Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 232/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpenej advokátom

JUDr. J. B., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

v spojení s a práv podľa a 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2011

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. januára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2012

doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15.

decembra 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2012. Na výzvu

ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky 5. marca 2013 doplnil sťažnosť o požadované

prílohy.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná za

pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) s poukazom na spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa a iné. Trestné konanie proti sťažovateľke je

vedené okresným súdom pod sp. zn. na základe obžaloby podanej 3. mája 2010.

Sťažovateľka bola vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. 831/2010

z 8. januára 2010 podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) [sťažovateľka nesprávne

uvádza a , pozn.] s tým, že väzba začala plynúť

7. januára 2010 o 10.00 h.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 21. septembra 2011 žiadosť o prepustenie

z väzby z 19. septembra 2011 a doplnila ju na hlavnom pojednávaní konanom 28. októbra

2011 a 15. decembra 2011. K dôvodom žiadosti uviedla: „Sťažnosť sťažovateľky na

hlavnom pojednávaní doplnil jej obhajca s poukázaním na porušenie právnych predpisov

vzťahujúcich sa na jej väzbu a žiadal prepustiť obžalovanú na slobodu za použitia

ustanovení a násl. a o uloženie primeraných povinností a obmedzení podľa

“

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľky uznesením z 15. decembra 2011 tak,

že ju zamietol. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú krajský súd

zamietol ako nedôvodnú uznesením podľa na

neverejnom zasadnutí 19. januára 2012.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd ani krajský súd sa nevysporiadali s jej

námietkami proti zákonnosti väzby, ktoré zhrnula do týchto bodov:

1. Dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadostiach o prepustenie z väzby z 15. marca 2010

a z 1. apríla 2010; tieto sa ani nenachádzajú v súdnom spise.

2. Návrh na predĺženie lehoty väzby podaný 29. marca 2010 bol podaný po uplynutí

základnej lehoty väzby v prípravnom konaní, ktorá bola podľa sťažovateľky aplikujúcej na

svoju väzbu šesťmesačná, nie sedemmesačná, ako to

uvádza v jej veci konajúci okresný súd a krajský súd.

3. Po jej zadržaní 7. januára 2010 o 10.00 h sa nepostupovalo v súlade s § 73 ods. 4

, keď v lehote 24 hodín nebolo sudcovi okresného súdu oznámené jej

zadržanie, ani nebola fyzicky predvedená pred sudcu. Zároveň namieta, že obhajcovia boli

vyrozumení o termíne úkonu 8. januára 2010, hoci okresný súd rozhodoval o jej väzbe

8. januára 2010.

4. V konaní proti ušlému, ako aj pri rozhodovaní o opätovnom vzatí do väzby

8. januára 2010 nemala riadne ustanoveného obhajcu. Obhajca JUDr. K. „bol nezákonne aj

na verejnom zasadnutí dňa 13.4.2010“, na ktorom okresný súd rozhodoval o predĺžení

väzby.

5. Nie je daný dôvod kolúznej väzby poukazujúc na to, že „boli vypočutí všetci

svedkovia M. S., Ing. J. H., JUDr. M. G., V. K., Ľ. Z. Ani jeden z nich nepotvrdil, že by som

ich ovplyvňovala v rámci trestného konania“.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že namieta porušenie čl. 17 ods. 2

aj tým, že «bolo porušené jej právo uvedené v Trestného por. „Súdu

plynie lehota väzby podľa odseku 7 od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine

a treste. Je však povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby alebo návrhu na

schválenie dohody o vine rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa

§ 241 a § 243“ pretože súd prijal obžalobu dňa 03. 05. 2010 a o súdnej väzbe rozhodoval

až na neverejnom zasadnutí dňa 23. 06. 2010.», v súvislosti s čím poukázala na tú časť

odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012, v ktorej krajský súd konštatoval,

že obžaloba podaná na sťažovateľku bola predbežne prerokovaná a prijatá 13. júla 2010.

