Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 140/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. S. a D. S., obaja bytom M., zastúpených advokátom

Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava I sp. zn.

z 20. novembra 2001 a sp. zn.

z 20. novembra 2001, rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn.

II/2300/586/2002/3289 z 28. januára 2002 a sp. zn. II/2300/585/2002/3289 z 28. januára

2002, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 22. júna 2011

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 29. novembra 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. S. a D. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára

2012 faxom doručená a podaním doručeným 29. februára 2012 písomne doplnená sťažnosť

R. S., M. (ďalej len „sťažovateľ“), a D. S., M. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. K. H., B., ktorou namietajú porušenie svojich

základných práv podľa a 3 (ďalej len „“)

rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava I (ďalej len „daňový úrad“) sp. zn.

z 20. novembra 2001, sp. zn. z 20. novembra

2001 (ďalej len „rozhodnutia daňového úradu“), rozhodnutiami Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) sp. zn. II/2300/586/2002/3289

z 28. januára 2002 a sp. zn. II/2300/585/2002/3289 z 28. januára 2002 (ďalej len

„rozhodnutia daňového riaditeľstva“), rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia

návrhom podaným okresnému súdu domáhali od žalovaného Ministerstva financií

Slovenskej republiky ako pôvodne žalovaného zaplatenia sumy 2 083 000 Sk s prísl. z titulu

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Konanie bolo vedené

okresným súdom pod sp. zn. . Sťažovatelia svoj návrh odôvodnili takto:

„Sťažovatelia… uzavreli dňa 10. 09. 2001 ako budúci predávajúci s budúcim kupujúcim –

obchodnou spoločnosťou E., s. r. o… zmluvu o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy…

Predmetom… bol záväzok zmluvných strán… uzavrieť v lehote… zmluvu o prevode

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam… byt..., k bytu prislúchajúci spoluvlastnícky podiel

na spoločných častiach a spoločných zariadenia bytového domu..., spoluvlastnícky podiel k

pozemku… za kúpnu cenu… 8 800 000,- Sk… do dňa 10. 05. 2002...

Zmluvné strany… sa dohodli..., že záväzok zmluvných strán ZBKZ zaniká ak v lehote

(najneskôr do dňa 10. 05. 2002) budú nehnuteľnosti... zaťažené právami tretích osôb...

Daňový úrad Bratislava I... 20. 11. 2001 vydal rozhodnutie pod číslom konania

, , na základe obsahu ktorých na

nehnuteľnostiach navrhovateľov... bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie daňového

nedoplatku (zo strany navrhovateľa v I. rade) vo výške 761 351,- Sk a to aj napriek tomu, že

navrhovateľ v I. rade dňa 27. 02. 2001 vzniesol námietku premlčania nároku uplatneného

voči osobe navrhovateľa v I. rade Daňovým úradom Bratislava I...

Voči obsahu predmetných rozhodnutí (,

) Daňového úradu Bratislava I podal navrhovateľ I. rade...

odvolanie. Daňové riaditeľstvo SR... dňa 28. 01. 2001 číslo konania

11/2300/586/2002/3289, 11/2300/585/2002/3289 napadnuté rozhodnutia... (Daňový úrad

Bratislava I) potvrdilo.

Rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR (11/2300/586/2002/3289,

11/2300/585/2002/3289) a taktiež rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I

(, ) boli výrokom rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, číslo konania zo dňa 24. 09. 2002 zrušené a predmetná

vec bola vrátená Daňovému úradu SR na ďalšie konanie. Dôvodom rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení predmetných rozhodnutí bola ich

nezákonnosť...

na žiadosť navrhovateľa v I. rade zo dňa 07. 05. 2003... správa katastra

Bratislava I... záložné práva viaznuce na nehnuteľnostiach... v prospech Daňového úradu

Bratislava I z... katastra nehnuteľností vymazala...

Navrhovateľ v I. rade... dňa 15. 02. 2002 oznámil... obchodnej spoločnosti E... vyššie

uvedený skutkový stav a zároveň navrhovateľ v I. rade navrhol budúcemu kupujúcemu aby

vzájomne uzavreli dodatok k ZBKZ za účelom predĺženia lehoty na uzavretie samotnej

budúcej kúpnej zmluvy...

