Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 363/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., B., toho času v Ústave na výkon väzby B.,

zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie

, ods. 4 a ods. 5, a

uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 20. januára 2011 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 16. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť Z. Z., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 17

ods. 3, ods. 4 a ods. 5, a (ďalej len

„ústava“) „postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp.zn.

v spojitosti s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod č.k. 1 Tos

13/2011“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je väzobne stíhaná

pre pokračujúci zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov a iné Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. ,

na základe obžaloby prijatej 13. júla 2010.

V prípravnom konaní bola sťažovateľka prvýkrát vzatá do väzby na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. 1613/2008 z 24. februára 2008, a to z dôvodov podľa

ustanovení a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Na základe uznesenia Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. mája 2008 však bola z väzby

prepustená, a to z dôvodu oneskoreného predloženia spisového materiálu nadriadenému

súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „V ten istý deň (26. mája 2008) som bola

zadržaná a predvedená a umiestnená do cely predbežného zadržania KR PZ Bratislava

a dňa 28.05.2008 predložila Okresná prokuratúra Bratislava V, návrh na vzatie do väzby 1

“. Ďalej sťažovateľka uviedla: „Z väzby som bola prepustená dňa 29.05.2008,

takže do doby väzby sa započítava doba v trvaní 3 dní. V tej istej veci, som bola uznesením

Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08.01.2010 sp.zn. 831/2010 vzatá opätovne

do väzby z dôvodu , s tým, že väzba začala plynúť dňom

07.01.2010 o 10,00 hod. Mám za to, že v tej istej veci som bola vzatá do väzby 3x, pričom

zákon ustanovuje iba o jednom opätovnom vzatí do väzby v tej istej veci.“

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že 13. januára 2011 podala žiadosť

o prepustenie na slobodu podľa ustanovenia , ako aj žiadosť

o nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom podľa ustanovení § 80 Trestného

poriadku, o ktorých okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. z 20. januára 2011

tak, že žiadosť o prepustenie na slobodu zamietol a poskytnutý písomný sľub neprijal.

O sťažnosti podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodol krajský súd svojím

uznesením sp. zn. zo 16. februára 2011, ktorým podanú sťažnosť ako

nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie predložila tento chronologický prehľad

podaní, ktoré uplatnila po vzatí do väzby:

„1. sťažnosť zo dňa 22.01.2010 po doručení uznesenia Okresného súdu Bratislava II

zo dňa 08. 01. 2010 sp. zn. 831/2010 vzatá opätovne do väzby (doručené dňa

20.01.2010) za porušenie ods. 4) Orgán, ktorý obvineného na podklade

príkazu zatkol, je povinný ho bez meškania, najneskôr však do 24 hodín, dodať súdu,

ktorého sudca príkaz vydal. Ak sa tak nestane, musí byť obvinený prepustený na slobodu,

z dôvodu, že nebola dodržaná 24 hod. lehota od zatknutia do dodania súdu (zatknutá som

bola dňa 07.01.201 o 10,00 h a dodaná pred sudcu dňa 08.01.2010 o 15,10. V tejto

sťažnosti som však aj poukázala, že na prejednávaní o mojej väzbe sa zúčastnil obhajca

JUDr. R. K., ktorý tvrdil, že bol podľa , a ustanovený súdom,

i keď na tomto pojednávaní sa týmto uznesením nepreukázal a nazretím do spisu som takýto

doklad v spise nenašla. V tejto sťažnosti som ďalej žiadala vypočuť osoby - svedkov

na ktorých sa v uznesení odvolával Okresný súd Bratislava II (pp. M. S., Ing. J. H., Ľ. Z.,

JUDr. M. G., V. K.) ako i policajtov a vyšetrovateľov. O sťažnosti rozhodol Krajský súd

v Bratislave, ktorý moju sťažnosť zamietol pričom v uznesení nie je nič uvedené o dôvodoch

mojej sťažnosti. K zápisnici zo dňa 08. 01. 2010 ďalej uvádzam skutočnosť, že v obsahu

zápisnice absentuje akákolvek zmienka o tom na základe akých uznesení o vznesení

trestného stíhania som prejednávaná do vzatia do väzby čo absentuje aj v uznesení súdu.

Dôkaz: zápisnice Okresného súdu Bratislava II, Č.k.: 831/209 zo dňa 08.01.2010

2. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 15.03.2010 ako dôvod bol uvedený § 79

ods. 2 o ktorej Okresný súd Bratislava II, nerozhodoval.

3. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 01.04.2011 z dôvodu porušenia § 567c Tr.

por. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. februára 2009, ods. 2) Ak lehota

väzby začala plynúť pred 1. februárom 2009, použijú sa ustanovenia § 76, 78, § 80 ods. 3

a § 81 ods. 4 v znení účinnom do 31. januára 2009, pretože k tomuto dátumu som bola

vo väzbe 6 mesiacov a jeden deň. Okresný súd Bratislava II túto žiadosť nikdy

neprejednával, naopak na základe tejto žiadosti som dňa 06.04.2010 obdržala návrh

prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II Dr. C. návrh zo dňa 03.03.2010

na predĺženie základnej sedemmesačnej lehoty väzby do 02.08.2010. Dňa 13. 04.2010

sudca pre prípravné konanie JUDr. R. F., Okresného súdu Bratislava II, rozhodoval

o žiadosti na prepustenie z väzby ktorú podal dňa 10.03.201 o JUDr. R. K., ktorý nebol

mnou zvolený obhajca nebol ani súdom ustanovený, pretože ako vyplýva z l.č. 6658 zv. č. 27

JUDr. R. K. dňa 20.01.2010 vypovedal plnomocenstvo pričom súd toto plnomocenstvo

založil do spisu až dňa 21.06.2010. O mojich žiadostiach zo dňa 15.03.2010 a 01.04.2010

sa na tomto (13.04.2010) pojednávaní nerozhodovalo. Toto porušenie práva uvádzam vo

všetkých mojich žiadostiach o prepustenie z väzby ale nikdy sa o týchto mojich dôvodoch

nerozhodovalo. Pritom je tam jeden dôležitý moment: na str. 2 v ods. 2 v tretej alinei je

uvedené: Sudca je toho názoru, že ustanovenie ods 4 nemá na mysli fyzické

dodanie obvineného pred sudcu, ktorý tento vydal, ale postačuje aj oznámenie, že obvinený

bol zadržaný a kde sa nachádza, aby bol k dispozícií sudcovi. Máme za to, že tento jeho

názor nie je správny, pretože ako vyplýva z právnej literatúry sudca je povinný v každom

prípade zadržanú osobu vypočuť do 48 h. Svoj názor opierame tak o

Slovenskej republiky ods. 3 a 4, ako i čl. 5 ods. 1 písm. c), 3 a 4 Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd ako i o Rozsudky Európsky súd pre ľudské práva

v prípadoch Gál proti SR, Šutek a Štetiar proti SR, Kaščák proti SR.

Dôkaz: uznesenie Okresného súdu Bratislava II, č.k: 1003/2010 zo dňa 13.04.2008

4. sťažnosť zo dňa 07. 04. 2010 na Krajskú prokuratúru Bratislava vo veci

preverenia postupu dozorujúceho prokurátora. Krajská prokuratúra odpovedala až dňa

14. 07.2010 teda po 3 mesiacoch a 13 dňoch.

5. sťažnosť zo dňa 19. 04. 2010 proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava II

0 návrhu na predĺženie mojej väzby o ktorej sa nerozhodovalo ale dňa 21. 04.2010 bola táto

sťažnosť Krajským súdom zamietnutá.

6. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 25.05.2010 (súdu doručená dňa 28. 05.2010)

z dôvodu porušenia O žiadosti sa rozhodovalo na neverejnom pojednávaní

dňa 23.06.2010, napriek tomu, že dňa a to chcem zdôrazniť ako nezákonné konanie a možno

i podvod zo strany Okresného súdu Bratislava II, 17. 06. 2010 sa v tom istom čase o 9,30 h

konalo verejné i neverejné zasadnutie za prítomnosti toho istého senátu, toho istého

prokurátora na neverejnom mňa a môjho obhajcu JUDr. R. K. a na verejnom bez jeho

prítomnosti. Na toto všetko som upozornila príslušné orgány a žiadam o vysvetlenie

i Okresný súd Bratislava II na každom pojednávaní až doteraz a odpovede som sa

nedočkala. Okresný súd Bratislava II na neverejnom pojednávaní dňa 23.06.2010 prvýkrát

uviedol dôvody mojej väzby, ktoré sa však v niektorých bodoch nezhodujú s obžalobou

prokurátora (napr. poškodený v na str. 3 zápisnice je Ing. J. C. a v obžalobe Ing. V. K.

a pod) .

Dôkaz: zápisnica o neverejnom zasadnutí Okresného súdu Bratislava II, č.k.: 2T/9/20I0

zo dňa 23.06.2010 zápisnica z verejného i neverejného zasadnutia Okresného súdu

Bratislava II, Č.k.: 2T/9/20I0 zo dňa 17.06.2010

7. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 01.07.2010 súdu doručenej 22.07.2010,

doplnenej dňa 19.08.2010 o ktorej sa rozhodovalo dňa 09.09.2010.

8. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 07. 10. 2010 súdu doručenej 11.10.2010,

o ktorej sa predseda senátu na hlavnom pojednávaní dňa 27.10.2010 vyjadril, že:

neobsahuje nové dôvody a preto na túto žiadosť súd nebude prihliadať.

Dôkaz: zápisnica o hlavnom pojednávam Okresného súdu Bratislava II č.k.:

zo dňa 27.10.2010

Dňa 28. 10. 2010 som si zvolila za obhajcu JUDr. J. B.,

9. žiadosť o prepustenie z väzby obhajcu zo dňa 14. 11. 2010 a mojej zo dňa

15.11.2010 súdu doručenej na hlavnom pojednávaní 15.11.2010. Žiadosť bola oznámením

súdu zo dňa 20.11.2010 odmietnutá z dôvodu nedodržania lehota na jej podanie.