Sťažovateľka zosumarizovala svoje námietky takto:

„... je toho názoru, že v jej prípade sa súd prvej inštancie ako i súd druhej inštancie,

nezaoberali všetkými návrhmi uvedenými sťažovateľkou vo svojej žiadosti o prepustenie

z väzby. Okresný súd Bratislava II zamietol návrh na prepustenie sťažovateľky z väzby bez

rozhodnutia o uloženie primeraných povinností a obmedzení podľa § 82 Trestného por.

uvedených obhajcom sťažovateľky ako i to, že neskúmali a nedodržiavali zákonné dôvody

väzby.

Krajský súd v Bratislave sa týmto návrhom uvedeným obhajcom sťažovateľky ani

nezaoberal.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo priznané sťažovateľke čl. 17 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 a 2

a a ľudské právo priznané podľa a 4

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Bratislave vo veci sp. zn. zo dňa 19. 01. 2012 a postupom Okresného

súdu Bratislava II vo veci sp. zn. zo dňa 15. 12. 2011 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. zo dňa 19. 01.

2012 a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby Z. Z. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa

priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva primerané finančné

zadosťučinenie 5000,- Eur. ...

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 699,52 Eur,

ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. B., do dvoch mesiacov

od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 15. decembra 2011.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity

podľa . Z uvedeného princípu vyplýva, že ak ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo

slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred

iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol

príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu súdu prvého stupňa,

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich základných

práv podľa a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 19. januára 2012.

Podstatou sťažnosti v tejto časti je namietané porušenie ňou označených práv

z týchto dôvodov:

1. krajský súd sa nevysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom

s argumentmi sťažovateľky o nezákonnosti jej väzby, ktorú namietala z dôvodu procesných

chýb a neexistencie skutočností napĺňajúcich dôvod tzv. útekovej a kolúznej väzby,

2. krajský súd nerozhodol o návrhu obhajcu sťažovateľky prednesenom na hlavnom

pojednávaní konanom 15. decembra 2011, aby bola väzba sťažovateľky nahradená podľa

za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení podľa

.

Podľa judikatúry ústavného súdu je v , 2 a 5 týkajúcich sa práva

na osobnú slobodu obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú,

alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

podmienené zárukou, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (,

, , ).

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný súd už viackrát uviedol, že

čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na

záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym

orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky

dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať

konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto

osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti

pozbavenia slobody urýchlene vrátane nariadenia jeho ukončenia, ak sa ukáže ako

nezákonné (Rehbock c. Slovinsko, rozhodnutie z 28. novembra 2000, Vodeničarov c.

Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné

s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis

, , ). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno

definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo

v sťažnosti uviedol sťažovateľ (). Ústavný súd preto v prípade

môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil

skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred

iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) je

preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie

však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo

porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo

slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v ().

V nadväznosti na citované ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ); preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , ).

2.1 Ústavný súd sa najskôr zaoberal námietkou nedostatočného odôvodnenia

uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012 s dôrazom na námietku nedostatočného

preskúmania dôvodov väzby podľa a .

Sťažovateľka konkretizuje, čo považuje za nezákonnosť svojej väzby, v piatich

bodoch a v sťažnosti podanej ústavnému súdu polemizuje s odôvodnením, ktorým sa

krajský súd vysporiadal s jej námietkami.

