Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 180/2013
PDF · 220.17 KB
No categories available
III. ÚS 180/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., T., zastúpenej
advokátom JUDr. J. L., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra 2010 a rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 374/2010 z 18. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra 2010
vo výroku o zamietnutí jej návrhu vo zvyšnej časti (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 374/2010 z
18. decembra 2012, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí jej návrhu vo
zvyšnej časti (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným
na okresnom súde v roku 2001 domáhala proti Slovenskej republike (Ministerstvu financií
Slovenskej republiky) zaplatenia sumy 42 563 298 Sk s prísl. z titulu náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom
(ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „nesprávny úradný postup spočíval v nečinnosti
správcu dane pri výkone rozhodnutí, ktorá mala za následok to, že po zastavení výkonu
rozhodnutí po značne dlhej dobe (viac ako dvoch rokov)“ už nemohla reálne svoje
pohľadávky od príslušných dlžníkov vymôcť. Hoci Daňový úrad T. (ďalej aj „správca
dane“) vydal exekučné príkazy, nepostupoval účinným a efektívnym spôsobom pri
vymáhaní týchto pohľadávok a rozhodol o zastavení výkonu rozhodnutia podľa „§ 72 ods.
7 zák. č. 511/1992 Zb. a § 268 ods. 1 písm. c) O. s. p. vo vtedy platnom znení“.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne poukazuje aj na ďalšie pochybenia správcu dane,
z ktorých nepochybne vyplýva opodstatnenosť jej nárokov, ktoré spočívali napr.
„v nedodržaní ustanovení zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom k 1. 1. 1996, keď správca
dane bol povinný podľa § 58 ods. 2, 7 tohto zákona bežné mesačné platby daňovej
povinnosti (označené konštantným symbolom 1144) priradiť na mesačné platby spotrebnej
dane, čo správca dane neurobil a tieto priradil na najstaršie daňové nedoplatky
sťažovateľa“ (v tejto časti sťažovateľka upravila nárok na náhradu škody v sume
328 093,77 €).
Obdobne podľa nej „správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil
svojim potvrdením na zmluve zn. E. č. S 1/02-K zo dňa 16. 9. 2002 uzavretej medzi
správcom konkurznej podstaty úpadcu – sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S., súhlas k
tomu, aby počas konkurzného konania (1. 8. 2002 - 14. 4. 2003) v priestoroch sťažovateľa
vyrábala a predávala liehoviny spoločnosť N. a. s. S., ktorá z výkonu tejto činnosti
neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania správca dane začal
neoprávnene vymáhať od sťažovateľa...
... uvedený súhlas so zmluvou udelil napriek tomu. že spoločnosť N. a. s. S. nemala
ani licenciu na výrobu liehovín udeľovanú Ministerstvom pôdohospodárstva SR
V tejto časti upravila nárok na náhradu škody na sumu 402 658, 90 €.“.
Sťažovateľka svoj nárok oprela aj o „nezákonné rozhodnutie správcu dane
o zabezpečení tovaru zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo dňa 19. 12. 2002“, na základe
ktorého došlo k tomu, že boli zapečatené výrobno-prevádzkové priestory sťažovateľky,
a tak znemožnený jej akýkoľvek prístup do týchto priestorov a výkon akejkoľvek
podnikateľskej činnosti.
Nezákonné rozhodnutie správcu dane bolo zrušené až rozhodnutím Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky, pracoviska T., a v tejto časti sťažovateľka upravila
uplatnený nárok na náhradu škody na sumu 2 156 343,36 €.
Sťažovateľka v decembri 2009 na základe výsledkov znaleckého dokazovania
vykonaného znaleckým ústavom, Centrom ďalšieho vzdelávania Ekonomickej univerzity
v Bratislave, Inštitútom ekonomického znalectva a expertíz (ďalej len „znalecký ústav“),
žiadala, aby jej okresný súd priznal náhradu škody v sume 2 943 400,68 € s prísl.
(s 8 % úrokom z omeškania z tejto čiastky), a vo zvyšnej časti vzala svoj návrh späť.
Okresný súd uznesením č. k. 13 C 581/2001-468 konanie o zaplatenie sumy
1 561 829,35 € zastavil a rozšírenie žaloby o zaplatenie 8 % úroku z omeškania z čiastky
2 943 400,68 € ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia pripustil.
Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 13 C 581/2001 z 12. októbra
2010 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 56 304,65 € spolu s 8 %-ným
úrokom z omeškania z tejto sumy ročne od 1. mája 2005 do zaplatenia a vo zvyšku jej
žalobu zamietol „pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 328.093,77 € ...
spočívajúcim v neoprávnenom vyrubení penále sťažovateľovi z daňových nedoplatkov...
a o nárok na náhradu škody vyčíslený vo výške 402.658,90 €... spočívajúcim v tom, že tento
správca dane bez zákonného opodstatnenia a podkladu udelil potvrdením na zmluve zn.
