Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 555/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D. C.,

Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa , ods. 3 a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. zo 7. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2011 doručená sťažnosť J. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. D. C., Ž., ktorá bola doplnená podaním (bez vyznačenia dátumu jeho

spísania) doručeným ústavnému súdu 12. januára 2012 a na základe výzvy ústavného súdu

doplnená podaním z 10. mája 2012 doručeným ústavnému súdu 15. mája 2012, ktorou

namieta porušenie základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 7. decembra 2011. Sťažovateľ ďalej doplnil sťažnosť o namietané uznesenia Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je v súčasnosti trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania

pokračovacieho obzvlášť závažného zločinu krádeže z časti dokonaného a z časti v štádiu

pokusu podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), ods. 4 písm. e) a ods. 5 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s poukazom na , pokračovacieho zločinu poškodzovania

cudzej veci podľa a , zločinu poškodzovania

a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 písm. a) a prečinu porušovania domovej slobody podľa

ods. 1 a ods. 2 písm. a) .

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. z 28. mája 2011

v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2011 bol sťažovateľ

spolu s niektorými ďalšími spoluobvinenými osobami podľa § 72 ods. 1 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) a z dôvodu uvedeného v vzatý do väzby

s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť 25. mája 2011 o 6.00 h.

Na základe návrhu prokurátorky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na

predĺženie lehoty trvania väzby okresný súd uznesením sp. zn.

z 21. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 76 ods. 2 a 3

v spojení s a z dôvodu podľa

rozhodol o predĺžení trvania väzby sťažovateľa

a niektorých ostatných spoluobvinených v prípravnom konaní do 25. mája 2012.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou namietal

nesprávnosť a nedôvodnosť uznesenia okresného súdu. Na základe dôvodov uvedených

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sa domáhal jeho zrušenia.

Krajský súd sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu,

prerokoval a uznesením sp. zn. zo 7. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c)

tak, že sťažnosť sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného ako

nedôvodnú zamietol.

V zmysle poslednej úpravy sťažnosti z 10. mája 2012 doručenej ústavnému súdu

15. mája 2012 sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa J. B. vo veci namietaného porušenia práva na

slobodu podľa SR. , ods. 3, 4, Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie podľa SR a Dohovoru, uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 07. 12. 2011 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

07. 12. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Prikazuje Okresnému súdu Banská Bystrica, aby obvineného J. B. prepustil z

väzby na slobodu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia J.

B. v sume 269,58 Eur na účet právneho zástupcu, advokáta JUDr. D. C. do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zistil, že vec bola 2. novembra 2012 postúpená krajskému súdu

z dôvodu podania obžaloby a je vedená pod sp. zn. , ku ktorej bol pripojený spis

z prípravného konania (sp. zn. ).

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh

smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20

ods. 1 zákona ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným

súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže

ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,

a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. ,

, ). Ústavný súd zohľadnil uvedené a posúdil sťažnosť

sťažovateľa v znení petitu obsiahnutého v poslednom doplnení sťažnosti na základe výzvy

ústavného súdu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenie

slobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie

zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelom

zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť

v rozsahu, v ktorom sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ústavný súd poukazuje na

to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej

osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17

. Ustanovenia dohovoru a zahŕňajú hmotné a aj procesné atribúty

práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto v zhode

s praxou ESĽP na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne

ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve

na spravodlivé súdne konanie alebo garantujúce základné právo na

súdnu ochranu (, ).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľa ústavný súd poukazuje na

závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom

alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj

nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody

namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ,

, ). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť

taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu namieta

porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania

väzby nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok

príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a uznesením krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti

dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené nie sú,

a preto podľa sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal aj tú časť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa a práv

podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ v spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 17

ods. 2 a práv podľa , ods. 3 a 4 dohovoru uznesením krajského

súdu uviedol, že konanie na okresnom súde bolo vykonané v rozpore s Trestným

poriadkom, okresný súd „bezdôvodne a protizákonne“ rozhodol o predĺžení jeho väzby,