Listom zo dňa 25. 02. 2002... obchodná spoločnosť E... oznámil navrhovateľom, že

záväzok uvedený v obsahu ZBKZ uzavrieť s navrhovateľmi kúpnu zmluvu zanikol... nakoľko

záložné právo na nehnuteľnostiach bolo zriadené v prospech tretej osoby...

Navrhovatelia majú… za to, že k uzavretiu samotnej… kúpnej zmluvy… nedošlo

z dôvodu vydania nezákonných rozhodnutí zo strany Daňového Úradu Bratislava I ako aj

Daňového riaditeľstva SR. Navrhovatelia po výmaze záložného práva k predmetným

nehnuteľnostiam mali naďalej záujem predmetné nehnuteľnosti predať za kúpnu cenu ako

bola dohodnutá v obsahu ZBKZ resp. za vyššiu kúpnu cenu, čo sa navrhovateľom

nepodarilo vzhľadom na plynutie času a pokles kúpnych cien porovnateľných nehnuteľností

v rozhodnom časovom období. Predmetné nehnuteľnosti napokon navrhovatelia predali za

najvyššiu ponúkanú možnú kúpnu cenu a to Ľudovej banke a. s. v zmysle obsahu ustanovení

kúpnej zmluvy vzájomne uzavretej dňa 05. 06. 2003 za kúpnu cenu vo výške 6 717 000,- Sk.

Peňažný rozdiel medzi kúpnou cenou dohodnutou v obsahu ZBKZ (s obchodná spoločnosť

E.… 8 800 000,- Sk a kúpnou cenou /6 717 000,- Sk / vyplatenou za predmetné

nehnuteľnosti v zmysle uzavretej kúpnej zmluvy (s Ľudovou bankou, a. s.) predstavuje

peňažnú sumu vo výške 2 083 000,- Sk. Uvedený peňažný rozdiel medzi kúpnymi cenami

predstavuje škodu – ušlý zisk navrhovateľov, ktorá navrhovateľom vznikla práve na základe

vydaných nezákonných rozhodnutí /Daňového Úradu Bratislava I ako aj Daňového

riaditeľstva SR/ ako správnych orgánov – správcov dane na základe nimi vydaných

nezákonných rozhodnutí. Navrhovateľom na základe uvedeného skutkového stavu vznikol

nárok na náhradu škody s poukazom na obsah ust. ,

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v znení neskorších predpisov...

Navrhovatelia požiadali Ministerstvo financií Slovenskej republiky… o predbežné

prerokovanie svojho uplatneného nároku, pričom MF SR nárok navrhovateľov

neuspokojilo, čím bol tak daný dôvod pre navrhovateľov uplatniť si svoj nárok formou

podania žalobného návrhu na… súd…“

Rozsudkom okresného súdu bol návrh sťažovateľov zamietnutý. Proti rozsudku

okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, ktoré odôvodnili takto: „Príčinná súvislosť

medzi nezákonným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava I, resp. Daňového riaditeľstva

SR, a škodou, ktorá navrhovateľom… vznikla, existuje… V čase, kedy uzatvorili Zmluvu

o budúcej zmluve…, si budúci kupujúci stanovil podmienky týkajúce sa predmetu kúpy…

Jednou z týchto podmienok… bolo, aby na predmete kúpy neviazli žiadne ťarchy… V čase,

keď sa malo k predaju bytu pristúpiť, však navrhovatelia… neboli schopní túto…

podmienku splniť, a to v dôsledku konania odporcu, resp. jemu podriadených orgánov,

ktoré bolo vyhodnotené ako nezákonné.

