Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 410/2010
PDF · 140.92 KB
No categories available
IV. ÚS 410/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť R. M., Spolková republika Nemecko, zastúpeného
advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cbm 61/2004 z 20. novembra 2007
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára
2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnosťou, ktorá bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) doručená 14. mája 2009, namietal R. M. (ďalej len „sťažovateľ“) porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústavy“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na verejné
prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Cbm 61/2004 z 20. novembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ súčasne navrhol zrušiť oba napadnuté rozsudky a vrátiť vec krajskému súdu na
ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že bol podielnikom Reštitučného otvoreného
podielového fondu (ďalej len „ROPF“), ktorý vznikol premenou z investičného fondu
na základe rozhodnutia Úradu pre finančný trh zo 17. decembra 2002. Jeho správcom bol
ustanovený J., a. s. (ďalej len „správca“), a funkciu depozitára správcu vykonávala Č., a. s.
(ďalej len „depozitár“). Sťažovateľ bol vlastníkom 1,89 % podielových listov daného fondu.
Dňa 18. februára 2003 predal správca z majetku ROPF 179 889 kusov akcií S., a. s.,
do majetku P., a. s., a podielových fondov P., a. s. (spolu ďalej aj „nadobúdatelia“),
za kúpnu cenu 1 700 Sk za akciu. Obe uvedené spoločnosti boli v uvedenej dobe ovládané
spoločnosťou I., ktorá bola súčasťou konzorcia ovládajúceho ROPF. Uvedený predaj sa
uskutočnil priamo bez toho, aby správca vyhlásil verejnú súťaž o najlepšiu ponuku na kúpu
akcií, či priamo oslovil spoločnosť E. (ďalej len „E.“). Táto spoločnosť pritom bola podľa
sťažovateľa už vo februári 2003 pripravená zaplatiť sumu 3 221 Sk za akciu. Nadobúdatelia
uvedených akcií 19. septembra 2003 po ich kúpe previedli úplatne akcie na spoločnosť R.,
ktorá ich 22. septembra 2003 predala materskej spoločnosti S., a. s. – už zmienenej
spoločnosti E. za cenu 3 250 Sk za akciu s opčnou prémiou vo výške 100 Sk za akciu.
Predmetná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktoré zamietli
žalobu sťažovateľa o zaplatenie sumy 5 269 849 Sk voči správcovi, predsedovi
predstavenstva správcu a depozitárovi z titulu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku porušenia ich povinností vyplývajúcich zo zákona č. 385/1999 Z. z.
o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom
investovaní“). V dôsledku konania uvedených osôb totiž podľa sťažovateľa neboli akcie
predané za najvýhodnejšiu cenu, pretože už vo februári 2003, teda v dobe predaja akcií, ich
bolo možné predať E. za spomínanú cenu. Uplatnená výška škody vychádza z rozdielu
medzi predpokladanou kúpnou cenou zo strany E. a cenou, za ktorú ROPF predmetné akcie
predal. Ide pritom o jej pomernú časť pripadajúcu na podiel sťažovateľa na portfóliu ROPF.
Porušenie povinností odporcov malo byť podľa sťažovateľa preukázané i právoplatnými
rozhodnutiami Úradu pre finančný trh. V prípade správcu išlo o rozhodnutie č. GRUFT-
113/2004/SANE z 24. februára 2004 a vo vzťahu k depozitárovi o rozhodnutie č. GRUFT-
126/2004/SANE z 23. novembra 2004.
Krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 2 Cbm 61/04-382 z 20. novembra 2007
zamietol žalobu sťažovateľa, pretože vo vzťahu k žiadnemu z odporcov nedospel k záveru
o porušení právnej povinnosti podľa zákona o kolektívnom investovaní. Taktiež podľa neho
došlo vo februári 2003 k predaju za najvýhodnejšiu cenu, takže bola vylúčená i možnosť
vzniku škody. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd
rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn. 6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009. Odvolací súd
sa v tomto rozhodnutí stotožnil s právnymi závermi krajského súdu.
Sťažovateľ považuje oba napadnuté rozsudky za arbitrárne. K porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa jeho tvrdenia
tým, že súd prvého stupňa i odvolací súd sa nedostatočne vysporiadali s jeho návrhmi
na vykonanie dôkazov. Tieto súdy odmietli vykonať podstatnú časť navrhovaných dôkazov,
pričom tento svoj postup odôvodnili len tým, že by nimi sťažovateľ aj tak nevedel
preukázať svoje tvrdenia. Ďalej sťažovateľ uvádza, že mu zo strany najvyššieho súdu
nebolo doručené vyjadrenie depozitára k podanému odvolaniu. Tým bolo porušené jeho
základné právo na verejné prerokovanie veci a právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napokon odôvodňuje tým, že mu nebola poskytnutá ochrana v konaní pred
všeobecnými súdmi v jeho veci.
Ústavný súd si vyžiadal príslušný spis vedený krajským súdom, z ktorého zistil, že
sťažovateľ podal 14. apríla 2009 dovolanie, ktorým sa domáha zrušenia oboch sťažnosťou
napadnutých rozsudkov.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) predbežne prerokuje každý návrh na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.
Ako vyplýva z jeho ustálenej judikatúry, ústavný súd rozhoduje v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sa namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ochrany svojich
práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný
súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku
krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej
vety zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného princípu subsidiarity súčasne vyplýva, že v prípade podania
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému
súdu je sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú
v zásade aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09). O uvedený prípad ide i v prerokúvanej sťažovateľa, ktorý proti napadnutým
rozsudkom podal tiež dovolanie. Sťažovateľ preto bude môcť podať sťažnosť ústavnému
súdu vo väzbe na rozhodnutie o jeho dovolaní i vo vzťahu k napadnutému rozsudku
krajského súdu až potom, keď najvyšší súd rozhodne o jeho dovolaní zo 14. apríla 2009.
Za daných okolností sa preto ústavný súd nemohol podanou ústavnou sťažnosťou zaoberať
a podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53
ods. 1 v spojení s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu
a napadnutého rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci krajskému súdu na ďalšie konanie,
ako aj návrhu na priznanie úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi
ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2010