Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 232/2013
PDF · 272.42 KB
No categories available
IV. ÚS 232/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpenej advokátom
JUDr. J. B., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 9/2010 a jeho uznesením z 15. decembra 2011
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 6/2012 a jeho
uznesením z 19. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012
doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 9/2010 a jeho uznesením z 15.
decembra 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tos 6/2012 a jeho uznesením z 19. januára 2012. Na výzvu
ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky 5. marca 2013 doplnil sťažnosť o požadované
prílohy.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná za
pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. g) Trestného zákona spáchaného formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona a iné. Trestné konanie proti sťažovateľke je
vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 T 9/2010 na základe obžaloby podanej 3. mája 2010.
Sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 831/2010
z 8. januára 2010 podľa § 71 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) [sťažovateľka nesprávne
uvádza § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pozn.] s tým, že väzba začala plynúť
7. januára 2010 o 10.00 h.
Sťažovateľka doručila okresnému súdu 21. septembra 2011 žiadosť o prepustenie
z väzby z 19. septembra 2011 a doplnila ju na hlavnom pojednávaní konanom 28. októbra
2011 a 15. decembra 2011. K dôvodom žiadosti uviedla: „Sťažnosť sťažovateľky na
hlavnom pojednávaní doplnil jej obhajca s poukázaním na porušenie právnych predpisov
vzťahujúcich sa na jej väzbu a žiadal prepustiť obžalovanú na slobodu za použitia
ustanovení § 80 a násl. Tr. por. a o uloženie primeraných povinností a obmedzení podľa
Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľky uznesením z 15. decembra 2011 tak,
že ju zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú krajský súd
zamietol ako nedôvodnú uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na
neverejnom zasadnutí 19. januára 2012.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd ani krajský súd sa nevysporiadali s jej
námietkami proti zákonnosti väzby, ktoré zhrnula do týchto bodov:
1. Dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadostiach o prepustenie z väzby z 15. marca 2010
a z 1. apríla 2010; tieto sa ani nenachádzajú v súdnom spise.
2. Návrh na predĺženie lehoty väzby podaný 29. marca 2010 bol podaný po uplynutí
základnej lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá bola podľa sťažovateľky aplikujúcej na
svoju väzbu § 567c ods. 2 Trestného poriadku šesťmesačná, nie sedemmesačná, ako to
uvádza v jej veci konajúci okresný súd a krajský súd.
3. Po jej zadržaní 7. januára 2010 o 10.00 h sa nepostupovalo v súlade s § 73 ods. 4
Trestného poriadku, keď v lehote 24 hodín nebolo sudcovi okresného súdu oznámené jej
zadržanie, ani nebola fyzicky predvedená pred sudcu. Zároveň namieta, že obhajcovia boli
vyrozumení o termíne úkonu 8. januára 2010, hoci okresný súd rozhodoval o jej väzbe
8. januára 2010.
4. V konaní proti ušlému, ako aj pri rozhodovaní o opätovnom vzatí do väzby
8. januára 2010 nemala riadne ustanoveného obhajcu. Obhajca JUDr. K. „bol nezákonne aj
na verejnom zasadnutí dňa 13.4.2010“, na ktorom okresný súd rozhodoval o predĺžení
väzby.
5. Nie je daný dôvod kolúznej väzby poukazujúc na to, že „boli vypočutí všetci
svedkovia M. S., Ing. J. H., JUDr. M. G., V. K., Ľ. Z. Ani jeden z nich nepotvrdil, že by som
ich ovplyvňovala v rámci trestného konania“.
Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že namieta porušenie čl. 17 ods. 2
ústavy aj tým, že «bolo porušené jej právo uvedené v § 76 ods. 5 Trestného por. „Súdu
plynie lehota väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine
a treste. Je však povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na
schválenie dohody o vine rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa
§ 241 a § 243“ pretože súd prijal obžalobu dňa 03. 05. 2010 a o súdnej väzbe rozhodoval
až na neverejnom zasadnutí dňa 23. 06. 2010.», v súvislosti s čím poukázala na tú časť
odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012, v ktorej krajský súd konštatoval,
že obžaloba podaná na sťažovateľku bola predbežne prerokovaná a prijatá 13. júla 2010.