Úvahy o tom, že navrhovatelia v I. a II. rade mohli požiadať správcu dane o udelenie

súhlasu s predajom nehnuteľnosti, sú bezpredmetné, nakoľko kupujúci nemal záujem

nadobudnúť byt, na ktorom by viazli ťarchy. Prípadné udelenie súhlasu s prevodom by teda

nič neriešilo…

Čo sa týka… predaja bytu – po vymazaní daňového záložného práva –

navrhovatelia… nemali veľa času, nakoľko ich veritelia sa dožadovali vrátenia

poskytnutých finančných prostriedkov. V tejto situácii teda nemali na výber a boli nútení byt

predať záujemcovi, ktorý im v daný okamih ponúkol najvyššiu sumu. Nie je preto správnym

záver súdu, že navrhovatelia v I. a II. rade mohli počkať na výhodnejšiu ponuku, a zmluvu

s Ľudovou bankou, a. s. uzatvorili slobodne s vedomím, že kúpna cena je nižšia než pôvodne

očakávali. Zmluvu síce uzatvárali slobodne, avšak pod tlakom okolností, kedy nemali

možnosť čakať na výhodnejšiu ponuku. Ak by čakali na záujemcu, ktorý by bol ochotný za

byt zaplatiť pôvodne očakávanú kúpnu cenu cca 292.100,- EUR, mohli by prejsť celé

mesiace, ak nie roky, pričom však oni tento čas nemali.

Nárast cien bytov a nehnuteľností v rozhodnom období sa podľa predložených

dôkazov zvyšovali predovšetkým pri menších – jedno a dvojizbových bytoch. Pri

predmetnom byte, ktorý bol vo vlastníctve navrhovateľov v I. a II. rade, sa však jednalo

o nadštandardný byt – mezonet v centre B., ktorý ako predmet kúpy bol zaujímavý

a prijateľný pre oveľa užší okruh záujemcov, než bežný dvoj, trojizbový byt. Z uvedeného je

preto zrejmé, že aj počet ponúk bol obmedzený.

Navrhovatelia v I. a II. rade sú… toho názoru, že prvostupňový súd sa v prípade

zisťovania, či spoločnosť E. s. r. o. mala, alebo nemala finančné prostriedky na kúpu bytu,

zaoberal skutočnosťou, ktorá nebola dôležitá pre rozhodovanie vo veci samej a nemala mať

na výrok rozsudku ani žiadny vplyv. Ak by aj v rozhodnom období nemala dostatok

vlastných finančných prostriedkov, tieto si vždy mohla zaobstarať vo forme pôžičky či

úveru, z ktorého by kúpna cena bola uhradená.“

Rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa sťažovateľov „Nezákonnými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava I.

a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky vznikol objektívne stav, keď sťažovateľ

v I. rade a sťažovateľ v II. rade napriek tomu, že z hľadiska objektívneho práva boli

vlastníkmi predmetných nehnuteľností práve pre existenciu nezákonných rozhodnutí

nemohli neobmedzene disponovať s predmetom svojho vlastníckeho práva (predmetnými

nehnuteľnosťami), predovšetkým nemohli nehnuteľnosti scudziť a to napriek tomu, že mali

záujem a taktiež zmluvný záväzok (ZOBK) svoje nehnuteľnosti predať. Vzhľadom na

objektívnu a preukázateľnú skutočnosť, keď nebolo možné bez súhlasu záložného veriteľa

nehnuteľnosti predať za vzájomne dohodnutú kúpnu cenu v obsahu ZBKZ (8 800 000,-Sk),

vznikla tak sťažovateľovi v I. rade a sťažovateľovi v II. rade škoda vo forme ušlého zisku

vo výške 2 083 000,- Sk (69 142,93 € ).“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „Napadnutý rozsudok dovolacieho súdu resp. jeho

premisy sú v nesúlade so skutkovými zisteniami… Dovolací súd jednoznačne nesprávne

aplikoval ustanovenia zák. č. 58/69 Zb.“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa v I. rade a sťažovateľa v II. rade na súdnu ochranu

podľa a 3 rozhodnutím Daňového úradu

Bratislava I sp. zn.: , , Daňového riaditeľstva

Slovenskej republiky 11/2300/586/2002/3289, 11/2300/585/2002/3289, Okresného súdu

Bratislava I č. k.: zo dňa 22. 06. 2011, Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 29. 11. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k.: a rozsudok Krajského

súdu v Bratislave č. k.: zo dňa 29. 11. 2011 sa zrušujú a vec sa Okresnému

súdu Bratislava I vracia na ďalšie konanie

3. Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

sťažovateľovi v I. rade a sťažovateľovi v II. rade náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na bankový účet ich právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ

označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov (, , ). Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľov podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa a 3

rozhodnutiami daňového úradu, rozhodnutiami daňového riaditeľstva, rozsudkom

okresného súdu a rozsudkom krajského súdu.

