Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 180/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., T., zastúpenej

advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 12. októbra 2010 a rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 18. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. októbra 2010

vo výroku o zamietnutí jej návrhu vo zvyšnej časti (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

18. decembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu vo

zvyšnej časti (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným

na okresnom súde v roku 2001 domáhala proti Slovenskej republike (Ministerstvu financií

Slovenskej republiky) zaplatenia sumy 42 563 298 Sk s prísl. z titulu náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „nesprávny úradný postup spočíval v nečinnosti

správcu dane pri výkone rozhodnutí, ktorá mala za následok to, že po zastavení výkonu

rozhodnutí po značne dlhej dobe (viac ako dvoch rokov)“ už nemohla reálne svoje

pohľadávky od príslušných dlžníkov vymôcť. Hoci Daňový úrad T. (ďalej aj „správca

dane“) vydal exekučné príkazy, nepostupoval účinným a efektívnym spôsobom pri

vymáhaní týchto pohľadávok a rozhodol o zastavení výkonu rozhodnutia podľa „§ 72 ods.

7 a vo vtedy platnom znení“.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne poukazuje aj na ďalšie pochybenia správcu dane,

z ktorých nepochybne vyplýva opodstatnenosť jej nárokov, ktoré spočívali napr.

„v nedodržaní ustanovení v znení platnom k 1. 1. 1996, keď správca

dane bol povinný podľa § 58 ods. 2, 7 tohto zákona bežné mesačné platby daňovej

povinnosti (označené konštantným symbolom 1144) priradiť na mesačné platby spotrebnej

dane, čo správca dane neurobil a tieto priradil na najstaršie daňové nedoplatky

sťažovateľa“ (v tejto časti sťažovateľka upravila nárok na náhradu škody v sume

328 093,77 €).

Obdobne podľa nej „správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil

svojim potvrdením na zmluve zn. E. č. S 1/02-K zo dňa 16. 9. 2002 uzavretej medzi

správcom konkurznej podstaty úpadcu – sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S., súhlas k

tomu, aby počas konkurzného konania (1. 8. 2002 - 14. 4. 2003) v priestoroch sťažovateľa

vyrábala a predávala liehoviny spoločnosť N. a. s. S., ktorá z výkonu tejto činnosti

neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania správca dane začal

neoprávnene vymáhať od sťažovateľa...

... uvedený súhlas so zmluvou udelil napriek tomu. že spoločnosť N. a. s. S. nemala

ani licenciu na výrobu liehovín udeľovanú Ministerstvom pôdohospodárstva SR

V tejto časti upravila nárok na náhradu škody na sumu 402 658, 90 €.“.

Sťažovateľka svoj nárok oprela aj o „nezákonné rozhodnutie správcu dane

o zabezpečení tovaru zn. /Ruž zo dňa 19. 12. 2002“, na základe

ktorého došlo k tomu, že boli zapečatené výrobno-prevádzkové priestory sťažovateľky,

a tak znemožnený jej akýkoľvek prístup do týchto priestorov a výkon akejkoľvek

podnikateľskej činnosti.

Nezákonné rozhodnutie správcu dane bolo zrušené až rozhodnutím Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska T., a v tejto časti sťažovateľka upravila

uplatnený nárok na náhradu škody na sumu 2 156 343,36 €.

Sťažovateľka v decembri 2009 na základe výsledkov znaleckého dokazovania

vykonaného znaleckým , Centrom ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity

v Bratislave, Inštitútom ekonomického znalectva a expertíz (ďalej len „znalecký ústav“),

žiadala, aby jej okresný súd priznal náhradu škody v sume 2 943 400,68 € s prísl.

(s 8 % úrokom z omeškania z tejto čiastky), a vo zvyšnej časti vzala svoj návrh späť.

Okresný súd uznesením č. k. -468 konanie o zaplatenie sumy

1 561 829,35 € zastavil a rozšírenie žaloby o zaplatenie 8 % úroku z omeškania z čiastky

2 943 400,68 € ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia pripustil.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. z 12. októbra

2010 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 56 304,65 € spolu s 8 %-ným

úrokom z omeškania z tejto sumy ročne od 1. mája 2005 do zaplatenia a vo zvyšku jej

žalobu zamietol „pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 328.093,77 € ...

spočívajúcim v neoprávnenom vyrubení penále sťažovateľovi z daňových nedoplatkov...

a o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 402.658,90 €... spočívajúcim v tom, že tento

správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil potvrdením na zmluve zn.