uznesenie okresného súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné. Sťažovateľ ďalej namietal, že

krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou a rozborom dôkaznej

situácie relevantnej na posúdenie otázky dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu

ako materiálnej podmienky väzby. Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov uviedol, že

je „... nezákonné a irelevantné brať do úvahy rozporuplné výpovede dvoch

nedôveryhodných svedkov ktorý sú súčasne v procesnom postavení obvinených a ktorý už

boli v minulosti viackrát odsúdený za obdobnú trestnú činnosť...“. Sťažovateľ tvrdí, že jeho

väzba je nezákonná z dôvodu, že absentuje dôvodné podozrenie zo spáchania trestného

činu, a tiež preto, že okresný súd zakladá dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu

výlučne na výpovedi spoluobvineného. Sťažovateľ porušenie ním označených práv

odôvodnil aj tým, že okresný súd v rozpore s predložil

spisový materiál krajskému súdu pred uplynutím lehoty na podanie sťažnosti u posledného

spoluobvineného (J. Š., pozn.), keďže išlo o spoločné konanie.

Z judikatúry ústavného súdu k , 2 a 5 a dohovoru

vyplýva, že osoba vo väzbe je oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných

podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania

hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti

väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

alebo prepustiť osobu z väzby na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri

, a ).

Článok 17 ods. 2 vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní

otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu

a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v prípade, ak zistí v tejto

súvislosti závažné porušenie zákonnosti, ide v zásade aj o porušenie ústavnosti (m. m.

). Ústavný súd konštatuje, že z vyplýva neodmysliteľná

súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu,

a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa

ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými

okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na

uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj obsah

základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej

osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť

súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej

úvahy.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (m. m. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , ).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd

pristúpil k preskúmaniu označeného uznesenia krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ako

nedôvodnú zamietol; v relevantnej časti odôvodnil svoje rozhodnutie takto: „...v súvislosti

s trvaním zákonného dôvodu preventívnej väzby u obvinených krajský súd poukazuje na

výsledky doposiaľ vykonaného dokazovania, z ktorých vyplýva, že v danom prípade sa jedná

o závažnú trestnú činnosť, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tejto sa dopustili aj

obvinení M. P. a J. B. Navyše obvinení sa mali predmetnej trestnej činnosti dopúšťať po

dlhšiu dobu, a to s cieľom zabezpečiť si finančný prospech, nejednalo sa teda o jednorázovú

aktivitu. Z výpovede spoluobvineného Ď. tiež vyplýva, že obvinení pripravovali ďalšiu

krádeže bankomatu v J., k uskutočneniu ktorej nedošlo z dôvodu spozorovania príslušníka

polície na mieste činu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti - najmä samotnú povahu

predmetnej trestnej činnosti preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody preventívnej väzby

sa u oboch obvinených nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania, pričom

neboli spochybnené ani žiadnymi skutočnosťami, ktoré obvinení uviedli vo svojich

sťažnostiach.

Pokiaľ ide o samotné predĺženie lehoty väzby, krajský súd po preštudovaní spisového

materiálu dospel k záveru, že prípravné konanie doposiaľ nebolo možné ukončiť

z objektívnych dôvodov, a nie v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní,

ktoré vo veci postupujú zákonným spôsobom bez prieťahov. V danom prípade ide o závažnú

trestnú činnosť, ktorej objasňovanie je značne náročné, a to najmä vzhľadom na počet

skutkov a obvinených. V súčasnosti je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, vrátane

znaleckého dokazovania ohľadom zabezpečených vzoriek DNA a vo veci tiež boli vydané

príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorých prepisy boli

vyhotovené dňa 04. 11. 2011, pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je

potrebné vypočuť obvinených, stotožniť hlasy, urobiť analýzu hovorov, a je tiež potrebný

primeraný čas na preštudovanie spisového materiálu a na podanie obžaloby prokurátorom.

