Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 364/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. M., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., a. s.

v konkurze, D., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo

75/2010, a jeho rozsudkom z 28. júla 2011 a v dovolacom konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. I. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna

2012 doručená sťažnosť JUDr. I. M., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., a. s.

v konkurze (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“, resp. „dovolateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp.

zn. , a jeho rozsudkom z 28. júla 2011 a v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. februára 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

v procesnom postavení odporcu v súdnom spore o vylúčenie nehnuteľností zo súpisu

konkurznej podstaty vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. . Krajský súd rozsudkom z 10. marca 2010 uložil sťažovateľovi

povinnosť „vylúčiť zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu P., a. s. v konkurze... D.,

nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. D., zapísané v LV č. 96...“. Na odvolanie

sťažovateľa z 3. mája 2010 najvyšší súd rozsudkom sp. zn. ,

z 28. júla 2011 rozsudok krajského súdu z 10. marca 2010 potvrdil. Súčasne potvrdil aj

uznesenie krajského súdu z 5. mája 2010, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť poplatok za

odvolanie. Proti predmetnému (druhostupňovému) rozhodnutiu najvyššieho súdu podal

sťažovateľ 20. októbra 2011 dovolanie, ktoré najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp.

zn. z 28. februára 2012 ako neprípustné odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľa „postupom a rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 28.

07. 20111... ako aj uznesením... zo dňa 28. 02. 2012... boli porušené práva sťažovateľa

podľa ... listiny... a Dohovoru...“, lebo „právne

závery súdu prvého stupňa, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, sú nesprávne“ a z toho dôvodu

aj „rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci... odvolací

súd svoje rozhodnutie neodôvodnil riadne... náležite (dostatočne)... rozsudok odvolacieho

súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa predstavuje arbitrárne a svojvoľné

rozhodnutie... dovolací súd sa v odôvodnení svojho uznesenia k riadnemu vysporiadaniu

s argumentáciou sťažovateľa nepristúpil – vôbec nevysvetlil prečo sú bez právneho

významu...“.

4. Na podporu svojich názorov a tvrdení sťažovateľ obšírne citoval z judikatúry

ústavného súdu (napr. , , , ,

), najvyššieho súdu (napr. , ), ako aj z rozhodnutí

Európskeho súdu pre ľudské práva.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil rozsudok krajského súdu

č. k. -112 z 10. marca 2010, jeho odvolanie z 3. mája 2010, odvolací rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , z 28. júla 2011, dovolanie

z 20. októbra 2011 proti tomuto rozsudku a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

2 Obdo z 28. februára 2012.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva JUDr. I. M... podľa ..., Listiny...

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 07.

2011 spis. zn. ; a postupom a uznesením Najvyššieho súdu...

zo dňa 28. 2. 2012 spis. zn. porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 07. 2011... a uznesenie... zo dňa 28. 02.

2012... sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova...“

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

9. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 6) rozsudkom

najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu) z 28. júla 2011 a uznesením najvyššieho súdu (ako

súdu dovolacieho) z 28. februára 2012.

12. Proti odvolaciemu rozsudku z 28. júla 2011 podal sťažovateľ 20. októbra 2011

dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením z 28. februára 2012 odmietol (pozri tiež bod 2).

13. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetnými

rozhodnutiami najvyššieho súdu (bod 12), v sťažnosti vychádzal viac-menej z dôvodov,

ktoré uviedol v podanom dovolaní (pozri tiež bod 14), ústavný súd predostiera, že

v posudzovanej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov a v jeho právomoci

zostalo následne iba posúdenie, či účinky právomoci najvyššieho súdu (ako súdu

odvolacieho a aj súdu dovolacieho) v súvislosti s ich rozhodovaním o odvolaní a aj

o dovolaní sťažovateľa sú zlučiteľné s označenými článkami , listiny a dohovoru.

14. Ústavný súd vo vzťahu k dovolaciemu rozhodnutiu najvyššieho súdu vzhľadom

na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo

nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.

), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

15. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa „ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243 ods. 5 prvá veta

ako neprípustné odmietol... Keďže v danom prípade dovolanie... nie je podľa

prípustné a vada uvedená v (ani žiadna iná procesná vada

v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola...“.

16. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 14 a 15) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2012, ktorým tento súd

sťažovateľovo dovolanie odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Po oboznámení sa s obsahom

namietaného uznesenia najvyššieho súdu (dovolacieho) z 28. februára 2012 ústavný súd

dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa,

náležite odôvodnil, čo potvrdzuje aj jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného

skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v úvode

odôvodnenia svojho uznesenia oboznámil prvostupňové rozhodnutie krajského súdu

(vrátane jeho skutkových zistení a z toho vyplývajúcich právnych záverov) a podstatné časti

odvolacieho rozsudku: „Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ,

z ktorého vyplývajú podmienky, za ktorých súd konanie preruší a uviedol, že z odvolania nie

je zrejmé, v čom spočíva nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, keď konajúci súd konanie

neprerušil. Fakt, či konajúci súd konanie prerušil alebo neprerušil, sám o sebe dôvod pre

posudzovanie nezákonnosti rozhodnutia nezakladá. Námietku žalovaného, že konajúci súd

nezaručil právo náležitého poučenia o ukončení dokazovania, odvolací súd označil pre

posúdenie dôvodnosti odvolania za právne irelevantnú, a to z dôvodu, že žalovaný ani v

odvolacom konaní neuviedol žiadnu inú hmotnoprávnu skutočnosť, s ktorou by sa

prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Preto aj v prípade,

ak by súd žalovaného ako účastníka konania náležité neupozornil o ukončení dokazovania,

bola by táto námietka z hľadiska posúdenia dôvodnosti odvolania právne bezpredmetnou,

pretože v predmetnom prípade nie je čo ďalšie dokazovať. Za právne irelevantnú označil

odvolací súd aj námietku premlčania vznesenú žalovaným dôvodiac, že žalobca podal

žalobu postupom podľa ustanovenia § 19 ZKV. Rovnako sa nestotožnil s tvrdením

žalovaného, že existuje dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia pre jeho neurčitosť a

nevykonateľnosť. Uviedol, že z výroku, ako aj odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je

zrejmé, čoho sa predmet sporu týka a z akých dôvodov konajúci súd dospel k záveru, keď

návrhu o vylúčenie sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty vyhovel. Za absolútne

bezpredmetnú odvolací súd označil skutočnosť namietanú žalovaným, že súd predvolal

správcu konkurznej podstaty z nie zákonnej adresy uvedenej v zozname Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky. Uviedol, že z obsahu veci nie je sporné, že správca

konkurznej podstaty je celým obsahom konania oboznámený a fakt, z akej adresy bol súdom

predvolaný, je pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia iba nepodstatným

formálnym nedostatkom. Odvolací súd konštatoval, že konajúci súd sa s predbežnou

otázkou, či nehnuteľnosti, ktoré je žalovaný povinný na základe výroku napadnutého

rozhodnutia vylúčiť z konkurznej podstaty, sú vo vlastníctve žalovaného alebo žalobcu,

riadne vysporiadal a dospel k správnemu záveru, že žalobca si sporné nehnuteľnosti riadne

kúpil a v zmysle dohodnutých podmienok zaplatil. Rovnako správne konajúci súd uzavrel, že

neexistovali zákonné dôvody na odstúpenie od kúpnej zmluvy a že dohliadací konkurzný súd

prevod nehnuteľnosti z konkurznej podstaty do majetku žalobcu riadne schválil. Je

nesporné, že krajský súd nebol oprávnený vydať opatrenie z 2. novembra 2008, č. k. 4 K

169/97-631, ktorým zrušil svoje opatrenie z 22. októbra 2002 o schválení predaja majetku

úpadcu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným žalobcom v jeho

vyjadrení k odvolaniu, že predkladanie nového súhlasu súdu na ten istý prevod za tých

istých podmienok, by bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi.“ Potom oboznámil

dovolaciu argumentáciu sťažovateľa: „Podanie dovolania žalovaný odôvodnil dovolacím

dôvodom podľa , teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v §

237, konkrétne k vade uvedenej v písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom). Rovnako dôvodí dovolacím dôvodom podľa § 241 ods.

2 písm. c) (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci). Žalovaný odvolaciemu súdu vytýka, že svoj rozsudok riadne

neodôvodnil, v dôsledku ktorej skutočnosti mu odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaný

opakovane poukázal na tvrdenia uvedené vo svojom odvolaní, v ktorom argumentoval, že

otázku, či žalovaný sporné nehnuteľnosti nadobudol do svojho vlastníctva počas

konkurzného konania, nie je možné riešiť v konaní o vylúčenie veci z konkurznej podstaty,

pretože ide o spor o určenie vlastníctva... Žalovaný má za to, že odvolací súd sa s (jeho,

pozn.) tvrdeniami nezaoberal, nechal ich bez povšimnutia, jeho argumentáciu nevyvrátil a

ani nevysvetlil, prečo je jeho názor nesprávny. Žalovaný súčasne namietol, že rozsudok

odvolacieho súdu predstavuje veľmi formalistické posúdenie odvolacích tvrdení

žalovaného, úplne v ňom chýba označenie použitých právnych predpisov a ich patričný

výklad. Nesprávne právne posúdenie veci oboma súdmi nižších stupňov žalovaný vzhliadol

v otázke posúdenia vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

Najvyšší súd... ako súd dovolací ( ), po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania ( ), ktorý má právnické vzdelanie (,

veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho

zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie

je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 218 ods. 1 písm. c) 0. s. p. v spojení

s veta prvá odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo rozsudok odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci ( ), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku

vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v

Bratislave ako súdu prvého stupňa, pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania

nevyslovil. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že dovolanie žalovaného v zmysle

ustanovení až 3 prípustné nie je.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd ... len na

skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa . Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku

alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Ak je totiž konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g) , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené.

