Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 556/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. O., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 15. marca 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci

sp. zn. -61/D/284 zo 7. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta

2012 (po doplnení 13. septembra 2012 a 19. októbra 2012) doručená sťažnosť M. O., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T

116/2008 z 15. marca 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 7. septembra 2011 a postupom Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci sp. zn.

61/D/284 zo 7. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že bol účastníkom dopravnej nehody, ku ktorej došlo

2. apríla 2007 a pri ktorej ako poškodený utrpel viaceré zranenia. Podľa vyjadrenia

sťažovateľa rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 15. marca 2011 bola osoba

obžalovaná z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

oslobodená spod obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor

príslušnej prokuratúry, ale krajský súd ho uznesením sp. zn. zo 7. septembra

2011 zamietol.

Sťažovateľ uviedol, že proti právoplatnému rozhodnutiu v tejto veci podal ako

poškodený podnet na podanie dovolania ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „minister spravodlivosti“) a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“).

Na jeho podnet mu odpovedalo ministerstvo spravodlivosti listom

sp. zn. -61/D/284 zo 7. júna 2012 tak, že podnet odložilo. Sťažovateľ uviedol,

že táto písomnosť bola jeho právnej zástupkyni doručená 14. júna 2012. Sťažovateľ vyslovil

názor, že podaním podnetov vyčerpal všetky dostupné právne prostriedky na ochranu

svojich práv, a preto sa domnieva, že doručením odpovede ministerstva spravodlivosti mu

začala plynúť dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že pokiaľ ide o podnet generálnemu

prokurátorovi, ten vybavila prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) listom č. k. XV/1 Pz 184/12-11 zo 14. júna 2012 tak, že

ho odložila. Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľ dodal, že oznámenie generálnej

prokuratúry o spôsobe vybavenia jeho podnetu bolo jeho právnej zástupkyni oznámené až

19. októbra 2012.

V sťažnosti sťažovateľ argumentoval tým, že rozhodnutia okresného súdu

a krajského súdu „sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, ako aj

na nesprávnom použití hmotnoprávneho ustanovenia, a ktorými rozhodnutiami došlo i do

zásahu práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie, pretože

obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že predmetnú dopravnú nehodu

zavinil sťažovateľ, keď údajne porušil ustanovenie § 13 ods. 1 a § 14 ods. 1 zákona

č. , pričom toto porušenie nebolo nijakým spôsobom preukázané“.

Sťažovateľ vyjadril nesúhlas s rozhodnutiami všeobecných súdov v tejto trestnej

veci, pretože aj napriek tomu, že v čase dopravnej nehody obžalovaný premával svojím

motorovým vozidlom po vedľajšej ceste a nedal mu prednosť v jazde ako vodičovi idúcemu

po hlavnej ceste, obžalovaného oslobodili spod obžaloby a napokon konštatovali, že

dopravnú nehodu zavinil on sám.

Sťažovateľ uviedol, že v priebehu konania „opakovane poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR , ktoré v prílohe prikladám, kde NS SR konštatuje, že

na dopravnej nehode zapríčinenej nedaním prednosti v jazde inému vozidlu vždy

v rozhodujúcej miere nesie zodpovednosť ten vodič, ktorý porušil povinnosť dať prednosť

v jazde; vodič vozidla, ktorý má prednosť v jazde nie je povinný meniť smer alebo rýchlosť

jazdy, pokiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by hrozil stret s vozidlom, ktorého vodič je povinný

dať mu prednosť vjazde...“.

Sťažovateľ súčasne zdôraznil, že v trestnom konaní mal procesné postavenie svedka

– poškodeného, ktorému právny poriadok nepriznáva rovnaké práva ako obžalovanému.

Z uvedeného dôvodu podal ministrovi spravodlivosti podnet na podanie dovolania. Tento

bol však odložený s odôvodnením, že „žiaden z účastníkov cestnej premávky nie je

oprávnený si vykladať správanie iného účastníka vo svoj prospech, k čomu pred nehodou

údajne malo dôjsť zo strany sťažovateľa, ako poškodeného“. Vo vzťahu k uvedenému

sťažovateľ dodal, že takéto tvrdenie „je v príkrom rozpore s obdobným rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR “.

Sťažovateľ súčasne dodal:

„Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva na súdnu ochranu, ktoré je

garantované v došlo aj tým, že porušovatelia v 2. a 3. rade ako

všeobecné súdy nepostupovali v súlade s princípmi, na ktorých je právny poriadok

postavený, keď na procesné úkony vykonané v trestnom konaní a predložené listinné

doklady nereagovali primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

v súlade s platným právnym poriadkom...