V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil, pričom krajský súd sa

s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje. V danom prípade teda

boli u obvinených M. P. a J. B. splnené všetky zákonné podmienky predĺženia väzby pri

existencii zákonných dôvodov väzby podľa , pričom predĺženie

lehoty trvania väzby do 25. 05. 2012 je aj z pohľadu krajského súdu dostatočné a

primerané, a v tejto lehote je reálne ukončenie prípravného konania. ...

K námietkam obvinených uvedených v písomných dôvodoch sťažností, týkajúcich sa

najmä samotného návrhu na predĺženie väzby a rozhodovania o ňom, krajský súd uvádza,

že tieto nie sú dôvodné. Predmetný návrh totiž obsahuje všetky predpísané náležitosti

a okresnému súdu bol doručený na rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom

zo spisového materiálu nevyplývajú ani ďalšie skutočnosti namietané obvinenými.“

Pri hodnotení napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa

nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny

názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov

(prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania (m. m. ).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu,

ktorý v relevantnej časti uviedol: „väzobný dôvod uvedený pod písmenom c/ je u všetkých

troch obvinených aj naďalej daný tým, že obvinení sa dopúšťali závažnej trestnej činnosti

opakovane po dlhší čas a nie jednorázovo. ... Výpoveďou spoluobvineného Ď. bola

preukázaná príprava ďalšej krádeže bankomatu v J., ku neuskutočneniu došlo z dôvodu

spozorovania príslušníka polície na mieste. Všetky okolnosti vo svojom súhrne vyvolávajú

obavu, že v prípade ponechania na slobode hrozí reálna hrozba, že by mohli v trestnej

činnosti pokračovať.

Návrh prokurátorky Generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty väzby u vyššie

uvedených obvinených považuje sudca pre prípravné konanie za dôvodný, pričom mal

preukázané, že lehota na podanie návrhu v zmysle vyššie uvedeného bola zachovaná Je

zrejmé, že sa v danom prípade jedná rozsiahle vyšetrovanie jednak vzhľadom na počet

obvinených, jednak počet skutkov. Vo veci je potrebné zabezpečiť presné vyčíslenie výšky

škôd pri jednotlivých skutkoch. Tiež boli zabezpečené vzorky DNA, ktorých znalecké

posudzovanie ešte nebolo ukončené. Vo veci boli aj vydané príkazy na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky, ktorých prepisy boli vyhotovené dňa 04. 11. 2011,

pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je potrebné vypočuť obvinených,

stotožniť hlasy a urobiť analýzu týchto hovorov. Je potrebný aj primeraný čas na

preštudovanie spisu, aj na podanie obžaloby prokurátorom. Je teda zrejmé, že pre

obtiažnosť veci, nemožno trestné stíhanie skončiť a prepustením obvinených na slobodu

hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. ...

Ku skutočnosti, že obvinení Š. a B. odmietli vypovedať bez prítomnosti obhajcu sudca

pre prípravné konanie uvádza, že sa snažil kontaktovať obhajcu obvinených JUDr. V., ktorý

však na telefonáty nereagoval, telefón nedvíhal, neodpovedal ani na zanechaný odkaz ani

na mailovú správu. Obhajca bol kontaktovaný na telefónnych číslach a mailových adresách,

ktoré mal uvedené na svojom hlavičkovom papieri. Sudca pre prípravné konanie teda

vynaložil úsilie o zabezpečenie prítomnosti obhajcu na výsluchu obvinených, avšak všetky

pokusy o kontakt s obhajcom obvinených boli bezúspešne. O tejto skutočnosti boli obvinení

pred začatím výsluchu informovaní.“

Ústavný súd vychádzajúc z uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu

uvádza, že záver všeobecných súdov o existencii dôvodu väzby bol dostatočne

individualizovaný, pričom odôvodnenie ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby v zmysle

na základe uvedených zistení nemožno považovať

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, ako to tvrdí sťažovateľ. Vo vzťahu

