Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 410/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko, zastúpeného

advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, a a práva podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. novembra 2007

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. februára

2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručená 14. mája 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústavy“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného

práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na verejné

prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. novembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. februára 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ súčasne navrhol zrušiť oba napadnuté rozsudky a vrátiť vec krajskému súdu na

ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol podielnikom Reštitučného otvoreného

podielového fondu (ďalej len „ROPF“), ktorý vznikol premenou z investičného fondu

na základe rozhodnutia Úradu pre finančný trh zo 17. decembra 2002. Jeho správcom bol

ustanovený J., a. s. (ďalej len „správca“), a funkciu depozitára správcu vykonávala Č., a. s.

(ďalej len „depozitár“). Sťažovateľ bol vlastníkom 1,89 % podielových listov daného fondu.

Dňa 18. februára 2003 predal správca z majetku ROPF 179 889 kusov akcií S., a. s.,

do majetku P., a. s., a podielových fondov P., a. s. (spolu ďalej aj „nadobúdatelia“),

za kúpnu cenu 1 700 Sk za akciu. Obe uvedené spoločnosti boli v uvedenej dobe ovládané

spoločnosťou I., ktorá bola súčasťou konzorcia ovládajúceho ROPF. Uvedený predaj sa

uskutočnil priamo bez toho, aby správca vyhlásil verejnú súťaž o najlepšiu ponuku na kúpu

akcií, či priamo oslovil spoločnosť E. (ďalej len „E.“). Táto spoločnosť pritom bola podľa

sťažovateľa už vo februári 2003 pripravená zaplatiť sumu 3 221 Sk za akciu. Nadobúdatelia

uvedených akcií 19. septembra 2003 po ich kúpe previedli úplatne akcie na spoločnosť R.,

ktorá ich 22. septembra 2003 predala materskej spoločnosti S., a. s. – už zmienenej

spoločnosti E. za cenu 3 250 Sk za akciu s opčnou prémiou vo výške 100 Sk za akciu.

Predmetná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktoré zamietli

žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 5 269 849 Sk voči správcovi, predsedovi

predstavenstva správcu a depozitárovi z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku porušenia ich povinností vyplývajúcich zo

o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom

investovaní“). V dôsledku konania uvedených osôb totiž podľa sťažovateľa neboli akcie

predané za najvýhodnejšiu cenu, pretože už vo februári 2003, teda v dobe predaja akcií, ich

bolo možné predať E. za spomínanú cenu. Uplatnená výška škody vychádza z rozdielu

medzi predpokladanou kúpnou cenou zo strany E. a cenou, za ktorú ROPF predmetné akcie

predal. Ide pritom o jej pomernú časť pripadajúcu na podiel sťažovateľa na portfóliu ROPF.

Porušenie povinností odporcov malo byť podľa sťažovateľa preukázané i právoplatnými

rozhodnutiami Úradu pre finančný trh. V prípade správcu išlo o rozhodnutie č. GRUFT-

113/2004/SANE z 24. februára 2004 a vo vzťahu k depozitárovi o rozhodnutie č. GRUFT-

126/2004/SANE z 23. novembra 2004.

Krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -382 z 20. novembra 2007

zamietol žalobu sťažovateľa, pretože vo vzťahu k žiadnemu z odporcov nedospel k záveru

o porušení právnej povinnosti podľa zákona o kolektívnom investovaní. Taktiež podľa neho

došlo vo februári 2003 k predaju za najvýhodnejšiu cenu, takže bola vylúčená i možnosť

vzniku škody. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. z 19. februára 2009. Odvolací súd

sa v tomto rozhodnutí stotožnil s právnymi závermi krajského súdu.

Sťažovateľ považuje oba napadnuté rozsudky za arbitrárne. K porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa došlo podľa jeho tvrdenia

tým, že súd prvého stupňa i odvolací súd sa nedostatočne vysporiadali s jeho návrhmi

na vykonanie dôkazov. Tieto súdy odmietli vykonať podstatnú časť navrhovaných dôkazov,

pričom tento svoj postup odôvodnili len tým, že by nimi sťažovateľ aj tak nevedel

preukázať svoje tvrdenia. Ďalej sťažovateľ uvádza, že mu zo strany najvyššieho súdu

nebolo doručené vyjadrenie depozitára k podanému odvolaniu. Tým bolo porušené jeho

základné právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom

podľa . Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

ods. 1 napokon odôvodňuje tým, že mu nebola poskytnutá ochrana v konaní pred

všeobecnými súdmi v jeho veci.

Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis vedený krajským súdom, z ktorého zistil, že

sťažovateľ podal 14. apríla 2009 dovolanie, ktorým sa domáha zrušenia oboch sťažnosťou

napadnutých rozsudkov.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) predbežne prerokuje každý návrh na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v

nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z jeho ustálenej judikatúry, ústavný súd rozhoduje v zmysle čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sa namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný

súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku

krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej

vety .

Z uvedeného princípu subsidiarity súčasne vyplýva, že v prípade podania

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému

súdu je sťažnosť podľa považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú

v zásade aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (,

). O uvedený prípad ide i v prerokúvanej sťažovateľa, ktorý proti napadnutým

rozsudkom podal tiež dovolanie. Sťažovateľ preto bude môcť podať sťažnosť ústavnému

súdu vo väzbe na rozhodnutie o jeho dovolaní i vo vzťahu k napadnutému rozsudku

krajského súdu až potom, keď najvyšší súd rozhodne o jeho dovolaní zo 14. apríla 2009.

Za daných okolností sa preto ústavný súd nemohol podanou ústavnou sťažnosťou zaoberať

a podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53

ods. 1 v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu

a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie,

ako aj návrhu na priznanie úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi

ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010