Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 159/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., R., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. B., R., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 30. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2013 doručená sťažnosť M. G., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

Z. B., R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla 2012 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra

2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. -42 z 13. októbra 2011

vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa (S. H., dieťa rodičov: matky J. V., rod. H., a otca

M. G.) rozhodol o návrhu matky na nahradenie súhlasu na zmenu priezviska maloletého

dieťaťa a o návrhu otca na zmenu priezviska maloletého dieťaťa tak, že dal súhlas na

podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého S. z priezviska H. na priezvisko V. Návrh

sťažovateľa zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5

z 30. apríla 2012 tak, že „vo veci samej“ potvrdil prvostupňový rozsudok

a zmenil ho v časti o trovách konania. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením sp.

zn. z 30. októbra 2012 odmietol. Obvodný úrad R., odbor všeobecnej

vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) rozhodnutím č. ObU-RK-OVVS-2012/04854

zo 17. augusta 2012, ktoré (podľa označenia sťažovateľom) nadobudlo právoplatnosť

2. novembra 2012, povolil na žiadosť matky jej maloletému synovi S. zmenu priezviska

z H. na V.

3. a) Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru „v odvolacom konaní

pred Krajským súdom... sp. zn. a v tomu predchádzajúcom prvostupňovom

konaní vidí sťažovateľ v nasledovnom: Odvolací súd sa stotožnil s nepresvedčivým

odôvodnením, opierajúcim sa nie o relevantné dôkazy, ale o vyjadrenia matky mal. dieťaťa,

napriek tomu, že v konaní...

Nedostatočným odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu bolo konanie pred ním

zaťažené vadou znamenajúcou odňatie možnosti otca mal. dieťaťa konať pred súdom.

Odňatie možností účastníkovi konať pred súdom znamená porušenie práva na spravodlivý

proces...“

b) „... podľa a nasl. ... v konaní o podanom dovolaní pred Najvyšším

súdom... sp. zn. ... v odňatí možnosti konať pred súdom, keď Najvyšší súd

dovolanie odmietol s odôvodnením, že dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“.

Podľa názoru sťažovateľa „dovolanie proti rozsudku Krajského súdu... je prípustné

a dôvodné, a pokiaľ dovolací súd podané dovolanie ako neprípustné odmietol, bola

účastníkovi konania, otcovi mal. dieťaťa... odňatá možnosť konať pred súdom“.

4. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Rozhodnutím krajského súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok okresného súdu, ktorým súd dal matke maloletého S. H..., J. V., rod. H., súhlas na

podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého... z priezviska „H.“ na priezvisko „V.“, bez

toho, aby bolo preukázané, čo k takémuto záveru súd viedlo (opora vo vykonanom

dokazovaní) bolo tiež zasiahnuté do súkromného a rodinného života sťažovateľa (čl. 19 ods.

2 SR).».

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo...

na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru..., základné právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

..., právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... a právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa ... rozsudkom Krajského súdu...

č. k. -71 zo dňa 30. 04. 2012 a uznesením Najvyššieho súdu...

č. k. zo dňa 30. 10. 2012 boli porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 30. 10. 2012 a Rozsudok

Krajského súdu... č. k. -71 zo dňa 30. 04. 2012 zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

vo výške 275,94,- €...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok okresného súdu

č. k. -42 z 13. októbra 2011, rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2012, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012

a rozhodnutie obvodného úradu č. ObU-RK-OVVS-2012/04854.

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom

krajského súdu z 30. apríla 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2012.

12. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetnými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, v sťažnosti vychádzal v podstatnom

z dôvodov, ktoré uviedol v podanom dovolaní (nepreskúmateľnosť rozsudku krajského

súdu, v odôvodnení ktorého absentovali relevantné skutočnosti potvrdzujúce jeho faktické

a právne závery), ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov a v jeho právomoci zostalo následne iba posúdenie, či účinky

právomoci krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s ich rozhodovaním o odvolaní

a aj o dovolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

13. Ústavný súd vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu vzhľadom

na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo

nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého

účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon

ich právomoci.

II.A K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

14. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v

prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa „ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s.

p.]“.

15. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 13 a 14) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. októbra 2012, ktorým tento súd

sťažovateľovo dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá

by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Po oboznámení

sa s obsahom namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru,

že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, náležite

odôvodnil, čo potvrdzuje aj jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v úvode

odôvodnenia svojho uznesenia oboznámil odvolacie rozhodnutie krajského súdu a podstatu

dovolacích tvrdení sťažovateľa, ako aj stanovisko matky maloletého k nim:

«Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom. Za odňatie možnosti

konať pred súdom označil nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu z dôvodu,

že z jeho odôvodnenia (ani z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa) nie je zrejmé,

na základe akej skutočnosti súd považoval rozhodnutie o zmene priezviska maloletého

dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh otca na

zmenu priezviska dieťaťa na „G.“ zamietol. Taktiež odvolací súd podľa dovolateľa

neuviedol, v čom videl dôvody osobitného zreteľa v zmysle

o mene a priezvisku.

Matka vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok

odmietnuť...»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Uvedené ustanovenie v odsekoch 1 až 3 pripúšťa dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu a za určitých podmienok aj proti potvrdzujúcemu rozsudku. V zmysle

odseku 4 tohto ustanovenia však dovolanie nie je prípustné vo veciach upravených

Zákonom o rodine, ibaže ide o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv

a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

V preskúmavanej veci sú predmetom konania práva a povinnosti vyplývajúce z právneho

vzťahu upraveného Zákonom o rodine (udelenie súhlasu na zmenu priezviska dieťaťa,

po tom ako sa rodičia o tejto veci nedohodli), nejde však o obmedzenie alebo pozbavenie

rodičovských práv a povinností alebo o pozastavenie ich výkonu, ani o priznanie

rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, ani o určenie alebo zapretie

rodičovstva a ani o osvojenie. Prípustnosť dovolania podľa uvedeného ustanovenia je preto

vylúčená.

Pokiaľ ide o prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho

súdu o trovách konania, majúcemu povahu uznesenia, tak táto je vylúčená ustanovením

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania otca maloletého dieťaťa aj z hľadísk

uvedených v Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci

súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom

konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej

istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e)

sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený

sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú

poukazoval dovolateľ a ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým,

že rozsudok odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť záverov súdu

prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozsudku.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné posudzovať v kontexte

s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa. Berúc do úvahy tento kontext je zrejmé,

že odvolací súd sa vysporiadal s otázkou, prečo považoval rozhodnutie o zmene priezviska

maloletého dieťaťa za také, ktoré by malo byť na prospech dieťaťa a z akého dôvodu návrh

otca zamietol. V odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu na stranách 4 a 5

je uvedené, že udelenie súhlasu matke je v záujme maloletého dieťaťa a na prospech jeho

zdravému vývoju v rodine, čím sa prejavuje súdržnosť a príslušnosť k matke i nevlastnej

sestre, i keď si to maloletý v súčasnosti neuvedomuje. Taktiež poukázal na skutočnosť,

že otec dieťaťa svoje rodičovské práva nestráca, ani to neohrozuje jeho postavenie otca.

Vyjadril sa i k skutočnosti, prečo naopak nie je v záujme dieťaťa udelenie súhlasu otcovi

na podanie obdobného návrh na zmenu priezviska. Odvolací súd doplnil dôvody

prvostupňového rozsudku poznámkou k možnému odlišnému posúdeniu pri situácii,

ak by dieťa od narodenia malo priezvisko otca. V súvislostí s námietkami o chýbajúcej

zmienke o dôvodoch osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o mene

a priezvisku dovolací súd uvádza, že treba rozlišovať medzi rozhodovaním súdu o udelení

súhlasu jednému z rodičov v dôležitých veciach v rámci starostlivosti súdu o maloletých

a medzi samotným rozhodovaním o zmene priezviska, ktoré do právomoci súdu nepatrí.

Skúmame podmienok podľa uvedeného ustanovenia je predmetom administratívnoprávneho

konania o zmene priezviska pred správnym orgánom a súd sa v tomto konaní nimi

nezaoberá, a teda sa k nim ani nemusí vyjadrovať. V argumentácii súdov, ktorou odôvodnili

vyhovenie návrhu matky, sú však napokon obsiahnuté také skutočnosti, ktoré by bolo možné

považovať za dôvody osobitného zreteľa, i keď tak nie sú označené.

Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom

súdu prvého stupňa tak spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle

Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku

správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia nie je právne relevantná,

lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá (preto

sa ňou dovolací súd ani nemohol zaoberať). Za porušenie základného práva zaručeného

v v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv účastníkov konania.

Námietka dovolateľa o odňatí možnosti konať pred súdom nedostatočným

odôvodnením rozhodnutia tak nebola dôvodná. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti však

nebola ani spôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa tým,

že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku,

dovolateľ fakticky namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisu je však zrejmé, že v odvolaní proti tomuto rozsudku žiadnu výhradu v tomto

smere nevzniesol, hoci tak urobiť mohol a podľa zásady „každý je povinný si strážiť svoje

práva“ aj urobiť mal. Naopak namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne

posúdenie veci prvostupňovým súdom [ a ], s ktorými

v odvolaní polemizoval, a teda pochopil odôvodnenie skutkových a právnych záverov súdu

prvého stupňa. Pretože aj pre oblasť procesného práva platí všeobecná právna zásada

„male enim iure nostro uti non debemus“ („nemáme však zneužívať svoje právo“ -

Gai, Institutiones 1, 53), javí sa postup otca ako odporujúci tejto zásade. Za tejto situácie

prelomenie stavu právnej istoty, nastolenej právoplatnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu,

konštatovaním prípustnosti dovolania neprichádzalo do úvahy.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie otca ako neprípustné odmietol

[ v spojení s ].»

16. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu

je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takéto rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

17. Ústavný súd pri preskúmaní dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne

ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý

neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

18. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

19. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu (ako súdu

dovolacieho) pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení

sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

20. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

jej časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

21. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. apríla 2012.

22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

24. Ústavný súd konštatuje, že zistený postup krajským súdom pri odôvodňovaní

jeho rozhodnutia všeobecne záväzný predpis výslovne pripúšťa (bod 23), teda neobstojí

tvrdenie sťažovateľa o neústavnosti postupu krajského súdu v odvolacom konaní (bod 3a).

Ústavný súd súčasne poukazuje na názor najvyššieho súdu prezentovaný v závere

odôvodnenia jeho rozhodnutia (bod 15) k tejto námietke sťažovateľa, s ktorou sa najvyšší

súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom („rozsudok odvolacieho súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie...“).

25. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (ako súdu

odvolacieho) nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

26. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

27. Pretože namietané odvolacie rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je v zásade dostatočne odôvodnené (pozri body 23 a 24) na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

28. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

29. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu práv podľa a dohovoru

30. Sťažovateľ taktiež namietal porušenie základného práva na ochranu pred

neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru označenými

rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (body 1 a 5).

31. Podľa ustálenej judikatúry všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patria

aj základné práva vyplývajúce z a 2 , a tiež právo podľa dohovoru

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení sťažovateľom označených práv by bolo teda možné uvažovať len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

32. Vzhľadom na možnosť porušenia označených základných práv len v príčinnej

súvislosti s porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami menovaných súdov dospel ústavný

súd k záveru, že keďže v danom prípade nebolo zistené porušenie základného práva

sťažovateľa podľa ani právo podľa dohovoru (pozri body 20

a 29), v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných práv

a slobôd.

33. Na základe uvedeného ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru,

že napadnutý rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný

a udržateľný, pričom medzi ním a základnými právami sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2

a jeho právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by zakladala po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dôvod na vyslovenie záveru o ich

porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

35. Nad rámec už uvedeného, rešpektujúc princíp subsidiarity, ústavný súd

poznamenáva, že v namietaných konaniach pred menovanými súdmi bolo riešené len

udelenie súhlasu jednému z rodičov na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletého,

a nie samotné rozhodovanie o takejto zmene, ktoré patrí do výlučnej právomoci správneho

orgánu (t. j. že je predmetom administratívnoprávneho konania). Z rozhodnutia pripojeného

k sťažnosti (bod 6) vyplýva, že o povolení zmeny priezviska rozhodol obvodný úrad

17. augusta 2012 a uvedené rozhodnutie bolo/je možné napadnúť zákonom ustanoveným

postupom tak v rámci prebiehajúceho správneho konania, ako aj v rámci správneho

súdnictva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013