Sťažovateľ má za to, že postupom porušovateľov došlo k porušeniu jeho práv

a základných slobôd garantovaných v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj k porušeniu a SR, ktorým je

garantované jeho právo na spravodlivé súdne konanie. K. tomuto porušeniu došlo i tým, že

medzinárodnou zmluvou o založení Európskeho spoločenstva a so zreteľom na ňu, sú

vydávané smernice, ktorými sú garantované nároky poškodených osôb pri dopravných

nehodách, ba dokonca zabezpečujú urýchlené vysporiadanie nárokov týchto osôb

a ukladajú každému prevádzateľovi motorového vozidla povinne uzatvoriť zmluvu,

na základe ktorej je príslušný poisťovateľ povinný vysporiadať nároky poškodených osôb

a práve zásahom porušovateľov je zmarená možnosť urýchleného a dobrovoľného

vysporiadania jeho nárokov vzhľadom na konštatáciu porušovateľov v odôvodnení ich

rozhodnutí o spôsobení škody samotným sťažovateľom. Tak isto má sťažovateľ za to, že

došlo k porušeniu jeho práv na súdnu ochranu jednak tým, že obžalovaný nebol uznaný

za vinného, aj keď ako vodič vychádzajúci z vedľajšej cesty nedal prednosť sťažovateľovi,

ktorý išiel svojim motocyklom po hlavnej, ako aj tým, že porušovatelia konštatovali to, že

nehodu spôsobil sťažovateľ - poškodený pri neexistencii konania voči sťažovateľovi,

nehovoriac o tom, že náhrada škody v trestnom konaní uplatnená nebola a teda spôsobenie

škody a prípadné stanovenie miery účasti na nehode, nie je vecou trestnou, ale výlučne

občianskoprávnou, čím nesporne porušovatelia zasiahli do jeho práva na súdnu ochranu,

keď nepriamo konštatáciou uvedenom v odôvodnení rozhodnutí porušovatelia prejudikovali

i občianskoprávne nároky sťažovateľa.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, v spojení s čl. 12 ods. 1

SR, na spravodlivé súdne konanie porušením a SR

a práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

konaním porušovateľov v 1. (pozn.: ministerstvo spravodlivosti), 2. (pozn.: krajský súd) a 3.

(pozn.: okresný súd) rade porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 07. 09. 2011

a rozsudok Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. zo dňa 15. 3. 2011 sa zrušuje

a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní zaplatiť sťažovateľovi nemajetkovú

ujmu vo výške 10.000 €.

4. Porušovatelia v 1., 2. a 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 € (1 úkon právnej pomoci podľa

vyhl. č. činí sumu 127,16 € a režijný paušál v sume 7,63 € x 2

úkony + 20 % DPH, t. j. 51,05 €) na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti a jej petitu jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ namietal postup

troch porušovateľov jeho práv, a teda ministerstva spravodlivosti (označený ako

porušovateľ v 1. rade), krajského súdu (označený ako porušovateľ v 2. rade) a okresného

súdu (označený ako porušovateľ v 3. rade). Aj keď sťažovateľ v sťažnosti uviedol isté

okolnosti prípadu spojené s postupom generálnej prokuratúry v danej trestnej veci, postup

tohto orgánu verejnej moci v petite sťažnosti nenamietal.

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom,

čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý

označil za porušovateľa svojich práv ( ). Konanie pred ústavným súdom

je navyše ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal

do konania o sťažnosti iný orgán verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa

(obdobne , , ).

Vychádzajúc z uvedeného sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sústredil len na námietky sťažovateľa vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam orgánov verejnej

moci explicitne označených v petite sťažnosti.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 15. marca 2011

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv

rozsudkom okresného súdu (v sťažnosti označený ako porušovateľ v 3. rade, pozn.)

sp. zn. z 15. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to

tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno

domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol

v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci

ústavného súdu bezprostredne preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa v danej veci.

Odvolávajúc sa na princíp subsidiarity podľa preto ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , ).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 7. septembra 2011

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa

pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo

o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ( ), pričom zákon o ústavnom

súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

).

