Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 556/2012
PDF · 231.55 KB
No categories available
III. ÚS 556/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 2 T 116/2008
z 15. marca 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 91/2011
zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta
2012 (po doplnení 13. septembra 2012 a 19. októbra 2012) doručená sťažnosť M. O., B.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T
116/2008 z 15. marca 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci sp. zn. 18893/2012-
61/D/284 zo 7. júna 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol účastníkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo
2. apríla 2007 a pri ktorej ako poškodený utrpel viaceré zranenia. Podľa vyjadrenia
sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011 bola osoba
obžalovaná z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
oslobodená spod obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor
príslušnej prokuratúry, ale krajský súd ho uznesením sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra
2011 zamietol.
Sťažovateľ uviedol, že proti právoplatnému rozhodnutiu v tejto veci podal ako
poškodený podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister spravodlivosti“) a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“).
Na jeho podnet mu odpovedalo ministerstvo spravodlivosti listom
sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012 tak, že podnet odložilo. Sťažovateľ uviedol,
že táto písomnosť bola jeho právnej zástupkyni doručená 14. júna 2012. Sťažovateľ vyslovil
názor, že podaním podnetov vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu
svojich práv, a preto sa domnieva, že doručením odpovede ministerstva spravodlivosti mu
začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.
V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že pokiaľ ide o podnet generálnemu
prokurátorovi, ten vybavila prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. XV/1 Pz 184/12-11 zo 14. júna 2012 tak, že
ho odložila. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že oznámenie generálnej
prokuratúry o spôsobe vybavenia jeho podnetu bolo jeho právnej zástupkyni oznámené až
19. októbra 2012.
V sťažnosti sťažovateľ argumentoval tým, že rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu „sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ako aj
na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, a ktorými rozhodnutiami došlo i do
zásahu práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pretože
obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že predmetnú dopravnú nehodu
zavinil sťažovateľ, keď údajne porušil ustanovenie § 13 ods. 1 a § 14 ods. 1 zákona
č. 315/1996 Z. z., pričom toto porušenie nebolo nijakým spôsobom preukázané“.
Sťažovateľ vyjadril nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov v tejto trestnej
veci, pretože aj napriek tomu, že v čase dopravnej nehody obžalovaný premával svojím
motorovým vozidlom po vedľajšej ceste a nedal mu prednosť v jazde ako vodičovi idúcemu
po hlavnej ceste, obžalovaného oslobodili spod obžaloby a napokon konštatovali, že
dopravnú nehodu zavinil on sám.
Sťažovateľ uviedol, že v priebehu konania „opakovane poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 2 Tz 6/2006, ktoré v prílohe prikladám, kde NS SR konštatuje, že
na dopravnej nehode zapríčinenej nedaním prednosti v jazde inému vozidlu vždy
v rozhodujúcej miere nesie zodpovednosť ten vodič, ktorý porušil povinnosť dať prednosť
v jazde; vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde nie je povinný meniť smer alebo rýchlosť
jazdy, pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný
dať mu prednosť vjazde...“.
Sťažovateľ súčasne zdôraznil, že v trestnom konaní mal procesné postavenie svedka
– poškodeného, ktorému právny poriadok nepriznáva rovnaké práva ako obžalovanému.
Z uvedeného dôvodu podal ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania. Tento
bol však odložený s odôvodnením, že „žiaden z účastníkov cestnej premávky nie je
oprávnený si vykladať správanie iného účastníka vo svoj prospech, k čomu pred nehodou
údajne malo dôjsť zo strany sťažovateľa, ako poškodeného“. Vo vzťahu k uvedenému
sťažovateľ dodal, že takéto tvrdenie „je v príkrom rozpore s obdobným rozhodnutím
Najvyššieho súdu SR 2 Tz 6/2006“.
Sťažovateľ súčasne dodal:
„Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu ochranu, ktoré je
garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy došlo aj tým, že porušovatelia v 2. a 3. rade ako
všeobecné súdy nepostupovali v súlade s princípmi, na ktorých je právny poriadok
postavený, keď na procesné úkony vykonané v trestnom konaní a predložené listinné
doklady nereagovali primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
v súlade s platným právnym poriadkom...