Sťažovateľka zosumarizovala svoje námietky takto:
„... je toho názoru, že v jej prípade sa súd prvej inštancie ako i súd druhej inštancie,
nezaoberali všetkými návrhmi uvedenými sťažovateľkou vo svojej žiadosti o prepustenie
z väzby. Okresný súd Bratislava II zamietol návrh na prepustenie sťažovateľky z väzby bez
rozhodnutia o uloženie primeraných povinností a obmedzení podľa § 82 Trestného por.
uvedených obhajcom sťažovateľky ako i to, že neskúmali a nedodržiavali zákonné dôvody
väzby.
Krajský súd v Bratislave sa týmto návrhom uvedeným obhajcom sťažovateľky ani
nezaoberal.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na
ďalšie konanie a takto rozhodol:
„1. Základné právo priznané sťažovateľke čl. 17 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2
a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo priznané podľa čl. 5 ods. 3 a 4
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Tos 6/2012 zo dňa 19. 01. 2012 a postupom Okresného
súdu Bratislava II vo veci sp. zn. 2 T/9/2010 zo dňa 15. 12. 2011 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 2 Tos 6/2012 zo dňa 19. 01.
2012 a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby Z. Z. prepustil neodkladne z väzby na
slobodu.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva primerané finančné
zadosťučinenie 5000,- Eur. ...
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 699,52 Eur,
ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. B., do dvoch mesiacov
od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
1. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv
podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 9/2010 a jeho
uznesením z 15. decembra 2011.
Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného princípu vyplýva, že ak ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo
slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred
iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (IV. ÚS 115/07).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol
príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný
súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 Tos 6/2012 a jeho uznesením z 19. januára 2012.
Podstatou sťažnosti v tejto časti je namietané porušenie ňou označených práv
z týchto dôvodov:
1. krajský súd sa nevysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom
s argumentmi sťažovateľky o nezákonnosti jej väzby, ktorú namietala z dôvodu procesných
chýb a neexistencie skutočností napĺňajúcich dôvod tzv. útekovej a kolúznej väzby,
2. krajský súd nerozhodol o návrhu obhajcu sťažovateľky prednesenom na hlavnom
pojednávaní konanom 15. decembra 2011, aby bola väzba sťažovateľky nahradená podľa
§ 80 Trestného poriadku za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení podľa
Podľa judikatúry ústavného súdu je v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva
na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd
neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto
nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú,
alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť
podmienené zárukou, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, I. ÚS 239/04, III. ÚS 199/05).
Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát uviedol, že
čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na
záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym
orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky
dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej
opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05,
Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať
konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto
osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti
pozbavenia slobody urýchlene vrátane nariadenia jeho ukončenia, ak sa ukáže ako
nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c.
Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné
s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis
II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno
definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo
v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy
môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil
skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred
iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je
preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie
však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo
porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo
slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).
V nadväznosti na citované ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96); preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
2.1 Ústavný súd sa najskôr zaoberal námietkou nedostatočného odôvodnenia
uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012 s dôrazom na námietku nedostatočného
preskúmania dôvodov väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) a b) Trestného poriadku.
Sťažovateľka konkretizuje, čo považuje za nezákonnosť svojej väzby, v piatich
bodoch a v sťažnosti podanej ústavnému súdu polemizuje s odôvodnením, ktorým sa
krajský súd vysporiadal s jej námietkami.
