Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 243/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 4 v spojení s

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 22. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti G., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. apríla 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Ako splnomocnený právny zástupca Sťažovateľa, týmto podávam v zákonom

stanovenej lehote sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky proti porušeniu

základných práv a slobôd v zmysle ust. (ďalej len

„Sťažnosť“). Sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, v ktorom došlo k porušeniu

ust. , ods. 4 a ust. , ust.

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v znení Protokolu č. 11 (ďalej len „Európsky

dohovor o ľudských právach“), ako aj ust. ústavného ,

ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho

zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „Listina základných

práv a slobôd“). Porušovateľom základných práv Sťažovateľa je najvyšší súdny orgán

Slovenskej republiky.

K porušeniu základných práv a slobôd došlo v dovolacom konaní pred

Porušovateľom sp. zn. vedenom vo veci Sťažovateľa voči povinnému –

D., B., (ďalej len „Povinný“) o vymoženie 16.750,94 € s príslušenstvom titulom

nezaplateného poistného na zdravotnom poistení a zákonného poplatku z omeškania.

Porušovateľ v tomto konaní rozhodoval o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora

Slovenskej republiky proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava III sp. zn.

-68 zo dňa 26. 11. 2007. K porušeniu základného práva Sťažovateľa na

súdnu a inú právnu ochranu, práva na spravodlivý súdny proces, ako aj jednej

zo základných zásad právneho štátu – zákonnej limitácie právomoci orgánov štátnej moci

(zásady, že tieto orgány sú oprávnené konať len v rozsahu zákonom explicitne zverených

kompetencií) došlo prijatím Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 22. 04. 2009, právoplatného dňa 04. 05. 2009 (ďalej len

„Uznesenie“). Porušovateľ Uznesením zrušil Uznesenie Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. -68 zo dňa 26. 11. 2007 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má za to, že Porušovateľ rozhodoval Uznesením vo veci, v ktorej zákon zveroval

rozhodovaciu právomoc inému orgánu. Sťažnosť proti porušovaniu základných práv

a slobôd teda odôvodňujeme nasledovnými skutočnosťami:

- keďže Porušovateľ rozhodoval nad rámec svojej zákonnej právomoci, v konaní

vedenom pred Porušovateľom došlo k takému závažnému pochybeniu, že tým bolo porušené

právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, garantované ust. čl. 46 ods. 1 a ods. 4

, ako aj ust. Listiny základných práv a slobôd,

- uvedeným konaním Porušovateľa bolo zároveň porušené právo Sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských

právach,

- Porušovateľ konal tiež v rozpore s ust. ,

keďže rozhodoval vo veci, v ktorej mu toto oprávnenie zákon nepriznával, resp. za taxatívne

vymedzených zákonných podmienok zveroval túto rozhodovaciu právomoc inému orgánu.

Uvedeným postupom porušil dôležité zásady právneho štátu, a to zásadu, že „štátne orgány

môžu konať jedine to, čo im ukladá zákon“, ako aj zásadu „právnej istoty“ Sťažovateľa. (...)

Dovoľujeme si poukázať na skutočnosť, že v prípade Sťažovateľa rozhodoval

Porušovateľ o veci, ktorá patrila do oblasti verejnej správy, resp. za taxatívne stanovených

zákonných podmienok do preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov, ako vyplýva z nižšie

citovaných ustanovení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom

znení (ďalej len „ZoZP“), o správnom konaní (správny poriadok)

v príslušnom znení (ďalej len „Správny poriadok“), ako aj

o konkurze a vyrovnaní, v príslušnom znení (ďalej len „Zákon o konkurze“).

Postupom Porušovateľa, ktorý prijatím Uznesenia rozhodoval nad rámec

kompetencií, ktoré mu zverujú zákony a , došlo k porušeniu

základného práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj jeho práva

na spravodlivý súdny proces. Porušovateľ by bol oprávnený jedine na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí, ktoré vydali správne orgány v rámci správneho konania, avšak

aj v tomto prípade by bola vecná príslušnosť Porušovateľa limitovaná zákonnou

podmienkou, aby išlo o rozhodnutia ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov

s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.

V prípade Sťažovateľa boli predmetnými rozhodnutiami Platobné výmery č.

937/2002 a 938/2002 zo dňa 22. 11. 2002 (ďalej len „Platobné výmery“), na ktorých

preskúmavanie zákonnosti by však boli za taxatívne vymedzených zákonných podmienok

vecne príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný

svoje právo domáhať sa súdneho preskúmania Platobných výmerov v zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej

márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„I. Sťažnosti sa vyhovuje.

II. Základné právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu priznané čl. 46 ods. 1

a ods. 4 , Listiny základných práv a slobôd, ako aj

právo na spravodlivý súdny proces v zmysle ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ľudských právach, ako aj zásada zákonnej limitácie štátnej moci, garantovaná čl. 2 ods. 2

, boli Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 22. 04. 2009 porušené.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 22. 04. 2009 sa v zmysle ust. a v zmysle ust.

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v odôvodnení

rozhodnutia konštatoval, že Porušovateľ nebol oprávnený v konaní sp. zn.

rozhodovať Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 22. 04. 2009 o oprávnení správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať

Platobné výmery č. 937/2002 a 938/2002 zo dňa 22. 11. 2002.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania

titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. .

Porušovateľ je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa, a to v prospech

bankového účtu Sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia (ďalej aj „OSP“)

ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej

rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu

mimoriadne dovolanie.