10. žiadosť o prepustenie z väzby zo dňa 11. 01. 201 a doplnenej obhajcom zo dňa

14.01.2011, ktorá bola prejednávaná na hlavnom pojednávaní 20.01.2010 a voči ktorej

smeruje táto sťažnosť. Opätovne zdôrazňujem, že v žiadostiach boli zopakované predošlé

dôvody na prepustenie z väzby a v podaní obhajcu i zdôvodnené dôvody pominutia väzby.“

Sťažovateľka formulovala námietku porušenia , ktorú podporila touto

argumentáciou:

„Podľa SR:

ods. 3) Obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len

v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená

s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo

odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

ods. 4) Obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu.

Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48

hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť

a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

ods. 5) Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom

a na základe rozhodnutia súdu.

Moja sťažnosť je podľa môjho názoru smerovaná proti tomu, že Okresný súd

Bratislava pri prejednávaní mojej väzby porušil uvedené ustanovenia tohto článku

SR nasledovne:

ods. 3) tým, že pri prejednávaní mojej väzby dňa 08.01.2010, mi nebol sudcom

pre prípravné konanie prednesené obvinenia, čo je zrejmé zo zápisnice z tohto

pojednávania,

ods. 4) tým, že nebola dodržaná lehota do 24 hodín od môjho zadržania

po odovzdanie súdu a preto som v tejto lehote nebola sudcom pre prípravné konanie

vypočutá.

ods. 5) tým, že som bola vzatá do väzby v tej istej veci tretí krát čím boli porušené

ustanovenia o opätovnom vzatí do väzby. Taktiež mám za to, že ak

do „väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe

rozhodnutia súdu", potom dĺžka mojej väzby mala byť posudzovaná podľa Trestného

poriadku účinného do 31. 1. 2009 podľa ktorého rozhodnutie súdu v prípravnom konaní

o uvalení mojej väzby, resp. o predĺžení trvania lehoty väzby, mohlo mať účinky maximálne

šesť mesiacov a súdy tak Okresný ako aj Krajský sa mali nimi riadiť pri prerokovaní mojej

žiadosti prepustení z väzby ako zo dňa 28.05.2010, ako i žiadosti o predĺžení väzby

okresného prokurátora Bratislava II zo dňa zo dňa 03.03.2010.“

Ďalej sťažovateľka predložila námietku porušenia a ,

ktorú odôvodnila takto:

«Sťažnosť podávam proti napadaným uzneseniam Okresného súdu Bratislava II ako

i Krajského súdu Bratislava pre porušenie SR

ods. 2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi

orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok

ustanovených zákonom v spojitosti s SR

ods. 3) Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu

obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu, pretože

a) sa nedostatočne vysporiadali s dôvodmi naplnenia väzobného dôvodu uvedeného

v ktorom iba konštatuje, že súd vidí tieto dôvody predovšetkým

v tom, že obvinená v rámci prípravného konania uviedla, že po prepustení z väzby v máji

2008 odišla v januári 2009, najprv do Čiech, kde bola niekoľko týždňov, následne

do Nemecka, kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na súkromí, potom išla

do Rakúska, kde sa zdržiavala v meste A. u jednej rodiny, kde im pomáhala v domácnosti

za ubytovanie a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste jej pobytu nevedel nikto,

nenahlásila ho ani v Rakúsku, rodina, u ktorej bývala to chcela urobiť, ale obvinená ich

žiadala, aby s tým počkali. Avšak neobjasnil si že dôvody na môj útek ktorý som v žiadosti

uvádzala ako „konanie ktorým bol neprimeraný nátlak na moju osobu zo strany

vyšetrujúcich orgánov a odopieranie lekárskej starostlivosti“, čo však súd nepovažuje

za preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že po prepustení na slobodu zopakuje

útek z územia slovenskej republiky“ a, že dňom podania obžaloby už pominula obava o

moju osobnú bezpečnosť, ktorá som pociťovala v štádiu vyšetrovania. Ak by súd

podrobnejšie preštudoval spis tak v spise zv. č. 17 až 20 list. 3275 by si prečítal, že som

podala dňa 22.01.2009 trestné oznámenia na Sekciu kontroly a inšpekčnej služby MV SR,

generálnu prokuratúru SR a Krajskú prokuratúru o vyvíjaní nátlaku a vyhrážok na moju

osobu. Keďže som do 30 dní nedostala žiadnu odpoveď, z obavy o svoju bezpečnosť som

opustila územie SR. Súd sa tiež nevysporiadal so žiadosťou môjho obhajcu že v tomto

prípade môže použiť a uložiť mi primerané povinnosti a obmedzenia uvedené v § 82 ods. 1 a

ods. 3

b) si napriek mojej žiadosti neoveril tvrdenie prokurátora, že budem ovplyvňovať

svedkov M. S., Ing. J. H., Ľ. Z., JUDr. M. G. a V. K. Nestačí iba konštatácia: „Súd na

žiadosť obžalovanej prečítal prepisy záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktorými

telefonicky komunikovala“ a nepredvolal a nevypočul ich v súvislosti s mojimi žiadosťami.

