Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 279/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010

doručená sťažnosť Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietaný postup“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 10. júla 2003 Okresnému súdu

Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia dožadujúc sa,

«aby uložil zástupcovi žalovanej SR – v tom čase Okresný úrad Bratislava I (ďalej aj OÚ

BI) zdržať sa konania, ktoré by viedlo k akejkoľvek zmene právneho alebo fyzického stavu

2

pozemku parcela č... k. ú... vo výmere 710 mLV..., nakoľko tento rôznymi výhovorkami

a obštrukciami odkladal uzavretie kúpnej zmluvy so sťažovateľom a jeho manželkou, ktorú

mal uzavrieť na základe uskutočneného výberového konania dňa 20. 12. 2002, a na ktorý

ešte 20. 2. 2002 uzavrel Nájomnú zmluvu.

Sťažovateľ dňa 11. 7. 2003 podal OS BI návrh „o splnenie verejného prísľubu

odpredaja pozemku“, nakoľko tento nesplnil dohodu o predaji.

Listom zo dňa 8. 4. 2004 č. F/2004/01393 Krajský úrad v Bratislave oznamuje

sťažovateľovi, že výberové konanie je neplatné z dôvodu zákonného prechodu vlastníctva

k predmetnej nehnuteľnosti na obec.

OS BI dňa 3. 9. 2003 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia uznesením

18 -46.

Sťažovateľ dňa 3. 10. 2003 podal odvolanie proti uzneseniu -46

z 3. 9. 2003.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd dňa 31. 10. 2003 uznesením

č. -69 rozhodol o zrušení uznesenia OS BI č. 18 -46 z 3. 9. 2003.

Sťažovateľ reagoval dňa 8. 4. 2004 na výzvu OS BI zo dňa 23. 3. 2003 o doručenie

listinných dôkazov a z dôvodu zániku Okresného úradu Bratislava I ku dňu 31. 12. 2003

a prechodu správy predmetnej nehnuteľnosti na Krajský úrad v Bratislave (LV...) predložil

zmenené znenie kúpnej zmluvy.

Krajský úrad v Bratislave listom č. F/2004/01393 zo dňa 8. 4. 2004 oznámil

sťažovateľovi, že výberové konanie z 20. 12. 2002 je neplatné a z dôvodu zákonného

prechodu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti na obec, nie je možné uzavrieť kúpnu

zmluvu s Krajským úradom v Bratislave.

OS BI dňa 16. 4. 2004 opätovne vyzval sťažovateľa na osvedčenie potreby vydania

predbežného opatrenia.

Sťažovateľ doplnil nové dôkazy podaním zo dňa 29. 4. 2004 a podal návrh na úpravu

petitu.

Krajský úrad v Bratislave zaslal OS BI svoje vyjadrenie doručené 3. 5. 2004 (pasívna

legitimácia odporcu).

OS BI uznesením zo dňa 11. 5. 2004 rozhodol o zamietnutí návrhu na predbežné

opatrenie.

Sťažovateľ podal predsedovi OS BI sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 27. 8. 2004.».

Podľa sťažnosti sťažovateľ 27. marca 2006 navrhol zmeniť (doplniť) pôvodný návrh

na nahradenie vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy (zo súvisiaceho súdneho

spisu vyplýva, že sa tak v skutočnosti stalo už 22. februára 2005) a domáhal sa najmä, aby

súd uložil Slovenskej republike – Krajskému úradu v Bratislave, povinnosť uzatvoriť s ním

ako s navrhovateľom v 1. rade a s jeho manželkou ako navrhovateľkou v 2. rade (ďalej

spolu len „navrhovatelia“) kúpnu zmluvu, ktorou na nich prevedie nehnuteľnosť – pozemok

2

parc. č... v katastrálnom území... o výmere 710 m.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2008 návrh na nahradenie

prejavu vôle odporcu na kúpnej zmluve, ktorou sa mala previesť označená nehnuteľnosť

na navrhovateľov, zamietol. S dôvodmi, ktoré viedli okresný súd k zamietnutiu návrhu,

sťažovateľ nesúhlasí, osobitne odmietajúc najmä záver vyslovený v tejto časti odôvodnenia

prvostupňového rozsudku, podľa ktorého „Ustanovenie § 50a Obč. zák. upravuje zmluvu

o budúcej zmluve, avšak podmienkou je, aby sa účastníci dohodli na podstatných

náležitostiach zmluvy. Navrhovatelia takouto zmluvou nedisponujú, nie je ňou ani ponuka

na odpredaj uvedeného pozemku a ich úspešnosť vo výberovom konaní, pretože nedisponujú

ďalšou podstatnou náležitosťou a to je súhlas ministerstva financií... Vzhľadom k tomu, že

nie sú splnené podmienky na nahradenie prejavu vôle odporcu, pretože chýba súhlas

Ministerstva financií SR, súd zamietol návrh ako nedôvodný.“.