k sťažovateľovi existovalo dôvodné podozrenie z prípravy a spáchania obzvlášť závažnej

trestnej činnosti, ktorú všeobecné súdy mali dôvodne preukázanú výpoveďou

spoluobvineného. Napriek tomu, že všeobecné súdy mali údajnú trestnú činnosť sťažovateľa

preukázanú iba výpoveďou spoluobvineného, ktorú sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd

uvádza, že nemá žiadny dôvod na prehodnocovanie právnych záverov všeobecných súdov.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane uvádza, že nie je zásadne oprávnený

prehodnocovať právne závery všeobecných súdov.

Z uvedených rozhodnutí ďalej vyplýva, že všeobecné súdy pri rozhodovaní

o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa vychádzali aj z charakteru trestnej činnosti, za ktorú je

sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými trestne stíhaný. Sťažovateľ sa mal dopustiť

predmetnej trestnej činnosti viacerými skutkami, sťažovateľ trestnú činnosť podľa

všeobecných súdov zrejme páchal na zabezpečenie prostriedkov na svoje živobytie, pritom

už len z týchto skutočností vyplýva dôvodná obava, že pre prípad prepustenia z väzby na

slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a to aj takým spôsobom, ako sú

spomínané skutky, pre ktoré bolo proti nemu vznesené obvinenie.

Dôvodnosť predĺženia trvania väzby sťažovateľa bola zo strany všeobecných súdov

odôvodnená náročnosťou vyšetrovania danej trestnej činnosti, a to vzhľadom na počet

obvinených, počet skutkov, potrebou ukončenia znaleckého dokazovania a analýzou

zabezpečených záznamov hovorov z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky.

Z uvedeného je zrejmé, že ide o zjavne rozsiahlu trestnú činnosť a zároveň obzvlášť

závažnú, dokazovanie je pritom náročné z hľadiska časového i obsahového. Z pohľadu

dôvodov rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o predĺžení trvania väzby sa preto

javí ako racionálny záver, že dĺžku väzby nemožno v prípade sťažovateľa vymedziť len na

základnú lehotu trvania väzby.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1

písm. c) riadne odôvodnil, dôvody väzby náležite individualizoval a ich

zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú

ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením

okresného súdu z hľadiska svojho odôvodnenia korešpondujú aj s judikatúrou ESĽP,

v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces (vrátane konania o obmedzení osobnej

slobody) zahŕňa aj právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

K námietke sťažovateľa o porušení ním označených práv postupom okresného súdu,

ktorý podľa jeho tvrdenia predložil spisový materiál krajskému súdu pred uplynutím lehoty

všetkým spoluobvineným na podanie sťažnosti, ústavný súd uvádza, že vychádzajúc

z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 28. decembra 2011, správnosť záverov,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať v tomto konaní, tak lehota na podanie

sťažnosti riadne uplynula všetkým spoluobvineným. Prípadné skoršie predloženie spisového

materiálu zo strany okresného súdu na rozhodnutie krajského súdu nemôže oslabovať

dôvody jeho rozhodnutia, na základe ktorých okresný súd rozhodol o predĺžení trvania

väzby, a tak mať vplyv na zákonnosť a ústavnú súladnosť samotného rozhodnutia tak

okresného súdu, ako aj krajského súdu v danej veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej

rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím,

postupom alebo iným zásahom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, , , ). Ústavný súd

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez

najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným

uznesením krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu na jednej strane

a sťažovateľom označenými základnými právami [ a

písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru] na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti

v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené

nie sú, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa a práv podľa ,

ods. 3 a 4 dohovoru označeným uznesením krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nezistil žiadnu

možnosť porušenia sťažovateľom označených práv a sťažnosť z uvedených dôvodov

odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie

uznesenia okresného súdu, zrušenie uznesenia krajského súdu, priznania náhrady trov

právneho zastúpenia), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom

označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012