Tým porušil ustanovenie prvá alinea policajt, prokurátor, sudca pre

prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody

väzby trvajú, alebo či sa zmenili, a podľa mňa mi nezákonne predlžuje väzbu.»

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka v závere navrhla, aby

ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) Z. Z. upravené v , 47 a 50 Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojitosti s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod č.k.

bolo porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

zo dňa 20.01.2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva trovy právneho zastúpenia za tri právne úkony za konanie pred

Ústavným súdom (1 PU = 123,50 €) spolu 370,50 a cestovné náklady, ktorá budú

predložené na prerokovaní sťažnosti, ktoré je Okresný súd povinný zaplatiť na účet

advokáta JUDr. J. B. do dvoch mesiacov od vydania nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd chce v prvom rade poukázať na nedostatky sťažnosti, ktorými sa

vyznačuje, a to i napriek skutočnosti kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky

advokátom.

Ide o nedostatok sťažnosti spočívajúci v nejednoznačnej špecifikácii náležitosti

predpísanej ustanovením (označenie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva

alebo slobody) a tiež nedostatok pri vymedzení náležitosti podľa ustanovenia § 50 ods. 1

písm. a) citovaného zákona (označenie základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť podľa

tvrdenia sťažovateľky porušené v petite sťažnosti).

Ústavný súd preklenul označené nedostatky sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu

sťažnosti a zohľadniac obsah petitu sťažnosti, ktorým je v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3

viazaný.

V prvom bode petitu sťažnosti sťažovateľka vymedzila náležitosť podľa § 50 ods. 1

písm. b) spisovou značkou súdneho konania, pod ktorou je jej

trestná vec prerokúvaná pred okresným súdom, teda spisovou značkou . Takisto

formulovala námietku porušenia označených článkov vo vzťahu k postupu krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorá zodpovedá uzneseniu krajského

súdu zo 16. februára 2011, ktorým tento zamietol sťažnosť sťažovateľky podanú proti

uzneseniu okresného súdu z 20. januára 2010 sp. zn. o zamietnutí žiadosti

o prepustenie na slobodu a neprijatí jej písomného sľubu. V druhom bode petitu sťažnosti

sťažovateľka navrhla zrušenie predmetného prvostupňového uznesenia z 20. januára 2010.

Obsah petitu sťažnosti teda konkretizuje dve rozhodnutia: uznesenie okresného súdu sp. zn.

2 z 20. januára 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 16. februára 2011. Sťažovateľka na s. 5 svojej sťažnosti uviedla, že jej sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu okresného súdu o jej žiadosti o prepustenie na slobodu z 11. januára 2011

prijatému na hlavnom pojednávaní konanom 20. januára 2011 (pisárskou chybou je uvedená

zrejmá nesprávnosť, a to dátum „20.01.2010“ ).

Sťažovateľka označenie článkov , ktorých porušenie namietala, nezahrnula

do petitu sťažnosti a formulovala ich iba v rámci odôvodnenia sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd ustálil predmet konania tak,

ako je formulovaný v záhlaví tohto uznesenia, a preskúmal tie námietky predostreté

v sťažnosti, ktoré sa týkajú obsahu vymedzených rozhodnutí.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný

príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. K námietke porušenia čl. 17 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. januára 2011

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využila.

Ochranu jej základným právam a slobodám zaručeným bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľky uplatnené proti prvostupňovému rozhodnutiu o jej

žiadosti o prepustenie na slobodu a nahradenie väzby poskytnutým písomným sľubom.

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia čl. 17 ods. 3, ods. 4 a ods. 5, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 16. februára 2011

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh a na základe súčinnosti poskytnutej

príslušnou prokuratúrou zistil, že sťažovateľka bola v trestnej veci prerokúvanej okresným

súdom pod sp. zn. prvýkrát vzatá do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.

1613/2008 z 24. februára 2008 z dôvodov podľa ustanovení

a písm. c) , z ktorej bola vzápätí prepustená na základe uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 26. mája 2008. V rámci daného trestného konania bola

sťažovateľka opätovne, teda druhýkrát vzatá do väzby na základe uznesenia okresného súdu

sp. zn. 831/2010 z 8. januára 2010, a to z dôvodov podľa ustanovení

a b) .

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že bola v predmetnej trestnej veci druhýkrát

vzatá do väzby po jej zadržaní dňa 26. mája 2008 na základe následného návrhu Okresnej

prokuratúry Bratislava V podaného 28. mája 2008, ústavný súd zistil, že v danom prípade

síce došlo k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľky (do 29. mája 2008), avšak len

na základe zadržania v zmysle ustanovenia , keď okresný súd

po späťvzatí návrhu Okresnou prokuratúrou Bratislava V vydal 29. mája 2008 príkaz

na prepustenie sťažovateľky na slobodu. Tvrdenie sťažovateľky sa teda nezakladá

na pravde.