1. K porušeniu základných práv sťažovateľky podľa a 3

rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva

Z vyplýva, že sťažovateľ musí v sťažnosti namietať porušenie

svojich základných práv. V spojitosti s konaním pred správnymi orgánmi je to možné len

vtedy, ak je účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie svojich základných práv.

Sťažovateľka účastníčkou správneho konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia, ktorým

mali byť porušené jej základné práva, v čase podania sťažnosti nebola.

Keďže sťažovateľka nemala v predmetnom správnom konaní procesné postavenie

účastníčky konania, nemohlo posudzovanými rozhodnutiami daňového úradu a daňového

riaditeľstva dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Pretože sťažnosť ústavnému súdu podala sťažovateľka, ktorá nie je aktívne vecne

legitimovaná na podanie sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú

neoprávnenou osobou, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa

.

2. K porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a 3

rozhodnutiami daňového úradu

Z vplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozhodnutiam daňového

úradu odvolania, o čom vedel, odvolania podal a daňové riaditeľstvo o nich rozhodlo.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu

svojich práv, o ktorom bolo oprávnené rozhodnúť daňové riaditeľstvo, čo vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozhodnutiami daňového

úradu pre nedostatok svojej právomoci.

3. K porušeniu základných práv sťažovateľa podľa a 3

rozhodnutiami daňového riaditeľstva

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa rozhodnutiami

daňového riaditeľstva ústavný súd poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať žalobu o preskúmanie rozhodnutí

daňového riaditeľstva Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

o čom vedel, žalobu podal a najvyšší súd o nej rozhodol. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal

k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený

rozhodnúť najvyšší súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv rozhodnutiami daňového

riaditeľstva z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

4. K porušeniu základných práv sťažovateľov podľa a 3

rozsudkom okresného súdu

Vo vzťahu ku namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov rozsudkom

okresného súdu ústavný súd tiež poukazuje na už uvedený princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd.

V danom prípade boli sťažovatelia oprávnení podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom rozhodol. Z toho vyplýva, že

sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich základných

práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich základných práv rozsudkom okresného

súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

5. K porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovatelia vidia porušenie nimi označeného práva tým, že napadnutý rozsudok

krajského súdu je v nesúlade so skutkovými zisteniami a krajský súd nesprávne aplikoval

ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti

za škodu“).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Zákon o zodpovednosti za škodu zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za

súčasného splnenia troch podmienok, a tými sú nesprávny úradný postup, vznik škody

a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Čo sa týka existencie nesprávneho úradného postupu a škody, táto otázka nebola

v konaní pred všeobecnými súdmi sporná.

V konkrétnych okolnostiach danej veci bolo teda zásadnou otázkou určenie, či medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou sťažovateľov existuje príčinná súvislosť. Úlohou

ústavného súdu bolo skúmať, aké skutkové a právne úvahy viedli krajský súd

k potvrdzujúcemu rozsudku, či v danom prípade krajský súd existenciu príčinnej súvislosti

náležite vysvetlil a či neboli relevantné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu

aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označených základných práv

sťažovateľov.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uvádza: „Vzhľadom na

skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho

rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle

ust. v znení účinnom od 15. 10. 2008.“

Keďže krajský súd postupoval pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov v zmysle

, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, ústavný súd

poukazuje aj na nasledujúcu relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: «Súd

vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a to

výsluchom účastníkov konania, svedkyne D. B., oboznámením sa s obsahom listinných

dôkazov založených v spise /ktorých obsah súd cituje v odôvodnení rozsudku nižšie/, pričom

prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu ( ). Navrhovatelia vo

svojom návrhu boli povinní v zmysle ust. pravdivo opísať rozhodujúce

skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovolávali a ďalej prispieť k dosiahnutiu účelu

konania pravdivým a úplným opísaním potrebných skutočností a označením dôkazných

prostriedkov v zmysle ust. . Súd vec prejednal v intenciách tvrdení

uvádzanými navrhovateľmi v návrhu, ktorými odôvodňovali svoj žalobný návrh a prednesov

na pojednávaní.