S citovaným názorom okresného súdu sa sťažovateľ nestotožňuje poukazujúc na to,

že:

«a) Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy je dohoda na predmete kúpy a kúpna

cena. Podstatné náležitosti boli úkonmi odporcu a navrhovateľov dohodnuté. (Zápisnica

z výberového konania z 20. 12. 2002, List krajského úradu v Bratislave č. F/2004/01393).

b) Ustanovenie predpokladá, že o podstatných náležitostiach sa

dohodnú účastníci. Iné ako „dohodnutá“ podstatné náležitosti nepozná.

Súhlas Ministerstva financií preto nemôže byť podstatnou náležitosťou, ktorú by

predpokladalo ustanovenie , lebo to predpokladá len podstatné náležitosti,

ktoré majú možnosť si dohodnúť účastníci zmluvy. „Ipso facto“ ide o podstatnú náležitosť,

ktorá podlieha dvojstrannému právnemu úkonu a to dohode zmluvných strán. Za podstatnú

náležitosť tohto druhu sa nemôže považovať súhlas Ministerstva financií SR, pretože tu ide

o jednostranný právny akt. Účastník zmluvy nemá možnosť ho ovplyvniť či modifikovať

alebo odmietnuť, t. j. ani si ho dohodnúť.

c) Ministerstvo financií SR zároveň nie je zmluvnou stranou ani účastníkom zmluvy,

čo je ďalším dôvodom, z ktorého je zrejmé, že ustanovenie nemohlo mať

na mysli súhlas Ministerstva financií ako podstatnú náležitosť zmluvy. V súlade s

majú totiž v občianskoprávnych vzťahoch účastníci rovnaké postavenie, čo nie je možné

povedať o Ministerstve financií SR.

d) Súhlas Ministerstva financií SR nemusí byť udelený vopred pred podpisom zmluvy.

Požiadavku predbežného súhlasu so zmluvou zákon neukladá Ministerstvu financií. Ba ani

prax nie je taká. Je bežné, že Ministerstvo financií udeľuje súhlas na prevod majetku štátu

následne. Aj z tohto je možné vyvodiť bezpečný záver, že súdu nič nebráni, aby postupoval

podľa a nahradil prejav vôle odporcu na kúpnej zmluve.

e) Získanie súhlasu Ministerstva financií nemôže byť úlohou sťažovateľa. Ak mala

byť táto úloha niekomu uložená, tak jedine odporcovi ako správcovi majetku štátu, ktorý

ponúkal nehnuteľnosť, ktorá je opísaná v návrhu sťažovateľa na odpredaj. Výklad zákona,

ktorý by zaväzoval k preukázaniu tejto skutočnosti sťažovateľa, by bol v príkrom rozpore

s dobrými mravmi, ktorými sa má riadiť výkon práv a povinnosti v súlade s .

f) Odporca, ktorý verejne ponúkol na odpredaj nehnuteľnosti, si mal byť vedomý

svojej povinnosti vyžiadať si súhlas Ministerstva financií SR. Sťažovateľovi nemôže byť

nesplnenie tejto povinnosti na škodu.

g) Ministerstvo financií SR zároveň ako štátny orgán nemôže pri udeľovaní súhlasu

či nesúhlasu s prevodom nehnuteľnosti postupovať svojvoľne. Jeho nesúhlas musí byť

racionálne odôvodnený a musí prihliadať aj na možné spôsobenie škody, ktorým by

neudelenie súhlasu mohlo zasiahnuť do práv iných osôb.

h) Sťažovateľ konal v dôvere v objektívne právo, t. j. že odporca, ktorý dal verejný

prisľúb a ponúkol nehnuteľnosť na odpredaj najvýhodnejšej ponuke, má na všetky tieto

úkony potrebné oprávnenia, t. j. aj dať takýto verejný návrh na uzatvorenie zmluvy.

