Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., Advokátska kancelária F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných

práv zaručených v a , ako aj v

ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj v čl. 1 ods. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., Advokátska kancelária F., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj v čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. februára 2011.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že:

«Dňa 21. 10. 2002 vydala P., IČO:... (ďalej len „DZP“) v zmysle ustanovení zákona

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a

občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer

č. 847/2002 (ďalej len „Platobný výmer I“), ktorým zaviazala platiteľa poistného -

Nemocnicu s poliklinikou Č. (v súčasnosti K.), so sídlom: Č., IČO:... (ďalej len „Povinný“)

uhradiť dlžné poistné na povinné zdravotné poistenie. Povinný podal voči Platobnému

výmeru I Odvolanie zo dňa 11. 11. 2002. Rozhodnutím DZP č. 847/2002 zo dňa 03. 01.

2003 bolo odvolanie Povinného zamietnuté a Platobný výmer I potvrdený. Platobný výmer I

ako exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.

Dňa 21. 10. 2002 vydala DZP v zmysle ustanovení ZoZP Platobný výmer č. 848/2002

(ďalej len „Platobný výmer II“), ktorým zaviazala Povinného uhradiť poplatok

z omeškania. Povinný podal voči Platobnému výmeru II Odvolanie zo dňa 11. 11. 2002.

Rozhodnutím DZP č. 848/2002 zo dňa 03. 01. 2003 bolo odvolanie Povinného zamietnuté

a Platobný výmer II potvrdený. Platobný výmer II ako exekučný titul nadobudol

právoplatnosť a vykonateľnosť.

Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 DZP postúpila súbor

pohľadávok, ktorých súčasťou boli aj pohľadávky predpísané Platobným výmerom

I a Platobným výmerom II (Platobný výmer I a Platobný výmer II ďalej spolu aj ako

„Platobné výmery“) Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi

spojenými na postupníka - spoločnosť Z., s. r. o., IČO:... Následne dňa 29. 09. 2006 boli

pohľadávky vyplývajúce z vyššie uvedených Platobných výmerov postúpené na základe

Zmluvy o postúpení pohľadávok zo spoločnosti Z., s. r. o., IČO:... na Sťažovateľa.

Sťažovateľ sa Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti

Povinnému na základe exekučných titulov - Platobných výmerov.

Okresný súd Čadca v rámci exekučného konania svojím Uznesením sp. zn.

-140 zo dňa 29. 01. 2008 (ďalej len ..Rozhodnutie OS“) inter alia zamietol

návrhy Povinného na odklad a zastavenie exekúcie, ako aj námietky Povinného proti

upovedomeniu o začatí exekúcie. ...

Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 27. 02. 2009

(ďalej len „Rozhodnutie KS“) bolo Rozhodnutie OS vo výroku, ktorým súd zamietol návrh

Povinného na zastavenie exekúcie potvrdené.

Následne na základe podaného mimoriadneho dovolania bolo Uznesením NS SR

sp. zn. zo dňa 17. 02. 2011 (ďalej len „Rozhodnutie NS SR“) zrušené:

- Rozhodnutie KS, ktorým bolo potvrdené Rozhodnutie OS vo výroku o zamietnutí

návrhu Povinného na zastavenie exekúcie,

- Rozhodnutie OS vo výroku a zamietnutí návrhu Povinného na zastavenie exekúcie

a vec v rozsahu zrušenia bola vrátená na ďalšie konanie.

NS SR vo svojom Rozhodnutí NS SR uviedol, že exekučné tituly, na základe ktorých

bola vykonávaná exekúcia, boli údajne vydané v rozpore so zákonom a osobou, ktorá na

takéto konanie nebola oprávnená. Preto NS SR ako dovolací súd dospel k záveru, že

predložené exekučné tituly sú údajne nulitnými aktmi, ktoré nemajú žiadnu právnu silu. ...

Sťažovateľ považuje rozhodnutie NS SR za arbitrárne a za prejav svojvôle. ... Podľa

názoru Sťažovateľa, NS SR vyslovil právne závery, avšak náležité sa nevysporiadal

so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol

na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne

nevysporiadal s relevantnými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením veci, čím

porušil jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR, článku 36

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach, ako aj vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1

SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1 Prvého

dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach.»

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným

v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého správca konkurznej podstaty „nemal... právomoc

vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty“.

Podľa názoru sťažovateľky „Existencia DZP po jej zrušení mala... smerovať k jej

likvidácii“, z čoho podľa jej názoru „vyplýva, že zrušená poisťovňa nemohla stratiť

oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie takéhoto

oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach sa však Sťažovateľ z odôvodnenia

Rozhodnutia NS SR nedozvedel.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „V prejednávanej veci sa likvidácia DZP neskončila

štandardným spôsobom, ale na návrh likvidátora DZP (ktorý bol podľa ustanovenia § 4

ods. 1 ZoKV jednou z osôb oprávnených podať návrh na vyhlásenie konkurzu) bol na

majetok DZP v likvidácii vyhlásený na základe Uznesenia Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -30 zo dňa 20. 04. 2001 konkurz. Ako už bolo uvedené, vyhlásením

konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta ZoKV.