Krajský súd odkázal sťažovateľku v odôvodnení uznesenia z 19. januára 2012
v súvislosti s námietkou nesprávneho posúdenia aplikácie § 567c ods. 2 Trestného poriadku
na svoje rozhodnutie z 30. júna 2010 a v súvislosti s namietaným porušením práva na
obhajobu odôvodnenú tvrdením sťažovateľky, že v konaní proti ušlému nemala riadne
ustanoveného obhajcu a advokát JUDr. K. prítomný pri rozhodovaní o jej väzbe 8. januára
2010 a 13. apríla 2010 ju nezastupoval, na svoje rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 13. januára 2011 a na rozhodnutie o sťažnosti zo 6. júla 2011. Ústavný
súd z obsahu svojho uznesenia sp. zn. III. ÚS 363/2011 z 13. septembra 2011 zistil, že
krajský súd už v uznesení zo 16. februára 2011 odkázal sťažovateľku vo vzťahu k námietke
o nerozhodnutí o jej žiadostiach z marca 2010 a apríla 2010 na odôvodnenie uznesenia
okresného súdu z 23. júna 2010 a v súvislosti s porušením § 73 ods. 4 Trestného poriadku
na uznesenie okresného súdu z 13. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 21.
apríla 2010.
Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012 a zo svojich
rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 363/2011 z 13. septembra 2011 a sp. zn. III. ÚS 464/2011
z 26. októbra 2011 zistil, že sťažovateľka opakuje vo svojich žiadostiach a opravných
prostriedkoch podávaných všeobecným súdom jednotlivé námietky, ktorými odôvodnila aj
žiadosť o prepustenie z väzby posudzovanú v rozhodnutiach aktuálne napadnutých
sťažnosťou ústavnému súdu, pričom na tieto námietky dostala sťažovateľka odpoveď už
v predošlých právoplatných rozhodnutiach všeobecných súdov o jej väzbe. Krajský súd
v sťažnosťou napadnutom uznesení z 19. januára 2012 sumarizoval dovtedy vydané
rozhodnutia o väzbe sťažovateľky, poukážuc pritom osobitne na tie rozhodnutia, v ktorých
sa už zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľky vznesenými aj v posudzovanom
konaní. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu nesúhlasí s tou časťou
odôvodnenia krajského súdu, v ktorej krajský súd poukázal na svojej predošlé rozhodnutia
o jej námietke týkajúcej sa aplikácie § 567c ods. 2 Trestného poriadku a námietke
o porušení práva na obhajobu v súvislosti s ustanoveným obhajcom JUDr. K., a vo vzťahu k
ďalším dvom námietkam tvrdí, že nebolo rozhodnuté o jej žiadostiach z marca 2010 a apríla
2010 a po jej zatknutí v januári 2010 nebol dodržaný procesný postup podľa § 73 ods. 4
Trestného poriadku, a ďalej tvrdí, že sa s nimi krajský súd nijako nevysporiadal.
Vzhľadom na to, že s námietkami sťažovateľky konkretizovanými v bodoch 1 až 4
jej sťažnosti sa okresný súd a krajský súd už vysporiadali vo svojich rozhodnutiach o jej
predošlých žiadostiach a opravných prostriedkoch a tieto rozhodnutia sú právoplatné,
ústavný súd považuje odkaz na tieto rozhodnutia za dostatočnú a ústavne akceptovateľnú
odpoveď a aj prípadný nedostatok odôvodnenia v uznesení z 19. februára 2012 na niektorú
z týchto námietok nevyvoláva žiadne ústavnoprávne pochybnosti, keďže všetky právoplatné
rozhodnutia o väzbe týkajúce sa uvedených námietok boli sťažovateľke doručené
(sťažovateľka netvrdí opak). Za týchto okolností sťažovateľka nemôže opakovaným
predkladaním ďalších sťažností namietať spôsob vybavenia jej predchádzajúcich sťažností,
o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. V tomto zmysle posúdil ústavný súd sťažnosť
v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky v dôsledku ňou tvrdeného nedostatočného
vysporiadania sa krajského súdu s jej námietkami proti zákonnosti väzby konkretizovanými
v bodoch 1 až 4 ako zjavne neopodstatnenú, pretože zistené skutočnosti nesvedčia
o nedostatku odôvodnenia v zmysle nevysporiadania sa s relevantnou argumentáciou
sťažovateľky.