i) Prijatie interpretácie, ktorá by umožňovala štátu a jeho správcovi kedykoľvek

anulovať svoje právne úkony tým, že si nevyžiada potrebný súhlas Ministerstva financií, by

bol v rozpore s princípom rovnosti účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch a presne

o takýto typ vzťahu v tomto prípade ide. Preto je zrejmé, že povinnosť vyžiadať si súhlas je

povinnosťou odporcu.

j) Pokiaľ mal odporca zámer necítiť sa návrhmi uchádzačov viazaný, mal a mohol si

vo verejnom prísľube vyhradiť právo neprijať žiadnu ponuku a upozorniť uchádzačov

na nezáväznosť či podmienenosť svojej ponuky, keďže nedisponoval súhlasom Ministerstva

financií SR.

k) Pojmy „platnosti“ či „účinnosti“ zmluvy nemožno stotožňovať s pojmami

„podstatných náležitostí zmluvy“ vyžadovaných .

1) Jedny z najviac rešpektovaných autorít v oblasti súčasnej slovenskej civilistiky

prof. JUDr. Vojčík, CSc., ako aj prof. JUDr. Ján Mazák, PhD., vo svojom komentári

k (Peter Vojčík a kol., , stručný komentár, 2008

s. 165-166) zastávajú názor, že v „súčasnosti platné právo nepozná prípad, v ktorom by

bolo k súkromnoprávnej zmluve potrebné rozhodnutie pri slušného orgánu na to, aby

zmluva nadobudla účinnosť, t. j. aby sa účastníci takej zmluvy mohli domáhať plnenia

zo zmluvy. Obligačnoprávne účinky takých zmlúv nastávajú bez ohľadu na rozhodnutie

štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy... Aj keď sa k niektorým zmluvám vyžaduje

súhlas iných orgánov, tak isto nejde o rozhodnutie podmieňujúce účinnosť, ale len platnosť

zmluvy. Pôjde najmä o súhlas Fondu národného majetku SR alebo zriaďovateľa pri prevode

podniku alebo jeho časti podľa v znení neskorších predpisov, súhlas

Ministerstva financií SR udeľovaný podľa zákona o správe majetku štátu.“»

Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj údajného neobjektívneho postupu okresného súdu

v namietanom konaní, dôsledkom ktorých malo byť porušenie „zákonných povinností súdu

a sudcu vystupovať nestranne a neprejudikovať súdne rozhodnutie“. V súvislosti s tým

sťažovateľ cituje z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. z 11. mája

2004 (v spojení s opravným uznesením z 29. júna 2004), ktorým bol zamietnutý návrh

na vydanie predbežného opatrenia a ktoré podľa neho „prejudikuje zamietnutie návrhu“.

Sťažovateľ napokon vytýka všeobecným súdom, že nevykonali navrhované dôkazy,

z ktorých by bolo zrejmé, že nehnuteľnosť opísaná v jeho návrhu nikdy neprešla

do vlastníctva obce, a teda ani nebola potreba túto nehnuteľnosť priamo využívať

susediacou materskou školou.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto

nálezom:

„1. Základné právo Ing. J. Š. vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 nesprávnym

posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní, právo rovnosti všetkých účastníkov

konania podľa a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní

vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa

26. 11. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7 000€ (slovom Sedem tisíc €), ktoré

mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet

advokáta do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu 24. mája 2010 sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd vzhľadom na to, že Slovenský pozemkový fond prípisom sp. zn.

1677/2010/RO-1/Tu z 8. apríla 2010 odmietol žiadosť z 2. februára 2010, ktorou sa

sťažovateľ spolu so svojou manželkou domáhal odkúpenia predmetného pozemku, vydal

predbežné opatrenie, ktorým mu zakáže „zdržať sa konania, ktoré by viedlo k akejkoľvek

2

zmene právneho a fyzického stavu pozemku parcela č... k. ú... vo výmere 710 mLV...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ) a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa

zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle

všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe

(obdobne napr. , ).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide

o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd

(, )

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. vyúsťujúcim do rozhodnutia z 26. novembra 2009,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2008,

boli porušené jeho základné práva podľa a a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa sú si všetci účastníci v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje

v polemike so závermi okresného súdu na úrovni ním aplikovaného práva, a to

predovšetkým uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprel už svoje odvolanie

proti jeho rozsudku sp. zn. zo 17. júna 2008, obsahovo v základnej

argumentačnej báze takmer zhodnej so sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Okresný súd

uvedeným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov proti Slovenskej republike, zastúpenej

