Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 464/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., B., toho času vo väzbe, zastúpenej advokátom

JUDr. J. B., B., vo veci namietaného porušenia , a Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 7. júna 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra

2011 doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala v odôvodnení

porušenie až 5, a (ďalej

len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) zo 7. júna

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je väzobne stíhaná pre

pokračujúci zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. c) a ods. 4 písm. a) zákona

č. v znení neskorších predpisov a iné okresným súdom

v konaní vedenom pod sp. zn. na základe obžaloby prijatej 13. júla 2010.

Naposledy o prepustenie z väzby požiadala 24. mája 2011 a žiadosť doplnila 7. júna

2011 na verejnom zasadnutí. Okresný súd na tomto zasadnutí o jej žiadosti rozhodol tak, že

jej žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodnú zamietol a neprijal ani návrh

sťažovateľky „na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa

“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje na to, že v rokoch 2007 až 2008 bolo proti

nej vznesených až sedem obvinení, pričom prvýkrát bola vzatá do väzby ešte na základe

uznesenia okresného súdu sp. zn. 1613/2008 z 24. februára 2008, a to z dôvodov podľa

ustanovení a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Na základe uznesenia krajského súdu

sp. zn. z 26. mája 2008 však bola z väzby prepustená, a to z dôvodu

oneskoreného predloženia spisového materiálu nadriadenému súdu.

Druhýkrát bola sťažovateľka vzatá do väzby po zadržaní v ten istý deň, na základe

návrhu Okresnej prokuratúry B. z 28. mája 2008 (pre zločin podvodu spolupáchateľstvom a

pre zločin sprenevery), ktoré boli spojené na spoločné konanie. Návrh však nebol

všeobecnými súdmi akceptovaný, a tak z väzby „bola prepustená dňa

29. 05. 2008“.

Tretíkrát bola vzatá do väzby na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.

831/2010 z 8. januára 2010 z dôvodov podľa a Trestného

poriadku a väzba jej začala plynúť dňom 7. januára 2010 o 10.00 h.

Sťažovateľka tvrdí, že „v tej istej veci som bola vzatá do väzby 3x, pričom zákon

ustanovuje iba o opätovnom vzatí do väzby v tej istej veci“.

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie tiež podrobne uvádza dôvody na s. 4 a 5

sťažnosti, ktoré predniesla v žiadosti o prepustenie z väzby z 24. mája 2011, a tiež odpovede

na tieto jej námietky zo strany okresného súdu aj krajského súdu.

Sťažovateľka vidí porušenie svojich základných práv v odôvodnení sťažnosti

k v tom, že cituje ustanovenia , 4 a 5 , ktorú podporila aj

citáciou čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

a v tom, že dodáva, že okresný súd porušil tým, že bola „vzatá do väzby

v tej istej veci tretí krát čím boli porušené ustanovenia o

opätovnom vzatí do väzby. Bratislava II zo dňa zo dňa 03. 03. 2010.“

Ďalej vidí porušenie svojich práv aj v tom, že okresný súd a krajský súd porušili

v spojení s (ods. 3) tým, že sa „nedostatočne vysporiadali s

dôvodmi naplnenia väzobného dôvodu uvedeného v si

neosvojil výpovede svedkov M. S., Ing. J. H. a JUDr. že som ich nikdy nijakým spôsobom

neovplyvňovala k výpovediam v týchto veciach. Tým porušil ustanovenie § 79 ods. 2 Tr.

por. prvá alinea policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú po v každom

období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili, a podľa mňa mi

nezákonne predlžuje väzbu“.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka v závere navrhla, aby

ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) Z. Z. upravené v , 47 a 50 Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

v spojitosti s postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod č. k. 1 Tos

13/2011 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

2 zo dňa 07. 06. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Priznáva trovy právneho zastúpenia za tri právne úkony za konanie pred

Ústavným súdom (1 PU = 123,50 €) spolu 370,50 a cestovné náklady, ktorá budú

predložené na prerokovaní sťažnosti, ktoré je Okresný súd povinný zaplatiť na účet

advokáta JUDr. J. B. do dvoch mesiacov od vydania nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd chce v prvom rade poukázať na nedostatky sťažnosti, ktorými sa táto

vyznačuje, a to i napriek skutočnosti kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky

advokátom.

Ide o nedostatok sťažnosti spočívajúci v nejednoznačnej špecifikácii náležitosti

predpísanej ustanovením (označenie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva

alebo slobody) a tiež nedostatok pri vymedzení náležitostí podľa ustanovenia § 50 ods. 1

písm. a) citovaného zákona (označenie základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť podľa

tvrdenia sťažovateľky porušené v petite sťažnosti).

Ústavný súd preklenul označené nedostatky sťažnosti vychádzajúc z celého obsahu

sťažnosti a zohľadniac obsah petitu sťažnosti, ktorým je v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3

viazaný (obdobne ako v jej veci ).

V prvom bode petitu sťažnosti sťažovateľka vymedzila náležitosť podľa § 50 ods. 1

písm. b) spisovou značkou súdneho konania, pod ktorou je jej

trestná vec prerokúvaná pred okresným súdom, teda sp. zn. . Takisto formulovala

námietku porušenia označených článkov vo vzťahu k postupu krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (ktorá zodpovedá v skutočnosti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. zo 6. júla 2011), ktorým tento zamietol sťažnosť

sťažovateľky podanú proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2011

a ktorým neprijal jej návrh na „nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka podľa “.

V druhom bode petitu sťažnosti sťažovateľka navrhla zrušenie predmetného

prvostupňového uznesenia zo 7. júna 2011. Obsah petitu sťažnosti teda konkretizuje iba

rozhodnutie okresného súdu zo 7. júna 2011 a konanie krajského súdu pod sp. zn.

.