Krajský súd odkázal sťažovateľku v odôvodnení uznesenia z 19. januára 2012

v súvislosti s námietkou nesprávneho posúdenia aplikácie

na svoje rozhodnutie z 30. júna 2010 a v súvislosti s namietaným porušením práva na

obhajobu odôvodnenú tvrdením sťažovateľky, že v konaní proti ušlému nemala riadne

ustanoveného obhajcu a advokát JUDr. K. prítomný pri rozhodovaní o jej väzbe 8. januára

2010 a 13. apríla 2010 ju nezastupoval, na svoje rozhodnutie o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 13. januára 2011 a na rozhodnutie o sťažnosti zo 6. júla 2011. Ústavný

súd z obsahu svojho uznesenia sp. zn. z 13. septembra 2011 zistil, že

krajský súd už v uznesení zo 16. februára 2011 odkázal sťažovateľku vo vzťahu k námietke

o nerozhodnutí o jej žiadostiach z marca 2010 a apríla 2010 na odôvodnenie uznesenia

okresného súdu z 23. júna 2010 a v súvislosti s porušením

na uznesenie okresného súdu z 13. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu z 21.

apríla 2010.

Ústavný súd z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 19. januára 2012 a zo svojich

rozhodnutí sp. zn. z 13. septembra 2011 a sp. zn.

z 26. októbra 2011 zistil, že sťažovateľka opakuje vo svojich žiadostiach a opravných

prostriedkoch podávaných všeobecným súdom jednotlivé námietky, ktorými odôvodnila aj

žiadosť o prepustenie z väzby posudzovanú v rozhodnutiach aktuálne napadnutých

sťažnosťou ústavnému súdu, pričom na tieto námietky dostala sťažovateľka odpoveď už

v predošlých právoplatných rozhodnutiach všeobecných súdov o jej väzbe. Krajský súd

v sťažnosťou napadnutom uznesení z 19. januára 2012 sumarizoval dovtedy vydané

rozhodnutia o väzbe sťažovateľky, poukážuc pritom osobitne na tie rozhodnutia, v ktorých

sa už zaoberal jednotlivými námietkami sťažovateľky vznesenými aj v posudzovanom

konaní. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu nesúhlasí s tou časťou

odôvodnenia krajského súdu, v ktorej krajský súd poukázal na svojej predošlé rozhodnutia

o jej námietke týkajúcej sa aplikácie a námietke

o porušení práva na obhajobu v súvislosti s ustanoveným obhajcom JUDr. K., a vo vzťahu k

ďalším dvom námietkam tvrdí, že nebolo rozhodnuté o jej žiadostiach z marca 2010 a apríla

2010 a po jej zatknutí v januári 2010 nebol dodržaný procesný postup podľa § 73 ods. 4

, a ďalej tvrdí, že sa s nimi krajský súd nijako nevysporiadal.

Vzhľadom na to, že s námietkami sťažovateľky konkretizovanými v bodoch 1 až 4

jej sťažnosti sa okresný súd a krajský súd už vysporiadali vo svojich rozhodnutiach o jej

predošlých žiadostiach a opravných prostriedkoch a tieto rozhodnutia sú právoplatné,

ústavný súd považuje odkaz na tieto rozhodnutia za dostatočnú a ústavne akceptovateľnú

odpoveď a aj prípadný nedostatok odôvodnenia v uznesení z 19. februára 2012 na niektorú

z týchto námietok nevyvoláva žiadne ústavnoprávne pochybnosti, keďže všetky právoplatné

rozhodnutia o väzbe týkajúce sa uvedených námietok boli sťažovateľke doručené

(sťažovateľka netvrdí opak). Za týchto okolností sťažovateľka nemôže opakovaným

predkladaním ďalších sťažností namietať spôsob vybavenia jej predchádzajúcich sťažností,

o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. V tomto zmysle posúdil ústavný súd sťažnosť

v časti namietaného porušenia práv sťažovateľky v dôsledku ňou tvrdeného nedostatočného

vysporiadania sa krajského súdu s jej námietkami proti zákonnosti väzby konkretizovanými

v bodoch 1 až 4 ako zjavne neopodstatnenú, pretože zistené skutočnosti nesvedčia

o nedostatku odôvodnenia v zmysle nevysporiadania sa s relevantnou argumentáciou

sťažovateľky.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2

uznesením krajského súdu z 19. januára 2012 tým, že krajský súd v odôvodnení

uznesenia konštatoval, že obžaloba bola prijatá okresným súdom 13. júla 2010, pričom

podľa sťažovateľky bola obžaloba prijatá 3. mája 2010 a o jej väzbe po podaní obžaloby

rozhodol okresný súd 23. júna 2010, v súvislosti s čím poukázala na porušenie § 76 ods. 5