Z výsluhu navrhovateľov mal súd preukázaný skutkový stav uvádzaný v návrhu, ako

aj tú okolnosť, že k predaju nehnuteľností Ľudovej banke a. s. sa rozhodli na základe tej

skutočnosti, že ich veritelia žiadali o vrátenie pôžičiek. Tento dôvod navrhovateľ v prvom

rade uviedol na pojednávaní konanom dňa 5. 5. 2010.

Z výsluch svedkyne D. B. na pojednávaní konanom dňa 18. 4. 2001 vyplynulo, že ako

konateľka spoločnosti E., s. r. o. bola oslovená známym R. K., aby uvedená spoločnosť

kúpila byt navrhovateľov, ktorý sa mal následne predať záujemcovi na C./nevedela sa

presne vyjadriť či išlo právnickú respektíve fyzickú osobu/. Svedkyňa uviedla, že byt

navrhovateľov spoločnosť E., s. r. o. nekúpila z dôvodu, že cyperský záujemca stratil záujem

o kúpu bytu z dôvodu, že na byte bolo zriadené záložné právo. Svedkyňa uviedla, že

spoločnosť E., s. r. o. nemala dostatok finančných prostriedkov na kúpu predmetného bytu,

tento mal byť kúpený z finančných prostriedkov R. K. Svedkyňa uviedla, že s pánom R. K.

nemala uzavretú žiadnu písomnú dohodu, predmetom ktorej by bol jeho záväzok, že

poskytne finančné prostriedky na kúpu bytu navrhovateľov.

Súd v konaní nevypočul svedka R. K., nakoľko odporca zisťoval jeho adresu bydliska,

avšak žiadne informácie o osobe svedka po roku 2007 sa nepodarili zistiť. Navrhovatelia

netrvali na preverení informácií poskytnutých súdu odporcom a z tohto dôvodu súd adresu

R. K. nezisťoval ako aj z dôvodu, že by súd jeho výsluch považoval za nadbytočný,

vzhľadom na rozhodnutie súdu, ktorým súd návrh navrhovateľov zamietol na základe

vykonaného dokazovania.

Z vykonaného dokazovania a to z písomnej odpovede Národnej asociácie realitných

kancelárií Slovenska doručenej súdu dňa 6. 11. 2009 mal súd preukázané, že cena

2

luxusných bytov sa mohla v roku 2001 dostať na úroveň kolo 40 000,- Sk m. V písomnej

odpovedi bolo ďalej uvedené, že z celkovej situácie na trhu s nehnuteľnosťami v Bratislave

sa ceny nehnuteľností medzi rokmi 2001 až 2003 zvyšovali. Ceny nehnuteľností v uvedenom

období rástli miernejším tempom ako v neskoršom období, medziročne možno hovoriť o 10-

15 % náraste cien. Poklesu ceny by mohlo prísť len na základe zmeny, ktorá by individuálne

mohla nehnuteľnosť znehodnotiť napríklad poruchou byte, poškodením predávanej

nehnuteľnosti, ako aj iné znehodnotenie nehnuteľnosti.

Z listinných dokladov založených odporcom v konaní a to informácií Národnej banky

Slovenska a novín SME že od roku 2002 do roku 2004 sa nadpriemerne zvyšovali hlavne

2

ceny za 1 mjedno a dvojizbových bytov. Z uvedených dôkazov vyplynulo, že možno

zovšeobecniť, že ceny nehnuteľností určených na bývanie v podmienkach Slovenska od roku

2002 do roku 2004 pomerne prudko vzrástli /takmer o 60 %/ a v prvých dvoch štvrťrokoch

roku 2005 došlo k ich poklesu v porovnaní s priemerom za rok 2004 zhruba o 13 %.