E. č. S 1/02-K zo dňa 16. 9. 2002 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu -
sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas k tomu, aby počas konkurzného konania v
priestoroch sťažovateľa vyrábala a predávala liehoviny spoločnosť N. a. s. S., ktorá z
výkonu tejto činnosti neodviedla príslušné dane a tieto po skončení konkurzného konania
správca dane začal neoprávnené vymáhať od sťažovateľa...“.
Takisto zamietol aj ďalší nárok sťažovateľky „vyčíslený vo výške 2,156.343,36 €
uplatnený ako škoda, ktorá bola sťažovateľovi spôsobená nesprávnym úradným postupom
Daňového úradu Trenčín, výsledkom ktorého bolo nezákonné rozhodnutie tohto správcu
dane o zabezpečení tovaru a zapečatení priestorov zn. 645/2200/1259876/2002/Ruž zo dňa
19. 12. 2002..., tak v tejto časti síce sťažovateľovi bezpochyby škoda vznikla avšak keďže sa
tak stalo v období konkurzu a sťažovateľ požadoval v tejto časti uplatneného nároku
náhradu škody za obdobie konkurzu od subjektu odlišného od správcu konkurznej podstaty,
nebolo možné žalobe vyhovieť pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v tomto konaní“.
Sťažovateľka sa s rozsudkom okresného súdu v jeho zamietajúcej časti nestotožnila
a podala proti tejto časti rozsudku okresného súdu vo veci samej a v nadväznosti na to aj
proti časti tohto rozsudku o náhrade trov konania odvolanie, v ktorom okrem iného uviedla,
že „sa s právnym názorom okresného súdu na nedôvodnosť týchto nárokov nestotožňuje“.
Podľa sťažovateľky „nesprávnym úradným postupom správcu dane popísaným
v druhom a treťom uplatnenom nároku boli vytvorené“ pre ňu daňové záväzky, ktoré sú
od nej postupne vymáhané, a „je zrejmé, že takýmto vytvorením a existenciou týchto
splatných záväzkov došlo ku zníženiu čistého obchodného imania... a teda došlo
nepochybne ku vzniku ujmy v majetkovej sfére“ .
Vo vzťahu k štvrtému nároku sťažovateľka v podanom odvolaní uviedla,
že uplatnený nárok je „odvodzovaný v zásade od nesprávneho úradného postupu Daňového
úradu T. spočívajúceho v tom, že tento správca dane bez zákonného opodstatnenia
a podkladu udelil svojim potvrdením na zmluve..., uzavretej medzi správcom konkurznej
podstaty úpadcu - sťažovateľa a spoločnosťou N. a. s. S. súhlas so zmluvou, čím tomuto
subjektu, ktorý ani nemal oprávnenie na výkon liehovarníckej činnosti od Ministerstva
pôdohospodárstva Slovenskej republiky, umožnil výkon takejto činnosti v priestoroch
sťažovateľa na jeho výrobných a technologických zariadeniach, pričom v nadväznosti na to
bolo vydané nezákonné rozhodnutie správcu dane o zabezpečení tovaru..., na základe
ktorého došlo k zapečateniu výrobnoprevádzkových a skladových priestorov sťažovateľa,
ktoré trvalo v čase od 16. 12. 2002 až do 7. 4. 2004, a ktoré rozhodnutie správcu dane bolo
potom pre nezákonnosť nadriadeným daňovým orgánom zrušené...“.
O odvolaní sťažovateľky, ako aj žalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry T.
rozhodol krajský súd «rozsudkom č. 19 Co 374/2010-567 zo dňa 18. 12. 2012 tak, že
rozsudok okresného súdu v časti o zamietnutí žaloby vo zvyšku potvrdil a v časti o priznaní
náhrady 56.304,65 € s príslušenstvom a o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Hoci odôvodnenie tohto rozsudku krajského súdu je obsiahnuté na celkom 24
stranách... vo vzťahu k potvrdzujúcej časti rozsudku odvolacieho súdu týkajúcej sa druhého,
tretieho a štvrtého nároku a teda vo vzťahu k tej časti rozsudku krajského súdu, ktorá je
predmetom tejto sťažnosti, je v jeho odôvodnení uvedené len to, že: „V prevyšujúcej časti,
ktorou okresný súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie
odporcu, odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. V tejto časti
dôvody rozsudku okresného súdu zodpovedajú kritériám podľa § 157 ods. 2 O. s. p.,
vychádza zo správneho záveru, preto v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa odvolací súd v
tejto časti plne identifikuje s dôvodmi negatívneho rozhodnutia okresného súdu o nárokoch
navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v čase, keď bol na jeho majetok
vyhlásený konkurz. Za prípadne porušenie povinnosti zo strany správcu konkurznej podstaty
je za vznik zodpovedný správca a nie štát.“
V nadväznosti na takéto konštatovanie krajského súdu je ešte v odôvodnení jeho
rozsudku obsiahnutá citácia ustanovení § 14 ods. 1 písm. a) a § 8 ods. 2 zákona č. 328/1991
Zb. a za touto citáciou týchto zákonných ustanovení ešte nasleduje zvyšná časť odôvodnenia
tejto časti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorej sa uvádza, že: „Z uvedených dôvodov je
rozsudok okresného súdu v jeho zamietavej časti správny a preto ho holo potrebné
potvrdiť.“
Nič viac krajský súd v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia, ktorým sa
v tejto časti konanie právoplatne skončilo, k veci neuviedol a nezaujal vôbec žiadne
stanovisko k odvolacím argumentom sťažovateľa. ktoré boli skutkovo i právne podrobne
zdôvodnené a nedal tak na tieto sťažovateľovi vôbec žiadnu odpoveď a nevyporiadal sa tak
so základnými otázkami dôležitými pre rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu.».