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2
ústavy uznesením krajského súdu z 19. januára 2012 tým, že krajský súd v odôvodnení
uznesenia konštatoval, že obžaloba bola prijatá okresným súdom 13. júla 2010, pričom
podľa sťažovateľky bola obžaloba prijatá 3. mája 2010 a o jej väzbe po podaní obžaloby
rozhodol okresný súd 23. júna 2010, v súvislosti s čím poukázala na porušenie § 76 ods. 5
Trestného poriadku, ústavný súd predovšetkým uvádza, že táto časť odôvodnenia sťažnosti
je zmätočná. Ak sťažovateľka mala v úmysle namietať porušenie svojich práv postupom
krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej väzbe po podaní obžaloby, mala tak urobiť
v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu
z 19. januára 2012 však sťažnosť v tejto časti neobsahuje argumentáciu, ktorou by sa
ústavný súd mohol v tomto konaní zaoberať, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Sťažovateľka ďalej namieta, že sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jej
námietkami proti existencii skutočností napĺňajúcich dôvod väzby podľa § 71 ods. 2
písm. a) a b) Trestného poriadku.
Podľa § 71 ods. 2 písm. a) a b) Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený
z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak
a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,
nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo
súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,
b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie.
Ústavný súd pri posúdení tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojho ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu
a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (IV. ÚS 160/2011),
pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré
boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Okresný súd k dôvodom väzby sťažovateľky v uznesení z 15. decembra 2011,
ktorým zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby, uviedol:
„Naplnenie väzobného dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. a/ Tr. poriadku vidí
súd predovšetkým v tom, že obvinená v rámci prípravného konania uviedla, že po
prepustení z väzby v máji 2008 odišla v januári 2009, najprv do Čiech, kde bola niekoľko
týždňov, následne do Nemecka, kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na
súkromí, potom išla do Rakúska, kde sa zdržiavala v meste A. u jednej rodiny, kde im
pomáhala v domácnosti za ubytovanie a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste
jej pobytu nevedel nikto, nenahlásila ho ani v Rakúsku, rodina, u ktorej bývala to chcela
urobiť, ale obvinená ich žiadala, aby s tým počkali. Podľa posledného vyhlásenia
obžalovanej dôvodom na takéto konanie bol neprimeraný nátlak na jej osobu zo strany
vyšetrujúcich orgánov a odopieranie lekárskej starostlivosti, čo však súd nepovažuje za
preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že po prepustení na slobodu zopakuje útek
z územia Slovenskej republiky. Nátlak policajných orgánov nebol do dňa rozhodovania
o väzbe potvrdený, napriek podanému trestnému oznámeniu na Sekciu kontroly a inšpekčnej
služby MV SR a Generálnu prokuratúru SR.
Naplnenie väzobného dôvodu uvedeného v § 71 ods. 2 písm. b/ Tr. poriadku vidí súd
predovšetkým v tom, že obvinená sa kontaktovala so svedkami M. S., Ing. J. H., JUDr. M.
G., V. K. a Ľ. Z. ohľadom ich svedeckých výpovedí, či už vykonaných alebo plánovaných -
teda obvinená pôsobila na svedkov, čím marila objasňovanie skutočností závažných pre
trestné stíhanie. Pri tomto väzobnom dôvode súd nevidí od svojho posledného rozhodnutia
žiadnu zmenu. Z prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky so svedkami M. S., Ing. J.
H., JUDr. M. G., V. K. a Ľ. Z. však súdu jednoznačne vyplýva, že spolu konzultovali budúce
svedecké výpovede v prípravnom konaní, tak ako je to uvedené na č. l. 3076 - 3228. Súd
zdieľa odôvodnenú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude obžalovaná
opätovne pôsobiť na svedkov, aby tak marila objasňovanie závažných skutočností pre
trestné konanie. Na tejto skutočnosti nič nemení ani vyhlásenie týchto svedkov, že rozhovor
s obžalovanou Z. Z. nepociťovali ako nátlak alebo návod, ako majú na výsluchu vypovedať.