, ústavný súd predovšetkým uvádza, že táto časť odôvodnenia sťažnosti

je zmätočná. Ak sťažovateľka mala v úmysle namietať porušenie svojich práv postupom

krajského súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej väzbe po podaní obžaloby, mala tak urobiť

v súlade s . Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu

z 19. januára 2012 však sťažnosť v tejto časti neobsahuje argumentáciu, ktorou by sa

ústavný súd mohol v tomto konaní zaoberať, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Sťažovateľka ďalej namieta, že sa krajský súd nedostatočne vysporiadal s jej

námietkami proti existencii skutočností napĺňajúcich dôvod väzby podľa § 71 ods. 2

písm. a) a b) .

Podľa a ak bol obvinený prepustený

z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak

a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,

nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebo

súdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,

b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Ústavný súd pri posúdení tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojho ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (),

pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Okresný súd k dôvodom väzby sťažovateľky v uznesení z 15. decembra 2011,

ktorým zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby, uviedol:

„Naplnenie väzobného dôvodu uvedeného v vidí

súd predovšetkým v tom, že obvinená v rámci prípravného konania uviedla, že po

prepustení z väzby v máji 2008 odišla v januári 2009, najprv do Čiech, kde bola niekoľko

týždňov, následne do Nemecka, kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na

súkromí, potom išla do Rakúska, kde sa zdržiavala v meste A. u jednej rodiny, kde im

pomáhala v domácnosti za ubytovanie a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste

jej pobytu nevedel nikto, nenahlásila ho ani v Rakúsku, rodina, u ktorej bývala to chcela

urobiť, ale obvinená ich žiadala, aby s tým počkali. Podľa posledného vyhlásenia

obžalovanej dôvodom na takéto konanie bol neprimeraný nátlak na jej osobu zo strany

vyšetrujúcich orgánov a odopieranie lekárskej starostlivosti, čo však súd nepovažuje za

preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že po prepustení na slobodu zopakuje útek

z územia Slovenskej republiky. Nátlak policajných orgánov nebol do dňa rozhodovania

o väzbe potvrdený, napriek podanému trestnému oznámeniu na Sekciu kontroly a inšpekčnej

služby MV SR a Generálnu prokuratúru SR.

Naplnenie väzobného dôvodu uvedeného v vidí súd

predovšetkým v tom, že obvinená sa kontaktovala so svedkami M. S., Ing. J. H., JUDr. M.

G., V. K. a Ľ. Z. ohľadom ich svedeckých výpovedí, či už vykonaných alebo plánovaných -

teda obvinená pôsobila na svedkov, čím marila objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie. Pri tomto väzobnom dôvode súd nevidí od svojho posledného rozhodnutia

žiadnu zmenu. Z prepisov záznamu telekomunikačnej prevádzky so svedkami M. S., Ing. J.

H., JUDr. M. G., V. K. a Ľ. Z. však súdu jednoznačne vyplýva, že spolu konzultovali budúce

svedecké výpovede v prípravnom konaní, tak ako je to uvedené na č. l. 3076 - 3228. Súd

zdieľa odôvodnenú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude obžalovaná

opätovne pôsobiť na svedkov, aby tak marila objasňovanie závažných skutočností pre

trestné konanie. Na tejto skutočnosti nič nemení ani vyhlásenie týchto svedkov, že rozhovor

s obžalovanou Z. Z. nepociťovali ako nátlak alebo návod, ako majú na výsluchu vypovedať.