Sťažovateľ má za to, že postupom porušovateľov došlo k porušeniu jeho práv
a základných slobôd garantovaných v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj k porušeniu čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, ktorým je
garantované jeho právo na spravodlivé súdne konanie. K. tomuto porušeniu došlo i tým, že
medzinárodnou zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a so zreteľom na ňu, sú
vydávané smernice, ktorými sú garantované nároky poškodených osôb pri dopravných
nehodách, ba dokonca zabezpečujú urýchlené vysporiadanie nárokov týchto osôb
a ukladajú každému prevádzateľovi motorového vozidla povinne uzatvoriť zmluvu,
na základe ktorej je príslušný poisťovateľ povinný vysporiadať nároky poškodených osôb
a práve zásahom porušovateľov je zmarená možnosť urýchleného a dobrovoľného
vysporiadania jeho nárokov vzhľadom na konštatáciu porušovateľov v odôvodnení ich
rozhodnutí o spôsobení škody samotným sťažovateľom. Tak isto má sťažovateľ za to, že
došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu jednak tým, že obžalovaný nebol uznaný
za vinného, aj keď ako vodič vychádzajúci z vedľajšej cesty nedal prednosť sťažovateľovi,
ktorý išiel svojim motocyklom po hlavnej, ako aj tým, že porušovatelia konštatovali to, že
nehodu spôsobil sťažovateľ - poškodený pri neexistencii konania voči sťažovateľovi,
nehovoriac o tom, že náhrada škody v trestnom konaní uplatnená nebola a teda spôsobenie
škody a prípadné stanovenie miery účasti na nehode, nie je vecou trestnou, ale výlučne
občianskoprávnou, čím nesporne porušovatelia zasiahli do jeho práva na súdnu ochranu,
keď nepriamo konštatáciou uvedenom v odôvodnení rozhodnutí porušovatelia prejudikovali
i občianskoprávne nároky sťažovateľa.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 12 ods. 1
Ústavy SR, na spravodlivé súdne konanie porušením čl. 7 ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR
a práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
konaním porušovateľov v 1. (pozn.: ministerstvo spravodlivosti), 2. (pozn.: krajský súd) a 3.
(pozn.: okresný súd) rade porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava 1 To 91/2011 zo dňa 07. 09. 2011
a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. 2 T/116/2008 zo dňa 15. 3. 2011 sa zrušuje
a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú
ujmu vo výške 10.000 €.
4. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (1 úkon právnej pomoci podľa
§ 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € x 2
úkony + 20 % DPH, t. j. 51,05 €) na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti a jej petitu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ namietal postup
troch porušovateľov jeho práv, a teda ministerstva spravodlivosti (označený ako
porušovateľ v 1. rade), krajského súdu (označený ako porušovateľ v 2. rade) a okresného
súdu (označený ako porušovateľ v 3. rade). Aj keď sťažovateľ v sťažnosti uviedol isté
okolnosti prípadu spojené s postupom generálnej prokuratúry v danej trestnej veci, postup
tohto orgánu verejnej moci v petite sťažnosti nenamietal.
Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku
rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý
označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Konanie pred ústavným súdom
je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal
do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa
(obdobne III. ÚS 41/07, III. ÚS 248/08, III. ÚS 207/2011).
Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sústredil len na námietky sťažovateľa vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam orgánov verejnej
moci explicitne označených v petite sťažnosti.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011
Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv
rozsudkom okresného súdu (v sťažnosti označený ako porušovateľ v 3. rade, pozn.)
sp. zn. 2 T 116/2008 z 15. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to
tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno
domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol
v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci
ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.
Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preto ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne
napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09, III. ÚS 292/2012).
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv uznesením krajského súdu
sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa
pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo
o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom
na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom
súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04,
Podľa zistení ústavného súdu uznesenie krajského súdu (v sťažnosti označený ako
porušovateľ v 2. rade, pozn.) sp. zn. 1 To 91/2011 zo 7. septembra 2011 sa stalo
právoplatným toho istého dňa, teda 7. septembra 2011, a právnej zástupkyni sťažovateľa
bolo doručené 5. decembra 2011, teda v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola doručená ústavnému súdu až 15. augusta 2012.