Okresný súd tak aj naďalej považuje za potrebné ponechať obžalovanú vo väzbe
z dôvodov uvedených v § 71 ods. 2 písm. a/, písm. b/ Tr. poriadku.“
Krajský súd v uznesení z 19. februára 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky,
k dôvodom väzby uviedol:
„Ako to teda vyplýva zo všetkých doposiaľ vydaných rozhodnutí dôvody väzby tak,
ako boli ustálené súdom prvého stupňa naďalej trvajú. Sú irelevantné vyjadrenia obhajcu,
ktorý sa vo svojej sťažnosti vyjadruje k potrebe hodnotenia dôkazov, čo považuje za atribút
spravodlivého súdneho konania. V danom štádiu konania súdy apriory nevykonávajú
dokazovanie ani nehodnotia vec z pohľadu jej meritórneho rozhodnutia. Teda v žiadnom
prípade nemôžu hodnotiť vieryhodnosť či nevieryhodnosť jednotlivých vo veci
nazhromaždených dôkazov. V danom prípade súdy rozhodujú o existencii či neexistencii
väzobných dôvodov tak ako tieto boli ustálené súdom. Všetky skutočnosti nachádzajúce sa
v spise preskúmaním týchto okolností nasvedčujú tomu, že väzobné dôvody naďalej
pretrvávajú a je tu skutočne reálna dôvodná obava podopretá konkrétnymi skutočnosťami,
že obžalovaná by po prepustení z väzby na slobodu marila trestné stíhanie pobytom na
neznámom mieste, čím sa už v minulosti prezentovala ako aj pôsobením na svedkov, čo tiež
bolo v minulosti zistené.“
Ústavný súd na základe citovaného odôvodnenia konštatuje, že rozhodnutie
krajského súdu posudzované v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje konkrétne
skutočnosti, ktoré vyplývajú z dôkazov zabezpečených v trestnom spise a ktorých
hodnotenie zo strany krajského súdu nemožno považovať vo vzťahu k uvedeným dôvodom
väzby za svojvoľné. Skutočnosť, že ich sťažovateľka hodnotí zo svojho uhla pohľadu
a nesúhlasí so závermi krajského súdu, nie je dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd
zasiahol do právnych záverov krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov na ďalšie väzobné
stíhanie sťažovateľky, zistené dôvody väzby nie sú založené na abstraktnej úvahe, ale
vychádzajú z konkrétnych skutočností, ktoré boli zistené v priebehu trestného konania,
a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru aj tým, že krajský súd nerozhodol o návrhu jej obhajcu prednesenom na
hlavnom pojednávaní 15. decembra 2011, aby bola jej väzba nahradená podľa § 80
Trestného poriadku za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení podľa § 82
Obhajca sťažovateľky na hlavnom pojednávaní 15. decembra 2011 po vyjadrení
sťažovateľky k návrhu na prepustenie z väzby predniesol tento návrh: „ja navrhujem
obžalovanú prepustiť z väzby za použitia § 82 Tr. por.“
Okresný súd vo výroku uznesenia z 15. decembra 2011 o tomto návrhu nerozhodol
ani sa o ňom v odôvodnení uznesenia nezmienil. Sťažovateľka v odôvodnení svojej
sťažnosti zo 7. novembra 2011 (sťažovateľka podala sama sťažnosť proti uzneseniu
z 28. októbra 2011, keď okresný súd prvýkrát zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby
z 19. septembra 2011; toto rozhodnutie bolo krajským súdom zrušené) ani v odôvodnení
sťažnosti z 23. decembra 2011, ktoré doplnil jej obhajca, nenamietala proti absencii výroku
o návrhu na nahradenie väzby z 15. decembra 2011.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich
základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú
mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jeho
posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 ústavný súd uviedol, že „ak
sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol
predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil
podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného
súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť
v napadnutom konaní, pričom podľa platného poriadku o nej mohol a aj bol povinný
meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa
názoru ústavného súdu sťažnosť v celej časti týkajúcej sa námietky odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci ústavného súdu.“.
