Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 159/2013
PDF · 261.42 KB
No categories available
I. ÚS 159/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. G., R., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2013 doručená sťažnosť M. G., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
Z. B., R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie
súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoP 26/2012 z 30. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra
2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd
Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 2 P 53/2011-42 z 13. októbra 2011
vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa (S. H., dieťa rodičov: matky J. V., rod. H., a otca
M. G.) rozhodol o návrhu matky na nahradenie súhlasu na zmenu priezviska maloletého
dieťaťa a o návrhu otca na zmenu priezviska maloletého dieťaťa tak, že dal súhlas na
podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého S. z priezviska H. na priezvisko V. Návrh
sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5
CoP 26/2012 z 30. apríla 2012 tak, že „vo veci samej“ potvrdil prvostupňový rozsudok
a zmenil ho v časti o trovách konania. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp.
zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012 odmietol. Obvodný úrad R., odbor všeobecnej
vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. ObU-RK-OVVS-2012/04854
zo 17. augusta 2012, ktoré (podľa označenia sťažovateľom) nadobudlo právoplatnosť
2. novembra 2012, povolil na žiadosť matky jej maloletému synovi S. zmenu priezviska
z H. na V.
3. a) Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru „v odvolacom konaní
pred Krajským súdom... sp. zn. 5 CoP/26/2012 a v tomu predchádzajúcom prvostupňovom
konaní vidí sťažovateľ v nasledovnom: Odvolací súd sa stotožnil s nepresvedčivým
odôvodnením, opierajúcim sa nie o relevantné dôkazy, ale o vyjadrenia matky mal. dieťaťa,
napriek tomu, že v konaní...
Nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu bolo konanie pred ním
zaťažené vadou znamenajúcou odňatie možnosti otca mal. dieťaťa konať pred súdom.
Odňatie možností účastníkovi konať pred súdom znamená porušenie práva na spravodlivý
proces...“
b) „... podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... v konaní o podanom dovolaní pred Najvyšším
súdom... sp. zn. 6 Cdo/311/2012... v odňatí možnosti konať pred súdom, keď Najvyšší súd
dovolanie odmietol s odôvodnením, že dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“.
Podľa názoru sťažovateľa „dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... je prípustné
a dôvodné, a pokiaľ dovolací súd podané dovolanie ako neprípustné odmietol, bola
účastníkovi konania, otcovi mal. dieťaťa... odňatá možnosť konať pred súdom“.
4. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok okresného súdu, ktorým súd dal matke maloletého S. H..., J. V., rod. H., súhlas na
podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého... z priezviska „H.“ na priezvisko „V.“, bez
toho, aby bolo preukázané, čo k takémuto záveru súd viedlo (opora vo vykonanom
dokazovaní) bolo tiež zasiahnuté do súkromného a rodinného života sťažovateľa (čl. 19 ods.
2 Ústavy SR).».
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo...
na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru..., základné právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 Ústavy..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru... a právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu...
č. k. 5 CoP/26/2012-71 zo dňa 30. 04. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu...
č. k. 6 Cdo/311/2012 zo dňa 30. 10. 2012 boli porušené.
Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 6 Cdo/311/2012 zo dňa 30. 10. 2012 a Rozsudok
Krajského súdu... č. k. 5 CoP/26/2012-71 zo dňa 30. 04. 2012 zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 275,94,- €...“
6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu
č. k. 2 P 53/2011-42 z 13. októbra 2011, rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 CoP 26/2012
z 30. apríla 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012
a rozhodnutie obvodného úradu č. ObU-RK-OVVS-2012/04854.
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom
krajského súdu z 30. apríla 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2012.
12. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetnými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, v sťažnosti vychádzal v podstatnom
z dôvodov, ktoré uviedol v podanom dovolaní (nepreskúmateľnosť rozsudku krajského
súdu, v odôvodnení ktorého absentovali relevantné skutočnosti potvrdzujúce jeho faktické
a právne závery), ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov a v jeho právomoci zostalo následne iba posúdenie, či účinky
právomoci krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o odvolaní
a aj o dovolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.