Sťažovateľka 13. januára 2011 podala žiadosť o prepustenie na slobodu podľa

ustanovenia , ako aj žiadosť o nahradenie väzby

poskytnutým písomným sľubom podľa ustanovenia . Sťažovateľka

v nich uviedla, že dôvodom opustenia územia Slovenskej republiky v januári 2009 bola jej

obava o život z dôvodu neprimeraného nátlaku zo strany príslušníkov polície. Sťažovateľka

tiež namietala nedostatok dôvodov na väzbu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b)

a v tejto súvislosti uviedla, že svedkov nijakým spôsobom

neovplyvňovala. Poukazovala súčasne na to, že sa dosiaľ nerozhodlo o jej žiadosti

o prepustenie na slobodu podanej 27. októbra 2010.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 20. januára 2011 žiadosť sťažovateľky

o prepustenie na slobodu zamietol a poskytnutý písomný sľub neprijal. V odôvodnení

svojho rozhodnutia okresný súd argumentoval, že po prečítaní záznamov telekomunikačnej

prevádzky obsahujúcich hovory sťažovateľky s osobami svedkov dospel k záveru, že

tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého predmetných svedkov nekontaktovala ako prvá ona,

neobstojí. Okresný súd poukázal na hovor s jedným zo svedkov, ktorého kontaktovala práve

sťažovateľka, v ktorom mu oznámila, že je v predmetnej trestnej veci predvolaný ako

svedok, pričom sa s ním dohodla, že sa o tom nasledujúci deň porozprávajú. Ďalej okresný

súd vyvrátil tvrdenia sťažovateľky, že v ani v jednom zo získaných záznamoch

telefonických hovorov „sa nespomína meno niektorého z poškodených v danej trestnej

veci“, poukazujúc na jeden z hovorov, v ktorom sa spolu so svedkom venujú okolnostiam

výsluchu týkajúceho sa veci jednej z poškodených, a túto v hovore aj viackrát menujú.

Okresný súd neuznal ani argumentáciu sťažovateľky, že ani v jednom z týchto hovorov

nenavádzala svedkov, ako majú vypovedať, pričom poukázal na konkrétny hovor, v ktorom

sťažovateľka inštruovala svedka ako vypovedať a súčasne si s ním na tento účel dohodla

stretnutie.

K tvrdeniu sťažovateľky o útoku na jej osobu zo strany príslušníkov polície okresný

súd uviedol, že v spisovom materiáli nenašiel žiadnu sťažnosť adresovanú v tejto súvislosti

príslušnej zložke polície.

Okresný súd vo vzťahu k opodstatnenosti obavy zakladajúcej dôvod na útekovú

väzbu sťažovateľky formuloval túto argumentáciu: „po prepustení z väzby v máji 2008

odišla v januári 2009, najprv do Čiech, kde bola niekoľko týždňov, následne do Nemecka,

kde prespávala rôzne v penziónoch, hoteloch alebo na súkromí, potom išla do Rakúska, kde

sa zdržiavala v meste A. u jednej rodiny, kde im pomáhala v domácnosti za ubytovanie

a stravu a niekedy dostala nejaký tringelt. O mieste jej pobytu nevedel nikto, nenahlásila ho

ani v Rakúsku, rodina u ktorej bývala to chcela urobiť, ale obvinená ich žiadala, aby s tým

počkali. Podľa posledného vyhlásenia obžalovanej dôvodom na takéto konanie bol

neprimeraný nátlak na jej osobu zo strany vyšetrujúcich orgánov a odopieranie lekárskej

starostlivosti, čo však súd nepovažuje za preukázané a súd považuje za pravdepodobné, že

po prepustení na slobodu zopakuje útek z územia Slovenskej republiky.“

Za naplnenie väzobného dôvodu v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného

poriadku, teda dôvodu kolúznej väzby, považoval okresný súd skutočnosť preukázaných

kontaktov so svedkami na účely ovplyvňovania ich svedeckých výpovedí, a to aj s ohľadom

na okolnosť, že neboli v prebiehajúcom konaní ešte vypočutí.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadosti

o prepustenie na slobodu podanej 27. októbra 2010, okresný súd uviedol, že opakovane

konštatuje, že táto žiadosť neobsahovala nové skutočnosti. Takisto k námietkam týkajúcim

sa okolností vzatia sťažovateľky do väzby dňa 8. januára 2010 zdôraznil, že tieto boli už

niekoľkokrát prerokované a predseda senátu sa k nim vyjadril už na hlavnom pojednávaní

konanom 27. októbra 2010.

Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, v ktorej

uviedla, že okresný súd neprerokoval celú jej žiadosť o prepustenie na slobodu, pretože sa

zaoberal len časťou v nej prezentovaných námietok, ďalej že pri rozhodovaní o jej žiadosti

o prepustenie na slobodu z 13. januára 2011 okresný súd neprečítal jej predchádzajúce

žiadosti z 10. marca a 21. apríla 2010 a že jej žiadosti z 15. marca 2010 a 1. apríla 2010

neboli vôbec prerokované. Sťažovateľka tiež argumentovala, že v prípravnom konaní

od 15. januára 2010, keď bolo zrušené konanie proti ušlému, do 23. júna 2010 „sa všetky

pojednávania ohľadne jej žiadosti a návrhov ako aj podania obžaloby a tiež konanie pred

súdom“ konali bez prítomnosti „oprávnenej osoby, bez advokáta, ktorý by mal oprávnenie

zastupovať ju a to buď ako zvolený obhajca, alebo obhajca ňou splnomocnený“.

Sťažovateľka napokon namietala, že dosiaľ nebolo rozhodnuté o jej žiadosti o prepustenie

na slobodu podanej 27. októbra 2010 a že sa jej bývalý obhajca po vypovedaní plnej moci

20. januára 2010 napriek uvedenej skutočnosti zúčastnil následných úkonov trestného

konania. Obhajca sťažovateľky v písomnom odôvodnení podanej sťažnosti predostrel svoj

názor o nedostatku dôvodov na kolúznu väzbu. Poukázal pritom na to, že jeden zo svedkov

bol vypočutý už trikrát. U ďalšieho zo svedkov obhajca poukázal na okolnosť, že

iniciátorom telefónnych hovorov medzi sťažovateľkou a týmto svedkom vo väčšine

prípadov nebola sťažovateľka a že pokiaľ tento svedok volal sťažovateľke, pričom jeho

výsluch sa nekonal v totožný alebo bezprostredne nasledujúci deň po telefónnom hovore,

nemožno v jeho prípade jednoznačne vyvodiť možnosť jeho ovplyvňovania zo strany

sťažovateľky. Obhajca uviedol, že tento záver platí aj u ďalšieho svedka, pretože

„zo zápisnice o výsluchu uvedeného svedka z 26.11.2008, 8.12.2008 a 24.3.2009 chýba

nadväznosť na výsledky výpovede a daných inštrukcií“.

O podanej sťažnosti rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí za prítomnosti

sťažovateľky a jej obhajcu tak, že ju svojím rozhodnutím sp. zn.

zo 16. februára 2011 ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd hneď v úvode uviedol, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu

považuje za zákonné, vecne správne a dostatočne odôvodnené a ako také si ho sám aj

osvojuje.

V prvom rade krajský súd skonštatoval, že aj v danom štádiu trestného konania

existuje dôvodné podozrenie z trestnej činnosti, pre ktorú bola na sťažovateľku podaná

obžaloba.

Záver o danosti dôvodov útekovej väzby krajský súd podporil konštatovaním, že

tieto stále pretrvávajú a opierajú sa o konkrétne skutočnosti. Krajský súd na tomto mieste

poukázal na konanie sťažovateľky, ktorá sa po prepustení z väzby na základe rozhodnutia

krajského súdu z 26. mája 2008 nezdržiavala na adrese pobytu poskytnutej orgánom

činným v trestnom konaní, čo bolo dôvodom vyhlásenia pátrania po jej osobe, následného

vydania príkazu na zatknutie 18. februára 2009 a napokon dôvodom na vydanie európskeho

zatýkacieho rozkazu 14. mája 2009, po zrealizovaní ktorého bola sťažovateľka 7. januára

2010 opätovne vzatá do väzby.

Krajský súd prezentoval svoje stanovisko aj k dôvodnosti obavy z marenia

objasňovania skutočností relevantných pre trestné konanie ovplyvňovaním svedkov, teda

k dôvodom väzby kolúznej. Poukázal v ňom, že pre naplnenie dôvodov kolúznej väzby nie

je nevyhnutné preukázať, že k ovplyvňovaniu svedkov zo strany sťažovateľky aj došlo, ale

postačuje preukázať, že správanie sťažovateľky dostatočne naznačuje možnosť pôsobenia

na svedkov v prípade jej prepustenia na slobodu, pretože účelom dotknutého ustanovenia

je práve zabrániť takémuto konaniu. Krajský súd

dodal, že podľa dikcie dotknutého ustanovenia konkrétne skutkové okolnosti pre daný

dôvod väzby možno navyše vyvodiť aj zo spôsobu spáchania trestného činu, z osoby

páchateľa, ako aj z iných relevantných poznatkov, ktorými sú v danom konkrétnom prípade

sťažovateľky závažnosť, dĺžka obdobia a najmä spôsob páchania trestnej činnosti, pre ktorú

je sťažovateľka stíhaná, a takisto aj štádium predmetného trestného konania.