Keďže v čase vydania Platobných výmerov bolo na majetok DZP vedené konkurzné

konanie a v zmysle ustanovenia § 14 ods. (1) písm. a) ZoKV prešlo na SKP oprávnenie

nakladať s majetkom konkurznej podstaty DZP, ako aj výkon práv a povinností, ktoré

súvisia s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty DZP. V dôsledku tejto skutočnosti sa

mal na činnosť a právny stav DZP prioritne aplikovať ZoKV. Vyplýva to jednoznačne

z ustanovenia § 66e ods. (2) ZoKV v znení platnom k vydaniu Platobných výmerov, na

základe ktorého ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy

upravené aj týmto zákonom (poznámka: t. j. ZoKV), sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú,

ak upravujú tieto právne vzťahy odlišne od tohto zákona. V zmysle uvedeného ustanovenia

bolo potrebné na právny stav, právne vzťahy a činnosť DZP prioritne aplikovať ustanovenia

ZoKV, a to dokonca i v prípade, že tú istú otázku upravoval ZoZP odlišne. Z uvedeného

všeobecného pravidla zákonodarca pripustil v ustanovení § 66e ods. (3) ZoKV jedinú

výnimku, a to v prípade uplatňovania pohľadávok zdravotných poisťovní voči platiteľom

poistného, na ktorých bol vyhlásený konkurz alebo sa povolilo vyrovnanie, kedy sa mali

primerane použiť ustanovenia § 71c a 71d ZoZP. To však nie je náš prípad, keďže v čase

vydania Platobných výmerov bol vyhlásený konkurz na majetok zdravotnej poisťovne (DZP)

a nie na platiteľa poistného (Povinného).

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a následnej priamej aplikácie

ustanovenia § 14 ods. (1) písm. a) ZoKV prešlo na SKP oprávnenie nakladať so všetkým

majetkom konkurznej podstaty DZP, ako aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia

s nakladaním s majetkom konkurznej podstaty DZP.

Za logické je potom potrebné podľa nášho názoru považovať také konanie SKP

(povinného konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje v rámci konkurzu aj

k vymáhaniu pohľadávok, a to spôsobom, ktorý si konkrétny tvp pohľadávky vyžaduje.

V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa

riadili argumentáciou NS SR uvedenou v Rozhodnutí NS SR, tak potom DZP a jej SKP by

boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne zaplatené poistné, avšak chýbali by im

akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného na

povinné zdravotné poistenie a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné

a v rozpore s úmyslom zákonodarcu.

V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda mal byť podľa názoru NS SR

oprávnený vydať Platobné výmery, ak to nebola v čase vyhláseného konkurzu na majetok

DZP ani DZP a ani DZP konajúca jej SKP, pričom na V. toto oprávnenie preukázateľne

neprešlo a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vznikol až 01. 11. 2004.

Odpoveď na túto otázku Sťažovateľ v odôvodnení Rozhodnutia NS SR nenašiel.“.

K nulite právnych aktov sťažovateľka v sťažnosti argumentuje tým, že:

„Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí

ísť o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných

princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu

musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené

chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať

reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe

súdov.

Sťažovateľ ma za to, že Platobné výmery ako exekučné tituly sú platnými aktmi

vydanými v súlade so zákonom. Sťažovateľ na základe identických platobných výmerov ako

sú Platobné výmery (líšiacich sa osobou povinného a výškou záväzku) inicioval značné

množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné

platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci

podaných námietok, resp. iných podaní priamo zaoberali.“

Podľa názoru sťažovateľky „Pripustenie argumentácie NS SR uvedenej Rozhodnutí

NS SR kauzálne znamená, že po zrušení DZP odo dňa 17. 7. 1999 (až do prípadného vzniku

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dňa 01. 11. 2004) bolo počas viac ako

piatich rokov úplne paralyzované predpisovanie nezaplatených poistných na povinné

zdravotné poistenie a poplatkov z omeškania za jeho neskoré odvedenie zrušenej zdravotnej

poisťovni, na čo zjavne NS SR nebral žiadny zreteľ. Preukázateľní dlžníci zrušenej

zdravotnej poisťovne by sa na základe uvedeného celkom jednoznačne dostali do

zvýhodneného imunitného postavenia oproti dlžníkom existujúcich zdravotných poisťovní.

Aplikácia právneho názoru NS SR uvedeného v Rozhodnutí NS SR na stav zrušenej

zdravotnej poisťovne - DZP podľa nášho názoru zavádza bezdôvodnú (a oproti subjektom

riade plniacim odvodové povinnosti navyše nespravodlivú) platobnú imunitu pre dlžníkov

zrušenej zdravotnej poisťovne, voči ktorým by nebolo možné počas predmetného obdobia

aktívne a efektívne vymáhať pohľadávky spôsobom vydania platobného výmeru, ktorý je

exekučným titulom.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. 02. 2011 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku

20 ods. 1 SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 1 ods. 1

Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň

k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku

46 ods. 1 SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. 02. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný

zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ustanovenie upravuje aj ďalší dôvod na

odmietnutie ústavnej sťažnosti na základe jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak

namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený tak

možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011

Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľky podľa

, ako aj listiny a práva podľa dohovoru

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé

súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne. Podľa

jej názoru sa najvyšší súd náležite nevysporiadal so skutočnosťami, ktorých zohľadnenie je

nevyhnutné na právne posúdenie veci, a rozhodol na základe právnej konštrukcie, ktorú

dostatočne neodôvodnil, a tým porušil jej v sťažnosti označené práva; namieta tiež

extenzívny výklad najvyššieho súdu o nulite právnych aktov. V tejto súvislosti poukazuje na

nález ústavného súdu sp. zn. .