E. č. S 1/02-K zo dňa 16. 9. 2002 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu -

sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas k tomu, aby počas konkurzného konania v

priestoroch sťažovateľa vyrábala a predávala liehoviny spoločnosť N. a. s. S., ktorá z

výkonu tejto činnosti neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania

správca dane začal neoprávnené vymáhať od sťažovateľa...“.

Takisto zamietol aj ďalší nárok sťažovateľky „vyčíslený vo výške 2,156.343,36 €

uplatnený ako škoda, ktorá bola sťažovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom

Daňového úradu Trenčín, výsledkom ktorého bolo nezákonné rozhodnutie tohto správcu

dane o zabezpečení tovaru a zapečatení priestorov zn. /Ruž zo dňa

19. 12. 2002..., tak v tejto časti síce sťažovateľovi bezpochyby škoda vznikla avšak keďže sa

tak stalo v období konkurzu a sťažovateľ požadoval v tejto časti uplatneného nároku

náhradu škody za obdobie konkurzu od subjektu odlišného od správcu konkurznej podstaty,

nebolo možné žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného

v tomto konaní“.

Sťažovateľka sa s rozsudkom okresného súdu v jeho zamietajúcej časti nestotožnila

a podala proti tejto časti rozsudku okresného súdu vo veci samej a v nadväznosti na to aj

proti časti tohto rozsudku o náhrade trov konania odvolanie, v ktorom okrem iného uviedla,

že „sa s právnym názorom okresného súdu na nedôvodnosť týchto nárokov nestotožňuje“.

Podľa sťažovateľky „nesprávnym úradným postupom správcu dane popísaným

v druhom a treťom uplatnenom nároku boli vytvorené“ pre ňu daňové záväzky, ktoré sú

od nej postupne vymáhané, a „je zrejmé, že takýmto vytvorením a existenciou týchto

splatných záväzkov došlo ku zníženiu čistého obchodného imania... a teda došlo

nepochybne ku vzniku ujmy v majetkovej sfére“ .

Vo vzťahu k štvrtému nároku sťažovateľka v podanom odvolaní uviedla,

že uplatnený nárok je „odvodzovaný v zásade od nesprávneho úradného postupu Daňového

úradu T. spočívajúceho v tom, že tento správca dane bez zákonného opodstatnenia

a podkladu udelil svojim potvrdením na zmluve..., uzavretej medzi správcom konkurznej

podstaty úpadcu - sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas so zmluvou, čím tomuto

subjektu, ktorý ani nemal oprávnenie na výkon liehovarníckej činnosti od Ministerstva

pôdohospodárstva Slovenskej republiky, umožnil výkon takejto činnosti v priestoroch

sťažovateľa na jeho výrobných a technologických zariadeniach, pričom v nadväznosti na to

bolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane o zabezpečení tovaru..., na základe

ktorého došlo k zapečateniu výrobnoprevádzkových a skladových priestorov sťažovateľa,

ktoré trvalo v čase od 16. 12. 2002 až do 7. 4. 2004, a ktoré rozhodnutie správcu dane bolo

potom pre nezákonnosť nadriadeným daňovým orgánom zrušené...“.

O odvolaní sťažovateľky, ako aj žalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry T.

rozhodol krajský súd «rozsudkom č. -567 zo dňa 18. 12. 2012 tak, že

rozsudok okresného súdu v časti o zamietnutí žaloby vo zvyšku potvrdil a v časti o priznaní

náhrady 56.304,65 € s príslušenstvom a o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Hoci odôvodnenie tohto rozsudku krajského súdu je obsiahnuté na celkom 24

stranách... vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa druhého,

tretieho a štvrtého nároku a teda vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, ktorá je

predmetom tejto sťažnosti, je v jeho odôvodnení uvedené len to, že: „V prevyšujúcej časti,

ktorou okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie

odporcu, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V tejto časti

dôvody rozsudku okresného súdu zodpovedajú kritériám podľa ,

vychádza zo správneho záveru, preto v zmysle ust. sa odvolací súd v

tejto časti plne identifikuje s dôvodmi negatívneho rozhodnutia okresného súdu o nárokoch

navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v čase, keď bol na jeho majetok

vyhlásený konkurz. Za prípadne porušenie povinnosti zo strany správcu konkurznej podstaty