Vady vymenované v písm. a) až g) , majú za následok tzv. zmätočnosť

rozhodnutia.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietol vadu konania podľa § 237 písm. f) O, s. p.,

v zmysle ktorého dovolanie je prípustné, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa , je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním

konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f)

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,

prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal

účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Procesnú

vadu konania v zmysle zakladá aj absencia riadneho odôvodnenia

súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je toto nepreskúmateľné.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, dovolací súd existenciu podmienky prípustnosti dovolania v zmysle § 237

písm. f) namietanej dovolateľom, nezistil.

K vade konania podľa dovolateľ namietal znemožnenie

realizácie jeho procesných práv absenciou presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu nespĺňajúceho požiadavky na náležité odôvodnenie súdnych rozhodnutí

podľa a nevysporiadanie sa odvolacieho súdu so všetkými uplatnenými

námietkami žalovaného. Odvolaciemu súdu vytkol, že v odôvodnení svojho rozhodnutia

posúdil odvolacie tvrdenia žalovaného len veľmi formalistický, jeho argumentáciu

k jednotlivým tvrdeniam nevyvrátil a ani nevysvetlil, z akých dôvodov nie je jeho názor

správny. Prezentoval názor, že pokiaľ súd dospeje k záveru, že nárok žalobcu je

opodstatnený, je povinný sa vysporiadať s argumentáciou žalovaného, z ktorého plynie

opačný záver a túto dostatočným a výstižným spôsobom odôvodniť.

Nestotožňujúc sa s dôvodnosťou tejto dovolacej námietky, dovolací súd zdôrazňuje,

že súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46

ods. 1 , je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo

upravená v . Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní

()...

Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, Najvyšší súd... ako

súd dovolací konštatuje, že tento je náležité odôvodnený, do odôvodnenia svojho

rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Krajského súdu...

potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné.

Na margo námietky žalovaného spočívajúceho v tvrdení, že súd ho ako správcu

konkurznej podstaty predvolával z adresy, ktorá nie je adresou jeho sídla zapísanou

v zozname správcov konkurznej podstaty vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, v dôsledku ktorej skutočnosti mal súd žalovanému uprieť možnosť konať pred

súdom, dovolací súd uvádza, že súdne zásielky boli menovanému správcovi doručované tak

na adresu V. (resp. K.), B. (doručenky pripojené k č. 1. 59, 63, 68, 135, 179, 201 spisu) ako

aj M. B. (ktorá v relevantnom čase bola adresou sídla jeho advokátskej kancelárie -

doručenky pripojené k č. l. 90, 96, 100, 104, 119 spisu), pričom na obidvoch adresách si

správca zásielky (osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca) preberal. Z

korešpondencie správcu konkurznej podstaty so súdom vyplýva, že aj zásielky doručované

na adresu vtedajšieho sídla jeho advokátskej kancelárie, sa do jeho osobnostnej sféry

dostali, keďže na ne reagoval (či už žiadosťami o odročenie termínu pojednávania alebo

podaním odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu).

Pokiaľ dovolateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods.

2 písm. c) ), je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak

je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno

napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné

vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo

možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z ,

v posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť

dovolania nevyslovil.

Keďže v danom prípade dovolanie žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

nie je podľa prípustné a vada uvedená v (ani žiadna iná

procesná vada v zmysle citovaného ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd... ako súd

dovolací, dovolanie žalovaného podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 veta

prvá , ako neprípustné odmietol.

So zreteľom na odmietnutie dovolania pre jeho neprípustnosť, nezaoberal sa

dovolací súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu...“

17. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

18. Ústavný súd pri preskúmaní dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne

ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý

neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti,

na základe ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

19. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru

ústavného súdu nestalo.

20. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu (ako súdu

dovolacieho) pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení

sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

21. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

jej časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

22. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľa o porušení označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu (ako súdu

odvolacieho) sp. zn. , z 28. júla 2011.

23. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

24. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu (ako súdu

odvolacieho) nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

25. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

26. Pretože namietané odvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru najvyššieho súdu.

27. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

28. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

29. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznaním mu náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012