Ak teda sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnila až
v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila, bol
dôvod na odmietnutie jej sťažnosti pre nedostatok právomoci.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti proti rozhodnutiu
okresného súdu nepodala žiadny konkrétny návrh podľa § 80 Trestného poriadku. Krajský
súd uznesením z 19. januára 2012 o návrhu sťažovateľky z 15. decembra 2011 nerozhodol
ani sa v odôvodnení o ňom nezmienil.
Podľa § 82 ods. 1 Trestného poriadku ak sudca pre prípravné konanie alebo súd
rozhodol podľa § 80 alebo § 81, že sa obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby
prepúšťa na slobodu, na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán
rozhodujúci o väzbe zároveň uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo
povinností, najmä...
Z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že rozhodnutie podľa § 82
Trestného poriadku (uloženie primeraných obmedzení a povinností) sa viaže na rozhodnutie
o nahradení väzby podľa § 80 alebo § 81 Trestného poriadku.
Podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1
písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať
obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky
za ďalšie správanie obvineného a...,
b) obvinený dá písomný sľub..., alebo
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný
zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol
vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať
alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa
vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie,
každú zmenu miesta pobytu.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že Trestný poriadok umožňuje aj nahradenie väzby
podľa § 71 ods. 2 písm. a) a b) Trestného poriadku, čo je prípad sťažovateľky, prijatím
niektorého z alternatívnych opatrení podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku za predpokladu,
že to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.
Ústavný súd zo zápisnice okresného súdu z 15. decembra 2011 zistil, že obhajca
podal za sťažovateľku návrh, v ktorom neuviedol, že podáva návrh na nahradenie väzby
sťažovateľky niektorým z opatrení podľa § 80 ods. 1 Trestného poriadku (ani podľa § 81
Trestného poriadku), nepredložil žiadne z alternatívnych opatrení, ktoré upravujú uvedené
ustanovenia Trestného poriadku ako možnú náhradu väzby, ani tento návrh nijako
neodôvodnil.
Úlohou ústavného súdu nie je zaoberať sa hodnotením, či predložený návrh
sťažovateľky možno považovať za návrh, ktorým žiadala nahradiť väzbu niektorým
z opatrení podľa § 80 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku (resp. § 81 Trestného
poriadku), pretože takéto posúdenie bolo v prvom rade úlohou okresného súdu a následne
krajského súdu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd tým, že sa nezaoberal
návrhom obhajcu sťažovateľky, zasiahol do sféry jej osobnej slobody chránenej ústavou
a dohovorom takým spôsobom, že účinky tohto zásahu presahujú hranice prípustnosti podľa
ústavy a dohovoru.
Ústavný súd uvádza, že z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 62/2011 zo 6. júla
2011, ktoré bolo prílohou sťažnosti v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.
III. ÚS 464/2011, zistil, že krajský súd týmto uznesením v bode II výroku rozhodol, že
neprijíma návrh sťažovateľky na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na základe návrhu obhajcu
sťažovateľky obdobného znenia, ako predniesol v aktuálne posudzovanom konaní, s tým
rozdielom, že tento návrh zopakoval aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.
Ústavný súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že samotná skutočnosť, že krajský súd už
v rozhodnutí predchádzajúcom aktuálnej sťažnosti posúdil obdobný návrh obhajcu
sťažovateľky ako návrh podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a o ňom rozhodol,
nie je dostatočným dôvodom na to, aby mohol považovať postup krajského súdu v aktuálne
posudzovanom konaní za neprípustný zásah do označených práv sťažovateľky, o to viac, že
sťažovateľka tento argument vo svojej sťažnosti neuviedla.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu nebol dôvod zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré uplatnila v petite svojej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2013