je za vznik zodpovedný správca a nie štát.“

V nadväznosti na takéto konštatovanie krajského súdu je ešte v odôvodnení jeho

rozsudku obsiahnutá citácia ustanovení a

Zb. a za touto citáciou týchto zákonných ustanovení ešte nasleduje zvyšná časť odôvodnenia

tejto časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej sa uvádza, že: „Z uvedených dôvodov je

rozsudok okresného súdu v jeho zamietavej časti správny a preto ho holo potrebné

potvrdiť.“

Nič viac krajský súd v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia, ktorým sa

v tejto časti konanie právoplatne skončilo, k veci neuviedol a nezaujal vôbec žiadne

stanovisko k odvolacím argumentom sťažovateľa. ktoré boli skutkovo i právne podrobne

zdôvodnené a nedal tak na tieto sťažovateľovi vôbec žiadnu odpoveď a nevyporiadal sa tak

so základnými otázkami dôležitými pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

okresného súdu.».

Sťažovateľka tiež poukazuje na to, „že súdy oboch stupňov vôbec právne

neodôvodnili, prečo považovali druhý nárok, tretí nárok a štvrtý nárok... za neopodstatnený

a svoj záver o ich neopodstatnenosti neopreli o konkrétnu právnu normu, z ktorej by

opodstatnenosť takéhoto záveru vyplývala...“, a podľa nej závery okresného súdu

„o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k štvrtému nároku na strane

žalovaného (Slovenská republika, Ministerstvo financií Slovenskej republiky) považuje

sťažovateľ za jednak neodôvodnený ale hlavne bez akejkoľvek opory v zákone a tým aj

nesúladný s “.

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že „napadnutý rozsudok Krajského súdu...

č. -567 zo dňa 18. 12. 2012 v jeho potvrdzujúcej časti ako aj jemu

predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trenčín č. -528 zo dňa 12. 10.

2010 v jeho zamietajúcej časti majú arbitrárny charakter a ich napadnuté výroky sú

nezlučiteľné s a nevychádzajúcu zo zisteného stavu veci“, čím došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej

sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo S., spol. s r. o., T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru... rozsudkom

Okresného súdu Trenčín č. -528 zo dňa 12. 10. 2010 vo výroku o zamietnutí

návrhu vo zvyšku a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. -567 zo dňa

18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu v časti o zamietnutí návrhu vo

zvyšku, porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. -528 zo dňa 12. 10. 2010

vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

č. -567 zo dňa 18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu

v časti o zamietnutí návrhu vo zvyšku zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín

na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo

slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd

sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo

právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie

ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho

základného práva alebo slobody ().

Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom

okresného súdu ústavný súd poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom aj vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho

vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich

základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej označených práv rozsudkom okresného súdu

z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že napadnutý rozsudok

krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti má arbitrárny charakter a je v nesúlade

so skutkovými zisteniami a krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom a nezaujal vôbec žiadne stanovisko k odvolacím argumentom

sťažovateľky, ktoré boli skutkovo i právne podrobne zdôvodnené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd podrobil prieskumu tú časť rozhodnutia krajského súdu, v ktorej bol

rozsudok okresného súdu potvrdený.

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti rozhodnutia krajského súdu konštatuje,

že namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený (vo vzťahu k uplatneným

nárokom sťažovateľky) a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Krajský súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade žalovaná nie je pasívne legitimovanou

osobou v konaní. Závery a úvahy krajského súdu o nedostatku pasívnej legitimácie

žalovanej možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné a navyše

rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred všeobecnými súdmi patrí výlučne

do právomoci týchto súdov, do ktorej ústavný súd nie je oprávnený zasahovať

().

Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozsudku krajského súdu, ktorý sa

pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2

) s vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia

okresného súdu (s. 4 až s. 7) aj v časti týkajúcej sa nedostatku pasívnej legitimácie

žalovanej (tieto rozhodnutia sú sťažovateľke dobre známe), konštatuje, že vzhľadom

na konkrétne okolnosti danej veci nemožno zvolený výklad a interpretáciu zákonov

považovať za arbitrárne.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je iba

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony, a pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr.

, , , ).

Takisto skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp.

na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o nedostatku pasívnej

legitimácie žalovanej, a označenými právami sťažovateľky neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, a účinky výkonu

právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom

sťažovateľky na súdnu ochranu ( ), resp. právom na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2013