Sťažovateľka tiež poukazuje na to, „že súdy oboch stupňov vôbec právne
neodôvodnili, prečo považovali druhý nárok, tretí nárok a štvrtý nárok... za neopodstatnený
a svoj záver o ich neopodstatnenosti neopreli o konkrétnu právnu normu, z ktorej by
opodstatnenosť takéhoto záveru vyplývala...“, a podľa nej závery okresného súdu
„o neexistencii pasívnej vecnej legitimácie vo vzťahu k štvrtému nároku na strane
žalovaného (Slovenská republika, Ministerstvo financií Slovenskej republiky) považuje
sťažovateľ za jednak neodôvodnený ale hlavne bez akejkoľvek opory v zákone a tým aj
nesúladný s ústavou“.
Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že „napadnutý rozsudok Krajského súdu...
č. 19 Co 374/20010-567 zo dňa 18. 12. 2012 v jeho potvrdzujúcej časti ako aj jemu
predchádzajúci rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2011-528 zo dňa 12. 10.
2010 v jeho zamietajúcej časti majú arbitrárny charakter a ich napadnuté výroky sú
nezlučiteľné s ústavou a nevychádzajúcu zo zisteného stavu veci“, čím došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jej
sťažnosti týmto nálezom:
„1. Základné právo S., spol. s r. o., T... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom
Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2001-528 zo dňa 12. 10. 2010 vo výroku o zamietnutí
návrhu vo zvyšku a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. 19 Co 374/2010-567 zo dňa
18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu v časti o zamietnutí návrhu vo
zvyšku, porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. 13 C 581/2001-528 zo dňa 12. 10. 2010
vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
č. 19 Co 374/2010-567 zo dňa 18. 12. 2012 vo výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu
v časti o zamietnutí návrhu vo zvyšku zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Trenčín
na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ
označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
IV. ÚS 279/2010, III. ÚS 152/2013).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo
slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd
sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo
právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie
ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho
základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky rozsudkom
okresného súdu ústavný súd poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.
V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu
odvolanie, o čom aj vedela, odvolanie podala a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho
vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich
základných práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej označených práv rozsudkom okresného súdu
z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne I. ÚS 140/2012).
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka vidí porušenie označených práv v tom, že napadnutý rozsudok
krajského súdu v jeho potvrdzujúcej časti má arbitrárny charakter a je v nesúlade
so skutkovými zisteniami a krajský súd nesprávne aplikoval ustanovenia zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom a nezaujal vôbec žiadne stanovisko k odvolacím argumentom
sťažovateľky, ktoré boli skutkovo i právne podrobne zdôvodnené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd podrobil prieskumu tú časť rozhodnutia krajského súdu, v ktorej bol
rozsudok okresného súdu potvrdený.
Ústavný súd po preskúmaní tejto časti rozhodnutia krajského súdu konštatuje,
že namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený (vo vzťahu k uplatneným
nárokom sťažovateľky) a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Krajský súd jasne
a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade žalovaná nie je pasívne legitimovanou
osobou v konaní. Závery a úvahy krajského súdu o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné a navyše
rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred všeobecnými súdmi patrí výlučne
do právomoci týchto súdov, do ktorej ústavný súd nie je oprávnený zasahovať
Bez toho, aby ústavný súd podrobne citoval z rozsudku krajského súdu, ktorý sa
pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky v celom rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku) s vyčerpávajúcim odôvodnením napadnutého rozhodnutia
okresného súdu (s. 4 až s. 7) aj v časti týkajúcej sa nedostatku pasívnej legitimácie
žalovanej (tieto rozhodnutia sú sťažovateľke dobre známe), konštatuje, že vzhľadom
na konkrétne okolnosti danej veci nemožno zvolený výklad a interpretáciu zákonov
považovať za arbitrárne.
Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je iba
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony, a pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Takisto skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu (resp.
na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o nedostatku pasívnej
legitimácie žalovanej, a označenými právami sťažovateľky neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, a účinky výkonu
právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom
sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2013