Krajský súd vo svojom stanovisku zároveň konštatoval, že od posledného

rozhodovania o väzbe sťažovateľky, teda od 21. októbra 2010, nedošlo k žiadnym

skutkovým zmenám, ktoré by mohli mať vplyv na dôvodnosť trvania jej väzby. Uviedol, že

písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia okresného súdu zodpovedá požiadavkám

ustanovení a , a stotožnil sa s názorom okresného

súdu, podľa ktorého u sťažovateľky podmienky na prijatie písomného sľubu splnené neboli,

pretože trestné stíhanie sťažovateľky sa vedie pre obzvlášť závažný zločin, a neboli zistené

žiadne výnimočné okolnosti umožňujúce v takomto prípade prijatie záruky v podobe

písomného sľubu.

Krajský súd preskúmal aj zákonné lehoty trvania väzby sťažovateľky, pričom dospel

k záveru, že v priebehu vedeného trestného konania k ich porušeniu, resp. prekročeniu

nedošlo. Zároveň poukázal na svoje uznesenie sp. zn. z 30. júna 2010,

ktorým boli lehoty trvania väzby podrobne preskúmané.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky týkajúcim sa okolností zastupovania jej

bývalým obhajcom citoval krajský súd ustanovenie , podľa

ktorého zvolený alebo ustanovený obhajca je povinný plniť si svoje povinnosti až

do momentu reálneho prevzatia obhajoby novým obhajcom. Poukázal zároveň na zápisnicu

z neverejného zasadnutia, podľa ktorej sťažovateľka súhlasila so zastupovaním tohto

obhajcu napriek tomu, že tento jej 19. júna 2008 plnú moc vypovedal.

Krajský súd sa vysporiadal aj s tvrdením sťažovateľky, že nebolo dosiaľ rozhodnuté

o jej žiadostiach o prepustenie na slobodu podaných v marci a v apríli 2010, a uviedol, že sa

s týmto tvrdením predostretým už v jej predchádzajúcej žiadosti v plnej miere vysporiadal

okresný súd v rozhodnutí sp. zn. z 23. júna 2010. Rovnako vyvrátil námietku

sťažovateľky, v ktorej tvrdila, že dosiaľ nebolo rozhodnuté ani o jej žiadosti

podanej 27. októbra 2010. Tu krajský súd poukázal na skutočnosť, že bola zo strany

predsedu senátu náležite poučená o zákonom ustanovenej časovej limitácii podania novej

žiadosti o prepustenie na slobodu uplynutím lehoty 30 dní odo dňa rozhodnutia o poslednej

žiadosti (21. októbra 2010), pretože jej nová žiadosť z 27. októbra 2010 neobsahovala nové

skutočnosti.

Napokon krajský súd preskúmal postup orgánov činných v trestnom konaní

z hľadiska ustanovenia ustanovujúceho požiadavku

urýchleného rozhodovania väzobných trestných vecí a vyslovil, že doterajší postup

v trestnej veci sťažovateľky s prihliadnutím na jej náročnosť tejto požiadavke zodpovedá.

Z kontextu celého obsahu sťažnosti vyplýva, že zásadnou námietkou sťažovateľky

(okrem iných) je tvrdenie, podľa ktorého konajúce súdy dôvodnosť trvania jej väzby

preskúmali nedostatočne. V takomto postupe vidí sťažovateľka nezákonnosť ďalšieho

trvania väzby.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecného súdu, ku ktorým dospel na základe interpretácie a aplikácie relevantnej

právnej úpravy a ktoré sa stali základom pre jeho rozhodnutie.

Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne so záväznými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré rozhodnutiu

predchádzalo, resp. samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

Požiadavky práva na preskúmanie zákonnosti väzby (vrátane rozhodovania o žiadosti

obvineného o prepustenie na slobodu a rozhodovania o nahradení väzby poskytnutou

zárukou) garantovaného sú definované v stabilnej judikatúre

Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti v oblasti

garancií poskytovaných konštantne riadi aj ústavný súd.

Väzobné konanie týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby musí

spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ako aj podľa . Jednou z nich je aj právo na náležité

odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje

rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. ,

).

V uznesení sp. zn. zo 16. februára 2011 krajský súd preskúmal

splnenie formálnych podmienok väzby. Na tomto mieste krajský súd skonštatoval dodržanie

všetkých zákonných lehôt vyplývajúcich z ustanovení , a to aj

poukázaním na odôvodnenie svojho predchádzajúceho uznesenia týkajúceho sa uvedenej

otázky a tiež súladnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní s požiadavkou

urýchleného vybavovania väzobných vecí zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 6 Trestného

poriadku.

Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu o dôvodnosti trvania väzby

sťažovateľky aj z hľadiska splnenia materiálnych podmienok väzby, pričom vychádzal

zo skutkového a právneho stavu prezentovaného v uznesení okresného súdu, ktorého závery

krajský súd akceptoval. V prvom rade uznal existenciu dôvodného podozrenia z trestnej

činnosti, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Vo vzťahu k dôvodnosti väzby útekovej

poukázal krajský súd na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z úteku sťažovateľky

do cudziny v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, a to vzhľadom na jej prechádzajúce

konanie (útek mimo územie Slovenskej republiky), ktoré bolo dôvodom na prijatie opatrení

smerujúcich k jej zatknutiu.