Podľa ustanovenia mimoriadnym dovolaním možno napadnúť

právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa ustanovenia mimoriadne dovolanie podáva generálny prokurátor

na dovolacom súde do jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že dôvodom, pre ktorý

sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 4 v spojení s , základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, je najmä otázka vecnej príslušnosti (vecná legitimácia)

najvyššieho súdu na konanie vo veci sp. zn. vo veci mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

, kde bola oprávnená sťažovateľka proti povinnej D. B. pre vymoženie

16 750,94 € s príslušenstvom.

Ústavný súd skôr ako preskúmal napadnuté rozhodnutie, vyjadril svoj názor

k predmetu sťažnosti, keď uviedol, že pokiaľ bude pri svojich úvahách rozoberať námietku

porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, bude zároveň hovoriť aj o právach

obsiahnutých v čl. 36 ods. 1 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na rozsah ochrany,

ktorý všetky tieto práva poskytujú a vzájomne sa prekrývajú.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 4

, ide len o procesné splnomocnenie na vydanie vykonávacích predpisov zákonodarcu

bez obsahu základného práva, ktorého by sa sťažovateľka mohla v konkrétnej kontrole

ústavnosti domáhať.

Podobne je to aj pri námietke porušenia , ktorý vymedzuje

právomoci štátnych orgánov, a ani systematicky v rámci ústavného textu nie je súčasťou

základných práv a slobôd.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné práva a slobody

vo svojom ústavnom vyjadrení obsahujú v slovnom vyjadrení napr. „zákonom ustanoveným

postupom“ aj procesnú stránku realizovaného základného práva a slobody a nielen

jej materiálny obsah.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2009 vyplýva,

že generálny prokurátor podal proti uzneseniu okresného súdu č. k. -68

z 26. novembra 2007 mimoriadne dovolanie.

Z citovaných článkov je zrejmé, že zákonodarca bol zmocnený vydať

procesné predpisy, ktoré upravujú postup všeobecných súdov v rámci ich vecnej právomoci.

Podľa citovaných ustanovení je generálny prokurátor

oprávnený podať návrh na mimoriadne dovolanie, na prejednanie ktorého je vecne

a miestne príslušný najvyšší súd.

Takéto riešenie nachádza oporu v ústavnom texte a snaha sťažovateľky pôvodný

obchodný spor posunúť do oblasti „verejnej správy“ sa javí ako účelová bez riadneho

zdôvodnenia a opory v zákonoch, ktoré boli vydané na základe zmocnenia ,

aby upravili procesné predpisy v konaní aj o mimoriadnych opravných prostriedkoch,

medzi ktoré zaraďujeme aj mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora.

Námietka nedostatku vecnej legitimácie najvyššieho súdu v konaní nemá oporu

v právnom systéme Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o samotnú vec, najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 22. apríla 2009 okrem iného uviedol:

«Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať

podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 EP. Vo všeobecnosti exekučným titulom

je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje

majetok (§ 41 ods. 1 EP). Ustanovenie § 41 ods. 2 EP taxatívne vymenúva, na podklade

akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať

na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy

vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ EP). Za účinnosti

pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné

poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 a 3 uvedeného zákona oprávnené

vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného. Na uvedené konanie

sa v zmysle ustanovení vzťahovali predpisy o správnom

konaní, pričom právoplatné rozhodnutie bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť

v posudzovanej veci exekučným titulom, neboli vydané zdravotnou poisťovňou ale správcom

konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce

vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými

titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu

konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré

existovali v čase vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Z toho vyplýva, že správca

konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom

podstaty a prechádza na neho aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním

s majetkom podstaty ( o konkurze a vyrovnaní).

Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty

orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle

preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej

poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky

procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť)

v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť

správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto

oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny

poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 EP.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie.

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým,

či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku,

a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj po materiálne stránke. Ide pritom

o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov

je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným.

Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely

exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok,

že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej

moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené, treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je,

že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide

o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia uverejnené

v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998,

č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uverejnené pod č. 58/1997, ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon

rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom. Vzhľadom

na uvedené právne dôsledky nulitného aktu, dovolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať

sa ďalšími skutočnosťami namietanými v mimoriadnom dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil uznesenie Okresného

súdu Bratislava III z 26. novembra 2007 č. k. -68 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie ( v spojení s ), v ktorom bude právny názor

dovolacieho súdu vyslovený v tomto rozhodnutí pre tento súd záväzný.»

Ústavný súd sa ďalej, keď vyriešil otázku vecnej legitimácie rozhodnutia najvyššieho

súdu, zaoberal aj jeho meritórnym obsahom, pričom vychádzal zo svojej doterajšej

judikatúry, podľa ktorej právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s právnymi názormi.

Z opačného hľadiska možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento výklad bol arbitrárny a nebol

ani náležite zdôvodnený; v opačnom prípade nie je v právomoci ústavného súdu do konania

všeobecných súdov zasahovať (, , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ).

Z obsahu citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že tento

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

ako generálnej právnej úpravy upravujúcej civilný proces, a to najmä v časti

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a v súlade s príslušnými ustanoveniami

Exekučného poriadku. Vo svojich úvahách podrobne zhodnotil skutkový stav a tento právne

vyjadril spôsobom, ktorý je zlučiteľný s . Takéto rozhodnutie najvyššieho súdu je

náležite vyargumentované a nevyplýva z neho jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení zákonov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu.

Keďže ústavný súd nezistil arbitrárnosť ani zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia,

ktoré by bolo nezlučiteľné s obsahom označeného základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práv zaručených listiny a

dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, jej sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností, keďže ústavný súd sťažnosť odmietol,

bolo bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky

nastolenými v sťažnosti viažucimi sa na úspech v konaní, ale aj na odloženie vykonateľnosti

uznesenia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009