13. Ústavný súd vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu vzhľadom
na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo
nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142
ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší
súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany
ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad
a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo
dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého
účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon
ich právomoci.
II.A K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
14. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania
proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v
prípadoch uvedených v § 238 OSP. V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie
sťažovateľa „ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s.
p.]“.
15. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 13 a 14) preskúmal predmetné rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 311/2012 z 30. októbra 2012, ktorým tento súd
sťažovateľovo dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá
by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Po oboznámení
sa s obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,
že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, náležite
odôvodnil, čo potvrdzuje aj jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného
skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v úvode
odôvodnenia svojho uznesenia oboznámil odvolacie rozhodnutie krajského súdu a podstatu
dovolacích tvrdení sťažovateľa, ako aj stanovisko matky maloletého k nim:
«Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom. Za odňatie možnosti
konať pred súdom označil nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu,
že z jeho odôvodnenia (ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa) nie je zrejmé,
na základe akej skutočnosti súd považoval rozhodnutie o zmene priezviska maloletého
dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh otca na
zmenu priezviska dieťaťa na „G.“ zamietol. Taktiež odvolací súd podľa dovolateľa
neuviedol, v čom videl dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 6 zákona č. 300/1993 Z. z.
o mene a priezvisku.
Matka vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok
odmietnuť...»
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.
Prípustnosť dovolania podľa § 238 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Uvedené ustanovenie v odsekoch 1 až 3 pripúšťa dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu rozsudku. V zmysle
odseku 4 tohto ustanovenia však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených
Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv
a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
V preskúmavanej veci sú predmetom konania práva a povinnosti vyplývajúce z právneho
vzťahu upraveného Zákonom o rodine (udelenie súhlasu na zmenu priezviska dieťaťa,
po tom ako sa rodičia o tejto veci nedohodli), nejde však o obmedzenie alebo pozbavenie
rodičovských práv a povinností alebo o pozastavenie ich výkonu, ani o priznanie
rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, ani o určenie alebo zapretie
rodičovstva a ani o osvojenie. Prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia je preto
vylúčená.
Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho
súdu o trovách konania, majúcemu povahu uznesenia, tak táto je vylúčená ustanovením
Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa aj z hľadísk
uvedených v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú
poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým,
že rozsudok odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť záverov súdu
prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné posudzovať v kontexte
s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc do úvahy tento kontext je zrejmé,
že odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, prečo považoval rozhodnutie o zmene priezviska
maloletého dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh
otca zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu na stranách 4 a 5
je uvedené, že udelenie súhlasu matke je v záujme maloletého dieťaťa a na prospech jeho
zdravému vývoju v rodine, čím sa prejavuje súdržnosť a príslušnosť k matke i nevlastnej
sestre, i keď si to maloletý v súčasnosti neuvedomuje. Taktiež poukázal na skutočnosť,
že otec dieťaťa svoje rodičovské práva nestráca, ani to neohrozuje jeho postavenie otca.
Vyjadril sa i k skutočnosti, prečo naopak nie je v záujme dieťaťa udelenie súhlasu otcovi
na podanie obdobného návrh na zmenu priezviska. Odvolací súd doplnil dôvody
prvostupňového rozsudku poznámkou k možnému odlišnému posúdeniu pri situácii,
ak by dieťa od narodenia malo priezvisko otca. V súvislostí s námietkami o chýbajúcej
zmienke o dôvodoch osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o mene
a priezvisku dovolací súd uvádza, že treba rozlišovať medzi rozhodovaním súdu o udelení
súhlasu jednému z rodičov v dôležitých veciach v rámci starostlivosti súdu o maloletých
a medzi samotným rozhodovaním o zmene priezviska, ktoré do právomoci súdu nepatrí.
Skúmame podmienok podľa uvedeného ustanovenia je predmetom administratívnoprávneho
konania o zmene priezviska pred správnym orgánom a súd sa v tomto konaní nimi
nezaoberá, a teda sa k nim ani nemusí vyjadrovať. V argumentácii súdov, ktorou odôvodnili
vyhovenie návrhu matky, sú však napokon obsiahnuté také skutočnosti, ktoré by bolo možné
považovať za dôvody osobitného zreteľa, i keď tak nie sú označené.
Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom
súdu prvého stupňa tak spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle
§ 157 ods. 2 O. s. p. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku
správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia nie je právne relevantná,
lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (preto
sa ňou dovolací súd ani nemohol zaoberať). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv účastníkov konania.
Námietka dovolateľa o odňatí možnosti konať pred súdom nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia tak nebola dôvodná. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti však
nebola ani spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. tým,
že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku,
dovolateľ fakticky namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisu je však zrejmé, že v odvolaní proti tomuto rozsudku žiadnu výhradu v tomto
smere nevzniesol, hoci tak urobiť mohol a podľa zásady „každý je povinný si strážiť svoje
práva“ aj urobiť mal. Naopak namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne
posúdenie veci prvostupňovým súdom [§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p.], s ktorými
v odvolaní polemizoval, a teda pochopil odôvodnenie skutkových a právnych záverov súdu
prvého stupňa. Pretože aj pre oblasť procesného práva platí všeobecná právna zásada
„male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme však zneužívať svoje právo“ -
Gai, Institutiones 1, 53), javí sa postup otca ako odporujúci tejto zásade. Za tejto situácie
prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu,
konštatovaním prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie otca ako neprípustné odmietol
[§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.].»
16. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu
je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd
za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci
samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
17. Ústavný súd pri preskúmaní dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne
ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý
neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti,
na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania
18. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03,
I. ÚS 200/2012), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru
ústavného súdu nestalo.
19. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná
súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu (ako súdu
dovolacieho) pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení
sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.
20. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto
jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením
sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 CoP 26/2012
z 30. apríla 2012.
22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
23. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa § 219 ods. 1 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Ústavný súd konštatuje, že zistený postup krajským súdom pri odôvodňovaní
jeho rozhodnutia všeobecne záväzný predpis výslovne pripúšťa (bod 23), teda neobstojí
tvrdenie sťažovateľa o neústavnosti postupu krajského súdu v odvolacom konaní (bod 3a).
Ústavný súd súčasne poukazuje na názor najvyššieho súdu prezentovaný v závere
odôvodnenia jeho rozhodnutia (bod 15) k tejto námietke sťažovateľa, s ktorou sa najvyšší
súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom („rozsudok odvolacieho súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie...“).
25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (ako súdu
odvolacieho) nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08, I. ÚS 364/2012) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
27. Pretože namietané odvolacie rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky
svojvôle a je v zásade dostatočne odôvodnené (pozri body 23 a 24) na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti ako zjavne
neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru
30. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základného práva na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru označenými
rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (body 1 a 5).
31. Podľa ustálenej judikatúry všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria
aj základné práva vyplývajúce z čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, a tiež právo podľa čl. 8 dohovoru
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy,
ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných
práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.
v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
32. Vzhľadom na možnosť porušenia označených základných práv len v príčinnej
súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov dospel ústavný
súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo zistené porušenie základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri body 20
a 29), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv
a slobôd.
33. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,
že napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný
a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a jeho právom podľa čl. 8 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich
porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných
všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.
35. Nad rámec už uvedeného, rešpektujúc princíp subsidiarity, ústavný súd
poznamenáva, že v namietaných konaniach pred menovanými súdmi bolo riešené len
udelenie súhlasu jednému z rodičov na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého,
a nie samotné rozhodovanie o takejto zmene, ktoré patrí do výlučnej právomoci správneho
orgánu (t. j. že je predmetom administratívnoprávneho konania). Z rozhodnutia pripojeného
k sťažnosti (bod 6) vyplýva, že o povolení zmeny priezviska rozhodol obvodný úrad
17. augusta 2012 a uvedené rozhodnutie bolo/je možné napadnúť zákonom ustanoveným
postupom tak v rámci prebiehajúceho správneho konania, ako aj v rámci správneho
súdnictva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2013