Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 459/2011
PDF · 152.52 KB
No categories available
II. ÚS 459/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. R.
T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 147/11 a uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2011 doručená sťažnosť M. M., P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 a jej postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. XV/2 Gn 147/11.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 8. apríla 2011 oznámil podozrenie
zo spáchania trestného činu prokurátorom Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len „krajská
prokuratúra“) JUDr. V. G. z toho dôvodu, že v trestnej veci vedenej proti nemu v rámci
výkonu prokurátorského dozoru nad zákonnosťou prípravného konania nestíhal všetky
trestné činy, o ktorých sa dozvedel, a nerešpektoval ním oznamované skutočnosti.
Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej polície T.
uznesením sp. zn. ORP-432/1-OVK-TN-2011 z 25. mája 2011 trestné oznámenie podľa
§ 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odmietol z dôvodu, že nebol dôvod na začatie
trestného stíhania. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú generálna prokuratúra
uznesením z 24. júna 2011 zamietla ako nedôvodnú. Postup generálnej prokuratúry a jej
rozhodnutie je v rozpore so zákonom, pretože v sťažnosti proti uvedenému rozhodnutiu
vyšetrovateľa uviedol, že tvrdenia svedka mali byť preverované v záujme zistenia
skutkového stavu. Vyšetrovateľ však nezistil dostatočne skutkový stav, a preto uznesenie
o odmietnutí trestného oznámenia bolo vydané predčasne. Podozrivý prokurátor oznámenia
D. V. nebral dostatočne do úvahy a nevybavil jeho podanie v zákonom ustanovenej lehote.
Tým zrejme zakrýval trestný čin, hoci o ňom mal vedomosť. Trestné stíhanie začalo po dva
a pol roku od podania trestného oznámenia D. V. a začalo výlučne na základe výpovedí
toho poškodeného, ktoré dôkazy však boli zabezpečené ešte v roku 2008. Prokurátor mal
postupovať v súlade so zákonom a v lehotách tam uvedených, čo však neurobil. K týmto
skutočnostiam neprihliadla ani generálna prokuratúra a nereagovala na žiadnu jeho
námietku a argumentáciu, v dôsledku čoho došlo k popretiu spravodlivosti, a preto sa toto
rozhodnutie javí ako arbitrárne, čím došlo k porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Na základe toho sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„1. Základné právo M. M. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 147/11
a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 147/11-9 zo dňa 24. júna 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV/2 Gn 147/11-9
zo dňa 24. júna 2011 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zakazuje pokračovať v porušovaní
základných práv M. M.
4. M. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktorú mu je
povinná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zaplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
5. M. M. priznáva trovy konania, ktoré je povinná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky vyplatiť na účet právneho zástupcu Mgr. R. T., PhD.,, B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu jeho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať len ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 247/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Tieto závery sa týkajú aj preskúmavania postupov a rozhodnutí orgánov
prokuratúry, v danom prípade generálnej prokuratúry. Z rozdelenia súdnej moci medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napadnutým rozhodnutím, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal. Tieto závery sa
týkajú aj postupov a rozhodnutí orgánov prokuratúry.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal vysloviť porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy generálnou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn.
XV/2 Gn 147/11 a jej uznesením č. k. XV/2 Gn 147/11-9 z 24. júna 2011 tým, že proti
krajskému prokurátorovi nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin.
Z napadnutého rozhodnutia generálnej prokuratúry vyplýva:
„Na podklade podanej sťažnosti som ako nadriadený orgán preskúmala obsah
vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T. sp. zn. ORP-432/1-
OVK-TN-2011 a dospela som k záveru, že sťažnosť oznamovateľky nie je dôvodná.
Vyšetrovateľ Policajného zboru vo veci rozhodol v súlade s ustanovením §-u 197
ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku a svoje rozhodnutie náležité zdôvodnil.
S jeho právnym záverom, že vo veci nedošlo k spáchaniu trestného činu a nie je
dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku sa
stotožňujem.
Pre konanie podľa Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov sú rozhodujúce objektívne skutočnosti preukazujúce spáchanie trestného činu
trestno - právnym subjektom.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť
ak nie je dôvodná.
Sťažnosť oznamovateľa M. M. nie je dôvodná a preto som vo veci rozhodla tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
Toto rozhodnutie generálnej prokuratúry treba posudzovať spolu s rozhodnutím
vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v T. sp. zn. ORP-432/1-
OVK-TN-2011 a vnímať ho ako celok. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnutiach sú
zrozumiteľne a jednoznačne uvedené dôvody, pre ktoré bolo treba sťažnosť sťažovateľa
zamietnuť. Zo záverov napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť alebo taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd pripomína, že tak ako všeobecný súd, ani orgány
prokuratúry nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Preto aj rozhodnutie a odôvodnenie
všeobecného súdu (v danom prípade generálnej prokuratúry), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd z rozhodnutia generálnej prokuratúry nezistil, že by jej závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom generálnej
prokuratúry nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu generálnej prokuratúry by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa táto
natoľko odchýlila od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprela ich účel
a význam. Takéto nedostatky však rozhodnutie generálnej prokuratúry nevykazuje, a preto
na meritórne preskúmanie napadnutého rozhodnutia ústavný súd nie je oprávnený.
K tvrdeniam sťažovateľa, ktorých podstatu ústavný súd vníma ako tvrdenia
o námietkach o porušení záruk spravodlivého trestného procesu, je nutné uviesť, že
napadnuté rozhodnutie nie je končeným rozhodnutím o vine a treste ani rozhodnutím
o trestnom obvinení, a z toho dôvodu sa na ňu príslušné normy týkajúce sa ústavných záruk
spravodlivého procesu nevzťahujú. Ústavný súd je toho názoru, že toto rozhodnutie bolo
vydané v súlade so zákonom a dostatočne uvádza dôvody, na ktorých bolo založené.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v rámci svojej judikatúry opakovane
vyslovil, že právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby na začatie trestného stíhania proti
označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva
a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných
práv alebo slobôd (II. ÚS 42/00).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjave neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011