Sťažovateľka v závere na s. 5 svojej sťažnosti uviedla, že jej sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu okresného súdu, avšak označenie článkov a tiež dohovoru, ktorých

porušenie namietala, nezahrnula do petitu sťažnosti a formulovala ich iba v rámci jej

odôvodnenia.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ustálil ústavný súd predmet konania tak,

ako je formulovaný v záhlaví tohto uznesenia, a preskúmal tie námietky predostreté

v sťažnosti, ktoré sa týkajú obsahu vymedzených rozhodnutí.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Podľa obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný

príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú

osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia

vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

1. K námietke porušenia , 4 a 5, a

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2011

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám vo

vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak, že

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2, ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného uznesenia okresného súdu konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej

prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do

základných práv a slobôd väzobne stíhanej osoby. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľka disponovala možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využila.

Ochranu jej základným právam a slobodám zaručeným bol oprávnený a zároveň

povinný poskytnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu

preskúmať námietky sťažovateľky uplatnené voči prvostupňovému rozhodnutiu o jej

žiadosti o prepustenie na slobodu.

Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia , 4 a 5, a

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zistil, že námietky sťažovateľky smerujúce k porušeniu jej označených

práv podľa , ktorými poukazovala na nezákonnosť jej väzby (neexistencie dôvodov

väzby podľa , resp. na to, že bola trikrát v tej istej veci vzatá

do väzby), spochybňujúc pritom všetky rozhodnutia a postupy všeobecných súdov k jej

väzobnému stíhaniu od roku 2008 až do roku 2011 (naposledy uznesenia okresného súdu z

20. januára 2011 a krajského súdu zo 16. februára 2011), sú tiež nedôvodné, pretože boli už

predmetom posudzovania ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. , keď

uznesením z 13. septembra 2011 ich ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 v spojení

s tak, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre neprípustnosť.

3. Okrem toho sťažovateľka vidí porušenie svojich práv v tom, že sa okresný súd

a krajský súd vo svojich uzneseniach zo 7. júna a 6. júla 2011 „nedostatočne vysporiadali

s dôvodmi naplnenia väzobného dôvodu uvedeného v si

neosvojil výpovede svedkov M. S., Ing. J. H. a JUDr. že som ich nikdy nijakým spôsobom

neovplyvňovala k výpovediam v týchto veciach. Tým porušil ustanovenie § 79 ods. 2 Tr.

por. prvá alinea policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú po v každom

období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili, a podľa mňa mi

nezákonne predlžuje väzbu“.

K tomu ústavný súd opätovne poznamenáva, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery všeobecného súdu, ku ktorým dospel

na základe interpretácie a aplikácie relevantnej právnej úpravy a ktoré sa stali základom pre

jeho rozhodnutie.

Úlohou ústavného súdu je kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne so záväznými medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré rozhodnutiu

predchádzalo, resp. samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu sa tak môžu stať predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, majúce za

následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. ).

V uznesení sp. zn. zo 6. júla 2011 krajský súd preskúmal splnenie

formálnych podmienok väzby a stotožnil so závermi okresného súdu o dôvodnosti trvania

väzby sťažovateľky aj z hľadiska splnenia materiálnych podmienok väzby, pričom

vychádzal zo skutkového a právneho stavu prezentovaného v uznesení okresného súdu,

ktorého závery krajský súd akceptoval. V prvom rade uznal existenciu dôvodného

podozrenia z trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľka trestne stíhaná. Vo vzťahu

k dôvodnosti útekovej väzby poukázal krajský súd na konkrétne skutočnosti odôvodňujúce

obavu z úteku sťažovateľky do cudziny v úmysle vyhnúť sa trestnému stíhaniu, a to

vzhľadom na jej prechádzajúce konanie (útek mimo územie Slovenskej republiky,

nezdržiavanie sa na adrese trvalého pobytu po prepustení z väzby a podobne), ktoré bolo

dôvodom na prijatie opatrení smerujúcich k jej zatknutiu.

Za naplnenie väzobného dôvodu tzv. kolúznej väzby považoval krajský súd

skutočnosť preukázaných kontaktov so svedkami na účely ovplyvňovania ich svedeckých

výpovedí, a to aj s ohľadom na okolnosť, že neboli v prebiehajúcom konaní ešte vypočutí.

Ústavný súd po preskúmaní veci konštatuje, že krajský súd odôvodnil svoje

rozhodnutie v ústavne akceptovateľnej miere (svoje právne a skutkové závery prezentoval

na s. 5 až s. 16 svojho rozhodnutia), keď vychádzal najmä z relevantnej právnej úpravy

() a zameral sa aj na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie

o dôvodnosti trvania väzby sťažovateľky, a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.

Tiež zodpovedal na všetky relevantné otázky tvoriace argumentačné východiská predostreté

sťažovateľkou v sťažnosti podanej proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu.

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po

jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Na základe všetkých uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že účinky

uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského súdu sú zlučiteľné s obsahom

sťažovateľkou označeného , preto sťažnosť v časti námietok smerujúcich

voči označenému rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Tento záver súčasne vylučuje možnosť sťažovateľkou namietaného sekundárneho

zásahu do základného práva na obhajobu garantovaného , resp. aj

porušenie garantujúceho vo všeobecnosti právo na právnu pomoc

v konaní pred súdmi a ostatnými orgánmi verejnej moci, pričom námietky sťažovateľky

v tomto smere nie sú ani riadne odôvodnené ( ). To isté

sa týka aj jej námietky porušenia a 4 obsahujúcich garancie súvisiace s

obmedzením osobnej slobody obvineného, resp. podozrivého, keďže ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi obsahom dotknutých článkov a obsahom námietok

sťažovateľky prednesených v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Ústavný súd preto

odmietol sťažnosť v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011