Krajský súd sa stotožnil aj s dôvodmi kolúznej väzby sťažovateľky prezentovanými

okresným súdom v podobe obavy z marenia dokazovania ovplyvňovaním svedkov, pričom

ich opodstatnenosť argumentačne doplnil interpretáciou dotknutého ustanovenia Trestného

poriadku, v ktorej vysvetlil splnenie hmotnoprávnych predpokladov kolúznej väzby.

Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa predchádzajúcich žiadostí sťažovateľky

o prepustenie na slobodu krajský súd poukázal na konkrétne rozhodnutia okresného súdu,

ktorých predmetom boli práve tieto žiadosti, a tiež interpretoval relevantné ustanovenie

upravujúce podmienky časovej limitácie žiadosti

obvineného o prepustenie na slobodu.

Rovnako sa krajský súd vyjadril aj k otázke poskytnutého písomného sľubu

sťažovateľky a stotožnil sa so stanoviskom okresného súdu o nedostatku výnimočných

okolností predvídaných ustanovením umožňujúcich

nahradenie väzby sťažovateľky stíhanej pre obzvlášť závažný zločin písomným sľubom.

Krajský súd kvalifikoval uznesenie okresného súdu ako zodpovedajúce požiadavkám

ustanovenia s odkazom na ustanovenia upravujúcim

náležitosti odôvodnenia rozhodnutia. Prostredníctvom interpretácie ustanovenia § 43 ods. 3

potvrdil krajský súd aj zákonnosť postupu konajúcich súdov v rámci

väzobných konaní, a to z hľadiska garancií poskytovaných základným právom na obhajobu.

Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský

súd odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere, keď sa zameral

na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o dôvodnosti trvania väzby

sťažovateľky, a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej, a zodpovedal všetky

relevantné otázky tvoriace argumentačné východiska predostreté sťažovateľkou v sťažnosti

podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky

uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom

sťažovateľkou označeného , preto sťažnosť v časti námietok smerujúcich

proti označenému rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Tento záver súčasne vylučuje možnosť

sťažovateľkou namietaného sekundárneho zásahu do základného práva na obhajobu

garantovaného , resp. aj porušenie garantujúceho

vo všeobecnosti právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi a ostatnými orgánmi verejnej

moci.

Pokiaľ ide o námietku porušenia a ods. 4 obsahujúcich garancie

súvisiace s obmedzením osobnej slobody obvineného, resp. podozrivého, ústavný súd

konštatuje ich zjavnú neopodstatnenosť, a to pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

obsahom dotknutých článkov a obsahom námietok prednesených v kontexte

obsahu uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že sťažovateľka námietku porušenia čl. 17

ods. 4 upravujúceho lehotu na dodanie zatknutého obvineného sudcovi uplatnila už

v rámci rozhodovania o predĺžení lehoty trvania väzby, keď okresný súd v uznesení sp. zn.

1003/2010 z 13. apríla 2010 jej argumentáciu v danom smere neakceptoval a jeho

stanovisko potvrdilo aj druhostupňové rozhodnutie krajského súdu z 21. apríla 2010.

Ústavný súd v tejto súvislosti nad rámec dodáva, že argumenty predostreté

sťažovateľkou v rámci obsahu sťažnosti týkajúce sa tvrdenia o porušení

upravujúceho lehotu na dodanie zatknutého obvineného sudcovi, ktoré však neboli

subsumované do predmetu konania vymedzeného ústavným súdom, pokiaľ by ich aj

sťažovateľka kvalifikovane sformulovala v rámci petitu sťažnosti, a to námietkou

smerujúcou proti uzneseniu krajského súdu z 21. apríla 2010, táto by bola ústavným súdom

posúdená ako oneskorená vzhľadom na zjavné uplynutie lehoty dvoch mesiacov

predpísanej ustanovením na uplatnenie sťažnosti podľa

ustanovení § 49 a nasledujúcich citovaného zákona (Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.).

Rovnako nad rámec vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky týkajúcej sa tvrdenia

o porušení , ktoré videla v skutočnosti, že pri rozhodovaní o väzbe

8. januára 2010 jej neboli sudcom pre prípravné konanie „prednesené obvinenia, čo je

zrejmé zo zápisnice z tohto pojednávania“, ústavný súd poznamenáva, že takáto námietka,

ak by ju aj sťažovateľka formulovala v kvalifikovanej podobe, by bola ústavným súdom

posúdená ako oneskorená vychádzajúc z už citovaného ustanovenia § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Predovšetkým však ako zjavne neopodstatnená, pretože v uvedený deň

mala sťažovateľka postavenie zatknutého obvineného v zmysle

(nie postavenie zadržaného obvineného), u ktorého výslovná povinnosť sudcu

rozhodujúceho o väzbe formálne oboznámiť zatknutého obvineného so vzneseným

obvinením z dotknutého článku nijako nevyplýva, a navyše takúto povinnosť nestanovuje

ani v .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011