Okresný súd tak aj naďalej považuje za potrebné ponechať obžalovanú vo väzbe

z dôvodov uvedených v , .“

Krajský súd v uznesení z 19. februára 2012, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľky,

k dôvodom väzby uviedol:

„Ako to teda vyplýva zo všetkých doposiaľ vydaných rozhodnutí dôvody väzby tak,

ako boli ustálené súdom prvého stupňa naďalej trvajú. Sú irelevantné vyjadrenia obhajcu,

ktorý sa vo svojej sťažnosti vyjadruje k potrebe hodnotenia dôkazov, čo považuje za atribút

spravodlivého súdneho konania. V danom štádiu konania súdy apriory nevykonávajú

dokazovanie ani nehodnotia vec z pohľadu jej meritórneho rozhodnutia. Teda v žiadnom

prípade nemôžu hodnotiť vieryhodnosť či nevieryhodnosť jednotlivých vo veci

nazhromaždených dôkazov. V danom prípade súdy rozhodujú o existencii či neexistencii

väzobných dôvodov tak ako tieto boli ustálené súdom. Všetky skutočnosti nachádzajúce sa

v spise preskúmaním týchto okolností nasvedčujú tomu, že väzobné dôvody naďalej

pretrvávajú a je tu skutočne reálna dôvodná obava podopretá konkrétnymi skutočnosťami,

že obžalovaná by po prepustení z väzby na slobodu marila trestné stíhanie pobytom na

neznámom mieste, čím sa už v minulosti prezentovala ako aj pôsobením na svedkov, čo tiež

bolo v minulosti zistené.“

Ústavný súd na základe citovaného odôvodnenia konštatuje, že rozhodnutie

krajského súdu posudzované v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje konkrétne

skutočnosti, ktoré vyplývajú z dôkazov zabezpečených v trestnom spise a ktorých

hodnotenie zo strany krajského súdu nemožno považovať vo vzťahu k uvedeným dôvodom

väzby za svojvoľné. Skutočnosť, že ich sťažovateľka hodnotí zo svojho uhla pohľadu

a nesúhlasí so závermi krajského súdu, nie je dostatočným dôvodom na to, aby ústavný súd

zasiahol do právnych záverov krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil existenciu dôvodov na ďalšie väzobné

stíhanie sťažovateľky, zistené dôvody väzby nie sú založené na abstraktnej úvahe, ale

vychádzajú z konkrétnych skutočností, ktoré boli zistené v priebehu trestného konania,

a preto jeho uznesením nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa

, 2 a 5 v spojení s a práv podľa a 4

dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa dohovoru aj tým, že krajský súd nerozhodol o návrhu jej obhajcu prednesenom na

hlavnom pojednávaní 15. decembra 2011, aby bola jej väzba nahradená podľa § 80

za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení podľa

.

Obhajca sťažovateľky na hlavnom pojednávaní 15. decembra 2011 po vyjadrení

sťažovateľky k návrhu na prepustenie z väzby predniesol tento návrh: „ja navrhujem

obžalovanú prepustiť z väzby za použitia “

Okresný súd vo výroku uznesenia z 15. decembra 2011 o tomto návrhu nerozhodol

ani sa o ňom v odôvodnení uznesenia nezmienil. Sťažovateľka v odôvodnení svojej

sťažnosti zo 7. novembra 2011 (sťažovateľka podala sama sťažnosť proti uzneseniu

z 28. októbra 2011, keď okresný súd prvýkrát zamietol jej žiadosť o prepustenie z väzby

z 19. septembra 2011; toto rozhodnutie bolo krajským súdom zrušené) ani v odôvodnení

sťažnosti z 23. decembra 2011, ktoré doplnil jej obhajca, nenamietala proti absencii výroku

o návrhu na nahradenie väzby z 15. decembra 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich

základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú

mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jeho

posúdenie nemá právomoc (, , ).