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie krajského súdu (v sťažnosti označený ako

porušovateľ v 2. rade, pozn.) sp. zn. zo 7. septembra 2011 sa stalo

právoplatným toho istého dňa, teda 7. septembra 2011, a právnej zástupkyni sťažovateľa

bolo doručené 5. decembra 2011, teda v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola doručená ústavnému súdu až 15. augusta 2012.

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas, teda

v lehote podľa , ústavný súd poukazuje na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je v danom prípade podnet na podanie dovolania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), nemožno

považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý by bol predpokladom

(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa . Ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu všeobecného súdu, ústavný súd z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53

ods. 3 neprihliada na dátum podania podnetu na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku smerujúceho proti konkrétnemu rozhodnutiu

všeobecného súdu ani na dátum doručenia oznámenia orgánu verejnej moci o tom, akým

spôsobom bol tento podnet vybavený (m. m. , a

a iné).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že pre posúdenie otázky, či

sťažnosť vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu bola podaná včas, teda v dvojmesačnej

lehote podľa , bol preň relevantný dátum doručenia

právoplatného uznesenia krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum právoplatnosti uznesenia

krajského súdu (7. septembra 2011) a dátum jeho doručenia právnej zástupkyni sťažovateľa

(5. decembra 2011), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu

(15. augusta 2012) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti

v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne

napr. , , , ). Keďže zmeškanie

lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako podanú oneskorene.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho práv postupom ministerstva

spravodlivosti vo veci sp. zn. -61/D/284 zo 7. júna 2012

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru listom

ministerstva spravodlivosti (v sťažnosti označené ako porušovateľ v 1. rade, pozn.), ktorým

bol jeho podnet na podanie dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku odložený.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o porušení čl. 144

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru listom

ministerstva spravodlivosti, táto sa javí ako zjavne neopodstatnená. Podľa názoru ústavného

súdu nie je daná príčinná súvislosť medzi namietaným porušením uvedených článkov podľa

a medzinárodnej zmluvy postupom ministerstva spravodlivosti. Obidva namietané

články v sebe zahŕňajú garancie spojené so súdnou mocou a rozhodovacou činnosťou

súdov, pričom k súdnej moci nemožno zaradiť ministerstvo spravodlivosti ako ústredný

orgán štátnej správy.

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ v petite sťažnosti pomenoval

a označil základné právo podľa ako základné právo na súdnu ochranu.

Pritom tvrdil, že k jeho porušeniu malo dôjsť aj postupom ministerstva spravodlivosti.

Vzhľadom na to, že obsahom základného práva podľa nie je len právo

na súdnu ochranu, ale aj právo na inú právnu ochranu poskytovanú príslušným orgánom

verejnej moci, ktorým je aj ministerstvo spravodlivosti, ako aj s prihliadnutím

na odôvodnenie sťažnosti, ústavný súd nepovažoval za právne významné vyzývať

sťažovateľa na odstránenie tohto nedostatku podania, ktorý vo vzťahu k ministerstvu

spravodlivosti spočíval len v nesprávnom pomenovaní relevantného článku . Ústavný

súd považoval nepochybne za preukázané, že sťažovateľ v tejto súvislosti namietal

porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa

postupom a listom ministerstva spravodlivosti.

S poukazom na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť (obdobne napr. ,

) ústavný súd uvádza, že na akceptovanie, resp. vyhovenie podnetu na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (v danom prípade podnet sťažovateľa ako

poškodeného na podanie dovolania podľa ) nie je právny nárok, t. j.

osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a príslušný orgán

verejnej moci (v danom prípade minister spravodlivosti) nemá povinnosť takémuto podnetu

vyhovieť. Podstatné je, aby sa kompetentný orgán verejnej moci uvedeným podnetom

riadne zaoberal.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127

ods. 1 o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je determinovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého

ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, resp. iných orgánov verejnej moci, alebo v prípade, že účinky výkonu

tejto právomoci príslušným kompetentným orgánom verejnej moci nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd pri svojej rozhodovacej činnosti,

ani orgán verejnej moci, ktorý sa zaoberá podnetom, nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené či už účastníkom konania alebo stranou v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam. Preto aj odpoveď ministerstva spravodlivosti, ktoré stručne a jasne

objasnilo skutkový a právny základ danej právnej veci, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu bolo plne realizované právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5

a (obdobne napr. , , ).

Závery ministerstva spravodlivosti totiž vo svetle námietok sťažovateľa vyznievajú logicky

a relevantne.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti už

na predbežnom prerokovaní podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012