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov. Podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov (). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa

však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. zo 17. februára 2011

vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom generálnym prokurátorom

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušil tak uznesenie Okresného

súdu Čadca č. k. -140 z 29. januára 2008 vo výroku o zamietnutí návrhu

povinného na zastavenie exekúcie, ako aj uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 27. februára 2009, ktorým toto uznesenie potvrdil.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní poukázal na to, že „oba súdy

nevenovali dostatočnú pozornosť rozhodnutiam predloženým na výkon exekúcie napriek

tomu, že im táto povinnosť vzniká už v momente rozhodovania o žiadosti exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Predpokladom pre vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, notárskej

zápisnice alebo schváleného zmieru, ktoré sú bližšie špecifikované v § 41 Exekučného

poriadku. Platobné výmery predložené v preskúmavanej veci ako exekučné tituly neboli

vydané orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným; boli vydané správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorému takéto oprávnenie nevyplýva zo žiadneho právneho

predpisu. Ide o nulitné akty, z ktorého dôvodu je výkon exekúcie v danom prípade

neprípustný. Vo väzbe na to poukázal na právny záver, ktorý bol vyjadrený v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009 sp. zn. .“.

Najvyšší súd sa vo svojom dovolaní zaoberal dvomi okruhmi otázok:

1. V prvom rade najvyšší súd skúmal, „či na nútený výkon rozhodnutia (exekúciu)

bolo vydané rozhodnutie, ktoré môže byť podľa Exekučného poriadku titulom pre vykonanie

exekúcie“.

V tejto súvislosti uviedol:

«V čase, keď mali byť vydané vykonávané rozhodnutia (21. október 2002),

postavenie zdravotných poisťovní upravoval o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení predpisov účinných k 28. januáru 2003 (ďalej len „“).

Uvedený zákon bol zrušený súčinnosťou od 1. novembra 2004

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou. Z ustanovenia § 77a

ods. 9 tohto zákona vyplýva, že konania začaté pred nadobudnutím účinnosti zákona

č. sa dokončia podľa

V dôsledku zrušenia povolenia na zriadenie zdravotnej poisťovne (ktoré nadobudlo

právoplatnosť 17. júla 1999) sa P. zo zákona dostala do likvidácie (§ 34 ods. 4 zákona č.

). Následne rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 20. apríla 2001 č. k. 7

K 70/2001-30 bol podľa o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších

predpisov na majetok poisťovne vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v

priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer z 21. októbra 2002 číslo 847/2002 v

spojení s rozhodnutím z 3. januára 2003 číslo 847/2002 a platobný výmer z 21. októbra

2002 číslo 848/2002 v spojení s rozhodnutím z 3. januára 2003 číslo 848/2002. Tieto

rozhodnutia majú byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo

väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z tohto konania.»

2. Ďalej sa najvyšší súd zaoberal kľúčovou otázkou, či exekučný titul, ktorým v danej

veci mali byť platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty úpadcu, je

exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

K tejto otázke najvyšší súd uviedol:

«Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným

titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo

postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.

Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov

verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste

( Exekučného poriadku). Za účinnosti

pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle

ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné

výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona

č. vzťahovali predpisy o správnom konaní, pričom právoplatné rozhodnutie

bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť

v posudzovanej veci exekučným titulom, neboli vydané zdravotnou poisťovňou ale správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými

titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle

preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej

poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky

procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto

oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny

poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného

poriadku.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa

jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je

vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady,

ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný

titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie

vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci.

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998,

pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je

neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom.»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. februára 2011, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho právomoci

v konaní o mimoriadnom dovolaní boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a

základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery

z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný.

Na tento účel ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných

ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený

skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa

síce stotožnil s právnym názorom sťažovateľky, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na

každý argument sťažovateľky je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , ). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie

treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa vysporiadal s kľúčovými

námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa predovšetkým povahy platobných výmerov

vydaných správcom konkurznej podstaty v rozsahu potrebnom na prijatie rozhodnutia

v konaní o mimoriadnom dovolaní.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnila (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci

samej), nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

V obdobných veciach ústavný súd už formuloval svoje právne názory

(, , , ); ústavný súd poukazuje

v tejto súvislosti na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť považuje ústavný súd aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody

na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil

a vyhodnotil ako neodôvodnené ().

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa , ako

aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu vyplýva, že

sťažovateľka porušenie uvedených práv namieta v spojitosti s porušením základných práv

zaručených v a listiny a práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a uznesením

najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších práv sťažovateľky podľa čl. 20

ods. 1 , listiny a dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013