Obdobne vo veci vedenej pod sp. zn. ústavný súd uviedol, že „ak

sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol

predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil

podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1

(m. m. ). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného

súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní

o sťažnosti podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť

v napadnutom konaní, pričom podľa platného poriadku o nej mohol a aj bol povinný

meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa

názoru ústavného súdu sťažnosť v celej časti týkajúcej sa námietky odmietnuť z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.“.

Ak teda sťažovateľka v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnila až

v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohla efektívne uplatniť a neuplatnila, bol

dôvod na odmietnutie jej sťažnosti pre nedostatok právomoci.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti proti rozhodnutiu

okresného súdu nepodala žiadny konkrétny návrh podľa . Krajský

súd uznesením z 19. januára 2012 o návrhu sťažovateľky z 15. decembra 2011 nerozhodol

ani sa v odôvodnení o ňom nezmienil.

Podľa ak sudca pre prípravné konanie alebo súd

rozhodol podľa § 80 alebo § 81, že sa obvinený ponecháva na slobode alebo že sa z väzby

prepúšťa na slobodu, na posilnenie účelu, ktorý by sa inak dosiahol väzbou, môže orgán

rozhodujúci o väzbe zároveň uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo

povinností, najmä...

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie podľa

(uloženie primeraných obmedzení a povinností) sa viaže na rozhodnutie

o nahradení väzby podľa alebo .

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať

obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

a) záujmové združenie občanov alebo dôveryhodná osoba ponúkne prevzatie záruky

za ďalšie správanie obvineného a...,

b) obvinený dá písomný sľub..., alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný

zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol

vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať

alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa

vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie,

každú zmenu miesta pobytu.

Z citovaných ustanovení vyplýva, že umožňuje aj nahradenie väzby

podľa a , čo je prípad sťažovateľky, prijatím

niektorého z alternatívnych opatrení podľa za predpokladu,

že to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Ústavný súd zo zápisnice okresného súdu z 15. decembra 2011 zistil, že obhajca

podal za sťažovateľku návrh, v ktorom neuviedol, že podáva návrh na nahradenie väzby

sťažovateľky niektorým z opatrení podľa (ani podľa

), nepredložil žiadne z alternatívnych opatrení, ktoré upravujú uvedené

ustanovenia ako možnú náhradu väzby, ani tento návrh nijako

neodôvodnil.

Úlohou ústavného súdu nie je zaoberať sa hodnotením, či predložený návrh

sťažovateľky možno považovať za návrh, ktorým žiadala nahradiť väzbu niektorým

z opatrení podľa , alebo c) (resp. Trestného

poriadku), pretože takéto posúdenie bolo v prvom rade úlohou okresného súdu a následne

krajského súdu. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či krajský súd tým, že sa nezaoberal

návrhom obhajcu sťažovateľky, zasiahol do sféry jej osobnej slobody chránenej

a dohovorom takým spôsobom, že účinky tohto zásahu presahujú hranice prípustnosti podľa

a dohovoru.

Ústavný súd uvádza, že z uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 6. júla

2011, ktoré bolo prílohou sťažnosti v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

, zistil, že krajský súd týmto uznesením v bode II výroku rozhodol, že

neprijíma návrh sťažovateľky na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa na základe návrhu obhajcu

sťažovateľky obdobného znenia, ako predniesol v aktuálne posudzovanom konaní, s tým

rozdielom, že tento návrh zopakoval aj v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že samotná skutočnosť, že krajský súd už

v rozhodnutí predchádzajúcom aktuálnej sťažnosti posúdil obdobný návrh obhajcu

sťažovateľky ako návrh podľa a o ňom rozhodol,

nie je dostatočným dôvodom na to, aby mohol považovať postup krajského súdu v aktuálne

posudzovanom konaní za neprípustný zásah do označených práv sťažovateľky, o to viac, že

sťažovateľka tento argument vo svojej sťažnosti neuviedla.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu nebol dôvod zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré uplatnila v petite svojej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. apríla 2013