Z písomnej odpovede Správy katastra pre hlavné mesto Slovenskej republiky

Bratislavu doručenej súdu dňa 16. 5. 2001 vyplýva, že na liste vlastníctva č. 6633 bolo

zapísané záložné právo v prospech Daňového úradu Bratislava I dňa 1. 12. 2001 na

základe rozhodnutia o určení záložného práva Daňového úradu Bratislava I

zn. zo dňa 26. 11. 2001 – PVZ č. 4286/01. V liste vlastníctva č. 6634

bolo zapísané záložné právo v prospech Daňového úradu Bratislava I dňa 1. 12. 2001

na základe rozhodnutia o určení záložného práva Daňového úradu Bratislava I

zn. zo dňa 26. 11. 2001 – PVZ č. 4285/01. Obe záložné práva boli

zrušené dňa 28. 5. 2003 na základe výzvy navrhovateľa v prvom rade, ktorej prílohu tvoril

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zn. právoplatný dňa 28. 10.

2002.

Podľa ustanovenia o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát

zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom

konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred

miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe

alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“).

Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej

organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno

zbaviť.

Podľa ustanovenia § 3 cit. zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa,

možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak

účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad,

námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť,

dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil

príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Súd v zmysle zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vec prejednal a vo veci

vykonal dokazovanie, keďže podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je súd

prvého stupňa viazaný, nárok navrhovateľov na náhradu škody bol uplatnený včas a

nedošlo k jeho premlčaniu. Súd však na náklade vykonaného dokazovania návrh

navrhovateľov ako nedôvodný zamietol, nakoľko na základe vykonaného dokazovania súd

má za to, že neboli naplnené podmienky vzniku uplatnenej škody. Navrhovatelia

nepreukázali príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím Daňového

úradu Bratislava I, na základe ktorého bolo zriadené záložné právo na ich predávané

nehnuteľnosti, ktoré bolo zapísané na LV č. 6633, 6634, v dôsledku čoho nedošlo medzi

navrhovateľmi a spoločnosťou E., s. r. o. k uzavretiu budúcej kúpnej zmluvy, predmetom

ktorej by bol prevod vlastníckeho oprava nehnuteľností patriacich navrhovateľom za

dohodnutú kúpnu cenu 8 800 000,- Sk. To, že navrhovatelia nehnuteľnosti v zmysle

uzavretej kúpnej zmluvy s Ľ. a. s. dňa 5. 6. 2003 odpredali za kúpnu cenu 6 717 000,- Sk,

bolo ich slobodným rozhodnutím. V tomto prípade sa súd nemohol stotožniť s argumentáciu

navrhovateľov, že ceny dvojizbových bytov respektíve, že ceny nehnuteľností poklesli v čase

uzavretia kúpnej zmluvy s Ľ. a. s. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že ceny

predávaných bytov v čase keď navrhovatelia byt predali teda v období rokov 2002 a 2005

rástli. Navrhovatelia kúpnu zmluvu s Ľudovou bankou a. s., predmetom ktorej bol prevod

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavreli dobrovoľne, mohli vyčkať na kupujúceho,

ktorý by im pôvodne požadovanú kúpnu cenu vyplatil. Z vykonaného dokazovania mal súd

preukázané, že navrhovatelia sa rozhodli nehnuteľnosti odpredať v rozhodnom období z

dôvodu, že boli požiadaný veriteľmi o vrátenie pôžičiek a podľa názoru súdu z tohto dôvodu

byt predali za ponúkanú cenu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že ceny

nehnuteľností mali v rozhodnom období rastúcu tendenciu preto, ak navrhovatelia v prvom

a druhom rade predali nehnuteľnosť nevýhodne, táto skutočnosť nie jedným z atribútov pre

vznik uplatňovaného nároku na náhradu škody. Súdu sa žaloba vzhľadom na obsah

výpovede svedkyne D. B. javí ako hypotetická, nakoľko z jej svedeckej výpovede

jednoznačne vyplynulo, že nedisponovala dostatkom finančných prostriedkov na kúpu

nehnuteľnosti patriacej navrhovateľom a spoluprácu s pánom K. pri financovaní kúpy

predmetných nehnuteľností, listinnými dôkazmi preukázať nevedela.»