Obvodným úradom Bratislava ako odporcovi (ďalej len „odporca“) na nahradenie

vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy, ktorou mal odporca previesť

2

na navrhovateľov pozemok parc. č... v kat. ú... o výmere 710 m. Okresný súd dospel

k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na nahradenie prejavu vôle odporcu,

a to z dôvodu, že navrhovatelia nedisponujú zmluvou o budúcej zmluve podľa § 50a

, pretože chýba súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo financií“), ktorý sa vyžaduje „na platnosť kúpnej zmluvy, ktorou sa

prevádzajú nehnuteľné veci štátu... podľa § 11 ods. 5 zákona o správe majetku štátu“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku z 5. júla 2008 argumentovali

navrhovatelia okrem iného tým, že súhlas ministerstva financií „nemôže byť podstatnou

náležitosťou, ktorú by predpokladalo ustanovenie , lebo to predpokladá len

podstatné náležitosti, ktoré majú možnosť si dohodnúť účastníci zmluvy“.

Krajský súd na odvolanie navrhovateľov rozsudkom sp. zn.

z 26. novembra 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ako vecne správny

podľa (ďalej len „OSP“) potvrdil, avšak

z iného právneho dôvodu, než pre ktorý bol návrh zamietnutý okresným súdom. Túto

skutočnosť však sťažovateľ vôbec nereflektoval a jeho argumentácia v sťažnosti sa

sústreďuje predovšetkým na obhájenie názoru, že nedostatok súhlasu ministerstva financií

s prevodom dotknutej nehnuteľnosti nemohol byť dôvodom na zamietnutie návrhu.

V okolnostiach danej veci to tak však v skutočnosti ani nebolo, pretože krajský súd

považoval tento dôvod za irelevantný, keď v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu môže súdne rozhodnutie podľa

nahradiť prejav vôle len v tých prípadoch, keď to zákon výslovne umožňuje, t. j. keď

povinnosť k právnemu konaniu právneho subjektu je zakotvená zákonným ustanovením,

alebo v prípadoch, kedy takáto povinnosť vyplýva zo záväzku. V súdenej právnej veci však

takýto prípad nenastal. Povinnosť odporcu uzavrieť s navrhovateľmi zmluvu, ktorej

predmetom by bol odpredaj označeného nehnuteľného majetku, zo zákona nevyplýva

(, ), rovnako tak neexistuje žiadny záväzok (napr.

v podobe zmluvy o budúcej zmluve, § 50a Obč. zák.), ktorý by odporcu k takému konaniu

zaväzoval.

Vychádzajúc z obsahu v tlači zverejnenej ponuky na odpredaj nehnuteľného majetku

(č. l. 14 spisu) nemožno podľa názoru odvolacieho súdu zverejnenú ponuku právneho

predchodcu odporcu vyhodnotiť ani ako verejný prísľub v zmysle ust. § 850 Obč. zák., ako

argumentovali navrhovatelia 1/, 2/, keď verejným prísľubom sa zaväzuje ten, kto verejne

vyhlási, že zaplatí odmenu alebo poskytne iné plnenie jednému alebo niekoľkým z bližšie

neobmedzeného počtu osôb, ktoré splnia podmienky určené vo verejnom prísľube (§ 850

Obč. zák.). Ak podmienky verejného prísľubu neurčujú inak, dostane odmenu ten, kto ich

najskôr splní (§ 651 Obč. zák.). Ak podmienky verejného prísľubu splní súčasne niekoľko

osôb a z ich obsahu vyplýva, že odmenu má dostať len jedna osoba, rozdelí sa odmena

medzi ne rovnakým dielom (§ 852 Obč. zák.). Zverejnená ponuka na odpredaj síce bola

určená neobmedzenému okruhu osôb, jej účelom však nebolo poskytnutie odmeny alebo

iného plnenia jednej prípadne niekoľkým osobám, ale len oznámenie o uskutočnení

osobitného ponukového konania ( ) na odpredaj majetku

štátu, a to formou inzerátu v tlači. Nakoľko zverejnená ponuka nemala povahu verejného

prísľubu, neznamenala pre odporcu záväzok, z ktorého by mu vyplývala povinnosť uzavrieť

s navrhovateľmi 1/, 2/ zmluvu o odpredaji nehnuteľnosti.“

Z citovaného je zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý krajský súd potvrdil

odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku ako vecne správny, bolo zistenie,