V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas, teda
v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
ktorým je v danom prípade podnet na podanie dovolania podľa zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), nemožno
považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý by bol predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Ak sťažnosť smeruje
proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ústavný súd z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde neprihliada na dátum podania podnetu na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti konkrétnemu rozhodnutiu
všeobecného súdu ani na dátum doručenia oznámenia orgánu verejnej moci o tom, akým
spôsobom bol tento podnet vybavený (m. m. I. ÚS 49/02, IV. ÚS 200/05 a I. ÚS 466/2011
a iné).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že pre posúdenie otázky, či
sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, teda v dvojmesačnej
lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bol preň relevantný dátum doručenia
právoplatného uznesenia krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľa.
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti uznesenia
krajského súdu (7. septembra 2011) a dátum jeho doručenia právnej zástupkyni sťažovateľa
(5. decembra 2011), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu
(15. augusta 2012) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti
v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne
napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie
lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol ako podanú oneskorene.
K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv postupom ministerstva
spravodlivosti vo veci sp. zn. 18893/2012-61/D/284 zo 7. júna 2012
Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru listom
ministerstva spravodlivosti (v sťažnosti označené ako porušovateľ v 1. rade, pozn.), ktorým
bol jeho podnet na podanie dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku odložený.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení čl. 144
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru listom
ministerstva spravodlivosti, táto sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa názoru ústavného
súdu nie je daná príčinná súvislosť medzi namietaným porušením uvedených článkov podľa
ústavy a medzinárodnej zmluvy postupom ministerstva spravodlivosti. Obidva namietané
články v sebe zahŕňajú garancie spojené so súdnou mocou a rozhodovacou činnosťou
súdov, pričom k súdnej moci nemožno zaradiť ministerstvo spravodlivosti ako ústredný
orgán štátnej správy.
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v petite sťažnosti pomenoval
a označil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako základné právo na súdnu ochranu.
Pritom tvrdil, že k jeho porušeniu malo dôjsť aj postupom ministerstva spravodlivosti.
Vzhľadom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je len právo
na súdnu ochranu, ale aj právo na inú právnu ochranu poskytovanú príslušným orgánom
verejnej moci, ktorým je aj ministerstvo spravodlivosti, ako aj s prihliadnutím
na odôvodnenie sťažnosti, ústavný súd nepovažoval za právne významné vyzývať
sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania, ktorý vo vzťahu k ministerstvu
spravodlivosti spočíval len v nesprávnom pomenovaní relevantného článku ústavy. Ústavný
súd považoval nepochybne za preukázané, že sťažovateľ v tejto súvislosti namietal
porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom a listom ministerstva spravodlivosti.
S poukazom na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť (obdobne napr. II. ÚS 14/04,
II. ÚS 144/05) ústavný súd uvádza, že na akceptovanie, resp. vyhovenie podnetu na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (v danom prípade podnet sťažovateľa ako
poškodeného na podanie dovolania podľa Trestného poriadku) nie je právny nárok, t. j.
osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a príslušný orgán
verejnej moci (v danom prípade minister spravodlivosti) nemá povinnosť takémuto podnetu
vyhovieť. Podstatné je, aby sa kompetentný orgán verejnej moci uvedeným podnetom
riadne zaoberal.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého
ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu
tejto právomoci príslušným kompetentným orgánom verejnej moci nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti,
ani orgán verejnej moci, ktorý sa zaoberá podnetom, nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené či už účastníkom konania alebo stranou v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam. Preto aj odpoveď ministerstva spravodlivosti, ktoré stručne a jasne
objasnilo skutkový a právny základ danej právnej veci, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu bolo plne realizované právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5
a čl. 12 ods. 1 ústavy (obdobne napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, II. ÚS 459/2011).
Závery ministerstva spravodlivosti totiž vo svetle námietok sťažovateľa vyznievajú logicky
a relevantne.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už
na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012