Na základe uvedenej argumentácie krajského súdu, resp. okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd, resp. okresný súd sa podrobne vyjadrili k otázke príčinnej

súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide

vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t. j. ak je medzi nimi

vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, nevznikla by ani škoda. Z hľadiska príčinnej súvislosti v danom prípade bolo preto

významné, či nesprávny úradný postup daňového riaditeľstva pri zriaďovaní daňového

záložného práva bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou toho, že sťažovatelia predali

nehnuteľnosti za nižšiu sumu aká im vyplývala zo zmluvy o budúcej zmluve, a tým im

vznikla škoda. Podľa názoru ústavného súdu postupoval okresný súd správne, keď zisťoval,

ako sa pohybovala cena nehnuteľností za obdobie od uzatvorenia zmluvy o budúcej zmluve

do uzatvorenia kúpnej zmluvy sťažovateľov s Ľ., a. s., ktorej nehnuteľnosti predali, a tiež

keď zisťoval dostatok finančných prostriedkov obchodnej spoločnosti E., s. r. o., ktorá mala

na základe zmluvy o budúcej zmluvy nehnuteľnosť od sťažovateľov kúpiť, a takým

spôsobom skúmal reálnu možnosť predaja nehnuteľností za sumu uvedenú v zmluve o

budúcej zmluve.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť sťažovateľov je v podstate iba polemikou

so zisteným skutkovým stavom okresným súdom na to, či bolo alebo nebolo možné predať

nehnuteľnosti po odstúpení od zmluvy o budúcej zmluve spoločnosťou E., s. r. o., za

rovnakú cenu ako bola uvedená v zmluve o budúcej zmluve, resp. či by spoločnosť E., s. r.

o., bola alebo nebola schopná napriek potvrdenému nedostatku finančných prostriedkov na

kúpu nehnuteľností v skutočnosti dohodnutú kúpnu cenu vyplatiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že nie je ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva a skutkové a právne závery

všeobecných súdov je oprávnený posudzovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy,

ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody sťažovateľa (obdobne , ). V namietanom

rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil žiadne také dôvody, na základe ktorých by ho

mohol kvalifikovať z ústavného hľadiska ako neakceptovateľný a neudržateľný.

Podľa názoru ústavného súdu v odôvodnení sťažnosťou namietaného rozsudku

krajský súd, resp. okresný súd podali jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho

predpisu (zákona o zodpovednosti za škodu) a dostatočne vyargumentovali svoje meritórne

výroky, keď uviedli, prečo podľa ich názoru neexistuje medzi nesprávnym úradným

postupom a škodou príčinná súvislosť, ktorá zakladá nárok sťažovateľov na náhradu škody.

Sťažnosťou namietaný rozsudok krajského súdu, resp. okresného súdu je vnútorne

logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle, a taktiež ho nemožno

označiť za arbitrárny, pretože podáva náležitým spôsobom vysvetľujúcu odpoveď na všetky

podstatné otázky.

Vzhľadom na uvedené neexistuje z ústavnoprávneho hľadiska dôvod na to, aby sa

spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku krajského súdu, ktoré sú

primeraným spôsobom odôvodnené. Keďže namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje

znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia

nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právnych názorov krajského súdu, resp. okresného súdu.

Keďže namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov

krajského súdu. Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd namietaným rozsudkom

sťažovateľom neodoprel spravodlivosť, keď ich návrhu na náhradu škody v sume

2 083 000 Sk, ktorá im mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom daňového

úradu a daňového riaditeľstva, nevyhovel. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom

krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok ().

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej, alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, ). Právne závery krajského súdu uvedené v namietanom

rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie základného práva podľa

namietaným rozsudkom krajského súdu ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo

možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi

napadnutým rozsudkom a namietaným porušením označeného základného práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

6. K porušeniu základného práva sťažovateľov podľa

rozsudkom krajského súdu

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na náhradu škody podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného

rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na náhradu škody vykonávajú ( v spojení

s ).

Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle

nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (čl. 46 ods. 4 v spojení

s ) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne

súladným postupom vyhodnotil a aplikoval na prípad sťažovateľov relevantné právne

normy, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovatelia nespĺňajú zákonné podmienky

( v spojení s ) na uplatnenie si nároku podľa

ods. 3 , pričom tomuto jeho záveru sa nedá vyčítať arbitrárnosť ani svojvoľnosť,

takže v konečnom dôsledku nemohlo ani dôjsť k porušeniu .

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012