov bola
vec 3. februára 2006 predložená krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 8 Co 70/2006-210
z 24. júna 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 13. augusta 2008. V priebehu odvolacieho
konania právny predchodca sťažovateľov 4. augusta 2006 zomrel a na jeho miesto nastúpili
sťažovatelia. V popísaných fázach konania možno spomalenie čiastočne pripísať žalujúcej
strane, a to predovšetkým z dôvodu neoznámenia ukončenia práceneschopnosti právneho
zástupcu.
Správanie sťažovateľov, resp. ich právneho predchodcu teda prispelo k celkovej
dĺžke konania, avšak iba čiastočne, v rozsahu približne 1 roka a 4 mesiacov.
Postup okresného súdu ako tretie kritérium posúdenia porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.
Po doručení uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 4592/96-58
z 29. novembra 1996 právnym zástupcom účastníkov konania (apríl 1997) bol okresný súd
nečinný až do 6. marca 2000 (takmer tri roky), keď uznesením č. k. 18 C 48/96-61 rozhodol
o návrhu právneho predchodcu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia. Okresný
súd doručil 2. októbra 2000 rozhodnutia o predbežnom opatrení orgánu správy katastra
a následne bol celkom nečinný až do 21. októbra 2003 (tri roky), keď doručil žalujúcej
strane výzvu na predloženie identifikácie parciel tvoriacich predmet konania.
Okresný súd bol bezdôvodne nečinný aj v období od 10. novembra 2003 (doručenie
neúplnej odpovede právneho predchodcu sťažovateľov) do 5. októbra 2004, keď uskutočnil
právne poučenie právneho zástupcu žalujúcej strany (11 mesiacov).
Po vrátení spisu okresnému súdu z krajského súdu (13. augusta 2008) okresný súd
5. mája 2009 adresoval výzvy na predloženie písomných podkladov (9 mesiacov).
Po doručení odpovedí od dožiadaných subjektov (20. mája až 3. júla 2009) okresný súd
8. júla 2010 vyzýval na predloženie podrobnejších písomných podkladov (1 rok). Následne,
8. októbra 2010 okresný súd požiadal orgán správy katastra nehnuteľností o vyjadrenie,
ktoré bolo okresnému súdu doručené 19. októbra 2010. Okresný súd potom až 6. decembra
2011 doručil N. výzvu na podanie informácie o užívateľských vzťahoch
ku konkretizovaným nehnuteľnostiam (takmer 1 rok a 2 mesiace). Po doručení odpovede
(16. decembra 2011) okresný súd 30. apríla 2012 nariadil pojednávanie na 29. jún 2012
(viac ako 4 mesiace).
Od 12. novembra 1996 do 27. januára 1997 bola vec na Krajskom súde v Banskej
Bystrici z dôvodu podaného odvolania účastníkov konania proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 18 C 48/96-50 z 13. septembra 1996 o prerušení konania (2 a pol mesiaca).
Od 12. mája 2000 do 16. augusta 2000 sa spis nachádzal na krajskom súde kvôli podanému
odvolaniu proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení (3 mesiace). Po podaní odvolania
proti rozsudku okresného súdu vo veci bol spis predložený krajskému súdu 3. februára 2006
a vrátený okresnému súdu 13. augusta 2008 (2 a pol roka). Okresný súd teda v priebehu
konania nedisponoval súdnym spisom 3 roky.
Ústavný súd tak zistil, že v priebehu 16 a pol roka trvajúceho konania
ho po procesno-právnej stránke viedol okresný súd 13 rokov. Počas tohto časového úseku sa
v postupe okresného súdu vyskytli obdobia bezdôvodnej nečinnosti v celkovom rozsahu
viac ako 11 rokov. Takáto dĺžka nečinnosti konajúceho súdu zakladá právomoc ústavného
súdu vysloviť porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, a to aj pri konštatovaní skutkovej náročnosti prípadu a podielu
sťažovateľov, resp. ich právneho predchodcu na dĺžke predmetného konania.
K argumentácii vo veci konajúceho zákonného sudcu o jeho nadmernej pracovnej
zaťaženosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru opierajúcu sa
o judikatúru ESĽP, že nadmerné množstvo vecí na súde nezbavuje štát zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis III. ÚS 32/02, IV. ÚS 196/03,
II. ÚS 199/2011). Otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru o porušení základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, preto ústavný súd prikázal
okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov
garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného
zadosťučinenia.
Sťažovatelia žiadali priznať finančné zadosťučinenie každému po 3 000 €.
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie
počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie
základného práva. Pre rozhodnutie o priznanej sume finančného zadosťučinenia bola
rozhodujúcou i preukázaná skutočnosť, že sťažovatelia vstúpili do žalovaného konania
na základe univerzálnej sukcesie po smrti ich právneho predchodcu 4. augusta 2006.
Predmetom rozhodovania ústavného súdu pritom nebolo prípadné porušenie základného
práva právneho predchodcu sťažovateľov, ktorý až do svojej smrti bol účastníkom
posudzovaného konania. Preto vzhľadom na konkretizovaný cieľ priznania primeraného
finančného zadosťučinenia a vzhľadom na individuálny charakter základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, s konštatovaním porušenia ktorého je
spojená možnosť priznať primerané finančné zadosťučinenie, ústavný súd pre účely
priznania primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom považoval za rozhodné iba
obdobie, v ktorom ako právni nástupcovia zomrelého otca vystupovali ako účastníci
konania (teda od 4. augusta 2006).
V okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy spomenuté determinanty
ústavný súd považuje za primerané priznať každému sťažovateľovi sumu 2 000 € (bod 3
výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu
ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva
spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. R. F. Advokát si uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €, „a to za dva
úkony právnych služieb – prevzatie veci a príprava a spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x
á 127,16 Eur + 2 x 7,63 Eur paušálna náhrada + 20% DPH“.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby vykonané pre každého z nich, a to prevzatie a prípravu zastupovania
a písomné podanie (sťažnosť). Tieto úkony boli vykonané v roku 2012.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná
tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012
odmenu v sume 127,17 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý
úkon právnej pomoci.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia
nárok na náhradu trov konania za štyri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012
(dvakrát prevzatie a príprava zastúpenia, dvakrát písomné podanie – sťažnosť),
preto základná sadzba tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v tomto
prípade je 254,34 €. K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume
30,52 € (štyrikrát 7,63 €). Spolu tak náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľov je
284,86 €. Ústavný súd ju zvýšil o 20 %, keďže právny zástupca preukázal, že je platiteľom
dane z pridanej hodnoty.
Sťažovatelia tak majú nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 341,83 €.
Keďže si však v sťažnostnom petite, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde), uplatnili nárok na náhradu trov konania v nižšej sume, priznal im tento
nárok ústavný súd len v uplatnenej sume 323,50 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2012