Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 67/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. JCLic. T. M., PhD.,

K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I č. k. -58 z 1. júna 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -84 z 27. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2012

doručená sťažnosť J. H., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -58 z 1. júna 2009 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -84 z 27. marca

2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ)

sa návrhom doručeným okresnému súdu 14. júna 2004 domáhal, aby okresný súd zaviazal

spoločnosť R., o. c. p., a. s. B. (ďalej len „odporca“), na zaplatenie sumy 446,46 € (13 450

Sk) s príslušenstvom z dôvodu, že sťažovateľovi v zmysle

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) nevyplatila dlhopis, ktorý nadobudol kúpou kupónovej knižky s č...

Okresný súd rozsudkom č. k. -58 z 1. júna 2009 návrh sťažovateľa ako

nedôvodný v celom rozsahu zamietol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia okrem iného

uviedol:

„... je zrejmé, že spoločnosť C., a. s., o. c. p., dala dňa 14. 8. 1998 pokyn na predaj

navrhovateľovho dlhopisu, ktorý bol na základe pokynu uvedenej spoločnosti odporcom dňa

27. 8. 1998 odpredaný...

... Súd po vykonanom dokazovaní návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom

rozsahu zamietol a to na tom skutkovom základe, že odporca nie je vecne pasívne

legitimovaným subjektom v konaní, nakoľko dlhopis navrhovateľa bol v zmysle pokynu

obchodníka s cennými papiermi spoločnosťou C., a. s., o. c. p., odpredaný. Pre rozsudok je

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia ( ) a keďže odporca v čase

vyhlásenia rozsudku dlhopisom nedisponuje nemôže byť súdom zaviazaný na vyplatenie

žalovanej hodnoty dlhopisu.

V konaní nebolo preukázané, že by odporca porušil svoju povinnosť, porušením

ktorej by navrhovateľovi spôsobil škodu, konal v súlade s pokynom obchodníka s cennými

papiermi...

Navrhovateľ sa mohol domáhať za predpokladu, že by uniesol dôkazné bremeno

náhrady škody voči spoločnosti C., a. s., o. c. p., a to v premlčacej dobe, ktorá mu začala

plynúť prvý deň po tom, čo na základe pokynu uvedenej spoločnosti bol dlhopis

navrhovateľa odpredaný, t. j. dňa 28. 8. 1998...“

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom

vyslovil nesúhlas s odporcom uplatnenou námietkou premlčania. Poukázal na to, že

o prevode dlhopisu nebol informovaný ani prostredníctvom výpisu z majetkového účtu

Strediska cenných papierov (ďalej len „SCP“) a že túto skutočnosť sa dozvedel až

30. januára 2002.

Krajský súd rozsudkom č. k. -84 z 27. marca 2012 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal, že rozhodnutia

všeobecných súdov sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Sťažovateľ opakovane uviedol, že

o predaji svojho dlhopisu sa preukázateľne dozvedel až 30. januára 2002. Všeobecné súdy

sa však nevysporiadali so skutočnosťou, že podľa schváleného platného a záväzného

trhového poriadku R., a. s. (t. j. právneho predchodcu odporcu, pozn.), po uskutočnení

prevodu dlhopisu mal byť jeho majiteľovi zaslaný výpis z majetkového účtu SCP.

Sťažovateľ o prevode dlhopisu nebol vôbec informovaný. Sťažovateľ nikomu neudelil plnú

moc na nakladanie s dlhopisom, avšak žiaden zo súdov sa s otázkou, že spoločnosť C., a. s.,

konala bez plnej moci, nevysporiadal. V konaní bolo preukázané a „súd“ nemal

pochybnosť o tom, že plná moc bola sfalšovaná. Preto ak odporca previedol dlhopis na

základe pokynu osoby, ktorá na takýto úkon nebola oprávnená, môže od tejto osoby žiadať

náhradu škody. Všeobecné súdy sa nevysporiadali ani so stanoviskom Fondu národného

majetku Slovenskej republiky zo 17. apríla 2002, kde jasne vymedzil zodpovednosť

právneho predchodcu odporcu.

Sťažovateľ nesúhlasí ani so záverom okresného súdu týkajúcim sa premlčania jeho

nároku, pretože skutočnosť rozhodujúcu pre plynutie premlčacej doby sa dozvedel následne

na to, ako začal zisťovať, prečo nemá svoj dlhopis vyplatený. Ak okresný súd aplikoval

na celý spor , tak čo sa týka náhrady škody, je subjektívna lehota štyri

roky a objektívna lehota desať rokov.

Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

rozsudkom okresného súdu č. k. -58 z 1. júna 2009 a rozsudkom krajského

súdu č. k. -84 z 27. marca 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie

všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby

sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -58 z 1. júna 2009 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -84 z 27. marca 2012.

1. Preskúmaniu napadnutého rozsudku okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom

namietanému porušeniu označených práv ústavným súdom bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu k okresnému súdu krajský súd,

ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

2. Pri preskúmaní rozsudku krajského súdu sp. zn. je potrebné

zdôrazniť, že ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa,

odvolacích námietok navrhovateľa a po zohľadnení argumentov prednášaných odporcom,

rozsudok podľa ust. potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a

odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť

jeho dôvodov.

Ku skutočnostiam uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza, že za akékoľvek

pochybenie pri udeľovaní pokynu na predaj dlhopisu navrhovateľa zodpovedá obchodník

s cennými papiermi, v danom prípade spoločnosť C., a. s. Preto je správny záver súdu

prvého stupňa, že odporca nie je pasívne legitimovaným subjektom v predmetnej právnej

veci. Navrhovateľ si mal svoje práva z porušenia povinností zo strany obchodníka

s cennými papiermi, t. j. spoločnosti C., a. s., uplatniť voči tejto spoločnosti.

K otázke námietky premlčania odvolací súd uvádza, že účinne môže vzniesť námietku

premlčania iba pasívne legitimovaný účastník konania, a preto sa v ďalšom touto otázkou

nezaoberal. Toto však nemá vplyv na rozhodnutie vo veci, pretože súd v prvom rade

zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že právny predchodca odporcu nemal povinnosť

navrhovateľovi poskytnúť obchodný list, z ktorého by mal možnosť dozvedieť o tom, že došlo

k predaju dlhopisu a kto dal pokyn na predaj jeho dlhopisu. O predaji dlhopisu malo

navrhovateľa informovať SCP formou zaslania zmenového výpisu z majetkového účtu SCP.

Prípadné nesplnenie tejto povinnosti nemôže byť na ťarchu odporcu.“

Ústavný súd konštatuje, že v rámci posúdenia zisteného a ustáleného skutkového

stavu krajský súd na základe konkrétnych faktov zrozumiteľne a bez zjavných logických

protirečení vysvetlil svoje právne závery, ktorými sa stotožnil s právnymi závermi súdu

prvého stupňa. Jeho závery v napadnutom rozhodnutí možno považovať z ústavného

hľadiska za dostatočné a relevantné, opierajúce sa o konkrétne skutočnosti vyplývajúce

z vykonaného dokazovania. Navyše, rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania

pred všeobecnými súdmi patrí výlučne do právomoci týchto súdov, do ktorej ústavný súd

nie je oprávnený zasahovať. Vzhľadom na konkrétne okolnosti nemožno výklad

a interpretáciu zákona, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu,

teda zásadným spôsobom popierajúcu znenie právnych noriem aplikovateľných v danej

veci. Ústavný súd sa preto nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo

možné kvalifikovať ako nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami

a dohovoru, teda že by z jeho strany nebola sťažovateľovi poskytnutá súdna ochrana

ústavne konformným spôsobom.

Ústavný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľa, že v konaní bolo preukázané

a „súd“ nemal pochybnosť o tom, že plná moc udelená obchodníkovi s cennými papiermi

bola sfalšovaná. Hoci túto možnosť pripustil právny zástupca odporcu počas pojednávania

konaného na krajskom súde (pozri strana 5 napadnutého rozhodnutia krajského súdu)

a sťažovateľ sa s jeho názorom plne stotožnil, vzhľadom na predmet konania

pred všeobecnými súdmi (rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie peňažnej sumy

s príslušenstvom) a výsledok ich rozhodovania (zamietnutie návrhu sťažovateľa z dôvodu

nedostatku vecnej pasívnej legitimácie odporcu okresným súdom a potvrdenie tohto

rozhodnutia krajským súdom) nemalo posúdenie tejto otázky pre rozhodnutie v danej veci

podstatný význam. Ústavný súd pripomína, že predmetom posudzovaného konania nebolo

ani rozhodovanie všeobecných súdov o náhrade škody spôsobenej sťažovateľovi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti rozsudku krajského

súdu č. k. -84 z 27. marca 2012 podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013