že v danom prípade neexistovala na strane odporcu žiadna zákonná povinnosť (podľa

o správe majetku štátu v znení

neskorších predpisov) uzavrieť s navrhovateľmi zmluvu, predmetom ktorej by bol odpredaj

označenej nehnuteľnosti, a rovnako tak neexistuje žiaden záväzok (napr. v podobe zmluvy

o budúcej zmluve podľa ), ktorý by odporcovi ukladal takúto

kontraktačnú povinnosť. Je potrebné dodať, že krajský súd dospel k takémuto záveru

na základe dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, ktorého rozsah považoval

za dostatočný bez toho, aby bolo potrebné dokazovanie vo veci doplniť.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj s námietkami

sťažovateľa týkajúcimi sa porušovania zákonných povinností sudcu vystupovať nestranne

a neprejudikovať konečné rozhodnutie, ako aj s námietkami o nevykonaní ním

navrhovaných dôkazov, keď uviedol:

„Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ v odvolaní poukazovali na to, že súd prvého stupňa

prejudikoval svoje rozhodnutie vo veci samej tým, že zamietol ich návrh na nariadenie

predbežného opatrenia (uznesením zo dňa 11. 5. 2004 č. k. -90), pričom

v jeho odôvodnení uviedol, že odporca (v tom čase Krajský úrad Bratislava) vo veci nie je

pasívne legitimovaný, odvolací súd poznamenáva, že zamietnutie návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia neprejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej; z odôvodnenia

napadnutého rozsudku prvostupňového súdu napokon vyplýva, že ním bol návrh

navrhovateľov zamietnutý nie pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu, ale z dôvodu

nesplnenia podmienok na nahradenie prejavu vôle odporcu pre chýbajúci súhlas

Ministerstva financií SR so zmluvou o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku štátu.

Nevykonanie dôkazov, ktoré navrhovali v konaní vykonať navrhovatelia, nebolo

zo strany prvostupňového súdu odňatím možnosti konať pred súdom; v zmysle ust. § 120

ods. 1 rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (porovnaj R 37/1993).“

Ústavný súd preskúmal namietaný postup krajského súdu v spojení s jeho rozsudkom

sp. zn. z 26. novembra 2009 z hľadiska kompetencií daných mu ,

teda z pozície nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti, ktorý nie je ďalšou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Nadväzne na to dospel k záveru, že krajský

súd zrozumiteľne uviedol, aké dôvody ho viedli k potvrdeniu prvostupňového rozsudku,

pričom jeho rozsudok nemožno označiť za svojvoľný a ním vykonaná interpretácia zákonov

a podústavných noriem nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia princípov spravodlivého

procesu. Samotná skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny názor (resp. vyložil zákon

alebo iný právny predpis) spôsobom odlišným od názoru sťažovateľa, nemôže zakladať

dôvod na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu

a porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ).

Sťažovateľ musí rešpektovať, že jeho úspech v spore bol závislý okrem naplnenia

procesných podmienok predovšetkým na existencii hmotnoprávneho nároku, t. j. aktívnej

vecnej legitimácii. Podľa záverov krajského súdu však sťažovateľ v posudzovanej veci

žiadnym takýmto nárokom v čase rozhodovania všeobecných súdov nedisponoval.

Keďže základom argumentácie sťažovateľa je v podstate len snaha o vyvrátenie

právneho názoru okresného súdu o nutnosti zamietnutia návrhu na nahradenie prejavu vôle

odporcu ako nedôvodného pre chýbajúci súhlas ministerstva financií a akékoľvek

ústavnoprávne relevantné námietky vo vzťahu k postupu a na jeho základe prijatým

záverom krajského súdu v sťažnosti absentujú, nemožno s ním vlastne polemizovať ani

oponovať konkrétnymi argumentmi.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( alebo

).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), resp. právom na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Z toho istého dôvodu bolo potrebné odmietnuť sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , pretože k porušeniu

tohto základného práva malo podľa sťažovateľa dôjsť prijatím interpretácie, ktorá umožňuje

„štátu a jeho správcovi kedykoľvek anulovať svoje právne úkony tým, že si nevyžiada

potrebný súhlas Ministerstva financií“.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. novembra 2009, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

a úhradu trov konania, ako aj o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia) stratilo

opodstatnenie, preto sa týmito návrhmi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010